{"guid": "d9db1030-66a0-4c1e-a6b3-b12da0c8577e:b129514e-9f1f-4bcf-ba0c-0c80a45a3628", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:7012200266.1", "spisova_znacka": "1Sžd/39/2012", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžd/39/2012 z 20. 2. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 20. februára 2014, sp. zn. 1Sžd/39/2012, ECLI:SK:NSSR:2014:7012200266.1", "identifikacne_cislo": "7012200266", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Dagmar Snopeková", "datum_vydania": "2014-02-20", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmenené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1990/372/#paragraf-22.odsek-1.pismeno-k", "nazov": "§ 22 ods. 1 písm. k) zákona č. 372/1990 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1990/372/#paragraf-22.odsek-1.pismeno-k", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/372-1990/paragraf-22"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1990/372#paragraf-22"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b129514e-9f1f-4bcf-ba0c-0c80a45a3628", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:7012200266.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:7012200266.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:7012200266.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sžd/39/2012\n7012200266\n20. 02. 2014\nJUDr., Ing. Miroslav Gavalec\nECLI:SK:NSSR:2014:7012200266.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a\nz členov JUDr. Eleny Berthotyovej PhD. a JUDr. Petra Paludu, v právnej veci žalobcu: C., bytom X., zast.\nMgr. Marcelom Fandákom, advokátom so sídlom advokátskej kancelárie v Košiciach, Zvonárska 8, proti\nžalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, (ako právny nástupca po\nKrajskom riaditeľstve policajného zboru v Košiciach), o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. KRPZKE-KDI2-P-225/2011 z 12. januára 2012, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach,\nč. k. 6S/42/2012-33 zo dňa 20. septembra 2012, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č. k. 6S/42/2012-33 zo dňa\n20. septembra 2012 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. p. KRPZ-KE-KDI2-P-225/2011 zo dňa\n12. januára 2012 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nŽalovaný j e p o v i n n ý do 15 dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi k rukám jeho právneho\nzástupcu Mgr. Marcela Fandáka, advokáta so sídlom advokátskej kancelárie v Košiciach, Zvonárska 8,\nnáhradu iných trov konania vo výške 68 Eur.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie o priestupku\nRozhodnutím Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Okresného dopravného inšpektorátu v\nKošiciach č. p. ORPZ-ODI1-P-973/2011 zo dňa 04. októbra 2011 bol žalobca uznaný za vinného zo\nspáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. k/ zákona\nč. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej na účely rozsudku len „zákon o\npriestupkoch“ alebo „ZoP“), pretože svojim konaním porušil ustanovenie § 3 ods. 2 písm. b/ a § 22 ods.\n4 písm. b/ zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej na účely rozsudku iba „ZCP“), za čo mu boli uložené sankcie, a to pokuta\nvo výške 300 € a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 12 mesiacov. Zároveň bol podľa § 79\nods. 1 zákona o priestupkoch zaviazaný uhradiť trovy konania vo výške 16 €.\nPriestupku sa mal žalobca dopustiť na tom skutkovom základe, že dňa 27. júla 2011 v čase o 20:40\nhod. viedol v Košiciach na ulici Južná trieda od Námestia osloboditeľov v smere ku križovatke ulíc Južná\ntrieda - Rastislavova - Jantárová osobné motorové vozidlo továrenskej značky Nissan, EČV L., pričom na\nuvedenej križovatke, ktorá v tom čase bola riadená trojcestným svetelným signalizačným zariadením, sa\notočil späť na ulicu Južná trieda a smeroval k Námestiu osloboditeľov a na ulici Južná trieda pri odbočke\n\nk Raider Clubu bol zastavený hliadkou policajného zboru, ktorá v tom čase prichádzala k uvedenej\nkrižovatke po ulici Južná trieda v smere od mostov VSS.\nProti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, ktoré Krajský dopravný inšpektorát v Košiciach\nrozhodnutím č. k. KRPZ-KE-KDI2-P-225/2011 zo dňa 12. januára 2012 zamietol a prvostupňové\nrozhodnutie potvrdil.\nII.\nKonanie na súde I. stupňa\nKrajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 20. septembra 2012 zamietol žalobu o preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutia žalovaného.\nNáhradu trov konania krajský súd žalobcovi nepriznal.\nKrajský súd konštatoval, že správne orgány v konaní dostatočne a objektívne zistili skutkový stav veci a\ntento aj správne posúdili, preto bolo napadnuté rozhodnutie aj postup žalovaného v súlade so zákonom.\nV odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že do správy o výsledku objasňovania priestupku zo dňa 27.\njúla 2011 žalobca uviedol, že: „Ako svedok odopieram právo vypovedať“. Na ústnom pojednávaní dňa 04.\noktóbra 2011 žalobca uviedol, že si nebol vedomý skutku a s odstupom času si už ani nepamätal, ako to\nvlastne bolo. Ďalej spochybnil možnosť uznania viny zo spáchania priestupku iba na základe svedeckých\nvýpovedí príslušníkov polície, pokiaľ neexistuje iný objektívny dôkaz, ako je napr. videozáznam.\nKrajský súd konštatoval, že žalobca v priebehu priestupkového konania ani v samotnej žalobe neuviedol\nžiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by z dôkazného hľadiska boli relevantným právnym dôvodom pre\nvykonanie ďalšieho dokazovania o priestupku, ku ktorému malo dôjsť dňa 27. júla 2011 v čase o 20:40\nhod. v Košiciach na ulici Južná trieda. V priestupkovom konaní neboli zistené žiadne iné skutočnosti\ntýkajúce sa priestupku, než tie, ktoré vyplynuli z obsahu záznamov o podaní vysvetlenia podľa § 60 ods.\n2 zákona o priestupkoch spísaných 21. a 22. septembra 2011 s príslušníkmi policajného zboru M. a F.,\nt. j. službukonajúcimi príslušníkmi policajného zboru. Títo dňa 27. júla 2011 vozidlo žalobcu zastavili a\nnásledne ho legitimovali a spísali s ním správu o výsledku objasňovania priestupku. Podľa krajského\nsúdu pritom bolo nesporné, že žalobca bol dňa 27. júla 2011 v čase okolo 20:40 hod. vodičom osobného\nmotorového vozidla EČV L., ktoré prešlo križovatkou Južná trieda - Rastislavova - Jantárová právne\nnedovoleným spôsobom. Predovšetkým s prihliadnutím na pasivitu žalobcu vo vzťahu k dôkaznému\nstavu veci krajský súd nedospel k záveru, že pri prejednaní priestupku v preskúmavanej právnej veci\nbol z procesnoprávneho hľadiska narušený ústavno-právny princíp „rovnosti zbraní“, tak ako to vyplýva\nz obsahu žaloby.\nKrajský súd k žalobcom uvádzaným súdnym rozhodnutiam (rozsudok NS SR č. k. 8Sžo/173/2010, Nález\nÚstavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 154/08 z 26. februára 2009) uviedol, že považoval rozsah vykonaného\ndokazovania, hodnotenie dôkazov, ako aj obsah odôvodnenia administratívnych rozhodnutí oboch\nstupňov za súladné s Ústavou Slovenskej republiky, ako aj judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky. Zhodne s vyjadrením žalovaného správneho orgánu z 15. mája 2012 krajský súd poukázal i na\nrozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo/79/2010 z 08. decembra 2010, časť odôvodnenia ktorého\ncitoval v bode III. odôvodnenia tohto rozsudku.\nZ uvedených dôvodov krajský súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.\nIII.\nOdvolanie a vyjadrenie k nemu\nProti rozsudku krajského súdu podal včas odvolanie žalobca a domáhal sa jeho zrušenia a vrátenia veci\nsúdu prvého stupňa na ďalšie konanie.\n\nŽalobca krajskému súdu vytýkal porušenie rovnosti účastníkov konania tvrdiac, že mu bola odňatá\nmožnosť konať pred súdom a rozsudok krajského súdu vychádzajúci z nesprávneho právneho\nposúdenia veci považoval za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Namietal, že vlastná časť\nodôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa bola založená na odkazoch na vyjadrenie žalovaného zo\ndňa 15. mája 2012, hoci s takýmto spôsobom odôvodnenia rozsudku zákon nepočíta.\nOdňatie možnosti konať pred súdom a porušenie zásady rovnosti zbraní videl žalobca predovšetkým v\ntom. že krajský súd mu pred rozhodnutím vo veci nezaslal vyjadrenie žalovaného zo dňa 15. mája 2012,\nnapriek tomu, že v rozsudku uviedol, že sa s obsahom tohto vyjadrenia stotožnil. Uvedeným postupom\nkrajský súd porušil základné právo žalobcu na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky a tiež právo na spravodlivý proces v zmysle č. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a slobôd. Žalobca namietal, že krajský súd sa s jeho argumentmi a námietkami (tak,\nako sú uvedené nižšie) vôbec nevysporiadal, a teda nedal bez jasného, zrozumiteľného a logického\nvysvetlenia jednoznačnú odpoveď na to ako dospel k svojmu zisteniu.\nNamietal myšlienkovú konštrukciu krajského súdu, podľa ktorej osoba obvinená z priestupku je v danej\nsituácii povinná navrhovať dôkazy preukazujúce, že skutok nespáchala. Tvrdil, že nemôže byť v pozícii\nsubjektu, ktorý je povinný preukázať nespáchania skutku kladeného mu za vinu, a teda, že mu nemožno\nvytýkať pasivitu, ak jediným dôkazom o spáchaní skutku je tvrdenie policajta, pri výsluchu ktorého\nžalobca ani nemohol byť. Vyjadril názor, že osoba obvinená zo spáchania priestupku nie je povinná\npreukazovať jeho nespáchame, ale naopak, práve správny orgán je povinný preukázať spáchanie\nskutku obvinenou osobou. Poukázal na zásadu „in dubio pro reo“, na ktorú je nevyhnutné prihliadať za\nsituácie, že proti sebe stoja dve rovnocenné tvrdenia a záver o spáchaní skutku obvineným nemôže\nbyť s praktickou istotou prijatý. Podľa žalobcu konštrukcia dôkazného bremena v priestupkovom konaní\nprezentovaná krajským súdom bola v rozpore s koncepciou dokazovania v priestupkovom konaní a\nso zásadami priestupkového konania. Žalobca trval na tom, že nemožno prijať záver o tom, že na\nusvedčenie z priestupku postačuje tvrdenie policajta, pretože v takom prípade by v podstate neexistovala\nžiadna účinná obrana pred prípadným mylným vnímaním skutočnosti policajtmi, alebo pri prípadnom\nzneužití ich právomoci.\nŽalobca ďalej prezentoval názor, že príslušníci PZ v úvodnej fáze konania vystupovali ako orgán\nprejednávajúci priestupok a v ďalšej fáze ako svedkovia, čo samo o sebe zakladá taký konflikt, pre\nktorý by sa na výpoveď príslušníka PZ nemalo prihliadať. Preto aj dôkaz, na základe ktorého žalovaný\nrozhodol, bol podľa žalobcu získaný ústavne nekonformným spôsobom. Správne orgány i krajský súd\nprezentovali ústavnú i zákonnú povinnosť príslušníkov PZ ako právnu domnienku zákonnosti postupu\nsprávnych orgánov.\nŽalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok krajského súdu ako vecne\nsprávny potvrdiť.\nK odvolacím námietkam žalobcu odvolací správny orgán uviedol, že obvinenému bola daná možnosť\nvyjadriť sa ku skutku už do správy o výsledku objasňovania priestupku dňa 27. júla 2011, v ktorej sa\nvyjadril, cit.: „Ako svedok odopieram právo vypovedať“. V záznamoch o podaní vysvetlenia sa príslušníci\nPolicajného zboru, ktorí priestupok zistili, vyjadrili, že C. si predmetného priestupku bol vedomý, avšak\nnásledne uloženú blokovú pokutu 60 € odmietol uhradiť s vyjadrením, že si chce vyskúšať priestupkové\nkonanie.\nDňa 04. októbra 2011 žalobca do zápisnice z ústneho pojednávania uviedol, že si nie je vedomý skutku\na s odstupom času si už ani nepamätá, ako to vlastne bolo. Žalobca ďalej vyjadril názor, že jeho vina\nnemôže byť vyslovená len na základe svedeckých výpovedí príslušníkov polície, pokiaľ neexistuje iný\nobjektívny dôkaz ako je napr. videozáznam. Odvolací orgán poukázal § 34 ods. 4 a ods. 5 zákona č.\n71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej na účely rozsudku len „Správny\nporiadok“) konštatujúc, že rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre svoje rozhodnutie si určuje vždy\nkonajúci orgán.\nK spochybňovaniu zmyslového vnímania policajtov, ktorí zistili priestupok, žalovaný poukázal na\nustanovenie § 8 ods. 1 a § 9 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore a zdôraznil, že dotyční\n\npolicajti nemali žiadny pomer k veci ani k priestupcovi a v predmetnej veci vypovedali ako svedkovia\npred prvostupňovým správnym orgánom o skutočnostiach, ktoré vnímali svojimi zmyslami.\n\nIV.\nKonanie pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky\nako súdom odvolacím\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 zákona\nč. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok - ďalej v texte rozsudku tiež „OSP“), preskúmal napadnutý\nrozsudok v zmysle § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 OSP v rozsahu odvolacích dôvodov postupom\npodľa zákona č. 99/1963 Zb.. Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej\nlehote § 204 ods. 1 OSP, a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 202 v spojení s §\n250s OSP podanie odvolania prípustné, nenariadil vo veci pojednávanie (§ 250ja ods. 2 v spojení s §\n250l ods. 2 OSP) a po neverejnej porade senátu jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o\nsúdoch) dospel k záveru, že podanie odvolania žalobcom bolo dôvodné, a preto rozsudok súdu prvého\nstupňa z nižšie uvedených dôvodov zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na\nďalšie konanie.\nPredmetom preskúmania je rozhodnutie žalovaného o zamietnutí odvolania žalobcu a potvrdení\nrozhodnutia ORPZ ODI Košice, ktorým bol žalobca uznaný vinným zo spáchania priestupku podľa §\n22 ods. 1 písm. k/ ZoP, pretože nerešpektoval vodorovné dopravné značenie V9a vyznačujúce spôsob\nradenia do jazdných pruhov v smere jazdy na Jantárovú (prikazujúce vozidlom odbočiť na Jantárovú) a\npo vojdení do križovatky s vozidlom do tejto ulice neodbočil, ale otočil sa smerom na Južnú triedu.\nPodľa § 2 ods. 1 zákona o priestupkoch priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje\nzáujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný\nsprávny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin.\nV zmysle § 3 ods. 2 písm. b/ ZCP účastník cestnej premávky je povinný poslúchnuť pokyn vyplývajúci\nz dopravnej značky alebo dopravného zariadenia.\nPodľa ustanovenia § 22 ods. 4 písm. b/ ZCP sa vodič nesmie otáčať a nesmie cúvať na križovatke s\nriadenou premávkou; otáčať sa smie, ak to dovoľuje dopravná značka alebo dopravné zariadenie.\nPodľa § 51 ZoP, ak nie je v tomto alebo v inom zákone ustanovené inak. vzťahujú sa na konanie o\npriestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní.\nPodľa § 32 ods. 1 zákona Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný\nstav veci a za tým účelom si zaobstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len\nnávrhmi účastníkov.\nZo skutkových zistení vyplynulo, že žalobca dňa 27. júla 2011 po zastavení jeho vozidla hliadkou sa\ndo správy o výsledku objasňovania priestupku vyjadril, že odopiera právo vypovedať ako svedok. Do\nzápisnice z ústneho prejednania priestupku uviedol, že si na okolnosti pre časový odstup už nepamätal a\nskutku si nebol vedomý. Správne orgány opreli svoje rozhodnutie o vine žalobcu o výpovede príslušníkov\nPZ M. a F., ktorí v podaných vysvetleniach tvrdili, že v tom čase prichádzali k uvedenej križovatke po\nulici Južná trieda v smere od mostov VSS a videli vozidlo žalobcu otočiť sa do smeru, kam to dopravné\nznačenie nedovoľovalo.\nKonštatovali zhodne, že žalobca po oboznámení s priestupkom uviedol, že si je vedomý, že sa otáčal na\nsvetelnej križovatke a po uložení blokovej pokuty túto odmietol zaplatiť s odôvodnením, že je právnik a\nchce si v praxi vyskúšať priestupkové konanie. Nadpráporčík M. však do správy o výsledku objasňovania\npriestupku pod výsledok orgánu policajného zboru okrem iného uviedol, že ako hliadka zastavili vozidlo,\nktoré sa na križovatke ulíc Jantárová, Južná trieda a Rastislavova riadenej svetelnou signalizáciou\n\nnedovolene otočilo do protismeru a vodič - žalobca - odmietol pokutu zaplatiť s odôvodnením, že si nie\nje vedomý spáchania priestupku, nakoľko hliadka nemá dôkazový materiál. Iné dôkazné prostriedky,\nako napr. svedecké výpovede, či videozáznam a pod., v danej veci neboli predložené. Správne orgány,\nktorým dal za pravdu aj krajský súd, teda rozhodli len na podklade tvrdení policajtov - tieto uprednostnili\npred tvrdením žalobcu, že sa skutok nestal.\nV súvislosti s uvedeným vyjadrením službukonajúcich policajtov Najvyšší súd konštatuje, že jednou z\npovinností správneho orgánu v priestupkovom konaní je jeho povinnosť zistiť presne a úplne skutočný\nstav veci - to znamená objasniť okolnosti skutku a zistiť stav veci tak, aby neexistovala pochybnosť o\ntom, že sa skutok stal.\nV danom prípade žalobca nespochybňoval čestnosť či plnenie si povinností členov hliadky, avšak\nsprávnemu orgánu vytýkal, že pri absencii akýchkoľvek iných dôkazných prostriedkov a bez odstránenia\nvšetkých pochybností o tom, či sa skutok stal, dal prednosť verzii o skutku prezentovanej policajtmi.\nAvšak jeho tvrdenie, že sa skutok nestal, zamietol ako nepravdivé. Správny orgán v konaní nevysvetlil a\nnezdôvodnil, prečo nepovažoval tvrdenie žalobcu o tom, že sa skutok nestal, za pravdivé, alebo aspoň\nza možné, či pravdepodobné. Navyše sa nezaoberal rozpornými zisteniami obsiahnutými v správe o\nvýsledku objasňovania a tvrdeniami vo vysvetleniach uvedených príslušníkov polície.\nSprávne orgány podľa názoru odvolacieho súdu opomenuli základnú úradnú povinnosť orgánov\nobjasňujúcich priestupok - z úradnej povinnosti, prihliadajúc na práva obvineného z priestupku,\nzabezpečiť, vykonať a vyhodnotiť dôkazy tak, aby bol skutkový stav nepochybne zistený a preukázaný,\na to najmä za situácie, keď žalobca tvrdil, že sa skutok nestal.\nNajvyšší súd reagujúc na odvolaciu námietku žalobcu uvádza, že je právom, nie však povinnosťou\nžalobcu vyjadriť sa k prerokúvanej veci, resp. priznať sa, či poprieť spáchanie priestupku alebo\nvypovedať iným spôsobom, poprípade nevyjadrovať sa vôbec (t. j. mlčať). Toto právo môže ostať i\nnevyužité, ako i v prerokúvanom prípade, keď na mieste samom sa žalobca odmietol vyjadriť, využijúc\nsvoje právo dané mu zákonom a na ústnom pojednávaní uviedol, že si nie je vedomý skutku a s\nodstupom času si už ani nepamätá, ako to vlastne bolo. Okrem toho si myslel, že jeho vina nemôže byť\npreukázaná len výpoveďami príslušníkov bez ďalšieho dôkazu, napr. videozáznamu.\nV správnom konaní je upravené nazeranie do spisov priamo v zákone o správnom konaní v § 23, avšak\nprávo osobne zúčastniť sa vykonávania úkonov - napr. výsluchov svedkov, možno s pochybnosťami\nvyvodiť len analogicky z ustanovenia § 73 ods. 2 ZoP, podľa ktorého obvinený z priestupku má právo\nvyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a k dôkazom o nich, uplatňovať\nskutočnosti a dôkazy na svoju obhajobu, podávať návrhy a opravné prostriedky. K výpovedi ani k\npriznaniu ho nemožno donucovať.\nTieto práva si však žalobca v podstate nijako neuplatnil, resp. uplatnil si ho len v tom smere, že sa\nk priestupku, ktorý mu bol kladený za vinu v podstate nevyjadroval alebo si naň nepamätal. Ak teda\nnevyužil právo nahliadnuť do spisu, aby mohol vyjadriť svoje stanovisko, či nesúhlas s dôkazmi, či\nvyjadreniami v ňom obsiahnutými, nemožno pričítať orgánom objasňujúcim priestupok tento postup\nobvineného z priestupku v ich neprospech. To sa týka i konania pred súdom a výčitky žalobcu, že mu\nnebolo umožnené vyjadriť sa k vyjadreniu žalovaného k žalobe.\nSúd má povinnosť žalobu predložiť na vyjadrenie žalovanému, nie však opakovane toto vyjadrenie\nna vyjadrenie žalobcovi. Tomu nič nebránilo nahliadnuť do spisu a následne sa k vyjadreniu vyjadriť,\nprípadne žiadať, aby s ním bol oboznámený v priebehu pojednávania. Skutočnosť, že právo dané mu\nzákonom nevyužil, nemôže pričítať v neprospech krajského súdu a tvrdiť, že došlo k narušeniu jeho\npráv a rovnosti zbraní.\nOdvolací súd v prejednávanej veci poukazuje na zásadu rímskeho práva „vigilantibus iura scripta\nsunt“ t. j. „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým) - teda tým, ktorí sa\naktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a\ns dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou\nnositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu\nstrácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod..\n\nNajvyšší súd sa taktiež domnieva, že pre preukázanie spáchania priestupku nezáleží na tom, či\nje preukázaný jediným alebo skupinou dôkazov, či vo forme výpovede príslušníka polície alebo\nobvineného z priestupku, ak taký dôkaz alebo dôkazy nepochybne preukazujú vinu priestupcu. Za\nsúčasnej konštrukcie objasňovania priestupkov nemožno očakávať objasnenie akéhokoľvek priestupku\nnajmä v doprave, bez výpovede, či výpovedí zakročujúcich príslušníkov polície, ktorí sú zo zákona\no policajnom zbore nielen zakročujúcimi orgánmi voči priestupcom, ale podľa § 35 ZoP i svedkami\npáchania priestupkov.\nIch vylúčenie z konania, ako úradných osôb prítomných pri páchaní priestupku, pre neobjektívnosť však\nžiadny zákon neumožňuje automaticky len preto, že pri páchaní priestupku zakročovali, ale objektívnosť\na obsah ich výpovede hodnotí správny orgán rozhodujúci o priestupku v prvom i druhom stupni, rovnako\nako ostatné dôkazy, pokiaľ boli vo veci zabezpečené. Výpovede príslušníkov polície nemajú žiadne\nzvláštne postavenie medzi ostanými dôkazmi v priestupkovom konaní. Vzhľadom na to, že sú však často\njediné musia byť hodnotené veľmi dôsledne.\nAj v prerokúvanom prípade nebolo hlavným dôvodom zrušenia rozhodnutia žalovaného to, že by sa\nodvolací stotožnil s celým radom námietok žalobcu vytýkajúcich porušenia jeho práv, ale rozpor medzi\nobsahom správy o výsledku objasňovania, tak ako bol konštatovaný v časti Výsledok orgánu Policajného\nzboru (policajta) a podanými vysvetleniami členov hliadky, ktorá žalobcu zastavila. Ide o konštatovanie\ntých istých osôb, avšak ktorých obsah sa rozchádza. V správe sa konštatuje, že žalobca si nebol\nvedomý spáchania priestupku, a preto odmietol zaplatiť pokutu, avšak vo vysvetleniach obaja príslušníci\nkonštatovali, že žalobca sa k spáchaniu skutku priznal a len si chcel ako právnik vyskúšať priestupkové\nkonanie v praxi.\nOdvolací súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa, z tohto dôvodu nepovažoval skutkový stav za riadne\nzistený a nepochybný. V danej veci existovali nielen rovnocenné no protichodné vyjadrenia týkajúce\nsa skutku kladeného za vinu žalobcovi, ale aj v usvedčujúcich údajoch pochádzajúcich od príslušníkov\npolície boli rozpory. Bez odstránenia rozporov a pochybností, nie je možné za tohto dôkazného stavu\nvysloviť, či sa vôbec stal priestupok, pre ktorý sa konanie vedie. Dôkaz - vyjadrenie žalobcu do zápisnice\no prejednaní priestupku, má rovnakú dôkaznú váhu ako tvrdenia príslušníkov polície o tom, že videli\nžalobcu odbočiť z križovatky do ulice, kam to značenie nedovoľovalo.\nV priestupkovom konaní nesmie byť na ujmu objektívnosti zistenia skutkového stavu, aby dve\nskupiny rovnocenných dôkazov boli vyhodnotené v prospech jednej len preto, že ide o dôkaz\nprodukovaný orgánom objasňujúcim priestupok, ktorý z titulu postavenia v pozícii orgánu štátu musí byť\npovažovaný za neomylný a nespochybniteľný, avšak na druhej strane môže byť jediným usvedčujúcim\na nespochybniteľným dôkazom, najmä ak protichodný dôkaz neexistuje alebo je pochybný.\nŽalobca by mal, po vrátení veci správnym orgánom, využiť dôsledne svoje práva a preukázať svoju\nnevinu, avšak nútiť ho k tomu nemožno, ale poukazujúc na už uvedenú zásadu rímskeho práva nemôže\nv prípade svojej pasivity očakávať napríklad vykonanie dôkazov, o ktorých napríklad vie len on sám, resp.\nak pri hodnotení dvoch proti sebe stojacich rovnocenných dôkazov správny orgán prikloní k dôkazom\nobsiahnutým vo výpovediach policajtov, pre ich logickosť a nepochybnosť.\nOdvolací súd zdôrazňuje, že je síce právom obvineného z priestupku navrhovať dôkazy svedčiace v jeho\nprospech, nemožno však pasivitu obvineného, jeho nekonanie v tomto smere z dôvodu neexistencie\nžiadnych iných dôkazov, klásť mu za vinu. Je predovšetkým úlohou správneho orgánu zistiť skutkový\nstav tak, aby bolo bez akýchkoľvek pochybností zrejmé a preukázané, že sa skutok stal, ako sa stal, a že\nsa ho dopustil obvinený. Pokiaľ správne orgány bez akýchkoľvek pochybností nepreukážu, že sa skutok\nstal a spáchal ho obvinený z priestupku a zároveň je priestupkom, nemožno založiť výrok o vine len\nna z jediného zdroja pochádzajúcom tvrdení, navyše rozpornom, obsiahnutom vo výpovedi policajtov\na správe o výsledku objasňovania, ktorému dá správny orgán prednosť pred rovnocenným vyjadrením\núčastníka konania.\nNajvyšší súd vzhľadom na zistené skutočnosti a vyslovené právne závery nepovažoval za účelné\na hospodárne zrušiť prvostupňový rozsudok a vrátiť vec súdu prvého stupňa na nové konanie, ale\n\nrozsudok zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného ako vydané na podklade nedostatočne zisteného\nskutkového stavu (§ 250j ods. 2 písm. c/ OSP) zrušil a vrátil mu vec na nové konanie.\nPodľa § 250ja ods. 4 OSP súd prvého stupňa aj správny orgán sú viazané právnym názorom odvolacieho\nsúdu. ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.\nO náhrade trov konania rozhodol najvyšší súd podľa ustanovenia § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 224\nods. 1 a 2 OSP a § 246c ods. 1 vety prvej OSP tak, že v konaní úspešnému žalobcovi priznal ich náhradu\nvo výške 68 €. Náhrada trov konania pozostáva z iných trov konania vo výške 66 €, a to zo zaplateného\nsúdneho poplatku za žalobu v sume 33 € a zo zaplateného súdneho poplatku za odvolanie v sume 35\n€. Trovy právneho zastúpenia najvyšší súd žalobcovi nepriznal, nakoľko v zákonom stanovenej lehote\nneboli vyčíslené.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok\n\nn i e j e prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}