{"guid": "4bcef689-a29d-464f-ac7e-6ae96890078d:b77cd0df-0937-4027-b8be-39e50458ade4", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:7013200768.1", "spisova_znacka": "4Sži/1/2014", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sži/1/2014 z 11. 3. 2014", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 11. marca 2014, sp. zn. 4Sži/1/2014, ECLI:SK:NSSR:2014:7013200768.1", "identifikacne_cislo": "7013200768", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Zemková", "datum_vydania": "2014-03-11", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250k.odsek-1", "nazov": "§ 250k ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250k.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-250k"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-250k"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b77cd0df-0937-4027-b8be-39e50458ade4", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:7013200768.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:7013200768.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:7013200768.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4Sži/1/2014\n7013200768\n11. 03. 2014\nJUDr. Jana Zemková\nECLI:SK:NSSR:2014:7013200768.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Centrum ekologických informácií, Suché Mýto\n19, Bratislava, právne zastúpený: Bardač, s.r.o., advokátska kancelária, Búdková 4, Bratislava, proti\nžalovanému: Starosta Obce Bunetice, o preskúmanie zákonnosti fiktívneho rozhodnutia žalovaného,\nkonajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/111/2013-79 zo dňa\n2.októbra 2013 v časti výroku o trovách konania, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/111/2013-79 zo dňa 2.\noktóbra 2013 v časti výroku o trovách konania p o t v r d z u j e.\nŽalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nI.\nNapadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach podľa § 250j ods. 2 písm. d/ Občianskeho súdneho\nporiadku (ďalej len O.s.p.) zrušil fiktívne rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové fiktívne\nrozhodnutie Obecného úradu Obce Bunetice z dôvodu, že fiktívne rozhodnutie nespĺňa náležitosti riadne\nodôvodneného rozhodnutia v zmysle § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)\nv znení neskorších predpisov (ďalej len správny poriadok) a žalobcovi právo na náhradu trov konania\nnepriznal.\nPrvostupňový súd pri rozhodovaní o trovách konania vzal do úvahy to, že žalobcom požadované\ninformácie sú voľne dostupné na webových sídlach inštitúcií, ktoré podľa všeobecne známych\nskutočností disponujú týmito informáciami.\nNa webovom sídle Štatistického úradu Slovenskej republiky sú k dispozícii nielen údaje o počte\nobyvateľov obce a o rozlohe mestskej časti Bunetice, ale aj ďalšie geografické a demografické údaje.\nÚdaje o mokradiach chránených Ramsarským dohovorom sú k dispozícii na webovom sídle Slovenskej\nagentúry životného prostredia ako odbornej organizácie Ministerstva životného prostredia Slovenskej\nrepubliky. Na tomto webovom sídle sa nachádza zoznam 14 mokradí zaradených do svetového zoznamu\nmokradí medzinárodného významu, ďalej je tam uvedená plocha mokradí a v ktorých okresoch sa\njednotlivé mokrade nachádzajú. Údaje o chránených územiach Slovenskej republiky sú k dispozícii na\nwebovom sídle Štátnej ochrany prírody SR (www.sopsr.sk). Na webovom sídle štátnej ochrany prírody\nSR je prehľad vyhlásených chránených vtáčích území, ktoré sú vyhlasované vyhláškou Ministerstva\nživotného prostredia Slovenskej republiky v Zbierke zákonov ako všeobecne záväznými právnymi\npredpismi. Žalobca tak mal k dispozícii aj jednoduchší spôsob, ako získať požadované informácie.\n\nII.\nProti rozsudku krajského súdu podal žalobca voči výroku o trovách konania odvolanie a navrhol, aby\nNajvyšší súd Slovenskej republiky zmenil prvostupňový rozsudok v časti výroku o trovách konania a\npriznal žalobcovi náhradu trov konania v celkovej výške 486,80 €. Uviedol, že nepriznaním účelne\nvynaložených trov konania dochádza v podstate k popretiu úspechu sťažovateľa v súdnom konaní (nález\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, ďalej len ústavný súd, sp.zn. IV. ÚS 24/2010 zo dňa 08.04.2010).\nŽalobca, ako úspešný účastník súdneho konania očakával, že mu bude priznaná náhrada trov konania,\na keďže krajský súd rozhodol inak, mal mu podľa jeho názoru umožniť vyjadriť sa k otázke splnenia\npodmienok pre priznanie trov konania. Pritom poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len najvyšší súd) sp.zn. 3 M Cdo 18/2010 zo dňa 17.02.2011, sp.zn. 3 Cdo 236/2010 zo\ndňa 14.04.2011, sp.zn. 7 Cdo 42/2010 zo dňa 17.10.2011. Týmto postupom krajský súd podľa názoru\nžalobcu zaťažil konanie vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo výroku o trovách\nkonania (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).\nPodľa názoru žalobcu, v danom prípade nie sú splnené žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa,\nktoré by odôvodňovali nepriznanie žalobcovi nároku na náhradu trov konania. Súd prvého stupňa\nspája okolnosti daného prípadu s jednoduchším spôsobom získania požadovaných informácií, žalobca\nvšak potreboval autentickú informáciu, preto požiadal o informácie priamo povinnú osobu, ktorej\nsa požadovaná informácia týka a ktorou disponuje. Tiež uviedol, že nie všetky informácie, ktoré\npožadoval, boli ku dňu podania žiadosti zverejnené na označených internetových stránkach, ako to\nuviedol prvostupňový súd. Krajský súd sa odvoláva na 81 podaných žalôb, týkajúcich sa preskúmania\nzákonnosti fiktívnych rozhodnutí. Žalobca sa obrátil na súd, len v prípade, keď povinná osoba\npožadované informácie nesprístupnila. Ak by aj žalobca podal niekoľko desiatok žalôb, išlo by tak o\noprávnený výkon práva, ktorým žalobca realizoval svoj predmet činnosti.\nŽalobca nemal povinnosť preukazovať svoju snahu získať informácie inak aj vzhľadom na to, že\nustanovenie § 3 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií), ďalej len zákon č. 211/2000 Z.z., zakotvuje\nimperatív vylučujúci možnosť skúmať právny alebo iný dôvod, či záujem, pre ktorý sa informácia\npožaduje (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-204/09, bod 31 zo dňa 14.02.2012). Za dôvod\nhodný osobitného zreteľa nemožno považovať takú skutočnosť, ktorá vo svojej podstate znamená\nporušenie zákona (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Sžf/12/2010 zo dňa 09.11.2010). Žalobca\ntiež polemizuje s názorom krajského súdu týkajúci sa tých informácií, ktoré sú obsiahnuté vo výnose\nMinisterstva životného prostredia Slovenskej republiky a sú teda všeobecne známe.\nŽalobca poukázal na rozpor s právom Európskej únie, konkrétne na čl. 9 Dohovoru o prístupe k\ninformáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach\nživotného prostredia (Ú. v. ES L 124/4, 17.05.2005), ďalej len Aarhuský dohovor, ktorý sa týka finančného\nzaťaženia žiadateľa o informácie na základe čl. 4 Aarhuského dohovoru. Z toho vyplýva, že žiadateľom\no informácie o životnom prostredí sa nesmú vytvárať bariéry v prístupe k spravodlivosti. Uvedené\nzávery potvrdil vo svojej rozhodovacej činnosti aj Súdny dvor Európskej únie - rozsudok zo dňa\n11.04.2013, David Edwards a Lilian Pallikaropoulos, C-260/11, bod 28, rozsudok zo dňa 08.03.2011,\nLesoochranárske zoskupenie VLK, C-240/09, bod 48. Nepriznané právo na náhradu trov konania zo\nstrany krajského súdu predstavuje znemožnenie, resp. nadmerné sťaženie prístupu k súdu. Krajský súd\nmal aj postupovať v zmysle § 2 ods. 2 veta prvá zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku\nza výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 71/1992 Zb.) a žalovanému\nuložiť povinnosť zaplatiť súdny poplatok. Krajský súd mal teda pri priznávaní práva na náhradu trov\nkonania vykonať eurokonformný výklad ustanovenia § 250k ods. 1 veta tretia O.s.p., ktorý by sledoval\nnaplnenie účelu právnych aktov Európskej únie a judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.\nIII.\n\nZ dôvodu, že odvolanie nesmeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, súd nevyzýval žalovaného na\nvyjadrenie sa k odvolaniu (§ 209a ods. 1 O.s.p.).\nIV.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1\nvety prvej O.s.p.), preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v\nrozsahu napadnutom odvolaním (§ 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p.) bez nariadenia\nodvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.\nPodľa § 250k ods. 1 O.s.p. ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti žalovanému prizná\nprávo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. Ak bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené\nz dôvodu podľa § 250j ods. 3, súd žalobcovi prizná úplnú náhradu trov konania. Môže tiež rozhodnúť,\nže sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\nrozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia\na povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy\nalebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 3 O.s.p.).\nPodstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo\nv správnom konaní; ide o právny prostriedok, ktorý umožňuje, aby každá osoba, ktorá sa cíti byť\nrozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, sa mohla domáhať ochrany svojich\nporušených alebo ohrozených práv na súde, ako na nezávislom orgáne a aby tak mohla začať konanie,\nv ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s\nrovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide.\nZ obsahu spisu vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom zrušil fiktívne rozhodnutie žalovaného,\nktoré malo byť žalobcovi doručené dňa 07.05.2013, ako aj prvostupňové fiktívne rozhodnutie podľa §\n250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie dôvodiac vydaním fiktívnych rozhodnutí\n(§ 18 ods. 3 a § 19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z.), ktoré nespĺňajú náležitosti riadne odôvodneného\nrozhodnutia v zmysle § 47 správneho poriadku, a preto sú svojou povahou nepreskúmateľné pre\nnedostatok dôvodov. Výrok o nepriznaní náhrady trov konania úspešnému žalobcovi odôvodnil dôvodmi\nhodnými osobitného zreteľa (§ 250k ods. 1 veta tretia O.s.p.).\nÚčastníci sa proti rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej neodvolali, ale odvolanie proti rozhodnutiu\no trovách konania podal žalobca. V dôsledku jeho odvolania musel odvolací súd skúmať, či rozhodnutie\nsúdu prvého stupňa zodpovedá zákonu, teda či súd rozhodol o trovách na základe skutočného stavu\nveci a či rozhodnutie správne právne zdôvodnil.\nUstanovenie § 250k ods. 1 veta tretia O.s.p. umožňuje súdu, aby v rámci svojho uváženia v medziach\ntohto zákonného ustanovenia celkom alebo sčasti nepriznal náhradu trov konania úspešnému žalobcovi,\nktorému inak náhrada trov konania patrí.\nDôvodom na aplikáciu uvedeného ustanovenia môžu byť len dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré\nObčiansky súdny poriadok neuvádza, pričom konkrétne dôvody, vzťahujúce sa na ten ktorý konkrétny\nprípad, ponecháva na úvahu súdu, ktorá však musí mať svoje zhmotnenie v odôvodnení rozhodnutia.\nInak povedané z odôvodnenia rozhodnutia súdu, ktorý vo vzťahu ku v konaní úspešnému žalobcovi\npoužil tretiu vetu ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. a nepriznal mu náhradu trov konania, musia byť zrejmé\ndôvody, ktoré súd k takémuto skôr výnimočnému rozhodnutiu viedli, lebo právo úspešného účastníka\nna náhradu trov konania je imanentnou súčasťou práva na súdnu ochranu zakotveného v čl. 46 ods.\n\n1 Ústavy Slovenskej republiky. Z uvedeného preto vyplýva, že takéto rozhodnutie súdu nemôže byť\nzaložené len na marginálnych dôvodoch.\nZ obsahu súdneho spisu vyplýva, že súd prvého stupňa detailne rozobral dôvody, ktoré ho k tomuto\nrozhodnutiu viedli.\nNapriek skutočnosti, že rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej je právoplatný a že žalobca vo veci\nsamej v konaní pred súdom prvého stupňa úspech mal, zostala odvolaciemu súdu povinnosť posúdiť\nexistenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré žalobcovi s poukazom na § 250k ods. 1 O.s.p.\nnepriznal náhradu trov konania. Musel tak postupovať bez ohľadu na dôvody, pre ktoré súd prvého\nstupňa rozhodol pri použití citovaného zákonného ustanovenia a bez ohľadu na skutočnosť, či rozsudok\nsúdu prvého stupňa vo veci samej, ktorý nadobudol v uvedenej časti právoplatnosť, považuje za vecne\nsprávny.\nPri posudzovaní existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa nemohol ponechať bez povšimnutia\nniekoľko okolností. Odvolací súd zdôrazňuje, že až v súdnom konaní žalobca predložil žiadosť, z\nktorej sa žalovaný mohol dozvedieť, ktoré informácie od žalovaného požadoval a až v súdnom\nkonaní bolo zistené, že žalobca požadoval sprístupnenie informácií, ktoré sú verejne prístupné na\ninternetových stránkach príslušných povinných osôb (a ktoré mohli byť dôvodom pre rozhodnutie o\nneposkytnutí informácií zo strany žalovaného). Žalobca nepostupoval zvyčajným spôsobom s cieľom\nzískať požadované informácie, ale jeho cieľ bol zjavne šikanózny. Ani v súdnom konaní nebolo\nbez pochýb preukázané reálne doručenie e-mailu so žiadosťou o informácie žalovanému. Šikanózne\nsprávanie žalobcu je možné badať aj z toho, že neprejavil vážny záujem požadované informácie získať\ninak od príslušných povinných osôb, medzi ktorými žalovaný nebol. Vyplýva to zo skutočnosti, že\nzhromažďovanie a evidovanie požadovaných informácií nepatrilo do jeho vecnej pôsobnosti. Žalobca\ndostatočným spôsobom ani v žalobe a ani v odvolaní nepreukázal, že zaslaná žiadosť o informácie aj\nskutočne bola na adresu žalovaného doručená. Súd prvého stupňa v tomto smere tiež nevykonal žiadne\ndokazovanie, ktoré by potvrdilo skutočné doručenie predmetnej žiadosti na adresu žalovaného. Keďže\nsa však účastníci konania vo veci samej neodvolali, odvolací súd nemohol skúmať skutočné doručenie\npredmetnej e-mailovej žiadosti o informácie žalovanému. Samotné distribuovanie žalôb rovnakého textu,\nlen na iné adresy obcí (č.l. 13 a nasl. súdneho spisu) neznamená poskytnutie primeranej právnej pomoci\nzo strany advokáta, ktorý žalobcu zastupoval. Žalovaný nepoznal obsah žiadosti a podľa jeho tvrdení,\nnebola predmetná žiadosť ani na jednu z jeho troch e-mailových adries doručená. Žalovaný uviedol,\nže ak by mu bola takáto žiadosť doručená, bol by na ňu reagoval. Všetky tieto skutočnosti vzbudzujú\npochybnosti, či konanie o poskytnutie informácií bolo vôbec začaté (pozri uznesenie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp.zn. 7Sži/7/2013 zo dňa 27.11.2013), a teda či žalobca dostal v skutočnosti\nkvalitnú právnu pomoc, ak jeho právny zástupca nevykonal potrebné úkony na získanie informácií.\nMožno dokonca poukázať aj na skutočnosť, že aj po zrušení fiktívnych rozhodnutí žalovaného bude\njeho úlohou podľa zákona č. 211/2000 Z.z. skúmať, či k začatiu konania naozaj došlo a skúmať dôvod\nna prípadné zastavenie konania. Zákon č. 211/2000 Z.z. je založený na jednoduchosti a sleduje, aby\nsa naplnil jeho zmysel a účel, ktorým je poskytovanie informácií a nie vydávanie fiktívnych rozhodnutí,\nktoré dosahoval žalobca svojím zvoleným postupom.\nNajvyšší súd musel pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa prihliadať pri dôvodnosti\nodvolania žalobcu v časti rozsudku, týkajúceho sa náhrady trov konania na všetky okolnosti konania a\nmusel skúmať skutočný prejav vôle žalobcu, smerujúci k sprístupneniu informácií, aj s prihliadnutím na\nobsah jeho odvolania, v ktorom žalobca poukazuje na imperatív, ktorý vylučuje možnosť skúmať právny\nalebo iný dôvod, či záujem, pre ktorý sa informácia podľa zákona č. 211/2000 Z.z. požaduje.\nOdvolací súd z hľadiska tejto námietky žalobcu pripomína, že žalovaný a ani súd prvého stupňa\nneskúmali dôvod, pre ktorý sa informácia požaduje, lebo žalovaný nepoznal a ani poznať nemohol, že\nžalobca skutočne žiada o poskytnutie informácií a nepoznal a ani poznať nemohol samotný obsah jeho\nžiadosti. Táto skutočnosť už samotná postačuje ako dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý súd\npodľa § 250k ods. 1 O.s.p. žalobcovi náhradu trov konania nemusel priznať.\n\nOdvolací súd nehodnotí postup žalobcu, ktorý aj na podanie jednoduchej žiadosti o sprístupnenie\ninformácií splnomocnil advokáta, ani mu nebráni, aby ho v konaní pred žalovaným zastupoval advokát,\nale vo vzťahu k uplatnenej náhrade trov konania, možno jeho krok hodnotiť ako neefektívny a trovy\nkonania, ktoré mu vznikli, ako vynaložené neúčelne, lebo žiadosť o poskytnutie informácií nevyžaduje\nosobitnú právnu formu (aj keď musí byť zaslaná na správnu adresu).\nMožno pripomenúť, že žalobca vznikol registráciou na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky 8.\nfebruára 2013 a už 22. marca 2013 (podľa tvrdenia žalobcu, nakoľko žalovaný tvrdí, že mu e-mail\nzaslaný nebol) bola doručená emailom žalovanému žiadosť o sprístupnenie informácii, ktorá bola\npodpísaná zaručeným elektronickým podpisom právneho zástupcu žalobcu. Už samotný fakt, že žalobca\nv tak krátkom časovom odstupe po svojom vzniku bez využitia svojho petičného práva zvolil na\núčely podania žiadosti o sprístupnenie informácií advokáta, vyvoláva pochybnosti o skutočnej vôli\nžalobcu získať informácie podľa zákona č. 211/2000 Z.z. a vyvoláva oprávnené presvedčenie, že\nžalobca mal pri vynaložení minimálneho úsilia prioritne záujem na náhrade trov konania, ktorých\nčiastka nie je zanedbateľná, a nie skutočný záujem na sprístupnení informácií, verejne dostupných\nna oficiálnych webových stránkach príslušných orgánov verejnej správy. Námietka žalobcu, že ho\nnemožno nútiť, aby informácie získaval pokútne na internetových stránkach sa preto prieči nielen\nobsahu vykonaného dokazovania, ale je v rozpore s jeho vlastnou filozofiou, v rámci ktorej presadzuje\nelektronickú komunikáciu s orgánmi verejnej správy nad rámec ich zákonných povinností, ale aj mimo\nich technického vybavenia.\nPokiaľ žalobca vo svojom odvolaní argumentuje nálezom Ústavného súdu Českej republiky zo 14.\nseptembra 2011 sp. zn. I. ÚS 3698/10, (ktorým ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovel a neodmietol ju),\ntreba uviesť, že odkaz na rozhodnutie orgánu súdnej ochrany ústavnosti Českej republiky, ktoré nijako\nsúdy Slovenskej republiky nezaväzuje (§ 135 ods. 1 O.s.p.,), a teda nemôže byť dôvodom vedúcim k\nzmene napadnutého rozsudku. Zodpovedá skutočnosti, že slovenský právny systém a český právny\nsystém sú navzájom veľmi blízke, nie sú však totožné, a preto bez ďalšieho podrobného poznania\nprávneho systému iného štátu rozhodnutie súdov Českej republiky nemožno v praxi súdov Slovenskej\nrepubliky automaticky aplikovať ako prameň nášho práva.\nPokiaľ žalobca v odvolaní poukazoval na rozhodnutie najvyššieho súdu z 9. novembra 2010, sp. zn.\n3Sžf/12/2010, v zmysle ktorého „za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle citovaného ustanovenia\nO.s.p. nemožno považovať takú skutočnosť, ktorá vo svojej podstate znamená porušenie zákona...“,\ntreba pripomenúť skutočnosť, že ani právoplatný rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým boli zrušené\nfiktívne rozhodnutia žalovaného nezakladá prekážku, ktorá by odvolaciemu súdu bránila v tejto veci z\nhľadiska existencie dôvodu hodného osobitného zreteľa skúmať, či došlo k začatiu konania o poskytnutie\ninformácií v danej veci a či následne postup žalovaného znamenal porušenie zákona. Nemožno pritom\nopomenúť skutočnosť, že aj po zrušení fiktívnych rozhodnutí konanie o poskytnutie informácií nebolo\nskončené a žalovaný vo veci musí konať spôsobom, ktorý zodpovedá zákonu č. 211/2000 Z.z. Pri\ntakomto postupe mu nemožno dopredu zabrániť, aby v prípade, ak zistí, že konanie riadne začaté\nnebolo, konanie prípadne aj zastavil. Z odôvodnenia citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu ďalej\nvyplýva, že najvyšší súd citoval nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ústavný súd) sp.\nzn. II. ÚS 351/09 z 15. decembra 2009, v odôvodnení ktorého ústavný súd okrem iného uvádza aj\nnasledovné:\n„Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nepochybne aj nárok na\nnáhradu trov konania (napr. I. ÚS 48/05, II. ÚS 272/08). V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné\nprávo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj zákonná úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá\nnajmä v Občianskom súdnom poriadku určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym\nobsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy). Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie\na náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného\npráva na súdnu ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo\nna súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania za predpokladu,\nže taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m. m. II. ÚS\n56/05, IV. ÚS 147/08, II. ÚS 82/09). Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom\n\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno\nvidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že uvedené právne východiská sa vzťahujú\nna obe označené práva (IV. ÚS 147/08). Pri rozhodovaní všeobecných súdov o tom, či sú splnené\npodmienky ustanovenia § 150 Občianskeho súdneho poriadku pre výnimočné nepriznanie (úplné či\nčiastočné) náhrady trov konania úspešnému účastníkovi konania, je potrebné, aby skutkové okolnosti, v\nktorých sa vidí naplnenie dôvodu hodného osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania, boli\npreukázané, a to zo všetkých aspektov, ktoré sú podľa ustálenej praxe všeobecných súdov relevantné.\nV opačnom prípade môže dôjsť pri rozhodovaní o náhrade trov konania k porušeniu základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.\n1 prvej vety dohovoru (II. ÚS 122/09).“\nVychádzajúc z citovaného nálezu ústavného súdu, z ktorého vyplýva možnosť súdov aplikovať\nustanovenie § 150 O.s.p. resp. § 250k ods. 1 tretia veta O.s.p. považoval najvyšší súd za preukázané,\nže súd prvého stupňa nepochybil, keď zhodnotil skutkové okolnosti, v ktorých zistil dôvody hodné\nosobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania úspešnému žalobcovi, aj keď tieto dôvody\nodvolací súd zistil aj v ďalších skutkových a právnych okolnostiach, a to napriek skutočnosti, že došlo\nk zrušeniu fiktívnych rozhodnutí žalovaného.\nV dôsledku vyššie uvedených právnych skutočností, by podľa názoru najvyššieho súdu na rozhodnutí\nsúdu prvého stupňa vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania nič nezmenila ani skutočnosť, že by\nkrajský súd vopred oboznámil žalobcu o jeho zámere nepriznať mu pre prípad úspechu v konaní náhradu\ntrov konania, lebo takýmto spôsobom by dopredu prejudikoval svoje rozhodnutie a spochybnil by tým\nsvoju nezaujatosť v konaní. Námietku, ktorou žalobca poukazoval na túto vadu konania preto označil\nnajvyšší súd za nedôvodnú.\nVo vzťahu k namietanému rozporu s právom Európskej únie a nepriznania nepriameho účinku najvyšší\nsúd uvádza, že v prípade žalobcu nemožno v žiadnom prípade hovoriť o „vytváraní bariér v prístupe\nk spravodlivosti, ktoré v konečnom dôsledku znemožňujú reálny a efektívny prístup k spravodlivosti,\nt.j. k súdnemu prieskumu nezákonných rozhodnutí na úseku práva na prístup k informáciám“, keď\nsám žalobca spôsobom, ktorý sa javí ako účelový, v skutočnosti sám zabránil prístupu k žiadaným\ninformáciám.\nPri rozhodovaní o náhrade nákladov konania musí pritom súd zohľadňovať samotný účel procesu\nv správnom súdnictve, ktorým je poskytovanie ochrany porušeným alebo ohrozeným skutočným\nsubjektívnym hmotným právam a právom chráneným záujmom. Súdne konanie nemôže popierať svoje\nskutočné spoločenské poslanie a nemôže sa stať len nástrojom, slúžiacim na vytváranie ľahkého\na neodôvodneného zisku na úkor protistrany, spočívajúceho v zaplatení nákladov za zastúpenie\nadvokátom. Porušením práva na spravodlivý proces podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky a\npráva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa jej článku 47, preto nie je také rozhodnutie súdu,\nktorým súd neprizná účastníkovi náhradu nákladov na zastupovanie advokátom, lebo ich nevyhodnotí\nako účelne vynaložené.\nPritom pravidlo, podľa ktorého možno úspešnému účastníkovi priznať len náhradu účelne vynaložených\nnákladov, sa vzťahuje na akékoľvek náklady konania, teda aj na náklady spojené so zastupovaním\nadvokátom (na odmenu za zastupovanie, paušálnu náhradu hotových výdavkov a náhradu za daň z\npridanej hodnoty).\nNajvyšší súd navyše pri skúmaní vyváženosti záujmu žalobcu o verejne prístupné informácie v porovnaní\ns jeho záujmom na náhrade trov konania zisťoval výšku náhrady trov konania za predpokladu úspechu\nžalobcu, ktorá iba pri 50 žalobách predstavuje 24.340 €, pričom podľa vyjadrenia krajského súdu,\nžalobca podal len v košickom kraji približne 81 žiadostí o sprístupnenie informácii. Námaha, ktorú musel\nžalobca na vyvolanie uvedených konaní vynaložiť je pritom v zjavnom nepomere s odmenou, ktorú za\nuskutočnené advokátske služby požaduje.\n\nZa účelne vynaložené náklady podľa § 142 ods. 1 O.s.p. pritom možno považovať len také náklady, ktoré\nmusel účastník nevyhnutne vynaložiť, aby mohol riadne hájiť svoje porušené alebo ohrozené subjektívne\nprávo na súde. Náklady spojené so zastúpením advokátom tomuto vymedzeniu spravidla zodpovedajú.\nTomuto pravidlu však nemožno prisudzovať absolútnu, bezvýnimočnú povahu; môžu sa vyskytovať i\nsituácie, za ktorých náklady spojené so zastúpením advokátom nemožno považovať za nevyhnutné pre\nriadne uplatňovanie alebo bránenie práva na súde. O taký prípad pôjde najmä v prípade zneužitia práva\nna zastúpenie advokátom (pozri aj nález Ústavného súdu Českej republiky z 25. júla 2012 sp. zn. I.\nÚS 988/12).\nV tejto súvislosti najvyšší súd považuje za dôvodné poznamenať, že zákon č. 211/2000 Z.z. má slúžiť\npredovšetkým ako nástroj spoločenskej kontroly. Najvyšší súd v žiadnom prípade nepopiera právo\nžalobcu na informácie, avšak je nevyhnutné, aby toto právo bolo uplatňované efektívne a účelne (nie\núčelovo), a to nielen vo vzťahu k povinným osobám, ale i vo vzťahu k súdu. V opačnom prípade ide zo\nstrany žiadateľov skôr o zneužívanie práva, kedy je toto právo zámienkou pre formalistické a bezúčelné\nspory.\nVzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti najvyšší súd dospel k rovnakému právnemu názoru ako súd\nprvého stupňa a zistil, že v danom prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nie\nje spravodlivé priznať žalobcovi náhradu trov prvostupňového konania, hoci bol v konaní pred súdom\nprvého stupňa úspešný.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky preto podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. a § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.\nnapadnutý rozsudok krajského súdu v časti výroku o náhrade trov konania ako vecne správny potvrdil\na jeho dôvody považoval za vecne správne.\nO náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c\nods. 1 veta prvá O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi právo na\nnáhradu trov odvolacieho konania nepriznal.\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nveta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom\nod 01.05.2011).\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}