{"guid": "713290e7-68db-4f52-b11d-312eb82eee7b:abb3dcfc-aa96-4a88-a4d7-8f1f6a1ab72d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:7013201590.1", "spisova_znacka": "10Sža/2/2014", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/2/2014 z 10. 2. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 10. februára 2014, sp. zn. 10Sža/2/2014, ECLI:SK:NSSR:2014:7013201590.1", "identifikacne_cislo": "7013201590", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Zuzana Ďurišová", "sudca_id": 280, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-zuzana-durisova-280", "datum_vydania": "2014-02-10", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-77.odsek-1", "nazov": "§ 77 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-77.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-77"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 88 ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-77", "/SK/ZZ/2011/404#paragraf-88"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/abb3dcfc-aa96-4a88-a4d7-8f1f6a1ab72d", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:7013201590.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:7013201590.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:7013201590.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Sža/2/2014\n7013201590\n10. 02. 2014\nJUDr. Zuzana Ďurišová\nECLI:SK:NSSR:2014:7013201590.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej\na z členov JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a JUDr. Petra Paludu v právnej veci navrhovateľa I. J.,\nnarodeného XX. R. XXXX, štátny príslušník Tureckej republiky, posledne trvale bytom Mersin, Turecko,\ntoho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce,\nzastúpený Centrom právnej pomoci, kancelária Košice, Moyzesova 18, 040 41 Košice, proti odporcovi\nPrezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície Riaditeľstvo hraničnej polície\nSobrance, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru, 076 77 Veľké Slemence, o preskúmanie\nrozhodnutia odporcu č. p. PPZ-HCP-SO16-127-009/2013 zo dňa 19. novembra 2013 o zaistení\nnavrhovateľa, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 3Sp/58/2013-35\nzo dňa 18. decembra 2013, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 3Sp/58/2013-35 zo dňa\n18. decembra 2013 p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nI.\nSprávne konanie\nOdporca rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-SO16-127-009/2013 zo dňa 19. novembra 2013 v zmysle § 88\nods. 1 písm. a/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov\n(ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“ alebo „ZPC“) zaistil navrhovateľa dňom 19. novembra 2013 v\nčase o 18:30 hod. na dobu 5 mesiacov do 19. apríla 2014 v konaní o administratívnom vyhostení s\ncieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, pretože existuje riziko úteku účastníka\nkonania. Na výkon jeho zaistenia určil útvar policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach (ďalej\nlen „ÚPZC“).\nRozhodnutie o zaistení odôvodnil odporca tým, že obmedzil navrhovateľa na osobnej slobode po\nneoprávnenom prekročení Schengenskej hranice dňa 18. novembra 2013 o 14.35 hod. po tom, čo\nbol 6 minút predtým spozorovaný kamerovým systémom, ako hranicu prekračuje. Neoprávneným\nprekročením hranice mimo hraničného priechodu sa zároveň neoprávnene zdržiaval na území SR, čím\nporušil ustanovenie článku 4 ods. 1 a článku 5 ods. 1 písm. a/, b/ Nariadenia Rady ES 562/2006, čím\nsa dopustil priestupkov podľa § 116 ods. 1 písm. a/ a § 118 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov.\n\nII.\nKonanie pred súdom I. stupňa\nKrajský súd v Košiciach na základe včas podaného opravného prostriedku preskúmal napadnuté\nrozhodnutie odporcu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že rozhodnutie odporcu\nje potrebné potvrdiť ako vecne správne, náležite posúdené aj po právnej stránke. V odôvodnení\nrozhodnutia uviedol, že v bode I. opravného prostriedku boli iba odcitované dôvody odôvodnenia\nnapadnutého rozhodnutia s námietkou, že odporca dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, no bez\nuvedenia konkrétnych skutočností odôvodňujúcich tento záver.\nV bode II. opravného prostriedku sa námietka týkala aplikácie Návratovej smernice s tým, že zaistenie\nnavrhovateľa nie je prípustné, nakoľko v danom prípade neprebieha konanie o jeho návrate, ktoré\nrozhodnutím odporcu bolo prerušené a nemôže pokračovať až do ukončenia azylového konania a preto\nani nemôže spĺňať nevyhnutnú požiadavku jeho účelnosti a efektívnosti, aj s poukazom na článok 5\nods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odporca k tomu uviedol, že\nrozhodnutie o prerušení konania o administratívnom vyhostení nemá za následok, že voči cudzincovi\nneprebieha konanie o jeho návrate a zaistenie spĺňa požiadavku jeho účelnosti a efektívnosti.\nKrajský súd správnosť jeho postupu vyvodzuje zo znenia § 88 ods. 11 zákona o pobyte cudzincov, v\nzmysle ktorého „ak je štátny príslušník tretej krajiny zaistený podľa odseku 1 písmeno a/ a policajný\nútvar nevydá rozhodnutie o administratívnom vyhostení do 48 hodín od zaistenia, policajný útvar\nštátneho príslušníka tretej krajiny ihneď prepustí; to neplatí, ak policajný útvar nevydá rozhodnutie o\nadministratívnom vyhostení z dôvodu prerušenia konania o administratívnom vyhostení podľa § 77 ods.\n4 alebo vyžiadania informácie podľa § 83 ods. 7.“ Na to nadväzuje ustanovenie § 77 ods. 4 zákona o\npobyte cudzincov, v zmysle ktorého, ak cudzinec, proti ktorému sa vedie konanie o administratívnom\nvyhostení alebo konanie o zákaze vstupu podľa tohto zákona, podá žiadosť o udelenie azylu, policajný\nútvar vydá rozhodnutie o prerušení konania o administratívnom vyhostení až do rozhodnutia o jeho\nžiadosti o udelenie azylu a ďalej postupuje podľa osobitného predpisu.\nK námietke zmätočnosti a nepreskúmateľnosti rozhodnutia odporcu pre nezrozumiteľnosť dôvodov,\nnakoľko odporca rozhodol o zaistení navrhovateľa podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. a/ zákona o\npobyte cudzincov, teda na účel konania o administratívnom vyhostení, avšak v odôvodnení napadnutého\nrozhodnutia sa odporca odvolával na realizáciu readmisnej dohody uzavretej medzi ES a Ukrajinou,\nodporca uviedol, že existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení je nutným predpokladom\nvýkonu readmisie v zmysle readmisnej dohody vzhľadom na ustanovenie § 77 ods. 1 zákona o pobyte\ncudzincov. Predtým, ako sa takáto osoba z územia Slovenskej republiky vyhostí, musí mať uloženú\npovinnosť opustiť územie Slovenskej republiky. Krajský súd k oprávnenosti takéhoto postupu odporcu\ndodal, že samotné administratívne vyhostenie je upravené v 4. časti prvej hlavy zákona o pobyte\ncudzincov. Na rozhodovanie o administratívnom vyhostení v zmysle § 83 tohto zákona potom nadväzuje\nustanovenie § 84 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov o výkone rozhodnutia o administratívnom\nvyhostení, v zmysle ktorého policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení,\nak má byť štátny príslušník tretej krajiny podľa medzinárodnej zmluvy vrátený na územie zmluvného\nštátu.\nK námietke, že odporca vo výroku napadnutého rozhodnutia, ktorým navrhovateľa zaistil na účel konania\no administratívnom vyhostení bez bližšieho konkretizovania predmetného konania o administratívnom\nvyhostení jeho spisovou značkou, krajský súd uvádza, že obdobne, ako je to v prípade zaistenia štátneho\npríslušníka tretej krajiny podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, t. j. na účel výkonu\nadministratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia, identifikácia takéhoto rozhodnutia jeho\nspisovou značkou a dátumom vydania rozhodnutia je esenciálnou zložkou rozhodnutia, tak i v tomto\nkonaní je žiaduce konkretizovanie predmetného konania aj jeho spisovou značkou (v zmysle rozhodnutia\no prerušení konania o administratívnom vyhostení na č. l. 13 administratívneho spisuje takéto konanie\nvedené OHK PZ Veľké Slemence podľa prvej hlavy, štvrtej časti zákona o pobyte cudzinca pod číslom\nPPZ-HCP-SO16-127/2013). Odporca však v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na začatie\nkonania o administratívnom vyhostení s tým, že účastník konania počas spisovania zápisnice o vyjadrení\núčastníka konania o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-SO16-127-007/2013 zo dňa 19. novembra\n\n2013 prejavil vôľu požiadať na území SR o udelenie azylu, teda aspoň v odôvodnení napadnutého\nrozhodnutia identifikoval jeden z úkonov konania o administratívnom vyhostení.\nĎalej sa navrhovateľ zaoberal účelom zaistenia a primeranosťou zásahu do práv účastníka konania.\nVychádzal pritom z právneho názoru, vysloveného Súdnym dvorom EÚ v rozhodnutí zo dňa 13. mája\n2013 vo veci Mehmet Arslan proti Polícia ČR C-534/11, ako aj v rozhodnutí NS SR sp. zn. 1Sza/6/2013\nzo dňa 24. septembra 2013, že „ak zaistený cudzinec požiada o medzinárodnú ochranu, spravidla to\nbude mať za následok ukončenie zaistenia podľa článku 15 Návratovej smernice a pro futuro bude\nnevyhnutné, aby správne orgány rozhodovali o trvaní dôvodov zaistenia bezodkladne po tom, čo\nzaistený cudzinec podá žiadosť o udelenie medzinárodnej ochrany\". Podľa názoru navrhovateľa mal\nodporca ukončiť jeho zaistenie v právnom režime Návratovej smernice a keďže tak nespravil, vážne\npochybil.\nOdporca k tomu tiež poukázal na názor vyslovený v citovanom rozhodnutí Súdneho dvora EÚ s tým, že\npokiaľ zaistený cudzinec podľa zákona o pobyte cudzincov požiada o udelenie medzinárodnej ochrany,\nak je táto žiadosť podaná účelovo (slovami súdneho dvora, iba s cieľom pozdržať, alebo zmariť výkon\nrozhodnutia o navrátení) a pokračovanie zaistenia je naďalej objektívne nutné, je možné takéhoto\ncudzinca ponechať v zariadení. Krajský súd sa stotožnil s vyjadrením odporcu, že žiadosť navrhovateľa\nbola podaná účelovo, ako sa tým odporca podrobne zaoberal v napadnutom rozhodnutí a dospel tiež\nk správnemu záveru, že naďalej trvá účel zaistenia, ako to ukladá ustanovenie § 90 ods. 2 písm. d/\nzákona o pobyte cudzincov. Odporca tiež náležite vyhodnotil a skutkovo podložil existenciu rizika úteku\nnavrhovateľa, ako je to uvedené v § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona o pobyte cudzincov.\nZa neopodstatnenú považoval krajský súd v tejto súvislosti aj námietku s poukazom na právny názor\nvyslovený v citovanom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorého je nevyhnutné, aby správne\norgány rozhodovali o trvaní dôvodov zaistenia bezodkladne po tom, čo zaistený cudzinec podal žiadosť\no udelenie medzinárodnej ochrany. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ako aj z\nadministratívneho spisu odporcu, odporca prvýkrát zaistil navrhovateľa rozhodnutím o zaistení cudzinca\nč. p. PPZ-HCP-SO16-127-006/2013 zo dňa 19. novembra 2013, ktorým navrhovateľa zaistil dňom 19.\nnovembra 2013 v čase od 12:30 hod. na dobu 48 hodín, teda do 21. novembra 2013 do 12:30 hod. v\nkonaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1,\npretože existuje riziko úteku účastníka konania a na výkon jeho zaistenia určil OHK PZ Veľké Slemence.\nUvedené rozhodnutie navrhovateľ prevzal dňa 19. novembra 2013 o 12:30 hod. Toho istého dňa bol\nnavrhovateľ vypočutý do zápisnice o vyjadrení účastníka konania č. p. PPZ-HCP-SO16-127-007/2013,\na to v čase od 16:00 hod. do 17:20 hod. k skutočnostiam, týkajúcim sa prekročenia štátnej hranice SR.\nNavrhovateľ až v zmysle tejto zápisnice požiadal o azyl v Slovenskej republike napriek tomu, že uviedol,\nže cieľom jeho cesty bolo Poľsko, kde chcel požiadať o medzinárodnú ochranu. Následne odporca\nrozhodol rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-SO16-127-008/2013 zo dňa 19. novembra 2013 o prerušení\nkonania o administratívnom vyhostení, vedeného OHK PZ Veľké Slemence podľa prvej hlavy štvrtej\nčasti zákona o pobyte cudzincov pod č. PPZ-HCP-SO16-127/2013. Odporca potom opätovne rozhodol\no zaistení cudzinca napadnutým rozhodnutím. Odporca teda postupoval zákonne, keď bezprostredne\npo tom, čo navrhovateľ prejavil úmysel požiadať o medzinárodnú ochranu, znova rozhodol o zaistení\nnavrhovateľa s uvedením konkrétnych dôvodov, ktoré ho k prijatiu takéhoto záveru viedli.\nK ďalšej námietke navrhovateľa krajský súd udáva, že odporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal\nmožnosťou uplatnenia § 89 zákona o pobyte cudzincov ako miernejším prostriedkom, no dospel k\nzáveru, že nie je možné navrhovateľovi namiesto zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo\nzloženia peňažnej záruky, čo odôvodnil osobnými pomermi navrhovateľa. K tvrdeniu v opravnom\nprostriedku, že navrhovateľ v súlade s článkom 31 Ženevského dohovoru bezprostredne po zadržaní\n(5 minút po prekročení štátnej hranice), ihneď po zabezpečení tlmočenia prejavil pred odporcom vôľu\npožiadať o udelenie azylu na území SR a zároveň svoju žiadosť dostatočne odôvodnil, krajský súd\nuviedol, že toto tvrdenie nemá oporu ani v administratívnom spise odporcu. Z neho vyplývajú skutočnosti,\nsvedčiace o účelovosti žiadosti o azyl tak, ako to uviedol odporca v odôvodnení napadnutého\nrozhodnutia. Zo spisového materiálu tiež vyplýva tak, ako je to uvedené v napadnutom rozhodnutí,\nže odporca nepožiadal o azyl ani pri svojom prvom výsluchu, ako to vyplýva zo zápisnice o vyjadrení\núčastníka konania č. p. PPZ-HCP-SO16-127-005/2013 zo dňa 19. novembra 2013, v čase od 11:20 hod.\ndo 11:45 hod. kedy uviedol, že po prekročení štátnej hranice SR videl policajné auto, chcel sa prihlásiť,\nale najskôr si zapálil cigaretu a ak by nevidel po prekročení štátnej hranice príslušníkov PZ, snažil by\nsa dostať do Poľska. Spisový materiál tiež vyvracia tvrdenie navrhovateľa, že neunikal príslušníkom\n\nPZ, ani sa nesnažil skryť, pričom touto skutočnosťou sa odporca podrobne zaoberal v napadnutom\nrozhodnutí. Krajský súd k tomu dodal, že v zmysle článku 31 Ženevského dohovoru zmluvné štáty sa\nzaväzujú, že nebudú stíhať pre nezákonný vstup alebo prítomnosť na území štátu takých utečencov,\nktorí pri príchode priamo z územia, kde ich život alebo sloboda boli ohrozené v zmysle článku 1,\nvstúpia alebo sú prítomní na území daného štátu bez povolenia za predpokladu, že sa sami prihlásia\nbez meškania na úradoch a odôvodnia svoj nezákonný vstup alebo prítomnosť na území daného\nštátu. Odporca vo svojom rozhodnutí v súvislosti s týmto článkom správne konštatoval, že navrhovateľ\npo neoprávnenom prekročení štátnej hranice z územia Ukrajiny na územie SR neuviedol žiadne\nskutočnosti, ktoré nasvedčovali tomu, že na území Ukrajiny boli jeho život alebo sloboda ohrozené\na taktiež sa bez meškania neprihlásil na úradoch a neodôvodnil svoj nezákonný postup. Odporca aj\nvo vzťahu k podmienkam administratívneho vyhostenia navrhovateľa a jeho realizácie poukázal na to,\nže Ukrajinu možno vo všeobecnosti považovať za bezpečnú krajinu, v ktorej by život alebo sloboda\núčastníka konania neboli ohrozené. Navyše, zo spisového materiálu vyplýva, že navrhovateľ požiadal\no azyl až po doručení prvého rozhodnutia o jeho zaistení.\nNavrhovateľ tiež poukázal na právny názor NS SR, ktorý vyslovil v rozhodnutí sp. zn. 10Sza/4/2013 zo\ndňa 9. apríla 2013, v zmysle ktorého štátny príslušník tretej krajiny, ktorý má úmysel vstúpiť na územie\nSR a zdržať sa na ňom z dôvodu, aby mohol požiadať o azyl, by sa nemal považovať za neoprávnene\nsa zdržujúceho na území členského štátu, pokiaľ nenadobudlo účinnosť rozhodnutie o neudelení azylu\nalebo rozhodnutie, ktorým sa ukončilo jeho právo na pobyt ako žiadateľa o azyl. Krajský súd naproti tomu\npoukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Mehmet Arslan proti Polícii SR zo dňa 30. mája 2013\nC-534/11, na ktorý poukázali obaja účastníci konania. V zmysle tohto rozhodnutia Smernica Rady ES\n2003/9/ES zo dňa 27. januára 2003, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o\nazyl a Smernica 2005/85 nebránia tomu, aby bol štátny príslušník tretej krajiny, ktorý po svojom zaistení\nna základe článku 15 Smernice 2008/115 podal žiadosť o medzinárodnú ochranu v zmysle Smernice\n2005/85 ponechaný v zaistení na základe ustanovenia vnútroštátneho práva, ak sa po individuálnom\nposúdení všetkých relevantných okolností ukáže, že táto žiadosť bola podaná iba s cieľom oddialiť alebo\nzmariť výkon rozhodnutia o návrate a že pokračovanie zaistenia je objektívne nevyhnutné na to, aby sa\ndotknutá osoba nemohla definitívne vyhnúť svojmu návratu. Odporca teda správne postupoval v zmysle\ntohto rozsudku, keď náležite odôvodnil účelnosť podania žiadosti o azyl a odôvodnil tiež, v čom spočíva\nriziko úteku zo strany navrhovateľa.\nĎalej poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 10Sza/7/2012 v súvislosti s § 3 ods. 8 zákona o azyle s tým,\nže odporca mal navrhovateľa poučiť o tom, že na prijatie jeho vyhlásenia je príslušný policajný útvar\nzriadený pri azylovom zariadení a jeho žiadosť postúpiť Migračnému úradu na vykonanie pohovoru s\nnavrhovateľom a navrhovateľa prepustiť v súlade s ustanovením § 77 ods. 4 a § 88 ods. 11 zákona o\npobyte cudzincov, k čomu odporca uviedol, že navrhovateľ síce požiadal o udelenie azylu pred vydaním\nnapadnutého rozhodnutia, avšak v čase zaistenia predchádzajúcim rozhodnutím. Za podstatnú v tomto\nsmere považuje krajský súd skutočnosť, že odporca reagoval na žiadosť navrhovateľa o udelenie azylu\nna území SR prerušením konania o administratívnom vyhostení a vzhľadom na ustanovenie § 88 ods.\n11 zákona o azyle práve vydaním napadnutého rozhodnutia o zaistení po predchádzajúcom rozhodnutí\no zaistení navrhovateľa na dobu 48 hodín.\nNapokon navrhovateľ namietal dobu zaistenia na 5 mesiacov napriek tomu, že konanie o azyle nie je\nvo väčšine prípadov jednostupňovým konaním, ale pokračuje v konaní pred prvostupňovým súdom,\nprípadne odvolacím Najvyšším súdom SR, v dôsledku čoho vzhľadom na dĺžku konania pred súdnymi\norgánmi môže azylové konanie trvať aj sedem mesiacov a z toho dôvodu považoval pozbavenie osobnej\nslobody navrhovateľa za neprimerané a neúčelné. Odporca k tomu uviedol, že odvolanie je fakultatívnou\nčasťou konania o azyle, ktoré nemusí nastať a preto pri určení lehoty zaistenia naň správny orgán\nnemôže prihliadať. V prípade odvolacieho konania je to dôvod na skúmanie účelu zaistenia podľa § 90\nods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov. Krajský súd k tomu dodal, že ak by správny orgán prihliadol\nna možné trvanie konania o azyle v dĺžke sedem mesiacov, táto skutočnosť by absolútne znemožňovala\nzaistenie príslušníka tretej krajiny, ktorý požiadal o azyl vzhľadom na zákonnú dĺžku trvania zaistenia v\nzmysle § 88 ods. 4 veta prvá zákona o pobyte cudzincov. Aj Súdny dvor EÚ v niekoľkokrát citovanom\nrozhodnutí vo veci C-534/11 v bode 60 rozsudku v spojitosti s bodom 57 poukázal na to, že „keď bol\nštátny príslušník tretej krajiny zaistený na základe článku 15 Smernice 2008/115 z dôvodu, že jeho\nsprávanie vyvolávalo obavu, že pri absencii takého zaistenia by utiekol a maril by svoje vyhostenie a\nkeď bola žiadosť o azyl zrejme podaná iba s cieľom oddialiť, či dokonca zmariť výkon rozhodnutia o\n\nnávrate, ktoré bolo voči nemu vydané, treba konštatovať, že také okolnosti skutočne môžu odôvodniť\nponechanie uvedeného štátneho príslušníka v zaistení aj po podaní žiadosti o azyl. Keby členské štáty\nnemohli za takých podmienok zabrániť tomu, aby dotknutá osoba podaním žiadosti o azyl automaticky\ndosiahla prepustenie, bol by tým narušený cieľ tejto smernice, ktorým je účinný návrat neoprávnene\nsa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín.“ V zmysle bodu 58 tohto rozsudku „vnútroštátne\nustanovenie, ktoré za takých podmienok umožňuje ponechať žiadateľa v zaistení, je totiž v súlade s\nčlánkom 18 ods. 1 Smernice 2005/85, keďže toto zaistenie nevyplýva z podania žiadosti o azyl, ale z\nokolností, ktoré charakterizujú individuálne správanie tohto žiadateľa pred podaním tejto žiadosti a pri\njej podaní.“\nNa uvedené rozhodnutie Súdneho dvora EU poukázal vo svojom rozsudku sp. zn. 1Sza/6/2013 zo dňa\n24. septembra 2013 aj Najvyšší súd Slovenskej republiky. Zdôraznil, že „ak policajný útvar dospeje\nk záveru, že žiadosť cudzinca o medzinárodnú ochranu je účelová, podaná za účelom pozdržať, či\ndokonca zmariť výkon rozhodnutia o vyhostení cudzinca, môže znova rozhodnúť podľa § 90 ods. 1 písm.\nd/ zákona o pobyte cudzincov, že dôvody predchádzajúceho zaistenia trvajú napriek tomu, že cudzinec\npožiadal o medzinárodnú ochranu. V takomto rozhodnutí policajný útvar vyloží, aké konkrétne dôvody\nospravedlňujú trvanie zaistenia cudzinca po podaní žiadosti o medzinárodnú ochranu. Zdôraznil tiež,\nže je nevyhnutné, aby správne orgány rozhodovali o trvaní dôvodov zaistenia bezodkladne po tom, čo\nzaistený cudzinec podá žiadosť o udelenie medzinárodnej ochrany.“\nIII.\nOdvolanie a vyjadrenie k nemu\nProti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote navrhovateľ odvolanie, v ktorom poukázal\nna článok 1, 2 a 15 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o\nspoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín,\nktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „návratová smernica“), ako aj § 88 ods. 1 zákona\no pobyte cudzincov.\nPodľa článku 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na\nslobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem vymedzených prípadov, pokiaľ\nsa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom.\nUviedol, že z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010 vyplýva, že\nlimitom zaistenia je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom\nkonanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor v texte čl. 5 ods. 1\npísm. f) uvádza, že pozbaviť osobnej slobody možno osobu, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie.\nPrebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takého konania, ale aj reálnosť\nvyhostenia. Ako je ďalej v náleze uvedené, vzťahom medzi zaistením a jej účelom sa viackrát zaoberal\naj ESĽP, napr. vo veci Samie AU v. Suisse, Agnissan v. Denmark. Podľa citovaného nálezu ústavného\nsúdu obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jej účelom je\núzka súvislosť, keď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri\nrozhodovaní a zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi\nbezprostredne, priam na nerozlíšenie previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Nie je\nnáhoda, že práve ochrana osobnej slobody je tak podrobne upravená v ústave a dohovore.\nNavrhovateľ v konaní pred súdom prvého stupňa namietal, že z výroku napadnutého rozhodnutia\nodporcu vyplýva, že odporca rozhodol o zaistení navrhovateľa podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. a)\nzákona o pobyte cudzincov, a to na účel konania o administratívnom vyhostení, avšak v odôvodnení\nnapadnutého rozhodnutia sa odporca odvoláva na realizáciu readmisnej dohody uzatvorenej medzi\nES a Ukrajinou, keď okrem iného uvádza, že „v prípade odpadnutia dôvodov prerušenia konania\no administratívnom vyhostení bude možné pokračovať v konaní o administratívnom vyhostení a v\nprípade vydania rozhodnutia o administratívnom vyhostení navrhovateľa ho bude možné vyhostiť\nna Ukrajinu v zmysle readmisnej dohody medzi ES a Ukrajinou (...) Takýmto právnym dôvodom\nje podľa názoru správneho orgánu aj výkon readmisie v zmysle readmisnej dohody... “ Odporca v\nodôvodnení napadnutého rozhodnutia v rozpore s výrokom napadnutého rozhodnutia predpokladá\n\nodsun navrhovateľa na základe readmisnej dohody v zmysle ustanovenia § 88 ods. 1 písm. e)\nzákona o pobyte cudzincov. Z tohto dôvodu považuje napadnuté rozhodnutie odporcu za zmätočné a\nnepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť dôvodov. Navyše, odporca vo výroku napadnutého rozhodnutia\nuvádza, že navrhovateľa zaistil na účel konania o administratívnom vyhostení, avšak vo výroku\nabsentuje špecifikácia predmetného konania o administratívnom vyhostení jeho spisovou značkou.\nZákon o pobyte cudzincov rozlišuje niekoľko účelov zaistenia cudzinca, pričom tomu ktorému\núčelu zaistenia uvedenému vo výroku rozhodnutia správneho orgánu musí náležite zodpovedať aj\nodôvodnenie tohto rozhodnutia. A teda samotný zákonodarca rozlišuje zaistenie cudzinca na účel\nkonania o administratívnom vyhostení cudzinca resp. na účel výkonu administratívneho vyhostenia\na zaistenie cudzinca na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy (t. j. v tomto prípade podľa\nreadmisnej dohody uzatvorenej medzi EÚ a Ukrajinou). Postup príslušných štátnych orgánov v\nkonaní o administratívnom vyhostení upravuje zákon o pobyte cudzincov v súlade s tzv. návratovou\nsmernicou, naopak postup príslušných štátnych orgánov realizujúcich návrat resp. readmisiu cudzinca\nje upravený v štandardnej medzinárodnej zmluve, pričom medzi oboma spôsobmi odsunu existuje\nokrem iného základný rozdiel spočívajúci v neformálnosti a bezodkladnosti vrátenia cudzinca na základe\nmedzinárodných tzv. readmisných dohôd.\nVzhľadom k uvedenému sa navrhovateľ nemôže stotožniť s názorom prvostupňového súdu, že\nrozhodnutie odporcu nie je zmätočné a nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť dôvodov.\nPokiaľ ide o namietanú absenciu špecifikácie konania o administratívnom vyhostení navrhovateľa vo\nvýroku napadnutého rozhodnutia, nesúhlasí so záverom prvostupňového súdu, že odporca aspoň\nv odôvodnení napadnutého rozhodnutia identifikoval jeden z úkonov konania o administratívnom\nvyhostení, čo považuje prvostupňový súd za postačujúce. Aj samotný prvostupňový súd poznamenal vo\nsvojom rozhodnutí, že obdobne ako je to v prípade zaistenia cudzinca podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona\no pobyte cudzincov, t. j. na účel výkonu administratívneho vyhostenia, identifikácia takéhoto rozhodnutia\njeho spisovou značkou a dátumom vydania rozhodnutia je esenciálnou zložkou rozhodnutia, a preto má\nza to, že i v tomto konaní bolo žiaduce konkretizovanie predmetného konania aj jeho spisovou značkou\npredovšetkým vo výroku napadnutého rozhodnutia.\nV súlade s citovanými ustanoveniami návratovej smernice, Európskeho dohovoru ako aj zákona o pobyte\ncudzincov má za to, že jeho zaistenie nie je prípustné, nakoľko v danom prípade neprebieha konanie\no jeho návrate, ktoré bolo rozhodnutím odporcu prerušené a toto konanie nemôže pokračovať až do\nukončenia azylového konania. Zaistenie navrhovateľa preto ani nemôže spĺňať nevyhnutnú požiadavku\njeho účelnosti a efektívnosti v zmysle rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva a\nÚstavného súdu Slovenskej republiky. Prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil a na základe\nvykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.\nUž v podanom opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu navrhovateľ namietal právne prekážky,\nktoré bránia návratu navrhovateľa a ktoré nastali už v konaní o zaistení pred odporcom. Navrhovateľ\nv priebehu konania o zaistení (aj konania o administratívnom vyhostení) prejavil vôľu požiadať\no poskytnutie medzinárodnej ochrany a z tohto dôvodu bol odporca povinný prerušiť konanie o\nadministratívnom vyhostení navrhovateľa.\nV súlade s návratovou smernicou a v súlade so smernicou Rady 2005/85/ES z 1. decembra 2005 o\nminimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca\n(2) by sa štátny príslušník tretej krajiny, ktorý požiadal o azyl v členskom štáte, nemal považovať\nza neoprávnene sa zdržiavajúceho na území tohto členského štátu, pokiaľ nenadobudlo účinnosť\nrozhodnutie o neudelení azylu alebo rozhodnutie, ktorým sa ukončilo jeho právo na pobyt ako žiadateľa\no azyl.\nPodľa ustanovenia § 22 ods. 1 zákona o azyle je žiadateľ počas konania o udelenie azylu oprávnený\nzdržiavať sa na území Slovenskej republiky, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.\nV súlade s právnym názorom vysloveným Súdnym dvorom EU v rozhodnutí zo dňa 30.05.2013 vo veci\nMehmet Arslan proti Polícia ČR C-534/11 žiadateľ o azyl nemôže byť považovaný za ,,neoprávnene sa\nzdržiavajúceho'' v zmysle smernice 2008/115 (...) Táto smernica sa nevzťahuje na štátneho príslušníka\ntretej krajiny, ktorý podal žiadosť o medzinárodnú ochranu v zmysle smernice 2005/85, a to v období\n\nod podania uvedenej žiadosti do prijatia rozhodnutia o tejto žiadosti na prvom stupni, alebo prípadne\ndo rozhodnutia o opravnom prostriedku podanom proti uvedenému rozhodnutiu. Zaistenie na účel\nvyhostenia a zaistenie žiadateľa o azyl patria do odlišných právnych režimov. (...) Treba však spresniť,\nže zo samotnej skutočnosti, že v okamihu podania žiadosti o azyl už bolo voči žiadateľovi vydané\nrozhodnutie o návrate a že žiadateľ bol zaistený na základe článku 15 smernice 2008/115, nemožno\nbez individuálneho posúdenia všetkých relevantných okolností vyvodzovať domnienku, že túto žiadosť\npodal iba s cieľom oddialiť alebo zmariť výkon rozhodnutia o návrate a že pokračovanie zaistenia je\nobjektívne nevyhnutné a primerané.\nOdporca ako aj prvostupňový súd vo svojich rozhodnutiach zhodne uviedli, že navrhovateľ v priebehu\nkonania o vyhostení požiadal v priebehu spisovania zápisnice pred odporcom o azyl. Vychádzajúc\nz citovaného rozhodnutia Súdneho dvora EU má navrhovateľ za to, že sa na neho v čase vydania\nnapadnutého rozhodnutia odporcu (v poradí 2. rozhodnutia o zaistení navrhovateľa odporcom)\nnevzťahoval právny režim návratovej smernice, a z tohto dôvodu nebolo prípustné jeho zaistenie na účel\nkonania o návrate v zmysle návratovej smernice. Navyše v čase podania žiadosti o azyl navrhovateľom\nvoči nemu nebolo vydané rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení.\nV tejto súvislosti taktiež poukázal na právny názor vyslovený Najvyšším súdom Slovenskej republiky v\nrozhodnutí sp. zn. 1Sza/6/2013 zo dňa 24.09.2013, ktorým najvyšší súd reagoval na vyššie citované\nrozhodnutie Súdneho dvora EU, pričom skonštatoval, že ,,Najvyšší súd Slovenskej republiky si je\nvedomý toho, že vyššie uvedený procesný postup (teda vydanie rozhodnutia, že dôvody zaistenia trvajú\naj potom, čo podal žiadosť o azyl, hoci až po rozhodnutí o zaistení) zákon o pobyte cudzincov v aktuálne\nplatnom znení výslovne neupravuje. Právny základ k vydaniu predmetného rozhodnutia však možno\nnájsť (za použitia eurokonformného výkladu) v 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, podľa\nktorého policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá\núčel zaistenia. Ak teda zaistený cudzinec požiada o medzinárodnú ochranu, spravidla to bude mať za\nnásledok ukončenie zaistenia podľa čl. 15 návratovej smernice, ako konštatoval Súdny dvor Európskej\núnie vo veci A., a policajný útvar bude povinný cudzinca bez zbytočného odkladu zo zaistenia prepustiť;\ndôvody pre pôvodné zaistenie cudzinca tak automaticky pominú. Ak však policajný útvar dospeje k\nzáveru, že žiadosť cudzinca o medzinárodnú ochranu je účelová, podaná iba za účelom pozdržať, či\ndokonca zmariť výkon rozhodnutia o vyhostení cudzinca, môže znova rozhodnúť podľa § 90 ods. 1 písm.\nd) zákona o pobyte cudzincov, že dôvody predchádzajúceho zaistenia trvajú, napriek tomu, že cudzinec\npožiadal o medzinárodnú ochranu. V takomto rozhodnutí policajný útvar vyloží, aké konkrétne dôvody\nospravedlňujú trvanie zaistenia cudzinca po podaní žiadosti o medzinárodnú ochranu.“\nNavrhovateľ bol rozhodnutím odporcu č. PPZ-HCP-SO16-127-006/2013 zo dňa 19.11.2013 prvýkrát\nzaistený na dobu 48 hodín s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie, pretože podľa názoru odporcu\nexistovalo riziko jeho úteku. Voči navrhovateľovi začal odporca konanie o administratívnom vyhostení.\nNásledne po prejavení vôle požiadať o udelenie azylu na území Slovenskej republiky zo strany\nnavrhovateľa odporca rozhodnutím prerušil konanie o administratívnom vyhostení navrhovateľa a\nnapadnutým rozhodnutím opätovne zaistil navrhovateľa na účel konania o administratívnom vyhostení\nna dobu 5 mesiacov a rozhodol o jeho umiestnení v zariadení pre cudzincov. Uvedený postup odporcu,\ns ktorým sa stotožnil aj prvostupňový súd, je podľa názoru navrhovateľa v rozpore s vyššie citovaným\nrozhodnutím Súdneho dvora EU a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Má za to, že\nodporca mal po podaní žiadosti o azyl navrhovateľom ukončiť zaistenie navrhovateľa v právnom režime\nnávratovej smernice, t. j. pre účely jeho návratu.\nOdporca a následne aj prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdili aj pri aplikovaní Ženevského\ndohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951, keď dospeli k nesprávnemu právnemu záveru,\nže s ohľadom na správanie sa navrhovateľa neboli splnené predpoklady pre uplatnenie čl. 31 Dohovoru,\nhoci navrhovateľ bezprostredne po zadržaní po prekročení štátnej hranice v prítomnosti tlmočníka\nprejavil pred odporcom vôľu požiadať o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Utečenci\nnelegálne prekračujúci slovensko-ukrajinskú štátnu hranicu sú spravidla zadržiavaní príslušníkmi\nhraničnej stráže, a to skôr, než sa sami stihnú prihlásiť štátnym orgánom. V prejednávanej veci preto\nboli splnené podmienky pre aplikáciu tzv. nepenalizačného princípu utečencov v súlade s odsekmi 1 a\n2 čl. 31 Ženevského dohovoru. Odporca napadnutým rozhodnutím zároveň porušil ustanovenie § 88\nods. 12 zákona o pobyte cudzincov, na čo mal prvostupňový súd prihliadnuť a napadnuté rozhodnutie\nodporcu zrušiť.\n\nOdporca ako aj prvostupňový súd na prejednávanú vec tiež nesprávne aplikovali § 3 ods. 8 zákona\no azyle a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sza/7/2012. Keďže navrhovateľ prejavil vôľu o\nudelenie azylu na nepríslušnom policajnom útvare po vstupe na územie Slovenskej republiky (v čase,\nkedy navrhovateľ prejavil vôľu o udelenie azylu sa nachádzal na Oddelení hraničnej kontroly PZ Veľké\nSlemence a prebiehalo voči nemu konanie o administratívnom vyhostení, a teda nenachádzal sa v\nzariadení pre cudzincov), t. j. pred vydaním napadnutého rozhodnutia o zaistení a umiestnení v zariadení\npre cudzincov, odporca mal postupovať tak, že po prerušení konania o administratívnom vyhostení\nmal navrhovateľa poučiť o tom, že na prijatie jeho vyhlásenia je príslušný policajný útvar zriadený pri\nazylovom zariadení a jeho žiadosť v súlade s citovaným rozsudkom Najvyššieho súdu SR postúpiť\npríslušnému orgánu na vykonanie pohovoru s navrhovateľom a navrhovateľa prepustiť v súlade s\nustanovením § 77 ods. 4 a § 88 ods. 11 zákona o pobyte cudzincov. Prvostupňový súd sa stotožnil s\npostupom a právnym posúdením veci odporcom, čím taktiež pochybil. V tejto súvislosti má navrhovateľ\nza to, že rozhodujúcou skutočnosťou bolo to, či navrhovateľ požiadal o azyl na príslušnom alebo\nnepríslušnom útvare policajného zboru. Skutočnosť, že navrhovateľ bol v čase podania žiadosti o azyl\nzaistený na základe predošlého rozhodnutia odporcu o zaistení na dobu 48 hodín, považuje za právne\nbezvýznamnú, nakoľko za rozhodujúcu a právne významnú skutočnosť považuje, že sa navrhovateľ\nnenachádzal v zariadení pre cudzincov (a navyše voči nemu ani nebolo vydané rozhodnutie o jeho\nadministratívnom vyhostení). Prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil a na základe vykonaného\ndokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.\nPodľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov je policajný útvar po celú dobu zaistenia povinný\nskúmať, či trvá účel zaistenia.\nV tejto súvislosti navrhovateľ oznámil, že dňa 11. decembra 2013 po vykonaní pohovoru s navrhovateľom\nv konaní o azyle navrhovateľ obdržal oznámenie Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej\nrepubliky o začatí konania o prevzatie zodpovednosti za posúdenie jeho žiadosti o azyl v členskom štáte\npodľa Nariadenia rady (ES) č. 343/2003, tzv. dublinského konania. Na základe uvedeného a v súlade s\ncitovaným ustanovením § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov sa navrhovateľ domnieval, že\nv predmetnej právnej veci odpadol účel jeho zaistenia na základe napadnutého rozhodnutia odporcu.\nNavrhovateľ svojmu právnemu zástupcovi uviedol, že Migračný úrad požiadal o prevzatie zodpovednosti\nza jeho žiadosť o azyl v zmysle Nariadenia rady č. 343/2003 dve krajiny: Francúzsko a Belgicko. Ak by\nhociktorá z týchto krajín prijala zodpovednosť za posúdenie jeho žiadosti o azyl, navrhovateľ dobrovoľne\nsúhlasí s jeho prevozom na územie týchto štátov, a preto by nebol daný dôvod pre jeho prípadné\nzaistenie ani v zmysle ustanovenia § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko neexistuje\nriziko jeho úteku a navrhovateľ je ochotný vyčkať na výsledok tzv. dublinského konania a podrobiť sa\ndublinskému transferu v zariadení Migračného úradu pre žiadateľov o azyl. V súlade s ustanovením § 90\nods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov mal odporca ukončiť zaistenie navrhovateľa a bezodkladne\nho prepustiť.\nNa základe uvedených skutočností navrhol navrhovateľ, aby Najvyšší súd SR vydal rozsudok, ktorým\nzmení rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 3Sp/58/2013-35 zo dňa 18. decembra 2013 tak, že\nrozhodnutie odporcu zo dňa 19. novembra 2013 č. p: PPZ-HCP-SO16-127-009/2013 zruší a vec mu vráti\nna ďalšie konanie. Zároveň navrhol, aby odvolací súd nariadil bezodkladné prepustenie navrhovateľa\nzo zaistenia.\nOdporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že nesúhlasí s námietkami navrhovateľa, ktorý\npoukazoval na rozpor vo výroku a odôvodnení rozhodnutia o zaistení v tom, že podľa výroku rozhodnutia\nbol navrhovateľ zaistený podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, t. j. na\núčel konania o administratívnom vyhostení, avšak v odôvodnení predpokladal odsun navrhovateľa na\nzáklade readmisnej dohody v zmysle ustanovenia § 88 ods. 1 písm. e) zákona o pobyte cudzincov.\nPodľa názoru odporcu ustanovenie § 88 zákona o pobyte cudzincov pojednáva o zaistení cudzincov, a\nnie o spôsoboch ich odsunu tak, ako to uvádza navrhovateľ. Toto ustanovenie zákona dáva príslušným\norgánom možnosť zaistiť cudzincov v zmysle uvedených ustanovení, ak príslušný orgán vyhodnotí,\nže zaistenie cudzinca je nutné. Poukázal na súvislosť medzi odsunom cudzinca, ktorý neoprávnene\nprekročil štátnu hranicu alebo sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky a rozhodnutím o\nadministratívnom vyhostení. Predtým, ako sa takáto osoba z územia Slovenskej republiky vyhostí, musí\n\nmať uloženú povinnosť opustiť územie Slovenskej republiky. Dohoda medzi Európskym spoločenstvom\na Ukrajinou o readmisii osôb uverejnená v úradnom vestníku L 332, 18/12/2007 s 0048-0065 (ďalej len\n„dohoda o readmisii osôb“) však takúto povinnosť cudzincom neukladá, iba určuje práva a povinnosti\nzmluvným stranám pri readmisii osôb. Povinnosť cudzincom, ktorý majú neoprávnený pobyt na území\nSR alebo neoprávnene prekročia vonkajšiu hranicu, opustiť územie SR neustanovuje ani zákon o\npobyte cudzincov. Avšak § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov hovorí, že administratívne vyhostenie\nje rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na\núzemí Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky. Odporca teda tvrdí,\nže existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení je nutným predpokladom výkonu readmisie v\nzmysle readmisnej dohody, pričom ide o skutočnosť uvedenú v § 34 ods. 6 správneho poriadku (netreba\nju dokazovať) a preto ju neuviedol ani v rozhodnutí o zaistení.\nZároveň odporca upozornil na fakt, že ak by bolo možné pripustiť odsun cudzincov len na základe\nreadmisnej dohody, ktorá nestanovuje potrebu vydania akéhokoľvek rozhodnutia, ani nestanovuje\npovinnosti pre osoby, ktorých sa týka, tak tieto osoby by boli odsunuté bez možnosti akejkoľvek nápravy\nalebo opravného prostriedku; takýmto postupom by bol porušený čl. 1 písm. d) Protokolu č. 7 k Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení Protokolu č. 11. Vychádzajúc zo znenia § 84 ods.\n1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov je možné vyvodiť záver, že samotný zákonodarca predpokladá\nna výkon readmisie existenciu rozhodnutia o administratívnom vyhostení.\nNa základe vyššie uvedených skutočností odporca trvá na tom, že zaistenie spĺňa základnú a\nnevyhnutnú požiadavku jeho účelnosti a efektívnosti v zmysle rozhodovacej činnosti Európskeho súdu\npre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky.\nNavrhovateľ s odvolaním sa na názor vyslovený Súdnym dvorom EÚ v rozhodnutí zo dňa 30.5.2013 vo\nveci Mehmet Arslan proti Polícia ČR C-534/11 tvrdil, že na navrhovateľa sa v čase vydania napadnutého\nrozhodnutia nevzťahoval právny režim návratovej smernice a z toho dôvodu nebolo prípustné jeho\nzaistenie na účel konania o návrate v zmysle tejto smernice. Navyše zdôraznil, že v čase podania\nžiadosti o azyl voči nemu nebolo vydané rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení. V predmetnom\nrozhodnutí súd konštatoval, že pokiaľ zaistený cudzinec podľa zákona o pobyte cudzincov požiada o\nudelenie medzinárodnej ochrany, pokiaľ je táto žiadosť podaná účelovo (slovami súdneho dvora „iba\ns cieľom pozdržať alebo zmariť výkon rozhodnutia o navrátení) a pokračovanie zaistenia je naďalej\nobjektívne nutné, je možné takéhoto cudzinca ponechať v zaistení. Odporca postupoval v duchu\nuvedeného rozhodnutia. Dospel k záveru, že žiadosť navrhovateľa bola podaná účelovo a že trvá účel\nzaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, t.j. v konaní o administratívnom\nvyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, a existuje riziko jeho úteku.\nBezprostredne po tom, čo navrhovateľ prejavil úmysel požiadať o medzinárodnú ochranu, znova\nrozhodol o zaistení, pričom dospel k záveru, že dôvody predchádzajúceho zaistenia trvajú, a uviedol aj\nkonkrétne dôvody, ktoré ho k prijatiu takéhoto záveru viedli.\nPokiaľ ide o tvrdenie navrhovateľa, že v čase prejavenia úmyslu požiadať o azyl na území Slovenskej\nrepubliky nebolo voči nemu vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení odporca dáva do\npozornosti znenie návratovej smernice, ktorá v čl. 15 ods. 1 hovorí: „Pokiaľ sa v osobitnom prípade\nnedajú účinne uplatniť iné dostatočné, ale menej prísne donucovacie opatrenia, členské štáty môžu\nzaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, s cieľom pripraviť\nnávrat a/alebo vykonať proces odsunu, a to najmä keď existuje riziko úteku.“\nOdporca bol toho názoru, že predpokladom ponechania štátneho príslušníka v zaistení nie je existencia\nrozhodnutia o administratívnom vyhostení, ale buď existencia úkonov s cieľom pripraviť návrat cudzinca\nalebo výkon vyhostenia, teda výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Odporca má za to,\nže konanie o administratívnom vyhostení spĺňa požiadavku úkonu, ktorého cieľom je pripraviť návrat,\na keďže voči navrhovateľovi v čase prejavenia úmyslu požiadať o azyl konanie o administratívnom\nvyhostení prebiehalo, bol zaistený v súlade s citovanými právnymi predpismi ako aj judikátmi a teda\nodporca nebol povinný ukončiť režim zaistenia.\nPokiaľ navrhovateľ namietal, že odporca porušil ustanovenie § 88 ods. 12 zákona o pobyte cudzincov,\ntoto tvrdenie sa nezakladá na pravde. Zo spisového materiálu vyplýva, že navrhovateľ bol prvý krát\n\nvypočutý za prítomnosti tlmočníka dňa 19. novembra 2013 v čase od 11:20 do 11:45 hod., následne\nbolo vydané rozhodnutie o zaistení č. p. PPZ-HCP-S016-127-006/2013, ktoré mu bolo riadne preložené\ntlmočníkom. Potom bol navrhovateľ znova vypočutý, č. p. PPZ-HCP-SO16-127-007/2013 v čase od\n16:00 do 17:20 hod., pričom navrhovateľ až na konci tejto zápisnice vyslovil žiadosť o poskytnutie\nmedzinárodnej ochrany. Aj túto žiadosť vyslovil len po tom, čo sám v zápisnici uviedol, že chcel ísť do\nPoľska, a po tom, čo bol poučený o tom, že sa do Poľska nedostane. Navrhovateľ dokonca v prvej\nzápisnici č.p. PPZ-HCP-SO 16-127-005/2013 sám potvrdil, že keby po prekročení štátnej hranice nevidel\npríslušníkov PZ, tak by sa orgánom SR neprihlásil, ale snažil sa dostať do Poľska.\nV tejto súvislosti odporca dáva súdu do pozornosti chovanie navrhovateľa po nedovolenom prekročení\nštátnej hranice cca 1 m od hraničného znaku HZ 338 (zaznamenané kamerovým systémom EBAS),\nod ktorého vedie spevnená asfaltová cesta do obce Ruská. Uvedená cesta je rovná, bez zákrut. Na\nuvedenej ceste, vo vzdialenosti cca 50 m od HZ 338 v čase narušenia stála hliadka OHK PZ Veľké\nSlemence so služobným motorovým vozidlom označeným príslušnosťou k Policajnému zboru. Túto\nskutočnosť potvrdil aj sám navrhovateľ, pričom sám priznal, že uvedenú hliadku videl. Namiesto toho,\naby sa hliadke prihlásil, zišiel s asfaltovej cesty a zamieril ku krovinatému porastu na poli (zaznamenaný\npohyb služobného motorového vozidla pomocou systému na monitorovanie pohybu SCMV). Tieto\nskutočnosti sú uvedené v rozhodnutí o zaistení č. p. PPZ-HCP-SOl6-127-006/2013. Aj to dokazuje, že\nnavrhovateľ neprejavil pred odporcom vôľu požiadať o udelenie azylu na území Slovenskej republiky,\na ani to nemal v úmysle urobiť.\nK tvrdeniu navrhovateľa, že nakoľko prejavil vôľu o udelenie azylu na nepríslušnom útvare po vstupe\nna územie Slovenskej republiky ešte v priebehu konania o administratívnom vyhostení, odporca mal\nnavrhovateľa poučiť o tom, že na prijatie vyhlásenia je príslušný policajný útvar pri azylovom zariadení,\nodporca uviedol, že zákon o azyle (v znení platnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia, ale ani\nv súčasne platnej podobe) nerieši, ktorý útvar je príslušným na prijatie vyhlásenia cudzinca, ktorý je\nzaistený na základnom útvare PZ, akým OHK PZ Veľké Slemence je. V zmysle § 2 ods. 2 písm. b)\nzákona o azyle je príslušným na prijatie vyhlásenia „ak ide o cudzinca, ktorý žiada o udelenie azylu alebo\no poskytnutie doplnkovej ochrany po vstupe na územie Slovenskej republiky, policajný útvar zriadený pri\nazylovom zariadení“, podľa písm. d) „ak ide o cudzinca, ktorý je umiestnený v zariadení pre cudzincov\npodľa osobitného zákona, policajný útvar v tomto zariadení.“ Keďže navrhovateľ bol v čase prejavenia\númyslu požiadať o azyl v zaistení, bol teda obmedzený v pohybe, ale nebol umiestnený v zariadení,\nneexistoval útvar príslušný na jeho vyhlásenie. Avšak nakoľko odporca navrhovateľa ponechal v zaistení\na umiestnil ho v zariadení v súlade s § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov, príslušným na prijatie\nvyhlásenia je podľa § 3 ods. 2 písm. d) zákona o azyle policajný útvar v tomto zariadení. Takýto postup\numožňuje aj § 3 ods. 8 zákona o azyle.\nOdporca o začatí konania o prevzatí zodpovednosti za posúdenie žiadosti o azyl v členskom štáte nebol\nmigračným úradom MV SR upovedomený, nakoľko v zmysle právnych predpisov nie je účastníkom\nkonania. Navrhovateľ, resp. jeho právny zástupca boli o začatí konania upovedomení listom Migračného\núradu č. p. MU39/DS-Ž-2013 zo dňa 11. decembra 2013, pričom im mohlo byť z listu zrejmé, že odporca\nnedostal kópiu oznámenia o začatí konania o prevzatí zodpovednosti. Tak navrhovateľ ako aj jeho\nprávny zástupca mali možnosť v zmysle § 18 správneho poriadku podať podnet odporcovi na začatie\nkonania podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, čo však neurobili. Odporca sa o začatí\nkonania o prevzatí zodpovednosti dozvedel až z oznámenia, ktoré tvorilo prílohu výzvy krajského súdu\nna vyjadrenie sa k opravnému prostriedku vo veci zaistenia, ktoré odporca obdržal dňa 22. januára 2013.\nOdporca obratom požiadal listom zo dňa 24. januára 2014 Migračný Úrad MV SR o zaslanie podkladov\npotrebných na skúmanie, či trvá účel zaistenia, nakoľko je toho názoru, že samotná informácia o začatí\nkonania o prevzatí zodpovednosti bez znalosti ostatných objektívnych skutočností nie je dostatočná na\nprijatie záveru, či trvá účel zaistenia.\nOdporca považoval svoj postup v konaní a rozhodnutie o zaistení č. p. PPZ-HCP-S016-127-009/2013\nza správny a v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky.\nIV.\nKonanie pred odvolacím súdom\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP), preskúmal napadnuté uznesenie\nkrajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona\nč. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné potvrdiť. Rozhodol\nbez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň\nvyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 10. februára 2014 (§ 156\nods. 1 a ods. 3 OSP).\nSo zreteľom na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s\nodôvodnením napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v ktorom ho preskúmal, môže sa v odôvodnení\nobmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na\nzdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Preto odvolací súd poukazuje len na\nsporné a problematické otázky súvisiace s inak v zásade správnym a zákonným rozsudkom krajského\nsúdu.\nOtázky súvisiace s prekročením Schengenskej hranice štátnym príslušníkom tretej krajiny a s jeho\nzaistením:\nPodľa § 88 ods. 1 písm. d/ zák. č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov (ďalej len „ZPC“), policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel jeho\nvrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, ak neoprávnene vstúpil na územie Slovenskej republiky alebo sa\nneoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky.\nZ uvedeného ustanovenia vyplýva možnosť - oprávnenie policajta obmedziť osobnú slobodu štátneho\npríslušníka tretej krajiny, ak reálne prichádza do úvahy jeho vrátenie podľa medzinárodnej zmluvy a\nzároveň musí byť splnená podmienka, že taký štátny príslušník tretej krajiny neoprávnene vstúpil na\núzemie Slovenskej republiky alebo sa neoprávnene zdržiava na území Slovenskej republiky.\nV zmysle článku 2 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra\n2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov\ntretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, v spojení s jej odôvodnením 9\nsa má vykladať v tom zmysle, že táto smernica sa nevzťahuje na štátneho príslušníka tretej\nkrajiny, ktorý podal žiadosť o medzinárodnú ochranu v zmysle smernice Rady 2005/85/ES\n<aspi://module='EU'&link='32005L0085'&ucin-k-dni='30.12.9999'> z 1. decembra 2005 o minimálnych\nštandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca, a to v období\nod podania uvedenej žiadosti do prijatia rozhodnutia o tejto žiadosti na prvom stupni, alebo prípadne do\nrozhodnutia o opravnom prostriedku podanom proti uvedenému rozhodnutiu.\nSmernica Rady 2003/9/ES z 27. januára 2003, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie\nžiadateľov o azyl, a smernica 2005/85 nebráni tomu, aby bol štátny príslušník tretej krajiny, ktorý po\nsvojom zaistení na základe článku 15 smernice 2008/115 podal žiadosť o medzinárodnú ochranu v\nzmysle smernice 2005/85, ponechaný v zaistení na základe ustanovenia vnútroštátneho práva, ak sa po\nindividuálnom posúdení všetkých relevantných okolností ukáže, že táto žiadosť bola podaná iba s cieľom\noddialiť alebo zmariť výkon rozhodnutia o návrate a že pokračovanie zaistenia je objektívne nevyhnutné\nna to, aby sa dotknutá osoba nemohla definitívne vyhnúť svojmu návratu.\nSprávny orgán i krajský súd správne a v súlade so zákonom posúdili žiadosť o medzinárodnú ochranu\nprednesenú navrhovateľom 19. novembra 2013 až pri opakovanom výsluchu, a to až po oznámení, že\ndo Poľskej republiky sa nedostane, hoci tam mal pôvodne úmysel sa dostať a tam požiadať o azyl, ako\núčelovú - podanú iba s cieľom oddialiť alebo zmariť výkon rozhodnutia o návrate.\n\nNásledne správne vyhodnotili i to, že zaistenie je aj vzhľadom na dôvody uvádzané navrhovateľom, ako\naj dôvody, pre ktoré požiadal o medzinárodnú ochranu, nevyhnutné, pretože je tu riziko úteku zo strany\nnavrhovateľa.\nZ týchto dôvodov odvolací súd rozsudok krajského súdu potvrdil podľa § 219 OSP ako vecne správny.\nV.\nTrovy konania\nO trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 250k ods. 1 OSP v spojení s ustanovením\n§ 250l ods. 2 OSP tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, pretože navrhovateľ nemal úspech a\nodporcovi zákon neumožňuje jej priznanie.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}