{"guid": "6f23a79c-53ee-4df7-95bb-bbf4170100b2:6c64acac-c70f-4788-a599-0f3c8d9d4a51", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:6609204727.1", "spisova_znacka": "6ECdo/225/2013", "nazov": "Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6ECdo/225/2013 z 30. 9. 2014", "citacia": "rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 30. septembra 2014, sp. zn. 6ECdo/225/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:6609204727.1", "identifikacne_cislo": "6609204727", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Kamila Nagyová", "sudca_id": 523, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-kamila-nagyova-523", "datum_vydania": "2014-09-30", "forma": "Rozhodnutie", "povaha": ["Odmietajúce podanie"], "oblast": ["Občianske právo", "Občianske právo"], "podoblast": ["Exekúcia a výkon rozhodnutí", "Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-57", "nazov": "§ 57 EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-57", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-57"}, {"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-58", "nazov": "§ 58 EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-58", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-58"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53", "nazov": "§ 53 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-53"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/244", "nazov": "ZRK", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/244", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/244-2002"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-109.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 109 ods. 1 písm. c) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-109.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-109"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-237", "nazov": "§ 237 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-237", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-237"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-10", "nazov": "§ 10 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-10", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-10"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-103", "nazov": "§ 103 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-103", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-103"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1995/233#paragraf-57", "/SK/ZZ/1995/233#paragraf-58", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-53", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-109", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-237", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-10", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-103"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6c64acac-c70f-4788-a599-0f3c8d9d4a51", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:6609204727.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:6609204727.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:6609204727.1/text", "citacie_n": 2, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6ECdo/225/2013\n6609204727\n30. 09. 2014\nJUDr. Daniela Švecová\nECLI:SK:NSSR:2014:6609204727.1\n\nRozhodnutie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom v\nBratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom v Bratislave,\nGrösslingova 4, v mene a na účet ktorej koná advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti\npovinnému F. P., bývajúcemu v L. XXX, o vymoženie 472,77 Eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom\nsúde Lučenec pod sp. zn. 5 Er 338/2009, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v\nBanskej Bystrici z 30. januára 2013, sp. zn. 2 CoE 676/2012, a o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu\nKrajského súdu v Banskej Bystrici z 30. januára 2013, sp. zn. 2 CoE 676/2012, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky návrh na prerušenie konania z a m i e t a .\nDovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. januára 2013, sp. zn.\n2 CoE 676/2012 v jeho potvrdzujúcej časti o d m i e t a .\nKonanie o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. januára 2013,\nsp. zn. 2 CoE 676/2012, v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu na prerušenie konania, z a s t a v u j e .\nPovinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.\nŽiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\nOkresný súd Lučenec poverením z 30. apríla 2009, č. 5606 058613* poveril súdneho exekútora\nvykonaním exekúcie na vymoženie 772,77 Eur s príslušenstvom v zmysle ustanovenia § 44 zákona č.\n233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení\nďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe exekučného titulu - rozhodcovského\nrozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so\nsídlom v Bratislave, Karloveské rameno 8, IČO: 35 922 761, z 11. septembra 2008, sp. zn. SR 07341/08.\nNásledne Okresný súd Lučenec uznesením z 30. apríla 2012, č. k. 5 Er 338/2009-16 vyhlásil exekúciu\nza neprípustnú a zastavil ju s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g/, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, §\n45 ods. 1 písm. c/, § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, § 52, § 53 ods. 1, 4 OZ, poukázal i\nna výklad smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a judikatúru\nsúdnych inštitúcií Európskej únie. Vychádzal zo zistenia, že oprávnená a povinný uzavreli zmluvu o\núvere, ktorú treba považovať za spotrebiteľskú zmluvu. Dospel k záveru, že v danom prípade treba\npreto aplikovať právnu úpravu obsiahnutú v ustanoveniach § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka o\nspotrebiteľských zmluvách. Rozhodcovská doložka, ktorá bola súčasťou formulárovej zmluvy o úvere,\nnebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a vytvorila v neprospech spotrebiteľa nerovnováhu\npráv a povinností účastníkov spotrebiteľskej zmluvy aj z toho dôvodu, že spotrebiteľovi nebola daná\nmožnosť uskutočniť konanie na súde v mieste jeho bydliska. Rozhodcovská doložka v zmluve o úvere\nbola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou v zmysle\n§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie,\nktorého výsledkom bol exekučný titul, sa teda uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných\nstrán a rozhodcovský rozsudok nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Na\n\nzáklade týchto skutočností súd v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku exekúciu vyhlásil\nza neprípustnú a zastavil ju.\nNa odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, uznesením z 30. januára\n2013, sp. zn. 2 CoE 676/2012 uznesenie súdu prvého potvrdil a zamietol návrhy oprávnenej na\nprerušenie konania. Uviedol, že okresný súd správne vec posudzoval podľa spotrebiteľského práva,\nktoré umožňuje exekučnému súdu preskúmať aj materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku.\nPoukázal na to, že exekučný súd je v exekučnom konaní zo zákona oprávnený a povinný preskúmať\nrozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí preskúmať ex offo nekalú\npovahu rozhodcovskej doložky. Pokiaľ rozhodcovská zmluva trpí absolútnou neplatnosťou, ide o právny\núkon, ktorý neexistuje a pokiaľ bol vydaný na základe takéhoto právneho úkonu, rozhodcovský\nrozsudok trpí neúčinnosťou, nakoľko rozhodcovskému súdu chýbala právomoc na vydanie rozhodnutia.\nRozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 18 Zmluvy o úvere exekučný\nsúd správne právne posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku obsiahnutú\nv spotrebiteľskej\nzmluve. Podstatnou skutočnosťou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je\nskutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, čo vyplýva z jej\nzaradenia do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru vopred pripravenej zmluvy a celkom zjavne\ntak nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré\nzo zmluvných dojednaní vylúčiť. Takto vnútená podmienka, ktorá sa netýka priamo predmetu zmluvy,\nktorá zvyšuje nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom, je neprijateľnou podmienkou. Poukázal\ni na odôvodnenie uznesenia Ústavného súdu SR z 24. februára 2011 č. k. IV. ÚS 55/2011-19, v ktorom\nzaujal stanovisko k otázke právomoci exekučného súdu preskúmavať prípustnosť exekúcie z hľadiska\nrelevantnosti exekučného titulu (rozhodcovského nálezu), ako aj k postupu exekučného súdu v prípade,\nže rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc z neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej\nzmluve. Odvolací súd tiež nedospel k záveru, že by v prejednávanej veci existovala potreba obrátiť sa\nna Ústavný súd SR alebo na Súdny dvor EÚ, preto návrhy oprávnenej na prerušenie konania podľa §\n109 ods. 1 písm. b/ a c/ O. s. p. zamietol.\nProti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Navrhla, aby dovolací\nsúd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu\nprvého stupňa na ďalšie konanie. Navrhla tiež odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie\nprerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o\nfungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní.\nDôvodila tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O. s. p. keď súd rozhodol nad\nrámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O. s. p.), v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 237\npísm. d/ O. s. p.), nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný\n(§ 237 písm.\ne) O. s. p.), súd jej svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.), keď súdy\nnevytýčili pojednávanie, hoci tak boli povinné urobiť (§ 57 ods. 5 /zrejme v znení účinnom do 31.12.2012/,\n§ 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.). Ďalej uviedla, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok\nnesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), keď súd nedostatočne zistil skutkový stav,\npretože nevykonal náležite dokazovanie a tiež aj to, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho\nposúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom dovolania poukázala na\nargumentáciu uvedenú v dôvodoch odvolania. K uvedeným dôvodom dovolania uviedla, že odvolací súd\nzaložil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej\npodmienky v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávnenou a povinným. Podľa dovolateľky\nodvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS a vnútroštátne právne\nnormy, ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami\nsvojej nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1\nÚstavy SR. Podľa názoru dovolateľky, závery odvolacieho súdu, že rozhodcovská doložka spôsobuje\nhrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, že žaloby, ktorých\ncieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu na ním\nzvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia\nrozhodcovskej doložky, a preto vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu nemožno\nspravodlivo požadovať, aby porozumel jej významu, nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú\nnepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedla, že\npodľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná\niba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa dovolateľky, ak bola smernica prebratá\ndo slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. V\nzmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ z 26. februára 1986, Marshall, samotná smernica nemôže ukladať\n\npovinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno proti nemu odvolávať. Súd prvého stupňa ani\nodvolací súd sa podľa oprávnenej nevysporiadali najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili,\nprečo priamo aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľky nepovažuje\nriešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a\nopačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou. Ďalej dovolateľka poukázala\nna\nznenie smernice Rady 93/13/EHS ustanovení ods. 1 písm. q/ jej prílohy v slovenskom, anglickom,\nčeskom, poľskom, nemeckom, a francúzskom jazyku a uviedla, že ustanovenie slovenskej verzie\nuvedeného ustanovenia smernice je nesprávne. Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých\njeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného\npredpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný,\nmusí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je\nsúčasťou. Ďalej podľa dovolateľky sa súd nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v\nsmernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú\npodmienku v Zmluve o úvere. Dovolateľka má za to, že v danom prípade je nutné požiadať, spolu s\ninými ustanoveniami o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor\nEurópskej únie. Poukázala aj na nález Ústavného súdu SR z 12. apríla 2012, sp. zn.:\nIV. ÚS\n95/2010-80. Uviedla, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť komplexne posúdiť\nexekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov\nkonania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho úniového práva a následnej aplikácii\nvnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.\nProti tomu istému (vyššie označenému) uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená aj odvolanie v\nčasti, ktorou odvolací súd zamietol jej návrh na prerušenie konania v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1\npísm. c/ O. s. p. a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie\n(v označenom rozsahu) zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie. Dôvodila predovšetkým tým, že\nsúd jej svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho\nprávneho posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/\nO. s. p.), keď súd nesprávne interpretoval a aplikoval\nustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a článok 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v spojení s ustanovením\n§ 36 ods. 5 Exekučného poriadku. Zdôraznila tiež, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre\nnedostatok odôvodnenia, a že v ňom bola nesprávne poučená o nemožnosti napadnúť odvolaním výrok\no zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Za týchto okolností je napadnuté rozhodnutie svojvoľné,\narbitrárne, porušujúce jej ústavné právo vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Ústavy SR, ako aj z článku 6 ods.\n1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.\nPovinný ani súdny exekútor sa k opravným prostriedkom oprávnenej nevyjadrili.\nNajvyšší súd SR predovšetkým nezistil splnenie podmienok pre odloženie vykonateľnosti (dovolaním)\nnapadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O. s. p. V rámci následného skúmania dôvodnosti\nnávrhu oprávnenej na prerušenie konania dospel k záveru, že v predmetnej veci nie je daný ani dôvod\nna prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s ustanovením § 243c O. s. p.\nV tejto súvislosti treba uviesť, že konanie pred súdnym dvorom o predbežnej otázke má povahu\nosobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom súdny dvor má právomoc vydať\nrozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Európskej únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií,\norgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady\nEurópskeho spoločenstva. Toto konanie je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania\njednoty európskeho práva, pretože súdny dvor v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových\notázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho\nsúdu vo veci samej.\nUstanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len vtedy, ak dospel\nk záveru (rozhodol), že požiada súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej otázke, lebo je potrebné podať\nvýklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný\nvyhovieť každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu súdnemu\ndvoru na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v\nurčitej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený\nobsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný\nvýklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu\na je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje\nk záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu účastníka na prerušenie konania v zmysle\n§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. nevyhovie, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu\nnezakladá (v takom prípade) procesné vady konania ani v zmysle § 237 písm. f/, ani v zmysle písm.\ng/ O. s. p.\n\nVyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľkou v tomto konaní patrí do výlučnej právomoci\nvnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia súdneho dvora.\nZo spisu vyplýva,\nže súdy nižších stupňov neinterpretovali právne normy komunitárneho práva, ktorých výkladu sa\ndovolateľka domáhala. Postup odvolacieho súdu, ktorý neprerušil konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/\nO. s. p. a nepredložil na posúdenie súdnemu dvoru prejudiciálne otázky predložené oprávnenou, nebol\npreto v rozpore so zákonom. Aj podľa názoru najvyššieho súdu, zhodného s názorom odvolacieho súdu,\nnebola otázka výkladu komunitárneho práva pre riešenie daného prípadu rozhodujúca.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podala\nvčas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 O. s. p., skúmal bez\nnariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,\nktoré možno dovolaním napadnúť a dospel k záveru, že dovolanie v predmetnej veci nie je prípustné.\nDovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236\nods. 1 O. s. p.).\nKeďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho prípustnosť bolo\ntreba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O. s. p.\nUznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci však nemožno podriadiť pod žiaden dôvod prípustnosti\nvyplývajúci z ustanovenia § 239 O. s. p., lebo odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa nezmenil, ale\nho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§\n109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom\nuznesení prípustnosť dovolania nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie\nvýkonu rozhodnutia\nna podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní)\ncudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej\nrepubliky (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/ O. s. p., ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O. s. p.). Dovolanie\noprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. nie je prípustné.\nPrípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak by v konaní\ndošlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je\ndovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí\ndo právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom\nkonania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci\nsa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh\nna začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala\nmožnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže\nnamiesto samosudcu rozhodoval senát.\nZ hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je\nkonanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia,\nproti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o\nprípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania\ntvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade\nskutočne došlo.\nOprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. netvrdila a ich existenciu\nnezistil ani dovolací súd. Dovolanie teda v zmysle týchto ustanovení nie je prípustné.\nPrávomoc súdu je upravená v ust. § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku; jej nedostatok sa považuje\nza neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok zastavenie súdneho konania, prípadne\naj postúpenie veci inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je\ndaná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.\nDovolateľka v predmetnej veci vadu konania podľa ustanovenia § 237 písm. a/ O. s. p. nevyvodzovala\nz toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc v exekučnom konaní\nnepopierala. Namietala, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 44 ods. 2\nExekučného poriadku a ust. § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní\npostavili do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá\nv rámci zverenej právomoci ako exekučným súdom neprináleží. Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľka\nnamietala nesprávnu aplikáciu a výklad zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej\nčinnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietala\nnesprávne právne posúdenie veci. Za týchto okolností dovolací súd dospel k záveru, že súdy rozhodovali\nvo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keď napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v\nktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (napr. z ustanovenia § 29, § 38\n\nods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku). Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle\n§ 237 písm. a/ O. s. p. nie je dôvodná.\nPokiaľ ide o (dovolateľkou namietanú) existenciu prekážky rei iudicatae (§ 237\npísm. d/ O. s. p.),\ntiež patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k jeho\nzastaveniu. Nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec, pričom o tú istú vec ide\nvtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,\na ak sa týka rovnakého premetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy,\nak ten istý nárok alebo stav (vymedzený žalobným petitom) vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z\nktorých bol uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Pre posúdenie, či je daná táto prekážka\nnie je významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného\nkonania; je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní\nposúdený inak, nesprávne či neúplne. Z hľadiska totožnosti účastníkov, nie je významné, či rovnaké\nosoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie. Konanie sa týka tých istých\nosôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či\nuž z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.\nZ obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej Pohotovosti, s. r. o.\nso sídlom\nv Bratislave, Pribinova 25, proti povinnému F. P., bývajúcemu\nv L. XXX, o vymoženie 472,77\nEur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Lučenec pod\nsp. zn. 5 Er 338/2009, na\nzáklade rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom (zriadeným zriaďovateľom\nSlovenská rozhodcovská a. s. so sídlom v Bratislave, Karloveské rameno 8) z 11. septembra 2008, sp.\nzn. SR 07341/08 nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté.\nVzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vada podľa § 237 písm. d/ O. s. p. konanie nezaťažila.\nKonanie nie je zaťažené ani vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., lebo v predmetnej veci\nnebol zistený nedostatok návrhu na začatie konania (ako ďalšej podmienky konania, nedostatok ktorej\nvedie k zastaveniu konania). Exekučný súd totiž v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho\nexekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej\ndoručenia (§ 44 Exekučného poriadku).\nV tomto prípade z určujúceho - obsahového - hľadiska\n(§ 41 ods. 2 O. s. p.) zo strany oprávnenej ani nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie konania\nv zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza vo väzbe\nna otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia\nveci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.\nO odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) ako o dôvode zakladajúcom prípustnosť\ndovolania ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým (postupom) sa\núčastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka\nobčianskeho súdneho konania, ktoré mu priznáva platná právna úprava za účelom zabezpečenia účinnej\nochrany jeho práv a právom chránených záujmov.\nDovolateľka konkrétne namietala porušenie jej práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Obsah práva na spravodlivý súdny\nproces v zmysle uvedených článkov nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva\nalebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných\norgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo\núčastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením\ndôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom\núspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do\nobsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa\nk spôsobu hodnotenia ním\nnavrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných\ndôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných\npredpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).\nK odňatiu možnosti oprávnenej pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd malo (podľa\njej názoru) dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie\nneboli splnené zákonom stanovené podmienky.\nDovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd správne posúdili\nsplnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania (po predchádzajúcom vydaní poverenia na\nvykonanie exekúcie).\nPokiaľ oprávnená v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského\nsúdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo\nna základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky).\n\nSkúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j. vo\nveci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnou\nskutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť\nrozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z\nustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku\nt. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v\nrozpore so zákonom a v danom prípade aj s ust. § 45 ods. 1 a 2 Zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto\nsúvislosti dovolací súd uvádza, že vyššie uvedené závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho\nsúdu SR (uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn.: 6 Cdo 105/2011).\nTakéto oprávnenie má exekučný súd aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ,\nnevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení\nzákona o rozhodcovskom konaní. V prípade zisteného nedostatku v tomto smere je exekučný\nsúd oprávnený konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu\nnevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci\nz princípu ochrany práv spotrebiteľa. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na rozhodnutie\nNajvyššieho súdu SR z 18. septembra 2012, sp. zn.: 5 Cdo 230/2011.\nV preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť a tým aj neplatnosť\nrozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že spôsobovala nevyváženosť v\nprávach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného. V podrobnostiach sa dovolací súd\nstotožňuje so závermi odvolacieho súdu a súdu exekučného a v podrobnostiach na ne poukazuje.\nAni ďalšia námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia\nrozhodnutia odvolacieho súdu nie je dôvodná. To, že právo\nna riadne odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z\nustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na\ntaký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však\nide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento\nargument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c.\nŠpanielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c.\nFrancúzsko z 19. februára 1998).\nK povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa rovnako vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý\nproces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a\nzrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom\nsúdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).\nŠtruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ustanovení § 157 ods. 2\nO. s. p., v spojení\ns ustanovením § 167 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.).\nOdôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo\nargument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o\nodvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,\nktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).\nPreskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú\npožiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení.\nSúd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav a citoval právne\npredpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odvolací súd\nv odôvodnení rozhodnutia skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa\na na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody,\npre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej\nuvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď\nna\nrelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej. Jeho rozhodnutie nemožno\npovažovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa\npri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich\núčel a význam.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie\nsú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že aj odôvodnenie dovolaním napadnutého\nrozhodnutia odvolacieho súdu spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p., v spojení\ns § 167 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie\npodľa predstáv oprávnenej.\n\nOprávnená v dovolaní tiež namietala, že súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez\nnariadenia pojednávania a bez jej účasti. Rovnako im vytýka, že v súvislosti s tým jej znemožnili vyjadriť\nsa k vykonaným dôkazom.\nPo podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd preskúmava\nžiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so\nzákonom. Pritom medziiným skúma, či je exekučný titul formálne a materiálne vykonateľný. Exekučný\nsúd v tomto štádiu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku) vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu\nna vykonanie exekúcie a z exekučného titulu, nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu\nosobitne upravenú v ustanoveniach\n§ 122 až § 124 O. s. p.) - postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce\nskutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených\nlistín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či daný\nexekučný titul je formálne a materiálne vykonateľný, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti\noprávneného a povinného.\nPokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie je alebo nie je vykonateľný exekučný titul môže dospieť\nexekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku aj len\nna základe údajov\nvyplývajúcich zo spisu, obdobne, teda aj bez nariadenia pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej\núčasti oprávneného, môže dospieť k tomuto záveru aj v neskorších štádiách exekučného konania.\nSúdy nemali povinnosť nariadiť pojednávanie ani podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, nakoľko toto\nustanovenie, ukladajúce povinnosť nariadiť pojednávanie iba v prípadoch zastavenia exekúcie v zmysle\n§ 57 ods. 1 písm. g/ a k/, bolo účinné od 9. augusta 2012 do 31. decembra 2012. Ako vyplýva z\nrozhodnutia exekučného súdu, tento exekúciu zastavil 30. apríla 2012, t. j. ešte pred nadobudnutím\núčinnosti uvedeného ustanovenia.\nZa týchto okolností nemožno vyvodiť záver, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť\nkonať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.\nK námietke oprávnenej, že slovenský preklad čl. 3 ods. 3 bod 1. písm. q/ Smernice nie je správny,\nNajvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že až do nadobudnutia účinnosti nariadenia Rady č. 216/2013\nzo 7. marca 2013 o elektronickom uverejňovaní Úradného vestníka Európskej únie je právne záväznou\njeho písomná podoba, ktorej vyhotovenia v slovenskom jazyku zabezpečuje Ministerstvo spravodlivosti\nSlovenskej republiky (§ 3\nzákona č. 416/2004 Z. z. o úradnom vestníku Európskej únie).\nK odňatiu možnosti oprávnenej konať pred súdom nedošlo ani údajným porušením zásady\nkontradiktórnosti ako základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada znamená, že obom\nstranám konania musí byť daná možnosť zoznámiť sa so stanoviskami a dôkazmi predloženými súdu\ns cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie - či už protistranou alebo na konaní nezúčastneným subjektom, od\nktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo dôkaz mohol vyžiadať - a vyjadriť sa k nim (porovnaj\nKmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1.\nVydání. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 740). Podľa Slovníka súčasného slovenského jazyka vydaného\nVedou, vydavateľstvom Slovenskej akadémie vied, Bratislava 2011 (2. zv), kontradiktórnosť je prenos\ndôkazného bremena zo súdu na účastníkov sporu, resp. rokovací spôsob súdneho procesu. Právo\nna kontradiktórny proces nemá absolútny charakter a jeho rozsah sa môže líšiť najmä v závislosti na\nzvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby od tohto pravidla v záujme procesnej ekonómie\nupustil, ak je zrejmé, že nezoznámenie účastníka konania napr.\nso stanoviskom iných účastníkov\nnemôže mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania pred nimi.\nAk za porušenie zásady kontradiktórnosti by mal byť považovaný aj procesný postup exekučného súdu\nspočívajúci v tom, že po vyžiadaní si príslušnej zmluvy od oprávnenej, neoboznámil tohto účastníka\nexekučného konania so svojím stanoviskom o neplatnosti rozhodcovskej doložky obsiahnutej v tejto\nzmluve, potom (za situácie, že platné právo pripúšťa proti rozhodnutiu exekučného súdu o zamietnutí\nžiadosti o udelenie poverenia\nna vykonanie exekúcie, resp. proti rozhodnutiu o zastavení exekúcie\nodvolanie) treba tento nedostatok považovať za zhojený možnosťou oprávnenej vyjadriť svoje námietky\nku skutkovým zisteniam exekučného súdu (vyvodeným z ním predloženého listinného dôkazu) a k\nprávnym záverom z toho vyplývajúcim, v podanom odvolaní (porovnaj aj stanovisko pléna Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. PLz. ÚS 1/2014\nzo 7. mája 2014). Iný názor, vychádzajúci z\nnemožnosti zhojenia uvedeného nedostatku inak než zrušením rozhodnutí odvolacieho a exekučného\nsúdu a vrátením veci na opätovné rozhodnutie, by odporoval zásade efektivity konania, pretože zrušenie\nrozhodnutí by zbytočne zvyšovalo náklady účastníkov konania ako aj náklady na výkon súdnictva, a\ntým by bolo aj v rozpore s jedným zo základných princípov právneho štátu, ktorým je princíp racionality.\n\nV preskúmavanej veci oprávnená možnosť podať odvolanie proti uzneseniu exekučného súdu o\nzastavení exekúcie aj využila a v podanom opravnom prostriedku vyjadrila, okrem iného, aj svoj nesúhlas\ns právnymi závermi exekučného súdu.\nV súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má za následok\nnesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným dovolacím dôvodom (§ 241\nods. 2 písm. b/ O. s. p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.) nezakladá\n(súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2\npísm. c/ O. s. p.); treba pod ním rozumieť činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne\nzávery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením\nveci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov\nide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,\nnesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne\nzávery.\nAj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené, mohli by mať\nza následok nanajvýš\nvecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle\n§ 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho\n(ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,\nprichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci\nnejde.\nKeďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O. s. p. a neboli zistené\nani vady konania v zmysle § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky jej dovolanie odmietol podľa\n§ 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,\nproti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný.\nV dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti\noprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p., § 142 ods.\n1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z\ndôvodu, že v dovolacom konaní mu žiadne trovy nevznikli.\nV súvislosti s odvolaním, ktoré oprávnená podala proti tej časti rozhodnutia odvolacieho súdu,\nktorým tento súd jej návrh na prerušenie konania zamietol, Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal\npredovšetkým podmienky, za ktorých môže konať (§ 103 O. s. p.) a dospel k záveru, že v predmetnej\nveci ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť.\nI keď Občiansky súdny poriadok výslovne nevypočítava procesné podmienky konania, možno z neho\nvyvodiť, že procesné podmienky sú také vlastnosti súdu a účastníkov konania, ktoré musia byť splnené\nna to, aby sa dosiahol cieľ občianskeho súdneho konania vyplývajúci zo základných ustanovení\nObčianskeho súdneho poriadku (v prvej hlave prvej časti).\nNa strane súdu k podmienkam konania\npatria tie, ktoré vymedzujú jeho práva a povinnosti ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto\npodmienkou je nepochybne aj funkčná príslušnosť, z úpravy ktorej vyplýva, ktorý súd je príslušný konať\na rozhodovať o veci v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci\npredstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.\nV prejednávanej veci odvolanie oprávnenej smeruje proti uzneseniu, ktorým krajský súd v odvolacom\nkonaní nevyhovel návrhu oprávnenej na prerušenie konania.\nPodľa § 201 O. s. p. účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to\nzákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkom\na vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj vedľajší účastník.\nPodľa § 10 ods. 1 O. s. p. krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam okresných súdov.\nPodľa § 10 ods. 2 O. s. p. o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov prvého stupňa\nrozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.\nCitované zákonné ustanovenia upravujú funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu SR tak, že tento súd je\npríslušný rozhodovať o odvolaniach vtedy, ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu ako\nsúdu prvého stupňa. Spôsobilým predmetom odvolacieho konania sú teda len rozhodnutia súdu prvého\nstupňa.\nRozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávnenej na prerušenie konania vydané v priebehu\nodvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa, ale jedná sa o\nrozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. Občiansky súdny poriadok v\nustanovení § 211 ods. 1 výslovne predpokladá rozhodovanie odvolacieho súdu napr. aj o návrhoch\npodľa § 138 ods. 1 vrátane tých, o ktorých nerozhodol súd prvého stupňa. Odvolací súd sa pri takomto\nrozhodovaní nestáva súdom prvého stupňa, ale zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie\n\nkrajského súdu ako odvolacieho súdu teda neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti\nodvolania proti tomuto rozhodnutiu.\nOprávnená napadla predmetné uznesenie krajského súdu odvolaním, avšak funkčná príslušnosť\nNajvyššieho súdu SR na rozhodovanie o tomto opravnom prostriedku nie je daná z dôvodu, že\nnapadnuté rozhodnutie nebolo vydané krajským súdom ako súdom prvého stupňa, ale ako súdom\nodvolacím.\nPodľa § 103 O. s. p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých\nmôže konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods. 1 O. s. p. ak ide o taký nedostatok podmienky\nkonania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.\nKeďže na prejednanie odvolania podaného oprávnenou proti uzneseniu odvolacieho súdu nie je daná\nfunkčná príslušnosť Najvyššieho súdu SR, ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno\nodstrániť. V súlade s posledne citovaným ustanovením bolo preto potrebné konanie o tomto opravnom\nprostriedku zastaviť bez toho, aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.\nO náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 146 ods. 1\npísm. a/, v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p., lebo odvolacie konanie bolo zastavené.\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nP o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "2CoE/676/2012", "guid": "b5370285-88ad-4ec2-b37b-bb1facae299c:70491db3-6f3d-437f-a800-2e63a24bcf6b", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:5a58f9b1-0e01-4f6b-92c3-4d6961a3d2df", "ecli": null, "spisova_znacka": "PLz. ÚS 1/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 z 7. 5. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-05-07", "citacie_n": 152, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5a58f9b1-0e01-4f6b-92c3-4d6961a3d2df"}, {"guid": "ussr:e1ac1b01-a88a-4b28-a149-907b4688fe16", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 95/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 95/2010 z 12. 4. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-04-12", "citacie_n": 229, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e1ac1b01-a88a-4b28-a149-907b4688fe16"}, {"guid": "ussr:90fa83a3-a427-46f1-9799-7b24a214ff2a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 55/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 55/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 11298, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:90fa83a3-a427-46f1-9799-7b24a214ff2a"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 119/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/03 z 16. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-16", "citacie_n": 3589, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:faade14c-7ded-4d57-b209-36b5284d50e1", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.390.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 390/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 390/2016 z 21. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.390.2016.1"}, {"guid": "077c7aab-f257-449a-a149-eea3d957b7f2:efc22162-5cba-4b16-934b-01d2ea5ad316", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:6415203011.2", "spisova_znacka": "2Oboer/3/2022", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Oboer/3/2022 z 21. 6. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-06-21", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:6415203011.2"}]}