{"guid": "7715715c-576c-4017-8612-100e8004b05d:6a8d3f44-f2d2-4efd-b406-190ad507c951", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:4012201060.1", "spisova_znacka": "1Sžso/48/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžso/48/2013 z 12. 8. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 12. augusta 2014, sp. zn. 1Sžso/48/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:4012201060.1", "identifikacne_cislo": "4012201060", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Dagmar Snopeková", "datum_vydania": "2014-08-12", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/599/#paragraf-9.odsek-1", "nazov": "§ 9 ods. 1 zákona č. 599/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/599/#paragraf-9.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/599-2003/paragraf-9"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/599#paragraf-9"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6a8d3f44-f2d2-4efd-b406-190ad507c951", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:4012201060.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:4012201060.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:4012201060.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sžso/48/2013\n4012201060\n12. 08. 2014\nJUDr., Ing. Miroslav Gavalec\nECLI:SK:NSSR:2014:4012201060.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr.\nMiroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v právnej\nveci žalobcu : T., nar.: XX.XX.XXXX, bytom J., proti žalovanému : Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny\nso sídlom ul. Špitálska č. 8, 812 67 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu,\nna odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo dňa 4. júna 2013 č.k. 11S/109/2012-83,\ntakto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 4. júna 2013 č.k.\n11S/109/2012-83 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. AA/2012/18683-OPHN z 28.11.2012 v\nspojení s rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Nitre č. NR2012/74256/5 z 18.10.2012\nr u š í a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.\nŽalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie na správnom orgáne\nA)\n1. Rozhodnutím č. AA/2012/18683-OPHN z 28. novembra 2012 (č.l. 42) žalovaný ako príslušný odvolací\norgán v zmysle § 58 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej na\núčely rozsudku len „Správny poriadok“) a zákona č. 453/2003 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti\nsociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti v znení neskorších predpisov v zmysle § 22 písm. b)\nzákona č. 599/2003 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej na účely rozsudku len „zák. č. 599/2003 Z. z.“) a podľa § 59 ods. 2 Správneho\nporiadku zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Nitre\nč. NR2012/74256/5 zo dňa 18.10.2012 (ďalej na účely rozsudku len „prvostupňové rozhodnutie“).\nPodľa § 58 ods. 1 Správneho poriadku platí, že ak osobitný zákon neustanovuje inak, odvolacím\norgánom je správny orgán najbližšieho vyššieho stupňa nadriadený správnemu orgánu, ktorý napadnuté\nrozhodnutie vydal.\nPodľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku platí, že ak sú pre to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení\nalebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí.\n\nPodľa § 22 písm. b) zák. č. 599/2003 Z.z. Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny (ďalej len \"ústredie\")\nvykonáva v druhom stupni štátnu správu vo veciach, v ktorých v správnom konaní v prvom stupni koná\na rozhoduje úrad.\n2. Uvedeným prvostupňovým rozhodnutím podľa § 2, § 9 zák. č. 599/2003 Z. z. a zák. č. 601/2003\nZ. z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov bolo\nrozhodnuté, že žalobca sa nepovažuje za občana v hmotnej núdzi, nespĺňa nárok na pomoc v hmotnej\nnúdzi a nepriznáva sa mu dávka a príspevky.\nPodľa § 2 zák. č. 599/2003 Z.z. hmotná núdza je stav, keď príjem občana a fyzických osôb, ktoré sa\ns občanom spoločne posudzujú, nedosahuje životné minimum 1) a občan a fyzické osoby, ktoré sa s\nobčanom spoločne posudzujú, si príjem nemôžu zabezpečiť alebo zvýšiť vlastným pričinením.\nPodľa § 9 ods. 1 zák. č. 599/2003 Z.z. platí, že ak si občan v hmotnej núdzi a fyzické osoby, ktoré\nsa s občanom v hmotnej núdzi spoločne posudzujú, neuplatnia svoje zákonné nároky, ktorými si môžu\nzabezpečiť základné životné podmienky a pomôcť si v hmotnej núdzi, nepovažujú sa za občanov v\nhmotnej núdzi.\n3. Svoje rozhodnutie žalovaný odôvodnil skutočnosťou, že žalobca sa nepovažuje za občana v hmotnej\nnúdzi, pretože si neuplatnil svoje zákonné nároky, nepodal žiadosť na miestne príslušnom pracovisku\nSociálnej poisťovne o dávku v nezamestnanosti, hoci bol na túto skutočnosť upozornený pri podávaní\nžiadosti, ako aj vo výzve zaslanej úradom.\nII.\nKonanie na prvostupňovom správnom súde\n4. Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca podrobnú žalobu z 10.12.2012 na Krajský súd v Nitre.\n5. Krajský súd v Nitre ako prvostupňový súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie v rozsahu\nuvedených dôvodov, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, na pojednávaní a dospel k záveru, že\nžaloba nie je dôvodná, a preto ju podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.\n6. S poukazom na citované ustanovenia § 247 ods. 2 O.s.p., § 2, § 5 ods. 1, § 8 ods. 1, § 9 ods. 1 a 2,\n§ 25 ods. 1 a 2 zák. č. 599/2003 Z.z. krajský súd konštatoval, že na rozdiel od argumentácie žalobcu\nskutkový stav v danej veci nie je sporný.\nPredovšetkým krajský súd zistil, že 28.09.2012 si žalobca podal žiadosť o pomoc v hmotnej núdzi,\nku ktorej doložil potvrdenie o trvalom pobyte, čestné vyhlásenie o majetkových pomeroch, súhlas so\nspracovaním osobných údajov, potvrdenie o evidencii na Úrade práce sociálnych vecí a rodiny so sídlom\nv Nitre zo dňa 20.08.2012, z ktorého vyplýva, že žalobca je vedený v evidencii od 02.06.2011 (fotokópia\nrozhodnutia z 28.06.2011) a evidencia trvá. Ďalej žalobca predložil potvrdenie o štúdiu na SPU v Nitre\nz 11.09.2012 o predpoklade termínu ukončenia štúdia máj 2013, rozsudok Okresného súdu Nitra č.k.\n12C/95/2006-49 z 12.03.2007 o zvýšení výživného na žalobcu ako navrhovateľa.\n7. Prípisom zo dňa 04.10.2012 bol žalobca vyzvaný prvostupňovým správnym orgánom na predloženie\npotvrdenia o uplatnení dávky v nezamestnanosti v Sociálnej poisťovni Nitra, nakoľko tento doklad\nnepripojil k podanej žiadosti o pomoc v hmotnej núdzi s poučením o následkoch jeho nepredloženia.\nŽalobca sa dňa 15.10.2012 osobne dostavil na správny orgán a pripojil „čestné vyhlásenie“, že nemá\nnárok na dávku v nezamestnanosti. V uvedený deň ho správny orgán poučil o zákonných podmienkach\na spísal úradný záznam, ktorý žalobca podpísal.\n\n8. Ďalej krajský súd dospel k záveru, že žalovaný správny orgán riadne odôvodnil svoje rozhodnutie\nv ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci (napríklad v súlade s nálezom\nÚstavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 241/07, I. ÚS 342/2010 a iné).\nV súvislosti s uvedeným krajský súd zdôraznil,, že z ust. § 2 zák. č. 599/2003 Z. z. vyplýva, čo\nzákonodarca považuje za hmotnú núdzu a kedy takýto stav nastáva u občana. Taktiež z citovaného\nzákona vyplýva, akými dôkaznými prostriedkami (listinný dôkaz, rozhodnutia a podobne) je občan stav\nhmotnej núdze povinný preukázať.\n9. Najmä z ust. § 9 ods. 2 zák. č. 599/2003 Z.z. krajskému súdu vyplýva, že občan, ktorý si podal žiadosť\no priznanie dávky alebo príspevku podľa zákona o pomoci v hmotnej núdzi, je povinný uplatniť si svoje\nzákonné nároky, ktoré predchádzajú podaniu žiadosti podľa zák. č. 599/2003 Z.z. a ktorými si môže\nzabezpečiť základné životné podmienky a pomôcť si v hmotnej núdzi.\nV čase posudzovania žiadosti žalobcu preto nie je sporné, že žalobca bol evidovaný na úrade práce\nsociálnych vecí a rodiny ako uchádzač o zamestnanie, avšak nepredložil rozhodnutie (alebo potvrdenie)\ntohto správneho orgánu o tom, či poberá dávku v nezamestnanosti, resp. či má nárok na túto dávku, v\nakej výške a ak nie, z akého dôvodu, keďže k žiadosti pripojil i potvrdenie o tom, že externe študuje na\nvysokej škole a že mu je priznané i výživné od povinnej osoby.\n10. Hoci na výzvu správneho orgánu žalobca predložil čestné prehlásenie z 15.10.2010 o tom,\nže „nespĺňa podmienky na priznanie nároku v nezamestnanosti a že nemá nárok na dávku v\nnezamestnanosti, toto krajský súd vyhodnotil ako jeho súkromný právny záver o tom, či spĺňa podmienky\nna dávku v nezamestnanosti podľa § 104 a nasl. zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení.\nV súvislosti s uvedeným krajský súd vyslovil právny názor, že žalobca si nemôže urobiť sám právny\nzáver o tom, či má nárok na dávku v nezamestnanosti a nahrádzať tak rozhodovaciu činnosť správneho\norgánu, ktorému štát zveril právomoc rozhodovať o takomto nároku. Navyše čestné vyhlásenie sa môže\ntýkať len skutkových otázok žiadateľa, napríklad vyhlásenia o jeho majetkových pomeroch, avšak nikdy\nnie právnych otázok, akými je posúdenie, či má nárok alebo nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.\n11. Žalobcom citovaným odkazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako i\nrozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky venoval krajský súd pozornosť, avšak takúto formu\nobrany vyhodnotil ako prezentovanie niektorých právnych záverov, ktoré sú absolútne neaplikovateľné\nna prejednávanú vec.\nNaopak dôkazným bremenom žalobcu bolo preukázať, že jeho nárok má prvky niektorého z uvedených\nrozsudkov.\n12. Vo vzťahu k námietke, že nebol vyzvaný správnymi orgánmi, aby sa oboznámil s podklady pred\nvydaním rozhodnutia, krajský súd odkázal na ust. § 25 ods. 2 zák. č. 599/2003 Z. z., ktorý aplikáciu ust. §\n18 ods. 3 a § 33 ods. 2 Správneho poriadku vylučuje z konania o posúdení hmotnej núdze, zabezpečení\nzákladných životných podmienok a pomoci v hmotnej núdzi.\n13. Z týchto dôvodov bolo podľa krajského súdu potrebné rozhodnúť tak, ako je to uvedené vo výroku\ntohto rozsudku a žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietnuť. Žalovaný správny orgán sa logicky a\nvecne správne vyporiadal s námietkami žalobcu a súd nezistil také vady konania, na ktoré by podľa §\n250i ods. 3 O.s.p. musel prihliadnuť.\nIII.\nOdvolanie žalobcu/stanoviská\nA)\n\n14. Vo včas podanom a početne rozsiahlom odvolaní zo dňa 12.09.2013 (č.l. 94) proti rozsudku\nprvostupňového súdu žalobca vytýkal krajskému súdu, že rozsudok je nezákonný, postupom .súdu mu\nsúd odňal možnosť konať pred súdom vrátane práva na spravodlivý proces, odôvodnenie napadnutého\nrozsudku (rozhodnutia) je zmätočné, nejasné a mútne a v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p.\n15. Následne odvolací súd predkladá sumár odvolacích dôvodov rozpísaných na 13 stranách odvolania\nrozdelených žalobcom do 5 častí.\nŽalobca najmä poukázal, že :\n- krajský súd sa nevysporiadal s námietkou o odmietnutí aplikácie čl. 41 ods. 2 písm. a) Charty\nzákladných práv Európskej únie, ktorá zakotvuje komunitárne právo na dobrú správu vecí verejných (1.\nčasť),\n- krajský súd sa nezaoberal tým, či sa žalobca nachádzal v stave hmotnej núdze, na podporu čoho\ncitoval rozsudky ESĽP Stec a ostatní proti Spojenému kráľovstvu, Andrejeva proti Lotyšsku, Moskal proti\nPoľsku (2. časť),\n- krajský súd vôbec neakceptoval právo žalobcu na spravodlivý proces a jeho právo na presvedčivé\nodôvodnenie rozhodnutia (obe čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a zaoberal sa iba s vyjadrením žalovaného a\nvyjadrenie žalobcu vôbec nebral do úvahy; taktiež nezohľadnil právne závery vyslovené prostredníctvom\nrozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 9Sžso/31/2011 z 29.03.2012 (3. časť),\n- krajský súd pri svojom rozhodovaní (aplikácia § 2, § 5 ods. 1, § 8 ods. 1, § 9 ods. 1 a 2, § 25 ods.\n1 a 2 zák. č. 599/2003 Z.z., čl. 2 ods. 2 ústavy, § 46 zák. č. 71/1967 Zb. a zákona č. 461/2003 Z.z.)\nnevykladal ústavne súladne - komfortne uvedené zákony; a to najmä vo vzťahu k § 9 ods. 2 zák. č.\n599/2003 Z.z. (4. časť),\no nakoľko najmä z § 9 ods. 2 zák. č. 599/2003 Z. z. vôbec nevyplýva a nie je v nej výslovne\nuvedená žiadna povinnosť, ale naopak toto zákonné ustanovenie definuje a taxatívne vypočítava, čo\nmá zákonodarca na mysli pod zákonnými nárokmi podľa odseku 1,\no v tomto ustanovení je jasne a zrozumiteľne ustanovené, že občan v hmotnej núdzi si má uplatniť\nzákonný nárok iba v prípade ak si s ním môže pomôcť v hmotnej núdzi,\no výkladovo pojem „nárok v zmysle výkladového slovníku slovenského jazyka znamená: „oprávnená\npožiadavka, oprávnenie, právo“,\no názor krajského súdu vedie k absurdnému záveru, aby žalobca žiadal o všetky zákonné nároky\nuvedené v tomto ustanovení, hoci žalobca podľa príslušných zákonov na nemá nárok,\n- napriek zásade rovnosti zbraní krajský súd nezaslal žalobcovi kópiu administratívneho spisu\nžalovaného a s tým on nemal možnosť sa v tomto súdnom konaní vyargumentovať ku všetkým\nskutočnostiam tvoriacich podklad súdneho rozhodnutia (5. časť).\n16. Záverom žalobca navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil napadnutý rozsudok\nkrajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. K otázke priznania náhrady trov konania\nsa žalobca v závere odvolania nevyjadril.\nB)\n17. Z vyjadrenia žalovaného zo dňa 26.09.20123 [odvolací súd sa domnieva, že žalovaný na č.l. 108\nmal na mysli rok 2013] vyplýva, že sa plne stotožňuje so svojim rozhodnutím z 28.11.2012, vyjadrením k\nžalobe z 25.02.2013 a 08.02.2013, ako aj s výrokom a s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského\nsúdu.\nOdvolanie žalobcu obsahuje len všeobecné známe skutočnosti, ktoré boli známe krajskému súdu a\nžalovanému zo žaloby.\n\n18. Ďalej žalovaný vyslovil zásadný nesúhlas s tvrdením žalobcu, že odôvodnenie rozsudku je v rozpore\ns § 157 ods. 2 O.s.p., resp. že je dokonca nepresvedčivé a nezákonné.\nNaopak, podľa žalovaného odôvodnenie rozsudku obsahuje dostatok dôvodov a sú uvedené\nzrozumiteľne.\n19. Pokiaľ žalobca poukazuje na nesplnenie procesných požiadaviek pre vedenie správneho konania,\nkrajský súd podľa žalovaného správne poukázal na § 25 ods. 2 zák. č. 599/2003 Z. z., ktorý ustanovuje\nlimity pre aplikáciu Správneho poriadku v konaní.\n20. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný navrhol Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby podľa\n§ 219 O.s.p. potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny.\nIV.\nPrávne názory odvolacieho súdu\n21. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.)\npreskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 v spojení s\n§ 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tiež „O.s.p.“).\nPo zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že\nide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie\nprípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a po\nneverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru,\nže odvolanie je dôvodné, pretože napadnuté rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci, a preto postupom podľa § 220 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. rozsudok\nkrajského súdu zmenil tak, že z dôvodu uvedenom v § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. napadnuté rozhodnutie\nžalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. zrušil a vrátil mu späť na\nďalšie konanie v zmysle nasledujúcich záverov.\n22. Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, že predmetom odvolacieho súdneho konania je rozsudok\nkrajského súdu o zamietnutí žaloby, preto ako súd odvolací primárne v medziach odvolania (viď § 212\nods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj súdne konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom\nv rámci odvolacieho konania preskúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či\nsa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu, a z takto vymedzeného rozsahu či správne\nposúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného.\n23. V takto určenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho\nprieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov)\nsa Najvyšší súd sčasti nestotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich\nosvojil zo zistení uvedených žalovaným správnym orgánom a ktoré sú obsiahnuté v administratívnom\nspise. Na druhej strane podstatou súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj žaloby, ktorou\nsa žalobca domáha preskúmania rozhodnutia žalovaného, je právna otázka, či výklad pojmu „zákonné\nnároky“ zakotvený zákonodarcom v ustanovení § 9 zák. č. 599/2003 Z. z. a vykonaný krajským súdom\nspĺňa ústavné medzinárodnoprávne kritéria na spravodlivý výkon súdnej ochrany žalobcu.\nPráve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.\n24. Súčasne Najvyšší súd zdôrazňuje, že predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného\nnapadnuté žalobcom, a preto odvolaciemu súdu neprislúcha takto vymedzený rámec prieskumu rozšíriť\naj na iné rozhodnutia (s výnimkou zachovania konštantnej judikatúry), hoci s prv menovaným by mohli\nbyť tesne zviazané nielen dôsledkami ale aj účastníkmi.\n\n25. Žalobca svoje odvolanie oprel o viacero námietok. Za účelom riadneho prieskumu zákonnosti\nnapadnutého rozhodnutia sa musí Najvyšší súd primárne vysporiadať s námietkami, ktoré žalobca využil\nna spochybnenie zákonnosti názorov krajského súdu pri aplikácii príslušných právnych noriem použitých\nk vysloveniu napadnutého rozhodnutia.\nAž po prípadnom vyslovení ich nedôvodnosti odvolacím súdom vzniká právo žalobcovi na prieskum\nzákonnosti ďalších námietok, resp. samotného rozhodnutia (meritórne námietky).\n1) K pojmu nárok:\n26. Žalobca s využitím bohatej argumentácie (časť 4. odvolania bola stručne zhrnutá v bode č. 15)\nbrojil proti výkladu dotknutých ustanovení § 9 zák. č. 599/2003 Z. z., ktoré krajský súd vykonal najmä\nnasledovným textom:\n„a jednoznačne z ustanovenia § 9 ods. 2 citovaného zákona vyplýva, že občan, ktorý si podal žiadosť\no priznanie dávky alebo príspevku podľa zákona o pomoci v hmotnej núdzi, je povinný uplatniť si svoje\nzákonné nároky ...“.\nNajvyšší súd musí prisvedčiť argumentácii žalobcu, že nie je možné zamieňať pojmy nárok a právo.\nV zmysle odbornej právnickej literatúry (A. Gerloch - Teorie práva) subjektívni právo predstavuje\nmieru možného a dovoleného správania subjektu práva správať sa spôsobom, ktoré objektívne právo\nnezakazuje, a je ponúknuté adresátovi a garantované nositeľom štátnej moci od prvopočiatku jeho\nposkytnutia. Naopak o právnom nároku je možné hovoriť až v štádiu aplikácie (uchopenia) konkrétneho\nsubjektívneho práva, kedy sa oprávnený subjekt rozhodne nielen uplatniť ale aj trvať, t.j. vymáhať\n(možnosť požadovať zodpovedajúce správanie od iného) a poprípade vynútiť (možnosť požadovať\nmocenskú ochranu subjektívneho práva, resp. možnosť výnimočne využiť svojpomoc) plnenie, ktoré je\ndané obsahom zodpovedajúcej právnej povinnosti.\n27. Je pravdou, že zákonodarca úmyselne v jednotlivých ustanoveniach § 9 zák. č. 599/2003 Z. z.\nnepoužil slovné spojenie „neuplatnia svoje zákonné práva“ ale v texte je zakomponované spojenie\n„neuplatnia svoje zákonné nároky“.\nAko už bolo vyššie (viď bod č. 26) zdôraznené, slovom nárok zákonodarca zdôrazňuje nárokovateľnosť\npožiadavky jeho adresáta, t.j. vymožiteľnosť. Vymožiteľnosť ako právny pojem nie je možné interpretovať\nbezbreho, ale je nutné pristupovať k nemu cez limity jeho splniteľnosti. Nie je úmyslom nútiť adresátov\nim priznaných nárokov bez ohľadu na reálne podmienky ich životnej situácie ich nútiť vždy tieto nároky\nuplatňovať. Ako nezvyčajnú by každý označil požiadavku štátneho orgánu na mladého človeka, resp.\njednotlivca v strednom veku, ktorí evidentne nedosiahli vekovú hranicu na odchod do starobného\ndôchodku, aby preukázali, že im táto dávka neprislúcha.\n28. Obdobne aj žalobca v prejednávanej veci argumentoval (str. 6 jeho odvolania na č.l. 99), že\n„nakoľko by bolo absurdné, aby som ja žiadal o všetky zákonné nároky uvedené v tomto zákonnom\nustanovení, hoci podľa príslušných zákonov nemám na ne nárok, a v našom prípade si možno uplatniť\nnárok na dávku v nezamestnanosti iba splnením podmienok uvedených v zákone č. 461/2003 Z.z. a v\ntomto kontexte sa opätovne odvolávam na Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 9Sžso/31/2011 zo dňa\n29.3.2012 ......“\n29. Podľa citovaného rozsudku Najvyššieho súdu\n„Nárok na dávku v nezamestnanosti (ďalej len „dávka“) vzniká odo dňa splnenia podmienok\nustanovených týmto zákonom, ak tento zákon neustanovuje inak. Nárok na dávku zamestnanca nezávisí\nod plnenia povinností zamestnávateľa platiť a odvádzať poistné na nemocenské poistenie .......“\na v súlade s cieľom zák. č. 461/2003 Z.z. si adresát sociálnych dávok svoje nároky uplatňuje na základe\nsvojho presvedčenia o splnení hmotnoprávnych podmienok, napríklad na základe žiadosti (najmä §\n\n184 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z.). Následne až potom koná správny orgán, ktorý preveruje splnenie\nkonkrétnych zákonných podmienok pre uplatnenie nároku na dávku.\n30. Obdobný záver vyplýva Najvyššiemu súdu zo slovného spojenia „zákonné nároky, ktorými si môžu\nzabezpečiť základné životné podmienky a pomôcť si v hmotnej núdzi“ obsiahnutého v ustanovení § 9\nods. 1 zák. č. 599/2003 Z.z. Uvedený text zdôrazňuje iba také nároky, ktoré presvedčujú ich adresátov,\nže budú úspešní pri ich získaní ako príjmov či pôžitkov (benefitov), ktoré im súčasne pomôžu v ich ťaživej\nsituácii (zabezpečenie základných životných podmienok pre existenciu a pomoci v hmotnej núdzi).\nJe potom úlohou žalovaného, aby ako predbežnú otázku preveril možné nekonanie žalobcu s dôrazom\nna to, či v jeho konkrétnom prípade sú všetky podmienky na uplatnenie mu prislúchajúceho nároku\nnepochybne splnené s tým, že ide o zákonné nároky žalobcu umožňujúce mu zabezpečiť základné\nživotné podmienky a pomôcť si v hmotnej núdzi. Iba takýto postup správneho orgánu by vyhovoval\nprincípu právnej istoty (žalobcom spomenuté stanovisko Najvyššieho súdu R.č. 102/2011). Opačný\nprístup svedčí o nesprávnej aplikácii ustanovení § 9 zák. č. 599/2003 Z.z.\nPodľa § 9 ods. 1 zák. č. 599/2003 Z.z. v tom čase platnom znení platí, že ak si občan v hmotnej\nnúdzi a fyzické osoby, ktoré sa s občanom v hmotnej núdzi spoločne posudzujú, neuplatnia svoje\nzákonné nároky, ktorými si môžu zabezpečiť základné životné podmienky a pomôcť si v hmotnej núdzi,\nnepovažujú sa za občanov v hmotnej núdzi.\nPodľa § 9 ods. 2 zák. č. 599/2003 Z.z. v citovanom znení zákonnými nárokmi podľa odseku 1,\nktorých uplatnením je možné zabezpečiť si základné životné podmienky a pomôcť si v hmotnej\nnúdzi, sú výživné podľa osobitného predpisu, 15) náhradné výživné podľa osobitného predpisu, 15a)\nnáhrada príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca podľa osobitného predpisu, 16)\ndávky nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia, úrazového poistenia, garančného poistenia\na poistenia v nezamestnanosti podľa osobitného predpisu, 17) nároky z pracovnoprávnych vzťahov, 18)\ndávky výsluhového zabezpečenia 19) a opakované štátne sociálne dávky podľa osobitných predpisov,\n20) okrem prídavku na dieťa.\n31. Najvyššiemu súdu z pripojeného administratívneho spisu ako aj z argumentácie krajského súdu\nvyplýva, že žalovaný tak nekonal a krajský súd sa uspokojil s konštatovaním, že žalobca si urobil sám\nprávny záver o tom, či spĺňa podmienky na dávku v nezamestnanosti, čo krajský súd následne vyhodnotil\nako nesprávny názor žalobcu.\nNajvyšší súd však musí zdôrazniť, že ak žalobca predložil písomne sformulovaný a odôvodnený názor,\nprečo si neuplatnil zákonnú dávku (v tomto prípade ide o dávku v nezamestnanosti podľa § 104 a nasl.\nzák. č. 461/2003 Z.z.) napríklad vo forme „čestného prehlásenia“ (list č. 12), bolo úlohou správneho\norgánu preveriť správnosť tohto tvrdenia a pripojených argumentov týkajúcich sa aplikácie postupne\nodsekov 1, 2, 3 v § 104 zák. č. 461/2003 Z.z.\n32. Hore uvedené právne názory jednoznačne potvrdzujú právny názor Najvyššieho súdu o nesprávnom\nprávnom posúdení veci správnym orgánom, čo vedie k porušeniu zásady dobrého výkonu verejnej\nsprávy.\nNa záver Najvyšší súd uvádza, že nakoľko išlo o základnú argumentáciu žalobcu, ktorá sa týkala\nnesprávneho právneho výkladu zo strany žalovaného a ktorá vymedzovala rámec meritórneho súdneho\nprieskumu, ostatné jeho odvolacie námietky ako aj námietky iných osôb boli týmto skonzumované. Preto\nsa Najvyšší súd inými námietkami ďalej nezaoberal.\nV.\n33. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok\nžalobcu a stanoviska žalovaného ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich predchádzajúcich\nrozhodnutiach, najmä už v citovanom rozhodnutí sp.zn. 9 Sžso/31/2011, pri ktorom Najvyšší súd nezistil\n\nžiaden relevantný dôvod, aby sa pri rešpektovaní princípu právnej istoty od neho odchýlil (napríklad\nzásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného\nzjednocovacieho stanoviska), s oznámením termínu vyhlásenia rozsudku postupom podľa §156 ods. l\na 3 O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.\nBude preto úlohou žalovaného v ďalšom konaní v zmysle hore uvedených právnych názorov a s\nprihliadnutím na súčasné skutočnosti u žalobcu v novom konaní rozhodnúť o jeho žiadosti.\n34. Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade so zásadou hospodárnosti súdneho konania ako aj so\nsvojou dlhodobo ustálenou praxou neuviedol vo výroku zrušujúceho rozsudku zákonné ustanovenie,\npodľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené (§ 250j ods. 4 prvá veta O.s.p.), nakoľko\ndôvodom podania tejto informácie súdom je v zmysle § 250j ods. 4 veta druhá O.s.p. poskytnúť podklady\npre posúdenie prípustnosti možného odvolania proti rozsudku súdu. Nakoľko proti rozhodnutiam\nNajvyššieho súdu vydaným v správnom súdnictve sú generálne (§ 246c ods. 1 O.s.p.) ale aj špeciálne\n(§ 250ja ods. 6 O.s.p.) prípustné opravné prostriedky iba vo výnimočných prípadoch (§ 250ja ods. 5\nO.s.p.), a tento prípad v prejednávanej veci nenastal, potom nie je možné ust. § 250j ods. 4 O.s.p. na\nvýroky rozhodnutí Najvyššieho súdu aplikovať.\nPodľa § 250ja ods. 5 O.s.p. Proti rozsudku súdu podľa § 250j ods. 5 je prípustný opravný prostriedok\npodľa štvrtej časti, ak nie je ustanovené inak.\n35. O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojitosti\ns § 250k ods. 1 a § 246c ods. 1 O.s.p., podľa ktorého iba úspešný žalobca má právo na náhradu\ntrov tohto konania, čo v tomto súdnom prieskume nastalo. Podmienkou pre priznanie náhrady trov\nprávneho zastúpenia je ich doloženie do spisu počas konania alebo dovyčíslenie v 3 - dňovej lehote\npo vyhlásení rozsudku. V prípade iných trov konania úspešného žalobcu mu súd prizná náhradu trov\nkonania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia.\nPodľa § 151 ods. 1 O.s.p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v\nrozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný\ntrovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.\nPodľa § 151 ods. 2 O.s.p. platí, že ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná\nnáhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho\nzastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd\nmu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady\ntrov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.\n\n36. Nakoľko úspešný žalobca nebol zastúpený advokátom a zo spisu nevyplynuli pre konajúci súd žiadne\nvynaložené trovy konania, nemohla byť žalobcovi priznaná žiadna výška náhrady.\n\n37. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania,\nlebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni\nsúdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle\n§ 250i ods. 2 O.s.p. (úprava práv týkajúcich sa práv sociálnej ochrany je spojená s verejnoprávnymi\nvzťahmi), charakter konania si nepredurčoval požiadavku nutnosti v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p.\nvykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.\n\nZ uvedeného dôvodu nemohol ani vyhovieť návrhu (žiadosti) z 05.11.2013 - na nariadenie prejednania\nveci odvolacím súdom v prítomnosti účastníkov podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd.\n\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}