{"guid": "440f3653-28a5-4988-b4f1-721969a219c6:1af72c88-882e-4a69-a6c8-f2cdc05e49b8", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:7013201589.1", "spisova_znacka": "1Sža/3/2014", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/3/2014 z 6. 2. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 6. februára 2014, sp. zn. 1Sža/3/2014, ECLI:SK:NSSR:2014:7013201589.1", "identifikacne_cislo": "7013201589", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Dagmar Snopeková", "sudca_id": 12, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-dagmar-snopekova-12", "datum_vydania": "2014-02-06", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 88 ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-88"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/1af72c88-882e-4a69-a6c8-f2cdc05e49b8", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:7013201589.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:7013201589.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:7013201589.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sža/3/2014\n7013201589\n06. 02. 2014\nJUDr., Ing. Miroslav Gavalec\nECLI:SK:NSSR:2014:7013201589.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca\nPhD. a z členov JUDr. Eleny Berthotyovej PhD. a JUDr. Petra Paludu, v právnej veci navrhovateľa:\nQ., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Turecko, posledný pobyt v zahraničí Y., toho času miesto\npobytu v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach, zastúpený Centrom právnej pomoci,\nkancelária Košice, Moyzesova 18, Košice, proti odporcovi: Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej\na cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Sobrance, Oddelenie hraničnej\nkontroly, Policajného zboru, Komlósiho 222, Veľké Slemence, o preskúmanie rozhodnutia, č. p. PPZHCP-SO16-126-009/2013 zo dňa 19. novembra 2013, o zaistení navrhovateľa, o odvolaní navrhovateľa\nproti rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č. k. 2Sp/58/2013-35 zo dňa 18. decembra 2013, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č. k. 2Sp/58/2013-35 zo dňa\n18. decembra 2013 p o t v r d z u j e .\nNavrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nPREDMET KONANIA\n\nKrajský súd v Košiciach rozsudkom uvedeným vo výroku potvrdil rozhodnutie č. p. PPZ-HCPSO16-126-009/2013 zo dňa 19. novembra 2013, ktorým odporca podľa § 88 ods. 1 písm. a/ zákona č.\n404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte\ncudzincov“) zaistil navrhovateľa dňom 19. novembra 2013 v čase o 17:30 hod. na dobu 5 mesiacov\nv konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77\nods. 1, pretože existuje riziko jeho úteku. Na výkon jeho zaistenia určil Útvar policajného zaistenia pre\ncudzincov Sečovce.\nV dôvodoch rozhodnutia uviedol, že napadnuté rozhodnutie odporcu bolo potrebné potvrdiť ako vecne\nsprávne, náležité posúdené aj po právnej stránke.\nKrajský súd uviedol, že po preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že odporca v prejednávanej veci\nv správnom konaní dostatočne zistil skutkový stav v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o\nsprávnom konaní a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný.\n\nK námietke navrhovateľa týkajúcej sa aplikácie Návratovej smernice s tým, že zaistenie navrhovateľa nie\nje prípustné, nakoľko v danom prípade neprebieha konanie o jeho návrate, ktoré rozhodnutím odporcu\nbolo prerušené a nemôže pokračovať až do ukončenia azylového konania, a preto ani nemôže spĺňať\nnevyhnutnú požiadavku jeho účelnosti a efektívnosti, aj s poukazom na článok 5 ods. 1 písm. í/ Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd, krajský súd uviedol, že tak ako odporca, správnosť jeho\npostupu vyvodzuje zo znenia zákona v § 88 ods. 11 zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého „ak je\nštátny príslušník tretej krajiny zaistený podľa odseku 1 písmeno a/ a policajný útvar nevydá rozhodnutie\no administratívnom vyhostení do 48 hodín od zaistenia, policajný útvar štátneho príslušníka tretej krajiny\nihneď prepustí; to neplatí, ak policajný útvar nevydá rozhodnutie o administratívnom vyhostení z dôvodu\nprerušenia konania o administratívnom vyhostení podľa § 77 ods. 4 alebo vyžiadania informácie podľa\n§ 83 ods. 7.“.\nNa to nadväzuje ustanovenie § 77 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého, ak cudzinec,\nproti ktorému sa vedie konanie o administratívnom vyhostení alebo konanie o zákaze vstupu podľa\ntohto zákona, podá žiadosť o udelenie azylu, policajný útvar vydá rozhodnutie o prerušení konania o\nadministratívnom vyhostení až do rozhodnutia o jeho žiadosti o udelenie azylu a ďalej postupuje podľa\nosobitného predpisu.\nK námietke zmätočnosti a nepreskúmateľnosti rozhodnutia odporcu pre nezrozumiteľnosť dôvodov,\nnakoľko odporca rozhodol o zaistení navrhovateľa podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. a/ zákona o\npobyte cudzincov, teda na účel konania o administratívnom vyhostení, avšak v odôvodnení napadnutého\nrozhodnutia sa odporca odvolával na realizáciu readmisnej dohody uzavretej medzi ES a Ukrajinou,\nkrajský súd uviedol, že samotné administratívne vyhostenie je upravené v 4. časti prvej hlavy zákona\no pobyte cudzincov. Na rozhodovanie o administratívnom vyhostení v zmysle § 83 tohto zákona\npotom nadväzuje ustanovenie § 84 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov o výkone rozhodnutia\no administratívnom vyhostení, v zmysle ktorého policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o\nadministratívnom vyhostení, ak má byť štátny príslušník tretej krajiny podľa medzinárodnej zmluvy\nvrátený na územie zmluvného štátu.\nK odvolacej námietke, že odporca vo výroku napadnutého rozhodnutia, ktorým navrhovateľa zaistil\nna účel konania o administratívnom vyhostení bez bližšieho konkretizovania predmetného konania o\nadministratívnom vyhostení jeho spisovou značkou, krajský súd uviedol, že obdobne, ako je to v prípade\nzaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, t.\nj. na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia, identifikácia takéhoto\nrozhodnutia jeho spisovou značkou a dátumom vydania rozhodnutia je esenciálnou zložkou rozhodnutia,\ntak i v tomto konaní je žiaduce konkretizovanie predmetného konania aj jeho spisovou značkou (v zmysle\nrozhodnutia o prerušení konania o administratívnom vyhostení na č. l. 12 administratívneho spisuje\ntakéto konanie vedené OHK PZ Veľké Slemence podľa prvej hlavy, štvrtej časti zákona o pobyte cudzinca\npod číslom PPZ-HCP-SO16-126/2013). Odporca však v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal\nna začatie konania o administratívnom vyhostení s tým, že účastník konania počas spisovania zápisnice\no vyjadrení účastníka konania o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-SO16-126-007/2013 zo dňa\n19. novembra 2013 prejavil vôľu požiadať na území SR o udelenie azylu, teda aspoň v odôvodnení\nnapadnutého rozhodnutia identifikoval jeden z úkonov konania o administratívnom vyhostení.\nK námietke účelu zaistenia a primeranosti zásahu do práv účastníka konania krajský súd sa stotožnil s\nvyjadrením odporcu v tomto smere, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, že žiadosť\nnavrhovateľa bola podaná účelovo, ako sa tým odporca podrobne zaoberal v napadnutom rozhodnutí\na dospel tiež k správnemu záveru, že naďalej trvá účel zaistenia, ako to ukladá ustanovenie § 90 ods.\n2 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov.\nKrajský súd poukázal na to, že odporca tiež náležité vyhodnotil a skutkovo podložil existenciu rizika\núteku navrhovateľa, ako je to uvedené v § 88 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona o pobyte cudzincov. Za\nneopodstatnenú považoval krajský súd v tejto súvislosti aj odvolaciu námietku s poukazom na právny\nnázor vyslovený v citovanom rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorého\nje nevyhnutné aby správne orgány rozhodovali o trvaní dôvodov zaistenia bezodkladne po tom, čo\n\nzaistený cudzinec podal žiadosť o udelenie medzinárodnej ochrany. Ako to vyplýva z odôvodnenia\nnapadnutého rozhodnutia odporcu, ako aj z administratívneho spisu odporcu, odporca prvýkrát zaistil\nnavrhovateľa rozhodnutím o zaistení cudzinca č. p. PPZ-HCP-SO16-126-006/2013 zo dňa 19. novembra\n2013, ktorým navrhovateľa zaistil dňom 19. novembra 2013 v čase od 12:30 hod. na dobu 48 hodín, teda\ndo 21. novembra 2013 do 12:30 hod. v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho\nvycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, pretože existuje riziko úteku účastníka konania a na výkon jeho\nzaistenia určil OHK PZ Veľké Slemence. Uvedené rozhodnutie navrhovateľ prevzal dňa 19. novembra\n2013 o 12:00 hod.. Vzápätí na to bol toho istého dňa navrhovateľ vypočutý do zápisnice o vyjadrení\núčastníka konania č. p. PPZ-HCP-SO16-126-007/2013, a to v čase od 12:30 hod. do 13:45 hod. k\nskutočnostiam, týkajúcim sa prekročenia štátnej hranice SR. Navrhovateľ až v zmysle tejto zápisnice\npožiadal o azyl v Slovenskej republike napriek tomu, že uviedol, že cieľom jeho cesty bolo Poľsko alebo\nMaďarsko, kde chcel požiadať o medzinárodnú ochranu. Následne na to odporca rozhodol rozhodnutím\nč. p. PPZ-HCP-SO16-126-008/2013 zo dňa 19. novembra 2013 o prerušení konania o administratívnom\nvyhostení, vedeného OHK PZ Veľké Slemence podľa prvej hlavy štvrtej časti zákona o pobyte cudzincov\npod č. PPZ-HCP-SO16-126/2013. Odporca potom opätovne rozhodol o zaistení cudzinca napadnutým\nrozhodnutím. Odporca teda podľa krajského súdu postupoval zákonne, keď bezprostredne po tom, čo\nnavrhovateľ prejavil úmysel požiadať o medzinárodnú ochranu, znova rozhodol o zaistení navrhovateľa\ns uvedením konkrétnych dôvodov, ktoré ho k prijatiu takéhoto záveru viedli.\nKrajský súd poukázal na to, že odporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal možnosťou uplatnenia §\n89 zákona o pobyte cudzincov ako miernejším prostriedkom, no dospel k záveru, že nie je možné\nnavrhovateľovi namiesto zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zloženia peňažnej záruky,\nčo odôvodnil osobnými pomermi navrhovateľa. Pokiaľ navrhovateľ tvrdil v opravnom prostriedku, že\nnavrhovateľ v súlade s článkom 31 Ženevského dohovoru bezprostredne po zadržaní (5 minút po\nprekročení štátnej hranice), ihneď po zabezpečení tlmočenia prejavil pred odporcom vôľu požiadať o\nudelenie azylu na území SR, pričom zároveň svoju žiadosť dostatočne odôvodnil, krajský súd k tomu\nuviedol, že toto tvrdenie nemá oporu ani v administratívnom spise odporcu. Z neho vyplývajú skutočnosti,\nsvedčiace o účelovosti žiadosti o azyl tak, ako to uviedol odporca v odôvodnení napadnutého\nrozhodnutia. Zo spisového materiálu tiež vyplýva tak, ako je to uvedené v napadnutom rozhodnutí,\nže odporca nepožiadal o azyl ani pri svojom prvom výsluchu, ako to vyplýva zo zápisnice o vyjadrení\núčastníka konania č. p. PPZ-HCP-SO16-126-005/2013 zo dňa 19. novembra 2013, v čase od 10:00 hod.\ndo 10:35 hod. kedy uviedol, že po prekročení štátnej hranice SR videl policajné auto, chcel sa prihlásiť,\nale najskôr si zapálil cigaretu a v prípade, ak by nevidel po prekročení štátnej hranice príslušníkov PZ,\nsnažil by sa dostať do Poľska alebo Maďarska. Spisový materiál tiež vyvracia tvrdenie navrhovateľa,\nže neunikal príslušníkom PZ, ani sa nesnažil skryť, pričom touto skutočnosťou sa odporca podrobne\nzaoberal v napadnutom rozhodnutí. Krajský súd k tomu dodal, že v zmysle článku 31 Ženevského\ndohovoru, zmluvné štáty sa zaväzujú, že nebudú stíhať pre nezákonný vstup alebo prítomnosť na území\n„štátu takých utečencov, ktorí pri príchode priamo z územia, kde ich život alebo sloboda boli ohrozené\nv zmysle článku 1, vstúpia alebo sú prítomní na území daného štátu bez povolenia za predpokladu,\nže sa sami prihlásia bez meškania na úradoch a odôvodnia svoj nezákonný vstup alebo prítomnosť na\núzemí daného štátu“. Odporca vo svojom rozhodnutí v súvislosti s týmto článkom podľa krajského súdu\nsprávne konštatoval, že navrhovateľ po neoprávnenom prekročení štátnej hranice z územia Ukrajiny\nna územie SR neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré nasvedčovali tomu, že na území Ukrajiny boli jeho\nživot alebo sloboda ohrozené a taktiež sa bez meškania neprihlásil na úradoch a neodôvodnil svoj\nnezákonný postup. Odporca aj vo vzťahu k podmienkam administratívneho vyhostenia navrhovateľa\na jeho realizácie poukázal na to, že Ukrajinu možno vo všeobecnosti považovať za bezpečnú krajinu,\nv ktorej by život alebo sloboda účastníka konania neboli ohrozené. Navyše, zo spisového materiálu\nvyplýva, že navrhovateľ požiadal o azyl až po doručení prvého rozhodnutia o jeho zaistení.\nKrajský súd poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Y. proti Polícii SR zo dňa 30. mája 2013\nC-534/11, na ktorý sa odvolávali obaja účastníci konania. V zmysle tohto rozhodnutia „Smernica Rady\nES 2003/9/ES z 27. januára 2003, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o\nazyl a Smernica 2005/85 nebránia tomu, aby bol štátny príslušník tretej krajiny, ktorý po svojom zaistení\nna základe článku 15 Smernice 2008/115 podal žiadosť o medzinárodnú ochranu v zmysle Smernice\n2005/85, ponechaný v zaistení na základe ustanovenia vnútroštátneho práva, ak sa po individuálnom\nposúdení všetkých relevantných okolností ukáže, že táto žiadosť bola podaná iba s cieľom oddialiť alebo\nzmariť výkon rozhodnutia o návrate, a že pokračovanie zaistenia je objektívne nevyhnutné na to, aby\n\nsa dotknutá osoba nemohla definitívne vyhnúť svojmu návratu“. Odporca teda podľa krajského súdu\nsprávne postupoval v zmysle tohto rozsudku, keď náležité odôvodnil účelovosť podania žiadosti o azyl\na odôvodnil tiež v čom spočíva riziko úteku zo strany navrhovateľa.\nK námietke týkajúcej sa doby zaistenia, keď navrhovateľ namietal dobu zaistenia na 5 mesiacov napriek\ntomu, že konanie o azyle nie je vo väčšine prípadov jednostupňovým konaním, ale pokračuje v konaní\npred prvostupňovým súdom, prípadne odvolacím Najvyšším súdom Slovenskej republiky, v dôsledku\nčoho vzhľadom na dĺžku konania pred súdnymi orgánmi môže azylové konanie trvať aj sedem mesiacov\na z toho dôvodu považoval pozbavenie osobnej slobody navrhovateľa za neprimerané a neúčelné,\nkrajský súd poukázal na vyjadrenie odporcu v tom zmysle, že odvolanie je fakultatívnou časťou konania\no azyle, ktoré nemusí nastať, a preto pri určení lehoty zaistenia naň správny orgán nemôže prihliadať.\nV prípade odvolacieho konania je to dôvod na skúmanie účelu zaistenia podľa § 90 ods. 1 písm. d/\nzákona o pobyte cudzincov. Krajský súd k tomu dodal, že ak by správny orgán prihliadol na možné\ntrvanie konania o azyle v dĺžke sedem mesiacov, táto skutočnosť by absolútne znemožňovala zaistenie\npríslušníka tretej krajiny, ktorý požiadal o azyl vzhľadom na zákonnú dĺžku trvania zaistenia v zmysle §\n88 ods. 4 veta prvá zákona o pobyte cudzincov.\nAj Súdny dvor EÚ v niekoľkokrát citovanom rozhodnutí vo veci C-534/11 v bode 60 rozsudku, v spojitosti\ns bodom 57, poukázal na to, že „keď bol štátny príslušník tretej krajiny zaistený na základe článku 15\nSmernice 2008/115 z dôvodu, že jeho správanie vyvolávalo obavu, že pri absencii takého zaistenia by\nutiekol a maril by svoje vyhostenie a keď bola žiadosť o azyl zrejme podaná iba s cieľom oddialiť, či\ndokonca zmariť výkon rozhodnutia o návrate, ktoré bolo voči nemu vydané, treba konštatovať, že také\nokolnosti skutočne môžu odôvodniť ponechanie uvedeného štátneho príslušníka v zaistení aj po podaní\nžiadosti o azyl. Keby členské štáty nemohli za takých podmienok zabrániť tomu, aby dotknutá osoba\npodaním žiadosti o azyl automaticky dosiahla prepustenie, bol by tým narušený cieľ tejto smernice,\nktorým je účinný návrat neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín. V zmysle\nbodu 58 tohto rozsudku „vnútroštátne ustanovenie, ktoré za takých podmienok umožňuje ponechať\nžiadateľa v zaistení, je totiž v súlade s článkom 18 ods. 1 Smernice 2005/85, keďže toto zaistenie\nnevyplýva z podania žiadosti o azyl, ale z okolností, ktoré charakterizujú individuálne správanie tohto\nžiadateľa pred podaním tejto žiadosti a pri jej podaní“.\nKrajský súd upriamil pozornosť na to, že na uvedené rozhodnutie Súdneho dvora EÚ poukázal aj NS\nSR vo svojom rozsudku sp. zn. 1Sza/6/2013 zo dňa 24. septembra 2013, keď zdôraznil, že „ak policajný\nútvar dospeje k záveru, že žiadosť cudzinca o medzinárodnú ochranu je účelová, podaná za účelom\npozdržať, či dokonca zmariť výkon rozhodnutia o vyhostení cudzinca, môže znova rozhodnúť podľa §\n90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, že dôvody predchádzajúceho zaistenia trvajú napriek\ntomu, že cudzinec požiadal o medzinárodnú ochranu. V takomto rozhodnutí policajný útvar vyloží,\naké konkrétne dôvody ospravedlňujú trvanie zaistenia cudzinca po podaní žiadosti o medzinárodnú\nochranu. Zdôraznil tiež, že je nevyhnutné, aby správne orgány rozhodovali o trvaní dôvodov zaistenia\nbezodkladne po tom, čo zaistený cudzinec podá žiadosť o udelenie medzinárodnej ochrany.“.\nNa základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky navrhovateľa za\nnedôvodné, nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Z tohto pohľadu nezistil\nv postupe odporcu žiadne pochybenie a v podrobnostiach poukázal na správne závery odporcu\nv napadnutom rozhodnutí. Odporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal účelom zaistenia, ako aj\nodôvodnením potrebnej predpokladanej dĺžky zaistenia, účelnosťou a efektívnosťou zaistenia.\nKrajský súd sa teda v plnom rozsahu stotožnil s postupom a závermi odporcu v napadnutom rozhodnutí,\nnámietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnuté rozhodnutie odporcu ako zákonné potvrdil.\nII.\n\nStručné zhrnutie argumentácie odvolacích dôvodov navrhovateľa\nNavrhovateľ podal proti rozsudku krajského súdu včas odvolanie v ktorom uviedol, že už v konaní pred\nsúdom prvého stupňa namietal, že z výroku napadnutého rozhodnutia odporcu vyplýva, že odporca\nrozhodol o zaistení navrhovateľa podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov,\na to na účel konania o administratívnom vyhostení, avšak v odôvodnení napadnutého rozhodnutia\nsa odporca odvoláva na realizáciu readmisnej dohody uzatvorenej medzi ES a Ukrajinou. Odporca\nv odôvodnení napadnutého rozhodnutia v rozpore s výrokom napadnutého rozhodnutia predpokladá\nodsun navrhovateľa na základe readmisnej dohody v zmysle ustanovenia § 88 ods. 1 písm. e/ zákona o\npobyte cudzincov. Z tohto dôvodu navrhovateľ považuje napadnuté rozhodnutie odporcu za zmätočné a\nnepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť dôvodov. Navyše, odporca vo výroku napadnutého rozhodnutia\nuvádza, že navrhovateľa zaistil na účel konania o administratívnom vyhostení, avšak vo výroku\nabsentuje špecifikácia predmetného konania o administratívnom vyhostení jeho spisovou značkou.\nZákon o pobyte cudzincov rozlišuje niekoľko účelov zaistenia cudzinca, pričom tomu ktorému\núčelu zaistenia uvedenému vo výroku rozhodnutia správneho orgánu musí náležité zodpovedať\naj odôvodnenie tohto rozhodnutia. Samotný zákonodarca rozlišuje zaistenie cudzinca na účel\nkonania o administratívnom vyhostení cudzinca, resp. na účel výkonu administratívneho vyhostenia\na zaistenie cudzinca na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy (t. j. v tomto prípade podľa\nreadmisnej dohody uzatvorenej medzi EU a Ukrajinou). Postup príslušných štátnych orgánov v\nkonaní o administratívnom vyhostení upravuje zákon o pobyte cudzincov v súlade s tzv. návratovou\nsmernicou, naopak postup príslušných štátnych orgánov realizujúcich návrat, resp. readmisiu cudzinca\nje upravený v štandardnej medzinárodnej zmluve, pričom medzi oboma spôsobmi odsunu existuje\nokrem iného základný rozdiel spočívajúci v neformálnosti a bezodkladnosti vrátenia cudzinca na základe\nmedzinárodných tzv. readmisných dohôd.\nVzhľadom k uvedenému sa navrhovateľ nestotožnil s názorom prvostupňového súdu, a to, že\nrozhodnutie odporcu nie je zmätočné a nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť dôvodov.\nPokiaľ ide o namietanú absenciu špecifikácie konania o administratívnom vyhostení navrhovateľa vo\nvýroku napadnutého rozhodnutia, ani tu nesúhlasil so záverom prvostupňového súdu, a to že odporca\naspoň v odôvodnení napadnutého rozhodnutia identifikoval jeden z úkonov konania o administratívnom\nvyhostení, čo považuje prvostupňový súd za postačujúce. Aj samotný prvostupňový súd poznamenal vo\nsvojom rozhodnutí, že obdobne ako je to v prípade zaistenia cudzinca podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona\no pobyte cudzincov, t. j. na účel výkonu administratívneho vyhostenia, identifikácia takéhoto rozhodnutia\njeho spisovou značkou a dátumom vydania rozhodnutia je esenciálnou zložkou rozhodnutia, a preto má\nza to, že i v tomto konaní bolo žiaduce konkretizovanie predmetného konania aj jeho spisovou značkou\npredovšetkým vo výroku napadnutého rozhodnutia.\nV súlade s citovanými ustanoveniami návratovej smernice, Európskeho dohovoru ako aj zákona o\npobyte cudzincov navrhovateľ má za to, že zaistenie navrhovateľa nie je prípustné, nakoľko v danom\nprípade neprebieha konanie o jeho návrate, ktoré bolo rozhodnutím odporcu prerušené a toto konanie\nnemôže pokračovať až do ukončenia azylového konania. Zaistenie navrhovateľa preto ani nemôže\nspĺňať nevyhnutnú požiadavku jeho účelnosti a efektívnosti v zmysle rozhodovacej činnosti Európskeho\nsúdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky. Prvostupňový súd vec nesprávne právne\nposúdil a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.\nNa základe uvedených skutočností navrhovateľ navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky vydal\nrozsudok, ktorým zmení rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutie odporcu zrušuje a vec mu vracia\nna ďalšie konanie. Súčasne navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky nariadil jeho bezodkladné\nprepustenie zo zaistenia.\nIII.\nStručné zhrnutie vyjadrenia odporcu k odvolaniu navrhovateľa\n\nOdporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že napadnutý rozsudok navrhol potvrdiť ako vecne\nsprávny.\nK odvolacím námietkam navrhovateľa odporca uviedol:\nK bodu I.\nV uvedenom bode navrhovateľ uvádza fakty z rozhodnutia o jeho zaistení č. PPZ-HCPSO16-126-009/2013. Na záver prvého bodu navrhovateľ uvádza, že prvostupňový súd sa po preskúmaní\nnapadnutého rozhodnutia odporcu a jeho postupu sním stotožnil a potvrdil ho ako vecne správne a\nvydané v súlade s príslušnými právnymi predpismi, s čím navrhovateľ nesúhlasí. Nakoľko v uvedenom\nbode navrhovateľ nekonkretizoval nesprávne skutkové zistenia, odporca nepovažuje za potrebné\nvyjadriť sa k uvedenému bodu.\nK bodu II.\nNavrhovateľ cituje ustanovenia: Smernicu Európskeho parlamentu a rady č. 2008/115/ES zo 16.\ndecembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych\npríslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „návratová smernica“)\nDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Európsky dohovor“). Na záver\nnavrhovateľ s odvolaním sa na citované právne normy konštatuje, že zaistenie navrhovateľa nie je\nprípustné a je v rozpore s týmito právnymi predpismi, nakoľko v danom prípade neprebieha konanie\no jeho návrate, ktoré bolo rozhodnutím odporcu prerušené a toto konanie nemôže pokračovať až\ndo ukončenia azylového konania. Navrhovateľ ďalej tvrdí, že preto jeho zaistenie ani nemôže spĺňať\nzákladnú a nevyhnutnú požiadavku jeho účelnosti a efektívnosti v zmysle rozhodovacej činnosti\nEurópskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky.\nS týmto tvrdením odporca vyjadril nesúhlas, nakoľko navrhovateľ poukazuje na rozpor vo výroku a\nodôvodnení rozhodnutia o zaistení v tom, že podľa výroku rozhodnutia bol navrhovateľ zaistení podľa\nustanovenia § 88 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, t. j. na účel konania o administratívnom\nvyhostení, avšak v odôvodnení predpokladá odsun navrhovateľa na základe readmisnej dohody v\nzmysle ustanovenia § 88 ods. 1 písm. e/ zákona o pobyte cudzincov.\nOdporca má za to, že ustanovenie § 88 zákona o pobyte cudzincov pojednáva o zaistení cudzincov\na nie o spôsoboch ich odsunu tak ako to uvádza navrhovateľ. Toto ustanovenie zákona o pobyte\ncudzincov dáva príslušným orgánom možnosť zaistiť cudzincov v zmysle uvedených ustanovení, ak\npríslušný orgán vyhodnotí že zaistenie cudzinca je nutné. Odporca v tejto súvislosti poukázal na súvislosť\nmedzi odsunom cudzinca, ktorý neoprávnene prekročil štátnu hranicu, alebo sa neoprávnene zdržiava\nna území Slovenskej republiky a rozhodnutím o administratívnom vyhostení. Predtým, ako sa takáto\nosoba z územia Slovenskej republiky odsunie, musí mať uloženú povinnosť opustiť územie Slovenskej\nrepubliky. Bez takto uloženej povinnosti nie je možné odsun cudzinca vykonať. Podľa či. 13 ods. 1 zákona\nč. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), „povinnosti možno ukladať zákonom,\nalebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd; medzinárodnou\nzmluvou podľa či. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb, právnických osôb,\nalebo nariadením vlády podľa či. 120 ods. 2“. Dohoda medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou\no readmisii osôb uverejnená v úradnom vestníku L 332, 18/12/2007 s 0048-0065 (ďalej len „dohoda\no readmisii osôb“) však takúto povinnosť cudzincom neukladá. Uvedená dohoda len určuje práva a\npovinnosti zmluvným stranám pri readmisii osôb. Povinnosť cudzincom, ktorý majú neoprávnený pobyt\nna území SR, alebo neoprávnene prekročia vonkajšiu hranicu, opustiť územie SR neustanovuje ani\nzákon o pobyte cudzincov. Avšak § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov hovorí, že Administratívne\nvyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať\nsa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky... Odporca teda\nvzhľadom na vyššie uvedené tvrdí, že existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení je nutným\npredpokladom výkonu readmisie v zmysle readmisnej dohody. Odporca je toho názoru, že uvedená\nskutočnosť, je skutočnosť uvedená § 34 ods. 6 správneho poriadku, teda ju netreba dokazovať, a preto\nju neuviedol ani v rozhodnutí o zaistení.\n\nZároveň odporca upozorňuje na fakt, že ak by pripustili odsun cudzincov len na základe readmisnej\ndohody, ktorá nestanovuje potrebu vydania akéhokoľvek rozhodnutia, ani nestanovuje povinnosti pre\nosoby ktorých sa týka, tak tieto osoby by boli odsunuté bez možnosti akejkoľvek nápravy alebo\nopravného prostriedku. V praxi by to znamenalo, že sa nemôžu domáhať preskúmania rozhodnutia\nnadriadeným orgánom ani súdom, pretože žiadne takéto rozhodnutie by neexistovalo. Odporca je toho\nnázoru, že takýmto postupom by bol porušený či. 1 písm. d/ Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd v znení Protokolu č. 11.\nNa základe vyššie uvedených skutočností odporca trvá na tom, že zaistenie spĺňa základnú a\nnevyhnutnú požiadavku jeho účelnosti a efektívnosti v zmysle rozhodovacej činnosti Európskeho súdu\npre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky.\nK bodu III.\nAdl: Navrhovateľ cituje smernicu Rady 2005/85/ES z 01. decembra 2005 o minimálnych štandardoch\npre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca, podľa ktorej by sa\nštátny príslušník tretej krajiny ktorý požiadal o azyl v členskom štáte, nemal považovať za neoprávnene\nzdržiavajúceho na území členského štátu, pokiaľ nenadobudlo účinnosť rozhodnutie o neudelení azylu\nalebo rozhodnutie, ktorým sa ukončilo jeho právo na pobyt ako žiadateľa o azyl.\nNavrhovateľ s odvolaním sa na názor vyslovený Súdnym dvorom EU v rozhodnutí zo dňa 30. mája 2013\nvo veci Y. proti Polícia ČR C-534/11 tvrdí, že navrhovateľa sa v čase vydania napadnutého rozhodnutia\nnevzťahoval právny režim návratovej smernice a z toho dôvodu nebolo prípustné jeho zaistenie na účel\nkonania o návrate v zmysle návratovej smernice. Navyše zdôraznil, že v čase podania žiadosti o azyl\nnavrhovateľom voči nemu nebolo vydané rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení.\nV predmetnom rozhodnutí súd konštatoval, pokiaľ zaistený cudzinec podľa zákona o pobyte cudzincov\npožiada o udelenie medzinárodnej ochrany, pokiaľ je táto žiadosť podaná účelovo (slovami súdneho\ndvora „iba s cieľom pozdržať alebo zmariť výkon rozhodnutia o navrátení“) a pokračovanie zaistenia\nje naďalej objektívne nutné, je možné takéhoto cudzinca ponechať v zaistení. Odporca postupoval v\nduchu uvedeného rozhodnutia. Dospel k záveru, že žiadosť navrhovateľa bola podaná účelovo (str.\n4 napadnutého rozhodnutia) ako aj k tomu, že trvá účel zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. a/ zákona\no pobyte cudzincov v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do\nkrajiny podľa § 77 ods. 1, akl. existuje riziko jeho úteku (str. 7 napadnutého rozhodnutia).\nAd2: Navrhovateľ s odvolaním sa na právny názor vyslovený Najvyšším súdom Slovenskej republiky v\nrozhodnutí sp. zn. 1Sza/6/2013 zo dňa 24. septembra 2013, ktorým najvyšší súd reagoval na uvedené\nrozhodnutie Súdneho dvora EU tvrdí, že postup odporcu je v rozpore s citovaným rozhodnutím Súdneho\ndvora EU, a preto mal odporca ukončiť zaistenie navrhovateľa v právnom režime návratovej smernice.\nV predmetnom rozhodnutí súd okrem iného konštatoval „.. Ak však policajný útvar dospeje k záveru, že\nžiadosť cudzinca o medzinárodnú ochranu je účelová, podaná iba za účelom pozdržať, či dokonca zmariť\nvýkon rozhodnutia o vyhostení cudzinca, môže znova rozhodnúť podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o\npobyte cudzincov, že dôvody predchádzajúceho zaistenia trvajú, napriek tomu, že cudzinec požiadal o\nmedzinárodnú ochranu. V takomto prípade policajný útvar vyloží, aké konkrétne dôvody ospravedlňujú\ntrvanie zaistenia cudzinca po podaní žiadosti o medzinárodnú ochranu. (...) Pro futúro bude nevyhnutné,\naby správne orgány postupovali v súlade s vyššie uvedenými závermi, t. j., aby rozhodovali o trvaní\ndôvodov zaistenia bezodkladne potom, čo zaistený cudzinec podal žiadosť o udelenie medzinárodnej\nochrany“.\nOdporca uviedol, že postupoval presne v duchu citovaného rozhodnutia. Bezprostredne po tom, čo\nnavrhovateľ prejavil úmysel požiadať o medzinárodnú ochranu, znova rozhodol o zaistení, pričom dospel\nk záveru, že dôvody predchádzajúceho zaistenia trvajú, pričom uviedol aj konkrétne dôvody, ktoré ho k\nprijatiu takéhoto záveru viedli (str. 7 napadnutého rozhodnutia).\n\nAd3: Čo sa týka skutočnosti, že v čase prejavenia úmyslu požiadať o azyl na území Slovenskej republiky,\nnebolo voči navrhovateľovi vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení odporca dal do pozornosti\nznenie návratovej smernice, na ktorej znenie sa odvolávajú citované rozhodnutia Súdneho dvora EÚ\nako aj Najvyššieho súdu, a ktorá v či 15. Taktiež odporca dal do pozornosti v či. 8 ods. 3 písm. b/\nsmernice európskeho parlamentu a rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre\nprijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu (prepracované znenie) (<http://new.eur-lex.eitfopa.eu/\nlegal-content/SK/TXT/?qid=1390558026565&uri:=CELEX:32013L0033>.\nOdporca je toho názoru, že predpokladom ponechania štátneho príslušníka v zaistení nie je existencia\nrozhodnutia o administratívnom vyhostení, ale buď existencia úkonov s cieľom pripraviť návrat cudzinca\nalebo výkon vyhostenia, teda výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Odporca sa domnieva,\nže konanie o administratívnom vyhostení spĺňa požiadavku úkonu, ktorého cieľom je pripraviť návrat,\na keďže voči navrhovateľovi v čase prejavenia úmyslu požiadať o azyl, konanie o administratívnom\nvyhostení prebiehalo, bol zaistení v súlade s citovanými právnymi predpismi ako aj judikátmi a teda\nodporca nebol povinný ukončiť režim zaistenia.\nNa základe uvedených skutočností je odporca toho názoru, že jeho rozhodnutie o ponechaní\nnavrhovateľa v zaistení aj po podaní žiadosti o medzinárodnú ochranu je v súlade s vyššie uvedeným\nrozhodnutím Súdneho dvora EÚ, s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, návratovou\nsmernicou ako aj smernicou pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu.\nK bodu IV.\nAd1: K námietke navrhovateľa, že odporca porušil ustanovenie § 88 ods. 12 zákona o pobyte cudzincov,\nodporca uviedol, že toto tvrdenie navrhovateľa sa nezakladá na pravde. Zo spisového materiálu vyplýva,\nže navrhovateľ bol prvý krát vypočutý za prítomnosti tlmočníka dňa 19. novembra 2013 v čase od 10:00\nhod. do 10:35 hod., následne bolo vydané rozhodnutie o zaistení č. p.: PPZ-HCP-SO16-126-006/2013,\nktoré mu bolo riadne preložené tlmočníkom. Potom bol navrhovateľ znova vypočutý, č. p. PPZ-HCPSO16-126-007/2013 v čase od 12:30 hod. do 13:45 hod., pričom navrhovateľ až na konci tejto zápisnice\nvyslovil žiadosť o poskytnutie medzinárodnej ochrany. Aj túto svoju žiadosť vyslovil len po tom, čo sám\nv tejto zápisnici uviedol, že chcel ísť do Poľska, alebo do Maďarska, a po tom čo bol poučený o tom,\nže sa do Maďarska, resp. Poľska nedostane. Navrhovateľ dokonca v prvej zápisnici č. p. PPZ-HCPSO16-126-005/2013 sám potvrdil, že keby po prekročení štátnej hranice nevidel príslušníkov PZ, tak by\nsa orgánom SR neprihlásil, ale snažil sa dostať do Poľska, alebo Maďarska.\nV tejto súvislosti odporca dal do pozornosti chovanie navrhovateľa po nedovolenom prekročení štátnej\nhranice. Navrhovateľ nedovolene prekročil štátnu hranicu cca 1 m od hraničného znaku HZ 338\n(zaznamenané kamerovým systémom EBAS). Od uvedeného hraničného znaku vedie spevnená\nasfaltová cesta do obce Ruská. Uvedená cesta je rovná, bez zákrut. Na uvedenej ceste, vo vzdialenosti\ncca 50 m od HZ 338 v čase narušenia stála hliadka OHK PZ Veľké Slemence so služobným motorovým\nvozidlom označeným príslušnosťou k Policajnému zboru. Túto skutočnosť potvrdil aj sám navrhovateľ,\npričom sám priznal, že uvedenú hliadku videl. Namiesto toho aby sa hliadke prihlásil, zišiel s asfaltovej\ncesty a zamieril ku krovinatému porastu na poli (zaznamenaný pohyb služobného motorového vozidla\npomocou systému na monitorovanie pohybu SCMV). Tieto skutočnosti sú uvedené v rozhodnutí o\nzaistení č. p.: PPZ-HCP-SO16-126-006/2013. Aj táto skutočnosť dokazuje, že navrhovateľ neprejavil\npred odporcom vôľu požiadať o udelenie azylu na území Slovenskej republiky a ani to nemal v úmysle\nurobiť.\nAd2: K námietke navrhovateľa, že nakoľko prejavil vôľu o udelenie azylu na nepríslušnom útvare po\nvstupe na územie Slovenskej republiky ešte v priebehu konania o administratívnom vyhostení, t. j. pred\nvydaním napadnutého rozhodnutia o zaistení a umiestnením v zariadení pre cudzincov, odporca mal\npostupovať tak, že mal navrhovateľa poučiť o tom, že na prijatie vyhlásenia je príslušný policajný útvar\npri azylovom zariadení, odporca uviedol, že toto tvrdenie navrhovateľa je mätúce, nakoľko je pravdou,\nže navrhovateľ požiadal u udelenie azylu pred vydaním napadnutého rozhodnutia, avšak vtom čase bol\nzaistený rozhodnutím OHK PZ Veľké Slemence č.: PPZ-HCP-SO16-126-006/2013.\n\nOdporca poukázal na zákon o azyle (v znení platnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia, ale ani\nv súčasne platnej podobe), ktorý nerieši ktorý útvar je príslušným na prijatie vyhlásenia cudzinca, ktorý\nje zaistený na základnom útvare PZ akým OHK PZ Veľké Slemence je. V zmysle § 2 ods. 2 písm. b/\nzákona o azyle je príslušným na prijatie vyhlásenia „ak ide o cudzinca, ktorý žiada o udelenie azylu alebo\no poskytnutie doplnkovej ochrany po vstupe na územie Slovenskej republiky, policajný útvar zriadený pri\nazylovom zariadení“ podľa písm. d/ „ak ide o cudzinca, ktorý je umiestnený v zariadení pre cudzincov\npodľa osobitného zákona, policajný útvar v tomto zariadení.“. Keďže navrhovateľ bol v čase prejavenia\númyslu požiadať o azyl v zaistení, bol teda obmedzený v pohybe, ale nebol umiestnení v zariadení,\nneexistoval útvar príslušný na jeho vyhlásenie. Avšak nakoľko odporca navrhovateľa ponechal v zaistení\n(viď vyjadrenie k bodu III.) a umiestnil ho v zariadení v súlade s § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov,\npríslušným na prijatie vyhlásenia je podľa § 3 ods. 2 písm. d/ zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene\na doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o azyle“) policajný útvar v tomto zariadení. Takýto postup\numožňuje aj § 3 ods. 8 zákona o azyle: „Ak cudzinec požiada o udelenie azylu alebo o poskytnutie\ndoplnkovej ochrany na policajnom útvare, ktorý nie je príslušný na prijatie vyhlásenia podľa odseku 2,\npolicajný útvar je povinný poučiť cudzinca o tom, ktorý policajný útvar je príslušný na prijatie vyhlásenia,\na ak nerozhodne o zaistení cudzinca a o jeho umiestnení v zariadení pre cudzincov podľa osobitného\npredpisu, 6a/ vydá cudzincovi doklad na prepravu s platnosťou 24 hodín...“ OHK PZ Veľké Slemence\nrozhodlo o zaistení navrhovateľa.\nOdporca uviedol, že považuje svoj postup v konaní a rozhodnutie o zaistení č. p. PPZ-HCPSO16-126-009/2013 za správny a v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky.\nArgumentácia rozhodnutia odporcu\nOdporca rozhodnutím dňa 19. novembra 2013 podľa § 88 ods. 1 písm. a/ prvý bod zákona č. 404/2011 Z.\nz. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“)\nzaistil navrhovateľa dňom 19. novembra 2013 v čase o 17:30 hod. na dobu 5 mesiacov do 19. apríla\n2014 v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa §\n77 ods. 1, pretože existuje riziko úteku účastníka konania.\nNa výkon jeho zaistenia určil Útvar policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach.\nV dôvodoch rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ nedovolene prekročil štátnu hranicu z územia Ukrajiny\nsmerom na územie Slovenskej republiky pri HZ 338 v katastri obce Ruská okres Michalovce v služobnom\nobvode OHK PZ Veľké Slemence dňa 18. novembra 2013 o 14:29 hod. neoprávnene prekročili štátnu\nhranicu z UKR do SR, pričom toto narušenie bolo zaznamenané kamerovým systémom EBAS. Následne\ndňa 18. novembra 2013 v čase o 14:35 hod. bol po predchádzajúcej pátracej akcii vykonanej príslušníkmi\nOHK PZ Veľké Slemence zadržaný a následne predvedený na OHK PZ Veľké Slemence.\nZ uvedeného podľa odporcu vyplynulo, že navrhovateľ s poukázaním na § 2 ods. 1 písm. g/ zákona\no pobyte cudzincov, na území Slovenskej republiky neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu mimo\nhraničného priechodu a zároveň sa neoprávnene zdržiaval na území Slovenskej republiky, pričom\ntento vstup cez vonkajšiu hranicu neumožňuje medzinárodná zmluva, zákon o pobyte cudzincov alebo\nosobitný predpis. Týmto svojím konaním porušil ustanovenie či. 4 ods. 1, a či. 5 ods. 1 písm. a/, b/\nNariadenia Rady ES č. 562/2006, ktorým sa ustanovuje Kódex Spoločenstva o pravidlách pohybu osôb\ncez hranice, čím sa dopustil priestupkov podľa § 116 ods. 1 písm. a/ a § 118 ods. 1 písm. a/ zákona\no pobyte cudzincov.\nNavrhovateľ bol rozhodnutím OHK PZ Veľké Slemence č.: PPZ-HCP-SO16-126-006/2013 zo dňa 19.\nnovembra 2013 zaistený na dobu 48 hodín s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa §\n77 ods. 1, pretože existovalo riziko úteku účastníka konania.\n\nVoči účastníkovi konania OHK PZ Veľké Slemence začalo konanie o administratívnom vyhostení s\nurčením zákazu vstupu v zmysle štvrtej časti prvej hlavy zákona o pobyte cudzincov. Navrhovateľ mal\nbyť po ukončení konania o administratívnom vyhostení vrátený na územie Ukrajiny v zmysle dohody\nmedzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisií osôb uverejnený vo vestníku L 332/48 zo\ndňa 18. decembra 2007. Počas spisovania zápisnice o vyjadrení účastníka konania o administratívnom\nvyhostení č: PPZ-HCP-SO16-126-007/2013 zo dňa 19. novembra 2013 prejavil vôľu požiadať na území\nSlovenskej republiky o udelenie azylu.\nVôľu požiadať o azyl až potom, čo bol rozhodnutím OHK PZ Veľké Slemence č.: PPZ-HCPSO16-126-006/2013 zo dňa 19. novembra 2013 zaistený na dobu 48 hodín s cieľom zabezpečiť jeho\nvycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, pretože existovalo riziko úteku účastníka konania. K následne\npodanej žiadosti o azyl odporca uviedol, že pri posudzovaní tejto okolnosti vychádzal aj z rozhodnutia\nSúdneho dvora EÚ zo dňa 30. mája 2013 vec Mehmet Arslan proti Polícia ČR C-534/11.\nPo zhodnotení dôkaznej situácie odporca uviedol, že má za to, že navrhovateľ prejavil vôľu o azyl\núčelovo, aby tým pozdržal vydanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Tento záver potvrdzuje\nskutočnosť, že navrhovateľ v zápisnici o vyjadrení účastníka konania o administratívnom vyhostení č.:\nPPZ-HCP-SO16-126-007/2013 zo dňa 19. novembra 2013 uviedol, že na území Ukrajiny žil so svojou\nznámou 11 mesiacov. Počas celej tejto doby nepodnikol žiadne kroky, aby medzinárodnú ochranu získal\nna území Ukrajiny, hoci tak urobiť mohol. Dokonca nerobil žiadne kroky ani preto, aby si svoj pobyt\nna Ukrajine zlegalizoval. Po tom čo bol vyhostení z územia Ukrajiny, namiesto toho, aby ju opustil v\nurčenej lehote, si účastník konania vybral nelegálny vstup na územie členských štátov, pričom primárnou\ncieľovou krajinou bolo pre neho Poľsko, resp. Maďarsko. Slovenskú republiku si vybral len preto, že\ndostal ponuku na prevedenie cez Slovensko-Ukrajinskú hranicu. O potrebe získania medzinárodnej\nochrany začal uvažovať až po zadržaní hliadkou polície.\nOdporca uviedol, že sa pri rozhodovaní o zaistení riadil aj Dohovorom o právnom postavení utečencov\nz roku 1951 v znení protokolu o postavení utečencov z roku 1967, ako aj Smernicou Rady 2003/9/ES,\nktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl.\nOdporca ďalej uviedol, že vychádzal aj zo skutočnosti, že Ukrajinu možno vo všeobecnosti považovať za\nbezpečnú krajinu v ktorej by život, alebo sloboda účastníka konania neboli ohrozené, nakoľko Ukrajina\nratifikovaním readmisnej dohody sa zaviazala uznávať nevyhnutnosť dodržiavania ľudských práv a\nslobôd, pričom sa zdôrazňuje, že touto dohodou nie sú dotknuté práva a povinnosti Spoločenstva,\nčlenských štátov Európskej únie a Ukrajiny vyplývajúce zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv\nz 10. decembra 1948 a z medzinárodných právnych predpisov, najmä z Európskeho dohovoru\nzo 04. novembra 1950 a ochrane ľudských práv a základných slobôd, z Dohovoru o postavení\nutečencov z 28. júla 1951, z Protokolu o postavení utečencov z 31. januára 1967, z Medzinárodného\ndohovoru Organizácie spojených národov a občianskych apolitických právach z 19. decembra 1966 a\nz medzinárodných právnych nástrojov vydávania osôb.\nOdporca uviedol, že prehodnocoval aj skutočnosť, či trvá účel zaistenia, t. j., či trvá riziko úteku účastníka\nkonania. Zo záznamu hliadky OHK PZ Veľké Slemence č. p.: PPZ-HCP-SO16-2-1321/2013 zo dňa\n18. novembra 2013 vyplýva, že účastník konania po neoprávnenom prekročení štátnej hranice sa\npríslušným orgánom sám neprihlásil naopak, sa snažil ujsť, respektíve pred policajnými hliadkami\nschovať. Zo záznamu hliadky vyplýva, že od miesta neoprávneného prekročenia štátnej hranice sa\ntáto nachádzala cca 50 m na prístupovej ceste k HZ 338 so služobným motorovým vozidlom, ktorej\npríslušnosť k PZ bola označená. Odporca má za to, že navrhovateľ po nedovolenom prekročení štátnej\nhranice mohol vidieť, a že napriek svojim tvrdenia aj videl hliadku PZ a mal možnosť sa prihlásiť, ale tak\nnespravil, naopak snažil sa ujsť. Túto skutočnosť potvrdzuje aj záznam zo systému na monitorovanie\npohybu služobných motorových vozidiel - AVL z ktorého je zrejmé, že hliadka s vozidlom musela\núčastníka konania prenasledovať. Na základe zhodnotenia týchto skutočností odporca mal za to, že\nreálne riziko, že účastník konania sa bude počas konania o administratívnom vyhostení skrývať, resp.\nsa bude snažiť ujsť naďalej trvá. Tento záver potvrdzuje aj výpoveď navrhovateľa ktorý počas spísania\nzápisnice o vyjadrení sa účastníka konania č. p.: PPZ-HCP-SO16-126-005/2013 zo dňa 19. novembra\n2013 sa vyjadril, že po prekročení štátnej hranice, ak by sa na prístupovej ceste k HZ 338 nenachádzala\nhliadka PZ, by pokračoval ďalej smerom do Poľskej republiky, alebo Maďarska. Tento záver umocňuje\naj doterajší spôsob vedenia života účastníka konania z ktorého vyplýva, že ten nerešpektuje zákony\n\nkrajiny v ktorej sa zdržiaval po odchode z domovskej krajiny až doteraz, t. j. Ukrajiny, nakoľko bol\nvyhostený z územia Ukrajiny pričom mu bola uložená lehota na vycestovanie. Účastník konania sa\nrozhodol opustiť Ukrajinu formou nelegálneho prekročenia štátnej hranice. Túto skutočnosť účastník\nkonania potvrdil v zápisnici o vyjadrení sa účastníka konania č. p.: PPZ-HCP-SO 16-126-007/2013 zo\ndňa 19. novembra 2013. Odporca konštatoval, že navrhovateľ po neoprávnenom prekročení štátnej\nhranice sa príslušným orgánom sám neprihlásil na úradoch a neodôvodnil svoj nezákonný vstup naopak,\nsa snažil ujsť respektíve pred policajnými hliadkami schovať. Na základe týchto skutočností odporca\nusúdil, že existuje reálne riziko úteku účastníka konania v konaní o administratívnom vyhostení.\nOdporca uviedol, že taktiež preskúmal prekážky zaistenia uvedené v § 88 ods. 12 zákona o\npobyte cudzincov, pričom na základe dôkazov (záznamu hliadky, záznamu na monitorovanie pohybu\nslužobných motorových vozidiel - AVL, zápisnice o vyjadrení sa účastníka konania č. p.: PPZ-HCPSO16-126-005/2013 a zápisnice o vyjadrení sa účastníka konania č. p.: PPZ-HCP-SO16-126-007/2013)\ndospel k záveru, že účastník nepožiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky bezodkladne po\nneoprávnenom prekročení vonkajšej hranice. Práve naopak, snažil sa ujsť pred príslušníkmi OHK PZ.\nSkúmal tiež skutočnosti, že účastník konania nemá na území Slovenskej republiky žiadne rodinné\nväzby. Ďalej skúmal ekonomickú situáciu účastníka konania a dospel k záveru, že nemá dostatočné\nfinančné prostriedky. Nemá na území Slovenskej republiky rezervované ubytovanie alebo zabezpečené\nzamestnanie, z tohto dôvodu mu policajný útvar neukladá povinnosť v zmysle § 89 zákona, nakoľko\nvzhľadom na osobu zaisteného a jeho osobné pomery nie je možné z jeho strany zložiť peňažnú záruku\na nakoľko menovaný nemá na území SR žiadne väzby, nielen rodinné, neovláda slovenský jazyk a nemá\ndostatok finančných prostriedkov nie je možné z jeho strany zabezpečiť si ubytovanie.\nOdporca uviedol, že skúmal reálnu možnosť výkonu vyhostenia účastníka konania, t. j. účelnosť\nzaistenia. Má za to, že v prípade odpadnutia dôvodov prerušenia konania o administratívnom vyhostení,\nbude možné v konaním o administratívnom vyhostení pokračovať. V prípade vydania rozhodnutia o\nadministratívnom vyhostení bude možné účastníka konania vyhostiť na Ukrajinu v zmysle dohody o\nreadmisii osôb uverejnenej v Úradnom vestníku L 332, 18/12/2007 S. 0048 - 0065.\nV.\nPrávny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nPodľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných\nprostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.\nPodľa § 250l ods. 1 OSP sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných\nprostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje podľa tretej hlavy piatej\nčasti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam\nsprávnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené\ninak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s\nvýnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 OSP).\nV predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského\nsúdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. a/\nzákona č. 404/2011 Z. z..\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie\nkrajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona\nč. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné potvrdiť. Rozhodol bez\nnariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia\nrozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk>. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 06. februára 2014\n(§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).\n\nNavrhovateľ v odolaní proti rozsudku krajského súdu brojil proti jeho záverom, že rozhodnutie odporcu\nbolo potrebné potvrdiť ako vecne správne a vydané s príslušnými právnymi predpismi. Naopak na rozdiel\nod názoru krajského súdu rozhodnutiu odporcu považoval za nezákonné. Namietal právne prekážky,\nktoré bránia jeho návratu, a ktoré nastali už v konaní o jeho zaistení pred odporcom. Poukázal na\nto, že v priebehu konania o zaistení prejavil vôľu požiadať o azyl, preto v súlade s právnym názorom\nvysloveným Súdnym dvorom EÚ v rozhodnutí zo dňa 30. mája 2013 vo veci Mehmet Arslan proti Polícia\nČR C- 534/11, sa na neho v čase vydania napadnutého rozhodnutia odporcu nevzťahoval právny režim\nnávratovej smernice a z toho dôvodu nebolo prípustné jeho zaistenie na účel konania o návrate v zmysle\nnávratovej smernice. Navyše zdôraznil, že v čase podania žiadosti o azyl voči nemu vydané rozhodnutie\no jeho administratívnom vyhostení.\nTáto námietka, nebola podľa odvolacieho súdu spôsobilá spochybniť zákonnosť rozhodnutia odporcu,\na teda ani vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. S názorom krajského súdu k\npredmetnej námietke sa odvolací súd stotožňuje, naviac k veci uvádza, že závery Súdneho dvora zo\ndňa 30. mája 2013 vyslovené vo veci Y. c/a Polícia ČR C-534/11, na ktoré sa odvolával aj samotný\nnavrhovateľ premietol NS SR vo svojom rozsudku sp. zn. 1Sza/6/2013 zo dňa 24. septembra 2013,\nkeď zdôraznil, že „ak policajný útvar dospeje k záveru, že žiadosť cudzinca o medzinárodnú ochranu je\núčelová, podaná za účelom pozdržať, či dokonca zmariť výkon rozhodnutia o vyhostení cudzinca, môže\nznova rozhodnúť podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, že dôvody predchádzajúceho\nzaistenia trvajú napriek tomu, že cudzinec požiadal o medzinárodnú ochranu. V takomto rozhodnutí\npolicajný útvar vyloží, aké konkrétne dôvody ospravedlňujú trvanie zaistenia cudzinca po podaní žiadosti\no medzinárodnú ochranu. Zdôraznil tiež, že je nevyhnutné, aby správne orgány rozhodovali o trvaní\ndôvodov zaistenia bezodkladne po tom, čo zaistený cudzinec podá žiadosť o udelenie medzinárodnej\nochrany.“.\nTak ako to vyplýva z rozsudku Súdneho dvora v hore uvedenej veci, návratová smernica sa nevzťahuje\nna príslušníka tretej krajiny, ktorý požiadal o medzinárodnú ochranu, a to v dobe od podania žiadosti do\nprijatia rozhodnutia o tejto žiadosti v prvom stupni, či prípadne do rozhodnutia o opravnom prostriedku\npodanom proti uvedenému rozhodnutiu. Podanie žiadosti o udelenie medzinárodnej ochrany nemusí\nautomaticky viesť k ukončeniu jeho zaistenia: daná osoba môže byť za splnenia určitých podmienok\nznova zaistená, prípadne ponechaná v zaistení. Podľa Súdneho dvora je vecou vnútroštátneho práva,\naby stanovilo dôvody, pre ktoré smie byť takýto žiadateľ znova zaistený alebo ponechaný v zaistení\n(musí sa tak však diať „za plného rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodného práva i z\npráva únijného“).\nZákonodarca zakotvil do zákona o pobyte, konkrétne do ustanovenia § 88 ods. 1 písm. a/ cudzincov\noprávnenie policajta zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny v konaní o administratívnom vyhostení s\ncieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak existuje riziko jeho úteku.\nPokiaľ teda odporca rozhodol bezodkladne o zaistení cudzinca potom, ako tento požiadal o azyl,\npričom vyargumentoval, prečo vyhodnotil jeho žiadosť o azyl v tomto konaní ako účelovú, a súčasne\nuviedol z čoho pramení jeho úsudok o existencii rizika úteku navrhovateľa, postupoval plne v zmysle\nposudzovania kritérií stanovených Súdnym dvorom vo veci E., pričom jeho úvaha ohľadne splnenia\ntýchto kritérií, za ktorých môže byť zaistený aj cudzinec, ktorý požiadal o medzinárodnú ochranu a právne\nzávery z nej plynúce majú oporu nielen v zákone o pobyte cudzincov, (§ 88 ods. 1 písm. a/), ale je aj v\nsúlade s návratovou smernicou, na ktorej znenie sa odvolávajú citované rozhodnutia Súdneho dvora EÚ.\nV tejto súvislosti dáva odvolací súd do pozornosti aj čl. 15 ods. 1 návratovej smernice, podľa ktorej:\n„Pokiaľ sa v osobitnom prípade nedajú účinne uplatniť iné dostatočné, ale menej prísne donucovacie\nopatrenia, členské štáty môžu zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému prebieha\nkonanie o návrate, s cieľom pripraviť návrat a/alebo vykonať proces odsunu, a to najmä keď: existuje\nriziko úteku“.\nPodľa čl. 8 ods. 3 písm. b/\nEÚ z 26. júna 2013, ktorou\n\nsmernice európskeho\nsa stanovujú normy\n\nparlamentu a rady 2013/33/\npre prijímanie žiadateľov o\n\nmedzinárodnú ochranu (prepracované znenie) (<http://new.eur-lex.eitfopa.eu/legal-content/SK/TXT/?\nqid= 1390558026565&uri:=CELEX:32013L0033>): „Žiadateľa možno zaistiť iba ak je žiadateľ zaistený\na vzťahuje sa na neho konanie o návrate podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES\nzo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych\npríslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, s cieľom pripraviť návrat a/alebo\nvýkon vyhostenia a príslušný členský štát môže na základe objektívnych kritérií vrátane skutočnosti,\nže žiadateľ už mal prístup ku konaniu o azyle, doložiť, že existuje odôvodnené podozrenie, že žiadateľ\nžiada o medzinárodnú ochranu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť vykonanie rozhodnutia o návrate.“\nPredpokladom zaistenia cudzinca, resp. jeho ponechania v zaistení podľa § 88 ods. 1 písm. a/ zákona\no pobyte cudzincov nie je existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ale podmienkou je\nexistencia konania o administratívnom vyhostení.\nJe nepochybné, že konanie o administratívnom vyhostení navrhovateľa prebiehalo (zo zápisnice o\nvyjadrení účastníka zo dňa 19. novembra 2013 o 10:00 hod. vyplýva, že odporca oznámil navrhovateľovi,\nže týmto výsluchom sa voči nemu začína konanie o administratívnom vyhostení a konanie o zaistení) a\nna tejto skutočnosti nič nemení fakt, že konanie bolo práve pre podanie žiadosti o azyl prerušené podľa\n§ 77 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov.\nPodanie žiadosti o udelenie azylu totiž v zmysle § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov nie je dôvodom\nna prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je\nzaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté.\nPodľa odvolacieho súdu, odporca postupoval v zmysle posudzovania kritérií stanovených Súdnym\ndvorom vo veci E., jeho úvaha ohľadne splnenia týchto kritérií, za ktorých môže byť zaistený aj cudzinec,\nktorý požiadal o medzinárodnú ochranu nebola zo strany navrhovateľa napadnutá (navrhovateľ totiž\nv odvolaní proti rozsudku krajského súdu nenamietal účelovosť žiadosti o azyl ani riziko úteku), t. j.\ndôvody, pre ktoré odporca odôvodnil potrebu zaistenia navrhovateľa, preto odvolací súd sa obmedzil len\nna posúdenie tých námietok, ktoré navrhovateľ uplatnil v odvolacom konaní.\nNámietku zmätočnosti a nepreskúmateľnosti rozhodnutia odporcu pre nezrozumiteľnosť dôvodov,\n(nakoľko odporca rozhodol o zaistení navrhovateľa podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. a/ zákona o\npobyte cudzincov, teda na účel konania o administratívnom vyhostení, avšak v odôvodnení napadnutého\nrozhodnutia sa odporca odvolával na realizáciu readmisnej dohody uzavretej medzi ES a Ukrajinou),\nvyhodnotil odvolací súd rovnako ako krajský súd za nedôvodnú.\nPredovšetkým z dôvodu, že z rozsiahleho odôvodnenia rozhodnutia odporcu, ktorého podstatnú časť\nprevzal odvolací súdu do kapitoly pod názvom Argumentácia rozhodnutia odporcu odvolaciemu súdu\nnevyplynula navrhovateľom tvrdená zmätočnosť, resp. rozpor medzi výrokom keď odporca rozhodol o\nzaistení navrhovateľa podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, teda na účel\nkonania o administratívnom vyhostení, a podľa navrhovateľa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia\nsa odporca odvoláva na realizáciu readmisnej dohody uzavretej medzi ES a Ukrajinou.\nZ odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odporcu vyplýva, že odporca pomerne rozsiahlym spôsobom\nodôvodnil, prečo došlo k zaisteniu navrhovateľa potom, čo požiadal o azyl a uviedol úvahu prečo jeho\nzaistenie, resp. ponechanie v zaistení aj po podaní žiadosti o medzinárodnú ochranu je nutné, a to s\npoukazom na prebiehajúce konanie o administratívnom vyhostení navrhovateľa vzhľadom na existujúce\nriziko jeho úteku, čo subsumoval pod ust. § 88 ods. 1 písm. a/.\nPokiaľ odporca v dôvodoch rozhodnutia (na str. č. 2 a následne na str. 9) po chronológii priebehu konania\no zaistení uvádza, že v prípade vydania rozhodnutia o administratívnom vyhostení bude možné vyhostiť\nnavrhovateľa na územie Ukrajiny v zmysle dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o\nreadmisii osôb, odvolací súd uvedenie takéhoto údaju síce považuje za nadbytočné a vzhľadom na\n\nštádium konania aj predčasné, nemohol však súhlasiť s tvrdením navrhovateľa, že medzi výrokom a\nodôvodnením rozhodnutia existuje rozpor, pretože odporca dôvody aplikácie ustanovenia § 88 ods. 1\npísm. a/ zákona o pobyte náležite zdôvodnil.\nNámietku navrhovateľa, že odporca zaistil navrhovateľa na účel konania o administratívnom vyhostení,\navšak vo výroku absentuje špecifikácia predmetného konania o administratívnom vyhostení jeho\nspisovou značkou odvolací súd vyhodnotil za čiastočne dôvodnú, takáto vada, však nemohla mať vplyv\nna zákonnosť rozhodnutia odporcu.\nOdvolací súd pritom zdôrazňuje, že pokiaľ odporca vo výroku neoznačil spisovou značkou konanie\no administratívnom vyhostení, pretože ju nepovažoval za nutnú náležitosť výroku rozhodnutia, bolo\npotrebné súhlasiť s námietkou navrhovateľa, že identifikácia takéhoto konania je popri tom, že hrozí\nriziko úteku cudzinca základným predpokladom pre jeho zaistenie v zmysle citovaného ustanovenia\nzákona o pobyte cudzincov, teda že ide o vadu, ktorá však nemala vplyv na zákonnosť rozhodnutia\nodporcu.\nNavrhovateľ totiž existenciu takéhoto konania (administratívneho konania o vyhostení) nespochybňoval,\nbolo zrejmé, že o jeho priebehu bol uzrozumený. Z rozhodnutia odporcu o zaistení navrhovateľa\nvyplýva, že v dôvodoch rozhodnutia odporca uviedol, že voči navrhovateľovi začal odporca konanie o\nadministratívnom vyhostení s určením zákazu vstupu v zmysle štvrtej časti prvej hlavy zákona o pobyte\ncudzincov (str. 2 rozhodnutia), a že konanie o administratívnom vyhostení voči navrhovateľovi bolo podľa\n§ 77 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov prerušené (str. 3) rozhodnutia.\nZ rozhodnutia zo dňa 19. novembra 2013 pod č. p.: PPZ-HCP-SO16-126-008/2013 o prerušení konania\no administratívnom vyhostení navrhovateľa vyplýva, že rozhodnutie vydal odporca, ktorý rozhodoval\naj o zaistení navrhovateľa, a že konanie prebiehalo súčasne s konaním o zaistením navrhovateľa (viď\nzápisnica o vyjadrení navrhovateľa zo dňa 19. novembra 2013).\nRozhodnutie o prerušení konania o administratívnom vyhostení navrhovateľ osobne prevzal dňa 19.\nnovembra 2013.\nZ uvedeného rozhodnutia bolo zrejmé, že konanie o administratívnom vyhostení navrhovateľa\nprebiehalo pod tou istou spisovou značkou ako konanie o zaistení, líšiacou sa len v čísle listu pred\nlomítkom s uvedením roku 2013.\nPochybnosti o existencii konania o administratívnom vyhostení navrhovateľa nemal krajský ani odvolací\nsúd, a preto z dôvodov vyššie uvedených dospel k záveru, že i keď odporca pochybil, keď špecifikáciu\npredmetného konania o administratívnom vyhostení jeho spisovou značkou vo výroku rozhodnutia\nneuviedol, takáto vada nemala vplyv na zákonnosť rozhodnutia.\nUvedená námietka nebola spôsobilá spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, ktorý\nrozhodnutie odporcu potvrdil.\nNa tomto mieste odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť, že o vadu, ktorá by mala vplyv na\nzákonnosť rozhodnutia odporcu o zaistení navrhovateľa by išlo napr. v prípade, ak by správny orgán\nzaistil navrhovateľa za účelom jeho vrátenia podľa readmisnej dohody, ktorú by vôbec nešpecifikoval\nalebo medzinárodnej zmluvy, ktorá by vôbec neexistovala.\nS ohľadom na skutkové okolnosti prípadu bolo možné konštatovať, že v danom prípade boli podmienky\npre zaistenie navrhovateľa podľa § 88 ods.1 písm. a/ splnené a pokiaľ krajský súd rozhodnutie odporcu\npotvrdil ako zákonné, odvolací súd jeho rozsudok podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil ako vecne správny.\nPri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 250k ods. 1 OSP v\nspojení s ustanovením § 2501 ods. 2 OSP. Navrhovateľovi, ktorý nemal v konaní úspech a právo na\nnáhradu trov konania si neuplatnil ani jeho zástupca, odvolací súd náhradu trov konania nepriznal.\n\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok\n\nn i e j e prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}