Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/85/2013 z 15. 4. 2014
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 15. apríla 2014, sp. zn. 2Sžf/85/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:7012200643.1
Najvyšší súd | 2Sžf/85/2013 | ECLI:SK:NSSR:2014:7012200643.1 | 2014-04-15 | Rozsudok
Citované ustanovenia: § 49 zákona č. 222/2004 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/71165a34-08bd-4bda-b480-50548e0fd659
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:7012200643.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Sžf/85/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200643
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Kováčová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:7012200643.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej a
členov senátu JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a JUDr. Jozefa Milučkého v právnej veci žalobcu: BRSC,
s.r.o., Hlavná č. 600, Streda nad Bodrogom, zastúpeného advokátkou JUDr. Martinou Gombosovou,
Moldavská cesta č. 21/A, Košice proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná
ul. č. 63, Banská Bystrica o preskúmanie rozhodnutia žalovaného číslo 102050/1/658560/2012 zo dňa
27. marca 2012 o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č. k. 6S/143/2012 - 107
zo dňa 18. apríla 2013 takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č. k. 6S/143/2012 - 107 zo dňa
18. apríla 2013   p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol žalobu, ktorou sa žalobca
domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného číslo 102050/1/658560/2012 zo
dňa 27. marca 2012, ktorým rozhodnutím žalovaný potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu
Kráľovský Chlmec číslo: 738/230/29929/11/Koh zo dňa 6. decembra 2011, ktorým podľa § 44 ods. 6
písm. b/ bod. 1./ (vtedy platného) zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v
sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 511/1992 Zb.)
nepriznal nadmerný odpočet žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
august 2010 v sume 804,92 € a určil vlastnú daňovú povinnosť za uvedené obdobie v sume 9 570,30 €.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že z protokolu č. I/332/18440-112219/2011/HorJ zo dňa 25.
októbra 2011 vyplýva, že predmetom kontroly boli faktúry za august 2010. Faktúra č. 060810/V1 zo dňa
6. augusta 2010, vystavená fyzickou osobou W. za dodanie tovaru - piliny, faktúra č. 060810/V2 zo dňa
6. augusta 2010, vyhotovená fyzickou osobou W. za dodanie tovaru - dosky, faktúra č. 090810/V1 zo
dňa 9. augusta 2010, vyhotovená fyzickou osobou W. za dodanie tovaru - smrekové obliny a faktúra č.
31082010/J10 zo dňa 31. augusta 2010, vyhotovená spoločnosťou JOMADO, s.r.o. za vykonané práce.

Dôvodom neuznania odpočtu dane z vyššie uvedených dodávateľských faktúr bola skutočnosť,
že žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázateľnosti reálneho uskutočnenia deklarovaných
obchodných transakcií, čím nepreukázal, že dodávatelia fakturované obchodné transakcie zrealizovali
a žalobca ich prijal na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení, čím nebol preukázaný vznik daňovej
povinnosti u dodávateľov žalobcu podľa § 19 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v



znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“). V žiadnom prípade nebolo preukázané splnenie
základnej podmienky vzniku práva na odpočet dane podľa § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH, preto žalobcovi
bolo znížené odpočítanie dane z tovarov a služieb, kúpených v tuzemsku (§ 49 ods. 2 písm. a/ zákona
č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov - ďalej len zákon o DPH) o
sumu 10 375,52 € prislúchajúcu k základu dane prijatých faktúr,  nebol uznaný v zdaňovacom období
august 2010 uplatnený nárok na vrátenie nadmerného odpočtu v sume 804,92 € a bola určená vlastná
daňová povinnosť za uvedené obdobie v sume 9 570,30 €.

Žalobca skutočný nákup tovaru od uvedených dodávateľov preukazoval iba dodávateľskými faktúrami
a pokladničnými dokladmi, pričom všetky faktúry ako aj pokladničné doklady vystavoval W., ktorý bol
konateľom žalobcu, ako aj dodávateľských obchodných spoločností. Reálne uskutočnenie nákupov
drevených pilín a drevených plotov žalobca nepreukázal žiadnymi dôkazmi, ktoré by preukazovali
existenciu jeho režijných nákladov za dodávku elektrickej energie, vodné, stočné, nákladov na
výkon prác cudzími zamestnancami, žalobca nemal žiadnych vlastných zamestnancov, nemal žiadne
prostriedky. Z vyššie uvedeného podľa názoru krajského súdu vyplýva, že žalobca nemal vytvorený
predpoklad ekonomickej činnosti žalobcu tak, ako to deklaroval v podanom daňovom priznaní k dani z
pridanej hodnoty.

Včas podaným odvolaním sa žalobca domáhal prostredníctvom právneho zástupcu, aby odvolací súd
zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na nové konanie a rozhodnutie, nakoľko podľa
jeho názoru krajský súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
(§ 205 ods. 2 písm. d/ OSP) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§
205 ods. 2 písm. f/ OSP). Uviedol, že krajský súd v prvom rade skonštatoval, že žalobca nepreukázal
splnenie zákonných podmienok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty v zdaňovacom období august
2010 v sume 9 570,30 € na základe dodávateľských faktúr od dodávateľov W. a JOMADO, s.r.o., pričom
podľa krajského súdu správca dane postupoval tiež správne, keď ponechal daň z pridanej hodnoty,
ktorú žalobca vykázal ako vlastnú daňovú povinnosť, ktorú je žalobca ako platiteľ povinný odviesť vo
výške uvedenej v podanom daňovom priznaní za uvedené zdaňovacie obdobie. Krajský súd dospel k
uvedenému záveru z dôvodu, že žalobca nepreukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok, splnenie
ktorých je predpokladom na uplatnenie práva platiteľa dane na odpočítanie dane, pričom splnenie iba
formálnych podmienok toto právo nezakladá. Krajský súd sa stotožnil so stanoviskom daňových orgánov,
že žalobca nepreukázal reálnosť obchodov uskutočnených s dodávateľmi a poukázal na personálne
prepojenie obchodujúcich subjektov, čo podľa krajského súdu je ďalším dôkazom o fiktívnosti obchodov.
Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že správca dane a v konečnom dôsledku ani krajský súd nevzali do
úvahy žiadnu inú možnú alternatívu vo vzťahu k predmetným obchodom a to najmä fakt, že platná
právna úprava nevyžaduje pre preukázanie reálnosti uskutočnenia obchodov a pre uplatnenie práva
platiteľa na odpočítanie preukazovanie skutočností a predkladanie dôkazov vyžadovaných správcom
dane. Poukázal na to, že dôkazy predkladané žalobcom boli účelovo neakceptované a neodôvodnene
spochybňované, napríklad aj tým, že ide o obchody medzi personálne prepojenými spoločnosťami.
Takýto postup v podstate znemožnil žalobcovi preukázať reálnosť obchodov a splniť si dôkaznú
povinnosť, keď všetky jeho dôkazy boli vopred spochybnené personálnym prepojením obchodujúcich
subjektov. Ďalej žalobca uviedol, že nesúhlasí so záverom krajského súdu, že jeho námietka týkajúca sa
znemožnenia predloženia dokladov a dôkazov v rámci prebiehajúcej daňovej kontroly je neodôvodnená
s odôvodnením, že štatutárny zástupca spoločnosti mal pred svojím zaistením a zaistením dokladov
žalobcu orgánmi činnými v trestnom konaní, t. j. do 1. marca 2011, možnosť ich v rámci kontroly predložiť
správcovi dane. Už v žalobe poukázal na šikanózny postup daňových úradov, ktoré spoločnostiam
personálne prepojeným s W. cez ukladanie stoviek povinností a stoviek otázok znemožnili reálny výkon
práv. Podľa žalobcu neobstojí ani konštatovanie krajského súdu, že žalobca, respektíve jeho štatutárny
zástupca tým, že založil niekoľko desiatok spoločnosti, musel rátať s možnosťou veľkého množstva
kontrol. Predovšetkým W. väčšinu spoločností, ktorých bol spoločníkom a konateľom nezaložil ale
odkúpil už založené a fungujúce spoločnosti, v ktorých podnikaní len ďalej pokračoval. Napriek tomu,
že na túto skutočnosť žalobca v rámci daňových kontrol opakovane poukázal, je úplne obchádzaná
daňovými úradmi aj krajským súdom. Taktiež v určitom období daňové orgány začali vykonávať vo
veľkom rozsahu aj opakované daňové kontroly za predchádzajúce obdobia, ktoré pôvodne skončili
v prospech daňových subjektov personálne spojených sa W.. Novootvorené daňové kontroly skončili
vždy v neprospech daňových subjektov personálne spojených s W.. Žalobca nesúhlasil s tým, ako sa
súd vyporiadal s jeho námietkou, týkajúcou sa zaistenia dokladov žalobcu orgánmi činnými v trestnom



konaní. Žalobcovi bolo odňaté právo predkladať dôkazy v rámci daňovej kontroly, nakoľko právo robiť si
kópie zo zaistených dokladov z vyšetrovacieho spisu nenahrádza právo na vrátenie zaistených dokladov
a ich následné predloženie k daňovej kontrole. Za nesprávne a ničím nepreukázané závery považuje
žalobca aj súdom konštatovanú skutočnosť, že obchody W. a aj žalobcu sú po posúdení a zohľadnení
celej štruktúry vzťahov iba fiktívnou ekonomickou činnosťou bez reálneho podkladu. Žalobca ako aj iné
spoločnosti spojené s W. v stovkách daňových kontrol poukazovali na to, že mali dostatočné personálne
kapacity, množstvo motorových vozidiel, množstvo nehnuteľného majetku, množstvo zvierat, iného
hnuteľného majetku ako aj tovarových zásob. Preto žalobca považuje konštatovanie krajského súdu, že
spoločnosti spojené s W. nemali reálny podklad - možnosti vykonávať skutočnú podnikateľskú činnosť,
za účelové ničím nepodložené a žalobcom aj opakovane vyvrátené.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že trvá na svojom rozhodnutí číslo 102050/1/658560/2012
zo dňa 27. marca 2012 a na jeho odôvodnení a trvá i na vyjadrení 1020501/1/1087695/2012 zo dňa
1. augusta 2012 k žalobe. Ďalej uviedol, že sa plne stotožňuje so závermi odvolaním napadnutého
rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č. k. 6S/143/2012 - 107 zo dňa 18. apríla 2013 a súhlasí s
rozhodnutím odvolacieho súdu bez nariadenia pojednávania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 OSP preskúmal napadnutý
rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 250ja ods. 2 a § 214 OSP v
spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk> a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné
vyhovieť. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oboznámené v súlade s ustanovením § 156
ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP.

Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru
je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode
nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako
deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe
zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru
podľa § 8 ods. 1 písm. c/ je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi. Podľa ods. 2 daňová
povinnosť vzniká dňom dodania služby. Podľa § 49 ods. 1 právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby
vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa ods. 2 písm.
a/ platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na
dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň,
ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť
platiteľovi dodané.

Podľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové
konanie. Podľa ods. 2 správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej
povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Podľa
ods. 8 daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti,
ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný
správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných
evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Vzhľadom na obsah a rozsah odvolania a jeho špecifikáciu sa odvolací súd pri preskúmavaní rozsudku
krajského súdu sústredil len na tú jeho časť, ktorá sa týkala vyhodnotenia dôkazu - preukázateľnosť
reálneho uskutočnenia deklarovaných obchodných transakcií spoločnosťami JOMADO, s.r.o. a fyzickou
osobou W., nakoľko práve na základe faktúr vystavených uvedenými spoločnosťami žalobca uplatnil
právo na odpočet DPH.



Z dikcie § 49 ods. 2 zákona o DPH jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si žalobca môže
odpočítať DPH, pričom základná podmienka je, aby išlo o tovary, resp. služby, ktoré mu naozaj boli
dodané konkrétnym platiteľom DPH. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených
nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj
zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad.

Žalobcom deklarované zdaniteľné obchody sa uskutočňovali medzi spoločnosťami, ktoré boli prepojené
osobou p. W. v postavení konateľa i spoločníka v spoločnosti JOMADO, s.r.o. resp. fyzickou osobou
W. i spoločnosti BRSC, s.r.o. (žalobca). Z ďalších zistení kontrol vykonaných v spoločnostiach, ktoré
riadi (riadila) jedna a tá istá osoba - W. - vyplynulo, že tovar fakturovaný spornými faktúrami, sa
pohyboval v reťazci ďalších spoločností, kde je konateľom a spoločníkom tá istá osoba - W.. Nespornou
skutočnosťou je, že W. je spoločníkom a konateľom v niekoľko desiatok obchodných spoločností,
ktoré uskutočňujú medzi sebou ako platitelia dane z pridanej hodnoty zdaniteľné obchody. Konateľ
žalobcu konal i za ďalšie obchodné spoločnosti ako konateľ, vykonával v týchto spoločnostiach aj všetky
činnosti súvisiace s obchodno-ekonomickými a organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností,
nákupné i predajné ceny stanovoval sám, pričom predajné ceny boli podľa názoru žalovaného oproti
cenám nákupným vysoko podhodnotené, čím sa žalobca vedome dostáva do straty. W., podľa jeho
vlastného vyjadrenia, bol v celom reťazci svojich obchodných spoločností nezastupiteľný, ku všetkým
preverovaným skutočnostiam mohol iba on podať vyjadrenia a predkladať dôkazné prostriedky ku
kontrole. Uvedené skutočnosti spochybňujú reálne uskutočnenie žalobcom deklarovaných obchodov.
Vedú k záveru, že i v tomto prípade šlo o reťazec viacerých spoločností deklarujúcich nereálne zdaniteľné
obchody, s cieľom získania finančnej výhody - odčerpania nadmerných odpočtov v jednotlivých
spoločnostiach.

Žalobca nepredložil žiadne relevantné dôkazy preukazujúce skutočný nákup tovaru tak, ako to
deklaroval predloženými dodávateľskými faktúrami. Dodávateľské a odberateľské zmluvy medzi
spoločnosťami, v ktorých bol konateľom W. uzatváral „sám so sebou ústne“, platbu za tovar, ktorá
prebehla vždy v hotovosti „platil sám sebe“; tovar, ktorý bol deklarovaný na faktúrach neopustil sklady
spoločnosti, zmenil iba vlastníka -t. j. k zmene vlastníka došlo len v rámci spoločností, kde bol konateľom
príp. splnomocneným zástupcom p. W., konateľ spoločnosti nedoložil zamestnancom správcu dane
relevantné dôkazy o tom, že sa obchod deklarovaný faktúrami uskutočnil, že tovar reálne nadobudol,
že prišlo k fyzickému dodaniu tovaru a tým aj k nadobudnutiu práva nakladať s tovarom ako vlastník.
V účtovníctve žalobcu nie sú zaúčtované ani zaevidované žiadne režijné náklady a žiadne doklady
o preprave. Žalobca neeviduje v účtovníctve žiaden hmotný investičný majetok, žiadne dopravné
prostriedky (ani vlastné, ani prenajaté) a nezamestnáva žiadnych zamestnancov. Na základe uvedených
skutočností aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobca nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľných
obchodov a dodanie tovaru v tuzemsku. Zdaniteľné obchody neboli reálne uskutočnené tak, ako sú
deklarované na dokladoch predložených ku kontrole; reálna ekonomická činnosť nebola spoločnosťou
vykonávaná tak, ako ju deklaroval žalobca, čím nebol zo strany žalobcu preukázaný vznik daňovej
povinnosti u dodávateľa žalobcu v zmysle ust. § 19 ods. 1 zákona o DPH, t.j. nebolo preukázané splnenie
základnej podmienky vzniku práva na odpočítanie dane v ust. § 49 ods. 1 zákona o DPH.

Odvolací súd sa stotožnil s preskúmavaným rozhodnutím krajského súdu v celom rozsahu a na jeho
doplnenie považuje okrem vyššie uvedeného za potrebné uviesť, že žalobca nepredložil dôkaz, ktorý
by preukazoval reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov a dodanie tovaru v tuzemsku, tak ako boli
deklarované na dokladoch predložených ku kontrole.

Z obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého je i administratívny spis žalovaného, je nesporne
zrejmé, že krajský súd sa pri svojom rozhodovaní náležite vysporiadal so všetkými relevantnými
námietkami uvedenými v žalobe. V súdnom konaní obsahom administratívneho spisu bolo preukázané,
že vykonané dokazovanie bolo náležite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov, tak ako prvostupňový súd
ani odvolací súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti ani takú vadu konania, ktorá by
mala vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí. nie je preto opodstatnená námietka žalobcu, že zo
strany žalovaného sa jednalo o neodôvodnené a z toho dôvodu nepreskúmateľné rozhodnutia. V tejto
súvislosti nie je opodstatnená ani námietka žalobcu, že došlo k porušeniu princípu predvídateľnosti



súdneho rozhodnutia, a tým k porušeniu zásady právnej istoty, keďže totožný senát krajského súdu
rozhodol v skutkovo i právne obdobnej veci odlišným spôsobom bez toho, aby v odôvodnení uviedol
argumenty pre odlišný spôsob rozhodnutia. Krajský súd v danom prípade posudzoval totiž iné
rozhodnutie žalovaného, týkajúce sa iného daňového subjektu, i keď sa jednalo, tak ako to konštatoval
žalobca, o spoločnosť, ktorá je personálne prepojená s osobou W., pričom naviac v danom prípade nešlo
o meritórne ale o procesné rozhodnutie.

Za týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru odvolacieho
súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutočného stavu. Preto ak krajský súd
dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych orgánov oboch stupňov a rozhodol,
že preskúmavanými rozhodnutiami žalovaného správneho orgánu nedošlo k porušeniu zákona a
chránených záujmov žalobcu, tento jeho názor považoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie,
za správny. Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského súdu
odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil skutkový stav a
vyporiadal sa so všetkými relevantnými námietkami žalobcu.

Skutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie krajského súdu, neboli
zistené v odvolacom konaní. Tieto boli vo veľkej časti totožné s námietkami, ktoré žalobca namietal už
v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd náležite vysporiadal.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu nevyhovel a s prihliadnutím
na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok Krajského súdu v Košiciach ako vecne
správny podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.

O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 OSP a účastníkom ich náhradu nepriznal, nakoľko
žalobca v konaní nebol úspešný, a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprináleží.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.