{"guid": "fc9c01ae-6852-4a3c-9820-2370176dd4c5:c4fd25d0-2ac5-4c3f-b841-29dcf2e3e5a1", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:6010200628.2", "spisova_znacka": "6Sžhuv/6/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžhuv/6/2013 z 30. 4. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. apríla 2014, sp. zn. 6Sžhuv/6/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:6010200628.2", "identifikacne_cislo": "6010200628", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jozef Hargaš", "datum_vydania": "2014-04-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmenené"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2009/506/#paragraf-35", "nazov": "§ 35 zákona č. 506/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/506/#paragraf-35", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/506-2009/paragraf-35"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2009/506#paragraf-35"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/c4fd25d0-2ac5-4c3f-b841-29dcf2e3e5a1", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:6010200628.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:6010200628.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:6010200628.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Sžhuv/6/2013\n6010200628\n30. 04. 2014\nJUDr. Jozef Hargaš\nECLI:SK:NSSR:2014:6010200628.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Hargaša a členiek\nsenátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Aleny Adamcovej v právnej veci žalobcu : INTEK spol. s\nr.o., so sídlom Kataríny Brúderovej 6, Bratislava, IČO : 35 792 221, právne zastúpeného Advokátskou\nkanceláriou JUDr. Hrivňáková & partners, s.r.o., so sídlom Májkova 3, P.O. BOX 76, Bratislava, za ktorú\nkoná JUDr. Margita Hrivňáková, konateľ a advokát, proti žalovanému : Úrad priemyselného vlastníctva\nSlovenskej republiky, so sídlom Jána Švermu 43, Banská Bystrica, za účasti: AESP, Inc. 16292 N.W.\n13th Avenue/A, Miami 33169, USA, právne zastúpeného JUDr. Andreou Považanovou, advokátkou, so\nsídlom v Prahe, Elišky Peškovej 15, Česká republika, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného\nzn. POZ 5720-2005/OZ 211840 II/66-2010 zo 4. júna 2010, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského\nsúdu v Banskej Bystrici z 31. októbra 2012, č. k. 23S/69/2010-262 a o odvolaní pribratého účastníka proti\nrozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. októbra 2012, č. k. 23S/69/2010-262 v časti výroku o\nnepriznaní náhrady trov konania, jednomyseľne takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. októbra 2012, č. k.\n23S/69/2010-262 mení tak, že rozhodnutie žalovaného zn. POZ 5720-2005/OZ 211840 II/66-2010 zo 4.\njúna 2010 a prvostupňové rozhodnutie žalovaného zn. POZ 5720-2005/OZ 211840-I/56-2008 z 27. júna\n2008 z r u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.\nŽalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 132 € a náhradu trov právneho\nzastúpenia vo výške 1.114,64 € na účet právnej zástupkyne žalobcu, do 30 dní od právoplatnosti tohto\nrozsudku.\nĎalšiemu účastníkovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nI.\nNapadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len ako „krajský súd\" alebo „súd prvého\nstupňa\") podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej v texte rozsudku len „O.s.p.\")\nzamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného zn.\nPOZ 5720-2005/OZ 211840 II/66-2010 zo 4. júna 2010, ktorým o rozklade podanom žalobcom proti\nprvostupňovému rozhodnutiu žalovaného zn. POZ 5720-2005/OZ 211840-I/56-2008 z 27. júna 2008 ktorým na návrh navrhovateľa AESP, Inc., USA (ďalej len „navrhovateľ\") bola podľa § 16 ods. 1 v spojení\ns § 2 ods. 1 písm. k/ zákona č. 55/1997 Z. z. o ochranných známkach v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon č. 55/1997 Z. z.\") vymazaná z registra ochranných známok v plnom rozsahu ochranná\nznámka „M. H. M.\" č. XXXXXX (ďalej ako „napadnutá ochranná známka\"), žalobcu ako majiteľa, z\n\ndôvodu, že majiteľ v čase podania prihlášky napadnutej ochrannej známky zjavne vedel o právach\niného subjektu k zhodnému označeniu a jeho označenie nemohlo byť vytvorené celkom nezávisle a\nnáhodne - rozhodol podľa § 59 ods.2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok\") v spojení s § 35 zákona č. 506/2009 Z. z.\no ochranných známkach (ďalej len zák. č. 506/2009 Z. z.\") tak, že prvostupňové rozhodnutie zmenil\na ochrannú známku č. XXXXXX „M. H. M.\" vyhlásil za neplatnú a zároveň rozhodol o vrátení kaucie\npodľa § 37 ods. 7 zákona č. 506/2009 Z. z. navrhovateľovi. Podľa názoru žalovaného prvostupňové\nrozhodnutie bolo vydané v súlade s právnou úpravou platnou v čase jeho vydania, avšak vzhľadom\nna skutočnosť, že v priebehu konania o rozklade nadobudol účinnosť zákon č. 506/2009 Z. z. (od 1.\njanuára 2010), podľa ktorého návrh na výmaz ochrannej známky sa považuje za návrh na vyhlásenie\nochrannej známky za neplatnú, podľa § 35 ods. 1 zákona č. 506/2009 Z. z., bolo potrebné zmeniť\nvýrok rozhodnutia a zosúladiť ho s citovaným ustanovením. O trovách konania vo vzťahu k žalobcovi\nrozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a pre jeho neúspech v konaní mu náhradu trov konania\nnepriznal. Rovnako nepriznal náhradu trov konania ani pribratému účastníkovi konania a to vzhľadom na\nosobitnú právnu úpravu otázky náhrady trov konania v piatej časti O.s.p., keď ustanovenie § 250k O.s.p.\ndáva možnosť priznať náhradu trov konania len úspešnému žalobcovi a súd nemá zákonný podklad\npre priznanie trov konania žalovanému a ani pribratému účastníkovi konania. V tejto súvislosti uviedol,\nže nie je možné postupovať podľa § 142 a nasl. O.s.p. (za použitia § 246c O.s.p.) v zmysle zásady\nzodpovednosti za výsledok sporového konania (zásady úspechu), nakoľko konanie podľa druhej hlavy\npiatej časti O.s.p. nie je konaním sporovým, keďže v správnom súdnictve súdy preskúmavajú zákonnosť\npostupu a rozhodnutí správnych orgánov a výsledok kauzy závisí od toho, či správny orgán zákon\ndodržal alebo nie, naviac argumentoval tým, že účastník konania, ktorý bol pribratý do súdneho konania\npodľa § 250 ods. 1 posledná veta O.s.p. nemá zákonnú povinnosť byť právne zastúpený a pokiaľ si\nprávneho zástupcu zvolí, je povinný si náklady spojené s právnym zastúpením znášať sám. Krajský\nsúd pri svojej argumentácii poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n5Sžp/3/2012 z 29. februára 2012.\nKrajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na svoj predchádzajúci rozsudok č. k.\n23S/69/2010-80 z 8. decembra 2010, ktorým zamietol žalobu žalobcu, majúc za preukázanú skutočnosť,\nže prihláška napadnutej ochrannej známky nebola podaná v dobrej viere, čomu svedčia najmä okolnosti,\nže v čase podania jej prihlášky dňa 25. mája 2005 bol prihlasovateľovi už známy postoj navrhovateľa\nvýmazu, ktorý po zhoršení obchodných vzťahov sa dožadoval práv z ochranných známok v znení\noznačenia pôvodne používaného navrhovateľom, prihlasovateľovi bol ďalej známy prevod práv z\nčeskej národnej ochrannej známky č. XXXXXX na navrhovateľa, ktorý bol realizovaný na základe\nZmluvy o prevode zo dňa 28. augusta 2004, plynula ešte päťročná lehota závislého medzinárodného\nzápisu ochrannej známky od českej národnej ochrannej známky a žalobca podal prihlášku napadnutej\nochrannej známky napriek tomu, že rovnaké práva, aké mohol jej zápisom získať, už mal zabezpečené\ntým, že jeho materská spoločnosť (INTELEK spol. s r.o. so sídlom v Brne) bola v tom čase majiteľom\nmedzinárodného zápisu zhodnej ochrannej známky pre rovnaké tovary, čo preukazuje vedomosť\nprihlasovateľa (pri protichodnom záujme majiteľa českej národnej ochrannej známky), že medzinárodný\nzápis zabezpečujúci mu rovnaké práva, by mohol byť mimo jeho vôle zrušený. Uviedol ďalej, že\npri predchádzajúcom rozhodovaní si osvojil záver žalovaného, že použitie prihláseného napadnutého\noznačenia by bolo v rozpore s dobrými mravmi, pretože podoba prihlásenej ochrannej známky nebola\nna základe náhodného výberu, ale jednalo sa už o predtým používané označenie, s ktorým sa\nkonateľ žalobcu R. preukázateľne stretol v jeho obchodnej činnosti v rámci obchodnej spolupráce\nso spoločnosťou navrhovateľa, ktorá bola do 25.04.2005 majiteľom spoločnosti INTELEK spol. s r.o.,\nso sídlom v Brne (materskej spoločnosti žalobcu) a jej konateľom bol R. a neakceptoval tvrdenie\nžalobcu, ktorý odôvodňoval podanie prihlášky napadnutej ochrannej známky v dobrej viere nezáujmom\nnavrhovateľa výmazu o územie Slovenskej republiky vzhľadom na to, že nevyznieva presvedčivo\nprezentovaný záujem žalobcu len o „voľné\" teritórium SR, ak napadnutý národný zápis sa stal podkladom\npre medzinárodný zápis rozšírený pre ďalšie krajiny.\nPoukázal ďalej na to, že po zrušení jeho predchádzajúceho rozhodnutia uznesením Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 6Sžhuv/2/2011 z 30. mája 2012 v ďalšom konaní opätovne posudzoval\nzákonnosť napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného, a to v medziach žaloby, preskúmal rozsah\na spôsob, ako aj závery vykonaného dokazovania pred správnym orgánom, prihliadol na odvolacie\nnámietky a nové okolnosti, najmä závery uvádzané v rozsudku Krajského súdu v Brne č. j.: 41/11 Cm\n\n181/2005-351 z 3. novembra 2011 a v rozhodnutí Úradu priemyselného vlastníctva ČR sp. zn. 0-442471\nč. j.:\n0-442471/36973/2008/ÚPV č. j.: 0-442471/39131/2008/ÚPV zo 6. júna 2012, pričom\ndospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného a jeho postup v medziach žaloby sú v súlade\nso zákonom a preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 250j ods. 1 O.s.p. opätovne zamietol.\nS poukazom na ustanovenie § 250ja ods. 4 O.s.p. konštatoval, že z odôvodnenia zrušujúceho uznesenia\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva, že mu odvolací súd vytkol nesprávnosť rozhodnutia\nv dôsledku nesprávneho právneho posúdenia a ani nevyslovil záväzný právny názor na potrebu\nopačného vyhodnotenia dôkazov a o potrebe vydať opačné rozhodnutie. Mal preto za to, že odvolací\nsúd nevyslovil právny názor, ktorým by mal byť viazaný s výnimkou konštatovania, že dôkazné bremeno\npri preukazovaní absentovania dobrej vôle prihlasovateľa leží na strane žalovaného správneho orgánu,\npričom v pochybnostiach sa má za to, že prihláška bola podaná v dobrej viere doplniac, že odvolací súd\nsám nekonštatoval nezákonnosť napadnutého rozhodnutia alebo postupu správneho orgánu.\nVychádzajúc z ustanovenia § 250i ods. 1 O.s.p. uviedol, že zásadám spravodlivého procesu zodpovedá,\nže preskúmavací súd by nemal meniť skôr vyslovený právny názor bez preukázanej zmeny prijatého\nskutkového záveru, a to zisteného správnym orgánom, resp. súdom doplneným dokazovaním. V tejto\nsúvislosti zdôraznil, že Občiansky súdny poriadok síce nevylučuje možnosť vykonať dôkazy nevyhnuté\nna preskúmanie napadnutého rozhodnutia aj súdom, avšak takýto dôkaz by mal slúžiť na preukázanie\nskutkového záveru existujúceho v čase vydania napadnutého rozhodnutia a zastal názor, že ďalšie\nzískané poznatky meniace skutkový záver v období po vydaní rozhodnutia správnym orgánom nemôžu\nbyť pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu vydaného v predchádzajúcom období\nrelevantné.\nZotrvajúc na svojich záveroch uvedených v predchádzajúcom rozsudku doplnil svoje závery o ďalšie\ndôvody, pre ktoré považuje žalobu za nedôvodnú a ktorými zároveň reaguje na pokyn odvolacieho súdu\npre ďalšie konanie.\nUviedol, že nepovažuje za dôvodnú žalobnú námietku o nedostatočne zistenom skutkovom stave veci\nsprávnym orgánom, ba práve naopak zastal názor, že správny orgán náležite objasnil skutkový stav veci,\nktorý aj súd považoval za dostačujúci pre záver o absencii dobrej viery pri podávaní prihlášky napadnutej\nochrannej známky.\nOdvolávajúc sa na ustanovenia § 35 ods. 1, § 52 ods. 3, § 54 ods. 2 zákona č. 506/2009 Z. z. a § 2 ods.\n1 písm. k/ zákona č. 55/1997 Z. z. zastal názor, že v danom prípade boli splnené zákonné podmienky\nna vyhovenie návrhu na vyhlásenie napadnutej ochrannej známky za neplatnú v dôsledku preukázania\nnaplnenia skutkovej podstaty „prihlášky nepodanej v dobrej viere\" v zmysle § 2 ods. 1 písm. k) zákona\nč. 55/1997 Z. z., pričom za rozhodujúce skutočnosti označil : 1/ objektívnu známosť (vedomosť) určitej\nsituácie - prihlasovateľ pri podaní prihlášky vedel, alebo vzhľadom na okolnosti musel vedieť, že iný\nsubjekt používa zhodné alebo podobné označenia pre zhodné alebo podobné výrobky a súčasne 2/\nsubjektívny úmysel (zámer) - prihlasovateľ podaním prihlášky chcel zabrániť tretej osobe pokračovať v\npoužívaní takéhoto označenia na relevantnom trhu.\nMal za to, že v danom prípade prvá podmienka na preukázanie výluky zápisnej spôsobilosti podľa § 2\nods. 1 písm. k) zákona č. 55/1997 Z. z. bola splnená, nakoľko prihlasovateľovi v čase podania prihlášky\ndňa 25.05.2005 bol už známy postoj navrhovateľa výmazu, ktorý sa dožadoval práv z ochranných\nznámok v znení označenia pôvodne používaného navrhovateľom. Uviedol, že vzhľadom na majetkové\nprepojenia, ako aj personálne prepojenie prostredníctvom osoby Ing. R. N. v predmetných obchodných\nspoločnostiach je nespornou skutočnosťou, že žalobca mal vedomosť o existencii navrhovateľa, o\njeho výrobkoch, ako aj ochranných známkach dodajúc, že prihlasovateľ musel vedieť, že navrhovateľ\npoužíval najmenej v jednom členskom štáte zhodné alebo podobné označenie pre zhodný alebo\npodobný výrobok, ktoré by mohlo viesť k zámene s prihlasovaným označením, čo je jeden z relevantných\nfaktorov, na ktoré je potrebné prihliadať v zmysle rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie v\nprejudicionálnom konaní vo veci C-529/07. Rovnako mal za to, že je splnená aj druhá podmienka pre\nkonštatovanie podania prihlášky v nie dobrej viere, t. j. nečestný špekulatívny úmysel prihlasovateľa\nprejavujúci sa v blokačnom zámere smerujúcom voči navrhovateľovi výmazu s cieľom zabrániť mu v\nďalšom používaní označenia, ktoré sa môže prejaviť aj neskôr, teda jedná sa o preukázanie ďalšieho\nrelevantného faktora v zmysle rozhodnutia vo veci C-529/07, t. j. úmysel prihlasovateľa zabrániť tretej\nosobe pokračovať v používaní takéhoto označenia.\n\nPoukázal tiež na to, že právny poriadok Slovenskej republiky (čl. 55 Ústavy Slovenskej republiky, § 41\nObchodného zákonníka) v súlade s jej medzinárodnými záväzkami (čl. 110bis Parížskeho dohovoru)\nchráni hospodársku súťaž a zakazuje akékoľvek konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi súťaže\na je spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom a známkové právo vrátane inštitútu\n„prihlášky nepodanej v dobrej viere\" je potrebné chápať v týchto súvislostiach. V tejto súvislosti ďalej\ndôvodil, že základným princípom, na ktorom je vybudované prepojenie známkového práva s právom proti\nnekalej súťaži je preferovanie materiálnej ochrany dobrých mravov súťaže pred formálnou známkovou\nochranou, ktorá tu musí ustúpiť, pričom tento princíp sa prejavuje aj vo fáze prihlasovania ochrannej\nznámky, ako absolútny dôvod „prihlášky nepodanej v dobrej viere\". S poukazom na túto argumentáciu\nnepovažoval za opodstatnenú druhú žalobnú námietku, ktorou žalobca namieta nesprávne hodnotenie\ndôkazov o obchodných transakciách a o predávaní výrobkov označovaných ako M. a stotožniac sa so\nstanoviskom žalovaného, že predmetné dôkazy sú irelevantné, sú nespôsobilé vyvrátiť záver o tom,\nže na základe iných preukázaných okolností prihláška napadnutej ochrannej známky nebola podaná v\ndobrej viere poukázal na to, že výrobky označované ako „M.\" nepatrili žalobcovi (ani jeho spoločníkovi),\nale inej zahraničnej osobe, pričom žalobca bol na základe svojho vzniku ako dcérskej spoločnosti českej\nspoločnosti INTELEK spol. s r.o. len distribútorom týchto výrobkov na území Slovenskej republiky.\nK otázke naplnenia skutkovej podstaty „prihlášky nepodanej v dobrej viere\" poukázal aj na význam\nzákladnej funkcie ochrannej známky, ktorej podstatou je zaručiť pre spotrebiteľov obchodný pôvod\nvýrobkov alebo služieb, ktoré sú ochrannou známkou označované a rozlíšiť ich na trhu od\nkonkurenčných výrobkov iných subjektov.\nK námietke o pochybení žalovaného v dôsledku popretia teritoriálneho princípu mal za to, že žalobca\npreceňuje význam tejto zásady, ktorú je však možné prelomiť v prípade posudzovania absolútnej\nzápisnej výluky, ak prihláška ochrannej známky nie je podaná dobrej viere a plne sa stotožniac so\nstanoviskom žalovaného uviedol, s odkazom aj na svoje predchádzajúce odôvodnenie, že nedostatok\ndobrej viery prihlasovateľa nemôže sám o sebe zhojiť udelený súhlas majiteľa medzinárodného zápisu\nstaršej zhodnej ochrannej známky.\nĎalej mal za to, že žalobca prehliada relevantné faktory, a naopak zdôrazňuje skutočnosti, ktoré nie\nsú rozhodujúce (súhlas majiteľa medzinárodného zápisu, porušenie teritoriálneho princípu), pretože\nrozhodujúcim je vyhodnotiť, čo bolo skutočným dôvodom, úmyslom, pohnútkou prihlasovateľa pri podaní\nprihlášky ochrannej známky B. XXXX-XXXX. V tejto súvislosti uviedol, že z konania prihlasovateľa\nv čase podania prihlášky, ale aj z jeho následných krokov vyplýva, že prihlasovateľ sledoval predísť\nstrate medzinárodnej ochrany (ktorú získal odvodene od navrhovateľa výmazu a to vzhľadom na ich\nvzájomné obchodné vzťahy) a túto si chcel zabezpečiť prostredníctvom prihlášky slovenskej národnej\nochrannej známky, dôkazom čoho je jeho konanie smerujúce k rozšíreniu medzinárodného zápisu na 32\nkrajín, pričom prihlasovateľovi muselo byť zrejmé, že medzinárodný zápis v prospech českej spoločnosti\nINTELEK spol. s r.o. je zo strany majiteľa českej ochrannej známky č. XXXXXX, t.j. navrhovateľa výmazu\nzraniteľný, keďže ešte neuplynulo päť rokov od jeho zápisu a ešte stále pretrvával právny režim závislosti\nmedzinárodného zápisu od národnej ochrannej známky.\nMal za to, že obidve základné podmienky pre preukázanie skutočnosti, že prihláška nebola podaná\nv dobrej viere boli splnené a náležite preukázané dodajúc, že žalobca podal prihlášku v období, keď\npoznal stanovisko spoločnosti - navrhovateľa výmazu, mal vedomosť o predchádzajúcom prevode\nčeskej národnej ochrannej známky na túto spoločnosť, pričom prihlášku podal so súhlasom majiteľa len\nmedzinárodného zápisu odvodeného od českej národnej ochrannej známky, teda žalobca nemal záujem\nlen o teritórium v SR, ako tvrdil, ale v prvom rade o zachovanie medzinárodného zápisu, o ktorý rozšíril\nčeskú národnú ochrannú známku ešte pred jej prevodom na spoločnosť AESP. Ujmu navrhovateľa\nvýmazu vzhliadol v blokovaní používania jeho ochrannej známky v krajinách, pre ktoré požiadal žalobca\no medzinárodný zápis ochrannej známky zapísanej podľa spornej prihlášky, pričom mal za to, že táto\nujma môže navrhovateľovi výmazu vznikať aj v budúcnosti.\nĎalej zastal názor, že právoplatný rozsudok Krajského súdu v Brne sp. zn. 41/11 Cm 181/2005-351 z 3.\nnovembra 2011, ako aj právoplatné rozhodnutie Úradu priemyselného vlastníctva ČR sp. zn. 0-442471\nzo 6. júna 2012 nie je záväzným podkladom pre rozhodovanie tunajšieho súdu, pretože niet zákonného\ndôvodu, aby sa cítil viazaný závermi, k akému došli tieto štátne orgány pri posudzovaní hoci aj obdobných\nskutkových okolností.\n\nZáverom vo vzťahu k právnemu názoru odvolacieho súdu, že v pochybnostiach sa má za to, že\nprihláška bola podaná v dobrej viere konštatoval, že v danom prípade nie sú pochybnosti o tom, že\nprihláška nebola podaná v dobrej viere a to z dôvodov, na ktoré poukázal v tomto, ako aj vo svojom\npredchádzajúcom rozhodnutí doplniac, že keďže iný právny názor nebol odvolacím súdom vyslovený,\nnemohol sa z dôvodov vyššie uvedených, odkloniť už od svojho skôr vysloveného právneho názoru, čo\nvšak neznamená, že odvolací súd by v prípade podaného odvolania nemohol dospieť k inému právnemu\nposúdeniu veci a vydať opačné rozhodnutie, resp. vysloviť iný záväzný právny názor, ktorým by bol v\nnásledkom konaní v zmysle § 250ja ods. 4 O.s.p. viazaný.\nII.\nProti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca vytýkajúc súdu prvého\nstupňa, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., účastníkovi konania\nsa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., súd\nprvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na\nzistenie rozhodujúcich skutočností [§ 205 ods. 2 písm. c) O.s.p.], súd prvého stupňa dospel na základe\nvykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.] a že rozhodnutie\nsúdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.].\nNa úvod pomerne rozsiahleho odvolania zotrvajúc na obsahu žalobných námietok uviedol, že tak\nrozhodnutie žalovaného I. stupňa, ako aj rozhodnutie žalovaného II. stupňa bolo podľa jeho názoru\nnezákonné, vyústilo do porušenia známkových práv žalobcu k spornej ochrannej známke a spôsobilo\nmu majetkovú škodu podstatného rozsahu.\nNamietal, že súd prvého stupňa, v konaní nasledujúcom po zrušení jeho predchádzajúceho\nrozsudku uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžhuv/2/2011 z 30. mája\n2012 nerešpektovaním právneho názoru, nepostupoval v súlade s § 250j ods. 4 O.s.p., konkrétne\nnamietal, že súd prvého stupňa pri novom prerokúvaní právnej veci a pri judikovaní a formulovaní\nrozsudku sa (opätovne) neriadil procesnými zásadami, ktoré mu vo svojom uznesení úplne jasne pre\núčely ďalšieho konania odvolací súd vymedzil; ďalej, že pri novom prerokúvaní právnej veci a pri\njudikovaní a formulovaní rozsudku sa opätovne nedostatočne, neúplne a nepresvedčivo vysporiadal\nso všetkými relevantnými žalobnými námietkami, pričom takéto nedostatočné vysporiadanie spôsobuje\nnepreskúmateľnosť rozsudku a rovnako sa nedostatočne a nepresvedčivo, napriek výslovnej inštrukcii\nodvolacieho súdu, vysporiadal s odvolacími námietkami obsiahnutými v pôvodnom odvolaní, ako aj s\nnámietkami, ktoré boli obsiahnuté v jeho vyjadrení z 25. mája 2012.\nK dôvodom výmazu spornej ochrannej známky pripomenul, že návrh navrhovateľa (pribratého účastníka\nkonania) na výmaz ochrannej známky zo dňa 12.februára 2007, podaný žalovanému dňa 15. februára\n2007 sa zakladal na štyroch výmazových dôvodoch, konkrétne dôvodil ustanoveniami § 16 ods. 1 v\nspojení s § 2 ods. 1 písm. g), § 16 ods. 1 v spojení s § 2 ods. 1 písm. k), § 16 ods. 3 a § 16 ods.\n8 zákona č. 55/1997 Z. z., pričom žalovaný svoje prvostupňové rozhodnutie, ktorým sa napadnutá\nochranná známka vymazáva z registra ochranných známok v plnom rozsahu, založil iba na aplikácii\njediného výmazového dôvodu, konkrétne na ustanovení § 16 ods. 1 v spojení s § 2 ods. 1 písm. k)\nzákona č. 55/1997 Z. z. teda, že prihláška napadnutej ochrannej známky nebola podaná prihlasovateľom\nv dobrej viere a vo vzťahu k ostatným dôvodom žalovaný konštatoval, že navrhovateľ neuniesol dôkazné\nbremeno. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalovaný v súvislosti s podaním prihlášky ochrannej\nznámky vymedzil tri skutkové podstaty, ktorých naplnením môže byť prihláška ochrannej známky podaná\nv zlej viere, konkrétne ide o situácie (i) za situácie, kedy navrhovateľovi výmazu patrí tzv. staršie právo\n(rozumej k zhodnému alebo zameniteľne podobnému označeniu) v SR (ii) za situácie, kedy medzi\nmajiteľom napadnutej ochrannej známky a navrhovateľom výmazu existuje nejaká forma právneho\nvzťahu a (iii) za situácie, kedy prihlasovateľ podá prihlášku napadnutej ochrannej známky, keď vie, resp.\nmá vedomosť o tom, že označenie, tvoriace napadnutú ochrannú známku, patrí v čase podania takejto\nprihlášky niekomu inému, pričom v súvislosti s treťou skutkovou podstatou žalovaný v odôvodnení svojho\nrozhodnutia prvého stupňa dodáva, že dotknutá osoba (navrhovateľ výmazu) nemusí vlastniť na území\nSR žiadne tzv. staršie práva (rozumej k zhodnému alebo zameniteľne podobnému označeniu), ktorá\nby mohla brániť zápisu označenia, tvoriaceho napadnutú ochrannú známku, do registra ochranných\nznámok. V tejto súvislosti považoval za potrebné dodať, že vymedzenie troch skutkových podstát\n\nsúvisiacich s prípadom, keď prihláška ochrannej známky nie je podaná v dobrej viere, žalovaný vykonal\nsvojou úvahou sám, čo nemá akúkoľvek oporu ani v právnej úprave pôvodného zákona o ochranných\nznámkach a ani v tej, ktorá je obsiahnutá v aktuálnom zákone o ochranných známkach. Poukázal\nďalej na to, že aplikáciu skutkových podstát uvedených pod bodmi (i) a (ii) žalovaný pri posudzovaní\nvýmazového dôvodu podľa ustanovenia § 2 ods. 1 písm. k) zákona č. 55/1997 Z. z. vylúčil a celé\nsvoje rozhodnutie prvého stupňa založil na použití skutkovej podstaty definovanej v bode (iii), ktorý\nmožno definovať ako tažko preskúmateľný výmazový dôvod vďaka svojej vysokej miere abstraktnosti,\nvágnosti a vďaka značnému prvku subjektivity, ktorý je v ňom imanentne prítomný. Dôvodil, že pokiaľ\nvýmazový dôvod podľa ustanovenia § 2 ods. 1 písm. k) pôvodného zákona o ochranných známkach\npredstavuje v pohľadu dokazovania vďaka svojej vysokej miere abstraktnosti a vágnosti a vďaka\nznačnému prvku subjektivity, ktorý je v ňom imanentne prítomný, z povahy veci samej veľmi ťažko\npreukázateľnú situáciu, potom o skutkovej podstate, definovanej v bode (iii), ktorá bola výsledkom\nsvojvoľnej a arbitrárnej myšlienkovej tvorivosti žalovaného, to platí dvojnásobne. Poukázal na to, že\nzatiaľ čo skutkovú podstatu podľa bodu (i), ako je vymedzená samotným žalovaným, tento vzťahuje\nstriktne na územie SR, čím nepochybne vymedzenie tejto skutkovej podstaty podmieňuje aplikáciou\nelementárnej známkoprávnej zásady teritoriality, skutkovú podstatu podľa bodu (iii) žalovaný svojím\ndoplnkovým výkladom obsiahnutým v odôvodnení rozhodnutia prvého stupňa na území SR náhle\nneviaže, pričom svoj dôvod neobjasňuje a preto mal za to, že výmazový dôvod podľa § 2 ods. 1\npísm. k) pôvodného zákona o ochranných známkach predstavuje arbitrárny a svojvoľný výklad tejto\nzákonnej normy žalovaným, ktorý nemá akúkoľvek oporu v samotnej zákonnej známko-právnej úprave.\nZdôrazniac, že žalovaný a ani súd prvého stupňa neaplikovali elementárnu zásadu teritoriality, na\nktorej je postavená známkoprávna úprava každého vyspelého štátu poukázal na to, že k odmietnutiu\naplikácie tejto zásady sa prvýkrát úplne otvorene vyjadril v odôvodnení svojho rozsudku krajský súd\ntak, že mu oznámil, že význam zásady teritoriality v oblasti známkoprávnej úpravy preceňuje. K\ntomuto názoru krajského súdu považoval za potrebné zdôrazniť, že zásada teritoriality, na ktorej je\npostavená celá známkoprávna úprava v SR, vychádza z aplikácie doktríny suverenity štátu, uznávanej\nv medzinárodnom práve verejnom, pričom význam tejto doktríny spočíva v tom, že národné všeobecné\nprávne predpisy každého štátu sú produktom zákonodarnej činnosti toho ktorého štátu a ich územná\núčinnosť je z definície obmedzená hranicami toho ktorého štátu. Teda účinky národnej ochrannej známky\na práv z nej plynúcich sú limitované hranicami štátu, v ktorého národnom známkoprávnom registri je tá\nktorá národná ochranná známka zapísaná a výsledkom zápisného konania pred príslušným správnym\norgánom.\nVo vzťahu k tvrdeniam navrhovateľa, že podaním prihlášky napadnutej ochrannej známky údajne\nprihlásil označenie, ktoré v čase podania prihlášky napadnutej ochrannej známky už bolo na trhu\nSR známe pre navrhovateľa, týmto bolo na tomto trhu používané a bolo v obchodných kruhoch SR\nznáme pre jeho výrobky poukázal na to, že tieto tvrdenia boli žalovaným a neskôr aj krajským súdom\nbez výhrad prijaté a stali sa základom pre úspešné uplatnenie výmazového dôvodu podľa § 2 ods. 1\npísm. k) pôvodného zákona o ochranných známkach a v nadväznosti na to rozhodnutie žalovaného o\nvýmaze napadnutej ochrannej známky sa ocitá v ostrom logickom rozpore so skutkovými a právnymi\nzávermi žalovaného, ku ktorým tento došiel najmä vo vzťahu k neúspešne uplatňovanému výmazovému\ndôvodu podľa § 16 ods. 8 pôvodného zákona o ochranných známkach. Zdôraznil, že v súvislosti s\ntýmto výmazovým dôvodom žalovaný dospel k záveru, že listinné dôkazy predložené navrhovateľom\nakokoľvek nepreukazujú použitie označenia M. (ako je definované vyššie) z jeho strany na území SR, že\nsú nedostatočné za účelom nadobudnutia rozlišovacej spôsobilosti označenia M. jeho kvalifikovaným\nužívaním v obchodnom styku na území SR zo strany navrhovateľa a že nepredstavujú akýkoľvek dôkaz\no obchodnom styku navrhovateľa s výrobkami označenými nezapísaným označením M. na území SR.\nZamysliac sa nad uvedeným položil otázku, že ako je možné, že na jednej strane žalovaný vo svojom\nrozhodnutí prvého stupňa vyhovel navrhovateľovi v jeho tvrdení, že označenie tvoriace spornú ochrannú\nznámku, bolo v čase podania prihlášky tejto ochrannej známky používané na trhu SR navrhovateľom\na v tom istom rozhodnutí tiež k záveru, že navrhovateľom nebolo preukázané, že došlo k použitiu\noznačenia, tvoriaceho spornú ochrannú známku z jeho strany na území SR v čase podania prihlášky\nspornej ochrannej známky i pred ňou, rovnako aj to, že by kvalifikovaným užívaním z jeho strany na\núzemí SR získalo toto označenie rozlišovaciu spôsobilosť (čím teda nemohlo byť v obchodných kruhoch\nSR známe pre jeho výrobky) alebo aj to, že by sa zúčastnil v uvedenej rozhodnej dobe obchodného\nstyku s výrobkami nesúcimi toto označenie na území SR.\n\nV nadväznosti na aplikáciu ustanovenia § 2 ods. 1 písm. k) pôvodného zákona o ochranných známkach\npoukázal na to, že navrhovateľ tvrdil, že prihlášku napadnutej ochrannej známky podal zo špekulatívnych\ndôvodov, a to buď z dôvodu blokácie prípadného budúceho zápisu označenia, tvoriaceho napadnutú\nochrannú známku, čoby ochrannej známky do registra ochranných známok v SR alebo za účelom\ndosiahnutia zisku z prípadnej budúcej známkovej transakcie dodajúc, že toto tvrdenie navrhovateľa sa\nsamo javí ako čistá špekulácia, nakoľko od roku 2005, kedy bola napadnutá ochranná známka zapísaná\nv jeho prospech, sa ju nepokúsil akokoľvek predať, či inak odplatne scudziť v prospech tretieho subjektu,\nba práve naopak napadnutú ochrannú známku sám využíval a využíva v rámci svojej hospodárskej a\nobchodnej činnosti so svojimi výrobkami na trhu SR. Na porovnanie uviedol, že navrhovateľ za celé\nobdobie od uvedeného roku 2005 akúkoľvek hospodársku činnosť na trhu SR žiadnym spôsobom\nnevykonával ani nerozvíjal.\nPoukázal na to, že navrhovateľ v súvislosti s návrhom na výmaz spornej ochrannej známky spoľahlivo\nnepreukázal akýmikoľvek listinnými dôkazmi skutkové okolnosti, ktoré však boli podstatné pre posúdenie\notázky výmazu spornej ochrannej známky v registra ochranných známok, vrátane výmazového dôvodu\npodľa § 2 ods. 1 písm. k) pôvodného zákona o ochranných známkach, konkrétne\ni. skutočnosť, že by navrhovateľ kedykoľvek vyrábal vlastné výrobky nesúce označenie tvoriace spornú\nochrannú známku a tieto sám dodával na trh SR;\nii. skutočnosť, že by navrhovateľ bol prvým užívateľom nezapísaného označenia, tvoriaceho spornú\nochrannú známku, v reálnom hospodárskom a obchodnom styku na trhu a na území SR;\niii. skutočnosť, že by navrhovateľ bol prvým užívateľom nezapísaného označenia tvoriaceho spornú\nochrannú známku, v reálnom hospodárskom a obchodnom styku na trhu inej krajiny;\niv. skutočnosť, že by navrhovateľ aktuálne či recentne užíval nezapísané označenie tvoriace spornú\nochrannú známku, v rámci sústavnej hospodárskej či obchodnej činnosti so svojimi výrobkami na území\nSR;\nv. skutočnosť, že by navrhovateľ bol vôbec hospodársky činný;\nvi. skutočnosť, že by do momentu začatia rôznych súdnych a správnych sporov so žalobcom navrhovateľ\nnechal vo svoj prospech zapísať označenie tvoriace spornú ochrannú známku, ako ochrannú známku,\na to v ktorejkoľvek jurisdikcii sveta;\nvii. skutočnosť, že do momentu začatia rôznych súdnych a správnych sporov so žalobcom navrhovateľ\nbol, s výnimkou českej národnej ochrannej známky „M. H. M.\" v období od 28. augusta 2004 do 16.\nfebruára 2007, majiteľom akejkoľvek národnej ochrannej známky či jej medzinárodného zápisu, ktorá\nby bola zhodná či zameniteľne podobná so spornou ochrannou známkou;\nviii. skutočnosť, že by označenie tvoriace spornú o ochrannú známku získalo svojím užitím zo strany\nnavrhovateľa na území SR rozlišovaciu spôsobilosť pre jeho výrobky;\nix. skutočnosť, že by sa označenie tvoriace spornú ochrannú známku, stalo na území SR v tamojších\nobchodných kruhoch známe pre výrobky (najmä štruktúrovaný kabelážny systém) navrhovateľa;\nx. skutočnosť, že označenie tvoriace spornú ochrannú známku získalo na území SR, príp. v inej\njurisdikcii, vysoký distinkčný status nezapísanej všeobecne známej známky pre výrobky navrhovateľa\na v prospech jeho subjektu;\nxi. skutočnosť, že by označenie, tvoriace spornú ochrannú známku, získalo na území SR vysoký\ndistinkčný status ochrannej známky požívajúce dobrého mena pre výrobky navrhovateľa v prospech\njeho subjektu.\nV súvislosti s vymenovanými skutkovými okolnosťami poukázal na to, že navrhovateľ dôkazné bremeno,\nktoré bol povinný uniesť, neuniesol zdôrazniac skutočnosť, že žalovaný, ako aj súd prvého stupňa\nnedostatky pri znášaní dôkazného bremena navrhovateľom prehliadli, čím porušili jeho základné\nprocesné práva. Zároveň zdôraznil, že skutočnosti uvedené pod bodmi (i) až (vi) boli spoľahlivo\n\npreukázané pri rozsiahlom dôkaznom konaní, ktoré prebiehalo v rámci vymedzeného konania pred\nKrajským súdom Brno.\nNa strane druhej poukázal na to, že žalovaný, ako aj krajský súd neprihliadli ku skutkovým okolnostiam,\nktoré tvrdil a preukázal a tieto boli relevantné pre prejednávanú výmazovú vec, konkrétne uviedol, že\nišlo najmä o :\ni. skutočnosť, že žalobca a/alebo jeho materská obchodná spoločnosť, ako jeho 100 % spoločník (ako je\nvymedzené ďalej) boli prvými užívateľmi nezapísaného označenia, tvoriaceho spornú ochrannú známku,\nv reálnom hospodárskom a obchodnom styku na trhu a na území SR, a to ešte pre majetkovým vstupom\nnavrhovateľa do materskej obchodnej spoločnosti žalobcu dňa 29.8.2001; i sám žalovaný vo svojom\nrozhodnutí prvého stupňa koniec koncov pripúšťa, že materská obchodná spoločnosť žalobcu predávala\nna území SR výrobky označené označením, tvoriacim spornú obchodnú známku;\nii. skutočnosť, že materská obchodná spoločnosť žalobcu bola prvým užívateľom nezapísaného\noznačenia, tvoriaceho spornú ochrannú známku v reálnom hospodárskom a obchodnom styku na trhu\nna území ČR, a to ešte pred majetkovým vstupom navrhovateľa do materskej obchodnej spoločnosti\nžalobcu dňa 29. augusta 2001;\niii. skutočnosť, že materská obchodná spoločnosť žalobcu bola a/alebo je vlastníkom národnej ochrannej\nznámky zhodujúcej sa so spornou ochrannou známkou, ktorá bola zapísaná pre jeho výrobky a služby,\na medzinárodných zápisov takýchto ochranných známok, najmä vlastníkom národných ochranných\nznámok v USA a Kuwaite, pričom vlastníkom národnej ochrannej známky v USA je už od roku 2002;\niv. skutočnosť, že národné ochranné známky zhodné so spornou ochrannou známkou [s výnimkou\nčeskej národnej ochrannej známky „M. H. M.\" (ďalej len „česká ochranná známka\"), ktorá bola\nzmluvou o prevode ochrannej známky zo dňa 28.8.2004 prevedená na navrhovateľa), vrátane americkej\nnárodnej ochrannej známky zhodnej so spornou ochrannou známkou a ich medzinárodnými zápismi\nboli integrálnou súčasťou majetku českej obchodnej spoločnosti Intelek s.r.o., ktorá je materskou\nspoločnosťou žalobcu (ďalej len „Intelek ČR\"), k momentu prevodu 100 % obchodného podielu na Intelek\nČR z navrhovateľa na českú obchodnú spoločnosť Apron s.r.o. dňa 4. marca 2005 a v majetku Intelek\nČR tak zostali i po tomto dni;\nv. skutočnosť, že žalobca a/alebo Intelek ČR boli, a to ešte pred majetkovým vstupom navrhovateľa do\nmaterskej obchodnej spoločnosti žalobcu dňa 29. augusta 2001 a sú kontinuálne a sústavne aktívni v\nhospodárskom a obchodnom styku, a to i na trhu ČR a SR, v rámci ktorého uplatňujú svoje výrobky a\nslužby označované ochrannou známkou zhodnou so spornou ochrannou známkou;\nvi. skutočnosť, že k momentu prevodu 100 % obchodného podielu na Intelek ČR z navrhovateľa na\nčeskú obchodnú spoločnosť Apron s.r.o. dňa 4.3.2005 bol medzinárodný zápis českej ochrannej známky\nsamostatným predmetom práv k nehmotným statkom a predstavoval samostatnú majetkovú hodnotu v\nmajetku Intelek ČR.\nPoukázal na to, že vyššie popísaným nerovným prístupom k hodnoteniu skutkových okolností tvrdených\núčastníkmi konania, bagatelizovaním dôkazov, ktoré predložil na preukázanie svojich tvrdení a\nprehliadnutím toho, že navrhovateľ (pribratý účastník konania) nepredložil dôkazy na podporu svojich\ntvrdení, žalovaný porušil jeho právo na rovnaké zaobchádzanie s účastníkmi konania v rámci správneho\nprocesu, ako aj jeho právo na rovnosť pred zákonom (čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane\nľudských právach a základných slobôd).\nVo vzťahu k situácii, keď navrhovateľ využil zákonné ustanovenie o tzv. nevernom agentovi, ktoré\npredstavuje mimoriadny prípad, kedy známkoprávna úprava umožňuje prelom do striktnej zásady\nteritoriality, a na základe ktorého sa dá pre účely konania o slovenských ochranných známkach za\nustanovených podmienok odkázať na zahraničné ochranné známky vo vlastníctve osoby uplatňujúcej\nnámietku či návrh na výmaz uviedol, že argument tzv. neverného agenta žalovaný ani v najmenšom\nnáznaku nepoužil a rovnako vyššie uvedený argument vo svojom predchádzajúcom rozsudku nezmienil\nani krajský súd dodajúc, že uvedený argument s ohľadom na dôkaznú núdzu uplatnil zástupca\nžalovaného až na pojednávaní pred krajským súdom, ktoré sa uskutočnilo v nadväznosti na uznesenie\nnajvyššieho súdu, a to v reakcii na argumentáciu ohľadom aplikácie princípu teritoriality v práve\n\nochrannej známky. V tejto súvislosti namietal, že tento argument žalovaného krajský súd úplne pasívne a\npaušálne prevzal do odôvodnenia napadnutého rozsudku bez toho, aby sa jeho dôvodom a relevanciou\nvo vzťahu k prejednávanému výmazovému dôvodu podľa § 2 ods. 1 písm. k) pôvodného zákona o\nochranných známkach akokoľvek sám zaoberal.\nPoukazujúc na odôvodnenie napadnutého rozsudku vo vzťahu k zmienenému ustanoveniu § 7 písm.\ne) aktuálneho zákona o ochranných známkach namietal, že toto ustanovenie nebolo žalovaným\nvôbec použité v rámci správneho konania doplniac, že ustanovenie § 7 písm. e) musí byť v prvom\nrade vykladané veľmi reštriktívne, doslovne s dikciou tohto ustanovenia, pretože predstavuje úplne\nmimoriadny prelom do všeobecne v známkovej úprave aplikovanej zásady teritoriality a subjektom\noprávneným na uplatnenie námietky podľa § 7 písm. e) je výlučne majiteľ zahraničnej ochrannej známky,\nteda námietku nemôže uplatňovať užívateľ tzv. nezapísaného označenia. Ďalej poukázal na to, že ďalším\npredpokladom pre uplatnenie uvedenej námietky je existencia právneho vzťahu obchodného zastúpenia\nmedzi majiteľom zahraničnej ochrannej známky a jeho obchodným zástupcom na území SR, ktorý akoby\nprihlasovateľ požiadal o zápis označenia zhodného so zahraničnou ochrannou známkou do registra\nsvojím menom a bez súhlasu majiteľa ochrannej známky. Zdôraznil zároveň, že v čase prvostupňového\nkonania pred žalovaným, navrhovateľ už nebol v pozícii majiteľa zahraničnej ochrannej známky (teda\nčeskej ochrannej známky, ktorú ako jedinú ochrannú známku po dobu určitú vlastnil), nakoľko sa o\nochrannú známku svojimi krokmi vo februári 2007 pripravil. Tiež v tejto súvislosti poukázal na to, že\nobe podmienky zápisnej nespôsobilosti musia byť splnené kumulatívne, inak uvedené ustanovenie nie\nje možné aplikovať.\nĎalej namietal nemožnosť uplatňovania ustanovenia § 7 písm. e) aktuálneho zákona o ochranných\nznámkach, a to s odkazom na ustanovenie § 35 ods. 3 aktuálneho zákona o ochranných známkach, ktorý\nnadobudol účinnosť až 1. januára 2010. Konkrétne dôvodil, že vzhľadom na dátum účinnosti zákona č.\n506/2009 Z. z., mohlo byť ustanovenie § 35 ods. 3 teoreticky aplikované v druhostupňovom správnom\nkonaní, ktoré sa uskutočnilo v roku 2010, avšak mal za to, že vzhľadom na skutočnosť, že všetky znaky\nskutkovej podstaty dôvodu zápisnej nespôsobilosti podľa § 7 písm. e) zákona č. 506/2009 Z. z. už v roku\n2010 neexistovali (najmä absencia existencie zahraničnej ochrannej známky), nemohlo byť ustanovenie\n§ 35 ods. 3 aplikované žalovaným v rámci odvolacieho konania.\nZáverom v súvislosti s otázkou tzv. neverného agenta uviedol, že odkaz na rozsudok Najvyššieho\nsprávneho súdu ČR citovaný v odôvodnení napadnutého rozsudku je zavádzajúci, nakoľko právnu\núpravu o tzv. nevernom agentovi, ako sa ju dodatočne snažil uplatniť žalovaný a ako bola akceptovaná\nkrajským súdom nemožno v prejednávanej právnej veci využiť.\nZ vyššie uvedených dôvodov preto navrhol, aby odvolací súd podľa § 250ja ods. 3 vety prvej\nO.s.p. napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného sp. zn.\nPOZ 5720-2005/OZ 211840-I/56 2008 zo dňa 27. júna 2008 a rozhodnutie žalovaného sp. zn. POZ\n5720-2005/OZ 211840-II/66 2010 zo dňa 4. júna 2010 sa zrušuje a vec sa vracia žalovanému na ďalšie\nkonanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania, ktoré vyčísli v lehote 3 dní od rozhodnutia.\nIII.\nŽalovaný vo svojom vyjadrení, plne sa stotožniac s napadnutým rozsudkom uviedol, že žalobca\nneuviedol v žalobe (pravdepodobne mal na mysli v odvolaní, pozn. odvolacieho súdu) také argumenty,\nktoré by viedli odvolací súd k zrušeniu napadnutého rozhodnutia z dôvodov nesprávneho právneho\nposúdenia veci (§ 250ja ods. 3 O.s.p.).\nK vymedzeniu odvolacích dôvodov poukázal na to, že použitie ustanovení § 221 ods. 1 písm. h)\nOSP a ustanovenia § 205 ods. 2 písm. c) a d) OSP je v správnom súdnictve veľmi limitované (ak\nnie úplne vylúčené), pričom zásadný význam má § 250i ods. 1 OSP, v zmysle ktorého je súd vo\nvykonávaní vlastného dokazovania limitovaný požiadavkou nevyhnutnosti za účelom preskúmania\nnapadnutého rozhodnutia, nakoľko pre rozhodnutie súdu je zásadne rozhodujúci skutkový stav, ktorý\nbol v čase vydania preskúmavaných rozhodnutí doplniac argument, že konanie na správnom súde nie\nje pokračovaním správneho konania (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/150/2009 z 1. marca\n\n2010). Pre úplnosť poznamenal, že jedinú výnimku predstavuje súdny prieskum vecí tzv. plnej jurisdikcie,\nmedzi ktoré však tento prípad nepatrí.\nPoukázal na skutočnosť, že žalobca v odvolaní (str. 3 až 7) obsiahlo rekapituluje doterajší priebeh\nsprávneho konania s tým, že pridáva nové, veľmi sugestívne tvrdenia.\nTiež označil za úplne irelevantnú časť V odvolania (str. 8 až 10), v ktorej sa žalobca venuje rozboru\ntých v návrhu uplatnených výmazových dôvodov, tzn. dôvodov neplatnosti podľa zákona o ochranných\nznámkach, ktoré v prvostupňovom rozhodnutí vyhodnotil ako nepreukázané a na potvrdenie tohto záveru\nargumentoval štyrmi dôvodmi :\n1. žalobca v pozícii majiteľa napadnutej ochrannej známky mal v uvedenej časti správneho konania\nprocesný úspech a objektívne tak nemôže byť ukrátený na svojich právach, na čo poukazoval už vo\nsvojom vyjadrení k žalobe\n2. žalobca prehliada skutočnosť, že všetky dôvody neplatnosti ochrannej známky tvoria navzájom\nnezávislé skutkové podstaty, vymedzené príslušným ustanovením zákona o ochranných známkach (§\n5 až 7), pričom aplikácia každého z týchto dôvodov v konkrétnom prípade nie je nijako podmienená\nnaplnením nejakého podstatného znaku z inej skutkovej podstaty, inými slovami neunesenie dôkazného\nbremena zo strany navrhovateľa výmazu vo vzťahu k trom uplatneným dôvodom neznamená, že by mal\nbyť neúspešný aj pri štvrtom uplatnenom dôvode\n3. nevyberá si podľa svojej úvahy, ktorý z uplatnených dôvodov neplatnosti bude aplikovať, ale toto\nzávisí od skutkového stavu a vykonaného dokazovania\n4. žalobca túto argumentáciu ani náznakom nepoužil v žalobe a dokonca ani v odôvodnení rozkladu\n(č.l. 67 správneho spisu).\nZopakujúc, že argumentácia žalobcu je zmätočná a zjavne účelová zdôraznil, že preukázanie\nobchodného styku navrhovateľa na území SR jednoducho nie je podmienkou aplikácie dôvodu\nneplatnosti ochrannej známky spočívajúceho v neexistencii dobrej viery pri podaní jej prihlášky, pričom\nna tomto závere nič nezmení ani dôvodenie žalobcu zásadou teritoriality (str. 12 až 14 a 18 až 21) .\nZa ústredné (hlavné) odvolacie tvrdenie považoval tvrdenie žalobcu o údajnom arbitrárnom výklade\ndôvodu neplatnosti ochrannej známky spočívajúceho v neexistencii dobrej viery pri podaní jeho prihlášky\nv nadväznosti na údajné porušenie zásady teritoriality v známkovom práve (časť VI a VIII odvolania).\nOdmietnuc toto tvrdenie poukázal na rozhodovaciu prax v iných štátoch EÚ (Česká republika, Maďarsko,\nDánsko). Napríklad poukázal na to, že inštitút nedostatku dobrej viery pri podaní prihlášky ochrannej\nznámky predstavuje transpozíciu Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/95/EH z 22. októbra\n2008 o aproximácii právnych predpisov členských štátov v oblasti ochranných známok a do zákona č.\n55/1997 Z. z. bol tento inštitút doplnený novelou č. 14/2004 Z. z., ktorá transponovala prechádzajúcu\nSmernicu Rady 89/104/EHS z 21. decembra 1988. Z uvedeného mal za to, že je potrebné vykonať\neurokonformný výklad pojmu „prihláška nepodaná v dobrej viere\", tak ako to urobil krajský súd, keď\nvychádzal z rozsudku Súdneho dvora EÚ v prejudiciálnom konaní vo veci C-529/07.\nVo vzťahu k zásade (princíp) teritoriality, súhlasil s názorom krajského súdu, že žalobca túto zásadu\npreceňuje doplniac, že ju najmä prekrucuje. Citujúc odbornú literatúru, poukázal na pravý význam\nzásady teritoriality, ktorá sa bezvýnimočne viaže na územie štátu, odráža princíp suverenity štátu a jeho\nzákonodarstva. Odmietol názor žalobcu ohľadom podstaty zásady teritoriality a poukázal na to, že tento\nnázor by vo svojich dôsledkoch znamenal neprípustné deformovanie práva EÚ, z ktorého bol inštitút\ndobrej viery do slovenského zákona o ochranných známkach prebratý.\nK námietke žalobcu, ktorá úzko súvisí so zásadou teritoriality, že navrhovateľ neprejavil záujem\no slovenský trh, vyhodnotiac ju za nespôsobilú ospravedlniť podanie prihlášky ochrannej známky,\npoukázal na zhodné posúdenie podobnej obrany v iných členských štátoch EÚ (napr. rozsudok NSS ČR\nz 23. apríla 2010, sp. zn. 5As 17/2009).\nZáverom poukázal na to, že zjavným dôkazom toho, že dovolávanie sa zásady teritoriality zo strany\nžalobcu je účelové, je aj skutočnosť, že už pri podaní prihlášky slovenskej ochrannej známky POZ\n\n5720-2005 požiadal prihlasovateľ o rozšírenie medzinárodného zápisu do ďalších 32 krajín, na ktorú\nskutočnosť správne poukázal aj krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku.\nZ dôvodu vyššie uvedených skutočností preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky, napadnutý\nrozsudok ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil a účastníkom konania nepriznal náhradu trov\nkonania.\nIV.\nPribratý účastník vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu, poukazujúc na správnosť napadnutého\nrozsudku krajského súdu, navrhol jeho zamietnutie (správne sa mal domáhať potvrdenia napadnutého\nrozsudku).\nZ pomerne rozsiahleho vyjadrenia považuje odvolací súd za dôležité zdôrazniť argument pribratého\núčastníka, ktorý ním poukázal na ustanovenie § 250h O.s.p., v súlade s ktorým môže žalobca až do\nrozhodnutia súdu rozsah napadnutia správneho rozhodnutia obmedziť; rozšíriť ho môže len v lehote\npodľa § 250b O.s.p., t. j. do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v spojitosti so\nskutočnosťou, že žalobca začal poukazovať na otázku teritoriality až v podaní zo dňa 25. mája 2012.\nTeda podľa jeho názoru ide o rozšírenie rozsahu napadnutia správneho rozhodnutia, ktoré bolo prípustné\nlen do dvoch mesiacov od doručenia správneho rozhodnutia a preto na novú argumentáciu žalobcu\npredloženú v odvolaní k pôvodnému rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici a v odvolaní voči\nterajšiemu rozsudku nie je možné brať zreteľ.\nPribratý účastník podal v zákonnej lehote odvolanie proti výroku, ktorým mu krajský súd nepriznal\nnáhradu trov konania namietajúc, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho\nposúdenia veci [§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.].\nV odvolaní, odvolávajúc sa na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudok 1Sžr/64/2011\nz 14. februára 2011, 1Sžr/46/2011 z 31. januára 2012, 1Sžr/52/2011 zo 17. januára 2012) argumentoval\ntým, že v konaní podporoval úspešného žalovaného. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania v celkovej\nvýške 1 085,28 €.\nV.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s § 10\nods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods. 1\nveta prvá O.s.p. v spojení s § 211 a nasl. O.s.p.) v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní žalobcu a\npribratého účastníka a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.\nRozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 vety prvej O.s.p.,\ns tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu\na na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk/>.\nRozsudok bol verejne vyhlásený 30. apríla 2014 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\npostupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo\npovinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené\nzáujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 O.s.p.).\nPodľa § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy (t. j. druhej hlavy piatej časti) sa postupuje\nv prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená\nrozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia\na postupu.\n\nPre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej,\ntretej a štvrtej časti tohto zákona (§ 246c ods. 1 vety prvej O.s.p.).\nÚlohou krajského súdu bolo postupom podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho\nporiadku preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného zn. POZ 5720-2005/OZ 211840\nII/66-2010 zo 4. júna 2010, ktorým o rozklade podanom žalobcom proti prvostupňovému rozhodnutiu\nžalovaného zn. POZ 5720-2005/OZ 211840-I/56-2008 z 27. júna 2008 - ktorým na návrh navrhovateľa\nAESP, Inc., USA bola podľa § 16 ods. 1 v spojení s § 2 ods. 1 písm. k/ zákona č. 55/1977 Z. z. o\nochranných známkach vymazaná z registra ochranných známok v plnom rozsahu ochranná známka\n„M. H. M.\" č. XXXXXX žalobcu ako majiteľa, z dôvodu, že majiteľ v čase podania prihlášky napadnutej\nochrannej známky zjavne vedel o právach iného subjektu k zhodnému označeniu a jeho označenie\nnemohlo byť vytvorené celkom nezávisle a náhodne - rozhodol podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku\nv spojení s § 35 zákona č. 506/2009 Z. z. tak, že prvostupňové rozhodnutie zmenil a ochrannú známku\nč. 211840 „M. H. M.\" vyhlásil za neplatnú a zároveň rozhodol o vrátení kaucie podľa § 37 ods.7 zákona\nč. 506/2009 navrhovateľovi. Podľa názoru žalovaného prvostupňové rozhodnutie bolo vydané v súlade\ns právnou úpravou platnou v čase jeho vydania, avšak vzhľadom na skutočnosť, že v priebehu konania\no rozklade nadobudol účinnosť zákon č. 506/2009 Z. z. (od 1. januára 2010), podľa ktorého návrh na\nvýmaz ochrannej známky sa považuje za návrh na vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú, podľa\n§ 35 ods. 1, bolo potrebné zmeniť výrok rozhodnutia a zosúladiť ho s ustanovením § 35 ods.1 zákona\nč. 506/2009 Z. z.\nPri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase\nvydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 prvá veta O.s.p.). Preto v správnom súdnictve\nsúd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na\npreskúmanie napadnutého rozhodnutia, t.j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva (§\n250i ods. 1 veta druhá O.s.p.). Je to tak preto, že úlohou súdu v správnom súdnictve (prvostupňového\nani odvolacieho) nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu\ndopĺňaním rozsiahleho dokazovania, ale preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné\norgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a\nprocesnoprávne predpisy, t. j. preskúmať aj postup, ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí s\nprihliadnutím na záväznosť zisteného skutkového stavu, ktorý tu bol v čase ich vydania.\nPredmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie správneho orgánu, ktorým na základe návrhu\nnavrhovateľa podľa § 16 ods.1 v spojení s § 2 ods. 1 písm. k) zákona o ochranných známkach bola\nochranná známka „M. H. M.\" č. XXXXXX žalobcu ako majiteľa vyhlásená za neplatnú z dôvodu, že\nžalobca v čase podania prihlášky napadnutej ochrannej známky zjavne vedel o právach iného subjektu\nk zhodnému označeniu a jeho označenie nemohlo byť vytvorené celkom nezávisle a náhodne.\nPodľa § 54 ods. 3 zákona č. 506/2009 Z. z. o ochranných známkach, ak bol pred dňom nadobudnutia\núčinnosti tohto zákona podaný návrh na výmaz ochrannej známky podľa doterajšieho zákona, považuje\nsa za návrh na zrušenie ochrannej známky alebo za návrh na vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú\npodľa tohto zákona. Na posúdenie splnenia podmienok návrhu na zrušenie ochrannej známky alebo\nnávrhu na vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú, na konanie o tomto návrhu a jeho účinkoch sa\nvzťahujú ustanovenia tohto zákona.\nPodľa ust. § 35 ods. 1 zákona č. 506/2009 Z. z., úrad vyhlási ochrannú známku za neplatnú, ak v konaní\nzačatom na návrh tretej osoby alebo v konaní z vlastného podnetu zistí, že neboli splnené podmienky\nna zápis ochrannej známky do registra podľa predpisov platných v čase jej zániku.\nPodľa ust. § 16 ods. 1 zákona č. 55/1997 Z. z. úrad vymaže ochrannú známku z registra, ak v konaní\nzačatom na návrh tretej osoby alebo v konaní z vlastného podnetu zistí, že bola zapísaná v rozpore s\npodmienkami na jej zápis do registra ustanovenými zákonom.\n\nPredmetný návrh na výmaz ochrannej známky bol posudzovaný podľa ust. § 16 ods.1 zák. č. 55/1997\nZ. z. v nadväznosti na § 2 ods.1 písm. k) zák .č. 55/1997 Z. z., pričom ustanovenie § 16 ods.1 zák. č.\n55/1997 Z. z. sa prakticky bez vecných zmien pretransformovalo do § 35 ods.1 zák. č. 506/2009 Z. z.\nV zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 písm. k/ zákona č. 55/1997 Z. z., za ochrannú známku nemožno uznať\noznačenie, ktoré je predmetom prihlášky, ktorá nebola podaná v dobrej viere.\nPodľa ust. § 51 ods.5 zákona č. 506/2009 Z.z., na konanie pred úradom podľa tohto zákona sa vzťahujú\nvšeobecné predpisy o správnom konaní s výnimkou ustanovení § 19, 28, 29, 32 až 34, 39, 49, 50, §\n59 ods.1 a § 60.\nPrvostupňový správny orgán bol povinný postupovať podľa § 40b ods.2, 3 zák. č. 55/1997 Z. z. v zmysle\nktorého, úrad vykonával dokazovanie a hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo\na všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a rozhodoval na základe skutkového stavu zisteného z\nvykonaných dôkazov, ktoré boli účastníkmi predložené alebo navrhnuté.\nZákon č. 55/1997 Z. z. bol zrušený 1. januára 2010, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 506/2009 Z. z.,\nktorý v rámci jeho spoločných ustanovení v § 52 ods. 1, 2 a 3 upravil podklady na rozhodnutie tak, že\n- účastník konania je povinný navrhnúť a predložiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení,\n- úrad vykonáva dokazovanie a hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky\ndôkazy vo vzájomných súvislostiach,\n- úrad rozhoduje na základe odôvodnenia podania a dôkazov, ktoré boli účastníkmi konania predložené.\nZo žaloby vyplýva, že základnou námietkou žalobcu bola skutočnosť, že žalovaný viacnásobne v\nnapadnutom rozhodnutí porušil ustanovenie § 3 ods. 4 správneho poriadku a § 52 ods. 1,2, 3 zákona\nč. 506/2009 Z. z.. Namietal tiež, že žalovaný si v plnom rozsahu osvojil tvrdenia navrhovateľa výmazu\no vzájomných vzťahoch navrhovateľa výmazu, žalobcu a žalobcovej materskej spoločnosti, pričom\nignoroval dôkazy a tvrdenia predložené žalobcom. Žalovaný nedostatočne skúmal zlú vieru žalobcu\npri podávaní prihlášky a ním tvrdenú skutočnosť, že navrhovateľ výmazu pri prevode českej ochrannej\nznámky XXX XXX neprejavil žiadny záujem o nadobudnutie práv plynúcich z medzinárodného zápisu\nochrannej známky M. H. M.. XXX XXX na území SR a rovnako neprejavil záujem o nadobudnutie\npráv z citovanej medzinárodnej známky ani pri zmluvnom predaji dňa 4. marca 2005 svojho 100%\npodielu českej spoločnosti Intelek spol. s r.o. Žalobca v rámci žaloby argumentoval, že práva plynúce\nz medzinárodného zápisu ochrannej známky M. H. M.. XXX XXX majú samostatný charakter.\nŽalobca ako žalobný dôvod tiež uviedol, že všetky dôkazy žalobcu o nezáujme navrhovateľa výmazu\no slovenský trh vyhodnotil žalovaný ako jeho domnienku a nie ako skutočnosť, ktorú mal podrobne\nskúmať v rámci dokazovania. Zdôraznil, že navrhovateľ výmazu v súčasnosti nedodáva na slovenský trh\nžiaden tovar, dodáva ho len žalobca. Žalovaný si tiež bez existencie relevantných dôkazov a ignorujúc\ndôkazy predložené žalobcom do spisu žalovaného osvojil názor, že výrobky dodávané do SR patrili\nnavrhovateľovi výmazu, ktorý túto skutočnosť podložil len katalógmi, pričom v právnej praxi relevantným\ndôkazom takýchto skutočností sú napr. dodávateľské faktúry, zmluvy a podobne. Nakoľko takéto dôkazy\nabsentujú, žalobca považoval uvedenú skutočnosť za nepreukázanú.\nV prejednávanej veci sa súdny prieskum týkal žalobou napadnutého rozhodnutia, ktorým bola napadnutá\nochranná známka žalobcu podľa § 35 ods. 1 zákona o ochranných známkach vyhlásená za neplatnú\npotom, ako orgán rozhodujúci o rozklade podanom žalobcom dospel k záveru, že prihláška tejto\nochrannej známky nebola podaná v dobrej viere.\nZ ustanovenia § 2 ods. 1 písm. k/ zákona č. 55/1997 Z. z. vyplýva, že za ochrannú známku nemožno\nuznať označenie, ktoré je predmetom prihlášky, ktorá nebola podaná v dobrej viere. Nedostatok dobrej\nviery pri podaní prihlášky ochrannej známky predstavuje absolútny dôvod zápisnej nespôsobilosti podľa\n§ 2 ods.1 zák. č. 55/1997 Z. z. - kedy žalovaný sám zisťuje zlú vieru na strane prihlasovateľa - a tiež\n\nje dôvodom relatívnym, keď v konaní z vlastného podnetu alebo na základe návrhu dotknutej osoby\npodľa § 16 ods. 1 zákona č. 55/1997 Z. z. zistí, že bola zapísaná v rozpore s podmienkami na jej\nzápis do registra ustanovenými zákonom. Inštitút nedostatku dobrej viery pri podaní prihlášky ochrannej\nznámky je transpozíciou smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/95/ES z 22. októbra 2008\no aproximácii právnych predpisov členských štátov v oblasti ochranných známok (čl.2 ods. 2 písm. d/)\na do zákona č. 55/1997 Z. z. bol tento inštitút doplnený novelou č. 14/2004 Z. z., ktorá transponovala\npredchádzajúcu smernicu Rady č. 89/104/EHS z 21. decembra 1988 o aproximácii právnych predpisov\nčlenských štátov v oblasti ochranných známok (čl. ods.2 písm. d/).\nPojem dobrej viery je významovo obsiahly, pretože dobrú vieru možno vnímať v mravnom význame, ale\naj ako psychologickú kategóriu. V mravnom význame ju možno chápať ako akúsi všeobecne uznávanú\nhranicu inak právom neobmedzeného konania subjektov práva. Dobrá viera ako psychologická kategória\nvyjadruje nezavinenú nevedomosť o spravidla nesprávnych súvislostiach postupu účastníka právneho\nvzťahu.\nPodľa názoru odvolacieho súdu žalovaný musí pri posudzovaní dobrej viery prihlasovateľa vziať do\núvahy všetky relevantné okolnosti prípadu, najmä posúdiť všetky dokumenty, ktoré sú mu za účelom\nposúdenia dobrej viery predložené. V súlade s tým (i keď to zákon o ochranných známkach výslovne\nneustanovuje) je nepochybne právom prihlasovateľa doložiť, že prihlášku podal v dobrej viere, resp.\npredložiť dôkazy, ktoré jeho konanie ospravedlňujú a vyvrátiť tak dôkazy namietateľa o prihláške\nochrannej známky v zlej viere. Iný záver by bol v rozpore s princípom rovnosti účastníkov konania.\nOhľadne dôkazného bremena pri posudzovaní dobrej viery v oblasti známkoprávnej ochrany je\npodstatné, či má byť dobrá viera u prihlasovateľa prezumovaná, alebo nie. Prezumpciu dobrej\nviery možno vyvodiť napríklad z občianskeho zákonníka, ktorý je založený na prezumpcii poctivosti\nkonajúceho účastníka občianskoprávneho vzťahu; avšak na prípady podliehajúce pod zákon o\nochranných známkach tento záver automaticky nemožno aplikovať. Je tomu tak predovšetkým preto,\nže ustanovenie § 2 ods.1 písm. k/ tohto zákona zakotvuje povinnosť žalovaného nezapísať ochrannú\nznámku, ktorej prihláška zjavne nebola podaná v dobrej viere (absolútny dôvod zápisnej nespôsobilosti).\nŽalovaný tak nie je oprávnený predpokladať dobrú vieru prihlasovateľov ochranných známok a ich dobrú\nvôľu je povinný skúmať, napriek tomu, že je v tom obmedzený kategóriou zjavnosti, čo znamená, že v\nprípade ak nie je zlá viera prihlasovateľa zjavná „na prvý pohľad\" žalovaný známku zapíše (neexistuje\ntu teda povinnosť žalovaného vykonávať rozsiahle šetrenie ohľadne dobrej viery prihlasovateľa). Tomu\nzodpovedá i povinnosť prihlasovateľa svoju dobrú vieru prípadne preukázať.\nNa tomto mieste považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že zlá viera prihlasovateľa sa posudzuje\nvždy k okamihu podania prihlášky ochrannej známky.\nV posudzovanej veci na základe návrhu navrhovateľa výmazu (AESP, Inc., USA) podľa § 16 ods.1 v\nspojení s § 2 ods. 1 písm. k/ zákona č. 55/1977 Z. z. ochranná známka „M. H. M.\" č. XXXXXX žalobcu\nako majiteľa, bola vyhlásená za neplatnú, a to z dôvodu, že žalovaný dospel k záveru, že majiteľ v čase\npodania prihlášky napadnutej ochrannej známky zjavne vedel o právach iného subjektu k zhodnému\noznačeniu a jeho označenie nemohlo byť vytvorené celkom nezávisle a náhodne.\nOdvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v konaní o návrhu na vyhlásenie napadnutej ochrannej\nznámky za neplatnú z dôvodu uvedeného v § 2 ods.1 písm. k/ zákona o ochranných známkach, dôkazné\nbremeno ohľadne preukázania toho, či prihlasovateľ vedel alebo vzhľadom na okolnosti prípadu mal\nvedieť o existencii ochrannej známky navrhovateľa, je výlučne na samotnom navrhovateľovi výmazu a\nnie na žalovanom. V prípade, ak navrhovateľ výmazu skutočnosti preukazujúce zlú vieru prihlasovateľa\ndoloží, musí prípadné dôkazy preukazujúce naopak dobrú vieru prihlasovateľa predložiť prihlasovateľ.\n\nZ podkladov administratívneho spisu žalovaného je zrejmé, že žalobcovi v konaní pred žalovaným\nbola poskytnutá možnosť vyjadriť sa k návrhu na výmaz a predložiť dôkazy, ktoré by vyvrátili tvrdenie\nnavrhovateľa o nedostatku dobrej viery žalobcu.\nOdvolací súd konštatuje, že správny orgán sa predloženými námietkami zo strany žalobcu dostatočným\nspôsobom nevysporiadal a vyhovel návrhu navrhovateľa výmazu bez komplexného posúdenia\nskutkového stavu v posudzovanej veci.\nPodstatným pre posúdenie veci je vyhodnotenie dobrej viery prihlasovateľa v čase podania prihlášky\nochrannej známky. Pričom nemožno opomenúť skutočnosť, že navrhovateľ výmazu sa vzdal českej\nochrannej známky až po podaní preskúmavanej prihlášky žalobcom, ktorá bola podaná v čase, keď\nčeská materská spoločnosť žalobcu bola vlastníkom medzinárodnej ochrannej známky.\nOdvolací súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že v predmetnej veci je dôležitou otázkou posúdenie\núzemného rozsahu užívania napadnutej známky vo vzťahu k aplikácii zásady teritoriality. Právne\núčinky národných ochranných známok sú limitované územím jednotlivých štátov, pričom vychádzajú z\njednotlivých vnútroštátnych známkoprávnych predpisov. Národné ochranné známky sú svojimi právnymi\núčinkami viazané len na územie toho ktorého štátu, produktom ktorého národného zákonodarstva sú.\nV preskúmavanej veci neboli dôsledne skúmané okolnosti vzťahujúce sa k územiu Slovenskej republiky\na k slovenskému trhu. Za stavu, že navrhovateľ výmazu argumentoval českou ochrannou známkou,\nbolo povinnosťou správneho orgánu posúdiť, či existencia českej národnej ochrannej známky môže mať\nvýznam pre územie Slovenskej republiky.\nV známkovom práve treba dôsledne aplikovať princíp teritoriality, podľa ktorého ochranná známka platí\niba na tom území, kde sa o ochranu požiadalo a kde bolo určité označenie ako ochranná známka\nzapísané do registra ochranných známok. Za národnú ochrannú známku možno považovať takú, ktorá\nplatí iba na území príslušného štátu, t. j. za slovenskú ochrannú známku možno považovať známku,\nktorá z hľadiska teritoriálneho pôsobenia platí len na území Slovenskej republiky.\nZ podkladov súdneho spisu vrátane administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu, je zrejmé,\nže v rozhodujúcom období navrhovateľ výmazu nebol majiteľom národnej ochrannej známky v\nSlovenskej republike, bol iba vlastníkom národnej ochrannej známky v Českej republike, pričom\nmaterská spoločnosť žalobcu vlastnila národné ochranné známky v znení sporného označenia a\nmedzinárodné zápisy takýchto ochranných známok v mnohých krajinách od roku 2002 - skutočnosť ktorá\nvyplýva z právoplatného rozsudku Krajského súdu v Brne sp. zn. 41/11 Cm 181/2005 z 3. novembra\n2011 - a aktívne ju aj užívala na území Slovenskej republiky a Českej republiky.\nDôležitou skutočnosťou v posudzovanej veci bolo preto vysporiadať sa so zásadou teritoriality, ktorej\nžalovaný správny orgán vo svojom rozhodnutí nevenoval pozornosť. Za stavu, že žalovaný ponechal\ntúto zásadu bez povšimnutia, jeho rozhodnutie je postihnuté vadou nepreskúmateľnosti.\nOhľadne námietky do konania pribratého účastníka konania, ktorý namietal, že teritorialita nebola\nžalobcom namietaná v rámci zákonnej 2- mesačnej lehoty v zmysle § 250b ods. 1 O.s.p. v spojení s §\n250h ods. 1 O.s.p., odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že na princíp teritoriality je povinný\npríslušný správny orgán prihliadať v konaní z úradnej povinnosti. Z tohto dôvodu nebolo možné námietku\nžalobcu týkajúcu sa teritoriality vyhodnotiť ako právne irelevantnú.\nOdvolací súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že do súdneho spisu boli postupne zakladané rozsiahle\npodania všetkých účastníkov, vrátane žalovaného, avšak z ustálenej judikatúry najvyššieho súdu\nvyplýva, že dôvody uvádzané správnym orgánom v rámci písomného vyjadrenia k žalobe, nenahrádzajú\ndôvody napadnutého rozhodnutia.\n\nZáverom považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že na argumentáciu žalobcu v rámci odvolania,\ntýkajúcu sa rozboru ostatných v návrhu uplatnených výmazových dôvodov - t. j. aj dôvodov neplatnosti\npodľa zákona o ochranných známkach, ktoré boli správnym orgánom vyhodnotené ako nepreukázané a\nohľadne ktorých nebol navrhovateľ výmazu v rámci preskúmavaného konania úspešný - nebolo možné\nv rámci predmetného súdneho prieskumu prihliadnuť.\nVzhľadom na to, že podľa ustálenej judikatúry najvyššieho súdu nie je úlohou súdov pri preskúmavaní\nrozhodnutí správnych orgánov nahrádzať ich činnosť, najmä pokiaľ ide o riadne zistenie skutočného\nstavu, odvolací súd zamietajúci rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 31. októbra 2012,\nč. k. 23S/69/2010-262 podľa § 250ja ods.3 O.s.p. zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného, vrátane\nprvostupňového rozhodnutia zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom bude viazaný\nprávnym názorom odvolacieho súdu (§ 250ja ods. 4 O.s.p.), pričom zároveň je povinný sa vysporiadať\naj so všetkými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní.\nVzhľadom na zmenu rozsudku krajského súdu vo veci samej, rozhodol odvolací súd o trovách celého\nkonania vrátane konania pred krajským súdom (§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 vetou\nprvou O.s.p.) tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v\nním uplatnenej výške.\nO trovách konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1, 2 O.s.p. v spojení s\n§ 250k ods.1 O.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania pozostávajúcich zo sumy\nzaplatenej titulom súdnych poplatkov v sume 132 € (za žalobu a odvolanie po 66 €) a z uplatnených\na vyčíslených trov právneho zastúpenia žalobcu advokátom v prvostupňovom a odvolacom konaní v\ncelkovej sume 1.114,64 €.\nTrovy právneho zastúpenia tvorí :\n- tarifná odmena vypočítaná podľa § 11 ods.3, § 13a ods.1 písm. a), b), c) d) Vyhlášky Ministerstva\nspravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych\nslužieb v znení neskorších predpisov (ďalej v texte len „vyhláška\") a náhrada hotových výdavkov (§§ 15\nods.1, 16 ods.3 vyhl.) za 1 úkon právnej služby (príprava a prevzatie veci 12.08.2011) vo výške 123,50\n€ s paušálnou náhradou vo výške 7,41 €, za 3 úkony právnej služby (písomné podanie na NS SR\nvo veci samej - vyjadrenie žalobcu k podaniam žalovaného a účastníka konania 25.5.2012, účasť na\npojednávaní pred KS v Banskej Bystrici 31.10.2012 /9,00 hod. - 11,40 hod./) vo výške 3 x 127,16 € s\npaušálnou náhradou vo výške 3 x 7,63 € a za 1 úkon právnej služby (odvolanie z 31. októbra 2012) vo\nvýške 130,16 € s paušálnou náhradou vo výške 7,81 €.\nUplatnená tarifná odmena a náhrada hotových výdavkov predstavuje spolu sumu 635,14 € + 38,11 €\n= 673,25 €.\n- náhrada cestovných výdavkov na základe § 7 ods.2 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách\nv znení zák. č. 530/2004 Z. z. a§ 1 písm. b) Opatrenia 632/2008 Z. z. a to:\n- základná náhrada (1x Bratislava - Banská Bystrica a späť) 205 km x 2 x 0,183 €/1 km = 75,03 €\n- náklady na PHM (priemerná spotreba 8,5l/100 km)\n8,5 : 100 = 0,085 l/km x 410 km = 34,85 l x 1,535 €/l = 53,49 €\n- náhrada za stratu času podľa § 17 ods.1 vyhl. (1/60 výpočtového základu za každú polhodinu) r. 2012\n5 x 12,71 x 2 = 127,10 €\n1 x Bratislava - Banská Bystrica a späť = (2 hod. 15 min.) 5 polhodín x 12,71 € x 2\n\nSpolu trovy právneho zastúpenia predstavujú sumu 928,87 € + 20% DPH (185,77 €) keďže právna\nzástupkyňa žalobcu je platiteľom dane z pridanej hodnoty, jej odmena sa podľa § 18 ods. 3 citovanej\nvyhlášky zvyšuje o DPH.\nPriznané trovy právneho zastúpenia spolu predstavujú sumu 928,87 € + 185,77 € = 1114,64 €.\nNáhradu trov právneho zastúpenia v sume 1114,64 € spolu s náhradou trov konania v sume 132 € je\nžalovaný povinný v súlade s § 149 ods. 1 O.s.p. zaplatiť žalobcovi na účet jeho právnej zástupkyne\nvedený v M. M., a.s., č. ú.: XXXXXXXXXX/XXXX do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.\nVzhľadom na skutočnosť, že ďalší účastník, ktorý podporoval argumentáciu žalovaného, konaní úspešný\nnebol, odvolací súd mu právo na náhradu trov konania nepriznal. Vzhľadom na výsledok konania,\nodvolaniu tohto účastníka, čo do trov konania, nebolo možné priznať úspech.\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednohlasne (§ 3 ods. 9 veta tretia\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}