{"guid": "2fba36be-c585-48d4-be32-f129972e1dbb:66c2e0de-1a71-4759-91e3-94e90b26f9d0", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:7011201093.1", "spisova_znacka": "2Sžf/45/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/45/2013 z 21. 5. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. mája 2014, sp. zn. 2Sžf/45/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:7011201093.1", "identifikacne_cislo": "7011201093", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Zuzana Singerová", "sudca_id": 248, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-zuzana-singerova-248", "datum_vydania": "2014-05-21", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/511", "nazov": "zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/511-1992"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-35.odsek-15", "nazov": "§ 35 ods. 15 zákona č. 511/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-35.odsek-15", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/511-1992/paragraf-35"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/511#paragraf-35"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/66c2e0de-1a71-4759-91e3-94e90b26f9d0", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:7011201093.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:7011201093.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:7011201093.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Sžf/45/2013\n7011201093\n21. 05. 2014\nJUDr. Elena Kováčová\nECLI:SK:NSSR:2014:7011201093.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu\nJUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a JUDr. Jozefa Milučkého, v\nprávnej veci žalobcu: VEMADO, s.r.o., so sídlom Hlavná 600, Streda\nnad Bodrogom, zastúpeného JUDr. Martinou Gombosovou, advokátkou so sídlom Moldavská cesta\n21/A Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63,\nBanská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. I/221/15048-95975/2011/990325-r zo dňa\n16. septembra 2011, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 7S/156/2011-57\nz 20. februára 2013, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. 7S/156/2011-57\nz 20. februára 2013 p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nNapadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku\n(ďalej len „OSP\") zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného\nč. I/221/15048-95975/2011/990325-r zo dňa 16. septembra 2011, ktorým žalovaný potvrdil dodatočný\nplatobný výmer Daňového úradu Kráľovský Chlmec č. 738/230/10737/10/Ric zo dňa 17. mája 2010,\nktorým správca dane uložil žalobcovi podľa § 35 ods. 15 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a\npoplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zákon o správe daní a poplatkov\") pokutu v sume 1 000,- EUR za porušenie povinností nepeňažnej\npovahy ustanovených v § 15 ods. 6 písm. d/ citovaného zákona.\nKrajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na to, že predmetom preskúmania bolo\nrozhodnutie žalovaného o uložení pokuty za porušenie povinnosti nepeňažnej povahy ustanovenej v\n§ 15 ods. 6 písm. d/ zákona o správe daní a poplatkov, pretože v začatej daňovej kontrole žalobca v\nstanovenej lehote nereagoval na výzvy správcu dane, aby predložil žiadané účtovné doklady k výkonu\ndaňovej kontroly. Výzvy správcu dane zo dňa 26. marca 2010 a 7. apríla 2010, ako aj upovedomenie o\nzačatí daňovej kontroly žalobca ignoroval a žiadne účtovné doklady nepredložil. Podľa krajského súdu\nžalobné dôvody sa týkali predovšetkým námietok, ktoré by mali vplyv na meritórne rozhodnutie, žalobca\nvšak v žalobe neuviedol ani jeden dôvod, ktorý sa vzťahoval k ustanoveniu § 15 ods. 6 písm. d/ zákona\no správe daní a poplatkov.\n\nKrajský súd zdôraznil, že podnikatelia pri výkone svojej podnikateľskej činnosti majú rovnaké práva a\npovinnosti vo vzťahu k správcovi dane, bez ohľadu na to, v koľkých obchodných spoločnostiach majú\nsvojich štatutárnych zástupcov, resp. spoločníkov.\nPri výkone daňovej kontroly má takýto podnikateľ\npovinnosť v intenciách ustanovenia § 15 ods. 6 písm. d/ zákona o správe daní predložiť správcovi dane\nvyžiadané účtovné\na iné doklady, za účelom zistenia oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu.\nAk takéto\ndoklady nie sú predložené, je znemožnené správcovi dane v daňovej kontrole pokračovať a daňový\nsubjekt sa takýmto konaním dopúšťa deliktu zmarenia výkonu daňovej kontroly.\nV odôvodnení rozsudku ďalej krajský súd uviedol, že pokiaľ ide o otázky personálneho prepojenia\nobchodných spoločností prostredníctvom M. T., ako aj miestne príslušných, či nepríslušných\nzamestnancov správcu dane, ktorí boli poverení výkonom daňovej kontroly, týmto postupom správcu\ndane žalobca nebol ukrátený na svojich právach, pričom krajský súd odkázal na svoje rozhodnutie vo\nveci 7S/127/2011 a poukázal tiež\nna rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod\nsp.zn. 5 Sžf 68/2011,\n4 Sžf 8/2012 a 4 Sžf 15/2012.\nV začatej daňovej kontrole bolo podľa krajského súdu povinnosťou žalobcu plniť\nsi svoje zákonné\npovinnosti vyplývajúce z § 15 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov, postupovať v úzkej súčinnosti\nso správcom dane (§ 2 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov), a tiež znášať dôkazné bremeno, od\nktorého v konečnom dôsledku závisí výsledok daňovej kontroly (§ 29 ods. 8 zákona o správe daní a\npoplatkov).\nKrajský súd tiež poukázal na právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovený v náleze\nPL.ÚS 67/07, kde podstatu zásady proporcionality zovšeobecnil aj tak,\nže „obmedzenie,\nresp. zasahovanie do ústavou chránených práv a slobôd, je ústavne akceptovateľné len vtedy, ak\nje ustanovené zákonom, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnuté v\ndemokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t.j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej\nspoločenskej potreby a primerane /spravodlivo/ vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a\nsledovaným cieľom. Krajský súd poukázal na čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého štátne orgány môžu\nkonať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. V tomto\nprípade zákon o správe daní a poplatkov umožňuje správcovi dane, aby vyzval žalobcu na predloženie\nrelevantných dokladov pre výkon daňovej kontroly. Keďže žalobca bol v tomto konaní nečinný, sám\nzmaril, aby mohol svoje práva uplatniť v súlade s § 2 ods. 2 a § 29 ods. 8 zákona o správe daní\na poplatkov. Žalobca nesplnil uloženú povinnosť na základe výziev\nna predloženie účtovných\ndokladov, preto bolo zo strany správneho orgánu na mieste aplikovať ustanovenie § 15 ods. 6 písm. d/\nv nadväznosti na § 35 ods. 15 zákona o správe daní a poplatkov.\nProti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie domáhajúc sa,\naby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok zmenil tak, že zruší žalobou napadnuté\nrozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane. Krajskému súdu vytýka\nnesprávne skutkové zistenia, ako aj nesprávne právne posúdenie veci. Namietal, že v konaniach podľa\ndruhej hlavy piatej časti OSP neprináleží prvostupňovému súdu, ale len najvyššiemu súdu ako súdu\nodvolaciemu postupovať podľa\n§ 250ja ods. 7 OSP. Krajský súd tým, že v odôvodnení napadnutého\nrozsudku len v skratke odkázal na svoje rozhodnutie pod sp.zn. 7S/127/2011, ukrátil žalobcu na jeho\nprávach. Navyše, uvedené rozhodnutie riešilo odlišnú situáciu ako v prejednávanej veci, nakoľko v\nprípade rozsudku sp.zn. 7S/127/2011 išlo o žalobu proti meritórnemu rozhodnutiu (vyrubený rozdiel\ndane na základe daňovej kontroly). pričom v tomto prípade ide o žalobu proti procesnému rozhodnutiu\n(uloženie pokuty).\nČo sa týka námietok ohľadom nezákonnosti daňovej kontroly, žalobca nemôže súhlasiť s právnym\nposúdením veci žalovaným ako aj krajským súdom. Daňová kontrola podľa neho predstavuje jeden\ncelok a úkony vykonávané zamestnancami miestne nepríslušného správcu dane majú za následok\nnezákonnosť daňovej kontroly ako celku.\n\nHoci je z ustálenej judikatúry zrejmé, že daňová kontrola nepredstavuje daňové konanie,\nale je len osobitným postupom slúžiacim na riadne preverenie základu dane, resp. iných skutočností\nrozhodujúcich pre správne určenie dane, je nepochybné, že daňová kontrola predstavuje najväčší\nzásah do sféry jednotlivca, nakoľko má značne vyšetrovací charakter. Preto nemožno súhlasiť s\nčasťou judikatúry súdov, podľa ktorej pôsobenie externých kontrolórov v istej časti prebiehajúcej\ndaňovej kontroly u daňového subjektu nemôže mať v predmetnej veci tak radikálny právny dopad na\nrozhodovaciu činnosť daňových orgánov.\nKonajúci súd sa odvolal predovšetkým na aktuálnu judikatúru NS SR, konkrétne\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Sžf 68/2011, 4 Sžf 8/2012\n\nna rozsudky\n\na 4 Sžf 15/2012, ktoré poukazovali na uznesenie Ústavného súdu SR II.ÚS 159/2011, pričom\npodľa žalobcu dospel k nesprávnej aplikácii uvedených rozhodnutí na predmetný prípad. Uznesenie\nÚstavného súdu SR II.ÚS 159/2011, ktorým ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa ako\nzjavne neopodstatnenú a nezrušil napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu, sa otázkou zákonnosti\nvykonávania daňovej kontroly kontrolórmi miestne nepríslušného daňového úradu nezaoberalo, a to\npredovšetkým z dôvodu, že právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu nebolo porušené,\nnakoľko najvyšší súd zrušil napadnuté Daňového riaditeľstva SR a vec mu vrátil na nové konanie a\nrozhodnutie. čo znamená, že sťažovateľ bude mať opätovne možnosť uplatňovať všetky v sťažnosti\nuvedené námietky\npred príslušným orgánom, ako aj v prípadnom ďalšom konaní pred súdmi.\nPreto žalobca považuje rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Sžf 68/2011, 4 Sžf\n8/2012 a 4 Sžf 15/2012 za zjavne účelové, nakoľko sa rozhodujúcim spôsobom opierajú o rozhodnutie,\nv ktorom nebola otázka zákonnosti vykonávania daňovej kontroly riešená\nako meritum veci a je\ndôvodné domnievať sa, že v danom prípade (vzhľadom na zrušenie rozhodnutia žalovaného) nebola s\nkonečnou platnosťou vyriešenú do dnešného dňa.\nŽalobca sa od počiatku opieral o rozhodnutie ústavného súdu II. ÚS 118/08,\nktoré riešilo otázku\nvykonávania daňovej kontroly zamestnancami miestne nepríslušného správcu dane ako primárnu\notázku a meritum veci, pričom názor ÚS SR bol v tomto prípade nepochybný a jasne podporuje\nargumentáciu žalobcu. V tomto smere má žalobca za to,\nže postupom správcu dane pri výkone\ndaňovej kontroly zamestnancami miestne nepríslušného daňového úradu išlo o vady, ktoré mohli mať\nzávažný vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Jedinými zákonnými splnomocneniami na výkon\ndaňovej kontroly iným orgánom ako miestne príslušným správcom dane sú jednak ustanovenia § 3\nods. 6 písm. g/ zákona č. 150/2001 Z.z. o daňových orgánoch, v zmysle ktorého „daňové riaditeľstvo\npriamo alebo prostredníctvom pracovísk daňového riaditeľstva je oprávnené vykonať daňovú kontrolu\nalebo opakovanú daňovú kontrolu, ktorá inak patrí do pôsobnosti daňových úradov\", ustanovenie § 44\nods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok), v zmysle ktorého „správca dane môže\nvykonať daňovú kontrolu aj u daňového subjektu, ktorý patrí\ndo miestnej príslušnosti iného\nsprávcu dane; to neplatí, ak je správcom dane obec\",\nktorý je však účinný až od 1.1.2012,\nprípadne delegácia podľa § 4 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov alebo atrakcia podľa § 30 ods.\n5 zákona o správe daní a poplatkov. V prípade\nak chcel žalovaný, resp. prvostupňový daňový\norgán vykonávať daňovú kontrolu prostredníctvom zamestnancov miestne nepríslušného správcu dane,\nmohol postupovať zákonným spôsobom a zvoliť si niektorý z postupov v zmysle vyššie uvedených\nustanovení, v čom mu nič nebránilo. Žalobca poukazuje na ustanovenie § 4 ods. 1 zákona o správe\ndaní a poplatkov, o delegácii, pričom podľa žalobcu v danom prípade by návrh na delegovanie bol\nopodstatnený, vzhľadom k tomu, že daňové kontroly u subjektov personálne prepojených osobou p.\nJ. T. boli vykonávané zamestnancami miestne nepríslušného správcu dane z dôvodu nedostatočných\npersonálnych kapacít miestne príslušných daňových úradov.\nŽalobca má jednoznačne za to, že argument konajúceho súdu o tom, že došlo k zmene rozhodovacej\npraxe súdov, nezodpovedá skutočnosti, keďže žalobca disponuje dôkazom, ktorý jednoznačne vyvracia\ntoto tvrdenie súdu. V skutkovo a právne takmer totožnej veci Krajský súd v Košiciach žalobe vyhovel a\nstotožnil sa s obsahom nálezu ÚS SR II.ÚS 118/08, pričom najvyšší súd rozsudkom 2Sžf/16/2012 z 23.\noktóbra 2012 rozhodnutie krajského súdu potvrdil, odvolávajúc sa na uvedený nález ústavného súdu.\n\nŽalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu súhlasil so závermi krajského súdu a navrhol napadnutý\nrozsudok ako vecne správny potvrdiť.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods.2 OSP preskúmal napadnutý\nrozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa\n§ 212 ods. 1 v\nspojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania, podľa\n§ 250ja ods. 2 a §\n214 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol\nzverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli\na na internetovej stránke Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk> a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu\nnemožno vyhovieť. Rozsudok bol verejne vyhlásený podľa § 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c\nods. 1 veta prvá OSP.\nV správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická\nosoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,\naby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).\nPodľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava\") Slovenská republika je\nzvrchovaný, demokratický a právny štát.\nPodľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\nPodľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne\nzáväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\nPodľa § 250i ods. 1 veta prvá OSP pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci\nskutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.\nPodľa § 250i ods. 3 OSP na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada,\nvady mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.\n\nlen ak vzniknuté\n\nPodľa § 2 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov v daňovom konaní sa postupuje v súlade\nso všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na\nzachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených\nv daňovom konaní.\nPodľa § 15 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov kontrolovaný daňový subjekt\nk zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti:\n\nmá vo vzťahu\n\na/ umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu,\nb/ zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly,\nc/ poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou,\nd/ predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady v\npísomnej forme alebo v technickej forme vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom\ndane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia,\ne/ predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia\nnajneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety,\nf/ umožňovať vstup do sídla kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a\numožňovať rokovanie s jeho zamestnancom,\n\ng/ zapožičať doklady a iné veci mimo sídla alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daňového\nsubjektu alebo poskytnúť výpisy, prípadne kópie (§ 14 ods. 3).\nPodľa § 35 ods. 15 zákona o správe daní a poplatkov ak daňový subjekt nesplní niektorú z povinností\nnepeňažnej povahy podľa tohto zákona alebo osobitného zákona\nalebo povinnosť uloženú\nrozhodnutím správcu dane, za ktorých porušenie sa neukladá pokuta podľa odsekov 1 až 7, môže\nmu správca dane uložiť pokutu do 33 190,- EUR. Pokutu možno uložiť opakovane, a to vo výške\njej dvojnásobku, ak jej uloženie neviedlo k náprave a protiprávny stav trvá; maximálna výška pokuty\nustanovená v prvej vete musí byť zachovaná. Rovnako môže správca dane uložiť pokutu za nesplnenie\nniektorej z povinností nepeňažnej povahy podľa tohto zákona aj tretej osobe.\nPredmetom súdneho prieskumu v prejednávanej veci je rozhodnutie žalovaného, ktorým bol potvrdený\ndodatočný platobný výmer správcu dane o uložení pokuty žalobcovi podľa § 35 ods. 15 zákona o správe\ndaní a poplatkov za porušenie povinností nepeňažnej povahy ustanovených v § 15 ods. 6 písm. d)\ncitovaného zákona, konkrétne z dôvodu,\nže v začatej daňovej kontrole žalobca nereagoval na výzvy\nsprávcu dane, aby v stanovenej lehote predložil žiadané účtovné doklady k výkonu daňovej kontroly.\nZ obsahu odvolania žalobcu (ako aj z obsahu žaloby) vyvstáva v tejto veci medzi účastníkmi ako\nsporná otázka posúdenia absolútnej povinnosti žalovaného zohľadniť právny názor vyslovený v náleze\nÚstavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS 118/2008\nz 10. decembra 2009, a to konkrétne pri posudzovaní zákonnosti daňovej kontroly, ktorú\nv\njej počiatku vykonávali kontrolóri, ktorí v tom čase neboli zamestnancami miestne príslušného správcu\ndane. Žalobca odvolávajúc sa na obsah uvedeného nálezu ústavného súdu tvrdí, že výkon daňovej\nkontroly prostredníctvom zamestnancov miestne nepríslušného daňového úradu môže mať závažný\nvplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.\nŽalovaný ohľadom výkonu daňovej kontroly u žalobcu poukázal na skutočnosť,\nže\nupovedomenie o výkone daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného\nodpočtu za zdaňovacie obdobie december 2009 vydal miestne i vecne príslušný správca dane, Daňový\núrad Kráľovský Chlmec, zaslané výzvy a oznámenie o nadmernom odpočte boli vydané pod hlavičkou\nDaňového úradu Kráľovský Chlmec, a preto daňová kontrola bola začatá a všetky úkony počas nej boli\nvykonané zákonným spôsobom.\nNa margo žalobcom namietaného nezákonného zloženia kontrolnej skupiny, najvyšší súd odkazuje na\nsvoje rozhodnutia v obdobnej veci sp.zn. 5Sžo/101/2010 z 26. októbra 2010, 5Sžf/68/2011 z 23. februára\n2012 a v nadväznosti na to dáva do pozornosti neskoršie uznesenie Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky č.k. II.ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011, ktorým odmietol ústavnú sťažnosť žalobcu proti\nrozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžo/101/2010 z 26. októbra 2010 ako zjavne\nneopodstatnenú, a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky III.ÚS 266/2012-28 z 19. júna 2012,\nktorým odmietol ústavnú sťažnosť žalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.\n5Sžf/68/2011 z 23. februára 2012 ako zjavne neopodstatnenú.\nNajvyšší súd odkazuje na svoj právny názor vyslovený v rozsudku\nsp.zn. 5Sžo/101/2010 : „Aj v prípade, že sťažovateľ nepodal námietku zaujatosti proti všetkým\nzamestnancom Daňového úradu Košice V, nepochybne správca dane mohol podať návrh\nna\ndelegáciu podľa § 4 zákona o správe daní a poplatkov. Nebola to však jeho povinnosť. Namiesto\ndelegácie mohol využiť aj postup, ktorý nakoniec bol realizovaný, a ktorý spočíval v menej formálnych\núkonoch, ktorých opodstatnenie, a tým aj ich právny základ plynie práve zo vzájomných vzťahov\ndaňových orgánov. Ak totiž podľa zákona č. 150/2001 Z.z. o daňových orgánoch v znení neskorších\npredpisov Daňové riaditeľstvo SR je právnickou osobou, teda subjektom s plnou právnou subjektivitou,\na zároveň daňové úrady takouto plnou právnou subjektivitou nedisponujú, potom je logické, že v\noblasti štátnozamestnaneckých vzťahov i vzťahov pracovnoprávnych je oprávnené konať len Daňové\n\nriaditeľstvo SR. Platí to napriek tomu, že jednotliví štátni zamestnanci vykonávajú svoju prácu na\ndaňových úradoch.\nAk potom Daňové riaditeľstvo SR reagovalo na podnet riaditeľa Daňového\núradu K. využitím oprávnení, ktoré mu plynú zo zákona o štátnej službe a z Organizačného poriadku\ndaňových orgánov, nemožno postupu riaditeľa Daňového úradu K. nič vyčítať, a to predovšetkým v\nsituácii, keď miestna príslušnosť nebola delegovaná na iného vecne príslušného správcu dane.\"\nCitovaný právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ohľadne zákonnosti postupu príslušných\nštátnych orgánov správy daní pri určení kontrolnej skupiny, Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom\nrozhodnutí č.k. II.ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011 nespochybnil, ba naopak vyjadril, že predmetný\nnázor najvyššieho súdu nevykazuje nedostatky v zásade popierajúce účel a význam vykladaného a\naplikovaného relevantného zákonného predpisu. Skutočnosť, že najvyšší súd rozsudok krajského súdu\nzmenil tak,\nže zrušil rozhodnutie Daňového riaditeľstva a vec mu vrátil na nové konanie, ústavný\nsúd vyhodnotil tak, že sťažovateľ má opätovne možnosť uplatňovať svoje námietky\npred\ndaňovým orgánom, ako aj v prípadnom súdnom konaní. Podľa názoru ústavného súdu „už aj z toho\ndôvodu (...) uvedený postup a rozhodnutie najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho názoru\nvo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny\". Z uvedeného\nzáveru ústavného súdu, konkrétne z formulácie „aj z toho dôvodu\", jednoznačne vyplýva záver, že\nústavný súd neodmietol sťažnosť sťažovateľa\nlen z dôvodu, že rozsudkom najvyššieho súdu\nbolo rozhodnutie Daňového riaditeľstva zrušené a vec mu bola vrátená na nové konanie. Následne\nústavný súd vo svojom rozhodnutí uviedol: „Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov\nvšeobecných súdov,\nktoré sú „pánmi zákonov\", v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť\nnapadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,\nresp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom\nby bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil\nod znenia príslušných\nustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny\nnázor najvyššieho súdu takého nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť ako zjavne\nneopodstatnenú odmietnuť.\"\nUvedený právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vo vzťahu k zákonnosti postupu riaditeľa\nmiestne príslušného daňového úradu pri poverení daňových kontrolórov na výkon spornej daňovej\nkontroly ako zamestnancov daňovej správy zaradených pre výkon štátnej služby na úseku správy daní u\niného správcu dane, bol Ústavným súdom Slovenskej republiky v jeho uzneseniach č.k. I.ÚS 192/08-27\nzo 4. júna 2008,\nč.k. III.ÚS 386/08-24 z 25. novembra 2008, č.k. II.ÚS 137/2010-28 z 24. marca 2010\na č.k. II.ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011 považovaný za ústavne akceptovateľný, nemajúci znaky\nvýkladovej svojvoľnosti a ústavnej nekonformnosti.\nV tomto ohľade a s prihliadnutím na osobité okolnosti konkrétneho prípadu možno považovať judikovanie\nprávneho názoru vyplývajúceho z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II.ÚS 118/08-61 z 10.\ndecembra 2009 za ojedinelé vybočenie z prevažujúcej ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky (z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Sžf/68/2011 z 23. februára 2012).\nNajvyšší súd v súvislosti s námietkami žalobcu poukazuje na to, že daňovú kontrolu vykonáva správca\ndane, pričom v predmetnom prípade je nepochybné, že bola vykonaná miestne príslušným správcom\ndane, Daňovým úradom Kráľovský Chlmec, o čom svedčia všetky listiny, ktoré správca dane vydal v\npredmetnej daňovej kontrole a ktoré doručil žalobcovi. Individuálne osoby kontrolórov nie sú v právnom\nzmysle daňovým orgánom a nevykonávajú daňovú kontrolu vo svojom mene, a teda neexistujú miestne\npríslušní zamestnanci správcu dane, ale len miestne príslušný správca dane. Ako vyplýva zo zákona\nč. 150/2001 Z.z. o daňových orgánoch a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 440/2000 Z.z. o správach\nfinančnej kontroly v znení účinnom pre prejednávanú vec, zamestnávateľom zamestnancov všetkých\ndaňových orgánov (teda Daňového riaditeľstva SR a daňových úradov) bolo Daňové riaditeľstvo SR.\n\nNajvyšší súd považuje tiež za nedôvodnú námietku žalobcu, že krajský súd ho ukrátil na jeho právach\ntým, že v odôvodnení napadnutého rozsudku len v skratke odkázal na svoje rozhodnutie pod sp.zn.\n7S/127/2011. Nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, žeby v predmetnom konaní prvostupňový súd aplikoval\npostup podľa § 250ja ods. 7 OSP. Krajský súd v napadnutom rozsudku riadne odôvodnil svoje\nrozhodnutie a vysporiadal sa so žalobnými námietkami (strana 4 až 6 napadnutého rozsudku). Pokiaľ\nv odôvodnení okrem iného krajský súd poukázal aj na svoje predchádzajúce rozhodnutie týkajúce\nsa obdobnej veci žalobcu,\nako aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nzaoberajúce sa právnymi otázkami relevantnými v prejednávanom prípade, týmto postupom krajský súd\nnijako nepochybil a neodoprel žalobcovi právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky žalobcu\nuvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie\ndanej veci a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach ako vecne správny podľa § 250ja\nods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil, stotožniac sa v zásade aj z dôvodmi jeho rozhodnutia\n(§ 219 ods. 2 OSP).\nO náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa ustanovenia § 224 ods. 2\nOSP v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP a § 250k ods. 1 OSP, keď žalobcovi, ktorý nemal úspech\nvo veci náhradu trov konania nepriznal a žalovanému v tomto konaní nárok na náhradu trov zo zákona\nneprináleží.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}