{"guid": "801fe443-e0f7-48d3-ad70-c5b68e1e5c6b:417d4b7e-0ec4-4016-82c3-879d9de7b0cb", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:6008200092.1", "spisova_znacka": "8Sžf/45/2013", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/45/2013 z 24. 4. 2014", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. apríla 2014, sp. zn. 8Sžf/45/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:6008200092.1", "identifikacne_cislo": "6008200092", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "CSc., JUDr. Eva Babiaková", "datum_vydania": "2014-04-24", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-1.pismeno-f", "nazov": "§ 221 ods. 1 písm. f) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-1.pismeno-f", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-221"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-221"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/417d4b7e-0ec4-4016-82c3-879d9de7b0cb", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:6008200092.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:6008200092.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:6008200092.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Sžf/45/2013\n6008200092\n24. 04. 2014\nCSc., JUDr. Eva Babiaková\nECLI:SK:NSSR:2014:6008200092.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Erste Donau-Dampfschiffahrts - Gesellschaft\nm.b.H., so sídlom Regensburger Strasse 9, 4020 Linz, Rakúsko, zastúpeného JUDr. Andreou Čikovou,\nadvokátkou so sídlom Mostová 2, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej\nrepubliky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného zo\ndňa 13. Novembra 2007, č. I/222/12600-83156/2007/990036-r, č. I/222/12794-83157/2007/990036-r a č.\nI/222/12795-83159/2007/990036-r, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.\nk. 4S/42/2008-103, 4S/132/2008-103, 4S/133/2008-103 zo dňa 24. septembra 2010, jednohlasne, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/42/2008-103,\n4S/132/2008-103, 4S/133/2008-103 zo dňa 24. septembra 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na\nďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nNapadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku\n(ďalej len „O.s.p.\") zamietol ako nedôvodnú žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti\na zrušenia rozhodnutí žalovaného zo dňa 13. novembra 2007 č. I/222/12795-83159/2007/990036-r, č.\nI/222/12794-83157/2007/990036-r a č. I/222/12600-83156/2007/990036-r, ktorými tento ako odvolací\norgán na základe odvolaní žalobcu potvrdil prvostupňové rozhodnutia Daňového úradu Bratislava I č.\n600/270/140917/07/Čech zo dňa 23. augusta 2007, č. 600/270/140754/07/Čech zo dňa 22. augusta\n2007 a 600/270/140930/07/Čech zo dňa 23. augusta 2007, ktorými prvostupňový správny orgán\nnevyhovel žiadosti žalobcu o vrátenie dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH\") podľa § 56 až 58 zákona\nč. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z. z.\") vo výške 99 210,20 € (2\n988 806,40 Sk) za obdobie január až marec 2006, vo výške 119 452,10 € (3 598 613,90 Sk) za obdobie\napríl až jún 2006 a vo výške 138 103,03 € (4 160 491,90 Sk) za obdobie júl až september 2006.\nZ odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplynul záver, že postup žalovaného ako aj\nnapadnuté rozhodnutia boli v súlade so zákonom. Konštatoval, že správca dane, a rovnako tak žalovaný\nsprávny orgán náležite zistili skutkový stav a po jeho vyhodnotení zákonne rozhodli o vrátení dane.\nStotožnil sa s názorom žalovaného, že žalobca ako zahraničná osoba mal na území Slovenskej republiky\nzriadenú organizačnú zložku zapísanú v príslušnom obchodnom registri, a preto naplnil vyššie uvádzané\nustanovenia, že na území Slovenskej republiky podnikal v rozsahu predmetu činnosti a mal na území\nSlovenskej republiky zapísané sídlo zahraničnej osoby, teda adresu miesta činnosti organizačnej zložky\npodniku zahraničnej osoby. V kontexte ustanovenia § 56 ods. 2 písm. b/ zákona č. 222/2004 Z. z.\nmal za irelevantnú argumentáciu žalobcu, že jeho organizačná zložka na území Slovenskej republiky\nnebola zameraná na dosiahnutie zisku, a že jej činnosť nepredstavovala podnikanie. V nadväznosti\nna uvedené pokladal za zavádzajúce aj odkazy na čl. 1 a 170 smernice č. 79/1072/EHS, ako aj\nrozhodnutia Európskeho súdneho dvora (ďalej len „ESD\") č. C-168/84 a C-190/95, nakoľko na vrátenie\nžiadanej dane v relevantnom období bolo potrebné preukázanie iba tej skutočnosti, že zahraničná osoba\nnemala v tuzemsku sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň, ani bydlisko. Keďže žalobca túto skutočnosť\n\npreukázať nevedel, dospel súd prvého stupňa k záveru, že tento podmienky na vyhovenie žiadosti o\nvrátenie dane nesplnil.\nProti tomuto rozsudku podal žalobca prostredníctvom právnej zástupkyne v zákonnej lehote odvolanie\nz dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., navrhujúc, aby Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky v celom rozsahu zrušil napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. k.\n4S/42/2008-103, 4S/132/2008-103, 4S/133/2008-103 zo dňa 24. septembra 2010, a súčasne aby zrušil\npreskúmavané rozhodnutia žalovaného zo dňa 13. novembra 2007, č. I/222/12600-83156/2007/990036r, č. I/222/12794-83157/2007/990036-r, a č. I/222/12795-83159/2007/990036-r a vec mu vrátil na ďalšie\nkonanie. Zároveň žiadal, aby mu odvolací súd priznal náhradu trov konania.\nKrajskému súdu vyčítal nesprávnosť jeho záverov, nakoľko mal za to, že ani podľa žalobných dôvodov,\na ani podľa usmernenia bývalého Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky k uplatneniu § 4 ods.\n7 zákona č. 222/2004 Z. z. (ďalej len „usmernenie\"), nestačí vykladať pojem prevádzkareň tak,\naby sa bralo do úvahy jediné kritérium, a to samotný zápis organizačnej zložky zahraničnej osoby\ndo Obchodného registra Slovenskej republiky, ale je potrebné skúmať aj ďalšie faktory nevyhnutné\npre existenciu prevádzkarne, t.j. nezávislé vykonávanie ekonomickej činnosti, ako aj personálne a\nmateriálne vybavenie, čo má podľa žalobcu oporu i v rozhodnutiach ESD. Zdôraznil, že samotné\nusmernenie uvádza ako referenčné viaceré rozhodnutia ESD, napr. vo veci C-168/84 Gunter Berkholz\na C-190/95 ARO Lease, na ktoré žalobca v žalobe poukázal, avšak súd prvého stupňa ich pokladal za\nzavádzajúce. Taktiež dal do pozornosti, že usmernenie poukazuje aj na ďalšie rozhodnutia ESD, napr.\nC-390/96 Lease Plan Luxembourg a C- 73/06 Planzer Luxembourg, z ktorých je zrejmé, že ESD dospel\nk záveru, že „aby sa prevádzkareň mohla účelne považovať, v rámci výnimky z prioritného kritéria sídla,\nza miesto poskytovania služby zdaniteľnej osoby, musí na dostatočnej úrovni zabezpečovať stálosť a\norganizáciu, ktorá z hľadiska ľudského a materiálneho vybavenia je schopná poskytovať predmetné\nslužby samostatne (t.j. môže uzatvárať zmluvy alebo prijímať rozhodnutia o správe)\". Dodal, že v\nrozsudku ESD sa súčasne uvádza, že zriadenie odlišného sídla (prevádzkarne) od hlavného sídla\npodnikania je možné len v prípade, ak sa takéto sídlo vyznačuje dostatočným stupňom trvalosti a\nadekvátnou štruktúrou, z hľadiska ľudských a technických zdrojov na dodávanie dotknutých služieb\nna nezávislom základe, t.j. pokiaľ organizačná zložka nemá k dispozícii buď vlastný personál, alebo\nštruktúru vyznačujúcu sa dostatočným stupňom trvalosti na poskytovanie rámca, v ktorom môžu byť\nzhotovené zmluvy alebo uskutočňované manažérske rozhodnutia tak, aby sa zaručilo poskytovanie\npredmetných služieb na nezávislom základe, nemožno uvedené považovať za stálu prevádzku.\nNásledne poukázal na skutočnosť, že predmetné usmernenie ďalej uvádza, že „...podľa záverov Výboru\npre DPH pri Európskej komisii, organizačná zložka zahraničnej osoby nepredstavuje automaticky\nprevádzkareň pre účely dane z pridanej hodnoty. Ak má organizačná zložka spĺňať kritériá prevádzkarne\npre účely dane z pridanej hodnoty, musí mať aj personálne aj materiálne vybavenie potrebné na\nvýkon ekonomickej činnosti, z ktorej dosahuje príjem. Zároveň je potrebné skúmať aj ďalšie faktory\nnevyhnutné pre existenciu prevádzkarne, t.j. musí mať personálne a materiálne vybavenie potrebné\nna výkon ekonomickej činnosti v tuzemsku. To znamená, že pod pojmom prevádzkareň v zmysle\n§ 4 ods. 7 zákona č. 222/2004 Z. z. je potrebné rozumieť stále miesto vykonávania samostatnej a\nnezávislej ekonomickej činnosti, z ktorej sa dosahuje príjem (vykonávanie činnosti na pokračujúcej\nbáze resp. opakovane), a ktoré disponuje na jednej strane materiálnym vybavením potrebným na\nvykonávanie ekonomickej činnosti z tohto miesta, a na strane druhej personálnym vybavením potrebným\nna vykonávanie uvedenej ekonomickej činnosti z tohto miesta. Uvedené skutočnosti, ako už bolo\nuvedené potvrdzujú aj rozsudky ESD, v zmysle ktorých, na to aby sa prevádzkareň mohla považovať za\nmiesto poskytnutia služby, musí na dostatočnej úrovni zabezpečovať stálosť a organizáciu (dostatočný\nstupeň trvalosti), ktorá z hľadiska ľudského a materiálneho vybavenia je schopná poskytovať predmetné\nslužby samostatne (tzn. schopnosť resp. možnosť z uvedeného miesta uzatvárať a vyhotovovať zmluvy,\nuskutočňovať manažérske rozhodnutia, dojednávať obchody, prijímať platby, vykonávať konkrétnu\nekonomickú činnosť, atď.). Pritom musí ísť o ekonomickú činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem, teda nie\nčinnosť vykonávanú napr. len pre svojho zriaďovateľa so sídlom v zahraničí.\" S ohľadom na uvedené\nnamietal, že ak organizačná zložka zahraničnej osoby nemá personálne a materiálne vybavenie na to,\naby mohla v tuzemsku vykonávať samostatnú ekonomickú činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem, nespĺňa\nkritériá prevádzkarne na účely dane z pridanej hodnoty.\n\nĎalej uviedol, že bývalé Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky uvádza vo svojom metodickom\nusmernení povinnosť posudzovať pojem prevádzkareň jednotne, čím bolo zosúladené posudzovanie\nprevádzkarne pre účely DPH podľa slovenskej právnej úpravy s posudzovaním na úrovni Európskej únie.\nV nadväznosti na uvedené zdôraznil, že DDSG-Cargo GmbH, organizačná zložka nie je prevádzkarňou\npodľa § 4 ods. 7 zákona č. 222/2004 Z. z., nakoľko organizačná zložka vykazovala výhradne iba náklady\na žiadne výnosy ani príjmy, čo znamená, že jej činnosť nebola zameraná na dosiahnutie zisku, preto túto\nčinnosť nie je možné považovať ani za podnikanie. Dodal, že táto organizačná zložka vykonávala len\npodporné a prípravné činnosti pre svojho zriaďovateľa (spoločnosť DDSG-Cargo GmbH) ako napríklad\npomoc pri riešení plavebných situácií, získavanie informácií Štátnej plavebnej správy o zastavení plavby\nna Dunaji na slovenskom úseku, ako aj o rôznych opatreniach vydávaných Štátnou plavebnou správou.\nSúčasne dopĺňajúc, že DDSG-Cargo GmbH, organizačná zložka mala len jedného zamestnanca,\nktorý nepredstavuje splnenie požiadavky personálnej a materiálnej samostatnosti postačujúcej na\nnezávislé vykonávanie ekonomickej činnosti nielen pre svojho zriaďovateľa so sídlom v zahraničí, tak\nako ich požaduje usmernenie. Vyslovil názor, že organizačná zložka žalobcu DDSG-Cargo GmbH,\norganizačná zložka na území Slovenskej republiky nepodnikala, teda žalobca nemohol mať na území\nSlovenskej republiky ani stále miesto podnikania, a preto nemohol mať na území Slovenskej republiky\nani prevádzkareň v zmysle § 4 ods. 7 zákona č. 222/2004 Z. z.\nNásledne namietal, že žalobca je spoločnosťou podnikajúcou v oblasti nákladnej lodnej dopravy, pričom\nnárok na vrátenie dane z pridanej hodnoty vznikol žalobcovi na území Slovenskej republiky výlučne\nz dôvodu, že na jej území čerpal pohonné látky potrebné na pokračovanie lodnej prepravy po rieke\nDunaj. Dopĺňajúc, že všetky pohonné látky boli kupované zahraničnou právnickou osobou DDSGCargo GmbH a nie organizačnou zložkou DDSG-Cargo GmbH, organizačná zložka. Taktiež uviedol,\nže DDSG-Cargo GmbH, organizačná zložka nikdy nebola oprávnená vykonávať riečnu dopravu ako\npredmet svojho podnikania, nakoľko nedisponuje potrebnou licenciou, ktorá je podmienkou oprávnenia\nna nákup pohonných látok. Z uvedeného vyvodil, že DDSG-Cargo GmbH, organizačná zložka nemala\nani materiálne vybavenie ani vlastný personál, ktorý na dostatočnej úrovni zabezpečuje stálosť, a teda\nnemala ani možnosť uzatvárať zmluvy, alebo prijímať rozhodnutia, ako ani samostatne poskytovať\npredmetné služby. Dal do pozornosti čl. 1 smernice č. 79/1072/EHS, v zmysle ktorého platiteľom dane,\nktorý nemá sídlo na území štátu je osoba, ktorá nemá v tomto štáte stálu pobočku, cez ktorú by\nvykonávala podnikateľské transakcie. Ďalej poukázal na čl. 170 smernice č. 79/1072/EHS, podľa ktorého\nkaždá zdaniteľná osoba, ktorá nie je usadená v členskom štáte, v ktorom nakupuje tovar a služby, má\nprávo na vrátenie DPH, pokiaľ sú tovar a služby použité na zdaniteľné transakcie, resp. ekonomickú\nčinnosť. Súčasne poukázal na rozhodnutie ESD č. C-168/84, v ktorom tento dospel k záveru, že miesto,\nkde poskytovateľ služieb má sídlo podniku, je prvotným referenčným bodom, pričom treba mať na\nzreteli aj inú prevádzku, z ktorej sa poskytujú služby, len ak odkazovanie na miesto sídla podniku\nnevedie k racionálnemu výsledku pre daňové účely, alebo zakladá konflikt s iným členským štátom.\nNa základe uvedeného vyslovil, že je potrebné ako miesto sídla podniku považovať len sídlo žalobcu\nv Rakúsku. Žalobca ďalej uviedol, že podľa rozhodnutia ESD č. C-190/95 spoločnosť majúca sídlo v\njednom členskom štáte, nedodáva služby prostredníctvom prevádzkarne v druhom členskom štáte, ak\npre poskytovanie týchto služieb v druhom členskom štáte nemá spoločnosť zriadené priestory ani sklady.\nZdôraznil, že slovenská organizačná zložka DDSG-Cargo GmbH, organizačná zložka nemala licenciu na\npodnikanie v oblasti riečnej dopravy, preto nemohla mať na túto činnosť v Slovenskej republike zriadené\nani priestory a ani sklady. Dodal, že definícia prevádzkarne v § 4 ods. 7 zákona č. 222/2004 Z. z. je\nstručná, preto na jej správne pochopenie je možné použiť judikatúru ESD, v zmysle ktorej prevádzkarňou\nje existencia dostatočných ľudských a technických zdrojov na poskytovanie podnikateľských služieb na\nnezávislej báze. V tomto kontexte opätovne zdôraznil, že DDSG-Cargo GmbH, organizačná zložka mala\nlen jedného zamestnanca a jej činnosť bola výlučne podporná, teda táto nemôže za daných okolností\nspĺňať charakteristiku prevádzkarne. Vzhľadom na namietané mal za nesporné, že DDSG-Cargo GmbH,\norganizačná zložka nemohla byť počas svojej existencie považovaná za prevádzkareň v zmysle zákona\nč. 222/2004 Z. z. Preto bol žalobca názoru, že splnil všetky podmienky § 56 ods. 2 písm. b/ zákona\nč. 222/2004 Z. z., keď žiadal o vrátenie dane z pridanej hodnoty za obdobie január až marec 2006 vo\nvýške 99 210,20 € (2 988 806,40 Sk), apríl až jún 2006 vo výške 119 452,10 € (3 598 613,90 Sk), júl až\nseptember 2006 vo výške 138 103,03 € (4 160 491,90 Sk).\n\nZa nesprávny pokladal aj záver súdu prvého stupňa, ktorý konštatoval, že „vzhľadom na to, že mal\nžalobca od roku 2000 na území Slovenskej republiky zriadenú organizačnú zložku DDSG-Cargo GmbH,\norganizačná zložka, je nespochybniteľné, že na území SR aj podnikal\". Toto tvrdenie pokladal za\npriamo rozporné s usmernením bývalého Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, ktoré uvádza, že\nak má zahraničná osoba v tuzemsku zriadenú organizačnú zložku, ktorá je zapísaná v obchodnom\nregistri, táto organizačná zložka automaticky nespĺňa kritériá prevádzkarne pre účely zákona č. 222/2004\nZ. z. Za rovnako nesprávny považoval žalobca záver krajského súdu, že „žalobca mal v období od\nroku 2000 na území SR zriadenú organizačnú zložku DDSG-Cargo GmbH, organizačná zložka, teda\nje nespochybniteľné, že na území SR mal žalobca miesto podnikania (sídlo organizačnej zložky)\".\nV nadväznosti na uvedené žalobca tvrdil, že nemohol mať na území Slovenskej republiky miesto\npodnikania, nakoľko toto podľa § 2 ods. 3 Obchodného zákonníka náleží len fyzickým osobám.\nŽalovanému taktiež vyčítal nesprávne použitie pojmu sídlo organizačnej zložky vo svojom rozhodnutí,\nkeďže v zmysle platnej legislatívy, ustanovenia § 2 ods. 3 písm. b/ zákona č. 530/2003 Z. z. o obchodnom\nregistri má organizačná zložka adresu miesta činnosti a nie sídlo.\nŽalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol rozsudok Krajského súdu v\nBratislave ako vecne správny potvrdiť. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu žalovaný uviedol, že\nokrem poukazu na usmernenie, sú jeho námietky uvedené v odvolaní identické s argumentmi, ktoré\nžalobca uviedol už v podanej žalobe a žalovaný sa k nim v stanovisku k žalobe už vyjadril. Ohľadom\nusmernenia bývalého Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/242/65558/2009 zo dňa 30. júna\n2009 k uplatňovaniu § 4 ods. 7 zákona č. 222/2004 Z. z. uviedol, že toto bolo vydané vzhľadom\nna rôzne postupy pri uplatňovaní § 4 ods. 7 zákona č. 222/2004 Z. z. s cieľom zabezpečiť jednotný\npostup pri posudzovaní prevádzkarne na účely cit. zákona. Dal do pozornosti, že v zmysle § 4 ods.\n7 zákona č. 222/2004 Z. z. sa prevádzkarňou rozumie stále miesto podnikania, ktoré má personálne\na materiálne vybavenie potrebné na výkon podnikania. Zdôraznil, že v usmernení sa okrem iného\nuvádza, že pri posudzovaní, či organizačná zložka zahraničnej osoby spĺňa kritériá prevádzkarne, sa\ndo jeho vydania vychádzalo z názoru, že organizačná zložka zahraničnej osoby, ktorá je zapísaná\nv Obchodnom registri Slovenskej republiky, je na účely zákona č. 222/2004 Z. z. prevádzkarňou v\nSlovenskej republike. Dodal, že zápis organizačnej zložky do obchodného registra sa považoval za to,\nže zahraničná osoba má záujem podnikať na území Slovenskej republiky, a to prostredníctvom svojej\norganizačnej zložky podniku. Uvedený názor bol vyjadrený Ministerstvom financií Slovenskej republiky\nvo viacerých písomných stanoviskách a metodických pokynoch.\nĎalej uviedol, že vzhľadom na nejasnosť postupu pri posudzovaní problematiky prevádzkarne v\nkontexte rozsudkov ESD a na viaceré podnety poukazujúce na osobitný prístup Slovenskej republiky\npri posudzovaní prevádzkarne, bývalé Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky požiadalo Ministerstvo\nfinancií Slovenskej republiky o prehodnotenie výkladu pojmu prevádzkareň v zmysle zákona č. 222/2004\nZ. z. v tom smere, aby sa pri posudzovaní prevádzkarne na účely zákona č. 222/2004 Z. z. ako\njediné dôležité kritérium nebral do úvahy len samotný zápis organizačnej zložky zahraničnej osoby\ndo Obchodného registra v Slovenskej republike, ale aby sa skúmali aj ďalšie faktory nevyhnutné pre\nexistenciu prevádzkarne, čo má oporu aj v rozhodnutiach ESD. Doplnil, že na základe rozsudkov ESD,\nako aj Výboru pre DPH pri Európskej komisii došlo napokon v roku 2009 k zmene pôvodného výkladu\npojmu prevádzkareň v tom zmysle, že ak má zahraničná osoba v tuzemsku zriadenú organizačnú\nzložku, ktorá je zapísaná v obchodnom registri, táto automaticky nespĺňa kritériá prevádzkarne na\núčely zákona č. 222/2004 Z. z. Dodávajúc, že ak má organizačná zložka spĺňať kritériá prevádzkarne\nna účely dane z pridanej hodnoty, musí mať personálne a materiálne vybavenie potrebné na výkon\nekonomickej činnosti v tuzemsku, z ktorej dosahuje príjem. Konštatoval, že vzhľadom na pôvodné\nstanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky ohľadom prevádzkarne zahraničnej osoby, za ktorú\nbola považovaná samotná organizačná zložka zahraničnej osoby zapísaná v obchodnom registri, sa\nžiadosti o vrátenie DPH zahraničnej osoby zamietali. Keďže sa pohľad na vznik prevádzkarne zmenil (jún\n2009), predtým ako sa o žiadosti zahraničnej osoby rozhodne, vyjadruje sa k postaveniu prevádzkarne\ndaňový úrad, ktorý posúdi, či organizačná zložka zahraničnej osoby zapísaná do obchodného registra\nspĺňa kritériá prevádzkarne na účely zákona č. 222/2004 Z. z., pričom súčasne skúma, či vykonáva\nnezávisle ekonomickú činnosť, resp. či ju vykonávala v období, za ktoré zahraničná osoba žiada vrátiť\nDPH. V súvislosti s prehodnotením pojmu prevádzkareň na účely dane z pridanej hodnoty uviedol, že\nv čase vydania prvostupňových rozhodnutí správcu dane, ako aj v čase vydania žalobou napadnutých\nrozhodnutí žalovaného, i v čase podania žaloby (2007, 2008) správca dane i žalovaný vychádzali z\n\npôvodného výkladu pojmu prevádzkareň (v súvislosti so zápisom organizačnej zložky v obchodnom\nregistri) prezentovaného Ministerstvom financií Slovenskej republiky.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 v spojení s § 250ja O.s.p.\npreskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa §\n212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\npostupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo\npovinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené\nzáujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 O.s.p.).\nPodstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo\nv správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť\nrozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu\na vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude\núčastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho práva v konaní ide.\nNajvyššiemu súdu Slovenskej republiky, po posúdení relevantnosti odvolacích námietok, nedá\nrozhodnúť inak, a to aj s prihliadnutím na rešpektovanie zásady hospodárnosti konania, ako zrušiť\nnapadnutý rozsudok a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie pre závažné procesné\npochybenie spočívajúce v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia.\nZ obsahu odvolania žalobcu je zrejmé, že o.i. namietal skutočnosť, že krajský súd sa vo svojom\nrozhodnutí dostatočne nevysporiadal s jeho námietkami, poukazujúc na § 56 ods. 2 písm. b/ zákona č.\n222/2004 Z. z., keď súd prvého stupňa len stroho konštatoval, stotožňujúc sa s názorom žalovaného,\nže žalobca ako zahraničná osoba mal na území Slovenskej republiky zriadenú organizačnú zložku\nzapísanú v príslušnom obchodnom registri, teda na území Slovenskej republiky podnikal v rozsahu\npredmetu činnosti, mal na území sídlo zahraničnej osoby, teda adresu miesta činnosti organizačnej\nzložky podniku zahraničnej osoby. Súčasne bez ďalšieho odôvodnenia označil v kontexte cit.\nustanovenia zákona č. 222/2004 Z. z. za irelevantnú argumentáciu žalobcu, že jeho organizačná zložka\nna území Slovenskej republiky nebola zameraná na dosiahnutie zisku, a že jej činnosť nepredstavovala\npodnikanie. Rovnako tak ničím neodôvodnil ani svoje závery, že v danom kontexte sú zavádzajúce\naj citované články smernice resp. rozhodnutia ESD, pretože na vrátenie žiadanej dane v relevantnom\nobdobí bolo potrebné preukázanie iba tej skutočnosti, že zahraničná osoba nemala v tuzemsku sídlo,\nmiesto podnikania, prevádzkareň ani bydlisko. Uvedené závery len stručne doplnil konštatovaním, že\ntúto skutočnosť žalobca preukázať nevedel, preto nesplnil ani podmienky na vyhovenie jeho žiadosti o\nvrátenie dane.\nPodľa § 157 ods. 2 O.s.p. (v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) v odôvodnení rozsudku súd\nuvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca\n(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje\nza preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,\nprečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie\nrozsudku bolo presvedčivé.\nCitované zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods.\n1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava\") vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie súdu musí\nobsahovať dôvody, na základe ktorých je založené.\nSúčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je teda aj\nprávo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva\nodpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s\n\nuplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky\notázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne\ndostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých\ndetailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie,\nktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (k tomu\npozri bližšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03 a\nsp. zn. III. ÚS 60/04 - www.concourt.sk). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky\nsúd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa\naj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na\nkaždý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť\nrozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad\". (napr. Georgidias v. Grécko z\n29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína, že právo na\nspravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v\nsúdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho\nrozhodnutia považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro\nBalani c. Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B). Aj podľa judikatúry\nústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a\nprávny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na\nspravodlivé súdne konanie (k tomu pozri bližšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo\nveciach sp. zn. III. ÚS 209/04, sp. zn. IV. ÚS 112/05, sp. zn. I. ÚS 380/08, sp. zn. III. ÚS 172/2010 a sp.\nzn. II. ÚS 537/2010 - www.concourt.sk <http://www.concourt.sk>).\nVychádzajúc z uvedeného aj v správnom súdnictve nesporne obsahom práva na súdnu ochranu podľa\nčl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo žalobcu, ako účastníka preskúmavacieho konania na také odôvodnenie\nrozhodnutia súdu, ktoré bude odpovedať na jeho primárne námietky obsiahnuté v žalobe žalobcu voči\nnapadnutému rozhodnutiu.\nZhora definovanému právu na riadne odôvodnenie rozhodnutia nezodpovedá, že krajský súd opomenul\ndostatočne a presvedčivo sa vysporiadať s námietkami žalobcu, týkajúcimi sa ustanovenia § 56 ods.\n2 písm. b/ zákona č. 222/2004 Z. z., s ohľadom na ktoré žalobca zdôraznil, že v období mesiacov\njúl až september 2006, nemal na území Slovenskej republiky sídlo, nakoľko je rakúskou obchodnou\nspoločnosťou so sídlom v Rakúsku. Taktiež nedostatočne krajský súd reagoval na námietku žalobcu\nvzťahujúcu sa k výkladu pojmu prevádzkareň podľa § 4 ods. 7 zákona č. 222/2004 Z. z., súčasne\nopomenúc zaoberať sa okrem kritéria zápisu organizačnej zložky zahraničnej osoby do Obchodného\nregistra Slovenskej republiky, i poukazom žalobcu na kritérium nezávislého vykonávania ekonomickej\nčinnosti, ako aj náležitosťou personálneho a materiálneho vybavenia. Rovnako tak súd prvého stupňa\nnevenoval pozornosť námietke žalobcu, že nárok na vrátenie dane z pridanej hodnoty mu vznikol na\núzemí Slovenskej republiky výlučne z dôvodu, že na tomto území čerpal pohonné látky potrebné na\npokračovanie lodnej prepravy po rieke Dunaj, pričom všetky pohonné látky boli zakúpené zahraničnou\nprávnickou osobou DDSG-Cargo GmbH a nie organizačnou zložkou DDSG-Cargo GmbH, organizačná\nzložka. Súčasne sa mal vysporiadať so skutočnosťou, že DDSG-Cargo GmbH, organizačná zložka\nnikdy nebola oprávnená vykonávať riečnu dopravu ako predmet svojho podnikania, keďže nedisponuje\npotrebnou licenciou. Zároveň sa mal zaoberať aj námietkou žalobcu, že v súlade s judikatúrou\nESD je potrebné ako miesto sídla podniku považovať len sídlo žalobcu v Rakúsku, v súvislosti s\nktorou námietkou žalobca poukázal na rozhodnutie ESD č. C-168/84. Súčasne neopomenúc ani\nrozhodnutie ESD č. C-190/95, v zmysle ktorého prevádzkarňou je existencia dostatočných ľudských a\ntechnických zdrojov na poskytovanie podnikateľských služieb na nezávislej báze, v súvislosti s ktorým\nžalobca zdôraznil, že organizačná zložka DDSG-Cargo GmbH, organizačná zložka mala len jedného\nzamestnanca, pričom jej činnosť bola výlučne podporná.\nVychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení a zásad, súd v správnom súdnictve je\noprávnený a povinný vysporiadať sa s námietkami žalobcu uvedenými v žalobe, ako aj námietkami\nžalovaného uvedenými v jeho vyjadrení.\n\nVzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky musel konštatovať, že odôvodnenie rozsudku\nkrajského súdu nie je súladné s § 157 ods. 2 O.s.p.\nAk teda v posudzovanej veci podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie je z odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku súdu prvého stupňa zrejmé, akými úvahami sa súd riadil pri utváraní záveru\no skutkovom stave, prečo nepovažoval za dôvodnú právnu argumentáciu žalobcu v žalobe a prečo\npovažuje námietky žalobcu za neopodstatnené, postupoval krajský súd nedôsledne, a preto Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 veta druhá a § 221\nods. 1 písm. f/ O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.), v ktorom krajský\nsúd po opätovnom vysporiadaní sa s námietkami žalobcu znova vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie\nnáležite (teda dostatočne konkrétne) odôvodní tak, aby ústavnému právu na spravodlivé súdne konanie\nbolo urobené zadosť.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky k zhora vyslovenému právnemu názoru považuje za potrebné dodať,\nže napriek apelačnému opravnému systému, ktorý sa v správnom súdnictve v Slovenskej republiky\nnateraz uplatňuje, primárne preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu krajský\nsúd ako súd prvého stupňa. Úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolacieho je\npreskúmavať vecnú správnosť prvostupňových rozhodnutí a nie nahrádzať prieskumnú činnosť súdu\nprvého stupňa včítane odôvodňovania rozhodnutia.\nV novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3\nO.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou O.s.p.).\nVzhľadom k tomu, že zákonom č. 479/2009 Z. z. bolo s účinnosťou od 1. januára 2012 zrušené Daňové\nriaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, ktorého pôsobnosť a právomoci na úseku\nsprávy daní a poplatkov prešli na novozriadené Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom\nv Bratislave, podľa informácií poskytnutých Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky v Bratislave,\nt.č. pre oblasť správy daní a poplatkov pôsobiace na adrese Lazovná ulica 63, 974 01 Banská Bystrica,\nodvolací súd podľa § 107 ods. 4 O.s.p. na strane žalovaného konal s vyššie uvedeným právnym\nnástupcom pôvodne uvádzaného žalovaného.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}