{"guid": "694a6e22-e09d-4085-b9e3-fa698a4e4c3f:92c8af0b-c2e4-4364-8e03-103f9b6af044", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:7011200988.1", "spisova_znacka": "2Sžf/32/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/32/2013 z 16. 4. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 16. apríla 2014, sp. zn. 2Sžf/32/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:7011200988.1", "identifikacne_cislo": "7011200988", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jozef Milučký", "sudca_id": 335, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jozef-milucky-335", "datum_vydania": "2014-04-16", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2004/222", "nazov": "zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-1", "nazov": "§ 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-2", "nazov": "§ 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-51", "nazov": "§ 51 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-51", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-51"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250ja.odsek-3", "nazov": "§ 250ja ods. 3 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250ja.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-250ja"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2004/222#paragraf-49", "/SK/ZZ/2004/222#paragraf-51", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-250ja", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/92c8af0b-c2e4-4364-8e03-103f9b6af044", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:7011200988.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:7011200988.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:7011200988.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Sžf/32/2013\n7011200988\n16. 04. 2014\nJUDr. Jozef Milučký\nECLI:SK:NSSR:2014:7011200988.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Milučkého\na členov senátu JUDr. Eleny Kováčovej a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., v právnej veci\nžalobcu: U., Q., zast. JUDr. Martinou Gombosovou, advokátkou, so sídlom Moldavská cesta 21/\nA, Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská\nBystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. I/221/16008-84378/2011/990325-r zo\ndňa 30. augusta 2011, č. I/221/16008-84407/2011/990325-r, č. I/221/16008-84379/2011/990325-r a č.\nI/221/16008-84409/2011/990325-r, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k.\n7S/127/2011-109 zo dňa 19. decembra 2012, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/127/2011 - 109 zo dňa\n19. decembra 2012, p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nNapadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal\npreskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovaného uvedených v záhlaví tohto rozsudku, ktorými podľa §\n48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov potvrdil dodatočný platobný výmer\nDaňového úradu Kráľovský Chlmec č. 738/230/8557/10/Ric zo dňa 27. apríla 2010, ktorým vyrubil\nžalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2008 v sume 110 092,90\n€, dodatočný platobný výmer č. 738/230/8564/Ric zo dňa 27. apríla 2010 za zdaňovacie obdobie\noktóber 2008 v sume 124 634,56 €, dodatočný platobný výmer č. 738/230/8558/10/Ric zo dňa 27.\napríla 2010 za zdaňovacie obdobie marec 2008 v sume 108 417,08 €, a dodatočný platobný výmer č.\n738/230/8566/10/Ric zo dňa 27. apríla 2010 za zdaňovacie obdobie december 2008 v sume 123 222,39\n€. Krajský súd v Košiciach takto rozhodol, keď sa stotožnil so žalovaným, ako i správcom dane, že\nžalobca v konaní nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty\nv zdaňovacích obdobiach február 2008, október 2008, marec 2008 a december 2008 v príslušných\nfinančných čiastkach. Taktiež v súlade so zákonom správca dane ponechal daň z pridanej hodnoty, ktorú\nžalobca vykázal, ako vlastnú daňovú povinnosť, ktorú je povinný, ako platiteľ DPH odviesť vo výške\nuvedenej v podaných daňových priznaniach za už uvedené zdaňovacie obdobia. Nákup drevených\nplotov, jablčných bední drevených a tokajského vína samorodného suchého sudového v príslušných\nmnožstvách žalobca preukazoval iba dodávateľskými faktúrami a pokladničnými dokladmi (výdavkové\na príjmové pokladničné doklady), pričom všetky faktúry, ako aj pokladničné doklady vystavoval Y.\nU., ako konateľ žalobcu a tiež, ako konateľ dodávateľov F., W., J., F. s.r.o., C., s.r.o. a H.. Krajský\nsúd sa stotožnil so závermi právneho predchodcu žalovaného, že posudzované plnenia nesledovali\nskutočný obchodný účel a boli len nástrojom na získanie daňovej výhody - finančných prostriedkov\nzo štátneho rozpočtu. Pokiaľ žalobca v žalobe namietal, že rozhodnutia žalovaného neobsahujú\n\ndostatok dôvodov, že sú nepreskúmateľné a nezodpovedajú požiadavkám uvedeným v § 30 ods.\n1, 3 a v § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., tak krajský súd sa nestotožnil s námietkami žalobcu\na mal za to, že v dôvodoch svojich rozhodnutí sa žalovaný podrobne vysporiadal s jednotlivými\nodvolacími námietkami, uviedol skutočnosti, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie jeho rozhodnutí a tiež\nzdôvodnil, akými úvahami bol vedený pri hodnotení vykonaných dôkazov a pri aplikácii relevantnej\nprávnej úpravy. Podľa krajského súdu taktiež nemožno súhlasiť s tvrdeniami žalobcu, že jediným a\nťažiskovým dôkazom, na ktorom boli postavené žalobou napadnuté rozhodnutia je totožnosť osoby (Y.\nU.), ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými dochádzalo k zdaniteľným plneniam.\nDôvodom neuznania odpočítania dane z predmetných plnení nebola totožnosť osoby Y. U., ako\nspoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach, medzi ktorými došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia,\nale týmto dôvodom bola skutočnosť, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal reálne\nuskutočnenie deklarovaných zdaniteľných obchodov, t.j. že uvedení dodávatelia skutočne zrealizovali\nfaktúrované zdaniteľné obchody a žalobca ich prijal a použil na dodávky tovarov, ako platiteľ DPH. Z\nvýsledkov daňovej kontroly vykonanej u žalobcu za predmetné zdaňovacie obdobia vyplynulo, že tovar\nsa pohyboval v reťazci obchodných spoločností prepojených na osobu Y. U., ktorý bol v postavení\nkonateľa a spoločníka. Tovar, ktorý bol deklarovaný na sporných faktúrach bol uskladnený v jednom\nsklade, neopustil tento sklad a menil iba vlastníka z jednej spoločnosti, kde bol konateľom Y. U.\ndo ďalšej spoločnosti, kde tiež Y. U. vystupoval ako konateľ. Krajský súd ďalej dôvodil, že podľa\nvyjadrenia konateľa žalobcu, tovar bol v rámci jedného skladu premiestňovaný z jedného miesta v\nsklade na ďalšie skladovacie miesto, pričom konateľ žalobcu nevedel preukázať ani spôsob tohto, tzv.\npreskladnenia tovaru, ani s tým súvisiace režijné náklady a nezdôvodnil ani obchodný, resp. ekonomický\núčel takýchto presunov tovarov, ktoré mali byť ponímané, ako obchodné aktivity medzi jednotlivými\nobchodnými spoločnosťami, ktorých bol konateľom. Y. U. bol podľa svojho vyjadrenia v celom reťazci\nsvojich obchodných spoločností nezastupiteľný a iba on mohol podávať vyjadrenia a predkladať dôkazné\nprostriedky ku kontrole. Je preto logické, že kontrolné orgány vyžadovali od Y. U. predloženie dôkazov\npreukazujúcich uskutočnenie zdaniteľných obchodov, pričom zdôrazňovali skutočnosť, že tieto dôkazy\nmôže vzhľadom na svoju nezastupiteľnosť predkladať iba konateľ žalobcu, ktorý je súčasne konateľom\naj dodávateľských obchodných spoločností. Podľa krajského súdu konštatovanie správcu dane, ako i\nžalovaného v ich rozhodnutiach o tom, že u žalobcu nebol vytvorený predpoklad ekonomickej činnosti v\nrozsahu, ako to deklaroval v podaných daňových priznaniach, v dôsledku čoho žalobca ani nevykonával\nreálnu ekonomickú činnosť, je v súlade so zisteniami správcu dane. Žalobca nezamestnával žiadnych\nzamestnancov, nevlastnil žiaden hnuteľný alebo nehnuteľný majetok, dopravné prostriedky, neúčtoval\nžiadne režijné náklady v súvislosti s podnikateľskou činnosťou a tvrdenie žalobcu, že výkony u neho,\ntzv. preskladňovanie tovaru vykonávali zamestnanci spoločnosti R., bez preukázania tohto tvrdenia\nnepostačuje pre záver, že žalobca vykonával reálnu ekonomickú činnosť.\nPokiaľ žalobca namietal, že správca dane nedisponuje žiadnym priamym ani nepriamym konkrétnym\ndôkazom, ktorý by vyvrátil uskutočnenie zdaniteľných plnení a dodanie tovaru, tak krajský súd sa s\ntouto argumentáciou žalobcu nestotožnil a uviedol, že podanými daňovými priznaniami za príslušné\nzdaňovacie obdobia si žalobca uplatnil hmotnoprávny nárok na vrátenie nadmerného odpočtu DPH a\nz ustanovenia § 29 ods. 8 a § 15 zákona č. 511/1992 Zb. vyplýva, že je povinnosťou platiteľa DPH\npreukázať oprávnenosť uplatňovaných nárokov na odpočet DPH. Ustanovenie § 49 ods. 2 písm. a/\nuvedeného zákona podmieňuje vznik práva na odpočet DPH zaplatenej za dodanie tovaru alebo služby\ntým, aby bolo preukázané dodanie tovaru alebo služby inou zdaniteľnou osobou - touto inou zdaniteľnou\nosobou je osoba, ktorá vystavila faktúru za dodanie tovaru alebo služby a aj preto nebolo povinnosťou\nsprávcu dane v rámci daňovej kontroly zabezpečovať dôkazy, ktoré by vyvracali uskutočnenie sporných\nzdaniteľných plnení, naopak bolo povinnosťou žalobcu preukázať ich uskutočnenie.\nKrajský súd taktiež neakceptoval námietky žalobcu pokiaľ žalobca namietal postup žalovaného, ktorý\nmal v súvislosti so začatím, spôsobom a priebehom výkonu daňových kontrol spoločností personálne\nprepojených Y. U. porušiť zásadu dvojstupňovosti konania a že mal prekročiť svoje kompetencie formou\npriamych zásahov do výkonu daňových kontrol u subjektov prepojených prostredníctvom osoby Y. U. a\nkoordinácie týchto daňových kontrol. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na nález Ústavného súdu SR\nč. k. I ÚS 238/06 - 39 zo dňa 16. decembra 2008 a jeho dôvody, a preto žalobcom tvrdené nelegitímne\nzásahy Daňového riaditeľstva SR do výkonu daňových kontrol u subjektov prepojených prostredníctvom\nY. U. nemôžu predstavovať porušenie článku 2 ods. 2 Ústavy SR.\n\nKrajský súd považoval za zákonný i postup správcu dane, ktorý ponechal daň na výstupe, pokiaľ išlo o\nžalobcom tvrdené zdaniteľné obchody týkajúce sa predaja drevených plotov, jablčných bední drevených,\nhoci tieto obchody podľa zistení správcu dane neboli reálne uskutočnené a žalobcovi tak nevznikla\ndaňová povinnosť z titulu dodania tovaru. Takýto postup správcu dane bol v súlade s § 71 ods. 6 zákona\nč. 222/2004 Z. z., ktorého obsahom je premietnutie čl. 203 Smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom\nsystéme DPH (,,daň z pridanej hodnoty platí každá osoba, ktorá uvedie túto daň na faktúre\"). Žalobca\nvystavil odberateľské faktúry, ktorými deklaroval predaj uvedených komodít, na ktorých uviedol DPH a\npreto bol povinný i v zmysle § 71 ods. 6 zákona o DPH odviesť daň uvedenú v predmetných faktúrach\ndo štátneho rozpočtu SR. Pokiaľ žalobca vystavil tieto faktúry len formálne a k dodaniu deklarovaných\ntovarov nedošlo, mal potom právo postupovať podľa § 75 ods. 7 zákona o DPH a urobiť nápravu podaním\ndodatočného daňového priznania za príslušné zdaňovacie obdobia.\nKrajský súd taktiež dôvodil, že pokiaľ žalobca namietal, že postupom správcu dane v priebehu\ndaňovej kontroly došlo vo vzťahu k nemu k porušeniu zásady proporcionality, tak táto skutočnosť\nv priebehu preskúmavacieho konania nebola preukázaná. Krajský súd v tejto súvislosti uviedol, že\nprincíp proporcionality je normatívne zakotvený v čl. 52 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie\na predstavuje jednu zo všeobecných právnych zásad, ktoré sú základom právneho poriadku Európskej\núnie. Je rešpektovaná v rozhodovacej praxi Súdneho dvora Európskej únie ako aj Ústavného súdu\nSR, ktorý vo svojom náleze sp. zn. PL ÚS 3/00 poskytol výklad tejto zásady a že podstatu zásady\nproporcionality zovšeobecnil Ústavný súd SR aj v náleze sp. zn. PL ÚS 67/07.\nPrvostupňový súd uviedol, že je nesporné, že žalobca ako fyzická osoba - podnikateľ bol súčasne\nspoločníkom a konateľom niekoľko desiatok obchodných spoločností, ktoré uskutočňujú medzi sebou\nako platitelia dane z pridanej hodnoty zdaniteľné obchody. Y. U. v týchto obchodných spoločnostiach\nvykonával súčasne všetky činnosti súvisiace s obchodno - ekonomicky a organizačno - výrobnými\naktivitami týchto spoločností a podľa vlastného vyjadrenia bol v celom reťazci svojich obchodných\nspoločností nezastupiteľný a ku všetkým preberaným skutočnostiam mohol iba on podať vyjadrenia\na predkladať dôkazné prostriedky ku kontrole, preto bol súbežný výkon daňových kontrol u viacerých\ntýchto spoločností nevyhnutný v záujme najúplnejšieho zistenia skutkového stavu veci. Reálnosť\nuskutočnených obchodov bolo možné preukázať iba zisťovaním pohybu tovaru v reťazci spoločností,\nv ktorých Y. U. bol konateľom. Snahou správcu dane bolo zistiť pôvod tovaru, t.j. kto bol prvotným\ndodávateľom tovaru, cez ktorú obchodnú spoločnosť v reťazci obchodných spoločností, v ktorých\nje žalobca konateľom, sa tovar do tohto reťazca dostal, resp. kedy tovar a cez ktorú spoločnosť\nopustil tento reťazec obchodných spoločností. Postup správcu dane bol preto v súlade so zásadou\nproporcionality. Žalobca, ktorý bol súčasne konateľom ďalších obchodných spoločností, si musel byť\nvedomý toho, že pri uplatňovaní nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty\nmôže byť dôvodnosť uplatnených nárokov predmetom daňových kontrol zo strany príslušných správcov\ndane a pri týchto daňových kontrolách správcovia dane realizujú svoje zákonné oprávnenie. Podľa\nkrajského súdu z týchto dôvodov nemožno preto akceptovať námietku žalobcu týkajúcu sa veľkého počtu\nsúčasne vykonávaných daňových kontrol v obchodných spoločnostiach, ktorých konateľom bol žalobca.\nVeľkému počtu spoločností personálne a majetkovo prepojených jeho osobou musel zodpovedať aj\npočet daňových kontrol.\nKrajský súd sa taktiež nestotožnil s námietkou žalobcu, že predmetnú kontrolu dane z pridanej hodnoty\nu žalobcu aj za zdaňovacie obdobie február 2008 vykonali zamestnanci správcu dane, ktorí neboli\norganizačne začlenení ako zamestnanci miestne príslušného správcu dane - Daňového úradu Trebišov,\nkeď žalobca argumentoval nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 118/08 zo dňa 10. decembra\n2009 a namietal, že právne závery vyplývajúce z uvedeného nálezu Ústavného súdu SR krajský súd vo\nsvojej doterajšej rozhodovacej praxi predtým akceptoval. Krajský súd v tejto súvislosti pri posudzovaní\nžalobnej námietky žalobcu poukázal nato, že vychádza zo zmeny rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky prezentovanej jeho rozsudkami sp. zn. 5Sžf/68/2011 zo dňa 23. februára 2012,\n4Sžf/8/2012 zo dňa 26. júna 2012 a 4Sžf/15/2012 zo dňa 26. júna 2012. Uviedol, že v rozsudku sp. zn.\n5Sžf/68/2011 zo dňa 23. februára 2012 Najvyšší súd Slovenskej republiky dal do pozornosti ohľadne\nnamietaného nezákonného zloženia kontrolnej skupiny neskoršie uznesenie Ústavného súdu SR č. k. II.\nÚS 159/2011 - 19 zo dňa 13. apríla 2011, ktorým Ústavný súd SR odmietol ústavnú sťažnosť žalobcu proti\nrozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžo/101/2010 zo dňa 27. októbra 2010, ako\nzjavne neopodstatnenú, keď mal za to, že právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri určení\nkontrolnej skupiny Ústavný súd SR nespochybnil, ba naopak vyjadril, že predmetný názor Najvyššieho\n\nsúdu Slovenskej republiky nevykazuje nedostatky v zásade popierajúce účel a význam vykladaného\na aplikovaného relevantného zákonného predpisu. Krajský súd ďalej uviedol, že s prihliadnutím na\nosobité okolnosti konkrétneho prípadu je možné považovať judikovanie právneho názoru vyplývajúce z\nnálezu Ústavného súdu SR č. k. II ÚS 118/08 - 61 zo dňa 10. decembra 2009 za ojedinelé vybočenie z\nprevažujúcej ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR. V závere svojho rozsudku krajský súd uviedol, že\nsa stotožňuje s právnym záverom žalovaného, že žalobca nepreukázal vierohodnými dôkazmi samotnú\nrealizáciu deklarovanú zdaniteľným obchodom medzi ním a jeho dodávateľmi, že došlo k fyzickému\ndodaniu tovaru, a tým aj k nadobudnutiu práva nakladať s tovarom, ako vlastník a taktiež sa stotožnil so\nstanoviskom žalovaného, že hlavným cieľom žalobcom deklarovaných obchodných aktivít bolo získanie\ndaňovej výhody, pretože žalobcom tvrdené zdaniteľné obchody neboli vytvorené za ekonomickým\núčelom.\nProti rozsudku Krajského súdu v Košiciach podal odvolanie žalobca a žiadal, aby Najvyšší súd\nSlovenskej republiky v odvolacom konaní napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že predmetné\nrozhodnutia Daňového riaditeľstva SR v spojení s dodatočnými platobnými výmermi Daňového úradu\nKráľovský Chlmec zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie a žalovaného zaviaže k povinnosti\nzaplatiť žalobcovi náhradu trov konania. Žalobca má za to, že krajský súd dospel na základe vykonaných\ndôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a v napadnutom rozsudku tiež neuviedol, že na základe\nakých skutočností dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8\nzákona č. 511/1992 Zb. Jediným argumentom v tomto prípade je skutočnosť, že žalobca preukazoval\npredmetné obchody len faktúrami, resp. pokladničnými dokladmi a nesplnil zákonné podmienky uvedené\nv § 49 zákona o DPH, a preto je žalobca toho názoru, že prvostupňový súd svoje rozhodnutie\nriadne neodôvodnil. Skutočnosť, že medzi spoločnosťami existuje personálne prepojenie nie je sama\nosebe spôsobilá mať výpovednú hodnotu vo vzťahu k uskutočneniu (neuskutočneniu) akéhokoľvek\nplnenia. Pokiaľ žalovaný, ako i krajský súd argumentovali, že žalobca nepreukázal existenciu režijných\nnákladov, a že nebol u neho vytvorený predpoklad ekonomickej činnosti v rozsahu, ktorý deklaroval,\nžalobca poukázal v tejto súvislosti práve na jeho personálne prepojenie s podnikateľskými subjektmi,\ns ktorými obchodoval. Tieto podnikateľské subjekty v podstate fungovali vo forme blízkej holdingu,\nktorý spojuje výhody veľkých podnikov (napr. ekonomickú silu, kapacitné možnosti, významnejšie\npostavenie na trhu) s výhodami podnikov menších jednotiek holdingu (napr. pružnosti). Skutočnosť, že\ndaňový subjekt neúčtuje o režijných nákladoch (vodné, stočné, spotreba elektrickej energie), neznamená\nautomaticky, že by tento daňový subjekt nevykonával reálne žiadnu činnosť a nemal vytvorené reálne\npodmienky na uskutočnenie zdaniteľných obchodov. Nakoľko Y. U. riadil, ako štatutárny zástupca\nniekoľko spoločností, nebolo v danom prípade účelné, aby každá z týchto spoločností bola osobitne\nodberateľom telekomunikačných služieb, energie, vody a plynu, prípadne ďalších služieb, ktoré obvykle\nvyužívajú podnikateľské subjekty pri svojej podnikateľskej činnosti. Poukázal na to, že zákonom nie je\nzakázané, aby 1 podnikateľský subjekt využíval so súhlasom ďalšieho podnikateľského subjektu služby\ntelekomunikačných operátorov, energiu, vodu či plyn, za ktoré platí ako odberateľ podnikateľský subjekt\nodlišný od daňového subjektu, obzvlášť, ak sú personálne prepojené. Z faktu, že si žalobca neúčtoval\nprevádzkovú réžiu a nemal zamestnancov, príp., že nemal vlastné skladovacie priestory, nie je možné\nteda automaticky vyvodiť, že uskutočnené zdaniteľné obchody boli nereálne a s touto skutočnosťou sa\nkrajský súd nezaoberal. Krajský súd sa taktiež nevysporiadal s námietkou, že rozhodnutie žalovaného je\nnepreskúmateľné a poukázal na skutočnosti, ktoré majú byť obsahom dôvodov rozhodnutia odvolacieho\nsprávneho orgánu. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu SR. Navyše\nkrajský súd sa v dôvodoch svojho rozsudku nevysporiadal ani s námietkou týkajúcou sa postihovania\na zakladania dôkaznej situácie na personálnom prepojení obchodujúcich daňových subjektov, ktorá\nskutočnosť bola predmetom žaloby. Žalobca tiež poukázal na princíp právnej istoty, ktorého súčasťou\nje predvídateľnosť práva, pričom žalobca má za to, že v danom prípade došlo k porušeniu princípu\nprávnej istoty vo vzťahu k námietke ohľadom neodôvodnenia rozhodnutia a v tejto súvislosti poukázal\nna rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 12. januára 2011, sp. zn. 7S/13934/2010 týkajúceho\nsa obchodnej spoločnosti SHEN TIAN, s.r.o., so sídlom v Trebišove, proti žalovanému Daňovému\nriaditeľstvu SR, kde sa jednalo o skutkovo totožnú vec. Podľa žalobcu v danom prípade Krajský súd v\nKošiciach rozhodol odlišným spôsobom ako prv v prípade skutkovo i právne obdobnej veci bez toho, aby\nv odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol argumenty, pre ktoré by bola v danej veci žalobcovmu právu\nposkytnutá odlišná ochrana, než v inom označenom konaní, kde sa rovnako jednalo o spoločnosť, ktorá\nje personálne prepojená s osobou Y. U.. Čo sa týka námietok žalobcu procesného charakteru ohľadom\nnezákonnosti daňovej kontroly, tak túto námietku vyhodnotil krajský súd ako nedôvodnú s poukazom na\n\npríslušné rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré poukazovali na uznesenie Ústavného\nsúdu SR č. k. II. ÚS 159/2011 - 19 zo dňa 13. apríla 2011 a podľa žalobcu nepostupoval krajský súd\nv súlade so zákonom, pretože vzhľadom na príslušné námietky žalobcu, ak príslušné dôkazy získané\nv rámci daňovej kontroly boli získané v rozpore so zákonom, teda kontrolórmi miestne nepríslušného\nsprávcu dane, nemožno hovoriť o dôkazoch získaných zákonným spôsobom, a tieto nemohli byť v\nkonečnom dôsledku použité ani v rámci vyhotovenia protokolu a ani v ďalšom konaní. Žalobca poukázal\nv tejto súvislosti na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR č. k. 2Afs 69/2004 - 52 zo dňa\n21. apríla 2005. Žalobca má za to, že krajský súd v danom prípade dospel k nesprávnej aplikácii\npredmetných rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na daný prípad, na ktoré poukazuje a\ntiež predovšetkým i uznesenia Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 159 /2011 - 19 z 13. apríla 2011. Poukázal\nna dôvody tohto uznesenia Ústavného súdu SR, a že meritom veci, ktorou sa ústavný súd v predmetnom\nprípade zaoberal bola skutočnosť, že žalobca bude môcť všetky svoje námietky uplatňovať v ďalšom\nkonaní, a teda nebol daný dôvod na to, aby sa touto vecou podrobne, teda aj v rozsahu námietok voči\ndaňovej kontrole vykonávanej zamestnancami miestne nepríslušného správcu dane zaoberal Ústavný\nsúd SR, ktorý sa napokon k skutočnosti zákonnosti kontroly vykonávanej zamestnancami miestne\nnepríslušného správcu dane žiadnym spôsobom ani nevyjadroval, keďže tieto boli následne predmetom\nďalšieho konania po zrušení napadnutého rozhodnutia žalovaného, z čoho možno vyvodiť aj záver o\ntom, že v predmetnej veci ešte nepadlo ani konečné rozhodnutie, ktoré by s určitosťou riešilo otázku\nzákonnosti takejto kontroly. Naopak rozhodnutie Ústavného súdu SR, o ktoré sa žalobca od začiatku\nopieral a to II. ÚS 118/08 zo dňa 10. decembra 2009 riešilo otázku vykonávania daňovej kontroly\nzamestnancami miestne nepríslušného správcu dane ako primárnu otázku a meritum veci, pričom názor\nÚstavný súd SR bol v tomto prípade nepochybný a jasne podporuje argumentáciu žalobcu. Preto podľa\nžalobcu poukazovanie v danom prípade na iné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktoré sa otázkou\nposudzovania zákonnosti vykonávania daňovej kontroly zamestnancami miestne nepríslušného správcu\ndane priamo nezaoberalo, je potom zjavne nesprávne právne posúdenie prejednávanej veci. V tejto\nsúvislosti žalobca poukázal i na ustanovenie § 250i ods. 3 OSP a na prípadné vady, ktoré mohli mať\nzávažný vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a ako príklad uviedol námietky proti postupu\nzamestnanca správcu dane pri výkone daňovej kontroly v zmysle § 15 ods. 8 zákona č. 511/1992\nZb. Žalobca má jednoznačne za to, že argument krajského súdu, že došlo k zmene rozhodovacej\npraxe súdov nezodpovedá skutočnosti, keďže samotný žalobca disponuje dôkazom, ktorý jednoznačne\nvyvracia toto tvrdenie súdu, na ktorom v zásade je postavené i zamietnutie žaloby žalobcu a žalobca\nv tejto súvislosti poukázal na skutkovo a právne totožnú vec AGROTRŇA, s.r.o. proti žalovanému\nFinančnému riaditeľstvu SR, o ktorej veci rozhodoval tiež Krajský súd v Košiciach, na ktorú vec v\nkonečnom dôsledku bol aplikovaný nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 118/08 zo dňa 10. decembra\n2009. V tejto veci Krajský súd v Košiciach žalobe žalobcu vyhovel a jeho rozhodnutie potvrdil i Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 2Sžf/16/2012 zo dňa 23. októbra 2012.\nFinančné riaditeľstvo Slovenskej republiky sa písomne ku odvolaniu žalobcu proti rozsudku Krajského\nsúdu v Košiciach vyjadrilo a uviedlo, že žalovaný trvá na svojich rozhodnutiach zo dňa 30. augusta 2011\na ich odôvodnení a tiež trvá na vyjadreniach k jednotlivým žalobám a v plnom rozsahu sa stotožňuje\ns právnym posúdením veci uvedeným v napadnutom rozsudku Krajského súdu v Košiciach. Žalovaný\nzároveň žiadal vo svojom písomnom vyjadrení, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom\nkonaní napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach potvrdil a zaviazal žalobcu na zaplatenie trov\nkonania.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta\nprvá OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako i konanie, ktoré mu predchádzalo v\nrozsahu a medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP);\nodvolanie žalobcu prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP),\nkeď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli\na na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3\nOSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu\nproti rozsudku krajského súdu nie je možné vyhovieť a to z nasledovných dôvodov :\nV správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická\nosoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,\naby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods.1 OSP).\n\nPodľa § 250i ods. 3 OSP na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak vzniknuté vady\nmohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.\nNajvyšší súd nezistil procesné vady, ktoré by samy o sebe boli dôvodom pre zrušenie rozhodnutia\nKrajského súdu v Košiciach. Rozsudok krajského súdu sa dostatočne podrobne zaoberá skutkovými\nzisteniami správnych orgánov, námietkami žalobcu, ako aj vyjadreniami správnych orgánov na tieto\nnámietky. Odvolací súd sa preto v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi prvostupňového rozsudku, ktoré\nzodpovedajú obsahu spisu a tieto dôvody si odvolací súd osvojuje ako svoje vlastné.\nNajvyšší súd prvostupňový rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 OSP ako vecne správny potvrdil a súčasne\nodkazuje na jeho podrobné dôvody vo vzťahu ku všetkým dôvodom podaného odvolania, ktoré sú\nprakticky totožné s dôvodmi samotnej žaloby a s ktorými sa krajský súd náležite po stránke skutkovej aj\nprávnej vysporiadal a odvolací súd nevidí dôvod na zopakovanie vecne správnych dôvodov rozsudku\nkrajského súdu.\nPodľa § 219 ods. 2 OSP odvolací súd len dopĺňa dôvody prvostupňového rozsudku nasledovne:\nPodľa § 1a písm. c/ zákona o správe daní, správou daní je evidencia a registrácia daňových subjektov a\nich vyhľadávanie, overovanie podkladov potrebných na správne a úplné zistenie dane, daňové konanie,\ndaňová kontrola, evidovanie daní a preddavkov vrátane vysporiadania daňových preplatkov a daňových\nnedoplatkov, daňové exekučné konanie a ďalšie činnosti správcu dane a iných orgánov 1a) podľa tohto\nzákona alebo osobitných zákonov.\nPodľa § 2 ods. 1 zákona o správe daní v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými\nprávnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom\nchránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.\nPodľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý\ndôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom\nkonaní vyšlo najavo.\nPodľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie\ndo úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo\nvybratie dane.\nPodľa § 15 ods. 1 zákona o správe daní, daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje alebo\npreveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej\npovinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola\nsa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo\nosobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo\nkontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona,\nalebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru\noslobodeného od dane podľa osobitných zákonov.\nPodľa § 15 ods. 5 zákona o správe daní daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola\n(ďalej len ,,kontrolovaný daňový subjekt\"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo a) na\npredloženie služobného preukazu zamestnancom správcu dane a písomného poverenia zamestnanca\nsprávcu dane na výkon daňovej kontroly, b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami, c)\npredkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, najneskôr v lehote podľa\nodseku 10 druhej vety, d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového\nsubjektu v súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu, e) klásť\nsvedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní, f) vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej\n\nkontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim,\ng) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.\nPodľa § 15 ods. 6 zákona o správe daní kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi\nsprávcu dane tieto povinnosti: a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú\nkontrolu, b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly, c) poskytovať\npožadované informácie sám alebo ním určenou osobou, d) predkladať účtovné a iné doklady, ktoré\npreukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady v písomnej forme alebo v technickej forme\nvrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne\nalebo písomné vysvetlenia, e) predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky\npreukazujúce jeho tvrdenia najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety, f) umožňovať vstup do\nsídla kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie\ns jeho zamestnancom, g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla alebo prevádzkových priestorov\nkontrolovaného daňového subjektu alebo poskytnúť výpisy, prípadne kópie (§ 14 ods. 3).\nPodľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na\nsprávne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na\nktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť,\nsprávnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Jednou\nzo základných zásad daňového konania je v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a o\nzmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, zásada zákonnosti,\nktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne\nzáväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2\nods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými\nsubjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad, tzv. zásada\nvoľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej správca dane hodnotí\ndôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom\nprihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.\nÚčelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými\nhmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov\npreto zakotvuje oprávnenie daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje\npovinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon\no správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných\nskutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo daňovej povinnosti daňového subjektu.\nPodľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové\nkonanie.\nPodľa § 29 ods. 2 zákona o správe daní, správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre určenie\ndaňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pri tom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.\nPodľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. v platnom znení právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby\nvzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.\nPodľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z\ntovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako platiteľ, s výnimkou ods. 3 a 6. Platiteľ\nmôže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb,\nktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.\nPodľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť,\nak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.\n\nVzhľadom na uvedené, napriek tomu, že žalobca predložil ako dôkazy predmetné faktúry, ktoré majú\nvyvrátiť tvrdenie žalovaného, tak správca dane, ako i žalovaný správne vyhodnotili dôkazy predložené\nžalobcom ako nedôveryhodné.\nPodmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH sú hmotnoprávnej\npovahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet.\nNaopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje,\npreukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil zákon. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje\nnárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody\nboli reálne uskutočnené.\nNa základe vyššie uvedených skutočností správca dane svoj záver, že sa zdaniteľné plnenie, ktoré\nsi uplatnil žalobca v daňovom priznaní neuskutočnilo, podložil skutkovými zisteniami s konkrétnym\nodkazom na vykonané dôkazy a ich obsah, ktoré vyhodnotil a dostatočne zdôvodnil, na základe čoho\ndospel, podľa názoru najvyššieho súdu, k oprávneným pochybnostiam o neuskutočnení zdaniteľných\nplnení.\nPokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že skutkový stav bol nesprávne právne posúdený, najvyšší\nsúd sa s touto námietkou žalobcu zhodne s názorom súdu prvého stupňa nestotožňuje. V danom\nprípade nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry,\niba predložením účtovných dokladov a zmlúv, pretože uskutočnenie zdaniteľného plnenia je potrebné\npreukázať nielen po formálnej ale aj po obsahovej stránke. K tejto námietke dáva žalobcovi súd do\npozornosti, že v zmysle ustanovenia § 29 ods. 8 zákona o správe daní je dôkazné bremeno na\nstrane daňového subjektu. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky\ntvrdené skutočnosti, pričom správca dane tieto dôkazy posudzuje. Správca dane, ktorý získa oprávnené\npochybnosti o tom, či bola predmetná služba dodaná, nie je povinný dokazovať jej nedodanie, ale daňový\nsubjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou v predkladaných\nfaktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry. Ak daňovník neunesie\nv tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočet DPH.\nŽalobca ako podnikateľský subjekt má byť dostatočne oboznámený so svojimi povinnosťami daňovníka\nvo vzťahu k správcovi dane, ktoré vyplývajú z daňových zákonov (plnenie daňových povinností je jedna\nz podstatných podmienok podnikania). Dá sa preto oprávnene očakávať od daňovníka vedomosť o tom,\nže má v zmysle daňových predpisov preukázať pri predpokladanej daňovej kontrole, že k zdaniteľnému\nplneniu skutočne došlo a taktiež musí vedieť preukázať, že kto uvedenú službu skutočne aj reálne\nposkytol.\nV odôvodnení rozhodnutia sa prvostupňový súd vysporiadal so všetkými skutkovými aj právnymi\notázkami majúcimi význam pre posúdenie prejednávanej veci. V rozhodnutí uviedol zákonné\nustanovenia, na základe ktorých dospel k právnemu záveru a dostatočným spôsobom sa vysporiadal\naj s právnou argumentáciou žalobcu.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil ani takú vadu, ktorá\nby mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250j ods. 3 OSP), v dôsledku čoho\nnemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu alebo jeho postup nie je v súlade\nso zákonom.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky sa v danom prípade stotožňuje s Krajským súdom v Košiciach, ktorý\nvyslovil záver, že akceptuje stanovisko žalovaného správneho orgánu, podľa ktorého hlavným cieľom\nžalobcom deklarovaných obchodných aktivít bolo získanie daňovej výhody, pretože žalobcom tvrdené\nzdaniteľné obchody neboli vytvorené za ekonomickým účelom.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky je taktiež toho názoru, že vzhľadom na všetky okolnosti posudzovanej\ndaňovej veci, vyplýva potom logický záver, že jediným účelom i napriek formálnemu deklarovaniu\npodmienok vyplývajúcich zo zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty bolo v danom prípade iba\nzískanie nadmerného odpočtu, pričom konanie žalobcu vzhľadom na skutkové okolnosti posudzovanej\nveci postráda akýkoľvek ekonomický zmysel a preto takémuto konaniu daňového subjektu nemožno\n\nprostredníctvom daňového práva poskytnúť pre daňové účely príslušnú ochranu v rámci súdneho\nprieskumu.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky žalobcu\nuvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie\ndanej veci a preto napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta\ndruhá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil, stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods.\n2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), nakoľko pri nedostatku žalobných dôvodov pre zrušenie\nnapadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti.\nNa základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok\nžalobcu a tiež s prihliadnutím na závery obsiahnuté v dôvodoch rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od právneho názoru krajského súdu\nv danej veci odchýlil (napr. zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu\nalebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska) a preto v zmysle ust. § 219 ods. 1, 2 OSP za\npoužitia ust. § 246c ods. 1 OSP napadnutý rozsudok krajského súdu ako súladný so zákonom potvrdil.\nO trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle ust. § 250k ods.\n1 OSP v spojení s ust. § 224 ods. 1 OSP za použitia ust. § 246c ods. 1 veta prvá OSP. Žalobca v\nodvolacom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprináleží.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "7S/127/2011", "guid": "e2ee7511-3706-41b0-9c51-7cb0f7e8483d:34a4da2c-665d-43cf-a561-6575136b4da5", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}