{"guid": "64f07423-1f1e-480e-93f1-4c5417ffb12d:e2af6844-43c9-41f1-ab67-6865a33680a0", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:7013200843.1", "spisova_znacka": "7Sži/2/2014", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sži/2/2014 z 26. 2. 2014", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. februára 2014, sp. zn. 7Sži/2/2014, ECLI:SK:NSSR:2014:7013200843.1", "identifikacne_cislo": "7013200843", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Elena Závadská", "sudca_id": 392, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-elena-zavadska-392", "datum_vydania": "2014-02-26", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/461", "nazov": "zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-219"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-219.odsek-2", "nazov": "§ 219 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-219.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/461#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e2af6844-43c9-41f1-ab67-6865a33680a0", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:7013200843.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:7013200843.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:7013200843.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Sži/2/2014\n7013200843\n26. 02. 2014\nJUDr. Elena Závadská\nECLI:SK:NSSR:2014:7013200843.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: P.í, so sídlom 811 03 Bratislava, Suché Mýto\nč. 19, IČO: 42 268 559, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Bardač, s.r.o., so sídlom 811 04\nBratislava, Búdková č. 4, IČO : 47 243 252, za ktorú koná Mgr. Róbert Bardač, konateľ a advokát, proti\nžalovanému : V. č. 118, Rozhanovce, IČO: 324 361, o preskúmanie zákonnosti fiktívneho rozhodnutia\nžalovanej, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 7S/139/2013-72 z 23.\noktóbra 2013, v časti výroku o náhrade trov konania, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č.k. 7S/139/2013-72 z 23.\noktóbra 2013, v časti výroku o náhrade trov konania, p o t v r d z u j e .\nÚčastníci nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\nKrajský súd v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“ alebo „súd prvého stupňa“) napadnutým rozsudkom zrušil\npodľa § 250j ods. 2 písm. d) OSP fiktívne odvolacie rozhodnutie žalovaného, doručené žalobcovi 7. mája\n2013, ako aj prvostupňové fiktívne rozhodnutie žalovaného doručené žalobcovi 8. apríla 2013 a vec\nvrátil žalovanému na ďalšie konanie. O náhrade trov konania rozhodol s poukazom na § 250k ods.\n1 vety tretej OSP v spojení s § 2 OSP tak, že úspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal z\ndôvodov hodných osobitného zreteľa.\nKrajský súd rozhodnutie v časti výroku o náhrade trov konania považoval za dôvody hodné osobitného\nzreteľa skutočnosť, že žalobcom požadované informácie sú voľne dostupné na webových sídlach\ninštitúcií, ktoré podľa všeobecne známych skutočností tieto informácie zverejňujú (napr. Slovenský\nštatistický úrad, Slovenská agentúra životného prostredia ako odbornej organizácie Ministerstva\nživotného prostredia Slovenskej republiky, Štátna ochrana prírody SR) ako aj vo všeobecne záväzných\nprávnych predpisoch, uverejnených v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Krajský súd súčasne\npoukázal na § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky, podľa ktorého o\nvšetkom, čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym\nkaždému, koho sa týka. Domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov\nje nevyvrátiteľná. Podľa názoru krajského súdu bolo neprimerané požadovať poskytnutie informácie,\nktorá je obsahom všeobecne záväzných právnych predpisov. Navyše dodal, že žalobca v roku 2013\npodal na Krajskom súde v Košiciach celkom 81 žalôb, ktorými sa dožaduje preskúmania zákonnosti\nďalších fiktívnych rozhodnutí starostov obcí (mestských častí mesta Košice). Nesúhlasil so žalobcom,\nže mal záujem o informácie a tieto sa snažil získať v autentickej podobe priamo od žalovaného a nie\nsprostredkovane. Podľa názoru krajského súdu rovnako autentický je údaj o rozlohe obce (týka sa to\naj ďalších údajov, ktoré boli predmetom žiadosti o poskytnutie informácií) nachádzajúci sa na webovom\nsídle Slovenského štatistického úradu, ako údaj o rozlohe obce, ktorý by žalobcovi poskytla samotná\nobec.\n\nProti rozsudku krajského súdu v časti výroku o náhrade trov konania podal žalobca prostredníctvom\nsvojho právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie. Namietal, že konanie má iné vady (§ 205 ods.\n2 písm. b) OSP), ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutievo výroku o trovách konania a že\nnapadnutý rozsudok vo výroku o trovách konania vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci\n(§ 205 ods. 2 písm. f) OSP).\nPredovšetkým namietal, že konanie krajského súdu je zaťažené vadou, ktorá mala za následok\nnepredvídateľnosť a prekvapivosť napadnutého rozsudku. V tejto súvislosti poukázal na nález\nÚstavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd) sp. zn. IV. ÚS 248/08, z ktorého vyplýva,\nže hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie\núspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti\nza výsledok sporového konania a rovnako poukázal na nález ústavného súdu z 8.apríla 12010 sp. zn. IV.\nÚS 24/2010, podľa ktorého nepriznaním účelne vynaložených trov konania dochádza k popretiu úspechu\nsťažovateľa v súdnom konaní.\nĎalej namietal, že krajský súd rozhodol vo výroku o trovách konania o nepriznaní náhrady trov konania\nbez toho, aby mu umožnil akokoľvek sa vyjadriť k otázke nesplnenia podmienok pre nepriznanie náhrady\ntrov konania. Týmto postupom podľa jeho názoru krajský súd zaťažil konanie vadou (nedodržanie\nzásady predvídateľnosti rozhodnutia), ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo výroku o\ntrovách konania (§ 205 ods. 2 písm. b/ OSP).\nNesprávne právne posúdenie veci vo výroku o trovách konania spočívalo v absencii dôvodov hodných\nosobitného zreteľa a v nepriznaní nepriameho účinku, čo je v rozpore s právom Európskej únie.\nNamietal, že v danom prípade nie sú splnené žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by\nodôvodňovali nepriznanie náhrady trov konania žalobcovi.\nTvrdil tiež, že do dňa podania žiadosti (21. februára 2013), nemohol získať požadované informácie, lebo\nešte neboli zverejnené, napr. údaje o počte obyvateľov Slovenskej republiky k 31. decembru 2012 boli\nzverejnené až 7. marca 2013. Právny názor súdu prvého stupňa v tomto prípade nepokladal za pravdivý\na ani súladný so súdnym a administratívnym spisom.\nPokiaľ mal krajský súd až natoľko na zreteli, aby sa žalobca skutočne dostal k požadovaným informáciám\ninak než podaním žaloby a riskoval tak zmeškanie lehoty podľa § 250b ods. 1 OSP, mal postupovať\npodľa § 250j ods. 6 OSP, čím stav objektívnej neistoty mohol jednoducho odstrániť. Dodal, že on sám\nnemôže tento postup využiť, lebo využiteľnosť tohto ustanovenia závisí od vyjadrenia žalovaného.\nĎalej namietal, že na súd sa obrátil iba vtedy, keď povinná osoba požadované informácie nesprístupnila.\nDôvodom hodným osobitného zreteľa, pre ktorý nemožno priznať úspešnému účastníkovi náhradu\ntrov konania, nemôže byť oprávnený výkon práva, ktorým realizoval žalobca svoj predmet činnosti,\naj keď podal niekoľko žiadostí súčasne. Uviedol, že pre jeho účely nepostačovalo, aby požadované\ninformácie si našiel „niekde\" na internete a „inak\". Zdôraznil, že § 3 ods. 3 zákona o slobode\ninformácií obsahuje imperatív, vylučujúci možnosť skúmať právny alebo iný dôvod, či záujem, pre ktorý\nsa informácia požaduje (rozsudok Súdneho dvora zo 14.februára 2012, FLACHGLAS TORGAU GMBH,\nvec C-204/09, bod 31). Odvolával sa aj na rozhodnutie najvyššieho súdu z 9. novembra 2010,\nsp. zn. 3Sžf/12/2010, z ktorého vyplýva, že „za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle citovaného\nustanovenia OSP nemožno považovať takú skutočnosť, ktorá vo svojej podstate znamená porušenie\nzákona. Takýto výklad by bol arbitrárny, lebo zásadne popiera účel a význam tohto ustanovenia“.\nV zákone o slobode informácií nie sú však vyňaté informácie vyplývajúce zo všeobecne záväzných\nprávnych predpisov, ak nimi povinné osoby disponujú.\nPoukazoval aj na rozpor s právom Európskej únie a na nepriznanie nepriameho účinku. Konkrétne tvrdil,\nže právo Európskej únie (Aarhurský dohovor, ako aj smernica č. 2003/4) výrazne a opakovane na\n\nrôznych miestach právnej úpravy z hľadiska svojho účelu a cieľa akcentujú skutočnosť, že žiadateľom\no informácie o životnom prostredí sa nesmú na úrovni legislatívy a aplikácie práva vytvárať bariéry v\nprístupe k spravodlivosti, ktoré budú v konečnom dôsledku znemožňovať reálny a efektívny prístup\nk spravodlivosti, t.j. k súdnemu prieskumu nezákonných rozhodnutí na úseku práva na prístup k\ninformáciám (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 11. apríla 2013, David Edwards a Lilian\nPallikaropoulos, C-260/11, bod 28). V uvedenom rozsudku sa uvádza, že „Požiadavka „nie dostupne\ndrahých“ trov konania vyplýva v oblasti životného prostredia z dodržiavania práva na účinný prostriedok\nnápravy zakotveného v článku 47 Charty základných práv Európskej únie, ako aj zo zásady efektivity,\npodľa ktorej procesné podmienky žalôb určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám\npodliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, nesmú prakticky znemožniť alebo nadmerne\nsťažiť výkon práv, ktoré priznáva právny poriadok Únie.“ V danom prípade sa uvedené znemožnenie,\nresp. nadmerné sťaženie prejavuje v tom, že síce mohol a môže podať žalobu proti správnemu\nrozhodnutiu žalovaného, no svojvoľný výklad § 250k ods. 1 tretia veta OSP zo strany krajského súdu\nmu v konečnom dôsledku prakticky znemožňuje a nadmerne sťažuje prístup k súdu, a to z dôvodu, že\nvzhľadom na obligatórne zastúpenie advokátom (§ 250a OSP) a so zreteľom na nemožnosť požiadať o\nustanovenie bezplatného zástupcu z radov advokátov, keďže je právnickou osobou (§ 30 OSP v spojení s\n§ 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o\nzmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o\nživnostenskom podnikaní /živnostenský zákon/ v znení neskorších) je odkázaný na využitie komerčných\nslužieb advokátov, ktorí nemajú povinnosť, len možnosť poskytnúť právnu službu bezodplatne (§ 24 ods.\n4 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom\npodnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov). Uviedol ďalej, že podľa argumentácie\nkrajského súdu žalobca síce môže žalobu podať ale bude to práve a len žalobca, ktorý bude znášať\nnáklady s tým spojené (náklady na právne zastúpenie), ktoré mu ako úspešnému účastníkovi v dôsledku\nvýkladu krajského súdu nikdy nebudú neúspešným žalovaným nahradené. Pritom súdne konanie je pre\nžalobcu jediná možnosť ako sa domôcť nápravy protiprávneho stavu. Uvedeným postupom dochádza\nv jeho prípade k značnému sťažovaniu prístupu k súdu, k zásadnému odradzovaniu od možnosti využiť\nsúdnu ochranu a tým jednoznačne k vzniku istej formy jeho penalizácie, hoci sa nedopustil žiadneho\nprotiprávneho konania a vo veci samej bol úspešný.\nZáverom poukázal na skutočnosť, že krajský súd mal vyložiť § 250k ods. 1 tretia veta OSP spôsobom,\nktorý by bol eurokonformný, teda spôsobom, ktorý by sledoval naplnenie účelu vyššie uvedených\nprávnych aktov Európskej únie a judikatúry Súdneho dvora, a to tak, že by nebol nepriznaním náhrady\ntrov konania penalizovaný a nebol by mu prakticky znemožnený a nadmerne sťažený výkon práv, ktoré\npriznáva právny poriadok Únie.\nV závere svojho odvolania uviedol, že krajský súd o trovách konania rozhodol vecne nesprávne, pretože\nneboli splnené žiadne podmienky pre postup podľa § 250k ods.1 tretia veta OSP, teda ani pre čiastočné,\nale ani úplné nepriznanie náhrady trov konania. Práve naopak, okolnosti, ktoré považoval krajský súd\nza mimoriadne a súčasne zakladajúce dôvody pre nepriznanie náhrady trov konania, boli podľa žalobcu\nštandardné okolnosti priamo predvídateľné právnou úpravou odôvodňujúcou priznanie náhrady trov\nkonania.\nV súlade s ustanovením § 11 ods. 4 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.\n655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „vyhláška“) vyčíslil a uplatnil náhradu trov konania v sume 486,80 €, ktorá suma\npozostáva z odmeny za tri úkony právnej pomoci (za prípravu a prevzatie zastúpenia, za podanie\nžaloby , za písomné vyjadrenie ) v sume po 130,16 € za úkon, za podanie odvolanie proti trovám\nkonania v sume 65,08 € a štyrikrát náhradu režijného paušálu za rok 2013 po 7,81 € (spolu 31,24 €).\nŽiadal, aby odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 23. októbra 2013, č.k. 7S/139/2013-72,\nvo výroku o trovách konania zmenil a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov\nprávneho zastúpenia vo výške 485,80 € na účet právneho zástupcu žalobcu, a to do troch dní odo dňa\nprávoplatnosti uznesenia.\n\nŽalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 vety\nprvej OSP) preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu\nnapadnutom odvolaním (§ 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP) bez nariadenia\nodvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.\nPodľa § 250k ods. 1 OSP ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti žalovanému prizná\nprávo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. Ak bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené\nz dôvodu podľa § 250j ods. 3, súd žalobcovi prizná úplnú náhradu trov konania. Môže tiež rozhodnúť,\nže sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\nrozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo\npovinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené\nzáujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1,2 OSP).\nPodstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo\nv správnom konaní; ide o právny prostriedok, ktorý umožňuje, aby každá osoba, ktorá sa cíti byť\nrozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, sa mohla domáhať ochrany svojich\nporušených alebo ohrozených práv na súde, ako na nezávislom orgáne a aby tak mohla začať konanie,\nv ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s\nrovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide.\nZo spisov vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom zrušil fiktívne rozhodnutie žalovaného,\ndoručené žalobcovi 7. mája 2013, ako aj fiktívne rozhodnutie prvostupňového orgánu, doručené\nžalobcovi 8. apríla 2013 podľa § 250j ods. 2 písm. d) OSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie dôvodiac\nvydaním fiktívnych rozhodnutí [§ 18 ods. 3 a § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií, ktoré nespĺňajú\nnáležitosti riadne odôvodneného rozhodnutia v zmysle § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní\n(správny poriadok) v znení neskorších predpisov, a preto sú svojou povahou nepreskúmateľné pre\nnedostatok dôvodov. Výrok o nepriznaní náhrady trov konania v konaní úspešnému žalobcovi odôvodnil\ndôvodmi hodnými osobitného zreteľa (§ 250k ods. 1 veta tretia OSP).\nÚčastníci sa proti rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej neodvolali, ale odvolanie proti rozhodnutiu\no trovách konania napadol odvolaním žalobca. V dôsledku jeho odvolania musel odvolací súd skúmať,\nči rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá zákonu, teda či súd rozhodol o trovách na základe\nskutočného stavu veci a či rozhodnutie správne právne zdôvodnil.\nUstanovenie § 250k ods. 1 veta tretia OSP umožňuje súdu, aby v rámci svojho uváženia v medziach\ntohto zákonného ustanovenia celkom alebo sčasti nepriznal náhradu trov konania úspešnému žalobcovi,\nktorému inak náhrada trov konania patrí.\nDôvodom na aplikáciu uvedeného ustanovenia môžu byť len dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré\nObčiansky súdny poriadok neuvádza, pričom konkrétne dôvody, vzťahujúce sa na ten ktorý konkrétny\nprípad ponecháva na úvahu súdu, ktorá úvaha však musí mať svoje zhmotnenie v odôvodnení\nrozhodnutia. Inak povedané z odôvodnenia rozhodnutia súdu, ktorý vo vzťahu k v konaní úspešnému\nžalobcovi použil tretiu vetu ustanovenia § 250k ods. 1 OSP a nepriznal mu náhradu trov konania, musia\nbyť zrejmé dôvody, ktoré súd k takémuto skôr výnimočnému rozhodnutiu viedli, lebo právo úspešného\núčastníka na náhradu trov konania je imanentnou súčasťou práva na súdnu ochranu zakotveného v čl.\n46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Z uvedeného preto vyplýva, že takéto rozhodnutie súdu nemôže\nbyť založené len na marginálnych dôvodoch.\n\nZo spisov vyplýva, že súd prvého stupňa podrobne poukázal na skutočnosti, ktoré boli dôvodom jeho\nrozhodnutia.\nHoci rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej je právoplatný a že žalobca vo veci samej v konaní\npred súdom prvého stupňa úspech mal, zostala odvolaciemu súdu povinnosť posúdiť existenciu dôvodov\nhodných osobitného zreteľa, pre ktoré žalobcovi s poukazom na § 250k ods. 1 OSP nepriznal náhradu\ntrov konania. Musel tak postupovať bez ohľadu na dôvody, pre ktoré súd prvého stupňa rozhodol pri\npoužití citovaného zákonného ustanovenia a bez ohľadu na skutočnosť, či rozsudok súdu prvého stupňa\nvo veci samej, ktorý nadobudol v uvedenej časti právoplatnosť, považuje za vecne správny.\nPri posudzovaní existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa nemohol ponechať bez povšimnutia\nniekoľko okolností. Odvolací súd zdôrazňuje, že až v súdnom konaní žalobca predložil žiadosť, z ktorej\nsa žalovaný mohol dozvedieť, ktoré informácie od žalovaného požadoval a až v súdnom konaní bolo\nzistené, že žalobca požadoval sprístupnenie informácií, ktoré sú verejne prístupné na internetových\nstránkach príslušných povinných osôb (a ktoré mohli byť dôvodom pre rozhodnutie o neposkytnutí\ninformácií zo strany žalovaného). Žalovaný zaslaním svojej žiadosti o informácie na neexistujúcu\nelektronickú adresu žalovaného sledoval zrejme len cieľ poukázať na neochotu orgánov samosprávy\nposkytnúť mu informácie a z takéhoto jeho konania možno vyvodiť aj cieľ získať na ich úkor zisk,\nspočívajúci v náhrade trov konania pričom takýto zisk by bol aj podľa názoru odvolacieho súdu\nneprimeraný vynaloženému úsiliu žalobcu. Samotné distribuovanie žiadostí o informácie a žalôb\nrovnakého textu len na iné adresy obcí (č.l. 23 súdneho spisu) neznamená poskytnutie primeranej\nprávnej pomoci zo strany advokáta, ktorý žalobcu zastupoval. V dôsledku skutočnosti, že žalovaný\nnepoznal obsah žiadosti, ktorá mu bola zaslaná na neexistujúcu adresu elektronickej podateľne\nvzbudzuje pochybnosť záver, či konanie o poskytnutie informácií bolo začaté, (pozri uznesenie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. novembra 2013 sp. zn. 7Sži7/2013), a teda či žalobca dostal\nv skutočnosti kvalitnú právnu pomoc, ak jeho právny zástupca nevykonal potrebné úkony na získanie\ninformácií a ak postupoval nekvalifikovane. Možno dokonca poukázať na skutočnosť, že aj po zrušení\nfiktívnych rozhodnutí žalovaného bude jeho úlohou v konaní podľa zákona o slobode informácií skúmať,\nči k začatiu konania naozaj došlo a skúmať dôvod na prípadné zastavenie konania.\nVzhľadom na technické vybavenie žalovaného a technickú nemožnosť, aby prevzal zásielku,\nobsahujúcu žiadosť o informácie možno právne kroky žalobcu označiť za nedostatočne právne\nkvalifikované, alebo za zneužívanie práva na informácie pri používaní zákona o slobode informácií.\nTreba zdôrazniť, že zákon o slobode informácií je založený na jednoduchosti a sleduje, aby sa naplnil\njeho zmysel a účel, ktorým je poskytovanie informácií a nie vydávanie fiktívnych rozhodnutí, ktoré\ndosahoval žalobca svojím zvoleným postupom.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky musel pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa\nprihliadať pri dôvodnosti odvolania žalobcu v časti rozsudku, týkajúceho sa náhrady trov konania na\nvšetky okolnosti konania a musel skúmať skutočný prejav vôle žalobcu, smerujúci k sprístupneniu\ninformácií, aj s prihliadnutím na obsah jeho odvolania, v ktorom žalobca poukazuje na imperatív, ktorý\nvylučuje možnosť skúmať právny alebo iný dôvod, či záujem, pre ktorý sa informácia podľa zákona o\nslobode informácií požaduje.\nOdvolací súd z hľadiska tejto námietky žalobcu pripomína, že žalovaný a ani súd prvého stupňa\nneskúmali dôvod, pre ktorý sa informácia požaduje, lebo žalovaný nepoznal a ani poznať nemohol\n(vzhľadom na správanie sa žalobcu), že žalobca skutočne žiada o poskytnutie informácií a nepoznal a ani\npoznať nemohol samotný obsah jeho žiadosti. Táto skutočnosť už samotná postačuje ako dôvod hodný\nosobitného zreteľa, pre ktorý súd podľa § 250k ods. 1 OSP žalobcovi náhradu trov konania nemusel\npriznať.\nOdvolací súd nehodnotí postup žalobcu, ktorý aj na podanie jednoduchej žiadosti o sprístupnenie\ninformácií splnomocnil advokáta, ani mu nebráni, aby ho v konaní pred žalovaným zastupoval advokát,\nale vo vzťahu k uplatnenej náhrade trov konania, možno jeho krok hodnotiť ako neefektívny a trovy\n\nkonania, ktoré mu vznikli, ako vynaložené neúčelne, lebo žiadosť o poskytnutie informácií nevyžaduje\nosobitnú právnu formu (aj keď musí byť zaslaná na správnu adresu).\nUž samotný fakt, že žalobca bez využitia svojho petičného práva zvolil na účely podania žiadosti o\nsprístupnenie informácií advokáta, vyvoláva pochybnosti o skutočnej vôli žalobcu získať informácie\npodľa zákona o slobode informácií a vyvoláva oprávnené presvedčenie, že žalobca mal pri vynaložení\nminimálneho úsilia prioritne záujem na náhrade trov konania, ktorých čiastka nie je zanedbateľná, a\nnie skutočný záujem na sprístupnení informácií, verejne dostupných na oficiálnych webových stránkach\npríslušných orgánov verejnej správy. Námietka žalobcu, že ho nemožno nútiť, aby informácie získaval\npokútne na internetových stránkach sa preto prieči nielen obsahu vykonaného dokazovania, ale je v\nrozpore s jeho vlastnou filozofiou, v rámci ktorej presadzuje elektronickú komunikáciu s orgánmi verejnej\nsprávy nad rámec ich zákonných povinností, ale aj mimo ich technického vybavenia.\nPokiaľ žalobca vo svojom odvolaní argumentuje nálezom Ústavného súdu Českej republiky zo 14.\nseptembra 2011, sp. zn. I. ÚS 3698/10, (ktorým skutočne ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovel\na neodmietol ju, ako to nesprávne v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval krajský súd), treba\nuviesť, že odkaz na rozhodnutie orgánu súdnej ochrany ústavnosti Českej republiky, ktoré nijako súdy\nSlovenskej republiky nezaväzuje\n(§ 135 ods. 1 OSP), a teda nemôže byť dôvodom\nvedúcim k zmene napadnutého rozsudku. Zodpovedá skutočnosti, že slovenský právny systém a český\nprávny systém sú navzájom veľmi blízke, nie sú však totožné, a preto bez ďalšieho podrobného\npoznania právneho systému iného štátu rozhodnutie súdov Českej republiky nemožno v praxi súdov\nSlovenskej republiky automaticky aplikovať ako prameň nášho práva. Pokiaľ aj súd prvého stupňa v\nodôvodnení svojho rozhodnutia argumentoval okrem iného aj rozhodnutím Ústavného súdu Českej\nrepubliky nemožno mu však tento postup vytýkať, keď z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyvodil len\nzáver o princípe citovaného rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky z hľadiska výroku o náhrade\ntrov konania.\nPokiaľ žalobca v odvolaní poukazoval na rozhodnutie najvyššieho súdu z 9. novembra 2010, sp. zn.\n3Sžf/12/2010, v zmysle ktorého „za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle citovaného ustanovenia\nOSP nemožno považovať takú skutočnosť, ktorá vo svojej podstate znamená porušenie zákona...“,\ntreba pripomenúť skutočnosť, že ani právoplatný rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým boli zrušené\nfiktívne rozhodnutia žalovaného nezakladá prekážku, ktorá by odvolaciemu súdu bránila v tejto veci z\nhľadiska existencie dôvodu hodného osobitného zreteľa skúmať, či došlo k začatiu konania o poskytnutie\ninformácií v danej veci a či následne postup žalovaného znamenal porušenie zákona. Nemožno pritom\nopomenúť skutočnosť, že aj po zrušení fiktívnych rozhodnutí konanie o poskytnutie informácií nebolo\nskončené a žalobca vo veci musí konať spôsobom, ktorý zodpovedá zákonu o slobode informácií. Pri\ntakomto postupe mu nemožno dopredu zabrániť, aby v prípade, ak zistí, že konanie riadne začaté\nnebolo, konanie prípadne aj zastavil. Z odôvodnenia citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu ďalej\nvyplýva, že najvyšší súd citoval nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) sp.\nzn. II. ÚS 351/09 z 15. decembra 2009, v odôvodnení ktorého ústavný súd okrem iného uvádza aj\nnasledovné :\n„Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nepochybne aj nárok na\nnáhradu trov konania (napr. I. ÚS 48/05, II. ÚS 272/08). V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné\nprávo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj zákonná úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá\nnajmä v Občianskom súdnom poriadku určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym\nobsahom (čl. 46 ods. 1 a ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie\na náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného\npráva na súdnu ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo\nna súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania za predpokladu, že\ntaký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m.m. II. ÚS 56/05, IV.\nÚS 147/08, II. ÚS 82/09). Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného\npráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú\nodlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).\nZ tohto vyplýva, že uvedené právne východiská sa vzťahujú na\nobe označené práva\n(IV. ÚS 147/08). Pri rozhodovaní všeobecných súdov o tom, či\n\nsú splnené podmienky § 150 OSP pre výnimočné nepriznanie (úplné či čiastočné) náhrady trov konania\núspešnému účastníkovi konania je potrebné, aby skutkové okolnosti, v ktorých sa vidí naplnenie dôvodu\nhodného osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania, boli preukázané, a to zo všetkých\naspektov, ktoré sú podľa ustálenej praxe všeobecných súdov relevantné. V opačnom prípade môže\ndôjsť pri rozhodovaní o náhrade trov konania k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru\n(II. ÚS 122/09).“\nVychádzajúc z citovaného nálezu ústavného súdu, z ktorého vyplýva možnosť súdov aplikovať\nustanovenie § 150 OSP resp. § 250k ods. 1 tretia veta OSP považoval najvyšší súd za preukázané, že\nsúd prvého stupňa nepochybil, keď zhodnotil skutkové okolnosti v ktorých zistil dôvody hodné osobitného\nzreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania úspešnému žalobcovi, aj keď tieto dôvody odvolací súd\nzistil aj v ďalších skutkových a právnych okolnostiach, a to napriek skutočnosti, že došlo k zrušeniu\nfiktívnych rozhodnutí žalovaného.\nV dôsledku vyššie uvedených právnych skutočností, by podľa názoru najvyššieho súdu na rozhodnutí\nsúdu prvého stupňa vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania nič nezmenila ani skutočnosť, že by\nkrajský súd vopred oboznámil žalobcu o jeho zámere nepriznať mu pre prípad úspechu v konaní náhradu\ntrov konania, lebo takýmto spôsobom by dopredu prejudikoval svoje rozhodnutie a spochybnil by tým\nsvoju nezaujatosť v konaní. Námietku, ktorou žalobca poukazoval na túto vadu konania preto označil\nnajvyšší súd za nedôvodnú.\nVo vzťahu k namietanému rozporu s právom Európskej únie a nepriznania nepriameho účinku najvyšší\nsúd uvádza, že v prípade žalobcu nemožno v žiadnom prípade hovoriť o „vytváraní bariér v prístupe\nk spravodlivosti, ktoré v konečnom dôsledku znemožňujú reálny a efektívny prístup k spravodlivosti,\nteda k súdnemu prieskumu nezákonných rozhodnutí na úseku práva na prístup k informáciám“, keď\nsám žalobca spôsobom, ktorý sa javí ako účelový, lebo po zistení technickej nemožnosti oboznámiť\nsa žalovanému s obsahom žiadosti žalobcu si žalobca v skutočnosti sám zabránil prístupu k žiadaným\ninformáciám.\nPri rozhodovaní o náhrade nákladov konania musí pritom súd zohľadňovať samotný účel procesu\nv správnom súdnictve, ktorým je poskytovanie ochrany porušeným alebo ohrozeným skutočným\nsubjektívnym hmotným právam a právom chráneným záujmom. Súdne konanie nemôže popierať svoje\nskutočné spoločenské poslanie a nemôže sa stať len nástrojom, slúžiacim na vytváranie ľahkého\na neodôvodneného zisku na úkor protistrany, spočívajúceho v zaplatení nákladov za zastúpenie\nadvokátom. Porušením práva na spravodlivý proces podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky a\npráva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa jej článku 47, preto nie je také rozhodnutie súdu,\nktorým súd neprizná účastníkovi náhradu nákladov na zastupovanie advokátom, lebo ich nevyhodnotí\nako účelne vynaložené.\nPritom pravidlo, podľa ktorého možno úspešnému účastníkovi priznať len náhradu účelne vynaložených\nnákladov, sa vzťahuje na akékoľvek náklady konania, teda aj na náklady spojené so zastupovaním\nadvokátom (na odmenu za zastupovanie, paušálnu náhradu hotových výdavkov a náhradu za daň z\npridanej hodnoty).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky navyše pri skúmaní vyváženosti záujmu žalobcu o verejne prístupné\ninformácie v porovnaní s jeho záujmom na náhrade trov konania zisťoval výšku náhrady trov konania za\npredpokladu úspechu žalobcu, ktorá iba pri 50 žalobách predstavuje 39 650 €, pričom podľa vyjadrenia\nkrajského súdu, žalobca podal len v banskobystrickom kraji približne 495 žiadostí o sprístupnenie\ninformácii. Námaha, ktorú musel žalobca na vyvolanie uvedených konaní vynaložiť je pritom v zjavnom\nnepomere s odmenou, ktorú za uskutočnené advokátske služby požaduje.\n\nZa účelne vynaložené náklady podľa § 142 ods. 1 OSP pritom možno považovať len také náklady, ktoré\nmusel účastník nevyhnutne vynaložiť, aby mohol riadne hájiť svoje porušené nebo ohrozené subjektívne\nprávo na súde. Náklady spojené so zastúpením advokátom tomuto vymedzeniu spravidla zodpovedajú.\nTomuto pravidlu však nemožno prisudzovať absolútnu, bezvýnimočnú povahu; môžu sa vyskytovať i\nsituácie, za ktorých náklady spojené so zastúpením advokátom nemožno považovať za nevyhnutné pre\nriadne uplatňovanie alebo bránenie práva na súde. O taký prípad pôjde najmä v prípade zneužitia práva\nna zastúpenie advokátom. (pozri aj nález Ústavného súdu Českej republiky z 25. júla 2012 sp. zn. I.ÚS\n988/12 ).\nV tejto súvislosti najvyšší súd považuje za dôvodné poznamenať, že zákon o slobode informácií má\nslúžiť predovšetkým ako nástroj spoločenskej kontroly. Najvyšší súd Slovenskej republiky v žiadnom\nprípade nepopiera právo žalobcu na informácie, avšak je nevyhnutné, aby toto právo bolo uplatňované\nefektívne a účelne (nie účelovo), a to nielen vo vzťahu k povinným osobám, ale i vo vzťahu k súdu.\nV opačnom prípade ide zo strany žiadateľov skôr o zneužívanie práva, kedy je toto právo zámienkou\npre formalistické a bezúčelné spory.\nVzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti najvyšší súd dospel k rovnakému právnemu názoru ako súd\nprvého stupňa a zistil, že v danom prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nie\nje spravodlivé priznať žalobcovi náhradu trov prvostupňového konania, hoci bol v konaní pred súdom\nprvého stupňa úspešný.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky preto podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 a 2 OSP\nnapadnutý rozsudok krajského súdu v časti výroku o náhrade trov konania ako vecne správny potvrdil\na jeho dôvody považoval za vecne správne.\nO náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c\nods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP a v odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi náhradu trov\nkonania nepriznal a úspešný žalobca náhradu trov konania nežiadal.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}