{"guid": "a1f59831-7e5d-43ca-99fa-836cbf3a42f1:18b1832a-26c6-4eb2-b0c6-fabc58a9dd8a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:7012200388.1", "spisova_znacka": "6Sžf/79/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/79/2013 z 30. 4. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. apríla 2014, sp. zn. 6Sžf/79/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:7012200388.1", "identifikacne_cislo": "7012200388", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Pavel Ištók", "datum_vydania": "2014-04-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-30.odsek-3", "nazov": "§ 30 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-30.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/511-1992/paragraf-30"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-13b.odsek-3", "nazov": "§ 13b ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-13b.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/511-1992/paragraf-13b"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-13b.odsek-1", "nazov": "§ 13b ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-13b.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/511-1992/paragraf-13b"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/511#paragraf-30", "/SK/ZZ/1992/511#paragraf-13b"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/18b1832a-26c6-4eb2-b0c6-fabc58a9dd8a", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:7012200388.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:7012200388.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:7012200388.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Sžf/79/2013\n7012200388\n30. 04. 2014\nJUDr. Zdenka Reisenauerová\nECLI:SK:NSSR:2014:7012200388.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej\nčlenov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Aleny Adamcovej, v právnej veci žalobcu: AKRIBIA s.r.o.,\nso sídlom Slovenské Nové Mesto 296, IČO : 31 733 948, zastúpený: JUDr.Pavlom Gombosom, so sídlom\nAdvokátskej kancelárie Moldavská cesta 21/A, Košice, proti žalovanému: Daňový úrad Košice, so sídlom\nRozvojová 2, Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 9813301/1/175911/2012/\nBab zo dňa 21. februára 2012, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k.\n6S/69/2012-103 zo dňa 18. apríla 2013, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/69/2012-103 zo dňa\n18. apríla 2013 p o t v r d z u j e .\nŽalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 165,56 €. na účet jeho\nprávneho zástupcu JUDr. Pavla Gombosa v lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia.\nodôvodnenie:\nNapadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach podľa § 250j ods. 2, písm. d/ Občianskeho súdneho\nporiadku (ďalej len O.s.p.) preskúmavané rozhodnutie žalovaného č. 9813301/1/175911/2012/Bab zo\ndňa 21. februára 2012 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaného zaviazal zaplatiť\nžalobcovi náhradu trov konania v sume 389,50 € do rúk jeho právnej zástupkyni v lehote 15 dní od\nprávoplatnosti rozsudku.\nZ odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že krajský súd zákonnosť preskúmavaného\nrozhodnutia žalovaného posudzoval v intenciách právnych noriem 13b ods. 1 až 3 v spojení s § 30\nods. 1,3 zákona č. 511/1992 Zb. a v spojení s § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní,\nktoré právne normy citoval.\nKrajský súd poukazom na to, že v zmysle § 30 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. odôvodnenie má byť\nobligatórnou náležitosťou rozhodnutia iba v prípadoch, ak to výslovne ustanovuje zákon č. 511/1992 Zb.\na § 13b neustanovuje, aby rozhodnutie správcu dane o žiadosti o odpustenie zmeškanej lehoty muselo\nobligatórne obsahovať aj odôvodnenie, konštatoval, že k takémuto právnemu záveru by súd mohol\ndospieť iba v prípade, ak by aplikoval výlučne iba jazykový výklad citovaných zákonných ustanovení,\npričom by išlo o mechanický jazykový výklad, ktorý nezohľadňuje účel zákona a ktorý by bol v rozpore\ns čl. 152 ods. 4 Ústavy SR. V danej súvislosti dal do pozornosti nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.\nÚS 341/07, v ktorom ústavný súd vyslovil prednosť ústavne súladného výkladu pred inými výkladovými\nmetódami.\n\nĎalej krajský súd konštatoval, že pri výklade aplikácie ustanovení právnych predpisov je nepochybne\npotrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia, súd však nie je doslovným znením zákonného\nustanovenia viazaný absolútne, môže ba dokonca sa musí od neho odchýliť v prípade, keď to zo\nzávažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť, alebo požiadavka ústavne súladného\nvýkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy SR),\ns poukazom na to, že i v týchto prípadoch musí sa zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a\nsvoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. Mal za to, že v prípadoch\nnejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu\ntohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti,\nmožno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým výkladom.\nPoukázal na to, že viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy SR totiž neznamená\nvýlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných\nustanovení, keď čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom\na účelom zákona. V danej súvislosti tiež dal do pozornosti rozhodnutia Ústavného súdu SR II. ÚS\n148/06, III. ÚS 346/06, IV. ÚS 209/07, v ktorých ústavný súd vyslovil prednosť ústavne súladného\nvýkladu právnych predpisov pred inými metódami výkladu.\nPodľa názoru krajského súdu výklad § 30 ods. 3 vo vzťahu k § 13b zákona č. 511/1992 Z. z. pri\nrešpektovaní zásady ústavne konformného výkladu právnych predpisov musí rešpektovať ústavné právo\ndomáhať sa právnej ochrany na inom orgáne SR v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj princíp právneho\nštátu zaručeného čl. 1 ústavy, keď jedným z predpokladov uplatnenia ústavného práva na ochranu na\ninom orgáne SR ako aj dodržania princípu právnej istoty vyplývajúceho z princípov právneho štátu je, aby\nrozhodnutia správnych orgánov boli zdôvodnené. Uviedol, že neudržateľnosť iba jazykového výkladu\nustanovenia § 13b vo vzťahu k § 30 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. možno ilustrovať aj na aplikácii § 30\nods. 3 tohto zákona pri iných rozhodnutiach upravených v tomto zákone, poukazom na právnu úpravu\nustanovenú v § 35, § 35b, § 44 ods.6, písm. b/, § 71 a ďalších rozhodnutiach, pri ktorých je však právna\nteória, ako aj rozhodovacia prax daňových úradov nesporná v tom smere, že súčasťou týchto rozhodnutí\nje vždy odôvodnenie.\nKrajský súd konštatoval, že absencia odôvodnenia žalobou napadnutého rozhodnutia má za následok\njeho nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov, keď z rozhodnutia žalovaného nemožno identifikovať\ndôvod zmeškania lehoty na podanie odvolania proti dodatočnému platobnému výmeru, nemožno\nposúdiť závažnosť tohto dôvodu a z rozhodnutia nie je zrejmé ani to, či bola dodržaná lehota 30 dní na\npodanie žiadosti o odpustenie zmeškanej lehoty a vykonanie zmeškaného úkonu.\nKrajský súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov,\na preto podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. ho zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.\nZáverom krajský súd uviedol, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného pre nedostatok dôvodov\nmu neumožňovala zaoberať sa ďalšími námietkami podanej žaloby.\nRozhodovanie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil § 250k ods. 1 O.s.p.. Žalobcovi priznal\nnáhradu trov konania, pretože bol v konaní úspešný. Náhrada trov konania pozostávala z odmeny za\nposkytnutie právnych služieb podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za 2 úkony právnej služby a zaplateného\nsúdneho poplatku.\nProti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Žiadal, aby najvyšší súd\nrozsudok krajského súdu zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nV dôvodoch odvolania poukázal na to, že celý proces a priebeh konania správcu dane podrobne popísal\na zdokumentoval vo vyjadrení k žalobe a jeho doplnení na pojednávaní súdu prvého stupňa, v ktorom\nuviedol právne významné momenty a stanoviská k žalobným dôvodom.\nK argumentácii súdu prvého stupňa ohľadom nepreskúmateľnosti rozhodnutia poukazom na právnu\núpravu ustanovenú v § 30 ods. 1 a 3 v spojení s § 13b ods. 1 a 3 zákona č. 511/1992 Zb. a s § 165 ods.\n2 zákona č. 563/2009 Z. z. uviedol, že zákon o správe daní účinný v čase vydania preskúmavaného\nrozhodnutia, ktorý sa vzťahoval na predmetné daňové konanie, a rovnako ani v súčasnosti, neobsahoval\na neobsahuje takú úpravu, na základe ktorej by rozhodovanie v konaní podľa § 13b a § 30 ods. 3 zákona,\n\nmalo byť obligatórne podložené skutkovo a právne tak, ako je upravené rozhodovanie voči, či už podľa\nsprávneho poriadku alebo Občianskeho súdneho poriadku, alebo podľa iných ustanovení samotného\nzákona o správe daní.\nPoukázal na to, že zákon o správe daní podľa právnej teórie a podľa praxe daňových úradov odkazuje\nna odôvodnenie ako obligatórnu náležitosť rozhodnutia z dôvodu, že sa jedná o rozhodovanie o\nskutočnostiach podstatne odlišných od inštitútu zmeškania lehoty, v ktorej súvislosti dal do pozornosti\njudikatúru Najvyššieho súdu SR - rozsudok sp. zn.7Sž 73,74/98.\nNesúhlasil s konštatovaním prvostupňového súdu, že jedine za predpokladu existencie odôvodneného\nsprávneho rozhodnutia sú dané predpoklady na uplatnenie ústavného práva na právnu ochranu a\ndodržanie princípu právnej istoty a predvídateľnosti práva, poukazom na to, že zákon o správe daní\numožňoval a umožňuje rozhodovať bez povinného odôvodnenia, na rozdiel od procesných noriem, ktoré\ntúto možnosť nepripúšťajú. Dôvodil, že v danom prípade nemožno súhlasiť s tvrdením, že absencia\nodôvodnenia má za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia, pretože v prešetrovanom prípade zákon\ns touto absenciou počíta, poukazom na to, že prvostupňový súd k preskúmaniu zákonnosti napadnutého\nrozhodnutia žalovaného mal k dispozícií celý príslušný administratívny spis. V danej súvislosti dal do\npozornosti názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedený v rozsudku sp. zn. M-Sž doV 1/00.\nPoukazom na to, že zmyslom a účelom zákona o správe daní bolo a stále je zabezpečovanie účinnosti\nsprávy daní a účinné zabezpečovanie výberu daní za súčasného vytvárania priaznivých podmienok pri\nuplatňovaní a zachovaní práva a právom chránených záujmov daňových subjektov, pričom pri účelnom\nvytváraní priaznivých podmienok uplatňovania práv daňových subjektov je nevyhnutné hodnotiť zmysel\na účel zákona spôsobom komplexného pohľadu na celý priebeh konania pred správcom dane, vyslovil\nnázor, že v prípade teórie a praxe podľa § 13 b v spojení s § 30 ods. 3 zákona o správe daní, ktorými\nsa žalovaný riadil, sú tieto v súlade s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR.\nŽalovaný zotrval na tvrdení uvedenom v písomnom vyjadrení, že jeho postup ako aj napadnuté\nrozhodnutie je v súlade so zákonom, ako aj jeho účelom a z jeho strany nedošlo k porušeniu žiadneho\nustanovenia zákona o správe daní t.j. ustanovenia § 13b a ani ustanovenia § 30, teda konal a rozhodol\nnevybočujúc z princípov zákonnosti a ani z korektného súladu medzi zákonom a Ústavou SR. V danej\nsúvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo 69/2008.\nĎalej dôvodil, že i vzhľadom na to, že rozhodnutie neobsahovalo odôvodnenie, keďže to zákon\nnepovažoval za povinnú náležitosť, táto skutočnosť nevylučuje oprávnenie súdu podrobne sa oboznámiť\ns dôvodmi a dôkazmi na základe, ktorých žalovaný dospel k svojim záverom, že žalobcovi žiadosti\no odpustenie zmeškanej lehoty nevyhovel, keďže na výzvu súdu predložil spolu so svojím vyjadrením\nriadne a včas úplný, žurnalizovaný a originálny administratívny spis, podľa ktorého prvostupňový súd\nbol oprávnený skúmať celý priebeh konania a úkonov v tomto procese, ako aj nesplnenie zákonných\npodmienok pre odpustenie zmeškanej lehoty zo strany žalobcu.\nVyslovil názor, že sa vzhľadom na všetky fakty a dôkazy uvedené v dôvodoch odvolania je zrejmé, že\nkonaním žalovaného nedošlo k naplneniu ani jedného z dôvodov podľa § 250j ods. 2 O.s.p., majúc za to,\nže jeho postup bol legitímny, ústavne konformný a správny, zdôrazniac, že preskúmavané rozhodnutie\nžalovaného o nevyhovení žiadosti o odpustenie zmeškanej lehoty bolo možné preskúmať vzhľadom na\nmožnosť súdu preskúmať celý priebeh príslušného konania a to najmä z dôvodu, že výsledok tohto\nkonania t. j. rozhodnutie o žiadosti o odpustenie zmeškanej lehoty bolo vydané v zmysle platného\nprávneho stavu na základe účinného a príslušného právneho predpisu, pričom sám zákonodarca\numožnil rozhodovať o tomto nároku aj bez povinnosti rozhodnutie odôvodniť.\nZáverom uviedol, že preskúmavané rozhodnutie nemá charakter rozhodnutia, ktorým by dochádzalo k\nvážnym zásahom do základných ľudských práv a zákon právny nárok na odpustenie zmeškanej lehoty, o\nktorej sa rozhodlo, nepriznáva a je výlučne na správcovi dane ako v danej veci na základe jeho osobitostí\nrozhodne. Mal za to, že zo strany prvostupňového súdu v zmysle § 250j ods. 2 písm. e/ O.s.p. nebola\nzistená taká vada, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.\nŽalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť\na priznať mu náhradu trov konania v sume 165,56 €. K odvolacím dôvodom uviedol, že pokiaľ ide o nález\n\nÚS SR č. II. ÚS 243/05 zo dňa 9. novembra 2006, zo strany žalovaného ide o značne účelovú námietku,\nkeďže predmetný nález sa týka porušenia práva nielen na súdnu, ale aj na inú právnu ochranu, a teda\naj na ochranu poskytovanú orgánmi verejnej správy, u ktorých tiež platí požiadavka na dodržiavanie\nprincípu právnej istoty. Uvedené napokon nesporne potvrdzuje aj ust. § 3 ods. 9 zákona č. 563/2009\nZ. z., v zmysle ktorého „správca dane dbá na to, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch\nnevznikali neodôvodnené rozdiely\".\nK námietkam žalovaného, že nebol povinný napadnuté rozhodnutie odôvodniť uviedol, že nikdy\nnespochybňoval skutočnosť, že zákon č. 511/1992 Zb. umožňoval vydať rozhodnutie bez odôvodnenia\navšak tak, ako na to poukázal aj prvostupňový súd. V danom prípade bolo potrebné predmetné\nustanovenie vykladať podľa účelu a zmyslu právnej normy, v súlade s požiadavkou ústavne konformného\nvýkladu a žalobcovi dostatočne odôvodniť, prečo jeho žiadosti, totožnej so žiadosťou iného daňového\nsubjektu, nebolo na rozdiel od tejto vyhovené. Hoci žalovaný dôrazne namieta, že prvostupňový súd\nmal na základe obsahu predloženého spisu správneho orgánu možnosť náležite sa oboznámiť s celým\nkonaním a postupom správneho orgánu, pričom poukazuje na to, že v prípade, ak by proti rozhodnutiu\no odpustení zmeškania lehoty bolo možné podať opravný prostriedok, tak by akiste v prípade daňového\nsubjektu PRESTÍŽ, s.r.o., (na ktorého rozhodnutie o odpustení zmeškania lehoty žalobca poukazoval)\nbolo iniciované z úradnej moci konanie o preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania a toto\nby bolo zrušené, predstavuje práve absencia tohto odôvodnenia vo vzťahu k žalobcovi v napadnutom\nrozhodnutí porušenie princípu právnej istoty, keďže v čase vydania rozhodnutia (aj z dôvodu, že túto\nskutočnosť žalobca uviedol už vo vyjadrení k výzve na doplnenie podania) mal žalovaný plnú vedomosť\no tom, že v prípade daňového subjektu PRESTÍŽ, s.r.o., bolo rozhodnuté úplne odlišným spôsobom,\na teda mu nič nebránilo v tom, aby touto skutočnosťou riadne odôvodnil svoje rozhodnutie, ako bol v\nzáujme zachovania princípu právnej istoty povinný (k tomu analogicky napr. R 29/1996). Povinnosťou\norgánu vydávajúceho rozhodnutie riadne sa vysporiadať s rozdielmi v jeho rozhodovacej činnosti sa\nzaoberal aj vyššie uvedený nález ÚS SR II. ÚS 243/05 z 9. novembra 2006.\nZáverom žalobca uviedol, že o tom, že o takmer rovnakej žiadosti iného daňového subjektu rozhodol\nžalovaný úplne odlišným spôsobom, a že takéto rozhodnutie údajne nebolo správne, sa dozvedel len\nvďaka tomu, že oba tieto daňové subjekty zastupoval ten istý právny zástupca, a aj to len za cenu\niniciovania súdneho konania (vrátane úhrady súdneho poplatku za podanie žalôb).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1)\npreskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní žalovaného\n(§ 246c ods. 1 veta prvá v spojení s ust. § 212 ods. 1 O.s.p.) postupom podľa ust. § 250ja ods. 2 veta\nprvá O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli\na na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk> (§\n156 ods. 1 a 3 O.s.p v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2), a dospel k záveru, že odvolanie\nnie je dôvodné.\nPredmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého\nstupňa preskúmavané rozhodnutie žalovaného č. 9813301/1/175911/2012/Bab zo dňa 21. februára\n2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nPreskúmavaným rozhodnutím žalovaný nevyhovel žiadosti žalobcu o odpustenie zmeškania lehoty na\npodanie odvolania voči dodatočnému platobnému výmeru.\nOdvolací súd v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie,\nktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie\nžalovaného správneho orgánu v rozsahu žalobných dôvodov a konanie mu prechádzajúce, najmä z\ntoho pohľadu, ako sa súd prvého stupňa vysporiadal s námietkami uvedenými v žalobe a z takto\nvymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného\nsprávneho orgánu.\nPredmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho\norgánu, ktorým rozhodnutím žalovaný rozhodoval s konečnou platnosťou o nevyhovení žiadosti žalobcu\no odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania voči dodatočnému platobnému výmeru.\n\nPodľa § 246c ods. 1, veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa\npoužijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.\nPodľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak\nsa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v\nodôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne\ndoplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\nOdvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu\na vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods.\n2 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných\nprávnych záverov vo veci samej, spolu s poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu\nkonania, uvedenú v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné\nprávne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu považuje\nprávne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu predloženého súdneho spisu, súčasť ktorého tvoril\nadministratívny spis, mal preukázané, že správca dane - Daňový úrad Košice preskúmavaným\nrozhodnutím podľa § 13b ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov v nadväznosti\nna § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v\nznení neskorších predpisov nevyhovel žiadosti žalobcu ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty zo dňa\n25. novembra 2011 o odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania voči dodatočnému platobnému\nvýmeru č. 740/230/27417/2011/Bab zo dňa 8. septembra 2011 z dôvodu, že účastník daňového konania\nnepreukázal existenciu dôležitých dôvodov na predloženie zmeškanej lehoty. Daňový úrad v uvedenom\nrozhodnutí účastníka poučil tak, že proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.\nRozhodnutie nadobudlo právoplatnosť doručením rozhodnutia právnemu zástupcovi žalobcu JUDr.\nMartine Gombosovej dňa 24. februára 2012.\nNajvyšší súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu\nsprávneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcej\nrozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov §§ 247 a nasl. O.s.p.)\nje posudzovať, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či\nobsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade\ns hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.\nPodľa čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika je zvrchovaný demokratický a právny štát.\nPodľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej\nmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\nPodľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a\nostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\nZ citovanej ústavnej úpravy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov\nmusia byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti\nštátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených\nhodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej\nnormy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý\nzákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti\nrozhodnutia ako individuálneho správneho aktu.\n\nZ uvedených dôvodov bolo povinnosťou Daňového úradu Košice v danom prípade vykonať výklad a\naplikáciu právnej normy ustanovenej v § 13b ods.1 v nadväznosti na § 30 ods. 3 zákona č. 511/1992\nZb. v kontexte s účelom tohto zákona s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu.\nPodľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom k tomu, že predmetom súdneho prieskumu zákonnosti na\nkrajskom súde bolo rozhodnutie svojou povahou týkajúce sa zamietnutia prístupu k inej právnej ochrane,\na to k ochrane v daňovom konaní, súd prvého stupňa správne konštatoval systematickú nekonformnosť\ndikcie ustanovenia § 13b ods. 1 až 3 v spojení s § 30 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb., ktorá nerozlišuje\nmedzi rozhodnutím o zamietnutí žiadosti (nevyhnutnosť odôvodnenia) a rozhodnutím o vyhovení žiadosti\no odpustenie zmeškania lehoty (nepotrebnosť odôvodnenia). Interpretačný zásah krajského súdu v\nsúdnom prieskume daného prípadu bol preto správny a ústavne konformný.\nSenát odvolacieho súdu z dôvodu, aby v preskúmavanej veci nadbytočne neopakoval pre účastníkov\nznáme skutočnosti spolu s právnymi závermi prvostupňového súdu, sa vo svojom odôvodnení v zmysle\n§ 219 ods. 2 O.s.p. obmedzil len na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.\nNapriek tomu, že právna úprava ustanovená v právnych normách § 13b ods. 1 až 3 v spojení s\n§ 30 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. neupravuje odôvodnenie ako náležitosť rozhodnutia o žiadosti\no odpustenie zmeškania lehoty, vec bolo nevyhnutné preskúmať i z hľadiska ústavnej konformnosti.\nPrávny inštitút odpustenia zmeškania lehoty má priamu súvislosť s prístupom daňového subjektu k\nsúdnej a k inej právnej ochrane podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Zamietnutie prístupu\nk súdnej alebo k inej právnej ochrane predstavuje negatívnu výnimku k základnému právu podľa čl.\n46 ods. 1 Ústavy SR, ktorá musí byť vždy odôvodnená. Prípadné nejasnosti sa vykladajú v prospech\nzákladného práva. Odôvodnenie je nevyhnutné i z dôvodu, že rozhodnutie je zákonom ponechané\nna správnej úvahe správcu dane, ktorý vyhodnocuje existenciu dôležitého dôvodu pre odpustenie\nzmeškania lehoty. Zo samotnej podstaty správnej úvahy vyplýva, že musí byť vždy odôvodnená.\nOdôvodnenie je potrebné aj vzhľadom na to, že aj predmetné rozhodnutie podlieha súdnemu prieskumu\nzákonnosti ako aj prípadnému konaniu o ústavnej sťažnosti, a preto systematickou interpretáciou právnej\núpravy ustanovenej v právnych normách § 13b ods. 1, 3 v spojení s § 30 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.\nsa realizuje vôľa zákonodarcu tak, že aby mohlo byť aj predmetné rozhodnutie meritórne preskúmané,\npreskúmavané rozhodnutie ako individuálny správny akt, musí obsahovať dôvody, v ktorých správny\norgán jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom odôvodní svoje rozhodnutie.\nPriorite ústavne súladného výkladu venoval vo svojej judikatúre značnú pozornosť aj Ústavný súd\nSR vo svojich nálezoch. Ústavný súd SR k výkladu práva vyslovil svoj názor napr. aj v náleze\nsp. zn. III. ÚS 341/07, v ktorom konštatoval: „Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov\nzahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je\nzisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide\nvždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť,\npričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne\nzdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.\nPri výklade aplikácie ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich\ndoslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne.\nMôže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo\nzávažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného\nvýkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (článok 152 ods. 4 Ústavy\nSR). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju\ninterpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii.\nViazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle článku 2 ods. 2 Ústavy SR totiž neznamená výlučnú a\nbezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení.\nUstanovenie článku 2 ods. 2 Ústavy SR nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj\nzmyslom a účelom zákona\".\n\nVzhľadom k uvedenému senát odvolacieho súdu nepovažoval odvolacie dôvody žalovaného uvedené\nv odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa za relevantné k vyhoveniu jeho odvolacieho návrhu.\n\nOdvolací súd vychádzajúc zo skutkových zistení danej veci a právnych záverov uvedených vyššie\nnapadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne a právne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p.\nv spojení s § 246c ods.1 veta prvá O.s.p. a s § 219 ods. 1,2 O.s.p. potvrdil, stotožniac sa v zásade aj s\ndôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.).\n\nO náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p.\nv spojení s ust. § 246c ods.1, veta prvá O.s.p a s ust. § 224 ods. 1 O.s.p.. Žalobcovi priznal náhradu trov\ntohto konania, pretože v tomto konaní bol úspešný. Priznaná náhrada trov konania pozostáva z náhrady\ntrov právneho zastúpenia advokátom za jeden úkon právnej služby - podanie vyjadrenia k odvolaniu\nžalovaného, v zmysle vyhl. č.655/2004- 130,16 €, režijný paušál 7,81€ a DPH 27,59 € - v celosti 165,56 €.\n\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}