Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/44/2013 z 31. 7. 2014 Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. júla 2014, sp. zn. 3Sžf/44/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:7012200191.1 Najvyšší súd | 3Sžf/44/2013 | ECLI:SK:NSSR:2014:7012200191.1 | 2014-07-31 | Uznesenie Citované ustanovenia: § 79 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., § 79 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z., § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/45ea3fa2-f827-47db-b697-b4f48ed7e70d Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:7012200191.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Sžf/44/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200191
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Gerdová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:7012200191.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: KOVOZBER, s.r.o., so sídlom Spišská Nová
Ves, Radlinského č. 28, IČO: 31 633 404, právne zastúpený: JUDr. Eugen Kostovčík, advokát a daňový
poradca so sídlom v Košiciach, Gelnická č. 33, proti žalovanému: Daňový úrad Košice so sídlom v
Košiciach, Rozvojová č. 2, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 9812301/5052/2012/
Kor zo dňa 27.01.2012, v konaní o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k.
6S/31/2012-36 zo dňa 21. februára 2013 a odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach
č. k. 6S/31/2012-36 zo dňa 21. februára 2013 vo výroku o trovách konania, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach
č. k. 6S/31/2012-36 zo dňa 21.02.2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach podľa § 250j ods. 2 písm. d) Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len O.s.p.) zrušil rozhodnutie žalovaného č. 9812301/5052/2012/Kor zo dňa 27. januára
2012 ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, vrátil mu vec na ďalšie konanie a zároveň uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 66 EUR na účet právneho zástupcu
žalobcu.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku vychádzal z pripojeného administratívneho spisu, v ktorom zistil,
že žalobca doručil Daňovému úradu v Spišskej Novej Vsi dňa 30.12.2011 žiadosť (datovanú dňa
23.12.2011) o priznanie úroku z vrátených nadmerných odpočtov DPH za mesiac apríl a júl 2007 a to za
dobu od 31. dňa od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za uvedené zdaňovacie obdobie do
doby vrátenia nadmerných odpočtov. V súvislosti s nárokom na úrok z vrátených nadmerných odpočtov
daňový subjekt predovšetkým poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-107/10 Enel Maritsa
Iztok 3 AD zo dňa 12.05.2011, s uvedením bodov 26. - 29., 32.-33., 51, 53., 55-6., čl. 183 Smernice
2006/112, zmenenej a doplnenej Smernicou 2006/138.

Podľa krajského súdu z napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva, že uviedol právnu argumentáciu
s odkazom na § 79 ods. 1, 2 zákona o DPH a § 63 ods. 6 zákona o správe daní, nadväzne na
ust. § 165 ods. 2 daňového poriadku, avšak nevysporiadal sa v odôvodnení s podstatnou námietkou
žalobcu, ktorá sa vzťahovala na smernicu Rady č. 2006/112/ES čl. 183 a ako je v konkrétnom prípade
žalobcu aplikovateľná alebo nie, v súlade s § 86 zákona o DPH, podľa ktorého týmto zákonom sa
preberajú právne záväzné akty Európskej únie v prílohe 6. Pretože na túto podstatnú námietku žalobcu
v žiadosti z 23.12.2011 nedal žiadnu odpoveď a nie je jasné, či na ňu prihliadal alebo nie a z akých
dôvodov, čo žalobca namietal aj v žalobe, dospel krajský súd k záveru, že rozhodnutie žalovaného je
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že nové rozhodnutie
má byť jasne a dostatočne odôvodnené.



Proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach podal žalovaný včas odvolanie a navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V dôvodoch obsiahleho
odvolania (obdobne ako vo veci vedenej na NS SR pod sp. zn. 3Sžf/27/2013) s pripojením príloh -
vyjadrenia a doplneného vyjadrenia v podstate namietal, že rozsudok Súdneho dvora EU C-107/10
Enel Maritza Iztok 3 Ad z 12.05.2011 nemožno aplikovať na preskúmavané rozhodnutie žalovaného,
keďže ide o odlišný prípad. Z rozsudku možno dedukovať, že bulharské vnútroštátne právo nárok na
úroky upravovalo a spor sa viedol o okamih vzniku nároku. Naproti tomu právny poriadok Slovenskej
republiky explicitne nestanovuje povinnosť platiť úrok správcom dane platiteľovi dane v prípade vrátenia
nadmerného odpočtu na základe daňového priznania k DPH. Preto spor nemôže mať za predmet okamih
vzniku nároku na úroky z omeškania. Poukázal na platnú a účinnú právnu úpravu § 79 ods. 4 zákona
o DPH. Nárok na úrok z omeškania vzniká až po skončení daňovej kontroly, teda ak by správca dane
vrátil nadmerný odpočet po lehote stanovenej v § 79 ods. 4 zákona o DPH, t.j. po lehote 10 dní od
skončenia kontroly. Vykonanie kontroly oprávnenosti vrátenia nadmerného odpočtu upravoval v čase
vykonania kontroly § 15 ods. 14 zákona o správe daní, pričom v ustanovení § 15 ods. 17 zákona o správe
daní bola určená lehota na ukončenie kontroly do 6 mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie
nadriadený správcovi dane mohol túto lehotu v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť,
najviac o 6 mesiacov. Z tohto vyplýva, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu na DPH mohla byť
predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo možné považovať túto lehotu za
neprimeranú, ak toto neprekračovalo medze toho, čo je nutné na riadne vykonanie daňovej kontroly.
Zdaniteľná osoba nemohla, ani v súčasnosti nemôže počas výkonu kontroly disponovať s finančnými
prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu na DPH. Zákon o dani z pridanej hodnoty a zákon o správe
daní ponechávajú daňovému úradu možnosť začať daňovú kontrolu kedykoľvek v lehote na vrátenie
nadmerného odpočtu, dokonca aj tesne pred uplynutím lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu DPH.

Proti rozsudku krajského súdu v časti výroku o trovách konania podal odvolanie aj žalobca z dôvodu, že
vec vo výroku o trovách konania bola po právnej stránke posúdená nesprávne a navrhol, aby Najvyšší
súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil a žalobcovi priznal trovy právneho zastúpenia
vo výške uplatnenej vo výpočte z 21.02.2013.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že Súdny dvor EU vo veci C-107/10 neposkytoval
výklad právnej úpravy nároku na úrok podľa bulharského práva, ale poskytoval výklad čl. 183 smernice
č. 2006/112, ktorá platí rovnako v Bulharsku, ako aj v Slovenskej republike. Žalobca v samotnej žiadosti
ani neuviedol, v zmysle akých ustanovení má byť nárok priznaný. Žalobca v žiadosti poukazoval na čl.
1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a na ustanovenie § 86 zákona č. 222/2004 Z.z., podľa ktorého
smernica Rady 77/388/EHS (Šiesta smernica), ktorá s účinnosťou od 01. januára 2007 bola nahradená
smernicou Rady 2006/112/ES, je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Súdny dvor EU vo
veci C-107/10 poskytol výklad jej článku 183. Výklad práva spoločenstva v rozsudkoch Súdneho dvora
EU je záväzným prameňom práva a je súčasťou právneho základu rozhodovania vo veci samej. Z tohto
výkladu vyplýva, že aj keď postup správnych orgánov je v súlade s vnútroštátnym predpisom, ak je
nakoniec vyrubený nadmerný odpočet rovnaký, ako ho platiteľ priznal, potom platiteľ dane má nárok na
úrok zo zadržiavanej sumy. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a priznal žalobcovi
náhradu trov odvolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. l veta prvá
O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie mu predchádzajúce v rozsahu
a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. l veta prvá O.s.p.) bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení § 246c ods. 1 veta prvá
O.s.p.) a rozhodnutie verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.).
Preskúmaním veci najvyšší súd zistil, že Daňový úrad Spišská Nové Ves vykonal u platiteľa dane
z pridanej hodnoty KOVOZBER, s.r.o., IČO: 31 633 404, DIČ2020461982, Radlinského 28, 052 01
Spišská Nová Ves v zmysle § 15 ods. 14 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní v znení účinnom
od 31.12.2008 daňovú kontrolu, o výsledku ktorej vyhotovil Protokol č. 732/320/287-7450/2008/Dam
zo dňa 27.02.2008, ktorý bol s platiteľom dane prerokovaný a doručený mu dňa 29.02.2008. O
výsledku daňovej kontroly oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu vydal správca dane
rozhodnutie č. 732/230/8012/08/Bôž zo dňa 03.03.2008, ktorým platiteľovi dane z pridanej hodnoty
priznal nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie apríl 2007 v sume
339.914,00 € /10.240.244,-Sk/.



Daňový subjekt KOVOZBER, s.r.o., podal dňa 30.12.2011 žiadosť o priznanie úroku správcom dane
za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl
2007, ktorej žalovaný Daňový úrad Košice, pobočka Spišská Nová Ves vydaním rozhodnutia č.
9812301/5052/2012/Kor zo dňa 27.01.2012 o nepriznaní úroku zo sumy daňového preplatku nevyhovel
a úrok za zdaňovacie obdobie apríl 2007 žalobcovi nepriznal.

Najvyšší súd konštatuje, že ide o obdobnú vec, ktorá bola predmetom konania pred odvolacím súdom
(v konaní toho istého senátu vedenom pod sp. zn. 3Sžf/27/2013), a v ktorom rovnako ako v tejto veci
žalobca i žalovaný je totožný (veci sp. zn. 3Sžf/27/2013, ako aj vo veci sp. zn. 3Sžf/44/2013).

Je potrebné zdôrazniť, že povinnosťou všetkých orgánov štátnej moci je svojou činnosťou napĺňať
legitímne očakávanú predstavu jednotlivca o právnom štáte, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je právna
istota, a s princípom právnej istoty logicky korešponduje zásada rozhodovať v obdobných veciach
rovnako.

Uvedená zásada je pre oblasť správneho súdnictva legislatívne zakotvená prostredníctvom ustanovenia
§ 250ja ods. 7 O.s.p., podľa ktorého ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v
obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať
už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie.
Na základe citovaného ustanovenia senát najvyššieho súdu poukazuje na dôvody uvedené v uznesení
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/27/2013 zo dňa 01. augusta 2014, a zároveň v
súlade s ustanovením § 250ja ods. 7 O.s.p. uvádza text jeho odôvodnenia nasledovne:
„Platiteľ dane KOVOZBER s.r.o. žiadal o priznanie úroku z vráteného nadmerného odpočtu dane za dobu
od 31. dňa od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania do doby reálneho vrátenia nadmerného
odpočtu, a to s poukazom na bod 2 výroku rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-107/10 Enel
Maritza Iztok 3 AD a dovolával sa priamej aplikácie tohto rozsudku.
Správca dane úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu daňovému subjektu za zdaňovacie
obdobie júl 2007 (v predmetnej veci za zdaňovacie obdobie apríl 2007) nepriznal s odôvodnením, že
v zmysle § 79 ods. 2 zákona
č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom do 31.12.2008
ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani
z pridanej hodnoty v znení účinnom do 31.12.2008 začne kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na
vrátenie nadmerného odpočtu, vráti daňový úrad nadmerný odpočet
v lehote desiatich dní od skončenia kontroly. Daňová kontrola bola ukončená v zmysle § 15 ods.
13 zákona č. 511/1992 Z.z. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov prerokovaním
protokolu dňa 07.03.2008 a nadmerný odpočet bol vrátený v lehote desať dní od skončenia kontroly dňa
13.03.2008, v súlade s vnútroštátnym právom.

Senát dospel k záveru, že ide o vec zásadného právneho významu.
Spornou otázkou, ktorá je predmetom odvolacieho súdneho konania v správnom súdnictve pred
Najvyšším súdom Slovenskej republiky je, či platiteľovi DPH vzniká nárok na úroky z omeškania
z nadmerného odpočtu zadržiavaného počas daňovej kontroly, na overenie správnosti uplatneného
odpočtu DPH. Platný a účinný právny režim v Slovenskej republike je dostatočne určitý a zrozumiteľný.
Riadi sa ustanovením § 79 ods. 2 zákona
č. 222/2004 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2008. Daňové orgány vydaním napadnutého rozhodnutia
postupovali v súlade s dikciou vnútroštátneho práva Slovenskej republiky. Daň z pridanej hodnoty je však
predmetnom harmonizácie s právom Európskej únie, ktoré v prípade konfliktu s vnútroštátnou právnou
úpravou má aplikačnú prednosť.
Žalobca však uvedený vnútroštátny právny režim považuje za rozporný s článkom 183 smernice
Rady 2006/112/ES zmenenej a doplnenej smernicou Rady 2006/138/ES, ktorý v znení interpretácie
rozsudkom Súdneho dvora EU vo veci C-107/10 Enel Maritza Iztok AD3 bod 2, že „...bráni vnútroštátnej
právnej úprave, ktorá stanovuje, že všeobecná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej
hodnoty, po ktorej uplynutí vzniká nárok na úroky z omeškania zo sumy, ktorá sa má vrátiť, sa v prípade
začatia konania o daňovej kontrole predlžuje, pričom toto predĺženie má za následok, že nárok na
uvedené úroky vzniká až odo dňa skončenia tejto kontroly....“.
Krajský súd i najvyšší súd boli preto postavené pred otázku, či právo Európskej únie, v danom prípade
rozsudok Súdneho dvora EU C-107/10 Enel Maritza Iztok AD3 predstavuje acte éclaire pre skutkovú
situáciu v Slovenskej republike, v dôsledku ktorého nastáva pre súdy situácia aplikovať princíp prednosti



práva Európskej únie a povinnosť a zdržať sa ustanovenia § 79 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. v
prospech práva Európskej únie, pokiaľ uvedené ustanovenie nie je možné interpretovať eurokonformne,
t.j. v súlade s čl. 183 Smernice Rady 2006/112. Teda povinnosť aplikovať historický princíp („primauté“)
z rozsudku Costa contre E.N.E.L 6/64. Pri aplikácii tohto princípu prednosti práva EU však absentujú
v Slovenskej republike subsidiárne procesné legislatívne pravidlá nielen v daňovom konaní, ale aj v
súdnom konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správcu dane. Správca dane nemá oprávnenie
položiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku, či ide o acte éclaire. Z toho systematicky
najvyšší súd vyvodzuje, že správny súd v rámci záväzného právneho názoru musí sa jednoznačne
vyjadriť, či ide o acte éclaire a v tom príde, pri absencii legislatívnej úpravy, v rámci záväzného právneho
názoru určiť daňovým orgánom procesný postup, ktorý majú v ďalšom konaní aplikovať. Ak nejde o
situáciu acte éclaire, je potrebné položiť prejudiciálnu otázku, prípadne zhrnúť argumenty pre najvyšší
súd pre položenie prejudiciálnej otázky.
K článku 183 smernice Rady 2006/112/CE predchádza obdobná prejudiciálna otázka z Maďarskej
republiky vo veci C-654/13 Delphi Hungary, o ktorej Súdny dvor EU rozhodol uznesením C-654/13 dňa
17.07.2014 (rozhodnutie je zatiaľ dostupné v maďarskom a francúzskom jazyku).
Prejudiciálne otázky z Maďarskej republiky

1. Má sa smernica Rady 2006/112/ES (1) z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej
hodnoty, najmä jej článok 183, ako aj článok 17 Charty základných práv Európskej únie a zásady
ekvivalencie a efektivity, vykladať v tom zmysle, že bránia právnej úprave a praxi členského štátu, ktoré
vylučujú vyplácanie úrokov z omeškania zo súm dane z pridanej hodnoty, o vrátenie ktorých nebolo
možné požiadať v dôsledku uplatnenia zákonnej požiadavky, o ktorej Súdny dvor rozsudkom rozhodol,
že odporuje právu Spoločenstva, aj keď táto vnútroštátna právna úprava navyše ukladá povinnosť platiť
úroky z omeškania v prípade, ak sa daň z pridanej hodnoty, ktorá sa má vrátiť, vráti oneskorene?

2. Odporuje zásadám efektivity a ekvivalencie súdna prax v členskom štáte, ktorá spočíva v tom, že
nároky uplatnené v správnom konaní sa zamietajú - čím sa možnosti právneho subjektu, ktorému vznikla
škoda, obmedzujú na žalobu o určenie zodpovednosti napriek tomu, že vo vnútroštátnom právnom
poriadku je možnosť podať túto žalobu v praxi vylúčená - len preto, lebo neexistuje konkrétna právna
norma, ktorá by sa vzťahovala na konanie, hoci [posudzovanie] a uspokojovanie iných podobných
nárokov na úroky patrí do pôsobnosti správcu dane?

3. V prípade kladnej odpovede na druhú otázku, sú súdy členského štátu povinné vykladať a uplatňovať
právne predpisy platné v členskom štáte, ktoré sa nevzťahujú na prejednávanú vec, v súlade s právom
Spoločenstva, aby sa umožnila rovnocenná a účinná právna ochrana?
4. Má sa právo Spoločenstva citované v prvej otázke vykladať v tom zmysle, že [nárok na] úroky z daní,
ktoré boli vybraté alebo zadržané alebo neboli vrátené v rozpore s právom Spoločenstva, predstavuje
subjektívne právo, ktoré vyplýva priamo zo samotného práva Spoločenstva a ktoré možno uplatniť
priamo v konaní pred súdmi a orgánmi členského štátu s odvolaním sa na právo Spoločenstva, a to aj
vtedy, keď právo členského štátu v tomto konkrétnom prípade nestanovuje platenie úrokov, pričom na
odôvodnenie nároku na úroky stačí preukázať, že došlo k porušeniu práva Spoločenstva a že daň bola
vybratá alebo zadržaná alebo nebola vrátená?
Súdny dvor EU vo veci C-654/13 Delphi Hungary, rozhodol uznesením
C-654/13 dňa 17.07.2014 (rozhodnutie je zatiaľ dostupné v maďarskom a francúzskom jazyku)
nasledovne (neoficiálny preklad):

Právo EÚ, a konkrétne čl. 183 smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme
dane z pridanej hodnoty treba vykladať tak, že odporuje takej vnútroštátnej právnej úprave a praxi
členského štátu, ako je vo veci samej, ktoré vylučujú zaplatenie úrokov z omeškania zo sumy dane
z pridanej hodnoty, ktorej vrátenie, v dôsledku vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá bola vyhlásená
za nezlučiteľnú s právom EÚ, nebolo možné si nárokovať v primeranej lehote (délai raisonnable).
Pri neexistencii právnej úpravy EÚ prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského
štátu, aby v súlade so zásadou ekvivalencie a efektivity stanovil podmienky (pravidlá), za ktorých
majú byť takéto úroky zaplatené a ktoré nesmú byť nevýhodnejšie ako podmienky pri podobných
nárokoch založených na ustanoveniach vnútroštátneho práva, ako ani stanovené takým spôsobom,
aby prakticky znemožnili výkon práv priznaných právnym poriadkom EÚ, čo v danom prípade prislúcha
overiť predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu. Vnútroštátne súdy sú povinné neuplatniť ustanovenia
vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s právom EÚ.



Záväzným právnym názorom pre ďalšie konanie je, že súd prvého stupňa sa musí s uznesením Súdneho
dvora C-654/13 Delphi Hungary vyrovnať. Keďže má účinky ex tunc, rozsudok súdu prvého stupňa,
nezavinene súdom, vychádza z neúplného právneho stavu veci.

Ako nezáväznú časť právneho názoru najvyšší súd uvádza nasledovné: je zrejmá situácia, že
vnútroštátne súdy sa majú zdržať konfliktnej vnútroštátnej úpravy, ale z uznesenia explicitne nezistil, či
vnútroštátny súd má absentujúcu právnu úpravu nahradiť vlastným rozhodnutím i v prípade, ak nemá
právo rozhodnúť súdnym precedensom. V tom prípade ide už o normotvorbu, vytváranie prameňa
práva na vnútroštátnej úrovni, teda pozitívnu činnosť súdu v zmysle vytvorenia prameňa práva, ktorým
oprávnením slovenské súdy nedisponujú. Zásadnou otázkou preto zostáva, či prináleží vnútroštátnemu
súdu, aby v prípade absencie vnútroštátnej právnej úpravy úrokov z omeškania z nadmerného odpočtu
stanovil primeraný právny režim úrokov vlastnou úvahou na základe analógie iuris. Dikcia uznesenia
pritom hovorí, že „pri neexistencii právnej úpravy EÚ prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku
každého členského štátu...“. Rozhodnutia všeobecných súdov však nie sú prameňom práva v Slovenskej
republike a nie sú súčasťou vnútroštátneho právneho poriadku.

Najvyšší súd nezistil z uznesenia súdneho dvora, či právo Európskej únie je prameňom práva i pre vznik
úrokov z omeškania z nadmerného odpočtu. Maďarský súd sa na túto skutočnosť pýtal, ale odpoveď
nie je v tomto explicitná. Za tejto situácie musí súd prvého stupňa v ďalšom konaní uskutočniť vlastnú
interpretáciu uznesenia súdneho dvora a rozhodnúť, alebo položiť prejudiciálnu otázku s naznačeným
obsahom. Vzhľadom na závažnosť veci senát rozhodol, má za to, že účastníci k interpretácii uznesenia
súdneho dvora musia mať možnosť opravného prostriedku. Vec sa i z tohto dôvodu vracia súdu prvého
stupňa. Súd prvého stupňa musí vo veci konať urýchlene.

Krajský súd nedostatočne zistil skutkový stav a tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu
vec nesprávne právne posúdil. Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok
krajského súdu podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., § 221 ods. 2 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

Vzhľadom na to, že rozsudok krajského súdu odvolací súd zrušil, rozhodne o náhrade trov súd prvého
stupňa v novom rozhodnutí o veci (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Súd prvého stupňa je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 250ja ods. 4 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.
9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, v znení účinnom od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.