{"guid": "1c69bab4-9976-4e75-985e-e1025c6db950:a128ee39-44cc-443b-9004-8e78a0b714c6", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:7011200852.1", "spisova_znacka": "8Sžf/44/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/44/2013 z 22. 5. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22. mája 2014, sp. zn. 8Sžf/44/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:7011200852.1", "identifikacne_cislo": "7011200852", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "CSc., JUDr. Eva Babiaková", "sudca_id": 440, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/csc-judr-eva-babiakova-440", "datum_vydania": "2014-05-22", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/511", "nazov": "zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/511-1992"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-44.odsek-6.pismeno-b", "nazov": "§ 44 ods. 6 písm. b) zákona č. 511/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-44.odsek-6.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/511-1992/paragraf-44"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222", "nazov": "zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/511#paragraf-44"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/a128ee39-44cc-443b-9004-8e78a0b714c6", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:7011200852.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:7011200852.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:7011200852.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Sžf/44/2013\n7011200852\n22. 05. 2014\nCSc., JUDr. Eva Babiaková\nECLI:SK:NSSR:2014:7011200852.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc.\na členov senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a Mgr. Petra Melichera, v právnej veci žalobcu: JOMADO s.r.o.,\nHlavná 600, Streda nad Bodrogom, IČO: 36 588 547, zast. JUDr. Martinou Gombosovou, advokátkou, so\nsídlom Moldavská cesta 21/A, Košice, proti žalovanému: 1/ Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky,\nLazovná 63, Banská Bystrica, žalovanému 2/ Daňový úrad kráľovský Chlmec, Mierová 264/2. Kráľovský\nChlmec, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného 1/ č. I/223/13561-69293/2011/999608-r zo\ndňa 4. júla 2011, a žalovaného 2/ č. 738/230/28254/10/Kaš zo dňa 13. decembra 2010, konajúc o\nodvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/103/2011 - 95 zo dňa 13. februára\n2013, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/103/2011 - 95 zo dňa\n13. februára 2013, p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nNapadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal\npreskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/223/13561-69293/2011/999608-r zo dňa 4.\njúla 2011, ktorým žalovaný podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní (ďalej\nlen ,,zákon č. 511/1992 Zb.\") potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Kráľovský Chlmec č.\n738/230/28254/10/Kaš zo dňa 13. decembra 2010, ktorým správca dane podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod\n1. zákona č. 511/1992 Zb. nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie\nobdobie október 2009 v sume 46 657,79 € a určil žalobcovi vlastnú daňovú povinnosť za zdaňovacie\nobdobie október 2009 v sume 599 924,3 € a to všetko na základe vykonanej daňovej kontroly u žalobcu,\nktorej výsledok bol zachytený v Protokole o vykonaní kontroly č. 738/320/25276/10/Pal z 5. novembra\n2010.\nKrajský súd poukázal na skutočnosť, že žalovaný v 2/ rade nemohol byť účastníkom konania, nakoľko\nnebol správnym orgánom v poslednom stupni, ktorý o nepriznaní nadmerného odpočtu DPH rozhodol\na preto súd postupujúc podľa § 250d ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP\") konanie\nvoči žalovanému v 2/ rade zastavil.\nO žalobe voči rozhodnutiu žalovaného v 1/ rade rozhodol krajský súd postupom podľa § 49 ods. 1 zákona\nč. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z. z.\" alebo „zákon o DPH\")\nako aj v zmysle § 71 ods. 1 a 6 zákona o DPH a § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.\n\nKrajský súd poukazujúc na jednotlivé úkony správcu dane a relevantné ustanovenia právnych predpisov\ndospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre odpočítanie\ndane z pridanej hodnoty v zdaňovacom období október 2009 na základe dodávateľských faktúr od\ndodávateľov VEMADO s.r.o., Drevobal a.s., TVX s.r.o., Drevo SK s.r.o. a TOKAJ INVEST s.r.o.\nPoukázal na to, že G. H. bol spoločníkom a konateľom niekoľko desiatok obchodných spoločností, ktoré\nmedzi sebou uskutočňovali zdaniteľné obchody, pričom konateľ spoločností vykonával činnosť v týchto\nspoločnostiach sám a vo vlastnom mene, pričom ku všetkým preverovaným skutočnostiam mohol iba\non podať vyjadrenia a predkladať dôkazné prostriedky ku kontrole, a preto bol súbežný výkon daňových\nkontrol u daňových subjektov personálne prepojených s M. H. potrebný. Súd pritom poukázal na podstatu\nproporcionality zovšeobecnenú v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS 67/07.\nKrajský súd poukázal na skutočnosť, že žalobca neúčtoval o režijných nákladoch, že v skutočnosti\nžalobca nevykonával žiadnu činnosť ako aj to, že nepreukázal uskutočnenie zdaniteľných plnení na\nzáklade ich reálneho využitia pri podnikateľskej činnosti. Uskutočnený nákup tovaru od uvedených\ndodávateľov žalobca preukazoval iba dodávateľskými faktúrami, pričom všetky faktúry ako aj\npokladničné doklady vystavoval p. G. H. st., ktorý bol konateľom žalobcu ako aj dodávateľských\nobchodných spoločností. Záverom krajský súd poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR č. k. II.\nÚS 118/08-61, ktorým bola prekonaná právna argumentácia vo vzťahu k otázke miestnej nepríslušnosti\nzamestnancov správcu dane.\nKrajský súd zároveň žalobcovi náhradu trov konania nepriznal a to postupom podľa § 250k ods. 1 OSP.\nProti predmetnému rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote dňa 27. marca 2013 odvolanie, ktoré\nodôvodnil ust. § 205 ods. 2 písm. b/, d/ a f/ OSP, t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať\nza následok nesprávne rozhodnutie, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym\nskutkovým zisteniam, a že súd prvého stupňa vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia. Žalobca\nžiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že zruší napadnuté rozhodnutie žalovaného\nako aj rozhodnutie správcu dane, vec vráti žalovanému na ďalšie konanie a žalovaného zaviaže k\nnáhrade trov konania.\nUviedol, že správca dane ako ani súd nevzali do úvahy žiadnu inú možnú alternatívu vo vzťahu k dodaniu\ntovaru, ale dospeli k ničím nepodloženému záveru, že pokiaľ žalobca nepredložil žiadne dôkazy o tom,\nže tovar bol doručený, tento tovar reálne dodaný byť nemohol. Žalobca neporušil § 49 ods. 2 zákona č.\n222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len „zák.\no DPH\"), pretože ako platiteľ využil svoje oprávnenie odpočítať daň, nakoľko bola voči nemu uplatnená\niným platiteľom. Skutočnosť, že medzi spoločnosťami existuje personálne prepojenie nemá výpovednú\nhodnotu vo vzťahu k uskutočneniu akéhokoľvek plnenia.\nPodľa názoru žalobcu sa súd nevysporiadal s jeho námietkou týkajúcou sa nedostatku dôvodov\nrozhodnutia žalovaného. Žalobca mal za to, že žalovaný sa nevysporiadal so všetkými námietkami\nuvedenými v odvolaní, a teda námietka nedostatočne odôvodneného rozhodnutia je opodstatnená.\nStrohé uvedenie, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí podrobne vysporiadal s odvolacími\nnámietkami nemožno považovať za riadne vyporiadanie sa so žalobnými dôvodmi a poskytnutie\nrelevantnej právnej ochrany žalobcovi. Žalobca poukazujúc na judikatúru Ústavného súdu SR bol toho\nnázoru, že zo strany Krajského súdu v Košiciach došlo aj k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho\nrozhodovania a k porušeniu právnej istoty, keďže vo veci sp. zn. 7S/13934/2010 (žalobca obchodná\nspoločnosť SHEN TIAN s.r.o.), Krajský súd v Košiciach zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa\n§ 250j ods. 2 písm. d/ zákona č. 99/1963 Zb. OSP, keď konštatoval, že je nesporné, že žalovaný reagoval\nv dôvodoch napadnutého rozhodnutia iba na jednu žalobcom uplatnenú odvolaciu námietku.\nPodľa žalobcu sa taktiež súd prvého stupňa riadne nevysporiadal s námietkou procesného charakteru\na to odkazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 118/08-61, pričom poukázal na rozsudok\nNajvyššieho súd Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/68/2011 a to poukazujúc na rozhodnutie Ústavného\nsúdu SR sp. zn. II. ÚS 159/2011, pričom nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 118/08 možno\npovažovať za ojedinelé vybočenie z prevažujúcej rozhodovacej praxe ústavného súdu.\n\nK podanému odvolaniu sa písomným podaním zo dňa 18. januára 2013 vyjadril žalovaný tak, že\nsa stotožňuje sa závermi krajského súdu uvedenými v napadnutom rozsudku a poukázal na svoje\nvyjadrenie k žalobe z 2. marca 2013 a navrhol napadnuté rozhodnutie potvrdiť. Poukázal na to, že\nžalobcova námietka ohľadne nepreskúmateľného a neodôvodneného rozhodnutia, nie je v súlade s ust\n§ 30 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. nakoľko uviedol (žalovaný) všetky skutkové zistenia správcu dane,\ndôkazné prostriedky a ich hodnotenie, skutočnosti, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov ako aj to, že\nsa vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní proti dodatočnému platobnému\nvýmeru správcu dane.\nPokiaľ išlo o druhú námietku týkajúcu sa nezákonnosti daňovej kontroly a v tejto súvislosti poukazujúci\nna nález Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 118/08-61 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 5Sžo/101/2010, poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 137/2010-28 z 24. marca\n2010, III. ÚS 386/08-24 z 25. novembra 2008, II. ÚS 137/2010 z 24. marca 2010 a II. ÚS 159/2011-19\nz 13. apríla 2011, ktorými bol za ústavne akceptovateľný posúdený právny názor ohľadom poverenia\nvykonaním daňovej kontroly zamestnancami iných daňových úradov v pôsobnosti Daňového riaditeľstva\nSlovenskej republiky ako spoločného nadriadeného orgánu, nemajúci známky svojvoľnosti a ústavnej\nnekonformnosti. Poukázal, že daňová kontrola bola vykonaná v súlade s ust. § 15 ods. 14 zákona č.\n511/1992 Zb., pričom v priebehu daňovej kontroly došlo k tomu, že kontrolu vykonávali zamestnanci\nDaňového úradu Kráľovský Chlmec.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 10 ods.\n2 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta\nprvá OSP v spojení s § 211 a nasl. OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.\nRozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň\nvyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej\nstránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk>. Rozsudok bol\nverejne vyhlásený dňa 22. mája 2014 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).\nPodľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak\nsa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v\nodôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne\ndoplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\nPodľa § 29 ods. 1, 2, 3 zákona č. 511/1992 Zb., dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové\nkonanie. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli\nzistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Netreba dokazovať\nskutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.\nPodľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na\nsprávne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na\nktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť,\nsprávnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.\nPodľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň,\nkeď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.\nPodľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň\nz tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3\na 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov\na služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.\n\nPredmetom\nsúdneho\nprieskumu\nje\nzákonnosť\nrozhodnutia\nžalovaného\nč.\nI/223/13561-69293/2011/999608-r zo dňa 4. júla 2011, ktorým žalovaný podľa § 48 ods. 5\nzákona č. 511/1992 Zb. potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Kráľovský Chlmec č.\n738/230/28254/10/Kaš zo dňa 13. decembra 2010, ktorým správca dane podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod\n1. zákona č. 511/1992 Zb. nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie\nobdobie október 2009 v sume 46 657,79 € a určil žalobcovi vlastnú daňovú povinnosť za zdaňovacie\nobdobie október 2009 v sume 599 924,3 €.\nVzhľadom na obsah odvolacích námietok sa najvyšší súd prvotne zaoberal namietaným nedostatkom\ndôvodov v rozsudku súdu prvého stupňa, pokiaľ sa jednalo o v žalobe vytýkaný nedostatok dôvodov\nrozhodnutia žalovaného.\nNajvyšší súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, pokiaľ krajský súd hodnotil neodôvodnenosť a z\nnej vyplývajúcu nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného. Krajský súd stručne, výstižne a správne\nvyhodnotil vznesenú námietku ako nedôvodnú. Nie je podstatou a zmyslom konania v správnom\nsúdnictve opakovane uvádzať, resp. mechanicky prepisovať všetky dôvody, ktoré na hodnotenie\njednotlivých námietok v daňovom konaní použil žalovaný. Naviac ani sám žalobca, či už v podanej žalobe\nako ani v podanom odvolaní neuviedol, ktorú konkrétnu námietku mal žalovaný v odvolacom konaní\nopomenúť.\nPokiaľ žalobca poukázal na iné rozhodnutie krajského súdu, ktorým bolo iné rozhodnutie žalovaného\nzrušené ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, najvyšší súd poukazuje, že v zmysle § 135\nods. 1 OSP konajúci súd nie viazaný právnym názorom vysloveným v skoršom rozsudku, avšak ak\nby sa rozhodol od neho odchýliť, prípadne považoval uvedené rozhodnutie pre prejednávanú vec za\nirelevantné, bol by povinný svoj postup náležite odôvodniť.\nV danom prípade však nemožno považovať za vyslovený právny názor skutočnosť, že iné rozhodnutie\nžalovaného neobsahovalo dostatok dôvodov. Táto okolnosť má pôvod v obsahu odôvodnenia určitého\nkonkrétneho rozhodnutia, ktorého zákonnosť sa preskúmava. Prijatím argumentácie žalobcu a jej\nrozvinutím ad absurdum by každé rozhodnutie, pri ktorom je namietaná nepreskúmateľnosť pre\nnedostatok dôvodov bolo potrebné zrušiť, bez ohľadu na skutočný stav zachytený v odôvodnení\npreskúmavaného správneho rozhodnutia. Aplikáciu skorších súdnych rozhodnutí na iné prípady\npodmieňuje totožnosť, prípadne minimálna odchýlka - obdobnosť, skutkového a právneho stavu,\nrovnako nie je bez významu postavenie súdu, ktorý rozhodnutie vydal (okresný, krajský či najvyšší súd),\nako aj ustálenosť judikatúry týkajúcej sa danej právnej otázky, pričom použitie skorších rozhodnutí je\nvýznamné najmä z hľadiska argumentačného rešpektujúc § 135 ods. 1 OSP.\nV súvislosti s námietkou žalobcu ohľadne záveru daňových orgánov, že pokiaľ neboli predložené\nžiadne dôkazy o tom, že tovar bol doručený, tento tovar reálne dodaný byť nemohol, najvyšší súd\npoukazujúc na § 29 ods. 8 zákona o správe daní, v zmysle ktorého dôkazné bremeno je na daňovom\nsubjekte, tento však ostal v priebehu daňovej kontroly nečinný. Pokiaľ k dodaniu tovaru došlo, bolo\npovinnosťou daňového subjektu predložiť správcovi dane relevantné doklady dokazujúce skutočný\npriebeh fakturovaných obchodov.\nRovnako neobstojí ani námietka, že správca dane ako aj žalovaný vychádzali len z toho, že žalobca\nje spoločnosťou, kde bol konateľom p. G. H. st. Z predloženého administratívneho spisu je zrejmé, že\nsprávca dane vykonal rozsiahle preverovanie uskutočnenia obchodov, boli vykonané početné úkony\n(viaceré opísané aj v rozsudku súdu prvého stupňa), z ktorých vyplýva, že reálne uskutočnenie obchodov\nnebolo preukázané.\nTaktiež neobstojí ani námietka ohľadom nezákonnosti vykonania daňovej kontroly inými zamestnancami\nako zamestnancami správcu dane, t.j. Daňového úradu Kráľovský Chlmec. Poverením vykonania\nkontroly u žalobcu boli zamestnanci správcu dane p. R. D. a Ing. G. L.-C. a to rozhodnutím\n\n738/320/21540/09/Pal zo 4. decembra 2009 a dňa 8. decembra 2009 bolo doručené žalobcovi\nupovedomenie o začatí daňovej kontroly tretí deň od doručenia upovedomenia. Protokol č.\n738/320/25276/10/Pal z 5. novembra 2010 bol spolu s dodatkom prerokovaný dňa 9. decembra 2010,\nteda v zákonnej lehote. Žalobca už v napadnutej žalobe nepreukázal, že by kontrolóri R. D. a Ing. G. L.-C.\nneboli zamestnancami príslušného správcu dane. Naviac príslušný správca dane žalobcu bol oprávnený\npo dohode s nadriadeným orgánom, t.j. Daňovým riaditeľstvom Slovenskej republiky poveriť aj iných\nzamestnancov, ktorí boli k príslušnému správcu dane pridelení na vykonanie rozsiahlej daňovej kontroly\nu firiem podnikateľa G. H., nakoľko išlo o naplnenie legitímnosti zákonom o správe daní sledovaného\ncieľa, t.j. zabezpečenia fiškálnych záujmov štátu. Názor Ústavného súdu SR v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS\n118/10 bol prekonaný neskoršími názormi a najmä názorom sp. zn. II. ÚS 159/10, ktorým sa aj ústavný\nsúd priklonil k názoru, že na zabezpečenie legitímneho cieľa zákonodarcu daného v zákone o správe\ndaní, môže správca dane po dohode s nadriadeným orgánom zabezpečiť výkon daňovej kontroly aj\nzamestnancami iných správcov dane. Preto uvedený postup krajského súdu v danej veci nevybočil z\nrámcov legálnosti a zákonnosti a nemal charakter svojvoľnosti a arbitrárnosti.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky sa na základe vyššie uvedených dôvodov stotožnil s rozsudkom\nKrajského súdu v Košiciach a nepovažujúc námietky žalobcu za dôvodné, napadnutý rozsudok\npostupom podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP ako vecne správny potvrdil, pričom v podrobnostiach naň\npoukazuje.\nO trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1\nveta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, keďže žalobca úspešný\nnebol a žalovanému v takomto konaní náhrada trov neprináleží.\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nveta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom\nod 1. mája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}