{"guid": "e7546295-41ef-4872-8bc1-66518df7d05f:45ea3fa2-f827-47db-b697-b4f48ed7e70d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:7012200191.1", "spisova_znacka": "3Sžf/44/2013", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/44/2013 z 1. 8. 2014", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 1. augusta 2014, sp. zn. 3Sžf/44/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:7012200191.1", "identifikacne_cislo": "7012200191", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Stanislava Padúchová", "sudca_id": 189, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-stanislava-paduchova-189", "datum_vydania": "2014-08-01", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-79.odsek-1", "nazov": "§ 79 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-79.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-79"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-79.odsek-2", "nazov": "§ 79 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-79.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-79"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-63.odsek-6", "nazov": "§ 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-63.odsek-6", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/511-1992/paragraf-63"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-165.odsek-2", "nazov": "§ 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-165.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-165"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2004/222#paragraf-79", "/SK/ZZ/1992/511#paragraf-63", "/SK/ZZ/2009/563#paragraf-165"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/45ea3fa2-f827-47db-b697-b4f48ed7e70d", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:7012200191.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:7012200191.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:7012200191.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n3Sžf/44/2013\n7012200191\n01. 08. 2014\nJUDr. Gabriela Gerdová\nECLI:SK:NSSR:2014:7012200191.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: KOVOZBER, s.r.o., so sídlom Spišská Nová\nVes, Radlinského č. 28, IČO: 31 633 404, právne zastúpený: JUDr. Eugen Kostovčík, advokát a daňový\nporadca so sídlom v Košiciach, Gelnická č. 33, proti žalovanému: Daňový úrad Košice so sídlom v\nKošiciach, Rozvojová č. 2, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 9812301/5052/2012/\nKor zo dňa 27.01.2012, v konaní o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k.\n6S/31/2012-36 zo dňa 21. februára 2013 a odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach\nč. k. 6S/31/2012-36 zo dňa 21. februára 2013 vo výroku o trovách konania, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach\nč. k. 6S/31/2012-36 zo dňa 21.02.2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nNapadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach podľa § 250j ods. 2 písm. d) Občianskeho súdneho\nporiadku (ďalej len O.s.p.) zrušil rozhodnutie žalovaného č. 9812301/5052/2012/Kor zo dňa 27. januára\n2012 ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, vrátil mu vec na ďalšie konanie a zároveň uložil\nžalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 66 EUR na účet právneho zástupcu\nžalobcu.\nKrajský súd v odôvodnení rozsudku vychádzal z pripojeného administratívneho spisu, v ktorom zistil,\nže žalobca doručil Daňovému úradu v Spišskej Novej Vsi dňa 30.12.2011 žiadosť (datovanú dňa\n23.12.2011) o priznanie úroku z vrátených nadmerných odpočtov DPH za mesiac apríl a júl 2007 a to za\ndobu od 31. dňa od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za uvedené zdaňovacie obdobie do\ndoby vrátenia nadmerných odpočtov. V súvislosti s nárokom na úrok z vrátených nadmerných odpočtov\ndaňový subjekt predovšetkým poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-107/10 Enel Maritsa\nIztok 3 AD zo dňa 12.05.2011, s uvedením bodov 26. - 29., 32.-33., 51, 53., 55-6., čl. 183 Smernice\n2006/112, zmenenej a doplnenej Smernicou 2006/138.\nPodľa krajského súdu z napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva, že uviedol právnu argumentáciu\ns odkazom na § 79 ods. 1, 2 zákona o DPH a § 63 ods. 6 zákona o správe daní, nadväzne na\nust. § 165 ods. 2 daňového poriadku, avšak nevysporiadal sa v odôvodnení s podstatnou námietkou\nžalobcu, ktorá sa vzťahovala na smernicu Rady č. 2006/112/ES čl. 183 a ako je v konkrétnom prípade\nžalobcu aplikovateľná alebo nie, v súlade s § 86 zákona o DPH, podľa ktorého týmto zákonom sa\npreberajú právne záväzné akty Európskej únie v prílohe 6. Pretože na túto podstatnú námietku žalobcu\nv žiadosti z 23.12.2011 nedal žiadnu odpoveď a nie je jasné, či na ňu prihliadal alebo nie a z akých\ndôvodov, čo žalobca namietal aj v žalobe, dospel krajský súd k záveru, že rozhodnutie žalovaného je\nnepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že nové rozhodnutie\nmá byť jasne a dostatočne odôvodnené.\n\nProti rozsudku Krajského súdu v Košiciach podal žalovaný včas odvolanie a navrhol, aby odvolací súd\nnapadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V dôvodoch obsiahleho\nodvolania (obdobne ako vo veci vedenej na NS SR pod sp. zn. 3Sžf/27/2013) s pripojením príloh vyjadrenia a doplneného vyjadrenia v podstate namietal, že rozsudok Súdneho dvora EU C-107/10\nEnel Maritza Iztok 3 Ad z 12.05.2011 nemožno aplikovať na preskúmavané rozhodnutie žalovaného,\nkeďže ide o odlišný prípad. Z rozsudku možno dedukovať, že bulharské vnútroštátne právo nárok na\núroky upravovalo a spor sa viedol o okamih vzniku nároku. Naproti tomu právny poriadok Slovenskej\nrepubliky explicitne nestanovuje povinnosť platiť úrok správcom dane platiteľovi dane v prípade vrátenia\nnadmerného odpočtu na základe daňového priznania k DPH. Preto spor nemôže mať za predmet okamih\nvzniku nároku na úroky z omeškania. Poukázal na platnú a účinnú právnu úpravu § 79 ods. 4 zákona\no DPH. Nárok na úrok z omeškania vzniká až po skončení daňovej kontroly, teda ak by správca dane\nvrátil nadmerný odpočet po lehote stanovenej v § 79 ods. 4 zákona o DPH, t.j. po lehote 10 dní od\nskončenia kontroly. Vykonanie kontroly oprávnenosti vrátenia nadmerného odpočtu upravoval v čase\nvykonania kontroly § 15 ods. 14 zákona o správe daní, pričom v ustanovení § 15 ods. 17 zákona o správe\ndaní bola určená lehota na ukončenie kontroly do 6 mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie\nnadriadený správcovi dane mohol túto lehotu v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť,\nnajviac o 6 mesiacov. Z tohto vyplýva, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu na DPH mohla byť\npredĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo možné považovať túto lehotu za\nneprimeranú, ak toto neprekračovalo medze toho, čo je nutné na riadne vykonanie daňovej kontroly.\nZdaniteľná osoba nemohla, ani v súčasnosti nemôže počas výkonu kontroly disponovať s finančnými\nprostriedkami vo výške nadmerného odpočtu na DPH. Zákon o dani z pridanej hodnoty a zákon o správe\ndaní ponechávajú daňovému úradu možnosť začať daňovú kontrolu kedykoľvek v lehote na vrátenie\nnadmerného odpočtu, dokonca aj tesne pred uplynutím lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu DPH.\nProti rozsudku krajského súdu v časti výroku o trovách konania podal odvolanie aj žalobca z dôvodu, že\nvec vo výroku o trovách konania bola po právnej stránke posúdená nesprávne a navrhol, aby Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil a žalobcovi priznal trovy právneho zastúpenia\nvo výške uplatnenej vo výpočte z 21.02.2013.\nŽalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že Súdny dvor EU vo veci C-107/10 neposkytoval\nvýklad právnej úpravy nároku na úrok podľa bulharského práva, ale poskytoval výklad čl. 183 smernice\nč. 2006/112, ktorá platí rovnako v Bulharsku, ako aj v Slovenskej republike. Žalobca v samotnej žiadosti\nani neuviedol, v zmysle akých ustanovení má byť nárok priznaný. Žalobca v žiadosti poukazoval na čl.\n1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a na ustanovenie § 86 zákona č. 222/2004 Z.z., podľa ktorého\nsmernica Rady 77/388/EHS (Šiesta smernica), ktorá s účinnosťou od 01. januára 2007 bola nahradená\nsmernicou Rady 2006/112/ES, je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Súdny dvor EU vo\nveci C-107/10 poskytol výklad jej článku 183. Výklad práva spoločenstva v rozsudkoch Súdneho dvora\nEU je záväzným prameňom práva a je súčasťou právneho základu rozhodovania vo veci samej. Z tohto\nvýkladu vyplýva, že aj keď postup správnych orgánov je v súlade s vnútroštátnym predpisom, ak je\nnakoniec vyrubený nadmerný odpočet rovnaký, ako ho platiteľ priznal, potom platiteľ dane má nárok na\núrok zo zadržiavanej sumy. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a priznal žalobcovi\nnáhradu trov odvolacieho konania.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. l veta prvá\nO.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie mu predchádzajúce v rozsahu\na v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. l veta prvá O.s.p.) bez\nnariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení § 246c ods. 1 veta prvá\nO.s.p.) a rozhodnutie verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.).\nPreskúmaním veci najvyšší súd zistil, že Daňový úrad Spišská Nové Ves vykonal u platiteľa dane\nz pridanej hodnoty KOVOZBER, s.r.o., IČO: 31 633 404, DIČ2020461982, Radlinského 28, 052 01\nSpišská Nová Ves v zmysle § 15 ods. 14 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní v znení účinnom\nod 31.12.2008 daňovú kontrolu, o výsledku ktorej vyhotovil Protokol č. 732/320/287-7450/2008/Dam\nzo dňa 27.02.2008, ktorý bol s platiteľom dane prerokovaný a doručený mu dňa 29.02.2008. O\nvýsledku daňovej kontroly oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu vydal správca dane\nrozhodnutie č. 732/230/8012/08/Bôž zo dňa 03.03.2008, ktorým platiteľovi dane z pridanej hodnoty\npriznal nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie apríl 2007 v sume\n339.914,00 € /10.240.244,-Sk/.\n\nDaňový subjekt KOVOZBER, s.r.o., podal dňa 30.12.2011 žiadosť o priznanie úroku správcom dane\nza oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl\n2007, ktorej žalovaný Daňový úrad Košice, pobočka Spišská Nová Ves vydaním rozhodnutia č.\n9812301/5052/2012/Kor zo dňa 27.01.2012 o nepriznaní úroku zo sumy daňového preplatku nevyhovel\na úrok za zdaňovacie obdobie apríl 2007 žalobcovi nepriznal.\nNajvyšší súd konštatuje, že ide o obdobnú vec, ktorá bola predmetom konania pred odvolacím súdom\n(v konaní toho istého senátu vedenom pod sp. zn. 3Sžf/27/2013), a v ktorom rovnako ako v tejto veci\nžalobca i žalovaný je totožný (veci sp. zn. 3Sžf/27/2013, ako aj vo veci sp. zn. 3Sžf/44/2013).\nJe potrebné zdôrazniť, že povinnosťou všetkých orgánov štátnej moci je svojou činnosťou napĺňať\nlegitímne očakávanú predstavu jednotlivca o právnom štáte, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je právna\nistota, a s princípom právnej istoty logicky korešponduje zásada rozhodovať v obdobných veciach\nrovnako.\nUvedená zásada je pre oblasť správneho súdnictva legislatívne zakotvená prostredníctvom ustanovenia\n§ 250ja ods. 7 O.s.p., podľa ktorého ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v\nobdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať\nuž len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie.\nNa základe citovaného ustanovenia senát najvyššieho súdu poukazuje na dôvody uvedené v uznesení\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/27/2013 zo dňa 01. augusta 2014, a zároveň v\nsúlade s ustanovením § 250ja ods. 7 O.s.p. uvádza text jeho odôvodnenia nasledovne:\n„Platiteľ dane KOVOZBER s.r.o. žiadal o priznanie úroku z vráteného nadmerného odpočtu dane za dobu\nod 31. dňa od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania do doby reálneho vrátenia nadmerného\nodpočtu, a to s poukazom na bod 2 výroku rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-107/10 Enel\nMaritza Iztok 3 AD a dovolával sa priamej aplikácie tohto rozsudku.\nSprávca dane úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu daňovému subjektu za zdaňovacie\nobdobie júl 2007 (v predmetnej veci za zdaňovacie obdobie apríl 2007) nepriznal s odôvodnením, že\nv zmysle § 79 ods. 2 zákona\nč. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom do 31.12.2008\nak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani\nz pridanej hodnoty v znení účinnom do 31.12.2008 začne kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na\nvrátenie nadmerného odpočtu, vráti daňový úrad nadmerný odpočet\nv lehote desiatich dní od skončenia kontroly. Daňová kontrola bola ukončená v zmysle § 15 ods.\n13 zákona č. 511/1992 Z.z. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov prerokovaním\nprotokolu dňa 07.03.2008 a nadmerný odpočet bol vrátený v lehote desať dní od skončenia kontroly dňa\n13.03.2008, v súlade s vnútroštátnym právom.\nSenát dospel k záveru, že ide o vec zásadného právneho významu.\nSpornou otázkou, ktorá je predmetom odvolacieho súdneho konania v správnom súdnictve pred\nNajvyšším súdom Slovenskej republiky je, či platiteľovi DPH vzniká nárok na úroky z omeškania\nz nadmerného odpočtu zadržiavaného počas daňovej kontroly, na overenie správnosti uplatneného\nodpočtu DPH. Platný a účinný právny režim v Slovenskej republike je dostatočne určitý a zrozumiteľný.\nRiadi sa ustanovením § 79 ods. 2 zákona\nč. 222/2004 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2008. Daňové orgány vydaním napadnutého rozhodnutia\npostupovali v súlade s dikciou vnútroštátneho práva Slovenskej republiky. Daň z pridanej hodnoty je však\npredmetnom harmonizácie s právom Európskej únie, ktoré v prípade konfliktu s vnútroštátnou právnou\núpravou má aplikačnú prednosť.\nŽalobca však uvedený vnútroštátny právny režim považuje za rozporný s článkom\n183 smernice\nRady 2006/112/ES zmenenej a doplnenej smernicou Rady 2006/138/ES, ktorý v znení interpretácie\nrozsudkom Súdneho dvora EU vo veci C-107/10 Enel Maritza Iztok AD3 bod 2, že „...bráni vnútroštátnej\nprávnej úprave, ktorá stanovuje, že všeobecná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej\nhodnoty, po ktorej uplynutí vzniká nárok na úroky z omeškania zo sumy, ktorá sa má vrátiť, sa v prípade\nzačatia konania o daňovej kontrole predlžuje, pričom toto predĺženie má za následok, že nárok na\nuvedené úroky vzniká až odo dňa skončenia tejto kontroly....“.\nKrajský súd i najvyšší súd boli preto postavené pred otázku, či právo Európskej únie, v danom prípade\nrozsudok Súdneho dvora EU C-107/10 Enel Maritza Iztok AD3 predstavuje acte éclaire pre skutkovú\nsituáciu v Slovenskej republike, v dôsledku ktorého nastáva pre súdy situácia aplikovať princíp prednosti\n\npráva Európskej únie a povinnosť a zdržať sa ustanovenia § 79 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. v\nprospech práva Európskej únie, pokiaľ uvedené ustanovenie nie je možné interpretovať eurokonformne,\nt.j. v súlade s čl. 183 Smernice Rady 2006/112. Teda povinnosť aplikovať historický princíp („primauté“)\nz rozsudku Costa contre E.N.E.L 6/64. Pri aplikácii tohto princípu prednosti práva EU však absentujú\nv Slovenskej republike subsidiárne procesné legislatívne pravidlá nielen v daňovom konaní, ale aj v\nsúdnom konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správcu dane. Správca dane nemá oprávnenie\npoložiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku, či ide o acte éclaire. Z toho systematicky\nnajvyšší súd vyvodzuje, že správny súd v rámci záväzného právneho názoru musí sa jednoznačne\nvyjadriť, či ide o acte éclaire a v tom príde, pri absencii legislatívnej úpravy, v rámci záväzného právneho\nnázoru určiť daňovým orgánom procesný postup, ktorý majú v ďalšom konaní aplikovať. Ak nejde o\nsituáciu acte éclaire, je potrebné položiť prejudiciálnu otázku, prípadne zhrnúť argumenty pre najvyšší\nsúd pre položenie prejudiciálnej otázky.\nK článku 183 smernice Rady 2006/112/CE predchádza obdobná prejudiciálna otázka z Maďarskej\nrepubliky vo veci C-654/13 Delphi Hungary, o ktorej Súdny dvor EU rozhodol uznesením C-654/13 dňa\n17.07.2014 (rozhodnutie je zatiaľ dostupné v maďarskom a francúzskom jazyku).\nPrejudiciálne otázky z Maďarskej republiky\n1. Má sa smernica Rady 2006/112/ES (1) z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej\nhodnoty, najmä jej článok 183, ako aj článok 17 Charty základných práv Európskej únie a zásady\nekvivalencie a efektivity, vykladať v tom zmysle, že bránia právnej úprave a praxi členského štátu, ktoré\nvylučujú vyplácanie úrokov z omeškania zo súm dane z pridanej hodnoty, o vrátenie ktorých nebolo\nmožné požiadať v dôsledku uplatnenia zákonnej požiadavky, o ktorej Súdny dvor rozsudkom rozhodol,\nže odporuje právu Spoločenstva, aj keď táto vnútroštátna právna úprava navyše ukladá povinnosť platiť\núroky z omeškania v prípade, ak sa daň z pridanej hodnoty, ktorá sa má vrátiť, vráti oneskorene?\n2. Odporuje zásadám efektivity a ekvivalencie súdna prax v členskom štáte, ktorá spočíva v tom, že\nnároky uplatnené v správnom konaní sa zamietajú - čím sa možnosti právneho subjektu, ktorému vznikla\nškoda, obmedzujú na žalobu o určenie zodpovednosti napriek tomu, že vo vnútroštátnom právnom\nporiadku je možnosť podať túto žalobu v praxi vylúčená - len preto, lebo neexistuje konkrétna právna\nnorma, ktorá by sa vzťahovala na konanie, hoci [posudzovanie] a uspokojovanie iných podobných\nnárokov na úroky patrí do pôsobnosti správcu dane?\n3. V prípade kladnej odpovede na druhú otázku, sú súdy členského štátu povinné vykladať a uplatňovať\nprávne predpisy platné v členskom štáte, ktoré sa nevzťahujú na prejednávanú vec, v súlade s právom\nSpoločenstva, aby sa umožnila rovnocenná a účinná právna ochrana?\n4. Má sa právo Spoločenstva citované v prvej otázke vykladať v tom zmysle, že [nárok na] úroky z daní,\nktoré boli vybraté alebo zadržané alebo neboli vrátené v rozpore s právom Spoločenstva, predstavuje\nsubjektívne právo, ktoré vyplýva priamo zo samotného práva Spoločenstva a ktoré možno uplatniť\npriamo v konaní pred súdmi a orgánmi členského štátu s odvolaním sa na právo Spoločenstva, a to aj\nvtedy, keď právo členského štátu v tomto konkrétnom prípade nestanovuje platenie úrokov, pričom na\nodôvodnenie nároku na úroky stačí preukázať, že došlo k porušeniu práva Spoločenstva a že daň bola\nvybratá alebo zadržaná alebo nebola vrátená?\nSúdny dvor EU vo veci C-654/13 Delphi Hungary, rozhodol uznesením\nC-654/13 dňa 17.07.2014 (rozhodnutie je zatiaľ dostupné v maďarskom a francúzskom jazyku)\nnasledovne (neoficiálny preklad):\nPrávo EÚ, a konkrétne čl. 183 smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme\ndane z pridanej hodnoty treba vykladať tak, že odporuje takej vnútroštátnej právnej úprave a praxi\nčlenského štátu, ako je vo veci samej, ktoré vylučujú zaplatenie úrokov z omeškania zo sumy dane\nz pridanej hodnoty, ktorej vrátenie, v dôsledku vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá bola vyhlásená\nza nezlučiteľnú s právom EÚ, nebolo možné si nárokovať v primeranej lehote (délai raisonnable).\nPri neexistencii právnej úpravy EÚ prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského\nštátu, aby v súlade so zásadou ekvivalencie a efektivity stanovil podmienky (pravidlá), za ktorých\nmajú byť takéto úroky zaplatené a ktoré nesmú byť nevýhodnejšie ako podmienky pri podobných\nnárokoch založených na ustanoveniach vnútroštátneho práva, ako ani stanovené takým spôsobom,\naby prakticky znemožnili výkon práv priznaných právnym poriadkom EÚ, čo v danom prípade prislúcha\noveriť predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu. Vnútroštátne súdy sú povinné neuplatniť ustanovenia\nvnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s právom EÚ.\n\nZáväzným právnym názorom pre ďalšie konanie je, že súd prvého stupňa sa musí s uznesením Súdneho\ndvora C-654/13 Delphi Hungary vyrovnať. Keďže má účinky ex tunc, rozsudok súdu prvého stupňa,\nnezavinene súdom, vychádza z neúplného právneho stavu veci.\nAko nezáväznú časť právneho názoru najvyšší súd uvádza nasledovné: je zrejmá situácia, že\nvnútroštátne súdy sa majú zdržať konfliktnej vnútroštátnej úpravy, ale z uznesenia explicitne nezistil, či\nvnútroštátny súd má absentujúcu právnu úpravu nahradiť vlastným rozhodnutím i v prípade, ak nemá\nprávo rozhodnúť súdnym precedensom. V tom prípade ide už o normotvorbu, vytváranie prameňa\npráva na vnútroštátnej úrovni, teda pozitívnu činnosť súdu v zmysle vytvorenia prameňa práva, ktorým\noprávnením slovenské súdy nedisponujú. Zásadnou otázkou preto zostáva, či prináleží vnútroštátnemu\nsúdu, aby v prípade absencie vnútroštátnej právnej úpravy úrokov z omeškania z nadmerného odpočtu\nstanovil primeraný právny režim úrokov vlastnou úvahou na základe analógie iuris. Dikcia uznesenia\npritom hovorí, že „pri neexistencii právnej úpravy EÚ prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku\nkaždého členského štátu...“. Rozhodnutia všeobecných súdov však nie sú prameňom práva v Slovenskej\nrepublike a nie sú súčasťou vnútroštátneho právneho poriadku.\nNajvyšší súd nezistil z uznesenia súdneho dvora, či právo Európskej únie je prameňom práva i pre vznik\núrokov z omeškania z nadmerného odpočtu. Maďarský súd sa na túto skutočnosť pýtal, ale odpoveď\nnie je v tomto explicitná. Za tejto situácie musí súd prvého stupňa v ďalšom konaní uskutočniť vlastnú\ninterpretáciu uznesenia súdneho dvora a rozhodnúť, alebo položiť prejudiciálnu otázku s naznačeným\nobsahom. Vzhľadom na závažnosť veci senát rozhodol, má za to, že účastníci k interpretácii uznesenia\nsúdneho dvora musia mať možnosť opravného prostriedku. Vec sa i z tohto dôvodu vracia súdu prvého\nstupňa. Súd prvého stupňa musí vo veci konať urýchlene.\nKrajský súd nedostatočne zistil skutkový stav a tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu\nvec nesprávne právne posúdil. Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok\nkrajského súdu podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., § 221 ods. 2 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie\nkonanie.\nVzhľadom na to, že rozsudok krajského súdu odvolací súd zrušil, rozhodne o náhrade trov súd prvého\nstupňa v novom rozhodnutí o veci (§ 224 ods. 3 O.s.p.).\nSúd prvého stupňa je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 250ja ods. 4 O.s.p.).\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.\n9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov, v znení účinnom od 01.05.2011).\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6S/31/2012", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}