{"guid": "f0eb0350-9b4d-4cb1-9731-19470bf3edff:0e9a8809-2268-4d26-a258-e2b16e25da4e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:6014200147.1", "spisova_znacka": "1Sža/22/2014", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/22/2014 z 23. 9. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 23. septembra 2014, sp. zn. 1Sža/22/2014, ECLI:SK:NSSR:2014:6014200147.1", "identifikacne_cislo": "6014200147", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Igor Belko", "sudca_id": 236, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-igor-belko-236", "datum_vydania": "2014-09-23", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404", "nazov": "zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-50.odsek-1.pismeno-c,d", "nazov": "§ 50 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-50.odsek-1.pismeno-c,d", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-50"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-50"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/0e9a8809-2268-4d26-a258-e2b16e25da4e", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:6014200147.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:6014200147.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:6014200147.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sža/22/2014\n6014200147\n23. 09. 2014\nJUDr. Igor Belko\nECLI:SK:NSSR:2014:6014200147.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov JUDr. Ing. Miroslava\nGavalca, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v právnej veci žalobcu: W. K., nar. XX.XX.XXXX,\nštátna príslušnosť Alžírsko, zastúpený Advokátskou kanceláriou Škamla, s. r. o., Makovického 15, 010\n01 Žilina, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície PZ Banská Bystrica, Štefánikovo\nnábrežie 7, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCPBB2-7-001/2014-SK zo dňa 14. januára 2014, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v\nBanskej Bystrici zo dňa 21. mája 2014, č. k. 1Scud/3/2014-68, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21. mája 2014, č.\nk. 1Scud/3/2014-68 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BB2-7-001/2014-SK zo dňa\n14. januára 2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\n\nŽalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 1183,34 Eur (titulom náhrady trov\nprávneho zastúpenia) do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, k rukám jeho právneho zástupcu.\nodôvodnenie:\nI.\nPredmet konania\nKrajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia zamietol žalobu\nžalobcu, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB2-7-001/2014-SK zo dňa\n14. januára 2014, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície PZ Žilina č. PPZHCP-BB7-936-014/2013-PP zo dňa 15. októbra 2013, ktorým bol žalobcovi podľa § 50 ods. 1 písm. c/ a\nd/ Zákona o pobyte cudzincov zrušený trvalý pobyt na území Slovenskej republiky a odvolanie žalobcu\nbolo zamietnuté.\nV dôvodoch rozsudku uviedol, že preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie a postup správnych\norgánov podľa druhej hlavy piatej časti OSP apo preskúmaní veci a postupu žalobu žalobcu podľa § 250j\nods. 1 OSP dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť, pretože rozhodnutie a postup správneho\norgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom.\n\nKrajský súd uviedol, že z obsahu administratívneho spisu zistil, že žalobcovi bol udelený trvalý pobyt\nrozhodnutím zo dňa 25. januára 2010. Po udelení trvalého pobytu sa žalobca zdržiaval na území\nSlovenskej republiky spoločne s manželkou a maloletou dcérou len 19 dní a vycestoval do Alžírska. Na\núzemie Slovenskej republiky sa opätovne vrátil až dňa 26. marca 2013. Manželka žalobcu požiadala\nlistom zo dňa 8. októbra 2012 o zrušenie povolenia na trvalý pobyt žalobcu na území Slovenskej\nrepubliky.\nDňa 19. novembra 2012 bolo vydané prvé rozhodnutie, ktorým bol žalobcovi zrušený pobyt na území\nSlovenskej republiky (toto prvé rozhodnutie bolo na základe podaného odvolania zrušené a vec bola\nvrátená na ďalšie konanie). Je nesporné, že už v čase prvého rozhodnutia, ktorým bol zrušený trvalý\npobyt žalobcu na území Slovenskej republiky (19.11.2012), sa žalobca nezdržiaval na území Slovenskej\nrepubliky viac ako 180 dní. Už v tomto čase bol daný zákonný dôvod na zrušenie trvalého pobytu žalobcu.\nAko ďalší dôvod na zrušenie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky bola skutočnosť, že\nmanželia neviedli spoločný rodinný život od 30. januára 2012 a v súčasnom období sú v rozvodovom\nkonaní. Od januára 2012, keď sa manželka žalobcu vrátila na územie Slovenskej republiky až do marca\n2013 žalobca nebol v styku s maloletou dcérou i napriek tomu, že v tomto čase mal zabezpečený\nneobmedzený pobyt na území Slovenskej republiky.\nPodľa krajského súdu zrušenie trvalého pobytu žalobcu nie je neprimerané v súvislosti s možnosťou\nstyku žalobcu s maloletou dcérou. Zrušením trvalého pobytu žalobcu na území Slovenskej republiky\nsa žalobca z územia Slovenskej republiky nevyhosťuje, nezakazuje sa mu pobyt na území Slovenskej\nrepubliky a ani sa neobmedzuje jeho sloboda pohybu a pobytu. Žalobca má možnosť zdržiavať sa na\núzemí Slovenskej republiky, napr. na základe požiadania o tolerantný pobyt v zmysle § 58 ods. 2 písm. b/\nZákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého policajný útvar udelí tolerovaný pobyt štátnemu príslušníkovi\ntretej krajiny, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 59 ods. 12, ak to vyžaduje rešpektovanie\njeho súkromného a rodinného života a neohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. Aj pre\ntolerovaný pobyt však musí žalobca spĺňať podmienky požadované zákonom.\nKrajský súd považoval za preukázané, že žalobca sa zdržiaval mimo územia Slovenskej republiky viac\nako 180 dní a túto skutočnosť písomne neoznámil správnemu orgánu, čo potvrdzuje aj samotná výpoveď\nžalobcu zo dňa 11. septembra 2013 a túto skutočnosť potvrdzujú aj odtlačky z priechodových pečiatok\nv samotnom cestovnom doklade.\nKrajský súd po preskúmaní veci a postupu správnych orgánov dospel k záveru, že zrušenie trvalého\npobytu na území Slovenskej republiky bolo u žalobcu v súlade so zákonom, žalobca ako príslušník tretej\nkrajiny sa bez písomného oznámenia policajnému útvaru nepretržite zdržiaval v zahraničí dlhšie ako 180\ndní, neoznámenie tejto skutočnosti je v rozpore s verejným záujmom Slovenskej republiky a bezpečnosti\nštátu, štát musí mať záujem na regulovaní počtu cudzincov z tretích štátov na svojom vlastnom území\ns trvalým pobytom. Záujem na regulácii počtu cudzincov z tretích štátov na území Slovenskej republiky\nje tiež aj vo verejnom záujme Slovenskej republiky, zrušenie trvalého pobytu neprimerane nezasahuje\ndo súkromného života žalobcu, keďže žalobca sa môže aj naďalej pohybovať na území Slovenskej\nrepubliky, musí však za podmienok stanovených zákonom využiť inú možnosť pobytu, napr. tolerovaný\npobyt.\nŽalobca bol v konaní neúspešný, preto mu krajský súd v zmysle § 250k ods. 1 OSP nepriznal náhradu\ntrov konania.\nII.\nStručné zhrnutie odvolacích dôvodov žalobcu\n\nŽalobca podal proti rozsudku krajského súdu včas odvolanie, v ktorom uviedol, že s rozsudkom v celom\nrozsahu nesúhlasí z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ OSP, teda z dôvodu, že súd dospel\nna základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa\nvychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.\nŽalobca poukázal na ustanovenie § 50 ods.1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, z ktorého vyplýva,\nže policajný útvar zruší trvalý pobyt, ak štátny príslušník tretej krajiny sa bez písomného oznámenia\npolicajnému útvaru nepretržite zdržiava v zahraničí dlhšie ako 180 dní.\nV uvedenom zákonnom ustanovení je uvedený pojem „zdržiava“ v prítomnom čase. Jazykovým\nvýkladom je výklad slov použitých v právnej norme. Tieto slová majú rovnaký význam ako v bežnom\nspisovnom jazyku, výnimkou sú legálne definície, ktoré sú obsiahnuté priamo v právnych predpisoch.\nPojem „zdržiava“ je konštantné vnímaný v prítomnom čase. Pojem formálne presne, jednoducho a\njednoznačne vyjadruje oprávnenia a povinnosti navrhovateľa.\nPodľa žalobcu interpretácia právnej normy bez akceptácie jej zmyslu a účelu vedie k absurdným\ndôsledkom, ktoré robia z právneho poriadku nie systém, ale náhodný zhluk noriem.\nV dotknutom zákonom ustanovení je celkom zjavne použitý pojem zdržiava sa v prítomnom čase. Pod\npojem „zdržiava sa“ nemožno v žiadnom prípade podradiť aj pojem „zdržiaval sa“ alebo pojem „bude\nsa zdržiavať“.\nPodmienkou zrušenia trvalého pobytu v zmysle dotknutého zákonného ustanovenia je skutočnosť, že\nštátny príslušník sa „zdržiava“ v zahraničí, nie „zdržiaval“ v zahraničí.\nPodľa žalobcu zrušiť trvalý pobyt podľa ustanovenia § 50 ods. 1 písm. c/ možno iba v čase, keď sa\nštátny príslušník tretej krajiny reálne zdržiava v zahraničí, nie keď už sa nachádza na území Slovenskej\nrepubliky. Účastník konania sa v čase vydania rozhodnutia Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície\nBanská Bystrica č. p.: PPZ-HCP-BB2-7-001/2014-SK zo dňa 14. januára 2014 zdržiaval na území\nSlovenskej republiky. Ustanovenie § 50 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov preto nebolo možné\nv jeho prípade aplikovať.\nNa klasifikácii pojmu „zdržiava“ je pritom relevantný iba okamih vydania rozhodnutia a nie skutočnosť,\nže tomu tak v minulosti bolo alebo mohlo byť.\nVzhľadom na uvedené žalobca má za to, že krajský súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia\nveci, keďže ustanovenie § 50 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov je možné aplikovať iba v\nprípade, že cudzinec sa zdržiava mimo územia Slovenskej republiky v čase vydania rozhodnutia o\nzrušení trvalého pobytu.\nŽalobca ďalej poukázal na to, že má na území Slovenskej republiky maloletú dcéru, ktorá je rozhodnutím\nOkresného súdu v Martine vydaným v konaní vedenom pod sp. zn.: 12P/315/2012 zverená do času\nvydania rozhodnutia o rozvode manželstva do starostlivosti matky. Súd zároveň týmto rozhodnutím\nuložil manželke navrhovateľa povinnosť umožniť navrhovateľovi stretávať sa s maloletou každý štvrtok\nod 16:30 hod. do 18:30 hod., a to bez prítomnosti matky. Manželka navrhovateľa toto rozhodnutie\nneakceptuje.\nV priebehu konania vedeného na Okresnom súde v Martine bol vyhotovený PhDr. M. V. znalecký\nposudok zo dňa 17. decembra 2013. Znalkyňa v znaleckom posudku odporučila stretávanie sa\nnavrhovateľa s maloletou najskôr za prítomnosti matky a postupne, keď sa dieťa adaptuje, bez jej\nprítomnosti. Znalkyňa súčasne uviedla, že ak sa dieťa po cca 3 mesiacoch adaptuje na takúto úpravu\n\nstyku, možno uvažovať o rozšírení styku s dieťaťom, napr. jeden deň v týždni a v následnom týždni jeden\nvíkendový deň, aby si navrhovateľ s maloletou mohli naplánovať dlhší program.\nZnalkyňa sa v závere posudku stotožnila so záverom súdu, že ak matka neodôvodnene bráni stretnutiam\nnavrhovateľa s maloletou, ide jednoznačne o neželateľný stav pri ďalšom rozvoji dieťaťa a o zásah do\nrodičovských práv navrhovateľa.\nPre udržiavanie kontaktu medzi navrhovateľom a jeho maloletou dcérou je preto nevyhnutné, aby\nnavrhovateľ mal udelený trvalý pobyt na území Slovenskej republiky a mohol sa pravidelne stretávať\nso svojou dcérou. Je dôvodné predpokladať, že ak navrhovateľ tento pobyt nebude mať udelený,\njeho možnosť tráviť čas s maloletou dcérou bude iba nepatrná, nakoľko už teraz matka nerešpektuje\nautoritatívne rozhodnutie súdu o úprave styku navrhovateľa s jeho dcérou, pričom udržiavať kontakt\nna diaľku prostredníctvom telefónu alebo softwaru skype by bolo oveľa závislejšie od vôle manželky\nnavrhovateľa.\nVšetky tieto skutočnosti sú významné z hľadiska aplikácie ustanovenia § 50 ods. 2 písm. a/ zákona o\npobyte cudzincov.\nPodľa § 50 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zruší trvalý pobyt, ak štátny\npríslušník tretej krajiny sa bez písomného oznámenia policajnému útvaru nepretržite zdržiava v zahraničí\ndlhšie ako 180 dní.\nPodľa § 50 ods.1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zruší trvalý pobyt, ak manželia\nnevedú spoločný rodinný život, ak ide o trvalý pobyt podľa § 43 ods. 1 písm. a/.\nPodľa § 50 ods. 2 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov ustanovenie odseku 1 neplatí, ak by dôsledky\nzrušenia trvalého pobytu boli neprimerané dôvodu zrušenia trvalého pobytu, najmä s ohľadom na\nsúkromný a rodinný život štátneho príslušníka tretej krajiny.\nPodľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „Dohovor“) každý má právo na\nrešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže\ndo výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné\nv demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho\nblahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany\npráv a slobôd iných.\nNevyhnutné v demokratickej spoločnosti znamená podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva\n(ďalej len „ESĽJP“) „oprávnené na základe naliehavej sociálnej potreby a zvlášť to musí byť úmerné k\nsledovanému zákonnému cieľu“.\nAplikácia ustanovenia § 50 ods. 2 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov v kontexte s čl. 8 Dohovoru pritom\nnie je fakultatívna. Správny orgán vždy musí skúmať rodinný a súkromný život príslušníka tretej krajiny,\na v prípade, že by dôsledky zrušenia trvalého pobytu boli neprimerané dôvodu zrušenia trvalého pobytu,\nsprávny orgán trvalý pobyt nezruší.\nNavrhovateľovi bol síce udelený trvalý pobyt podľa § 43 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov ako\nmanželovi štátneho občana Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, od\nudelenia pobytu sa však situácia navrhovateľa zmenila, keď jeho pobyt na území Slovenskej republiky\nuž nie je odôvodnený manželstvom s občiankou Slovenskej republiky, ale potrebou rešpektovania jeho\nrodinného a súkromného života vzhľadom na jeho maloletú dcéru.\n\nPresne na tieto prípady pamätal aj zákon o pobyte cudzincov v ustanovení § 50 ods. 2 písm. a/, podľa\nktorého aj keď nastanú dôvody k zrušeniu trvalého pobytu príslušníka tretej krajiny, tieto dôvody neplatia\na správny orgán trvalý pobyt nezruší, ak by dôsledky zrušenia trvalého pobytu boli s ohľadom na rodinný\na súkromný život príslušníka tretej krajiny neprimerané vzhľadom k dôvodu zrušenia trvalého pobytu.\nSamotný odporca vo svojom rozhodnutí vo vzťahu k rodinnému životu žalobcu nespochybňuje, že\nzrušením trvalého pobytu dôjde k zásahu do práva navrhovateľa garantovaného v čl. 8 Dohovoru o\nochrane ľudských práv a slobôd. Správny orgán tento zásah bez ďalšieho nepovažuje za neprimeraný\ns poukazom na znenie čl. 8 ods. 2 Dohovoru.\nV napadnutom rozhodnutí správny orgán len konštatuje súlad zásahu do rodinného a súkromného života\nnavrhovateľa s čl. 8 ods. 2 Dohovoru. Prečo je tento zásah nevyhnutný v demokratickej spoločnosti a\nz akého dôvodu je nevyhnutný z dôvodov vymedzených v čl. 8 ods. 2 Dohovoru však z rozhodnutia\nsprávneho orgánu nevyplýva.\nESĽP vo svojich rozhodnutiach porovnáva záujmy jednotlivcov a celej spoločnosti.\nZ judikatúry ESĽP vyplýva, že slovo „nevyhnutné“ nie je synonymom slova „nepostrádateľné“ a nemá\nani takú flexibilitu ako výrazy „prijateľné“, „bežné“, „užitočné“, či „žiadúce“. Navyše výraz „nevyhnutné\nv demokratickej spoločnosti“ znamená, že aby bol zásah v súlade s Dohovorom, musí okrem iného\nzodpovedať „naliehavej sociálnej potrebe“ a byť „primeraný sledovanému legitímnemu cieľu“.\nV danom prípade podľa žalobcu nemožno považovať zásah do práv účastníka konania a jeho maloletej\ndcéry za nevyhnutný v demokratickej spoločnosti. Z napadnutého rozhodnutia súčasne nemožno zistiť,\nna základe čoho k tomuto právnemu záveru dospel správny orgán a samotné konštatovanie súladu\nnemožno považovať za postačujúce. Rozhodnutie o zrušení trvalého pobytu účastníka konania je\nzásahom do práva navrhovateľa ako aj jeho maloletej dcéry na rešpektovanie rodinného a súkromného\nživota. Tento zásah pritom nie je ničím odôvodnený. Navrhovateľ a jeho maloletá dcéra nemôžu viesť\nrodinný život napĺňajúci ustanovenie čl. 8 Dohovoru, ak nebudú žiť na území jedného štátu. Takým\nštátom súčasne nemôže byť iný štát ako Slovenská republika.\nDcéra navrhovateľa má právo na otcovskú starostlivosť a výchovu a nemožnosť pobytu navrhovateľa\nna území Slovenskej republiky jej toto právo upiera.\nNavrhovateľ a ani jeho maloleté dcéra sa nikdy nedopustili konania, pre ktoré by mohol štát do ich práv\nv zmysle čl. 8 Dohovoru dôvodne zasahovať.\nZ rozhodnutia súčasne nemožno vyvodiť z akého dôvodu odporca neuplatnil pri rozhodovaní\nustanovenie § 50 ods. 2 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov.\nDôvodom na zrušenie trvalého pobytu navrhovateľa v zmysle napadnutého rozhodnutia je skutočnosť,\nže navrhovateľ nevedie so svojou manželkou rodinný život a skutočnosť, že sa vymedzený čas\nnezdržiaval na území Slovenskej republiky. Dôsledky zrušenia trvalého pobytu navrhovateľa na území\nSlovenskej republiky sú neprimerané dôvodom, ktoré k zrušeniu viedli.\nManželka navrhovateľa sa opakovanými nepravdivými tvrdeniami, ktoré boli spochybnené predloženými\ndôkazmi, súdom v konaní vedenom pred Okresným súdom Martin ako aj vypracovaným znaleckým\nposudkom, snaží, aby sa navrhovateľ nemohol stretávať so svojou dcérou. Navrhovateľ na takéto jej\nkonanie nedal žiadnu príčiny a jej dôvody mu nie sú ani v hrubých obrysoch známe. Do dnešného\ndňa nerozumie ani tomu, prečo sa s ním snaží rozviesť. Tento jej postoj je teda v konečnom dôsledku\ndôvodom smerujúcim k zrušeniu trvalého pobytu navrhovateľa. Vzhľadom na význam tohto dôvodu\n\nje dôsledok zrušenia trvalého pobytu navrhovateľa v podobe hrozby definitívneho prerušenia vzťahov\ns maloletou dcérou neprimeraný. Navyše, možno mať silnú pochybnosť o tom, že tento dôvod bude\nmaloletej matkou v budúcnosti náležité a objektívne ozrejmený, čo povedie k tomu, že v budúcnosti\nmaloletá nebude mať záujem stretávať sa s navrhovateľom.\nNapadnuté rozhodnutie aj s poukazom na uvedené predstavuje zásah do práv navrhovateľa.\nRovnako tak aj dôvod zrušenia trvalého pobytu z dôvodu správnym orgánom tvrdeného zdržiavania\nsa navrhovateľa mimo územia Slovenskej republiky dlhšie ako 180 dní bez splnenia si ohlasovacej\npovinnosti nemôže byť natoľko závažný, aby odôvodňoval nevyhnutnosť zásahu do rodinného a\nsúkromného života navrhovateľa. Pobyt príslušníka tretej krajiny mimo územia Slovenskej republiky viac\nako 180 dní nie je žiadnym spôsobom zakázaný a ohlásenie tohto pobytu plní iba evidenčnú funkciu,\nporušenie ktorej ale nemôže odôvodňovať nevyhnutnosť zásahu do rodinného a súkromného života\npríslušníka tretej krajiny v demokratickej spoločnosti.\nOdporca vo vzťahu k zásahu do práv navrhovateľa konštatuje, že navrhovateľ sa z územia Slovenskej\nrepubliky nevyhosťuje, nezakazuje sa mu pobyt na území Slovenskej republiky a ani sa nijako\nneobmedzuje na slobode pobytu a pohybu, ale len v súlade so zákonom o pobyte cudzincov sa\nrozhoduje o ukončení pobytu na území Slovenskej republiky. Uvedené je úplne bezvýznamné, nakoľko\nsamotným rozhodnutím o zrušení trvalého pobytu navrhovateľa bolo zasiahnuté do jeho práva na\nrešpektovanie rodinného a súkromného života a tento zásah nebol v rozhodnutí nijakým relevantným\nspôsobom odôvodnený.\nDôvodom na neaplikovanie § 50 ods. 2 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov nie je ani tá skutočnosť,\nže navrhovateľ si môže požiadať o iný druh pobytu na území Slovenskej republiky. Požiadať si o iný\ndruh pobytu pritom odporúča navrhovateľovi odporca aj súd v napadnutom rozhodnutí, keď uvádza, že\nnavrhovateľ si môže požiadať napr. o tolerovaný pobyt v zmysle § 58 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte\ncudzincov, podľa ktorého policajný útvar udelí tolerovaný pobyt príslušníkovi tretej krajiny, ak nie sú\ndôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 59 ods. 12, ak to vyžaduje rešpektovanie jeho súkromného a\nrodinného života a neohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok.\nÚlohou súdu ani správneho orgánu pritom nie je odporúčať navrhovateľovi ďalší postup, ako si\nzabezpečiť pobyt na území Slovenskej republiky, ale rozhodovať zákonným spôsobom tak, aby\nnedošlo k zásahu do práv navrhovateľa garantovaných Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými\nzmluvami. Správny orgán ani súd však nemôže navrhovateľovi zaručiť, že aj keby si požiadal o iný druh\npobytu na území Slovenskej republiky, tento pobyt mu bude udelený. Odôvodňovať preto tento zásah do\nrodinného a súkromného života navrhovateľa tým, že si navrhovateľ môže požiadať o iný druh pobytu, je\npreto úplne bezvýznamné. Navyše samotný súd odporúča navrhovateľovi ako jednu z možností pobytu\nna území Slovenskej republiky požiadať si o tolerovaný pobyt z dôvodu rešpektovania jeho súkromného\na rodinného života, z čoho vyplýva, že existuje potreba rešpektovania rodinného a súkromného života\nnavrhovateľa.\nŽalobca poukázal na to, že tolerovaný pobyt je v porovnaní s trvalým pobytom kvalitatívne odlišným\ndruhom pobytu. Podľa § 59 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov je tolerovaný pobyt možné udeliť najviac\nna 180 dní, pričom predĺžiť tento pobyt je možné opäť iba najviac o 180 dní. Cudzinec s udeleným\ntolerovaným pobytom má oveľa menej práv ako cudzinec s udeleným trvalým pobytom a neporovnateľne\nhoršiu situáciu pri hľadaní si zamestnania, nakoľko nie je isté, na aký dlhý čas mu bude tolerovaný pobyt\nudelený, a či a na ako dlho mu bude predĺžený. Jedná sa preto o výrazný zásah do súkromného života\nnavrhovateľa.\nUdelenie tolerovaného pobytu nie je adekvátne ani s ohľadom na rodinnú situáciu navrhovateľa, keď pre\nudržiavanie vzťahu so svojou dcérou potrebuje navrhovateľ zotrvať na území Slovenskej republiky čo\n\nnajdlhšie, resp. neobmedzený čas. Táto potreba pritom nie je dôležitá len z pohľadu navrhovateľa, ale aj\nz pohľadu ochrany práv jeho maloletej dcéry, ktorá má právo na rodičovskú starostlivosť oboch rodičov.\nNavyše v prípade, že by navrhovateľ nemal na území Slovenskej republiky trvalý pobyt, ale bol by\nmu udelený iba tolerovaný pobyt, navrhovateľ by nemohol navštevovať svoju blízku rodinu, ktorá žije\nv Alžírsku, keďže následkom vycestovania z územia Slovenskej republiky v prípade, že má cudzinec\nudelený tolerovaný pobyt, je zánik tohto pobytu. Aj s ohľadom na uvedené predstavuje zrušenie trvalého\npobytu navrhovateľa na území Slovenskej republiky výrazný zásah do jeho rodinného života, ktorý je\nzjavne neprimeraný dôvodu zrušenia jeho trvalého pobytu na území Slovenskej republiky.\nŽalobca poznamenal, že vzhľadom na neistú situáciu si už požiadal o udelenie tolerovaného pobytu, jeho\nžiadosť však bola rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície PZ Žilina č. PPZ-HCP-BB7-305-016/2014PP zo dňa 28. marca 2013 zamietnutá.\nV závere poznamenal, že krajský súd sa nad rámec rozhodnutia odporcu v odôvodnení svojho\nrozhodnutia vyjadruje k tomu, prečo považuje zrušenie trvalého pobytu navrhovateľa za dôvodné, keď\nuvádza, že neoznámenie skutočnosti, že navrhovateľ sa bude zdržiavať na území Slovenskej republiky\nviac ako 180 dní, je v rozpore s verejným záujmom Slovenskej republiky a bezpečnosti štátu. Podľa\nnázoru súdu štát musí mať záujem na regulovaní počtu cudzincov z tretích štátov s trvalým pobytom\nna svojom vlastnom území. Záujem na regulácii počtu cudzincov z tretích štátov na území Slovenskej\nrepubliky je tiež vo verejnom záujme Slovenskej republiky.\nTieto závery krajského súdu podľa žalobcu presahujú rámec jeho právomoci pri žalobách proti\nrozhodnutiu správneho orgánu, keď súd má skúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho\norgánu a nie dopĺňať odôvodnenie napadnutého rozhodnutia správneho orgánu.\nDôvod, prečo správny orgán neaplikoval ustanovenie § 50 ods. 2 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov a\nzrušil trvalý pobyt navrhovateľa na území Slovenskej republiky musí vyplývať z rozhodnutia správneho\norgánu, ktoré musí byť v tomto smere riadne odôvodnené. Tieto skutočnosti však z napadnutého\nrozhodnutia správneho orgánu nevyplývajú.\nVzhľadom na uvedené skutočnosti a to, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k\nnesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia\nveci žalobca navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil tak, že\nrozhodnutie žalovaného a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu navrhol zrušiť a vec vrátiť\nžalovanému na ďalšie konanie. Žalobca navrhol, aby bol žalovaný zaviazaný k povinnosti zaplatiť\nnavrhovateľovi náhradu trov konania pred súdom prvého stupňa a odvolacím súdom k rukám jeho\nprávneho zástupcu a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.\nIII.\nVyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu\nŽalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril tak, že rozhodnutie krajského súdu navrhol potvrdiť ako\nvecne správne. Uviedol, že druhostupňový správny orgán pri svojom rozhodovaní konal samostatne,\nvychádzajúc z náležité zisteného skutkového stavu veci, pričom zobral do úvahy všetky okolnosti\nuvádzané v odvolaní žalobcu a preskúmal napadnuté rozhodnutie v celom jeho obsahu i rozsahu, a\nto v úzkej súvislosti s konaním, ktoré mu predchádzalo, pričom nezistil žiadne pochybenie zákona, či\nnesúlad postupu prvostupňového správneho orgánu pri svojom rozhodovaní so všeobecne záväznými\nprávnymi predpismi platnými na území Slovenskej republiky.\n\nV odvolacom konaní vychádzal zo skutočnosti, že v zákone o pobyte cudzincov sú jednoznačne\nstanovené podmienky na udelenie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky, ako aj dôvody na\nzrušenie trvalého pobytu. Z ustanovenia § 50 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov vyplýva,\nže policajný útvar zruší trvalý pobyt, ak štátny príslušník tretej krajiny sa bez písomného oznámenia\npolicajnému útvaru nepretržite zdržiava v zahraničí dlhšie ako 180 dní a z ustanovenia § 50 ods. 1\npísm. d/ zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že policajný útvar zruší trvalý pobyt, ak manželia nevedú\nspoločný rodinný život, ak ide o trvalý pobyt podľa § 43 ods. 1 písm. a/ (ktorý je manželom štátneho\nobčana Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky - tak ako je to v prípade\nžalobcu). Žalovaný uviedol, že zobral do úvahy aj skutočnosť, že v zmysle ustanovenia § 50 ods. 2\npísm. a/ zákona o pobyte cudzincov „1; ustanovenie odseku 1 neplatí, ak by dôsledky zrušenia trvalého\npobytu boli neprimerané dôvodu zrušenia trvalého pobytu, najmä s ohľadom na súkromný a rodinný\nživot štátneho príslušníka tretej krajiny.\nŽalovaný poukázal na skutočnosť, tak ako to uviedol aj krajský súd vo svojom rozsudku, že je vo verenom\nzáujme, aby štát reguloval počet cudzincov z tretích štátov na svojom území. Pravidlá regulácie sú\nkoncipované v zákone o pobyte cudzincov a Policajnému zboru Slovenskej republiky - cudzineckej polícii\npriamo vyplýva povoľovací proces z funkčnej náplne.\nTrvalý pobyt oprávňuje štátneho príslušníka tretej krajiny zdržiavať sa, vycestovať a opätovne vstupovať\nna územie Slovenskej republiky v čase, na ktorý mu bol policajným útvarom udelený. Trvalý pobyt je pre\npríslušníka tretej krajiny kvalitatívne najvýhodnejší druh pobytu a je podmienený konkrétnymi dôvodmi,\nktoré musí štátny príslušník tretej krajiny preukázať. V prípade ponechania štátneho príslušníka tretej\nkrajiny - žalobcu na trvalom pobyte, žalobca by mohol požiadať už o trvalý pobyt na neobmedzený čas.\nPreukázaním splnenia podmienok na takýto druh pobytu štátny príslušník tretej krajiny preukazuje také\nskutočnosti, ako sú napríklad finančné prostriedky na pobyt, ubytovanie a podobne. V prípade žalobcu\ndošlo k strate účelu jeho pobytu, čím došlo aj k strate garancie splnenia ďalších podmienok na pobyt\n(finančné prostriedky, ubytovanie ...).\nJe povinnosťou orgánu, do kompetencie ktorého spadá povoľovací režim, chrániť záujmy štátu a\nvyžadovať preukázanie vyššie uvedených skutočností. Ponechaním žalobcu na trvalom pobyte by štát\nautomaticky stratil možnosť akýmkoľvek spôsobom vyžadovať od cudzinca z tretieho štátu - žalobcu,\naby garantoval už vyššie uvedené skutočnosti.\nJe nevyhnutné, aby štátny orgán zabezpečujúci povoľovací režim pôsobil aj preventívne, čím\npredchádza nežiaducim javom, ako sú nelegálna práca, kriminalita a podobne. Režim povolenia pobytu\nna konkrétny druh pobytu, zabezpečuje automaticky aj možnosť kontroly plnenia povinností štátneho\npríslušníka tretej krajiny. Žalobca v celom konaní nepreukázal, že v Slovenskej republike má finančné\nprostriedky na zabezpečenie svojho pobytu.\nŽalobca vo svojom odvolaní k dôvodu zrušenia jeho pobytu v zmysle ustanovenia § 50 ods. 1 písm. c/\nzákona o pobyte cudzincov, že sa bez písomného oznámenia policajnému útvaru nepretržite zdržiaval v\nzahraničí dlhšie ako 180 dní, opätovne poukazuje na jazykový výklad slov použitých v tomto ustanovení\nzákona o pobyte cudzincov. Uvádza, že tieto slová majú rovnaký význam ako v bežnom spisovnom\njazyku, výnimkou sú legálne definície, ktoré sú obsiahnuté priamo v právnych predpisoch. Uvádza\nsvoj názor, že podmienkou zrušenia trvalého pobytu v zmysle dotknutého zákonného ustanovenia je\nskutočnosť, že štátny príslušník sa „zdržiava“ v zahraničí, nie „zdržiaval“ v zahraničí.\nŽalovaný k daným tvrdeniam žalobcu uviedol, že prvostupňový správny orgán dňa 19. novembra 2012\nvydal rozhodnutie č. PPZ-HCP-BB7-PP-1312-5/2013, ktorým žalobcovi zrušil trvalý pobyt v zmysle\n§ 50 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov. Dňa 24. júla 2013 podal žalobca prostredníctvom\nsplnomocneného zástupcu proti rozhodnutiu odvolanie. Druhostupňový správny orgán rozhodnutím č.\nPPZ-HCP-BB2-60-001/2013-SK zo dňa 2. augusta 2013 vrátil vec prvostupňovému správnemu orgánu\nna nové prejednanie a rozhodnutie z dôvodu nesprávnej aplikácie ustanovení zákona o správnom\nkonaní.\n\nV prípade, že v priebehu nového prejednávania veci vyjdú najavo nové skutočnosti, správny orgán musí\nvydať rozhodnutie ktoré zodpovedá novozistenému stavu veci. Prvostupňový správny orgán v priebehu\nkonania zistil, že žalobca sa v čase začatia konania o zrušení jeho trvalého pobytu na území Slovenskej\nrepubliky zdržiaval mimo územia Slovenskej republiky viac ako 180 dní a túto skutočnosť písomne\nneoznámil správnemu orgánu.\nŽalovaný naďalej zastáva názor, že v prípade žalobcu bolo správne aplikované ustanovenie § 50 ods.\n1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, nakoľko žalobca sa v čase začatia konania preukázateľne bez\npísomného oznámenia policajnému útvaru nepretržite zdržiava v zahraničí dlhšie ako 180 dní.\nV prípade výkladu uvedeného ustanovenia, tak ako to uvádza žalobca, by bolo toto ustanovenie\nneaplikovateľné a v zákone o pobyte cudzincov neúčinné, nakoľko v prípade začatia konania vo veci,\nby sa štátny príslušník tretej krajiny vždy automaticky vyvinil z porušenia zákona o pobyte cudzincov\npríchodom na územie Slovenskej republiky a konanie by muselo byť zastavené.\nŽalovaný uviedol, že v napadnutom konaní bola jednoznačne preukázaná aj skutočnosť, že žalobca sa\nnepretržite zdržiaval mimo územia Slovenskej republiky viac ako 180 dní a túto skutočnosť písomne\nneoznámil správnemu orgánu.\nPoukázal na skutočnosť, že žalobca sám v zápisnici z vyjadrenia pred správnym orgánom evidovanej\npod č. PPZ-HCP-BB7-936-007/2013-PP zo dňa 11. septembra 2013, ktorá sa nachádza v spisovom\nmateriáli, potvrdil uvedenú skutočnosť. V zápisnici je uvedené: „V apríli 2010 sme sa definitívne rozhodli,\nže ostaneme trvalo v Alžírsku a tak som poprosil svokra prostredníctvom skypu, aby oznámil na polícii,\nže sa budem zdržiavať mimo územia Slovenskej republiky viac ako 180 dní. Sám som nepožiadal, ani\npísomne neoznámil na polícii v SR, že sa budem zdržiavať mimo územia SR viac ako 180 dní, ale svokor\npovedal, že to spraví“.\nTúto skutočnosť má správny orgán preukázanú aj z odtlačkov priechodových pečiatok z cestovného\npasu žalobcu. Cestovné doklady štátnych príslušníkov tretej krajiny sa v zmysle platnej legislatívy\nsystematicky označujú odtlačkom pečiatky na vstupe a na výstupe zo Schengenského priestoru.\nUvedenú prax má aplikovanú väčšina štátov sveta aj mimo Schengenského priestoru, a to hlavne na\nhraničných priechodoch na letiskách.\nŽalovaný poukázal aj na skutočnosť, že žalobca okrem vyjadrení v odvolaní, vo vyjadrení sa k spisovému\nmateriálu a v žalobe uvedenú skutočnosť nijakým relevantným spôsobom nevyvrátil, a preto má za to,\nže uvedené tvrdenia žalobcu boli účelové.\nŽalobca vo svojom odvolaní k dôvodu zrušenia jeho pobytu v zmysle ustanovenia § 50 ods. 1 písm.\nd/ zákona o pobyte cudzincov uvádza, že mu bol síce udelený trvalý pobyt podľa § 43 ods. 1 písm. a/\nzákona o pobyte cudzincov ako manželovi štátneho občana Slovenskej republiky s trvalým pobytom\nna území Slovenskej republiky, ale že od udelenia pobytu sa jeho situácia zmenila, keď jeho pobyt na\núzemí Slovenskej republiky už nie je odôvodnený manželstvom s občiankou Slovenskej republiky, ale\npotrebou rešpektovania jeho rodinného a súkromného života vzhľadom na jeho maloletú dcéru. Uvádza,\nže má na území Slovenskej republiky maloletú dcéru, ktorá je rozhodnutím okresného súdu v Martine\nzverená do času vydania rozhodnutia o rozvode manželstva do starostlivosti matky. Súd zároveň týmto\nrozhodnutím uložil manželke navrhovateľa povinnosť umožniť žalobcovi stretávať sa s maloletou každý\nštvrtok od 16:30 hod. do 18:30 hod., a to bez prítomnosti matky.\nŽalovaný k stretávaniu sa s maloletou dcérou uvádza, že v spisovom materiáli cudzinca sa nachádza len\njedno rozhodnutie súdu ohľadom stretávania sa s jeho maloletou dcérou, z ktorého vyplýva, že manželka\nžalobcu má povinnosť umožniť žalobcovi stretávať sa s maloletou za jej prítomnosti. V celom konaní\nžalobca nepredložil iné rozhodnutie súdu.\n\nŽalobca vo svojom odvolaní ďalej uvádza, že aplikácia ustanovenia § 50 ods. 2 písm. a/ zákona o pobyte\ncudzincov v kontexte s článkom 8 Dohovoru pritom nie je fakultatívna. Správny orgán vždy musí skúmať\nrodinný a súkromný život príslušníka tretej krajiny, a v prípade, že by dôsledky zrušenia trvalého pobytu\nboli neprimerané dôvodu zrušenia trvalého pobytu, správny orgán trvalý pobyt nezruší.\nŽalovaný k daným tvrdeniam žalobcu uviedol, že v napadnutom konaní správne orgány pri svojom\nrozhodovaní riadne skúmali aj dôsledky zrušenia trvalého pobytu žalobcovi, najmä s ohľadom na jeho\nsúkromný a rodinný život v zmysle § 50 ods. 2 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, v kontexte s právom\nna rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručeným čl. 8 ods. 1 Dohovoru. Správne orgány\nbrali do úvahy skutočnosť, že žalobca sa po udelení trvalého pobytu dňa 25. januára 2010 zdržiaval na\núzemí Slovenskej republiky spoločne s manželkou a ich maloletou dcérou iba 19 dní a vycestoval do\ndomovskej krajiny. Na územie Slovenskej republiky vstúpil opätovne až dňa 26. marca 2013 po tom, čo\nmu manželka oznámila, že jeho pobyt je zrušený.\nOd januára 2012 keď sa manželka účastníka konania vrátila na územie Slovenskej republiky, žalobca\ndo marca 2013 nebol v styku so svojou maloletou dcérou napriek skutočnosti, že mal zabezpečený\nneobmedzený pobyt na území Slovenskej republiky.\nOd 30. januára 2012 manželia nevedú spoločný rodinný život, sú v rozvodovom konaní a ich vzájomné\nspolužitie je značne rozvrátené. O uvedených skutočnostiach svedčia výpovede žalobcu a jeho\nmanželky, početný zhromaždený spisový materiál, či už zo súdneho konania alebo trestných oznámení.\nPrvostupňový správny orgán a takisto aj odvolací správny orgán bral pri rozhodovaní do úvahy aj právo\nna styk maloletej dcéry s účastníkom konania. Odvolací orgán vychádzal zo skutočnosti, že žalobca sa z\núzemia Slovenskej republiky nevyhosťuje, nezakazuje sa mu pobyt na území Slovenskej republiky a ani\nsa nijako neobmedzuje na slobode pobytu a pohybu, ale len v súlade so zákonom o pobyte cudzincov\nsa rozhoduje o ukončení povoleného druhu pobytu, ktorý je priamo viazaný v zmysle ustanovenia § 43\nods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov na spolužitie s manželkou, štátnou občiankou Slovenskej\nrepubliky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky.\nŽalobca mal od 25. januára 2010 udelený trvalý pobyt na päť rokov podľa ustanovenia § 43 ods. 1 písm.\na/ zákona o pobyte cudzincov.\nPolicajný útvar udelí trvalý pobyt v zmysle uvedeného ustanovenia, ak nie sú dôvody na zamietnutie\nžiadosti podľa § 48 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý je\nmanželom štátneho občana Slovenskej republiky s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky.\nV zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona o správnom konaní, správne orgány postupujú v konaní v\nsúlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a\nzáujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Z ustanovenia\n§ 50 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že policajný útvar zruší trvalý pobyt, ak\nmanželia nevedú spoločný rodinný život, ak ide o trvalý pobyt podľa § 43 ods. 1 písm. a/ citovaného\nzákona. Z uvedeného dôvodu žalovaný má za to, že takýto zásah do práva žalobcu na základe vyššie\nuvedených skutočností bol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti z dôvodu rešpektovania zákonov\nSlovenskej republiky. Žalobca vo svojom odvolaní uviedol, že dôvodom na neaplikovanie § 50 ods.\n2 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov nie je ani tá skutočnosť, že navrhovateľ si môže požiadať\no iný druh pobytu na území Slovenskej republiky. Požiadať si o iný druh pobytu pritom odporúča\nnavrhovateľovi odporca aj súd v napadnutom rozhodnutí, keď uvádza, že navrhovateľ si môže požiadať,\nnapr. o tolerovaný pobyt v zmysle § 58 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého\npolicajný útvar udelí tolerovaný pobyt príslušníkovi tretej krajiny, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti\npodľa § 59 ods. 12, ak to vyžaduje rešpektovanie jeho súkromného a rodinného života a neohrozuje\nbezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. Žalobca uvádza, že úlohou súdu ani správneho orgánu pritom\n\nnie je odporúčať navrhovateľovi ďalší postup, ako si zabezpečiť pobyt na území Slovenskej republiky,\nale rozhodovať zákonným spôsobom tak, aby nedošlo k zásahu do práv navrhovateľa garantovaných\nÚstavou Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami.\nŽalovaný k danej námietke žalobcu uviedol, že žalovaný správny orgán neodporúčal žalobcovi aký má\nzvoliť postup, ale len konštatoval, že zákon o pobyte dáva možnosť cudzincovi z tretieho štátu požiadať\no iný druh pobytu, napríklad tolerovaný pobyt, ktorý môže zabezpečiť jeho požadovaný účel. Poukázal\nna skutočnosť, že žalobca sa zo Slovenskej republiky nevyhosťuje, nezakazuje sa mu vstup, ale sa len\nruší konkrétny druh pobytu, na ktorý stratil účel pobytu.\nĎalej žalobca v tejto súvislosti uviedol, že správny orgán ani súd mu však nemôže zaručiť, že aj keby si\npožiadal o iný druh pobytu na území Slovenskej republiky, tento pobyt mu bude udelený.\nŽalovaný k uvedenej námietke žalobcu uviedol, že je pravda, že zákon o pobyte cudzincov striktne\nvyžaduje pri jednotlivých druhoch pobytu preukázať požadované skutočnosti, čo je však hlavnou úlohou\npovoľovacieho systému, ktorý zabezpečuje reguláciu pobytu štátnych príslušníkov tretích krajín. Keby\nsa automaticky udeľoval pobyt každému žiadateľovi, bez splnenia základných požiadaviek, systém by\nsa zmenil len na registračný, čo nie je vo verejnom záujme Slovenskej republiky a bolo by to v rozpore s\nmedzinárodnými záväzkami vyplývajúcimi zo Schengenských acquis. Žalobca vo svojom odvolaní ďalej\nuviedol, že tolerovaný pobyt je v porovnaní s trvalým pobytom kvalitatívne odlišným druhom pobytu,\npreto sa jedná o výrazný zásah do jeho súkromného života.\nŽalovaný k uvedenej námietke žalobcu uviedol, že si uvedomuje, že tolerovaný pobyt je len špecifický\ndruh pobytu, ktorý poskytuje právny rámec na legalizáciu pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý\nnespĺňa podmienky oprávneného pobytu a z objektívnych príčin nemôže z územia Slovenskej republiky\nvycestovať, alebo nemôže byť vyhostený.\nŽalovaný však má za to, že je vo verejnom záujme, aby štátny príslušník tretej krajiny, ktorý chce pobyt na\núzemí Slovenskej republiky, musí mať udelený niektorý z druhov povolenia na pobyt, ktorý automaticky\nzabezpečuje splnenie podmienok na pobyt a tým garantovanie preukázania schopnosti finančne pokryť\nsvoje potreby (ubytovanie, finančné prostriedky na živobytie a pod.) pri pobyte na území Slovenskej\nrepubliky. Týmto spôsobom sa predchádza tomu, aby sa štátny príslušník tretej krajiny stal záťažou pre\nsociálny systém Slovenskej republiky.\nŽalobca vo svojom odvolaní uviedol aj, že si už požiadal o udelenie tolerovaného pobytu, jeho žiadosť\nvšak bola rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície PZ Žilina, č. PPZ-HCP-BB7-305-016/2014-PP zo\ndňa 28. marca 2013 zamietnutá.\nŽalovaný k danej skutočnosti uviedol, že je z ustanovenia § 58 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov\nvyplýva, že policajný útvar udelí tolerovaný pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ak nie sú dôvody\nna zamietnutie žiadosti podľa § 59 ods. 2, ak to vyžaduje rešpektovanie jeho súkromného a rodinného\nživota a neohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok; štátnemu príslušníkovi tretej krajiny podľa\n§ 27 ods. 1 a § 43 ods. 1 písm. a/ až d/ citovaného zákona možno tento pobyt udeliť len vtedy, ak nie je\ndržiteľom platného cestovného dokladu a hodnoverne preukáže svoju totožnosť iným spôsobom.\nV zmysle ustanovenia § 59 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny, ktorý\npožiadal o udelenie tolerovaného pobytu podľa § 58 ods. 2 písm. b/, priloží k žiadosti doklad, ktorým\npreukáže potrebu rešpektovania jeho súkromného rodinného života a doklad nie starší ako 90 dní\npotvrdzujúci jeho bezúhonnosť, ministerstvo vnútra môže v odôvodnených prípadoch od priloženia\ndokladu potvrdzujúceho jeho bezúhonnosť upustiť.\n\nZ dôvodovej správy k zákonu o pobyte cudzincov vyplýva, že pri udeľovaní tolerovaného pobytu\nštátnemu príslušníkovi tretej krajiny v prípade, ak je jeho udelenie v záujme jeho súkromného a rodinného\nživota sa vychádza z čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pokiaľ takýto občan\nneohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok.\nPrvostupňový správny orgán vyhodnotil prijatú žiadosť a zistil, že žalobca nepriložil k svojej žiadosti\no udelenie tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky podľa ustanovenia § 58 ods. 2\npísm. b/ zákona o pobyte cudzincov doklad nie starší ako 90 dní potvrdzujúci jeho bezúhonnosť.\nVzhľadom na skutočnosť, že ministerstvo vnútra môže v odôvodnených prípadoch od priloženia\ndokladu potvrdzujúceho bezúhonnosť upustiť, prvostupňový správny orgán požiadal Ministerstvo vnútra\nSlovenskej republiky, ktoré je v konaní o pobyte cudzincov zastúpené Úradom hraničnej a cudzineckej\npolície Prezídia Policajného zboru Bratislava o vyjadrenie, či v prípade žalobcu je možné od uvedeného\ndokladu upustiť. Úrad hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru v prípade žiadosti\nžalobcu neupustil od priloženia dokladu potvrdzujúceho bezúhonnosť, preto prvostupňový správny orgán\nzaujal stanovisko, že bol naplnený zákonný dôvod na zamietnutie jeho žiadosti v zmysle ustanovenia\n§ 59 ods. 12 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov. Odvolací orgán z vyššie uvedených dôvodov\nprvostupňové rozhodnutie potvrdil.\nŽalovaný zastáva názor, že žalobca spĺňa podmienky na tolerovaný pobyt podľa § 58 ods. 2 písm.\nb/ zákona o pobyte cudzincov (ak to vyžaduje rešpektovanie jeho súkromného a rodinného života a\nneohrozuje bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok), ale opätovne poukazuje na skutočnosť, že ak\nžalobca chce povolenie na pobyt na území Slovenskej republiky musí splniť podmienky vyplývajúce zo\nzákona o pobyte cudzincov.\nIV.\nArgumentácia rozhodnutia I. stupňového správneho orgánu\nPrvostupňový správny orgán rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB7-936-014/2013-PP zo dňa 15. októbra 2013\nnavrhovateľovi § 50 ods. 1 písm. c/ a d/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov zrušil trvalý pobyt\nna území Slovenskej republiky, ktorý mu bol udelený na päť rokov s platnosťou do 25. januára 2015,\nz dôvodu, že sa bez písomného oznámenia policajnému útvaru nepretržite zdržiaval v zahraničí dlhšie\nako 180 dní a s manželkou nevedie spoločný rodinný život.\nV.\nArgumentácia rozhodnutia žalovaného\nŽalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB2-7-001/2014-SK zo dňa 14. januára 2014 rozhodol tak, že\nrozhodnutie vydané Oddelením cudzineckej polície PZ Žilina pod č. PPZ-HCP-BB7-936-014/2013-PP zo\ndňa 15. októbra 2013 v zmysle § 59 ods. 2 zákona o správnom konaní potvrdil a odvolanie navrhovateľa\nproti rozhodnutiu sa v plnom rozsahu zamietol. Žalovaný v podstate tak rozhodol z toho dôvodu, že\nmanželia nevedú spoločný rodinný život a žalobca sa zdržiaval mimo územia Slovenskej republiky bez\npísomného oznámenia po dobu dlhšiu ako 180 dní.\nVI.\nPrávny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku)\npreskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a jednomyseľne (§ 3\nods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné zmeniť.\nRozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 3 OSP s tým, že deň\n\nvyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej\nstránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 23.\nseptembra 2014 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\nrozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP). Orgánmi verejnej správy sa rozumejú\norgány štátnej správy, orgány územnej samosprávy, orgány záujmovej samosprávy a ďalšie právnické\nosoby a fyzické osoby, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a\nprávnických osôb v oblasti verejnej správy (§ 244 ods. 2 OSP). Rozhodnutiami správnych orgánov sa\nrozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia\nalebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva,\nprávom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.\nPostupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť (§ 244 ods. 3 OSP).\nV predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského\nsúdu, ktorým zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č.\nPPZ-HCP-BB2-7-001/2014-SK zo dňa 14. januára 2014, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Oddelenia\ncudzineckej polície PZ Žilina, č. PPZ-HCP-BB7-936-014/2013-PP zo dňa 15. októbra 2013, ktorým\nbol žalobcovi podľa § 50 ods. 1 písm. c/ a d/ Zákona o pobyte cudzincov zrušený trvalý pobyt na\núzemí Slovenskej republiky a odvolanie žalobcu bolo zamietnuté. Preto primárne v medziach odvolania\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj\nkonanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie\nžalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu\nuplatnenými v žalobe, a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť\nnapadnutého rozhodnutia žalovaného.\nPodľa § 50 ods. 1 písm. c/ zákona č. 404/201 1 Z. z. o pobyte cudzincov, policajný útvar zruší trvalý\npobyt, ak štátny príslušník tretej krajiny sa bez písomného oznámenia policajnému útvaru nepretržite\nzdržiava v zahraničí dlhšie ako 180 dní.\nPodľa § 50 ods. 1 písm. d/ citovaného ustanovenia zákona, policajný útvar zruší trvalý pobyt, ak manželia\nnevedú spoločný rodinný život, ak ide o trvalý pobyt podľa § 43 ods. 1 písm. a/.\nPodľa § 50 ods. 2 písm. a/ Zákona o pobyte cudzincov, ustanovenie odseku 1 neplatí, ak by dôsledky\nzrušenia trvalého pobytu boli neprimerané dôvodu zrušenia trvalého pobytu, najmä s ohľadom na\nsúkromný a rodinný život štátneho príslušníka tretej krajiny.\nOdvolací súd v prvom rade považuje za dôležité zdôrazniť, že odvolaciu námietku žalobcu tykajúcu sa\nnesprávneho právneho posúdenia veci vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože sa nestotožnil s názorom\nžalobcu, že zrušiť trvalý pobyt podľa ustanovenia § 50 ods. 1. písm. c/ zákona o pobyte cudzincov možno\niba v čase, keď sa štátny príslušník tretej krajiny reálne zdržiava v zahraničí, nie keď už sa nachádza\nna území Slovenskej republiky. Pretože takýto výklad uvedeného ustanovenia by prakticky znemožnil\naplikovateľnosť predmetného ustanovenia na všetky prípady, keď sa štátny príslušník tretej krajiny síce\nbez písomného oznámenia policajnému útvaru nepretržite zdržiaval v zahraničí dlhšie ako 180 dní,\navšak v priebehu konania o zrušenie trvalého pobytu sa navráti na územie krajiny, ktorá mu poskytla\ntrvalý pobyt, čo podľa odvolacieho súdu nemohol byť zmyslom a účelom predmetného ustanovenia.\nZa dôvodnú však považoval námietku, že sa správny orgán nedostatočne zaoberal aplikáciou\nustanovenia § 50 ods. 2 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov v kontexte s čl. 8 Dohovoru.\nZ ustanovenia § 50 ods. 2 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že keď nastanú dôvody k zrušeniu\ntrvalého pobytu príslušníka tretej krajiny, tieto dôvody neplatia a správny orgán trvalý pobyt nezruší, ak by\ndôsledky zrušenia trvalého pobytu boli s ohľadom na rodinný a súkromný život príslušníka tretej krajiny\n\nneprimerané vzhľadom k dôvodu zrušenia trvalého pobytu. Podľa odvolacieho súdu správny orgán je\npovinný skúmať rodinný a súkromný život príslušníka tretej krajiny a v prípade, že zistí, že dôsledky\nzrušenia trvalého pobytu by boli neprimerané dôvodu zrušenia trvalého pobytu, správny orgán trvalý\npobyt nezruší.\nPodľa odvolacieho súdu bolo nutné prisvedčiť žalobcovi, že správne orgány celkom nedostatočne zobrali\ndo úvahy dôsledky zrušenia trvalého pobytu žalobcovi najmä s ohľadom na jeho súkromný a rodinný\nživot, pričom len formálne konštatovali, že zrušenie trvalého pobytu síce bude mať na súkromný a\nrodinný život žalobcu určitý dosah, ktorý ale nie neprimeraný dôvodu zrušenia trvalého pobytu a takýto\nzásah je zlučiteľný aj s čl. 8 ods. 2 Dohovoru.\nŽalobca pritom v správnom konaní namietal, že fakticky nemôže viesť rodinný život so svojou dcérou\nza situácie, ak sa nebude nachádzať na území SR. Oddelenie od dcéry bolo pritom dôvodom, pre ktorý\njeho manželka žiadala na správnom orgáne o zrušenie jeho povolenia na trvalý pobyt.\nŽalobca ďalej poukázal na to, že rozhodnutím Okresného súdu v Martine vydaným v konaní vedenom\npod sp. zn.: 12P/315/2012 bola maloletá dcéra zverená do starostlivosti matky a súd zároveň týmto\nrozhodnutím uložil manželke navrhovateľa povinnosť umožniť navrhovateľovi stretávať sa s maloletou\nkaždý štvrtok od 16:30 hod. do 18:30 hod., a to bez prítomnosti matky. Manželka navrhovateľa toto\nrozhodnutie neakceptuje.\nUvedené je podľa žalobcu zásahom do jeho práva a práva jeho maloletej dcéry na rešpektovanie\nrodinného života.\nŽalobca v správnom konaní vyčítal správnemu orgánu, že vychádzal iba z tvrdení jeho manželky.\nNámietku žalobcu, že v napadnutom rozhodnutí správny orgán len konštatuje súlad zásahu do rodinného\na súkromného života navrhovateľa s čl. 8 ods. 2 Dohovoru, pričom neodôvodňuje prečo je tento zásah\nnevyhnutný v demokratickej spoločnosti a z akého dôvodu je nevyhnutný z dôvodov vymedzených v čl. 8\nods. 2 Dohovoru však z rozhodnutia správneho orgánu nevyplýva, považoval odvolací súd za dôvodnú.\nOdvolací súd v tejto súvislosti odkazuje na závery rozsudku Súdneho dvora (Európskej únie) vo\nveci C-540/03 Európsky parlament proti Rade Európskej únie (zb. rozh. 2006, s. I-5769, rozhodnutie\ndostupné na <http://H.)>., v ktorom Súdny dvor uviedol, že z práva žiť so svojimi blízkymi príbuznými\nvyplývajú pre členské štáty povinnosti, ktoré môžu byť negatívne, ak je niektorý z nich povinní nevyhostiť\nosobu, alebo pozitívne, ak je povinný nechať osobu vstúpiť a umožniť pobyt na svojom území (viď bod\n52 rozsudku). S odkazom na judikatúru ESĽP zdôraznil, že je treba zohľadniť spravodlivú rovnováhu,\nktorú je treba nastoliť medzi protichodnými záujmami jednotlivcov a celej spoločnosti.\nAkcentácia práva na rodinný život a najlepší záujem dieťaťa sa taktiež nutne prejavujú v tom, že dôvody\nzásahu do rodinného a súkromného života cudzincovi, ktorému už bol udelený trvalý pobyt na území\nSR a po splnení zákonných podmienok dochádza k jeho zrušeniu, musia byť skutočne veľmi závažné.\nVýklad a aplikácia pojmu „neprimeraný zásah do rodinného a súkromného života“ by preto mali byť\nmeritórne preskúmateľné. Požiadavku na riadny súdny prieskum takéhoto rozhodnutia vo vzťahu k čl.\n8 Dohovoru vyjadril ESĽP napr. v rozsudku zo dňa 27. septembra 2011 Alim proti Rusku, sťažnosť č.\n39417/07. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto skúmal, či správne orgány a následne aj krajský súd\npri posudzovaní primeranosti dopadov rozhodnutí o zrušení trvalého pobytu žalobcovi do súkromného\na rodinného života žalobcu popri požiadavkách vyplývajúcich z vnútroštátnych predpisov postupovali v\nintenciách Dohovoru a judikatúry ESĽP.\nSprávne orgány v konaní vychádzali z toho, že trvalý pobyt žalobcovi bol udelený podľa § 43 ods. 1 písm.\na/ zákona o pobyte cudzincov ako manželovi štátneho občana Slovenskej republiky s trvalým pobytom\nna území Slovenskej republiky, a že dôvodom zrušenia trvalého pobytu žalobcovi bolo, že žalobca sa\nzdržiaval mimo územia Slovenskej republiky viac ako 180 dní a túto skutočnosť písomne neoznámil\n\nsprávnemu orgánu. Ďalším dôvodom bolo, že manželia neviedli spoločný rodinný život od 30. januára\n2012 a v súčasnom období sú v rozvodovom konaní.\nDôležitou okolnosťou pre rozhodnutie žalovaného, ktorý posudzoval slnenie podmienok podľa § 50\nods. 2 zákona o pobyte cudzincov, ktoré umožňuje ako neprimerané neuplatniť ust. § 50 ods. 1 s\nohľadom na rodinný a súkromný život príslušníka tretej krajiny k dôvodu zrušenia trvalého pobytu bolo\nkonštatovanie správneho orgánu, že žalobca sa svojou maloletou dcérou nestýkal, hoci styk s maloletou\nobmedzený ani upravený do rozhodnutia súdu nemal. Žalobca namietal, že správny orgán vychádzal\nlen z vyjadrení manželky žalobcu, pričom na jeho vyjadrenie neprihliadol, rovnako nezobral do úvahy,\nže styk s maloletou dcérou má určený súdom, pričom bez možnosti pobytu na území SR, prakticky stratí\nakýkoľvek kontakt s dcérou.\nŽalovaný ani krajský súd podľa názoru odvolacieho súdu adekvátne a komplexne nevyhodnotili námietku\nžalobcu, ktorá sa nepochybne týka porušení záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich nielen z\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ale aj z Dohovoru o právach dieťaťa. V tejto\nsúvislosti je potrebné upozorniť najmä na kritéria, ktoré považoval za rozhodné ESĽP v rozsudku Nunez\nproti Nórsku v skutkovo príbuznom prípade, ako je prípad žalobcu, hoci sa týkal verejného záujmu na\nvyhostení cudzinca. ESĽP konštatoval, že verejný záujem na vyhostení mal v súvislosti s dlhodobým\nnelegálnym pobytom pani Nunez na území Nórska značnú váhu pri zvažovaní proporcionality v zmysle\nčl. 8 Dohovoru (bod 73); bolo zobrané do úvahy, že sťažovateľka v dobe, kedy budovala svoj rodinný\nživot, rovnako nemala legitímne očakávanie, že bude môcť zostať v krajine, a to i v súvislosti s väzbami\nna krajinu pôvodu (bod 76). Na druhú stranu však ESĽP konštatoval, že po uplynutí doby vyhostenia\nnebolo isté, či sa bude môcť pani Nunez vrátiť do Nórska, a či je odlúčenie od jej dvoch detí prechodné\nalebo trvalé. V takom prípade boli deti sťažovateľky v zraniteľnom postavení (bod 81). V tejto situácii,\npri zvážení ďalších (výnimočných konkrétnych okolnostiach veci nemal ESĽP za to, že bola dostatočná\nváha prisúdená kritériu najlepšieho záujmu dieťaťa, a to v zmysle čl. 8 Dohovoru (bod 84); tu v tejto\nsúvislosti ESĽP odkázal na čl. 3 Dohovoru o práva dieťaťa, podľa ktorého by primárnym pokračovaním\nhľadiskom pri akejkoľvek činnosti orgánov verejnej moci tykajúcich sa detí mal byť najlepší záujem\ndieťaťa, ako to vyplýva i z rozsudku veľkého senátu ESĽP zo dňa 6. júla 2010, Neulinger a Shuruk proti\nŠvajčiarsku, sťažnosť č. 41615/07, bod 135.\nPráve hľadisko najlepšieho záujmu dieťaťa nebolo podľa názoru odvolacieho súdu dostatočne zvážené\nnajmä pri hľadaní spravodlivej rovnováhy medzi záujmom štátu na reguláciu pobytu cudzincov vo forme\ntrvalého pobytu a právom na ochranu súkromného a rodinného života cudzinca ako aj najlepšieho\nzáujmu dieťaťa.\nPodobne ako vo veci Nunez proti Nórsku nie je možné predvídať, či by odlúčenie žalobcu od dieťaťa\nbolo trvalé alebo len dočasné, a to s ohľadom na obmedzené možnosti z hľadiska zákona o pobytu\ncudzincov, ktoré má žalobca pre umožnenie trvalého pobytu na území SR k dispozícii. Preto je podľa\nodvolacieho súdu potrebné sa touto otázkou zaoberať, pričom argumentácia žalovaného, že žalobca má\nmožnosť žiadať o udelenie tolerovaného pobytu je právne bezvýznamná, nakoľko predmetom súdneho\nprieskumu je rozhodnutie o zrušení trvalého pobytu žalobcovi.\nOdvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť, že trvalé alebo dlhodobé odlúčenie vzhľadom na súdom\nupravený styk žalobcu s maloletou by neprimeraný zásah do rodinného života v danom prípade mohlo\nznamenať, ale ani prípadné „krátkodobé“ odlúčenie žalobcu od maloletej dcéry by nevylučovalo možnosť\nneprimeraného zásahu do práva žalobcu a jeho maloletej dcéry na rodinný život, pokiaľ by k nemu\npristúpili ešte ďalšie žalobcom naznačené obavy, a to že matka maloletej chce v styku žalobcu s\nmaloletou dcérou bezdôvodne zabrániť.\nObjasnenie týchto skutočností však bude úlohou správneho orgánu, ktorý podrobne k rodinnému životu\n- záujmu žalobcu a styk a starostlivosť o maloletú dcéru musí podrobne vypočuť nielen žalobcu, ale aj\nmatku maloletej dcéry a podrobne sa oboznámiť s obsahom spisu poručenského súdu, ktorý rozhodoval\n(rozhoduje) o úprave práv a povinností rodičov k maloletej dcére.\n\nOdvolací súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné podľa §\n220 OSP zmeniť tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.\nO trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. l OSP v\nspojení s § 224 ods. 2 OSP a § 246c OSP tak, že žalobcovi, ktorý mal úspech vo veci, priznal náhradu\ntrov konania, podľa vyčíslenia jeho právneho zástupcu v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti\nSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych\nslužieb, vo výške 1183,34 Eur titulom trov právneho zastúpenia. Náhrada trov konania pozostáva z\nnáhrady za 6 úkonov právnej služby (prevzatie a príprava, podanie žaloby, ďalšia porada s klientom\npresahujúca hodinu, účasť na pojednávaní, ďalšia porada s klientom presahujúca hodinu, podanie\nodvolania) 6 x 134 Eur, t.j. 804 Eur, z režijných paušálov za každý úkon právnej služby 6 x 8,04 Eur,\nt.j. 48,24 Eur, z cestovných nákladov vo výške 53,48 Eur (180 km pri spotrebe 7,7 1/100 km, cene\npohonných hmôt 1,482 Eur/l a náhrada za použitie motorového vozidla vo výške 0,183 Eur, t.j. 180 x\n7,7 x 1,48 a 180 x 0,183), z náhrady za stratu času vo výške 80,40 Eur (1/60 výpočtového základu za\nkaždý začatú polhodinu 6 x 13,40) a DPH vo výške 197,22 Eur.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}