{"guid": "57e5b5ac-ef5b-48e0-9f05-e8e8efcb9568:2c9b3c9f-911a-44e7-b8d8-dd6bd9a0cfed", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:4013200204.1", "spisova_znacka": "4Sžf/12/2014", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/12/2014 z 2. 12. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 2. decembra 2014, sp. zn. 4Sžf/12/2014, ECLI:SK:NSSR:2014:4013200204.1", "identifikacne_cislo": "4013200204", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Zemková", "sudca_id": 393, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jana-zemkova-393", "datum_vydania": "2014-12-02", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/595/#paragraf-12.odsek-2", "nazov": "§ 12 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/595/#paragraf-12.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/595-2003/paragraf-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/595/#paragraf-21.odsek-1", "nazov": "§ 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/595/#paragraf-21.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/595-2003/paragraf-21"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/595#paragraf-12", "/SK/ZZ/2003/595#paragraf-21"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/2c9b3c9f-911a-44e7-b8d8-dd6bd9a0cfed", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:4013200204.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:4013200204.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:4013200204.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4Sžf/12/2014\n4013200204\n02. 12. 2014\nJUDr. Jana Zemková\nECLI:SK:NSSR:2014:4013200204.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Zemkovej\nPhD. a zo sudcov JUDr. Nory Halmovej a JUDr. Milana Moravu v právnej veci žalobcu: Rád Svätého\nBenedikta so sídlom v Komárne, Palatínova 10 - 12, Komárno, právne zastúpený advokátkou JUDr.\nĽubicou Masárovou PhD. so sídlom Púchovská 12, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo\nSlovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia žalovaného č. 1100304/1/1314279/2012 zo dňa 13. decembra 2012, konajúc o odvolaní\nžalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/16/2013-90 zo dňa 29. októbra 2013, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/16/2013-90 zo dňa 29.\noktóbra 2013 p o t v r d z u j e .\nŽalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nNapadnutým rozsudkom Krajský súd v Nitre (ďalej aj „krajský súd“, príp. „prvostupňový súd“) podľa §\n250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu žalobcu na preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100304/1/1314279/2012 zo dňa 13. decembra 2012, ktorým\nžalovaný potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Nitra, pobočka Komárno (ďalej len\n„správca dane“) č. 9410401/5/1427000/2012/Dá zo dňa 02. 07. 2012, ktorým správca dane podľa § 44\nods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných\nfinančných orgánov v znení účinnom v čase vydania napadnutých administratívnych rozhodnutí (ďalej\nlen „zákon č. 511/1992 Zb.“) v nadväznosti na § 165 ods. 2 a ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe\ndaní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „daňový poriadok“) vyrubil rozdiel dane z príjmu právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2010 v\nsume 52 641,67 €. Dôvodom vyrubenia vyššej, ako žalobcom priznanej daňovej povinnosti, bola úprava\nzákladu dane z príjmov žalobcu podľa § 17 ods. 2 písm. a/ zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v\nznení účinnom do 31.12.2010 (ďalej len „zákon o dani z príjmov“), pretože na základe výsledkov daňovej\nkontroly bolo správcom dane zistené, že žalobca, ako právnická osoba nezriadená na podnikanie,\ndosiahol príjem z prenájmu nehnuteľného majetku - poľovných revírov (§ 12 ods. 2 zákona o dani z\npríjmov), ktorého základ však pre účely určenia výšky daňovej povinnosti znížil v rozpore s ustanovením\n§ 19 ods. 1 v spojení s § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov o náklady nesúvisiace s dosiahnutým príjmom\nžalobcu z prenájmu poľovných revírov (náklady prevažne slúžiace na zabezpečenie réžie a hlavného\npredmetu činnosti žalobcu).\n\nO náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že neúspešnému žalobcovi\nprávo na ich náhradu nepriznal.\nKrajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zhrnul skutkové zistenia, ktoré boli podkladom na\nvydanie napadnutých rozhodnutí daňových orgánov oboch stupňov. Za meritum sporu v preskúmavanej\nveci vymedzil výklad ustanovenia § 12 zákona o dani z príjmov, upravujúci predmet dane. Poukazujúc\nna zákonnú úpravu základu dane, ustanovenia § 2 písm. i/, § 17 ods. 2, § 19 ods. 1, § 21 ods. 1 zákona\no dani z príjmov, § 2 ods. 1, 2, 3, § 29 ods. 1, 2 a ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., ako i na charakter\nžalobcu, posudzovaného ako účelové zariadenie cirkvi a náboženskej spoločnosti v zmysle § 6 ods. 1\npísm. h/ a k/ zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských\nspoločností v znení neskorších predpisov, ktorého predmetom činnosti je predovšetkým rozvoj a ochrana\nduchovných hodnôt, krajský súd prijal záver, že žalobca ako daňovník nebol zriadený, ani založený na\npodnikanie a jediným príjmom, ktorý evidoval vo svojej účtovnej evidencii, bol príjem za prenájom pôdy\nv sume 277 954,92 € a nákladom súvisiacim so zabezpečením a udržaním tohto deklarovaného príjmu,\nako priama väzba medzi príjmami zahŕňanými do základu dane a výdavkami, ktoré možno v príslušnom\nzdaňovacom období uplatniť, bol výdavok zaplatenej dane z nehnuteľností na rok 2010, vyrubenej obcou\nDiakovce platobným výmerom č. 857 v sume 893,47 €.\nV ostatnej výške žalobcom uplatnené daňové náklady v sume 412 923,21 €, konkrétne pozostávajúce\nz platieb vynaložených na spotrebu materiálu v sume 4 519,69 €, spotrebu energií v sume 13 209,47\n€, opravy a udržiavanie v sume 29 747,77 €, cestovné v sume 26 103,79 €, ostatné služby v sume 301\n560,74 €, mzdové náklady v sume 27 353,54 €, zákonné sociálne poistenie v sume 6 088,50 €, ostatné\ndane a poplatky v sume 181,50 €, odpisy DNM a DHM v sume 1 630,- €, ostatné finančné náklady v sume\n2 503,16 € a splatnú daň z príjmov BC v sume 25,06 €, nie je možné podľa krajského súdu považovať\nza náklady vynaložené podľa § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov na dosiahnutie, zabezpečenie a\nudržanie príjmov, v danom prípade na dosiahnutie príjmov z prenájmu poľovných revírov. Preto tieto\nžalobcom uvádzané náklady možno považovať za výdavky nesúvisiace so zdaniteľným príjmom, aj keď\ntieto výdavky (náklady) žalobca účtoval (§ 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov).\nPodľa krajského súdu výdavky, ktoré si žalobca v zdaňovacom období uplatnil, sú výdavkami vynaložené\nžalobcom na činnosti, z ktorých príjmy nie sú predmetom dane z príjmov, ale súčasne mohli súvisieť aj s\nčinnosťami, z ktorých príjmy sú predmetom dane, napr. prenájom nebytových priestorov, ktoré žalobca\nmal v nájme od nadácie Adalbertínum, avšak príjem z tohto titulu žalobca preukázať nevedel. Z daňovej\nkontroly vyplýva, že účastníci zmlúv o budúcich nájomných zmluvách na tieto priestory potvrdili iba ich\nuzatvorenie, ale nie zaplatenie nájomného v kontrolovanom zdaňovacom období. Samotná skutočnosť\no vzniku zmluvy na nebytové priestory, bez reálneho plnenia zo zmluvy, t. j. bez zdaniteľného príjmu, na\nktoré priestory žalobca vynaložil náklady ako subjekt nezriadený na podnikanie, nie je možné akceptovať\nako náklady (výdavky) podľa § 2 písm. i/ zákona o dani z príjmov. Podľa krajského súdu išlo o výdavky\npodľa § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov, teda výdavky, ktoré nesúviseli so zdaniteľným príjmom, a preto\nich nemožno zahrnúť do základu dane. Obdobne i iné uplatnené výdavky zahrnuté do základu dane\nžalobcom, ako napr. výdavky na cestovné spojené s kontrolou pozemkov, výdavky na kúpu ošatenia,\nvýdavky na elektrinu, energiu, účtovné výdavky a podobne, nesúvisia so zdaniteľným príjmom žalobcu\npodľa § 12 zákona o dani z príjmov.\nKrajský súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu, že skutkový stav bol nesprávne zistený a nesprávne\nprávne posúdený. Žalobca nesúc dôkazné bremeno (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.) sa neriadil ust.\n§ 12 ods. 2 zákona o dani z príjmov a v priebehu daňového konania nevedel v súlade s hmotnoprávnymi\npodmienkami zákona správcovi dane dostatočne a hodnoverne vysvetliť a preukázať uplatnené náklady\nv sume 412 923,21 €, t. j. ako tieto náklady súvisia s dosiahnutým príjmom, ktorý mal žalobca iba z\nprenájmu pôdy, pričom z uvedených celkových vynaložených nákladov účtoval 90 % na administratívne\nnáklady a 10 % na režijné náklady. Krajský súd uviedol, že dôkazné bremeno je na strane daňového\nsubjektu a v daňovom konaní je jeho povinnosťou preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca\ndane tieto dôkazy posudzuje. V daňovom konaní platí zásada objektívnej pravdy, avšak nepredstavuje\nabsolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a\nnepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane\n\npreverovaných skutočností. Je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké\ndôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť\nzvrátiť závery vyplývajúce z realizovania dokazovania z nich vyvodí, s prihliadnutím na skutočnosti\na dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii (napr.\nrozhodnutie NS SR 4Sžf/18/2011).\nV súvislosti s nedostatočným preukázaním oprávnenosti uplatnenia sporných daňových výdavkov\nžalobcom krajský súd zároveň poukázal i na nedostatočné a neprehľadné vedenie účtovnej evidencie\nžalobcom, ako účtovnej jednotky povinnej viesť účtovníctvo a zostavovať účtovnú závierku podľa § 1\nods. 1 písm. a/ bod prvý zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon o účtovníctve“), keďže tento v rozpore s ustanovením § 4 ods. 1 písm. g/ Opatrenia Ministerstva\nfinancií Slovenskej republiky č. MF/24342/2007-74 zo dňa 14.11.2007 (ďalej len „Opatrenie MF SR“)\nv kontrolovanom zdaňovacom období roku 2010 v účtovníctve osobitne nesledoval dosiahnuté výnosy\na vynaložené náklady vstupujúce do základu dane (príjem za prenájom pôdy a výdavok za daň z\nnehnuteľnosti) a osobitne dosiahnuté výnosy a vynaložené náklady neovplyvňujúce základ dane, teda\nvýdavky, ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky daňovník účtoval. Krajský súd\npoukázal na výsledky daňovej kontroly z vykonaného dokazovania a ustálil za nesporne preukázané,\nže žalobca do výdavkov zaradil všetky svoje náklady, ktoré podľa jeho vyjadrení a predložených listín\nsúviseli napríklad so spotrebou materiálu, spotrebu energií, oprava, údržba, cestovné výlohy, ostatné\nslužby a mzdové náklady tak, ako ich správca dane uviedol vo svojom rozhodnutí, avšak tieto náklady\npodľa krajského súdu nemali väzbu na deklarovaný príjem zahŕňaný do základu dane, pretože tieto\nnemožno považovať za výdavky vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, teda\npríjmov z prenájmu poľovných revírov (§ 2 písm. i/ zákona o dani z príjmov).\nOhľadom poukazu žalobcu na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“)\nsp. zn. 3Sžf 43/2009 krajský súd uviedol, že závery tohto rozhodnutia podľa súdu nie je možné aplikovať\nna prejednávaný prípad; uvedené rozhodnutie riešilo občianske združenia a ich príjmy z reklamy u\nšportových klubov. Postavenie žalobcu je zhodné iba v tom, že ide o účelovú organizáciu bez príjmu\nz podnikania, a preto i náklady, ktoré má takýto subjekt, nemožno považovať za výdavok v zmysle\nzákona o dani z príjmov, ak nemá priamu väzbu na jeho príjem, ktorý nesporne bol u žalobcu iba príjem\nz prenájmu pôdy. Nesporne bolo podľa krajského súdu preukázané, že žalobca ako účtovná jednotka\npodľa zákona o účtovníctve nerešpektoval ust. § 4 ods. 1 písm. g/ Opatrenia MF SR a neviedol analytické\núčty v zmysle zákona, v nadväznosti na zákon o dani z príjmov, nesledoval osobitne dosiahnuté výnosy\na vynaložené náklady, ktoré nevstupujú do základu dane. V zmysle zákona o dani z príjmov nákladom\nmožno rozumieť zníženie ekonomických úžitkov účtovnej jednoty v účtovnom období a výdavkom úbytok\npeňažných prostriedkov alebo úbytok ekvivalentov peňažných prostriedkov účtovnej jednotky, avšak\ndôkazné bremeno je na daňovom subjekte, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si podľa zákonom\nstanovených podmienok výdavok tak, ako si ho uplatnil v daňovom priznaní, a preto je jeho povinnosťou\npreukázať, že účtované náklady si uplatňuje dôvodne a za zákonom stanovených podmienok o dani z\npríjmov. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu, skutočností a dokladov\npredkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží daňové bremeno, svoje tvrdenia\nspoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na účtovaný výdavok podľa zákona o dani z príjmov uznaný\nako oprávnený (napr. nález Ústavného súdu SR č. III. ÚS 78/2011 z 23. 02. 2011). Podľa krajského súdu\nneobstojí potom ani námietka žalobcu, že správca dane porušil zásadu voľného hodnotenia dôkazov a\nzásadu súčinnosti so žalobcom (námietka výsluchu pána Juhásza k uzavretej zmluve o nájme), keďže\nspôsob dokazovania a dôkazný prostriedok určuje správca dane a podľa toho, aká otázka má byť v\ndaňovom konaní zodpovedaná a ako dôkaz použitá. Krajský súd nezistil porušenie ust. § 2 a § 15 zákona\nč. 511/1992 Zb., keďže povinnosťou žalobcu bolo preukázať hodnovernými dôkazmi svoje tvrdenia o\núčtovaných nákladoch v súvislosti s jeho zdaniteľnými príjmami.\nII.\nProti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a navrhol, aby odvolací súd\nrozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/16/2013-90 zo dňa 29. októbra 2013 zmenil tak, že zruší\n\nrozhodnutie žalovaného a vec mu vráti na ďalšie konanie. Zároveň navrhol, aby najvyšší súd zaviazal\nžalovaného zaplatiť žalobcovi trovy konania.\nŽalobca trvá na tom, že žalované rozhodnutie je nezákonné, pričom zotrváva na dôvodoch uvedených\nv žalobe. Zároveň napáda rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodu jeho arbitrárnosti a nedostatočného\nodôvodnenia.\nŽalobca uviedol, že ako subjekt, svojím charakterom účelové zariadenie cirkvi a náboženskej\nspoločnosti, dosiahol v zdaňovacom období roku 2010 príjmy z nájomného z poľnohospodárskych a\nlesných pozemkov, ktoré vlastní, a ktoré sú v zmysle § 12 ods. 2 zákona o dani z príjmov predmetom dane\ndaňovníkov, ktorí nie sú založení alebo zriadení na podnikanie, nakoľko sa jedná o príjem z činností,\nktorými tieto subjekty dosahujú zisk alebo ktorými sa dá zisk dosiahnuť, čo medzi stranami podľa žalobcu\nnebolo sporné.\nZa predmet sporu žalobca označil posúdenie ním vynaložených a preukázaných nákladov vo výške 412\n923,21 €.\nRozhodnutie žalovaného je podľa názoru žalobcu arbitrárne z dôvodu, že rovnako ako správca dane,\nodmietol uznať žalobcovi ním vynaložené režijné náklady, napr. na vedenie účtovníctva, mzdových\nnákladov na pracovníkov, u ktorých ich pracovnými náplňami preukázal, že vykonávajú práce priamo\nsúvisiace so zabezpečovaním prenájmov a komunikácie s nájomcami (administratívna pracovníčka,\nhospodár), cestovného (s poukazom na potrebu kontroly využívania týchto pozemkov v súlade s\nnájomnými zmluvami a komunikáciou s nájomcami), atď., iba všeobecným odkazom na ustanovenie\n§ 2 písm. i) zákona o dani z príjmov, pričom žalovaný nevysvetlil, prečo a ako ho aplikoval. Na\nžalobcovu námietku, prečo napr. mzdové náklady a náklady na účtovníctvo nie sú daňovými výdavkami\ndaňové orgány nedali dostatočnú odpoveď. Žalobca považuje rozhodnutie žalovaného za nedostatočne\nodôvodnené, hoci na str. 7 síce vyčísľuje žalobcom uplatnené režijné náklady podľa jednotlivých druhov,\navšak opätovne bez bližšieho zdôvodnenia uvádza ku všetkým (s výnimkou dane z nehnuteľností), že\nich nie je možné považovať za náklady vynaložené v zmysle § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov, v\ndanom prípade na dosiahnutie príjmov z prenájmu poľovných revírov.\nŽalobca napáda neuznanie daňového výdavku za zaplatené nájomné za prenájom priestorov od\nnadácie Adalbertinum, z dôvodu, že tieto využíva ako svoje kancelárske priestory, pričom žalobca\npoukazuje na to, že nájomné na vlastné kancelárske priestory u podnikateľských subjektov nie je v\npraxi spochybňované ako daňový výdavok. Taktiež žalobca napáda neuznanie výdavkov na prenájom\nexistujúcemu nájomcovi (podnikateľovi Juhászovi - poznámka odvolacieho súdu) a tiež budúcim\nnájomcom, s ktorými mal uzatvorené zmluvy o budúcich nájomných zmluvách. Žalobca má za to,\nže preukázal vyvíjanie aktivít smerujúcich k dosiahnutiu zdaniteľných príjmov cestou podnájmu týchto\nnebytových priestorov, a teda že tieto výdavky sú výdavkami daňovými.\nNapadnutému rozsudku žalobca vytýka nedostatočné odôvodnenie, krajský súd prevzal argumentáciu\nžalovaného, ale s námietkami žalobcu sa nevysporiadal, a preto žalobca rozsudok krajského súdu\npovažuje za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Prvostupňový súd sa plne stotožnil so\nžalovaným, že u žalobcu bol nesporne daňovým výdavkom, u ktorého bola dodržaná priama väzba\nmedzi príjmom zahrnutým do základu dane (príjem z prenájmu pôdy) a výdavkami, ktoré možno v\npríslušnom období uplatniť, iba výdavok z titulu zaplatenia dane z nehnuteľnosti, pričom všetky výdavky\nuplatnené žalobcom (s výnimkou dane z nehnuteľnosti) neakceptuje ako daňové s odvolávkou na §\n2 písm. i) a § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov. Z napadnutého rozsudku však podľa žalobcu nie je\nzrejmé, z akého dôvodu nepovažoval súd za dôvodnú právnu argumentáciu žalobcu a prečo subsumoval\npopísaný skutkový stav pod § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov, resp. označil všetky uvedené výdavky\nako nedaňové.\n\nŽalobca s poukazom na účel súdnej ochrany pred svojvôľou v rozhodovaní orgánov daňovej správy o\nvýške daňovej povinnosti uviedol, že bolo povinnosťou krajského súdu dať v odôvodnení rozsudku jasnú\na zrozumiteľnú odpoveď na otázku, prečo napr. výdavky na účtovníctvo, mzdy zamestnancov venujúcim\nsa kontaktu s nájomcami, cestovné atď., takýmito výdavkami nie sú. Zároveň bol pritom povinný\nrešpektovať zásadu zákazu neodôvodneného nerovného zaobchádzania, z ktorej, podľa žalobcu, plynie,\nže aj ak je subjektom nezriadeným na podnikanie, nemôžu byť bezdôvodne všetky jeho režijné náklady\npovažované za nedaňové výdavky. Žalobca, rovnako ako podnikateľské subjekty, má napr. zákonnú\npovinnosť viesť účtovníctvo. Ani u podnikateľských subjektov vzniknuté náklady nemajú „priamu väzbu“\nna konkrétny zdaniteľný príjem, sú však ako súčasť režijných nákladov bezpochyby považované za\ndaňový výdavok. Rovnako tak, nie je zrejmé, prečo mzdové náklady na pracovníkov venujúcich sa\nnájomným vzťahov a cestovné nemajú podľa názoru súdu „priamu väzbu“ na dosiahnuté zdaniteľné\npríjmy. Z odôvodnenia krajského súdu vôbec nie je jasné, ako a na základe ktorého zákonného\nustanovenia dospel (podobne ako daňové orgány) k právnemu záveru, že u daňovníkov podľa § 12\nods. 2 zákona o dani z príjmov, musí ísť v prípade daňových výdavkov o „priamu väzbu“ na konkrétny\ndosiahnutý zdaňovaný príjem, aj keď z tejto argumentácie vychádza.\nŽalobca trvá na názore, že nájomné zaplatené nadácii Adalbertinum je daňovým výdavkom, tak ako\npodnikateľské subjekty, rovnako aj cirkevná organizácia, musí mať zabezpečené priestory pre svoju\nadministratívnu činnosť a pre svoje sídlo. Ak sú takéto výdavky všeobecne akceptovaným daňovým\nvýdavkom u podnikateľských subjektov (aj keď nemajú „priamu väzbu“ na konkrétny zdaniteľný príjem),\nnie je zrejmé, prečo sa krajský súd stotožnil s argumentáciou žalovaného, že tieto u žalobcu nesúvisia\ns jeho zdaniteľným príjmom, a to aj keď tento je dosiahnutý z prenájmu pôdy „(má snáď mať žalobca\nsvoju účtovnú dokumentáciu uloženú na poli a len tu komunikovať s nájomcami a vystavovať im faktúry\nv lese?)“. Odôvodnenie krajského súdu, že ak žalobca v konkrétnom zdaňovacom období nemal príjem\nz prenájmu nebytových priestorov, nemožno výdavky súvisiace s nimi považovať za daňové, žalobca\npovažuje za rozpor s platnou právnou úpravou a so zásadou rovnakého zaobchádzania. Podľa názoru\nžalobcu, rovnako ako u podnikateľských subjektov, tak aj u subjektov podľa § 12 ods. 2 zákona o\ndani z príjmov, je základom dane rozdiel, o ktorý zdaniteľné príjmy prevyšujú daňové výdavky, a to\npri rešpektovaní vecnej a časovej súvislosti zdaniteľných príjmov a daňových výdavkov v príslušnom\nzdaňovacom období, ak zákon neustanovuje inak (§ 2 písm. j/ zákona o dani z príjmov). Z uvedeného\npodľa žalobcu okrem iného plynie, že ak zákon neustanovuje inak (čo nie je žalobcov prípad), sú\nvynaložené výdavky daňovými výdavkami v tom zdaňovacom období, v ktorom bolo o nich účtované\n(časová súvislosť), a to, aj ak zdaniteľný príjem s nimi súvisiaci bude plynúť v niektorom z budúcich\nzdaňovacích období. Žalobca preukázal na to, že v danom období mal uzatvorené budúce nájomné\nzmluvy ako aj platnú nájomnú zmluvu. Výdavky na nájomné teda boli vynakladané v súvislosti so\nzdaniteľnými príjmami, aj keď budúcimi, ktoré žalobca predpokladal a očakával. Zo žiadneho zákonného\nustanovenia nevyplýva, a prvostupňový súd (rovnako ako žalovaný) neodôvodnil, prečo by sa v prípade\ndaňovníka zdaňujúceho príjem podľa § 12 ods. 2 zákona o dani z príjmov a účtujúceho v sústave\npodvojného účtovníctva, mal uplatniť iný postup pri vyčíslení základu dane ako u podnikateľských\nsubjektov, a to najmä, ak zákon pre obe tieto skupiny upravuje rovnaké zákonné podmienky pre\nzisťovanie základu dane upravené v § 17 až § 29 zákona o dani z príjmov.\nŽalobca namieta neuznanie ním uvádzaného rozdelenia nákladov v pomere 90 % a 10 %, pričom krajský\nsúd ignoroval poukaz žalobcu na to, že toto členenie uplatnil iba u niektorých režijných výdavkov, zatiaľ čo\niné rozčlenil vo svojom čerpaní rozpočtu a jeho prílohách jednotlivo (napr. mzdové náklady), podrobne,\nhoci žalobca vysvetlil aj v odvolaní povahu niektorých výdavkov s konkrétnymi odkazmi na predložené\ndôkazy, čo však daňové orgány oboch stupňov vôbec nebrali do úvahy.\nVo vzťahu k vykonanému dokazovaniu v priebehu daňovej kontroly žalobca namieta nezákonnosť\npostupu správcu dane porušením ustanovenia § 2 ods. 2 a § 15 ods. 5 písm. e) zákona č. 511/1992\nZb. tým, že o výsluchu svedka Juhásza nebol žalobca informovaný a bolo tým porušené jeho zákonné\nprávo klásť svedkovi otázky. Tento dôkaz má podľa žalobcu povahu nezákonne získaného dôkazu, s\npoukazom na judikatúru českých súdov a na ústnom pojednávaní tiež na rozsudok NS SR sp. zn. 6\nSžf/28/2011. Zároveň žalobca už v žalobe poukázal na tendenčné otázky, ktoré boli tomuto svedkovi\nkladené, z ktorých správca dane i žalovaný vyvodzujú nepriaznivé dôsledky v podobe neuznania\ndaňových výdavkov vynaložených žalobcom na prenájom nebytových priestorov s odôvodnením, že\n\nžalobca nepreukázal využívanie prenajatých nebytových priestorov na inú, ako svoju hlavnú činnosť\n(žalovaný pritom argumentoval tým, že p. Juhászovi nebola doručená žiadna faktúra v kontrolovanom\nobdobí, žalobca neúčtoval o výnosoch a výška záväzku nebola známa a úplne ignoroval, že svedok\npotvrdil existenciu nájomného vzťahu). Dôkazy, ktoré predložil žalovaný k vyjadreniu k protokolu a\nktoré preukazovali úhradu nájomného od p. Juhásza označil žalovaný za nerelevantné dôkazy s\nodôvodnením, že neboli predložené počas kontroly a zúčastnené strany o úhrade nájomné neúčtovali.\nŽalobca taktiež poukázal na ním namietané a správcom dane nevyhodnotené vykonané dôkazy zápisnice z miestnych zisťovaní u subjektov, s ktorými mal žalobca uzatvorené budúce nájomné zmluvy.\nTieto žalovaný označil len ako „podporné dôkazy“, ktoré nemali žiadny vplyv na kontrolné zistenia.\nŽalobca pritom poukázal na to, že hodnotenie dôkazov nemôže byť aktom ľubovôle a pri hodnotení\ndôkazov nie je možné preferovať len dôkazy potvrdzujúce žalovaným zvolenú skutkovú verziu, a niektoré\ndôkazy nevyhodnotiť, len so všeobecným odkazom na ich irelevanciu.\nPodľa žalobcu sa krajský súd vôbec nevysporiadal s námietkou žalobcu ohľadne nezákonného výsluchu\nsvedka, ktorého výpoveď je pre konanie veľmi zásadná (hoci sám v odôvodnení uvádza, že išlo o\nvýsluch). Taktiež sa prvostupňový súd nevysporiadal s relevantnou judikatúrou, ktorú k tomu žalobca\nuviedol. Je síce pravda, že dokazovanie vedie správca dane a môže určiť dôkazy, ktoré vykoná,\navšak je pritom povinný rešpektovať zákonné práva daňového subjektu. Ich nerešpektovanie nemôže\nbyť ospravedlňované ani prípadným nesprávnym vedením účtovníctva zo strany daňového subjektu\nani jeho primárnym dôkazným bremenom. Krajský súd sa tiež vôbec nevysporiadal s argumentáciou\nžalobcu týkajúcou sa nevyhodnotenia dôkazov predložených žalobcom týkajúcich sa úhrad nájomného\nod pána Juhásza a dôkazov získaných z miestnych zisťovaní dožiadanými správcami dane (ktoré tiež v\nzmysle už ustálenej judikatúry NS SR možno označiť za výsluchy svedkov - napr. už citovaný rozsudok\n6Sžf/28/2011, ale aj rozsudok 3Sžf/l2/2012), ktoré sú podľa žalobcu zásadné vo vzťahu k preukázaniu\nočakávaných budúcich príjmov z prenájmu nebytových priestorov.\nPodľa názoru žalobcu z rozsudku NS SR sp. zn. 3Sžf/43/2009, v ktorom súd zaujal (ako sám uviedol)\nstanovisko k zásadnej právnej otázke týkajúcej sa zdaňovania príjmov občianskych združení, vyplýva, že\naj ním vynaložené náklady, napr. na náboženské predmety, odevy bratov, ale napr. aj nájomné za svoje\npriestory, v ktorých sídli, sú výdavkami na zabezpečenie činnosti, pre ktorú bol zriadený, sú daňovými\nvýdavkami.\nŽalobca namieta, že krajský súd neodôvodnil, prečo žalobca, ako právnická osoba bez príjmu z\npodnikania, nemôže použiť výdavky vynaložené na svoju duchovnú činnosť ako daňové na zníženie\nzákladu dane z príjmu za prenájom nehnuteľností. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje na to, že z jeho\nštatútu výslovne vyplýva, že nemá žiť zo žobrania a podľa možnosti ani z darov a na svoju činnosť má\nzabezpečiť zdroje práve obohatením vlastného imania.\nŽalobca má za to, že s vytýkaným nesprávnym vedením účtovníctva nemožno spájať neunesenie\ndôkazného bremena zo strany žalobcu pri preukazovaní, či ním vynaložené náklady súviseli s\ndosiahnutým príjmom. Zároveň poukázal na to, že súd sa nevysporiadal so žalobnou námietkou ohľadne\nnezákonného výkladu § 4 ods. 1 písm. g/ Opatrenia MF SR žalovaným.\nŽalobca poukázal na svoju argumentáciu v žalobe, podľa ktorej z citovaného ustanovenia Opatrenia\nMF SR nevyplýva povinnosť vedenia analytickej evidencie, tak ako to uvádza žalovaný, ale len možný\nspôsob jej členenia v prípade, ak ju účtovná jednotka vytvára pri zohľadnení svojich potrieb. Keďže\nuvedené ustanovenie len všeobecne odkazuje na zákon o dani z príjmov, je možné podľa žalobcu toto\nvykladať aj tak, že túto evidenciu má daňovník vytvárať z hľadiska členia výnosov a k nim prislúchajúcich\nnákladov na príjmy, ktoré nie sú predmetom dane (napr. dary, dedičstvo a podobne), príjmy od dane\noslobodené (napr. dividendy, kostolné zbierky) a príjmy zdaniteľné a k týmto jednotlivým kategóriám\npríjmov prislúchajúce náklady. Keďže žalobca mal v zdaňovacom období z uvedených kategórií len\npríjmy zdaniteľné, analytickú evidenciu nemal povinnosť ani dôvod viesť. Pri výklade tohto ustanovenia\npoukázal na nález ÚS SR I. ÚS 241/07, ktorý pri výklade verejného (daňového) práva prikazuje uplatniť\n\nzásadu in dubio mitius, v prípade ak právo umožňuje rozdielny výklad. Zároveň žalobca argumentoval\ntým, že na posúdenie výdavku ako daňového alebo nedaňového nemá vplyv to, či a na akom analytickom\núčte je tento evidovaný.\nJe zároveň podľa žalobcu otázne, či je vôbec vopred, v okamihu účtovania, možné takéto žalovaným\npožadované členenie výdavkov vykonať, pretože v mnohých prípadoch až následne, po skončení\nzdaňovacieho obdobia, môžu byť vymedzené režijné náklady určitým pomerom rozdeľované. Daňový\nsubjekt v okamihu ich účtovania predsa nemôže vedieť, akú výšku celkových príjmov dosiahne, aké\npercento z toho budú príjmy, ktoré nie sú predmetom dane, príjmy oslobodené a aká časť budú príjmy\nzdaniteľné. Určité režijné náklady však inak, ako percentuálnym pomerom, členiť nemožno.\nŽalobca vyjadril presvedčenie, že v preskúmavanom konaní došlo k vážnym procesno-právnym\npochybeniam, boli porušené zásada zákonnosti, zásada súčinnosti a zásada voľného hodnotenia\ndôkazov a došlo k nesprávnej aplikácii hmotnoprávnych ustanovení zákona o dani z príjmov. Rozsudok\nkrajského súdu je podľa žalobcu arbitrárny a nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, krajský súd sa\ns niektorými námietkami žalobcu vôbec nevysporiadal, alebo vo vzťahu k niektorým bez dostatočného,\njasného a zrozumiteľného odôvodnenia, prevzal argumentáciu žalovaného a tým nesprávne vec posúdil.\nIII.\nŽalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol, aby najvyšší súd rozsudok krajského súdu ako vecne\nsprávny potvrdil, pričom v ostatnom odkazuje na svoje vyjadrenie k žalobe.\nIV.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá\nOSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu a konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a\nv medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP); odvolanie\nprejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň verejného\nvyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej\nstránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s §\n246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.\nV správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická\nosoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,\naby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.).\nPodľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) Slovenská republika\nje zvrchovaný, demokratický a právny štát.\nPodľa čl. 59 ods. 2 Ústavy SR dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona.\nPodľa § 250i ods. 3 O.s.p. na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak vzniknuté vady\nmohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.\nPodľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak\nsa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v\nodôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne\ndoplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\n\nPodľa § 1a písm. c) zákona č. 511/1992 Zb., správou daní je evidencia a registrácia daňových subjektov a\nich vyhľadávanie, overovanie podkladov potrebných na správne a úplné zistenie dane, daňové konanie,\ndaňová kontrola, evidovanie daní a preddavkov vrátane vysporiadania daňových preplatkov a daňových\nnedoplatkov, daňové exekučné konanie a ďalšie činnosti správcu dane a iných orgánov podľa tohto\nzákona alebo osobitných zákonov.\nPodľa § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne\nzáväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a\nprávom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.\nPodľa § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s\ndaňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky,\nktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.\nPodľa § 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa\nberie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie\nalebo vybratie dane.\nPodľa § 2 ods. 1, 2, 3 zákona č. 511/1992 Zb. v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne\nzáväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí, dbá sa pritom na zachovávanie práv a\nprávom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.\nSprávca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní\nplnenia ich povinností v tomto konaní použije také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú\npritom správne vyrubiť a vybrať daň. Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz\njednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, prihliada pritom na všetko, čo v daňovom konaní\nvyšlo najavo.\nPodľa § 29 ods. 1 a 2 zákona č. 511/1992 Zb. dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové\nkonanie. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli\nzistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.\nPodľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný\nuvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v\npriebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo\nzáznamov vedených daňovým subjektom.\nPodľa § 2 písm. h) zákona o dani z príjmov na účely tohto zákona sa rozumie zdaniteľným príjmom\npríjem, ktorý je predmetom dane a nie je oslobodený od dane podľa tohto zákona ani medzinárodnej\nzmluvy.\nPodľa § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov na účely tohto zákona sa rozumie daňovým výdavkom výdavok\n(náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom,\nzaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 alebo\n14, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPodľa § 2 písm. j) zákona o dani z príjmov na účely tohto zákona sa rozumie základom dane\nrozdiel, o ktorý zdaniteľné príjmy prevyšujú daňové výdavky ( § 19) pri rešpektovaní vecnej a časovej\nsúvislosti zdaniteľných príjmov a daňových výdavkov v príslušnom zdaňovacom období, ak tento zákon\nneustanovuje inak.\n\nPodľa § 2 písm. k) zákona o dani z príjmov na účely tohto zákona sa rozumie daňovou stratou\nrozdiel, o ktorý daňové výdavky prevyšujú zdaniteľné príjmy pri rešpektovaní vecnej a časovej súvislosti\nzdaniteľných príjmov a daňových výdavkov v príslušnom zdaňovacom období.\nPodľa § 3 ods. 1 písm. a) až d) zákona o dani z príjmov predmetom dane fyzickej osoby sú a) príjmy zo\nzávislej činnosti (§ 5), b) príjmy z podnikania, z inej samostatnej zárobkovej činnosti a z prenájmu (§ 6),\nc) príjmy z kapitálového majetku (§ 7), d) ostatné príjmy (§ 8).\nPodľa § 6 ods. 3 zákona o dani z príjmov, príjmami z prenájmu, ak nejde o príjmy uvedené v odseku 1\na v § 5, sú príjmy z prenájmu nehnuteľností.\nPodľa § 12 ods. 2 zákona o dani z príjmov, predmetom dane daňovníkov, ktorí nie sú založení alebo\nzriadení na podnikanie, sú príjmy z činností, ktorými dosahujú zisk alebo ktorými sa dá zisk dosiahnuť,\na to vrátane príjmov z predaja majetku, príjmov z nájomného, príjmov z reklám, príjmov z členských\npríspevkov a príjmov, z ktorých sa daň vyberá podľa § 43.\nPodľa § 12 ods. 3 zákona o dani z príjmov, daňovníkmi podľa odseku 2 sú (okrem iných - poznámka\nodvolacieho súdu) štátom uznané cirkvi a náboženské spoločnosti.\nPodľa § 13 ods. 1 písm. a) pred bodkočiarkou zákona o dani z príjmov, od dane sú oslobodené príjmy\ndaňovníkov uvedených v § 12 ods. 3 plynúce z činnosti, na ktorej účel títo daňovníci vznikli alebo\nktorá je ich základnou činnosťou vymedzenou osobitným predpisom okrem príjmov z činností, ktoré sú\npodnikaním, a príjmov, z ktorých sa daň vyberá podľa § 43.\nPodľa § 17 ods. 2 písm. a) zákona o dani z príjmov, pri zisťovaní základu dane alebo daňovej straty sa\nvychádza, u daňovníka účtujúceho v sústave jednoduchého účtovníctva alebo u daňovníka, ktorý vedie\nevidenciu podľa § 6 ods. 10 alebo ods. 11 alebo 14, z rozdielu medzi príjmami a výdavkami.\nPodľa § 19 ods. 1 zákona o dani z príjmov, ak výšku výdavku (nákladu) limituje osobitný predpis,\npreukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov najviac do výšky tohto limitu. Ak\nvýšku výdavku (nákladu) limituje tento zákon alebo jeho zahrnutie v zdaňovacom období upravuje tento\nzákon v inej výške ako osobitný predpis, preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových\nvýdavkov len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto zákone. Ak výšku výdavku (nákladu)\nlimituje tento zákon výškou dosiahnutého príjmu alebo výškou príjmu z prijatej úhrady, uplatní sa výdavok\n(náklad) alebo jeho časť do daňových výdavkov v tom zdaňovacom období, v ktorom bol dosiahnutý\npríjem alebo prijatá úhrada.\nPodľa § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov, daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia\nso zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých\nvynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané.\nPodľa § 24 ods. 5 zákona o dani z príjmov, daňovník, ktorý je fyzickou osobou, pri preradení hmotného\nmajetku a nehmotného majetku z osobného užívania do obchodného majetku a daňovník nezaložený\nalebo nezriadený na podnikanie pri začatí používania majetku na činnosť, z ktorej príjmy sú predmetom\ndane, odpisujú tento majetok ako v ďalších rokoch odpisovania zo vstupnej ceny ustanovenej v § 25\nods. 1 písm. d).\nPodľa § 41 ods. 1 vety prvej a druhej zákona o dani z príjmov, daňové priznanie za predchádzajúce\nzdaňovacie obdobie je povinný podať daňovník v lehote podľa § 49. Daňovník, ktorý nie je založený alebo\nzriadený na podnikanie, Národná banka Slovenska a Fond národného majetku Slovenskej republiky\n\nnemusia podať daňové priznanie, ak majú iba príjmy, ktoré nie sú predmetom dane, a príjmy, z ktorých\nsa daň vyberá podľa § 43.\nPodľa § 1 ods. 1 Opatrenia Ministerstva financií Slovenskej republiky č. MF/24342/2007-74 zo dňa 14.\nnovembra 2007, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o postupoch účtovania a účtovej osnove pre účtovné\njednotky, ktoré nie sú založené alebo zriadené na účel podnikania v znení účinnom 01.01.2010 (ďalej len\n„Opatrenie MF SR“), týmto opatrením sa ustanovujú podrobnosti o postupoch účtovania a účtovej osnove\npre politické strany, politické hnutia, občianske združenia, záujmové združenia právnických osôb, cirkvi\na náboženské spoločnosti, neziskové organizácie poskytujúce všeobecne prospešné služby, nadácie,\nneinvestičné fondy a ďalšie právnické osoby, ktoré účtujú v sústave podvojného účtovníctva, a ktorých\nnezisková činnosť vyplýva z osobitného predpisu, na základe ktorého vznikli (ďalej len „neziskové\núčtovné jednotky“).\nPodľa § 3 ods. 2 Opatrenia MF SR, v účtovom rozvrhu sa analytické účty vytvárajú podľa § 4.\nPodľa § 4 ods. 1 Opatrenia MF SR pri vytváraní analytických účtov k syntetickým účtom sa zohľadňujú\npotreby účtovnej jednotky najmä z hľadiska členenia\na) majetku podľa umiestnenia, vrátane jeho členenia podľa doby použiteľnosti na dlhodobý a krátkodobý,\nb) cenných papierov podľa druhov a emitentov,\nc) pohľadávok podľa jednotlivých dlžníkov a podľa doby splatnosti, ktorá sa rovná rozdielu medzi\nzmluvnou dobou splatnosti a dobou splácania zistenou ku dňu, ku ktorému sa zostavuje účtovná závierka\n(ďalej len „zostatková doba splatnosti“) do jedného roku a zostatkovej doby splatnosti dlhšej ako jeden\nrok,\nd) záväzkov podľa jednotlivých veriteľov, podľa dohodnutej doby splatnosti a podľa zostatkovej doby\nsplatnosti do jedného roka a zostatkovej doby splatnosti dlhšej ako jeden rok,\ne) na menu euro a cudziu menu pri účtovaní pohľadávok a záväzkov, peňažných prostriedkov, cenín,\ncenných papierov a vkladov do základného imania, podielov,\nf) podľa položiek účtovnej závierky vrátane požiadaviek na zostavenie poznámok,\ng) podľa osobitných predpisov11)\nh) podľa potrieb finančného riadenia účtovnej jednotky,\ni) podľa položiek rozpočtovej klasifikácie, ak tak ustanovuje osobitný predpis12),\nfinancovania a programov,\n\npodľa zdrojov\n\nj) podľa jednotlivých vytvorených fondov,\nk) podľa iných skutočností neuvedených v písmenách a) až j).\nPoznámka pod čiarou č. 11 príkladom uvádza okrem iných aj zákon o dani z príjmov v znení neskorších\npredpisov.\nPodľa § 4 ods. 2 Opatrenia MF SR podľa povahy majetku, záväzkov, nákladov a výnosov sa v účtovníctve\nvytvára analytická evidencia, ktorá môže obsahovať okrem ocenenia aj ďalšie údaje potrebné pre\núčtovnú jednotku.\nPredmetom súdneho prieskumu bolo zistiť, či daňové orgány oboch stupňov správne určili daňové\nvýdavky žalobcu, ako právnickej osoby nezriadenej na podnikanie, ktoré bolo potrebné odpočítať zo\n\nzákladu dane, tvoriaceho v kontrolovanom zdaňovacom období zdaniteľný príjem žalobu, plynúci len z\nprenájmu nehnuteľností - poľovných revírov.\nOdvolací súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho a súdneho spisu konštatuje, že vo vzťahu\nk posúdeniu právnej otázky nákladov právnickej osoby nezriadenej na podnikanie, ovplyvňujúcich základ\ndane z príjmov, s prihliadnutím na skutkové zistenia vyplývajúce z účtovníctva žalobcu a v spojení s\nvýsledkami vykonaného dokazovania, sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského\nsúdu a na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa len nasledujúce dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.):\nZ obsahu administratívneho spisu odvolací súd zistil, že správca dane vykonal u žalobcu, ktorý\nje cirkevnou organizáciou a v kontrolovanom zdaňovacom období vykonával činnosť - prenájom a\nprevádzkovanie vlastných alebo prenajatých nehnuteľností, kontrolu na dani z príjmov právnickej osoby\nza zdaňovacie obdobie 2010, z ktorej vypracoval protokol o výsledku zistenia z daňovej kontroly č.\n9410401/5/467210/2012/Dá,Csj zo dňa 21.05.2012 a dodatok k protokolu zo dňa 18.06.2012, ktorý bol\nso žalobcom prerokovaný dňa 20.06.2012.\nNa základe výsledku kontroly vydal správca dane dňa 02.07.2012 dodatočný platobný výmer č.\n9410401/5/1427000/2012/Dá, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel na dani z príjmu právnickej osoby za\nzdaňovacie obdobie 2010 v sume 52 641,67 €.\nZistený skutkový stav medzi účastníkmi konania nie je sporný, preto odvolací súd na zhrnutie uvádza,\nvo vzťahu k meritu veci, k podstatným skutkovým zisteniam nasledovné podrobnosti:\nŽalobca v daňovom priznaní k dani z príjmov za zdaňovacie obdobie roku 2010, podanom dňa 25. 03.\n2011, vykázal súčet prevádzkových, finančných a mimoriadnych výnosov v sume 278 087,12 €, súčet\nprevádzkových, finančných a mimoriadnych nákladov v sume 413 816,68 €, hospodársky výsledok pred\nzdanením v sume - 135 729,56 € a základ dane v sume 0,00 €.\nŽalobca predložil správcovi dane dňa 14.09.2011 podanie - Predloženie dokladov ku kontrole DPPO\nza rok 2010 zo dňa 27.08.2010, ktorého prílohu tvoril rozpočet na rok 2010 zo dňa 08.01.2010 a\nvyhodnotenie plnenia rozpočtu za rok 2010 zo dňa 30.03.2011. Žalobca v podaní uviedol, že v prípade\nspoločných nákladov bol pre rok 2010 schválený pomer 90 % na zdaňovanú činnosť a 10 % na hlavnú /\noslobodenú/ činnosť.\nSprávca dane z predloženej účtovnej evidencie a účtovných výkazov zistil, že žalobca nesledoval vo\nsvojej účtovnej evidencii osobitne dosiahnuté výnosy a vynaložené náklady, ktoré vstupujú do základu\ndane, a osobitne dosiahnuté výnosy a vynaložené náklady, ktoré nevstupujú do základu dane.\nĎalej správca dane preverením ku kontrole predložených dokladov zistil, že žalobca evidoval vo svojej\núčtovnej evidencii príjmy za prenájom pôdy vo výške 277 954,92 €, pričom za náklad súvisiaci so\nzabezpečím a udržaním predmetných príjmov správca dane uznal daň z nehnuteľnosti na rok 2010,\nvyrubenú Obcou Diakovce platobným výmerom č. 857 v sume 893,47 €. Ostatné žalobcom uplatnené\ndaňové náklady (žalobcom schválené pomerom 90 % na zdaňovanú činnosť a 10 % na jeho hlavnú /od\ndane oslobodenú/ činnosť) správca dane vyhodnotil ako výdavky neovplyvňujúce základ dane z príjmov\npodľa § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov. Hlavnou činnosťou, z ktorej žalobca dosiahol v kontrolovanom\nzdaňovacom období dani podliehajúci príjem, bol príjem z prenájmu poľovných revírov v sume 277\n954,92 €. K tomuto príjmu (§ 12 ods. 2 zákona o dani z príjmov) žalobca priradil ako daňové náklady,\nnáklady vynaložené na spotrebu materiálu v sume 4 519,69 €, spotrebu energií v sume 13 209,47 €,\nopravy a udržiavanie v sume 29 747,77 €, cestovné v sume 26 103,79 €, ostatné služby v sume 301\n560,74 €, mzdové náklady v sume 27 353,54 €, zákonné sociálne poistenie v sume 6 088,50 €, ostatné\ndane a poplatky v sume 181,50 €, odpisy DNM a DHM v sume 1 630,00 €, ostatné finančné náklady v\nsume 2 503,16 € a splatnú daň z príjmov BC v sume 25,06 €, celkom v sume 412 923,21 €.\n\nVzhľadom k tomu, že z predloženej evidencie daňových dokladov (napr. prílohy k predloženým dokladom\nč. l. 32 a č. l. 8 administratívneho spisu) vyplýva, že ide o náklady vynakladané na zabezpečenie\nhlavnej, t. j. neziskovej činnosti žalobcu, čo ani sám nepopiera, odvolací súd tieto hodnotí ako náklady,\nktoré nemožno priradiť k jedinému žalobcom vykázanému zdaniteľnému príjmu - príjmu z prenájmu\nnehnuteľností (§ 3 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 6 ods. 3 a § 12 ods. 2 zákona o dani z príjmov).\nOdôvodnenie právnej argumentácie za účelom obhájenia uplatnených sporných daňových nákladov\nžalobca vychádza z tvrdenia, že on ako právnická osoba nezriadená na podnikanie, taktiež ako\npodnikateľské subjekty, musí určovať základ dane z príjmov postupom podľa ustanovení § 17 až §\n29 zákona o dani z príjmov. V tejto súvislosti žalobca vidí priestor na uplatňovanie zásady rovnakého\nzaobchádzania, keďže rovnako ako podnikateľské subjekty, má aj žalobca zákonnú povinnosť viesť\núčtovníctvo, pričom ani u podnikateľských subjektov vzniknuté náklady, napr. mzdové náklady na\npracovníkov, cestovné, nemajú „priamu väzbu“ na konkrétny zdaniteľný príjem, sú však ako súčasť\nrežijných nákladov bezpochyby považované za daňový výdavok. Tak ako podnikateľské subjekty,\nrovnako aj cirkevná organizácia, musí mať zabezpečené priestory pre svoju administratívnu činnosť\na pre svoje sídlo, a preto s apelom na rovnosť daňových subjektov, zaplatené nájomné nadácii\nAdalbertinum je potrebné posudzovať ako daňový náklad ovplyvňujúci základ dane z príjmov.\nS uvedenou argumentáciou žalobcu nemožno súhlasiť.\nZákon o dani z príjmov je koncipovaný tak, že v zmysle čl. 59 ods. 2 Ústavy SR striktne určuje predmet\ndane, jej základ a spôsob jeho zistenia ako i príjmy oslobodené od dani z príjmov. Hlavnou zásadou\npri zisťovaní základu dane odpočítaním daňových výdavkov (nákladov) od zdaniteľných príjmov je\npožiadavka zákona, aby daňové výdavky boli daňovníkom preukázateľne vynakladané na dosiahnutie,\nzabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov (§ 2 písm. i/ zákona o dani z príjmov), a to v ich vzájomnej\nvecnej a časovej súvislosti v príslušnom zdaňovacom období, ktorým je kalendárny rok (§ 2 písm. j/ a\nl/ v spojení s § 21 ods. 1 citovaného zákona).\nVzhľadom k tomu, že príjmy daňovníkov nezriadených na podnikanie (ďalej aj „daňovník“), plynúce z\nčinnosti, na ktorej účel títo daňovníci vznikli, sú od dane oslobodené, nie je možné v zmysle zákona o dani\nz príjmov k týmto príjmom (z ich hlavnej činnosti) priraďovať daňové výdavky. Po skončení zdaňovacieho\nobdobia daňovník na základe účtovníctva zistí, či z jeho hlavnej činnosti dosiahol zisk. Ak nie, výdavky\nvynaložené na realizáciu jeho hlavnej činnosti, nemožno priradiť k jeho príjmom, ktoré v zmysle § 12\nods. 2 zákona o dani z príjmov podliehajú dani. V prípade, že majú výdavky alebo ich časť takéhoto\ndaňovníka zmiešaný charakter, t. j. je ich možné za dodržania zásady vecnej a časovej súvislosti s\ndosiahnutým zdaniteľným príjmom k tomuto priradiť, dôkazné bremeno preukázať charakter daňových\nvýdavkov podľa § 2 písm. i/, j/ a l/ zákona o dani z príjmov spočíva na daňovníkovi (§ 29 ods. 8 zákona\nč. 511/1992 Zb.), ktorý je účtovnou jednotkou a má povinnosť viesť účtovníctvo preukazným spôsobom,\naby poskytovalo verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva.\nPreto bolo povinnosťou žalobcu v súlade s § 4 ods. 1 Opatrenia MF SR vytvoriť k syntetickým\núčtom analytické účty z hľadiska ich členenia podľa požiadaviek na vyčíslenie základu dane z príjmov,\nkeďže nie všetky ním vynakladané výdavky možno „odhadom“, resp. určením ničím nepodloženého\npomeru, priradiť k tomu ktorému zdaniteľnému príjmu, ktorý môže podľa § 12 ods. 2 zákona o dani z\nprímov, ako daňovník nezriadený na podnikanie, dosiahnuť. V tomto ohľade nie je možné prisvedčiť\nvýkladu žalobcu o fakultatívnom vedení oddeleného účtovníctva pre vyššie uvedený účel, i keď výpočet\nspôsobov členenia analytickej účtovnej evidencie ustanovenie § 4 ods. 1 Opatrenia MF SR upravuje\ndemonštratívnym výpočtom, s poukazom na prípadné konkrétne potreby účtovnej jednotky nezriadenej\nna podnikanie, avšak kogentnosť pre jednotlivé prípady vyplýva z účelu Opatrenia MF SR vo vzťahu\nk rigoróznej zákonnej úprave zisťovania základu dane z príjmov. Preto následkom nedostatočne\npreukazného vedenia oddelenej účtovnej evidencie pre účely zistenia základu dane z príjmov, môže\nbyť dôkazná núdza daňovníka nezriadeného na podnikanie vo vzťahu k preukázaniu oprávnenosti\nuplatnenia daňových výdavkov ich priradením vo vecnej a časovej súvislosti k dosiahnutým zdaniteľným\npríjmom.\n\nZvýšenie základu dane z príjmu žalobcu, dosiahnutého z prenájmu nehnuteľností, neuznaním žalobcom\ndeklarovaných daňových výdavkov, vynakladaných len na zabezpečenie jeho hlavnej činnosti, t. j.\nzabezpečenie jeho sídla a duchovnej činnosti rádu, nie je v rozpore s § 17 ods. 2 písm. a/ v spojení s\n§ 2 písm. i/, j/ a § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov.\nV súvislosti s nájomnou zmluvou na prenájom priestorov v sídle žalobcu pre podnikateľa Ladislava\nJuhásza odvolací súd vyhodnotenie skutkových zistení daňovými orgánmi oboch stupňov považuje za\nsprávne. Správca dane z účtovníctva vedeného žalobcom a ďalších listinných dôkazov zistil, že žalobca\nv sledovanom zdaňovacom období nemal iný príjem ako z prenájmu poľovných revírov, to znamená, že\nvýdavky spojené s užívaním nehnuteľnosti vo vlastníctve nadácie „Adalbertínum“, na Palatínovej ulici\nč. 10 - 12 v Komárne, nemožno priradiť k príjmu z prenájmu poľovných revírov.\nŽalobca sa snažil v priebehu daňovej kontroly preukázať, že prenajímal, prípadne mal záujem v\nbudúcnosti prenajímať právnickým osobám Alu-Flex s.r.o., OSP Danubius DS s.r.o., a HC Rival\nspol. s r.o., vyššie uvedené nebytové priestory na Palatínovej ulici v Komárne, avšak tieto sú vo\nvýlučnom vlastníctve nadácie „Adalbertínum“. Táto nadácia žalobcovi predmetné nebytové priestory\nna základe nájomnej zmluvy uzavretej podľa zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových\npriestorov v znení neskorších predpisov prenajala, pričom z ničoho nevyplýva, že by vlastník predmetnej\nnehnuteľnosti, mimochodom personálne prepojený so žalobcom, dal súhlas žalobcovi na prenechanie\npredmetných nebytových priestorov do dočasného podnájmu podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona.\nV tomto kontexte sa žalobcom predložená nájomná zmluva s podnikateľom Ladislavom Juhászom\nako i zmluvy o budúcich nájomných zmluvách o prenájme týchto nebytových priestorov obchodným\nspoločnostiam Alu-Flex s.r.o., OSP Danubius DS s.r.o. a HC Rival spol. s r.o., nejaví ako presvedčivý\ndôkaz, navyše ide o nakladanie s nehnuteľným majetkom vo vlastníctve nadácie, a nie žalobcu, navyše\nbez súhlasu vlastníka, ktorého štatutárny orgán ani nie je na predmetných zmluvách podpísaný. Zároveň\nnajvyšší súd podotýka, že z predložených zmlúv vyplýva, že ako prenajímatelia sú spoločne uvádzaní\nnadácia „Adalbertínum“ aj žalobca, hoci tento je vo vzťahu k predmetu nájmu nájomcom. Z týchto zmlúv\nzároveň nevyplýva, komu plynie príjem z prenájmu predmetných nebytových priestorov, nakoľko ako\nprenajímatelia sú označené dve nezávislé právnické osoby. Z uvedeného nie je možné jednoznačne\nprijať záver, že by mal mať žalobca v budúcnosti istý príjem z prenájmu, resp. podnájmu nebytových\npriestorov, ktoré v podstate, podľa zistení správcu dane, sám využíva ako kancelárske priestory. I z\nuvedených dôvodov nie je na mieste, výdavky žalobcu spojené s užívaním uvedených nebytových\npriestorov, priradiť k zdaniteľnému príjmu z prenájmu poľovných revírov.\nŽalobca napáda porušenie jeho procesného práva vyplývajúceho z ustanovenia § 15 ods. 5 písm.\ne/ zákona č. 511/1992 Zb. vykonaním výsluchu svedka Ladislava Juhásza bez prítomnosti žalobcu.\nV tomto ohľade odvolací súd musí prisvedčiť žalobcovi, že jeho právo byť prítomný na výsluchu\nsvedka a klásť mu otázky, bolo porušené. Súd z administratívneho spisu zistil, že správca dane o\npripravovanom výsluchu žalobcu neupovedomil, ani ho naň nepredvolal. Avšak vo vzťahu k meritu veci,\nt. j. zisteniu predmetného základu dane, žalobcova prítomnosť na výsluchu svedka Ladislava Juhásza\nby preukázané zistenia zásadným spôsobom a to predovšetkým s poukazom na predložené vyššie\nuvedené listinné dôkazy, nezmenila, ani neovplyvnila. Preto odvolací súd v tomto procesnom pochybení\nsprávcu dane, nevidí takú vadu konania, ktorá by mohla pre žalobcu privodiť priaznivejšie rozhodnutie a\nto zrušenie napadnutých rozhodnutí oboch stupňov, keďže uvedené by malo za následok len formálne\nzopakovanie procesu, ktorého výsledkom nemôže byť vecne iné, pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie\nz hľadiska výšky určenej daňovej povinnosti (pozri aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 4Sžf/98-102/2002 zo dňa 17.12.2002).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky vyhodnotil námietky žalobcu uvedené v podanom odvolaní ako\nnedôvodné a také, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, preto rozsudok Krajského súdu v Nitre\npotvrdil (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.).\nO náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa 224 ods. 1 OSP v spojení s § 250k ods. 1 OSP a\n§ 246c OSP. Žalobca nemal úspech vo veci, preto mu najvyšší súd náhradu trov odvolacieho konania\nnepriznal.\n\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11S/16/2013", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:5d4d3e64-638f-42e1-80d5-40666f786b47", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011 z 23. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-23", "citacie_n": 2950, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5d4d3e64-638f-42e1-80d5-40666f786b47"}, {"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}], "citovane_v": []}