{"guid": "21cbc115-6765-4670-9c1c-b53097d4dd95:f6fb204b-c85a-4b3e-a532-5879f3c1de68", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:7010220604.3", "spisova_znacka": "2Sžf/27/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/27/2013 z 19. 3. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 19. marca 2014, sp. zn. 2Sžf/27/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:7010220604.3", "identifikacne_cislo": "7010220604", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Štefan Juhás", "datum_vydania": "2014-03-19", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-4", "nazov": "§ 4 zákona č. 511/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/511-1992/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-24", "nazov": "§ 24 zákona č. 511/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-24", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/511-1992/paragraf-24"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/511#paragraf-4", "/SK/ZZ/1992/511#paragraf-24"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/f6fb204b-c85a-4b3e-a532-5879f3c1de68", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:7010220604.3", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:7010220604.3", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:7010220604.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Sžf/27/2013\n7010220604\n19. 03. 2014\nJUDr. Alena Poláčková\nECLI:SK:NSSR:2014:7010220604.3\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Poláčkovej,\nPhD. a členov senátu JUDr. Eleny Kováčovej a JUDr. Jozefa Milučkého, v právnej veci žalobcu: Tempus\n- Trans, s.r.o., Železiarenská č. 49, Košice -Šaca, zastúpený advokátom: JUDr. Eugen Kostovčík,\nAdvokátska kancelária so sídlom v Košiciach, Gelnická č. 33, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo\nSlovenskej republiky, so sídlom Lazová ulica 63, Banská Bystrica, predtým Daňové riaditeľstvo\nSlovenskej republiky, Banská Bystrica, Nová ulica č. 13, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nžalovaného č. I/223/4098-23132/2010/999523-r z 5. marca 2010, o odvolaní žalobcu proti rozsudku\nKrajského súdu v Košiciach z 22. novembra 2012, č. k. 6S/11656/2010-129, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 22. novembra 2012, č. k.\n6S/11656/2010-129, p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nKrajský súd v Košiciach rozsudkom z 22. novembra 2012, č. k. 6S/11656/2010-129 zamietol,\npodľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP\"), žalobu žalobcu,\nktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti\npostupu a rozhodnutia žalovaného č.\nI/223/4098-23132/2010/999523-r z 5. marca 2010, ktorým žalovaný podľa § 48 ods. 5 zákona č.\n511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní\") potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového\núradu Košice II, č. 696/230/72220/09/Babj z 13. novembra 2009, ktorým bol žalobcovi podľa § 44 ods.\n6 písm. b/ bod 1 zákona o správe daní vyrubený rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie\nobdobie roka 2007 v celkovej sume 110 848,66 €.\nZ odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd preskúmal obsah administratívneho spisu\na zistil, že správca dane dňa 13. novembra 2009 dodatočným platobným výmerom č.: 696/230/72220/09/\nBbj podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona o správe daní vyrubil žalobcovi rozdiel dane z príjmov\nprávnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2007 v sume 110 848,66 €. Daňový úrad Košice II\nvykonal u žalobcu daňovú kontrolu, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 696/330/66242/2009/Jurí zo\ndňa 13. októbra 2009 a dodatok k protokolu č. 696/330/66242/2009/Jurí zo dňa 1. novembra 2009.\nProtokol bol spolu s dodatkom prerokovaný a doručený žalobcovi dňa 3. novembra 2009. Z výsledkov\nzistených vykonanou daňovou kontrolou vyplýva, že žalobca v podanom daňovom priznaní k daní z\npríjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2007 dňa 31. marca 2008 vykázal základ dane\nvo výške 37 962 267 Sk, čo je o 17 575 928 Sk menej ako zistil správca dane daňovou kontrolou\na priznal daň vo výške 7 212 830 Sk, čo je o 3 339 427 Sk menej ako zistil správca dane daňovou\n\nkontrolou. Tento dodatočný platobný výmer žalovaný svojím rozhodnutím zo dňa 5. marca 2010, č.:\nI/223/409823132/2010/999523-r podľa § 48 ods. 5 zákona o správe daní ako vecne správny potvrdil.\nVzhľadom k tomu, že žalobca vo svojom návrhu nenamietal výšku vyrubeného rozdielu dane z príjmov\nfyzických osôb ani skutkový stav veci, krajský súd sa zaoberal námietkami týkajúcimi sa procesného\npostupu správcu dane, voči ktorému žalobca námietky uviedol.\nPokiaľ žalobca namietal, že správca dane ,,zneužil\" ako dôkazný prostriedok úkon miestneho zisťovania\nnamiesto ústneho pojednávania so svedkami, a tým znemožnil žalobcovi klásť svedkom otázky krajský\nsúd poznamenal, že v súlade s ustanovením § 29 zákona o správe daní je v kompetencii správcu\ndane, pri aplikovaní základných zásad daňového konania, určiť spôsob dokazovania. Správca dane si\nv tomto prípade zvolil inštitút miestneho zisťovania. Preto dožiadaním podľa § 16 zákona o správe daní\npožiadal príslušných správcov dane, aby využitím vyššie spomenutého inštitútu miestneho zisťovania\npreverili doklady týkajúce sa iba deklarovaných sprostredkovaní u jednotlivých obchodov a požadoval\nod dotknutých strán iba vysvetlenie akým spôsobom došlo ku kúpe autobusov (cez sprostredkovateľa,\nresp. priamo). Krajský súd poukázal na to, že z obsahu dožiadania správcu dane ani z obsahu zápisníc\no miestnom zisťovaní nevyplýva, že by správca dane úmyselne dožiadaním o miestne zisťovanie chcel\ntento úkon zameniť s výsluchom svedka, lebo daňový subjekt s odberateľom uzavrel iba kúpnu zmluvu\na či pred uzavretím kúpnej zmluvy odberateľa jednal, resp. mu sprostredkoval kúpu autobusov niekto\niný vie len odberateľ a len on sa mohol k tomu vyjadriť. Z vyjadrení odberateľov autobusov vyplýva, že\nkúpu autobusov dojednali a kúpnu zmluvu uzavreli priamo so zástupcom žalobcu bez sprostredkovateľa.\nŽe v rámci vykonávania nešlo o úmyselnú simuláciu s iným úkonom (t.j. ústnym pojednávaním) svedčí\npodľa názoru krajského súdu okrem iného aj to, že zápisnice z miestneho zisťovania nemajú znaky\nzápisníc z vypočutia svedka. Ak sa miestne zisťovanie chápe ako určitý druh ohliadky, pri ktorej správca\ndane vlastným pozorovaním zisťuje, preveruje alebo objasňuje skutočnosti relevantné pre zákonný a\nefektívny výkon správy daní, potom je logické, že pri objasňovaní skutočností je potrebné aj vyjadrenie\ndaňového subjektu, u ktorého sa miestne zisťovanie vykonáva, tak ako to predpokladá vyššie citované\nustanovenie § 14 ods. 5 zákona o správe daní. Preto krajský súd námietku o simulácii úkonu - miestne\nzisťovanie považoval za nedôvodnú.\nK spochybňovanej úplnosti dokazovania zo strany správcu dane krajský súd poznamenal, že z\nobsahu administratívneho spisu vyplýva, že správca dane vykonal v rámci daňovej kontroly rozsiahle\ndokazovanie, ktoré uskutočnil aj v spolupráci s inými daňovými úradmi a až na základe takto vykonanej\nkontroly dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že deklarované sprostredkovanie bolo aj reálne\nuskutočnené. Zákon o správe daní a poplatkov vo viacerých svojich ustanoveniach stanovuje, že\ndôkazné bremeno v daňovom konaní leží na strane daňového subjektu (§ 15 ods. 6, § 29 ods. 8 a\npod.). Žalobca k predmetným faktúram, ako aj zisteniam správcu dane, neuviedol žiadne konkrétne\nskutočnosti vyvracajúce zistenia správcu dane. Podľa názoru krajského súdu si žalobca nesprávne\nvykladá ustanovenie § 29 ods. 8 zákona o správe daní, keď nahrádza svoju zákonnú dôkaznú povinnosť\nako daňového subjektu v daňovom konaní, právom požadovať od správcu dane, aby tento prevzal\njeho aktívnu úlohu pri preukazovaní skutočnosti, že reálne došlo k uskutočneniu sprostredkovateľskej\nčinnosti. Preto krajský súd aj námietku o nie dostatočnom zistení skutkového stavu považoval za\nnedôvodnú.\nK námietke žalobcu týkajúcej sa nerešpektovania princípu proporcionality pri uložení päťdňovej lehoty\nna vyjadrenie sa k výzve správcu dane sa krajský súd stotožnil s tvrdením žalovaného v odôvodnení\nrozhodnutia, že sa jednalo o vyjadrenie k faktúram, ktoré boli žalobcovi známe a ktoré sám predkladal\nsprávcovi dane. Žalobca o predĺženie lehoty nežiadal a v rámci stanovenej lehoty predložil písomné\nvyjadrenie. Výzva nebola vydaná podľa ustanovenia § 41 ods. 1 zákona o správe daní, a preto správca\ndane nemal ani dôvod určiť lehotu podľa ustanovenia § 41 ods. 2 tohto zákona ako už bolo uvedené, že\nžalobca mohol požiadať o predĺženie lehoty, avšak ako to z administratívneho spisu vyplýva uvedenú\nskutočnosť žalobca ani len nenamietal. Z uvedených dôvodov krajský súd považoval aj túto námietku\nza nedôvodnú.\nPokiaľ išlo o námietku týkajúcu sa miestnej nepríslušnosti správcu dane, s ktorou sa mal krajský súd\nvysporiadať v intenciách uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2Sžf/31/2011-110 z\n15. februára 2012, k tejto krajský súd považoval za potrebné uviesť, že počas daňovej kontroly ani\nv priebehu daňového konania, ba ani po vydaní dodatočného platobného výmeru správcom dane Daňovým úradom Košice II zo dňa 13. novembra 2009, č. 696/230/72220/09/Babj žalobca nenamietal\n\nzaujatosť kontrolórov, ani ich postup a napriek tomu, že vedel kto bol poverený výkonom daňovej kontroly\nneuviedol, že nie sú oprávnení ju vykonávať. Ďalej poukázal na to, že daňovú kontrolu dane z príjmov\nprávnickej osoby za r. 2007 a DPH za zdaňovacie obdobie január - december 2007 vykonali u žalobcu\nna základe Poverenia z 13. novembra 2008, č. 696/330/72325/2008/Jurí I.. T. T., I.. T. L. a T.. A. S..\nE. zamestnanci boli v čase výkonu kontroly na základe Rozhodnutia generálneho riaditeľa Daňového\núradu Slovenskej republiky č. 9/2007/120 z 9. marca 2007 zaradení na Oddelenie kontroly veľkých\ndaňových subjektov a medzinárodného zdaňovania a toto oddelenie bolo organizačne pričlenené k\nDaňovému úradu Košice I. Išlo o špeciálne oddelenie zriadené za účelom výkonu špecifických daňových\nkontrol u daňových subjektov v pôsobnosti miestne príslušných daňových úradov (§ 3 ods. 1 zákona\nč. 511/1992 Zb.). Miestne príslušným správcom dane na výkon kontroly u žalobcu bol Daňový úrad\nKošice II, z ktorého dôvodu vystavil Poverenie na vykonanie daňovej kontroly I.. T., I.. L. a T.. S.\ndňa 13. novembra 2008, č. 696/330/72325/2008/Jurí riaditeľ Daňového úradu Košice II, teda miestne\npríslušného správcu dane. Z uvedených dôvodov krajský súd aj námietku ohľadne výkonu daňovej\nkontroly zamestnancami miestne nepríslušného správcu dane považoval za nedôvodnú a dospel k\nzáveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj postup a rozhodnutie správcu dane boli v súlade\nso zákonom.\nVčas podaným odvolaním sa žalobca domáhal zmeny napadnutého rozsudku a vrátenia veci správnym\norgánom na ďalšie konanie a rozhodnutie.\nŽalobca nesúhlasil s tvrdením žalovaného a krajského súdu, že miestne zisťovanie bolo adekvátnym\ndôkazným prostriedkom k zisteniu otázky podstatnej pre predmet sporu. Podľa žalobcu miestnym\nzisťovaním nebolo možné objasňovať otázku podstatnú pre predmet sporu, teda to, či kúpa bola\nalebo nebola zabezpečovaná prostredníctvom sprostredkovateľa. Správca dane nepostupoval v\nsúlade s ustanovením § 2 ods. 2 a § 29 ods. 2 zákona o správe daní, pretože zvolil spôsob\ndokazovania, ktorým vylúčil súčinnosť žalobcu, neumožňoval správne vyrubiť a vybrať daň, pretože\nneumožňoval čo najúplnejšie zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti.\nPodľa názoru žalobcu vysvetlenia odberateľov, ktorí popreli sprostredkovanie viedli k tomu, že\n„vysvetlenia účastníkov miestneho zisťovania\" sprostredkovateľov a nimi predložené listinné dôkazy\nsprávne orgány neakceptovali a dospeli k rozhodujúcemu záveru, že žalobca si nesplnil svoju dôkaznú\npovinnosť podľa ustanovenia § 29 ods. 8 zákona o správe daní. Keďže tieto osoby oznamovali správcovi\ndane konkrétne poznatky vzťahujúce sa k daňovému subjektu a ich výsluch bol vykonávaný za účelom\nzískania takýchto poznatkov, išlo o ústne svedecké výpovede a postupom správcu dane bola žalobcovi\nodňatá možnosť týmto klásť otázky. V rozpore so zákonom je preto snaha správcu dane o účelové\nvyhýbanie sa výsluchu svedka a jeho nahradzovaním inštitútom miestneho zisťovania.\nOpätovne namietal nesprávny postup správcu dane pri určení 5 dňovej lehoty na vyjadrenie k výzve\na doplnil, že nie je podstatné to, že žalobca nenamietal 5 dňovú lehotu. Tým, že nevyužil svoje právo\nnepostupoval v rozpore so zákonom. V rozpore so zákonom je však postup správcu dane, pretože\nsa nejednalo o celkom výnimočné okolnosti, nejednalo sa ani o jednoduché alebo osobitne naliehavé\núkony a určenie takejto lehoty nebolo v rozhodnutí vôbec odôvodnené. Žalobca sa o tom, že jeho\npísomné vyjadrenie správca dane považuje za všeobecné a že dostatočne nepreukázal uskutočnenie\nsprostredkovania, dozvedel až z protokolu a z uvedeného dôvodu nepovažoval za potrebné predkladať\nv priebehu kontroly ďalšie dôkazy. Rovnako až z protokolu sa žalobca dozvedel o výsledkoch miestnych\nzisťovaní u sprostredkovateľov. Poukázal na to, že správca dane vo vyrubovacom konaní už nevykonal\nžiadne dokazovanie alebo úkony smerujúce k objasneniu pravdivosti údajov uvedených žalobcom vo\nvyjadrení k protokolu, pričom tieto dôkazy neboli správcovi dane známe počas daňovej kontroly. Celé\nvyrubovacie konanie správca dane obmedzil len na prepis protokolu a dodatku k nemu a na vydanie\nrozhodnutia dodatočným platobným výmerom.\nŽalobca namietal aj nesprávnosť názoru krajského súdu pokiaľ ide o námietky nepríslušnosti\npracovníkov, ktorí vykonali daňovú kontrolu pričom poukázal na skutočnosť, že právna úprava bola v\ntejto oblasti nejednoznačná.\nNa záver uviedol, že krajský súd nepostupoval v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru\na ustanovenia § 157 ods. 2 OSP, keď sa s námietkami žalobcu účinne nezaoberal a nevysporiadal,\npretože sa obmedzil len na púhu reprodukciu záverov žalovaného uvedených najmä v jeho vyjadrení\nk žalobe. Krajský súd neposkytol žalobcovi ústavne konformným spôsobom ochranu pred dôsledkami\n\nnezákonného rozhodnutia a nezabezpečil ani minimálne potrebnú kvalitu procesu tak, aby bolo naplnené\nprávo na spravodlivý proces a právo na súdnu ochranu.\nŽalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril listom z 3. marca 2013, v ktorom žiadal rozsudok krajského\nsúdu ako vecne správny potvrdiť.\nPoukázal na to, že žalobca v čl. I. v bodoch 1 až 9 odvolania zosumarizoval do jednotlivých bodov\nsvoje námietky uplatnené v odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru č. 696/230/72220/09/Babj,\nako aj v žalobe. V bodoch 10 až 18 uvádza závery Krajského súdu v Košiciach, ktoré boli obsahom\nrozsudku. Obsahom čl. II. sú námietky k jednotlivým záverom krajského súdu, ku ktorým sa žalovaný\nvyjadril vo vyjadrení k žalobe zo dňa 25. júna 2010, ako aj v stanovisku k odvolaniu proti rozsudku\nKrajského súdu v Košiciach zo dňa 17. februára 2011, na ktorých trvá. K námietkam týkajúcim sa\nvykonania daňovej kontroly zamestnancami, ktorí neboli zamestnancami miestne príslušného správcu\ndane, žalovaný uviedol, že zo spisového materiálu vyplýva, že žalobca mal vedomosti o tom, že kontrolu\nvykonávala kontrolná skupina z oddelenia kontroly veľkých daňových subjektov a medzinárodného\nzdaňovania. Žalobcovi bol doručený protokol o daňovej kontrole, pričom vo vyjadrení k obsahu protokolu\na ani v priebehu celej kontroly nenamietal, že daňovú kontrolu vykonávali zamestnanci, ktorí neboli\nzamestnancami príslušného daňového úradu a nevzniesol voči zamestnancom povereným na výkon\nkontroly námietku. Správca dane konal v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom. Daňovú kontrolu\nv súlade s ustanovením § 3 ods. 1 zákona o správe daní vykonával miestne príslušný správca dane, t.j.\nDaňový úrad Košice II. Zamestnanci oddelenia kontroly veľkých daňových subjektov a medzinárodného\nzdaňovania (I.. T. T., I.. T. L. a T.. A. S.), ktoré bolo organizačne pričlenené k Daňovému úradu Košice I,\nvykonávali kontrolu na základe poverenia Daňového úradu Košice II v súlade s ustanovením § 15 ods.\nl prvá veta v nadväznosti na § la písm. j/, zákona o správe daní, pričom vychádzali tiež z príslušných\nustanovení zákona o štátnej službe, zákona o daňových orgánoch a organizačného poriadku daňových\norgánov. Správnosť a zákonnosť takéhoto postupu správcu dane potvrdzuje aj znenie novelizovaného\nustanovenia § 15 ods. l zákona o správe daní, zákonom č. 494/2010 Z. z. súčinnosťou od 30. decembra\n2010, na ktorý poukazuje žalobca v odvolaní, v ktorom sa spresňuje výkon daňovej kontroly s ohľadom\nna príslušnosť správcu dane a zamestnancov, ktorí budú daňovú kontrolu vykonávať. Do prvej vety\ncitovaného ustanovenia zákona bola vsunutá veta „pri správe daní vykonávanej daňovým úradom alebo\ncolným úradom daňovú kontrolu vykonáva zamestnanec správcu dane podľa § la písm. j/ prvého alebo\ndruhého bodu na základe poverenia miestne príslušného správcu dane\". Obsahom dôvodovej správy je\naj navrhovaný postup správcu dane pri výkone kontroly, ktorý korešponduje s postupom správcu dane\npri výkone daňovej kontroly u žalobcu.\nSprávne orgány konali v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, konali iba na základe\nústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Organizačný poriadok daňových\norgánov platný v roku 2007 umožňoval generálnemu riaditeľovi Daňového riaditeľstva SR rozhodnutím\no vnútornej organizácii daňových orgánov organizačne pričleniť oddelenie kontroly veľkých daňových\nsubjektov a medzinárodného zdaňovania k Daňovému úradu Košice I. Išlo o špeciálne oddelenie,\nzriadené za účelom výkonu špecifických daňových kontrol u daňových subjektov v pôsobnosti miestne\npríslušných daňových úradov (§ 3 ods. l zákona o správe daní). Správne orgány nemenili obsah právnych\nvzťahov, neupravovali práva a im zodpovedajúce povinnosti, ktoré zákon výslovne neustanovuje. Na\nzáver žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/68/2011 zo\ndňa 23. februára 2012, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že: „V tomto ohľade a s\nprihliadnutím na osobité okolnosti konkrétneho prípadu možno považovať judikovanie právneho názoru\nvyplývajúceho z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra\n2009 za ojedinelé vybočenie z prevažujúcej ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky\".\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 OSP preskúmal napadnutý\nrozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení\ns § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania, podľa § 250ja ods. 2 a § 214 OSP v\nspojení s § 246c ods.1 veta prvá OSP s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený\nminimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk> a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné\nvyhovieť.\n\nRozsudok bol verejne vyhlásený 19. marca 2014 podľa § 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods.\n1 veta prvá OSP.\nPodľa § 2 ods. 2 zákona o správe daní v znení účinnom v rozhodnom období, správca dane postupuje v\ndaňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto\nkonaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a\nvybrať daň.\nPodľa § 15 ods. 1 prvé dve vety zákona o správe daní a poplatkov daňovou kontrolou zamestnanec\nsprávcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie\ndane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly\nvyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu\npodľa tohto zákona alebo osobitného predpisu.\nPodľa § 29 ods. 2 správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej\npovinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.\nPodľa ods. 8 daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a\nskutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol\nvyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť\npovinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.\nV predmetnom prípade sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného a správcu dane v podstate\nz dôvodu, že v konaní pred správnymi orgánmi boli natoľko porušené procesné práva žalobcu, že tieto\nmajú vplyv na zákonnosť predmetných rozhodnutí a namietal arbitrárnosť rozsudku krajského súdu z\ndôvodu, že krajský súd sa nevysporiadal so všetkými námietkami uvádzanými v žalobe.\nV zmysle ustálenej judikatúry najvyššieho súdu pre posúdenie arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého\nrozsudku považoval odvolací súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým krajský súd odôvodnil svoje\nrozhodnutie, je ústavne a zákonne konformný. Inými slovami povedané, úlohou najvyššieho súdu\nbolo zistiť, či spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení, ktorým krajský súd zdôvodnil svoje\nrozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav, nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne a zákonne\nneudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy\n(mutatis mutandis II. ÚS 127/07).\nAko vyplýva z konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR (napríklad II. ÚS 127/07, I. ÚS 110/02) o\nsvojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len\nv prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel\na význam. V predmetnej právnej veci aplikácia a výklad príslušných ustanovení zákona o správe daní\nv rozsahu, v akom krajský súd v medziach žaloby preskúmaval rozhodnutia správnych orgánov, nie je\npopretím ich zmyslu. V tejto súvislosti najvyšší súd konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu\nje riadne odôvodnený, nie je arbitrárny a nesignalizuje možnosť porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.\nÚvaha krajského súdu, ktorá vychádza z konkrétnych faktov je logická, a preto aj legitímna a žiadne\nznaky arbitrárnosti nevykazuje.\nSkutočnosť, že sa žalobca s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru\no porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (napríklad II. ÚS\n87/07-10). Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína, a najvyšší súd sa s tým v\nplnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom\nkonania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a\nprávny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi\nkonania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový\na právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo\núčastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05,\nIV. ÚS 112/05).\n\nVychádzajúc z uvedeného podľa názoru odvolacieho súdu nedošlo k porušeniu práva žalobcu na prístup\nk súdu a nebola mu ani odňatá možnosť konať pred súdom.\nPokiaľ ide o vecné námietky uvádzané v odvolaní, Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil dôvod na\nto, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou\ndotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré\nvytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s rozsudkom\nkrajského súdu stotožňuje v celom rozsahu a na zdôraznenie jeho správnosti považuje za vhodné doplniť\nnasledovné: žalobca v podstatnej časti odvolania uvádza námietky, ktoré sú totožné s tými, ktoré žalobca\nuvádzal už v žalobe a týkajú sa procesného postupu žalovaného, ktoré žalobca opätovne kritizuje a tvrdí,\nže správne orgány tým, že postupovali tak, ako postupovali, vážne zasiahli do jeho procesných práv,\nktoré mu zákon priznáva. Neušlo pritom pozornosti odvolacieho súdu, že vyjadrenia žalobcu v žalobe sú\nvšeobecné, spočívajú vo výpočte údajných procesných pochybení správcu dane a žalovaného, pričom\nžalobca neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti vyvracajúce zistenia správcu dane, neuviedol, aké\nrozpory bolo potrebné odstraňovať a ako tieto mali vplývať na zistenie skutkového stavu správcom dane.\nV odvolaní poukazuje na to, že správca dane prijal záver, že sprostredkovanie nebolo uskutočnené, na\nzáklade nejednoznačných výpovedí a že sa nepokúsil odstrániť rozpory, avšak opätovne nie je zrejmé,\naké následky mali tieto údajné nedostatky mať. Zároveň okrem týchto opakovane všeobecných tvrdení\nuvádza aj nesúlad medzi konkrétnymi faktúrami, ktoré boli a mali byť predložené k niektorým údajne\nuskutočneným obchodom .\nOdvolací súd pripomína, že tieto konkrétne faktúry napadol žalobca až v odvolaní voči druhému rozsudku\nkrajského súdu, pričom ako sám uvádza, mal o nich vedomosť už v konaní pred správnymi orgánmi,\nkeďže ich uviedol už vo svojom vyjadrení k Protokolu, preto v zmysle § 205a OSP tieto nemôžu byť\nodvolacím dôvodom a z hľadiska preskúmavania rozsudku krajského súdu sú irelevantné.\nZ odôvodnenia napadnutého rozsudku, tak ako je uvedené vyššie, je zrejmé, že krajský súd sa\nv intenciách uznesenia najvyššieho súdu vysporiadal aj s námietkou žalobcu, pokiaľ ide o možnú\nnezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného z dôvodu, že daňovú kontrolu vykonali iní než\nzamestnanci miestne príslušného správcu dane.\nNapriek tomu, že žalobca v odvolaní namietal nejednoznačnosť právnej úpravy v čase vykonania\npredmetnej daňovej kontroly, odvolací súd poukazuje na dnes už ustálenú judikatúru najvyššieho súdu,\npodľa ktorej ,,...správca dane namiesto delegácie mohol využiť aj postup, ktorý nakoniec bol realizovaný,\na ktorý spočíval v menej formálnych úkonoch, ktorých opodstatnenie, a tým aj ich právny základ plynie\npráve zo vzájomných vzťahov daňových orgánov. Ak totiž podľa zákona č. 150/2001 Z. z. o daňových\norgánoch v znení neskorších predpisov Daňové riaditeľstvo SR je právnickou osobou, teda subjektom s\nplnou právnou subjektivitou, a zároveň daňové úrady takouto plnou právnou subjektivitou nedisponujú,\npotom je logické, že v oblasti štátnozamestnaneckých vzťahov i vzťahov pracovnoprávnych je oprávnené\nkonať len Daňové riaditeľstvo SR. Platí to napriek tomu, že jednotliví štátni zamestnanci vykonávajú\nsvoju prácu na daňových úradoch. Ak potom Daňové riaditeľstvo SR reagovalo na podnet riaditeľa\nDaňového úradu K. využitím oprávnení, ktoré mu plynú zo zákona o štátnej službe a z Organizačného\nporiadku daňových orgánov, nemožno postupu riaditeľa Daňového úradu K. nič vyčítať...\".\nVyššie uvedený právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vo vzťahu k zákonnosti postupu\nriaditeľa miestne príslušného daňového úradu pri poverení daňových kontrolórov na výkon spornej\ndaňovej kontroly ako zamestnancov daňovej správy zaradených pre výkon štátnej služby na úseku\nsprávy daní u iného správcu dane, a to po predchádzajúcom súhlase Daňového riaditeľstva Slovenskej\nrepubliky ako spoločne nadriadeného orgánu a zamestnávateľa zamestnancov daňových úradov v jeho\npôsobnosti, bol Ústavným súdom Slovenskej republiky v jeho uzneseniach č. k. I. ÚS 192/08-27 zo 4.\njúna 2008, č. k. III. ÚS 386/08-24 z 25. novembra 2008, č. k. II. ÚS 137/2010-28 z 24. marca 2010 a č. k.\nII. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011 považovaný za ústavne akceptovateľný, nemajúci znaky výkladovej\nsvojvoľnosti a ústavnej nekonformnosti.\n\nZ obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého je i administratívny spis žalovaného, je nesporne\nzrejmé, že krajský súd sa pri svojom rozhodovaní náležite vysporiadal so všetkými relevantnými\nnámietkami uvedenými v žalobe.\nPreto, ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych orgánov oboch\nstupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho orgánu nedošlo k\nporušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, tento jeho názor považoval aj odvolací súd, z dôvodov\nuvedených vyššie, za správny.\nSkutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie krajského súdu neboli\nzistené v odvolacom konaní. Tieto boli totožné s námietkami, ktoré žalobca namietal už v prvostupňovom\nkonaní a s ktorými sa krajský súd náležite vysporiadal.\nZ uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu nevyhovel a s prihliadnutím\nna všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok Krajského súdu v Košiciach ako vecne\nsprávny podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.\nPri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd vychádzal z ustanovení § 224 ods.\n1 a § 250k OSP tak, že žalobcovi nepriznal ich náhradu, pretože nebol v odvolacom konaní úspešný a\nžalovanému právo na náhradu trov zo zákona neprináleží.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}