Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/46/2012 z 8. 1. 2014 Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 8. januára 2014, sp. zn. 3MCdo/46/2012, ECLI:SK:NSSR:2014:5104899253.1 Najvyšší súd | 3MCdo/46/2012 | ECLI:SK:NSSR:2014:5104899253.1 | 2014-01-08 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: OSP, § 243e OSP, § 243f ods. 1 písm. c) OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/c92e5245-669a-4a4d-8b21-21b0bfbf15f6 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:5104899253.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3MCdo/46/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5104899253
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emil Franciscy
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:5104899253.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky N. V., bývajúcej v C., proti odporkyni X.
M., bývajúcej v C., zastúpenej JUDr. Janou Ftorkovou, advokátkou so sídlom v Žiline, Vojtecha Spanyola
č. 8343/1A, o vydanie bezdôvodného obohatenia, vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 27
C 371/2004, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu
Okresného súdu Žilina zo 17. januára 2012 č.k. 27 C 371/2004-400 a uzneseniu Krajského súdu v Žiline
z 29. marca 2012 sp. zn. 9 Co 90/2012, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e uznesenia Okresného súdu Žilina zo 17. januára 2012
č.k. 27 C 371/2004-400 a Krajského súdu v Žiline z 29. marca 2012 sp. zn. 9 Co 90/2012 a vec vracia
Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľka sa v konaní domáhala, aby súd uložil odporkyni povinnosť zaplatiť jej do 15 dní sumu
91 342,40 Sk s príslušenstvom, ktorá podľa jej názoru vyjadruje výšku bezdôvodného obohatenia
odporkyne získaného na úkor navrhovateľky tým, že odporkyňa v čase od 1. januára 2003 do 31.
decembra 2004 neposkytovala navrhovateľke za užívanie jej dvojizbového bytu č. XX na M. ulici č. XX
nachádzajúceho sa v dome súpisné č. XXXX (ďalej len „sporný byt“) adekvátne finančné plnenie.

Okresný súd Žilina rozsudkom z 1. októbra 2008 č. k. 27 C 371/2004-305 zaviazal odporkyňu zaplatiť
navrhovateľke do 15 dní 57 667,20 Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 13% ročne za obdobie od
1. januára 2005 do zaplatenia; vo zvyšku návrh zamietol.

Na odvolanie odporkyne Krajský súd v Žiline rozsudkom z 26. novembra 2009 sp. zn. 10 Co 47/2009: a/
zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bola odporkyňa zaviazaná zaplatiť navrhovateľke
1 914,20 € s 13% ročným úrokom z omeškania od 1. januára 2005 do zaplatenia tak, že odporkyňa je
povinná zaplatiť navrhovateľke úroky z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 384,25 € od 1. januára
2005 do zaplatenia, b/ povolil odporkyni, aby sumu 877,10 € a úroky z omeškania vo výške 8% ročne zo
sumy 384,25 € od 1. januára 2005 do zaplatenia splácala v splátkach po 66,39 € mesačne, c/ zamietol
návrh navrhovateľky v časti o zaplatenie 1 037,10 € s úrokom z omeškania vo výške 13% ročne z tejto
sumy od 1. januára 2005 do zaplatenia, d/ zamietol návrh navrhovateľky týkajúci sa zaplatenia úrokov
z omeškania vo výške 13% ročne zo sumy 492,90 € od 1. januára 2005 do zaplatenia a tiež týkajúci sa
úrokov z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 384,25 € od 1. januára 2005 do zaplatenia. Odvolací
súd sa svojím rozhodnutím nedotkol výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým bola navrhovateľke
priznaná suma 877,10 € a výroku, ktorým bol návrh navrhovateľky vo zvyšku zamietnutý.

Okresný súd Žilina uznesením zo 17. januára 2012 č. k. 27 C 371/2004-400 rozhodol o trovách tak,
že odporkyňa je povinná nahradiť navrhovateľke trovy prvostupňového konania vo výške 317,50 € a



právneho zastúpenia vo výške 699,37 €; súčasne zaviazal odporkyňu nahradiť štátu trovy konania vo
výške 24,26 € a navrhovateľke trovy odvolacieho konania vo výške 39,20 €. V odôvodnení uviedol,
že rozhodnutie záviselo od znaleckého posudku, ktorým bola zistená výška nájomného, a preto
navrhovateľke patrí náhrada trov v plnom rozsahu (§ 142 ods. 3 O.s.p.). V rámci rozhodovania o trovách
konania sa zaoberal aj otázkou prípadnej aplikácie § 150 O.s.p., dospel ale k názoru, že aplikácia tohto
ustanovenia neprichádza v danom prípade do úvahy vzhľadom na postoj odporkyne prezentovaný v
priebehu konania.

Na odvolanie odporkyne Krajský súd v Žiline uznesením z 29. marca 2012 sp. zn. 9 Co 90/2012
napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.); náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal. V odôvodnení uznesenia uviedol, že sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými
a právnymi dôvodmi prvostupňového rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Poukázal tiež na správnosť
záveru, že aplikácia § 150 ods. 1 O.s.p. neprichádza do úvahy vzhľadom na postoj odporkyne, ktorá
počas celého konania neuznávala pohľadávku navrhovateľky nielen čo do výšky, ale tiež čo do základu.
Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania odôvodnil poukázaním na § 142 ods. 1 O.s.p. s použitím
§ 224 ods. 1 O.s.p.

Na základe podnetu odporkyne podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny
prokurátor“) mimoriadne dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 29. marca 2013 sp. zn. 9
Co 90/2012 v spojení s uznesením Okresného súdu Žilina zo 17. januára 2012 č.k. 27 C 371/2004-400.
Uviedol, že v preskúmavanom prípade neprichádzala do úvahy aplikácia § 142 ods. 3 O.s.p. a súdy mali
postupovať podľa § 142 ods. 2 O.s.p. Neúspech navrhovateľky nebol iba v nepatrnej časti (predstavoval
2/3 uplatneného nároku). Rozhodnutie nezáviselo iba od záverov znaleckého posudku, ktorým sa zistila
maximálna výška regulovaného nájomného za byt porovnateľný so sporným bytom. K úvahám súdov
nižších stupňov o nemožnosti aplikácie § 150 ods. 1 O.s.p. generálny prokurátor poznamenal, že postoj
odporkyne nevybočil v danom prípade z rámca zákonom akceptovateľného správania sa pri ochrane
jej práv a nemožno ho považovať za dôvod brániaci aplikácii tohto ustanovenia. So zreteľom na to
generálny prokurátor navrhol napadnuté rozhodnutia zrušiť ako spočívajúce na nesprávnom právnom
posúdení veci a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Účastníčky sa k mimoriadnemu dovolaniu písomne nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci o mimoriadnom
dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) po zistení, že tento opravný prostriedok podal generálny prokurátor (§
243e ods. 1 O.s.p.) v lehote jedného roka (§ 243g O.s.p.) proti rozhodnutiam, ktoré môže napadnúť týmto
opravným prostriedkom, preskúmal napadnuté uznesenia bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§
243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243a ods. 3 O.s.p.) v rozsahu podľa § 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods.
1 O.s.p. a dospel k záveru, že tieto rozhodnutia treba zrušiť.

V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu
za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie
je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie
spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Najvyšší súd sa obligatórne sa zaoberá procesnými
vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1, druhá veta O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.).

Najvyšší súd pristúpil predovšetkým k posúdeniu, či v konaní nedošlo k niektorej z procesných vád
vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,
nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania,
prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,
prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom
či súdom nesprávne obsadeným). V konaní o mimoriadnom dovolaní nebolo zistené, že by v danom
prípade došlo k niektorej z týchto procesných vád.



V ďalšom najvyšší súd skúmal, či v konaní nedošlo k tzv. inej procesnej vade konania majúcej
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. O vadu tejto povahy ide okrem iného tiež v prípade
nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu (R 111/1998), resp. vtedy, keď súd skutkové závery, z ktorých
vyvodil svoje právne závery, založil na výsledkoch dokazovania, ktoré nebolo vykonané v súlade so
zákonnými ustanoveniami upravujúcimi spôsob vykonania dokazovania určitým dôkazným prostriedkom
alebo že jeho skutkové závery sú v rozpore s tým, čo vyšlo za konania najavo. V danom konaní o
mimoriadnom dovolaní nevyšli najavo ani vady tejto povahy.

Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní vytýka napadnutým rozhodnutiam, že spočívajú na
nesprávnom právnom posúdení (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

So zreteľom na obsah mimoriadneho dovolania bolo pri posudzovaní jeho opodstatnenosti potrebné
vziať na zreteľ nasledovné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku:

Účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie
alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal (§ 142 ods. 1 O.s.p.).

Ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že
žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo (§ 142 ods. 2 O.s.p.).

Aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak
mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého
posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta
z výšky súdom priznaného plnenia (§ 142 ods. 3 O.s.p.).

Ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo
sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania,
uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol
tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť (§ 150 ods.1 O.s.p.).

V sporovom konaní (o ktoré ide aj v danom prípade) sa otázka náhrady trov konania spravuje
predovšetkým podľa jeho výsledku, pričom sa uplatňuje zásada úspechu vo veci (§ 142 O.s.p.), v súlade
s ktorou súd prizná náhradu trov konania tomu účastníkovi, ktorý bol v konaní procesne úspešný; len
výnimočne môže súd v konaní procesne úspešnému účastníkovi nepriznať náhradu trov konania (§ 150
O.s.p.). Ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. sa vzťahuje na prípady, v ktorých mal účastník plný úspech.
Aplikácia § 142 ods. 2 O.s.p. prichádza do úvahy vtedy, keď žiaden z účastníkov konania nemal plný
úspech v konaní (mal len úspech čiastočný). Ustanovenie § 142 ods. 3 O.s.p. je vo vzťahu k § 142 ods. 2
O.s.p. lex specialis, pričom platí všeobecné pravidlo, že špeciálna úprava má prednosť pred všeobecnou
úpravou (lex specialis derogat legi generali).

Z ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p. vyplýva, že účastníkovi, ktorý mal vo veci iba čiastočný úspech, môže
súd priznať úplnú náhradu trov konania medziiným vtedy, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od
znaleckého posudku. Pokiaľ sa ale znaleckým posudkom rieši základ uplatňovaného nároku, použitie
§ 142 ods. 3 O.s.p neprichádza do úvahy (viď R 15/1977). Najvyšší súd už vo svojich skorších
rozhodnutiach, v ktorých riešil obdobnú problematiku, dospel k názoru, že pre priznanie plnej náhrady
trov konania podľa § 142 ods. 3 O.s.p. nie je podstatný rozsah čiastočného úspechu (v nepatrnej
časti alebo prevažnej časti) ani to, akú sumu v pomere k súdom priznanej sume účastník uplatňoval.



Za neúspech sa nepovažuje rozdiel medzi uplatňovanou a priznanou výškou nároku. Predpokladom
pre aplikáciu tohto ustanovenia je výlučne skutočnosť, že rozhodnutie o výške plnenia záviselo od
znaleckého posudku alebo úvahy súdu. Ak je tento predpoklad splnený, treba o náhrade trov konania
rozhodnúť podľa § 142 ods. 3 O.s.p. (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 MCdo 4/2007,
2 MCdo 3/2006, 3 MCdo 9/2007, 3 MCdo 14/2009, 5 MCdo 6/2007 a 5 MCdo 2/2009).

Názor generálneho prokurátora, že znalecký posudok Ing. X. W. (č.l. 211 spisu) sa v danej veci vzťahoval
aj na základ navrhovateľkou uplatneného nároku, a že so zreteľom na to nemal byť aplikovaný § 142
ods. 3 O.s.p. nepovažuje najvyšší súd za správny. Zo spisu totiž vyplýva, že úlohou znalca bolo „vyčísliť,
aká by bola výška regulovaného nájomného.“ (viď uznesenie Okresného súdu Žilina z 8. januára 2008
č.k. 27 C 371/2004-195).

Na druhej stane ale najvyšší súd súhlasí s generálnym prokurátorom v tom, že napadnuté rozhodnutia
spočívajú na nesprávnej interpretácii § 150 O.s.p. V súlade s týmto ustanovením je súd povinný skúmať,
či existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, na ktoré treba pri rozhodovaní o trovách výnimočne
prihliadnuť. Ide nielen o dôvody v zákone výslovne uvedené (či účastník, ktorému sa priznáva náhrada
trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril), ale aj ďalšie dôvody (viď
„najmä“ v texte § 150 O.s.p.). Za také dôvody považuje súdna prax predovšetkým osobné, majetkové,
zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania, teda nielen na strane toho, komu má byť
uložená povinnosť nahradiť trovy konania. Súd musí pri rozhodovaní zohľadniť tiež okolnosti, ktoré
viedli k súdnemu uplatneniu nároku, ako aj procesný postoj účastníka konania, ktorému má byť uložená
povinnosť nahradiť trovy konania. V ustanovení § 150 O.s.p. použité slovné spojenie „nemusí trovy
konania priznať“, nevyjadruje možnosť ľubovoľnej úvahy súdu, ale jeho povinnosť zvážiť v okolnostiach
konkrétneho prípadu dopad rozhodnutia o trovách konania.

Okresný súd Žilina v uznesení zo 17. januára 2012 č.k. 27 C 371/2004-400 vychádzal z názoru,
v zmysle ktorého „zistenie, že majetkové, sociálne a osobné pomery toho - ktorého účastníka sú
nepriaznivé, nemôže samo osebe znamenať automatickú aplikáciu § 150 ods. 1 O.s.p. Pre aplikáciu
tohto ustanovenia musia byť súčasne dané i ďalšie okolnosti, a to predovšetkým dôvody, ktoré viedli
k uplatneniu nároku na súde, postoj účastníkov v priebehu konania, prípadne ďalšie dôvody hodné
osobitného zreteľa“. V ďalšom konštatoval, že „existencia osobitných okolností veci spočívajúcich v
postoji odporkyne daný nebol“, a preto „aj bez ďalšieho skúmania majetkových, sociálnych a osobných
pomerov odporkyne dospel k záveru, že nepripadá do úvahy aplikácia ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p.“.
Krajský súd v Žiline v uznesením z 29. marca 2012 sp. zn. 9 Co 90/2012 označil tieto závery súdu prvého
stupňa za správne.

Podľa právneho názoru najvyššieho súdu ale interpretácia § 150 ods. 1 O.s.p., z ktorej v danom prípade
vychádzali súdy nižších stupňov, nie je správna.

Občiansky súdny poriadok v § 150 ods. 1 nestanovuje podmienky aplikácie tohto ustanovenia tak, že by
museli byť zároveň splnené všetky relevantné dôvody, a že teda pri absencii čo i len jedného z nich už
neprichádza aplikácia tohto ustanovenia do úvahy. Občiansky súdny poriadok tu ponecháva na voľnú
úvahu súdu, ako posúdi relevantné okolnosti. Aby však súd mohol zodpovedne posúdiť celý komplex
dôvodov významných z hľadiska ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p., musí nevyhnutne najskôr poznať
všetky doň patriace okolnosti, pretože len na tomto základe môže potom so znalosťou veci niektorým
z nich priznať prioritu pred ostatnými (porovnaj tiež rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 3 MCdo 5/2006
a sp. zn. 5 MCdo 17/2010).

V danom prípade súdy, vychádzajúc z nesprávnej interpretácie § 150 ods. 1 O.s.p., nezisťovali v celej
šírke komplex všetkých okolností relevantných pre rozhodovanie o náhrade trov konania podľa tohto
ustanovenia a záver o jeho neaplikovateľnosti založili len na posúdení jednej z viacerých okolností - na
„postoji“ odporkyne k prejednávanej veci; ani túto okolnosť však neposúdili náležite. Najvyšší súd sa
stotožňuje s názorom generálneho prokurátora, že postoj odporkyne v preskúmavanej veci nevybočil
z rámca zákonom akceptovateľného správania sa účastníka konania pri ochrane jeho práv. Na tomto



základe dospel najvyšší súd k záveru, že napadnuté rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 243e O.s.p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.).

Z uvedených dôvodov najvyšší súd rozhodnutia napadnuté mimoriadnym dovolaním zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci.
Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o mimoriadnom dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí
rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a konania o mimoriadnom dovolaní (viď primerane
§ 243d ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.