{"guid": "577c8ecc-81d3-444b-810b-5b34bc269447:8b701d1a-465f-4fcf-be1a-7e1b493e03de", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:3108209005.1", "spisova_znacka": "7MCdo/4/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7MCdo/4/2013 z 19. 2. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 19. februára 2014, sp. zn. 7MCdo/4/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:3108209005.1", "identifikacne_cislo": "3108209005", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Marián Sluk", "sudca_id": 411, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-marian-sluk-411", "datum_vydania": "2014-02-19", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-44", "nazov": "§ 44 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-44", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-44"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-47", "nazov": "§ 47 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-47", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-123", "nazov": "§ 123 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-123", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-123"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-130", "nazov": "§ 130 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-130", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-130"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-132", "nazov": "§ 132 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-132", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-132"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-134", "nazov": "§ 134 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-134", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-134"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-80", "nazov": "§ 80 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-80", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-80"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-44", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-47", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-123", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-130", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-132", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-134", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-80"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/8b701d1a-465f-4fcf-be1a-7e1b493e03de", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:3108209005.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:3108209005.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:3108209005.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7MCdo/4/2013\n3108209005\n19. 02. 2014\nJUDr. Marián Sluk\nECLI:SK:NSSR:2014:3108209005.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Górásza a\nsudcov JUDr. Mariána Sluka, PhD. a JUDr. Oľgy Trnkovej, v právnej veci žalobcu Mesta Trenčín, Mierové\nnámestie č. 2, IČO: 00 312 037, proti žalovanému A. O., bývajúcemu v T., o určenie vlastníckeho práva,\nvedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 21C 57/2008, o mimoriadnom dovolaní generálneho\nprokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu Trenčín z 31. mája 2010, č. k. 21C\n57/2008-107 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne z 26. januára 2012, sp. zn. 19Co\n354/2010, takto\nrozhodol:\nMimoriadne dovolanie z a m i e t a .\nŽalobcovi nepriznáva náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní.\nodôvodnenie:\nOkresný súd Trenčín rozsudkom z 31. mája 2010, č. k. 21C 57/2008-107 určil, že žalobca je vlastníkom\nparcely registra C číslo XXXX/X vo výmere XXX m2, parcely registra C číslo XXXX/X. vo výmere\nXX m2 a parcely registra E číslo XXXX/X vo výmere XXX m2, zapísaných na liste vlastníctva č.\nXXXX katastrálneho územia T. v podiele 1/1 (ďalej len „nehnuteľnosti“) a žalovanému uložil povinnosť\nnahradiť žalobcovi trovy konania v sume 132,78 €. Z vykonaného dokazovania zistil, že 14. augusta 1974\nbola medzi žalovaným ako predávajúcim a Československým štátom, vtedy zastúpeným Okresným\nnárodným výborom v Trenčíne, ako kupujúcim uzavretá kúpna zmluva, predmetom ktorej bol prevod\nvlastníckeho práva k časti pozemku parcely číslo XXXX/X vo výmere XX m2 za kúpnu cenu 599,20 Kčs a\n9. októbra 1974 bola medzi rovnakými účastníkmi uzavretá ďalšia kúpna zmluva, predmetom ktorej bol\nprevod vlastníckeho práva k časti pozemku parcely číslo XXXX/X vo výmere XXX m2 za kúpnu cenu\n16 739,90 Kčs. Z listín označených ako „Prevedenie finančného poukazu“ z 25. októbra 1974 mal súd\npreukázané vyplatenie oboch kúpnych cien žalovanému. Tvrdenie žalovaného o nevyplatení kúpnych\ncien súd považoval za účelové a pri posudzovaní otázky (ne)platnosti kúpnych zmlúv za irelevantné.\nVykonanou ohliadkou zistil, že dotknutá parcela číslo XXXX/X slúži ako verejné priestranstvo, nie je\noplotená a je komukoľvek prístupná. Vychádzajúc z vtedy platných ustanovení Občianskeho zákonníka\n§ 134 ods.1, § 132 ods. 1 a § 130 ods. 1 (ďalej len „OZ“) dospel k záveru, že v tomto prípade na\nzáklade kúpnej zmluvy z 9. októbra 1974 nedošlo k platnému a účinnému prevodu nehnuteľností,\npretože právny predchodca žalobcu nebol v tom čase zapísaný ako vlastník do evidencie nehnuteľnosti\nvedenej strediskom geodézie. Stav nasledujúci po uzavretí kúpnej zmluvy súd vyhodnotil, ako oprávnenú\na dobromyseľnú držbu kupujúceho (štátu) trvajúcu po zákonom stanovený čas. Konštatujúc naplnenie\npodmienky v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p., určovacej žalobe vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa\n§ 142 ods. 1 O.s.p.\n\nNa odvolanie žalovaného Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 26. januára 2012,\nsp. zn. 19Co\n354/2010 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.) a žalobcovi nepriznal náhradu\ntrov odvolacieho konania. Zopakoval dokazovanie prečítaním kúpnych zmlúv zo 14. augusta 1974 a\nz 9. októbra 1974 v zmysle § 213 ods. 3 O.s.p., a zároveň v súlade s § 213 ods. 2 O.s.p. umožnil\núčastníkom konania vyjadriť sa k použitiu ustanovenia § 134 ods. 2 OZ účinného do 31. marca 1983,\n§ 868 OZ a článku II. bod 9 Inštrukcie Ministerstva spravodlivosti a Ministerstva poľnohospodárstva,\nlesného a vodného hospodárstva č. 8 z 19. mája 1964 Zb., ktorou sa vykonáva smernica o postupe\npri registrácii zmlúv na štátnych notárstvach a pri dávaní súhlasu na prevod a nájmy niektorých\ndruhov nehnuteľností okresnými národnými výbormi (Registračná smernica). Z prechodných ustanovení\nObčianskeho zákonníka k úpravám účinným od 1. januára 1992 vyplýva, že vznik právnych vzťahov,\nako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 1992 sa posudzujú podľa doterajších predpisov (§ 868\nOZ). Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia bolo potrebné na daný právny vzťah aplikovať\nObčiansky zákonník v znení účinnom do 31. marca 1983. Prevody nehnuteľností podľa Občianskeho\nzákonníka účinného do 31. marca 1983\nv § 134 vyslovili zásadu, že k zmluve o prevode\nnehnuteľností je potrebná registrácia štátnym notárstvom a vlastníctvo prechádza registráciou zmluvy.\nRegistrácia zmluvy o prevode nehnuteľností mala konštitutívny charakter, ktorým sa dovŕšil proces\nvytvorenia právne účinnej zmluvy spôsobujúcej prevod vlastníckeho práva, ktorý začal uzavretím zmluvy,\nt. j. súhlasným prejavom vôle účastníkov, vyžadoval písomnú formu a prejavy účastníkov museli byť na\ntej istej listine. Vlastnícke právo sa previedlo dňom, ktorý bol uvedený v registrácii zmluvy na doložke\nvyznačenej na prvopis zmluvy, kde je uvedené rozhodnutie o registrácií. Registrácii štátnym notárstvom\nvšak nepodliehali zmluvy o prevode nehnuteľností\ndo socialistického spoločenského\nvlastníctva, ani prechod spôsobený rozhodnutím štátneho orgánu. Táto skutočnosť nesporne vyplýva\nz článku II. bod 9 Inštrukcie Ministerstva spravodlivosti a Ministerstva poľnohospodárstva, lesného a\nvodného hospodárstva č. 8\nz 19. mája 1964 Zb., ktorou sa vykonáva smernica o postupe\npri registrácii zmlúv na štátnych notárstvach a pri dávaní súhlasu na prevod a nájmy niektorých druhov\nnehnuteľností okresnými národnými výbormi (Registračná smernica). Predchodca žalobcu, ktorým bol\nČeskoslovenský štát zastúpený Okresným národným výborom v Trenčíne, sa stal vlastníkom sporných\nnehnuteľností podpisom oboznámených kúpnych zmlúv. Vtedajšie orgány geodézie zabezpečovali v\nčase uzavretia uvedených kúpnych zmlúv evidenciu nehnuteľností. Údaje evidencie nehnuteľností\nboli záväzné len pre plánovanie a riadenie poľnohospodárskej výroby, pre výkazníctvo a štatistiku\no poľnohospodárskom, lesnom a pôdnom fonde,\npre prehľady nehnuteľností vedené\nsocialistickými organizáciami a boli podkladom\npre spisovanie zmlúv a iných listín\no nehnuteľnostiach. Zákon č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností, účinný v čase uzavretia kúpnych\nzmlúv, mal výlučne evidenčný charakter. Tvrdenie žalovaného, že po lustrácii zbierky listín za roky 1974\naž 1976 v katastrálnom území T. Katastrálnym úradom T. sa nenašli originály kúpnych zmlúv, a preto\nnedošlo k vyznačeniu vlastníckeho práva právneho predchodcu žalobcu, je za zisteného skutkového\nstavu právne bezvýznamné. Z uvedeného je nesporné, že Československý štát nadobudol vlastnícke\nprávo k sporným nehnuteľnostiam dňom podpísania kúpnych zmlúv uzavretých\nso žalovaným,\nbez ohľadu na vyznačenie jeho vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľností. Prechod vlastníckeho\npráva sporných nehnuteľností na žalobcu je nespochybniteľný s poukazom na § 2 zákona č. 138/1991\nZb. o majetku obcí. Uvedený právny záver žalovaný vo svojom vyjadrení na výzvu odvolacieho súdu\npodľa § 213 ods. 2 O.s.p. zásadným spôsobom nespochybnil, tvrdil však, že vlastnícke právo k sporným\nnehnuteľnostiam vydržal v súlade s § 130 ods. 1 a § 132 ods. 1 OZ, keď tieto dobromyseľne, nepretržite\na nerušene užíval od ich nadobudnutia v dedičskom konaní po svojich právnych predchodcoch až\ndo roku 2007, kedy vyzval žalobkyňu k majetkovému vysporiadaniu pozemkov. K tejto námietke žalobcu\nodvolací (m.i.) uviedol, že vlastníctvo je v našom právnom poriadku chápané ako najvyššia právna moc\nnad vecou. Tento obsah vlastníckeho práva je vyjadrený priamo v ustanovení § 123 OZ. Vydržanie je\nosobitný spôsob nadobudnutia vlastníctva.\nV prípade splnenia zákonom určených podmienok\ndochádza k nemu priamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu rozhodnutie štátneho orgánu. K tomu, aby\nbolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, musia byť splnené zároveň zákonné predpoklady,\na to a/ nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, b/ nepretržitosť vydržacej\ndoby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom ustanovenej doby, c/\nspôsobilý predmet vydržania. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky\nokolnosti dobromyseľný, že mu vec, alebo právo patrí. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná\naj z objektívneho hľadiska, t. j., či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím\nna okolnosti konkrétneho prípadu\nna každom subjekte požadovať, mal alebo mohol\nmať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Medzi základné okolnosti,\nktoré budú svedčiť o oprávnenosti držby veci, patrí aj okolnosť, ako vec nadobudol - či mu svedčí\n\nnejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám o sebe podkladom pre\nvydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby\npráva. V danej veci je nesporné, že oprávnenosť držby a dobromyseľnosť držby sporných nehnuteľností\nžalovaným nie je a nemôže byť daná vzhľadom na existenciu kúpnych zmlúv zo 14. augusta 1974\na z 9. októbra 1974. Žalovaný nepreukázal a ani netvrdil existenciu právneho dôvodu (titulu),\nna základe ktorého by mu mohlo vzniknúť vlastnícke právo. Samotné prípadné užívanie sporných\nnehnuteľností žalovaným bez súvisiaceho právneho úkonu, ktorým by došlo k prevodu vlastníckeho\npráva na žalovaného (dedičské rozhodnutie nesporne predchádzalo kúpnym zmluvám uzavretým\nmedzi žalovaným a právnym predchodcom žalobcu) a vyvodzovanie dobromyseľnosti žalovaného len\ns poukazom na dlhodobé nerušené užívanie sporných častí nehnuteľností bez akéhokoľvek titulu, je v\nrozpore s úpravou inštitútu vydržania. Žalovaného námietku spočívajúcu v tvrdení, že vlastnícke právo\nk sporným nehnuteľnostiam vydržal v súlade s § 132 ods. 1 a\n§ 130 ods. 1 OZ nepovažoval za\ndôvodnú. Na tomto právnom závere nemôže nič zmeniť ani uplynutie prekluzívnych lehôt podľa zákona\nč. 87/1991 Zb. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. O trovách\nkonania rozhodol podľa § 224 ods. 1, 2 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a § 150 ods. 1 O.s.p.\nNa základe podnetu žalovaného napadol generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len\n„generálny prokurátor“) mimoriadnym dovolaním uvedené rozsudky súdov oboch nižších stupňov z\ndôvodu, že tieto spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. l písm. c/ O.s.p.), a\npreto ich navrhol zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu Trenčín\nna ďalšie konanie.\nUviedol, že súdy nesprávne posúdili otázku získania vlastníctva pozemkov štátom v rozhodnej dobe\na v nadväznosti na uvedené nesprávne posúdili oprávnenosť držby žalovaným ako predpokladu\npre nadobudnutie jeho vlastníckeho práva vydržaním pozemkov. Vychádzal z ustanovenia § 134\nods. 2 OZ v znení účinnom k 31. marcu 1983 („K zmluve o prevode nehnuteľnosti je potrebná jej\nregistrácia štátnym notárstvom. Vlastníctvo prechádza registráciou zmluvy.''). Podľa názoru generálneho\nprokurátora výnimka vzťahujúca sa k nadobúdaniu nehnuteľnosti do socialistického spoločenského\nvlastníctva, pre ktoré sa registrácia zmluvy nevyžadovala, nevyplývala zo znenia registračnej smernice\nvydanej\npre štátnych notárov, ako to nesprávne usúdil odvolací súd, pretože táto nemala\nvšeobecne záväzný charakter, relevantnou z tohto pohľadu bolo len znenie § 134 OZ. Nejasnosť\nvtedajšej zákonnej právnej úpravy dopĺňalo i znenie zákona č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve a o\nkonaní pred štátnym notárstvom, ktoré v § 61 až § 65 upravovalo len registráciu zmluvy vo všeobecnosti.\nZákonodarca si zrejme túto okolnosť uvedomil, keď v rámci novely Občianskeho zákonníka zákonom č.\n131/1982 Zb. účinnej od 1. apríla 1983 zmenil § 134\nods. 2 OZ nasledovne: „ Ak sa nehnuteľná vec\nprevádza na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo účinnosťou zmluvy; na jej účinnosť je potrebná\nregistrácia štátnym notárstvom, ak nejde o prevod do, socialistického vlastníctva.“ Až od 1. apríla\nl983 bolo priamo v zákonnom texte expressis verbis vyjadrené, že pre nadobudnutie nehnuteľnosti\ndo socialistického vlastníctva sa nevyžaduje registrácia zmluvy. I keď samotný zápis vlastníctva do\nevidencie nehnuteľností nemal konštitutívny účinok, slúžil ako podklad pre spisovanie zmlúv a iných\nlistín o nehnuteľnostiach (§ 6 zákona č. 22/1964 Zb. o evidencii nehnuteľností) a prihliadalo naň i štátne\nnotárstvo v registračnom konaní (§ 63 ods. 2 zákona č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve a o konaní pred\nštátnym notárstvom). Na základe vyššie uvedeného možno skonštatovať, že štát sa síce formálne stal\nvlastníkom sporných pozemkov, avšak za takých skutkových a právnych skutočností, ktoré jednoznačne\nboli spôsobilé založiť oprávnenú držbu žalovaného, ktorá viedla až k spätnému získaniu vlastníctva\ntýchto pozemkov z jeho strany ich vydržaním (§ 130 ods. 1 OZ). Generálny prokurátor sa nestotožnil\nso záverom odvolacieho súdu, že v danom prípade neboli splnené podmienky ohľadom existencie\noprávnenej držby žalovaným. Oprávnená držba sa totiž nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny\ndôvod, stačí, ak tu bol domnelý právny dôvod, teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky\nokolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí. Žalovaný odvodzoval takýto domnelý právny\ntitul od svojho presvedčenia, že kúpne zmluvy neboli platne uzatvorené a on teda nikdy neprestal byť\nvlastníkom sporných pozemkov. Predpokladom takéhoto presvedčenia žalovaného bola objektívna\nskutočnosť, že štát zápis vlastníctva sporných pozemkov vo svoj prospech do evidencie nehnuteľností\na následne i katastra nehnuteľností nikdy nezabezpečil, hoci zo zákona takúto povinnosť mal. Oba\ntieto verejné registre pritom predstavovali základný zdroj informácií o vlastníctve nehnuteľností. Pokiaľ\nteda vlastníctvo nesvedčalo v zmysle evidencie nehnuteľností a následne i katastra nehnuteľností v\nprospech štátu, resp. neskôr v prospech žalobcu, mohol sa žalovaný dôvodne domnievať, že k riadnemu\nprevodu nedošlo. Táto domnienka sa totiž odvíjala od záveru, že nakoniec napriek podpisu kúpnych\nzmlúv nedošlo k vzájomnému plneniu medzi zmluvnými stranami. Na jednej strane totiž nebol vykonaný\nzápis vlastníctva v prospech štátu v evidencii nehnuteľností, resp. katastri nehnuteľností a na strane\n\ndruhej za sporné pozemky nebolo žalovanému vôbec zaplatené. V celom súdnom konaní nebol totiž\nvyprodukovaný žiaden dôkaz jednoznačne potvrdzujúci prevzatie kúpnej ceny žalovaným. I keď je\nzrejmé, že nezaplatenie kúpnej ceny samo o sebe nemá za následok neplatnosť daných kúpnych\nzmlúv, v kontexte daného prípadu je ďalšou objektívnou skutočnosťou, od ktorej sa tiež mohla odvíjať\ndobromyseľnosť žalovaného. Rovnakou, avšak subjektívnou skutočnosťou je nakoniec aj vyloženie si\nsamotnej potreby registrácie kúpnych zmlúv z pohľadu žalovaného. U tohto sa totiž nejedná o osobu\ns právnickým vzdelaním ani o osobu s vysokoškolským vzdelaním, resp. osobu znalú problematiky\nnakladania s nehnuteľnosťami. Ak pritom boli právne vzťahy v danej veci spôsobilé viesť k rôznym\nprávnym záverom u samotných konajúcich súdov, resp. Správy katastra T. v rámci zostavovania a\nschvaľovania registra obnovenej evidencie pozemkov (ROEP), mohol sa i odporca ako právny laik\nvzhľadom k okolnostiam prípadu dôvodne dobromyseľne domnievať, že i pre absentujúcu registráciu\nštátnym notárstvom uzavreté zmluvy nemohli vyvolať nimi zamýšľaný následok, inak povedané, že\nnedošlo k platnému prevodu pozemkov. S odkazom na uvedené sa preto musí javiť, že zo strany\nžalovaného boli naplnené objektívne i subjektívne predpoklady vzťahujúce sa k dobromyseľnosti\nohľadom existencie jeho vlastníctva k sporným pozemkom.\nPri posudzovaní\ndaného prípadu je zároveň potrebné do úvahy zobrať aj skutočnosť, že žalovaný sporné pozemky\nužíval nepretržite a nerušene vyše 34 rokov, rátajúc od uzavretia kúpnych zmlúv do podania návrhu na\nsúd. Od zápisu registra obnovenej evidencie pozemkov (ROEP) do katastra nehnuteľností bol pritom\nžalovaný zapísaný ako vlastník aj v katastri nehnuteľností a práve neochvejná viera v existenciu tohto\njeho vlastníctva bola i dôvodom jeho výzvy z 15. júna 2007 adresovanej žalobcovi, ktorá zrejme bola\npohnútkou pre podanie žaloby na súd v tejto veci. Zároveň je potrebné zvýrazniť, že namietaný rozsudok\nodvolacieho súdu nespĺňa ani atribút spravodlivosti v zmysle § 1 a § 153d ods. 1 O.s.p., keďže je v\nrozpore s jedným zo základných princípov občianskeho hmotného práva „nemo turpitudinem suam\nallegare potest“ (nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti). Podstata nepoctivého konania\nv danom prípade spočíva v nekonaní štátu ohľadom zapísania vlastníctva sporných pozemkov do\nevidencie nehnuteľností. V dôsledku tejto skutočnosti totiž žalovaný stratil prípadnú možnosť domôcť\nsa vydania týchto pozemkov v rámci reštitúcií v zmysle § 6 ods. 1 písm. g/ zákona č. 87/1991 Zb. o\nmimosúdnych rehabilitáciách. Nárok na vydanie bolo totiž v zmysle § 5 ods. 2 daného zákona možné\nuplatniť len v prekluzívnej lehote do 1. októbra l991. Žalovaný sa však v danej dobe na základe všetkých\npopísaných skutočností oprávnene domnieval, že nikdy neprestal byť vlastníkom sporných pozemkov.\nNa základe vyššie uvedeného generálny prokurátor dospel k záveru, že žalovaný sa uplynutím 10 ročnej\nvydržacej doby v roku 1984 zmysle § 134, § 865 ods. 3 OZ spätne stal vlastníkom sporných pozemkov\nv dôsledku vydržania. Práve v nesprávnom právnom posúdení tohto vydržania spočíva aj podstata\nporušenia zákona zo strany napadnutých súdnych rozhodnutí.\nŽalobca a žalovaný sa k mimoriadnemu dovolaniu nevyjadrili.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní\n(§ 10a ods.\n3 O.s.p.) po zistení, že tento opravný prostriedok podal generálny prokurátor\n(§ 243e ods. 1\nO.s.p.) v lehote jedného roka (§ 243g O.s.p.) proti rozhodnutiam, ktoré môže napadnúť týmto opravným\nprostriedkom, preskúmal napadnuté rozsudky bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2\nO.s.p. v spojení s § 243a ods. 1 O.s.p.) v rozsahu podľa § 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.\na dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie nie je opodstatnené.\nV zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu\nza podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je\npostihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva v\nnesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní\nuplatnenými dôvodmi. Na výskyt procesných vád konania vymenovaných v § 237 O.s.p. a tiež tzv. iných\nprocesných vád konania majúcich za následok nesprávne rozhodnutie vo veci prihliada najvyšší súd v\nkonaní o mimoriadnom dovolaní (viď § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.) aj\nbez\nzreteľa na to, či boli alebo neboli v tomto mimoriadnom opravnom prostriedku uplatnené. Dovolacie\ndôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného\nprostriedku.\n\n1. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.)\nskúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou\nz procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil\nsa Najvyšší súd Slovenskej republiky\nlen na posúdenie dovolacích dôvodov uvedených výslovne v mimoriadnom dovolaní generálneho\nprokurátora, ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád\nvymenovaných v § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vždy vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí\ndo právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom\nkonania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa\nuž prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie\nkonania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť\nkonať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto\nsamosudcu rozhodoval senát. Vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli generálnym prokurátorom tvrdené\na ich existencia v konaní o mimoriadnom dovolaní nevyšla najavo.\n2. So zreteľom na zákonnú povinnosť (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.)\nskúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie súdu nebolo vydané v konaní postihnutom tzv. inou vadou\nkonania, zaoberal sa Najvyšší súd Slovenskej republiky\naj otázkou, či konanie v danej veci\nnie je postihnuté procesnou vadou takejto povahy. Inou vadou konania (§ 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p.) je\nprocesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p., nezakladá zmätočnosť\nrozhodnutia. Jej základom\nje porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu\nv občianskom súdnom konaní a dôsledkom vecná nesprávnosť rozhodnutia. Literatúra i doktrína sa\nzhodujú v tom, že „inou vadou konania“ (error in procedendo) sa rozumie porušenie ustanovenia zákona\nupravujúceho konanie od začiatku až do skončenia, ako príklady sa uvádzajú nezisťovanie skutočností\npodstatných pre rozhodnutie, porušenie ustanovení o vykonávaní jednotlivých dôkazov, nesprávne\nmeritórne rozhodnutie namiesto odmietnutia alebo zastavenia konania, nesprávne vyhodnotenie určitej\nskutočnosti ako nespornej, prípadne všeobecne známej, a na to nadväzujúce nevykonanie navrhnutého\ndôkazu alebo nedostatok predpísaných poučení.\nV mimoriadnom dovolaní sa neuvádza, že konanie v danej veci má byť postihnuté inou vadou, ktorá\nmala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a z obsahu spisu jej existencia nevyplýva, preto ani\ndovolací dôvod v zmysle § 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p. nie je daný.\n3. K námietke v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, že rozsudky súdu prvého stupňa i\nsúdu odvolacieho spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.),\ntreba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej\nzo skutkových zistení\nvyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym\nprávnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva\nna zistený skutkový stav. O\nnesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak\nsíce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových\nzáverov vyvodil nesprávne právne závery.\nV mimoriadnom dovolaní sa v podstate uvádza, že súdy pri rozhodovaní o určení vlastníckeho práva\nk nehnuteľnostiam (k pozemkom) nesprávne vyriešili (ako predbežnú) otázku prevodu nehnuteľností v\nroku 1974 z predávajúceho na kupujúceho, nesprávne vyriešili aj otázku vydržania vlastníckeho práva\nk nehnuteľnostiam žalovaným po ich prevode v roku 1974, ktorý sa mal stať z tohto titulu ich vlastníkom\nv roku 1984.\nZ obsahu odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu i súdu prvého stupňa\nsúdu vyplýva, že 14. augusta 1974 bola medzi žalovaným ako predávajúcim a Československým štátom\nvedy zastúpeným Okresným národným výborom v Trenčíne ako kupujúcim uzavretá kúpna zmluva,\npredmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k časti pozemku parcely číslo XXXX/X vo výmere XX\nm2 za kúpnu cenu 599,20 Kčs a 9. októbra 1974 bola medzi rovnakými účastníkmi uzavretá ďalšia\nkúpna zmluva, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k časti pozemku parcele číslo XXXX/\nX vo výmere XXX m2 za kúpnu cenu 16 739,90 Kčs.\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že obe zmluvy boli uzavreté v písomnej forme a podpisy\npredávajúceho na nich boli úradne overené. Zo zmlúv vyplýva i to, že kúpnu cenu vyplatí kupujúci\nprostredníctvom Štátnej sporiteľne v Trenčíne (čl. III zmlúv). Žalobca v konaní predložil listinu označenú\nako „Prevedenie finančného poukazu“ z 9. októbra 1974 (č. l. 7 súdneho spisu) v ktorom Stavoinvesta\nIPO Štátnej sporiteľni v Trenčíne oznamuje, že Okresný národný výbor v Trenčíne poukazuje na\nkonkrétny účet štátnej sporiteľne kúpnu cenu 16 734,90 Kčs (z kúpnej zmluvy z 9. októbra 1974\npre výstavbu 120 bytových jednotiek Novinky - Trenčín - II. etapa), ktorú žiada pripísať v prospech\nvkladového účtu príjemcu: A. O., T. v zmysle § 6 vyhlášky č. 72/1964 Zb. o odplatnom nadobúdaní vecí\nsocialistickými organizáciami od občanov a súkromných právnických osôb (v jej § 6 ods. 1 sa pritom\nuvádza: „Peňažnú odplatu vyplatí organizácia občanovi voľne, a to v hotovosti, alebo ak občan má\nvkladový účet v štátnej sporiteľni a oznámi organizácii jeho číslo, bezhotovostne. Odplatu vyššiu ako\n5000,- Kčs uhradí organizácia však vždy prostredníctvom štátnej sporiteľne, ktorú občan organizácii\noznačí.“).\nGenerálny prokurátor svoj názor o nesprávnom vyriešení predbežnej otázky odvolacím súdom o\nprevode nehnuteľností v roku 1974 z predávajúceho na kupujúceho opiera o záver, že k nadobúdaniu\nnehnuteľnosti do vlastníctva štátu (t. j. do socialistického spoločenského vlastníctva), a teda pre účinnosť\nzmluvy o prevode nehnuteľnej veci do socialistického vlastníctva sa vyžadovala jej registrácia štátnym\nnotárstvom, k čomu nedošlo. Vychádzal pritom z doslovného znenia § 134 ods. 2 OZ v znení do 31.\nmarca 1983. Generálny prokurátor správnosť svojho právneho záveru teda opiera o doslovný výklad\nprávnej normy (§ 134 OZ), ktorá mala byť na danú vec aplikovaná.\nPodľa ustanovenia § 47 OZ (v znení účinnom do 31. marca 1983), ak sa účastníci\nv predpísanej\nforme zhodli na obsahu zmluvy a na jej vznik je potrebné ešte rozhodnutie príslušného orgánu, sú svojimi\nprejavmi viazaní až do tohto rozhodnutia. Ak je rozhodnutie záporné, k zmluve nedôjde.\nPodľa ustanovenia § 134 ods. 2 OZ v znení účinnom do 31. marca 1983, (ďalej len „§ 134 ods. 2 OZ“),\nk zmluve o prevode nehnuteľnosti je potrebná jej registrácia štátnym notárstvom. Vlastníctvo prechádza\nregistráciou zmluvy.\nPre účely predmetného dovolacieho konania a zorientovania sa v právnej problematike je vhodné uviesť,\nže pôvodná koncepcia Občianskeho zákonníka z roku 1964 vychádzala\nz tzv. socialistického\npráva a preto inak ako dnes vnímala i klasifikovala majetkové a vlastnícke vzťahy. Štátne socialistické\nvlastníctvo bolo základnou a najvyššou formou vlastníctva, popri ňom ako jeho ďalšia forma stálo\ndružstevné vlastníctvo, tretiu formu tvorilo osobné vlastníctvo definované, ako súkromné vlastníctvo\nspotrebného charakteru občanov. Napokon v ustanoveniach § 489 a § 490 OZ sa spomínalo tiež\nsúkromné vlastníctvo, ktoré sa označovalo ako individuálne vlastníctvo k veciam, ktoré nie sú predmetom\nosobného vlastníctva.\nSocialistické spoločenské vlastníctvo (§ 123 OZ účinného do 31. marca 1983) požívalo iný režim\nprávnej úpravy i ochrany ako osobné vlastníctvo (§ 127 až §135 OZ účinného do 31. marca 1983).\nDôsledkom tohto bolo i to, že spôsoby nadobúdania osobného vlastníctva sa odlišovali od štátneho, tzv.\nsocialistického spoločenského vlastníctva. Takouto odlišnosťou bola aj podmienka registrácie zmlúv o\nprevode nehnuteľností, ktorá sa vyžadovala vždy, pokiaľ išlo o prevod vlastníctva nehnuteľnej veci do\nosobného vlastníctva a nevyžadovala sa pokiaľ išlo o prevod vlastníctva nehnuteľnej veci do štátneho,\ntzv. socialistického vlastníctva (porovnaj napr. Bičovský, J.: Občanský zákonník I., 2 doplnené vydanie,\nPanorama, Praha, 1979 str. 128; Bičovský, J.: Základní předpisy občanskoprávní, Orbis-Praha, 1974,\nstr. 167).\nK ustanoveniam § 46 ods. 1, § 47, § 135 a § 490 ods. 2 OZ zaujal stanovisko Najvyšší súd ČSSR (Cpjf\n55/75 zo 16. júla 1976), v ňom (m.i.) uviedol, že k prevodu nehnuteľností\ndo socialistického\nspoločenského vlastníctva nie je registrácia štátnym notárstvom potrebná (viď Zborník IV, Praha, 1986,\nstr. 354).\n\nJe potrebné uviesť, že mimoriadnym dovolateľom označené ustanovenie § 134 OZ bolo zaradené v\ndruhej hlave druhej časti Občianskeho zákonníka označenej ako „Osobné vlastníctvo“, v ktorej bolo\nzaradené pod „Spôsoby nadobúdania osobného vlastníctva“. Uvedené vyjadruje, že ustanovenie §\n134 OZ sa vzťahuje (len, práve) k spôsobu nadobudnutiu veci do osobného vlastníctva. V zmysle\nuvedeného ustanovenia registráciu k svojej platnosti vyžadovali všetky zmluvy, ktorými občan, prípadne\naj štát alebo socialistická organizácia prevádzala na iného občana nehnuteľnosť, pokiaľ ide o predmet\nosobného vlastníctva, a to do jeho osobného vlastníctva. Pokiaľ naopak uvedené nehnuteľnosti sa\nprevádzajú z vlastníctva občana do vlastníctva štátu alebo socialistickej organizácie, zmluva o tomto\nprevode registrácii nepodliehala, pretože na základe tohto prevodu nedochádza k vzniku osobného,\nale k vzniku socialistického spoločenského vlastníctva (viď Kratochvíl, Z. a kol.: Nové občianske právo,\nObzor -Bratislava, 1967, str. 208).\nV rozhodnom období (1964 - 1983) bol plne rešpektovaný právny názor, ktorým sa riadili pri výklade\nzákonov súdy, štátne notárstva, štátne organizácie i občania, že registrácii nepodliehajú zmluvy\no prevode nehnuteľností do socialistického spoločenského vlastníctva (napr. štátu, družstevných,\nspoločenských a iných socialistických organizácii), a to\nbez ohľadu na druh nehnuteľnosti\na povahu osobného alebo súkromného vlastníckeho vzťahu prevodcu k prevádzanej nehnuteľnosti.\nObdobný právny názor v konaní pred odvolacím súdom zaujal i žalovaný, ktorý nepovažoval registráciu\nkúpnych zmlúv štátnym notárstvom za podmienku ich platnosti a účinnosti (viď vyjadrenie právnej\nzástupkyne žalovaného\nzo 7. decembra 2011, str. 137-138 súdneho spisu).\nPrávna úprava platná v období rokov 1964 až 1974 celkom jednoznačne určovala prípady zmlúv na ktoré\nsa povinnosť registrácie vzťahovala, čo vyplývalo priamo z vtedy platnej právnej úpravy, išlo o 1/ zmluvy\no prevod nehnuteľností do osobné a do súkromného vlastníctva občanov a iných ako socialistických\norganizácii (§ 134 ods. 2, § 490 ods. 2 OZ), 2/ zmluvy o obmedzení prevodu nehnuteľností (§ 58 ods.\n2, § 248 ods. 2 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce), 3/ dohody o osobnom užívaní pozemkov (§\n205 ods. 2 OZ), 4/ zmluvy o vzájomných právach a povinnostiach stavebníkov pri výstavbe obytného\ndomu s bytmi v osobnom vlastníctve, poprípade zmeny a doplnky týchto zmlúv (§12 ods. 1 a 2 zákona\nč. 52/1966 Zb.), 5/ zmluvy o predaji bytov v dome, ktorý je vo vlastníctve štátu do osobného vlastníctva\nužívateľov (§ 14 zákona č. 52/1966 Zb.) a 6/ zmluvy o prevode bytov v osobnom vlastníctve medzi\nobčanmi (§ 15 ods. 1 zákona č. 52/1966 Zb.). K tomu porovnaj napr. Mikeš, J. a kol.: Notářský řád\n(komentář), Orbis -Praha, 1969, str. 319.\nZáver odvolacieho súdu, že už uzavretím kúpnych zmlúv v roku 1974 došlo k právne účinnému prevodu\nvlastníckeho práva na právneho predchodcu žalobcu (štát) je preto správny. Právna úprava v rozhodnej\ndobe (porovnaj § 44, § 47 a § 123 OZ v znení účinnom do 31. marca 1983) nevyžadovala, aby zmluva,\nktorou štát nadobúdal nehnuteľnosť\ndo socialistického spoločenského vlastníctva podliehala\nregistrácii štátnym notárstvom, resp. rozhodnutiu o (ne)registrácii zmluvy.\nOprávnená držba popri všeobecných znakov držby musí spĺňať požiadavku dobrej viery držiteľa, že mu\nvec patrí. Dobrá viera (ako predpoklad oprávnenej držby) je presvedčením nadobúdateľa, že nekoná\nbezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Iba samotná detencia k vydržaniu nestačí. Oprávnená držba\nsa musí opierať o právny titul (formálne správny, neplatný, či domnelý) a súčasne musí byť poctivá v\nzmysle existencie dobrej viery držiteľa. Len výnimočne sa môže zakladať na ospravedlniteľnom právnom\nomyle. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou\nmierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu\nod každého\npožadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo\nv neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho\nposúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Pre účely prejednávanej veci treba osobitne\nzdôrazniť, že omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného\na zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný - pri zachovaní obvyklej\nopatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý\nmá v úmysle urobiť (pozn.: k obdobnému záveru dospel najvyšší súd aj v ďalších rozhodnutiach - viď\nnapríklad sp. zn.\n3 Cdo 97/2009, 4 Cdo 283/2009, 5 Cdo 30/2010, 3 M Cdo 7/2010, 3 M Cdo\n8/2010,\n6 M Cdo 5/2010 a 7 Cdo 12/2011). Okolnosti, ktoré môžu svedčiť o existencii\n\ndobrej viery držiteľa sa spravidla spájajú s okolnosťami, ktoré sa týkajú právneho titulu uchopenia sa\ndržby (porovnaj napr. Cpj 69/83 z 30. marca 1982), i keď sa pripúšťa tzv. domnelý právny dôvod (titulus\nputativus). Ak sa však v danom prípade žalovaný domnieval, že uzavreté kúpne zmluvy sú neúčinné\npretože neboli registrované štátnym notárstvom v dôsledku čoho sa zmena vlastníctva nepremietla do\nevidencie nehnuteľností vedenej príslušným úradom geodézie, ide o neospravedlniteľný právny omyl,\nktorý nezakladá oprávnenú držbu\npre absenciu právneho titulu uchopenia sa\ndržby (ten totiž aj v prípade, ak by aj kúpne zmluvy neboli účinné obvykle svedčí nadobúdateľovi kupujúcemu, nie prevodcovi - predávajúcemu). Ak sa žalovaný uchopil držby nehnuteľnosti potom, čo\nsám právne účinným spôsobom previedol k ním vlastnícke právo na štát, nemôže byť vzhľadom na\nvšetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom veci. Držba, ktorej sa žalovaný za tejto situácie ujal, nie je\noprávnená a nemôže viesť k vydržaniu veci, a to ani v prípade, ak si myslel, že kúpne zmluvy sú právne\nneúčinne, a že je naďalej vlastníkom veci. Odvolací súd v preskúmavanej veci správne právne posúdil\notázku vydržania, jeho zákonných predpokladov a správne vyvodil, že žalovaný nesplnil jeden z týchto\nzákonných predpokladov, a to dobromyseľnosť\nv tom, že mu predmetné nehnuteľnosti patria,\npokiaľ ich sám v roku 1974 previedol na štát a neponúkol iný právny titul, ktorý by ho oprávňoval k ich\ndetencii. Správnosť právneho záveru odvolacieho súdu o nedostatku dobrej viery držiteľa (žalovaného)\npri vstupe do držby umocňuje skutočnosť, že v rovnakom období za rovnakej právnej situácie žalovaný\nkúpnou zmluvou zo 14. augusta 1974 previedol vlastnícke právo na štát k inej časti tej istej parcely\nvo výmere XX m2 (parcela č. XXXX/X pôvodne vo výmere XXX m2; predmetom tohto sporu je jej časť\no výmere XXX m2) ; túto časť vlastníctva štátu žalovaný akceptoval.\nK právnemu záveru generálneho prokurátora, že žalovaný sa uplynutím 10 ročnej vydržacej doby v roku\n1984 v zmysle § 134, § 865 ods. 3 OZ spätne stal vlastníkom sporných pozemkov v dôsledku vydržania,\ndovolací súd poznamenáva:\nObčiansky zákonník v znení platnom v čase vstupu žalovaného do držby pozemkov (v roku 1974)\nnadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním vôbec neupravoval. Možnosť nadobudnutia vlastníckeho\npráva takýmto spôsobom bola zavedená až novelou vykonanou zákonom č. 131/1992 Zb., účinnou od 1.\napríla 1983. Rozsah subjektov vydržania bol však obmedzený (vydržanie bolo obmedzené na občanov)\na rovnako bol obmedzený aj rozsah predmetov vydržania, keď nebolo možné vydržať vlastnícke právo\nnajmä k pozemkom. Novelou Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 509/1991 Zb., účinnou\nod 1.1.1992, boli tieto obmedzenia odstránené. V súvislosti s vydržaním vlastníckeho práva k pozemku\npredmetná novela umožnila započítanie nepretržitej držby vykonávanej aj pred 1. januárom 1992, pričom\ndržbu nekvalifikovala odlišne v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou. Ak teda držiteľ pozemku\n(t. j. ten, kto s pozemkom nakladal ako s vlastným) spĺňal\nk 1. januáru 1992 podmienku\nnepretržitej držby trvajúcej po dobu desať rokov, a zároveň bol držiteľom oprávneným (t. j. bol so zreteľom\nna všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu pozemok patrí), nadobudol k tomuto dňu vlastnícke\nprávo k pozemku vydržaním. Žalovaný nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k pozemkom v roku 1984,\ntak ako sa to uvádza v mimoriadnom dovolaní.\nZ vyššie uvedených dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že v konaní na súdoch nižších stupňov\nnedošlo k inej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci\n(§ 243f ods. 1 písm.\nb/ O.s.p.), a že mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky nespočívajú na nesprávnom právnom\nposúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Vzhľadom na to, že nie je daný dôvod mimoriadneho\ndovolania uplatnený generálnym prokurátorom a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 243f ods. 1\npísm. a/ O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie ako neopodstatnené zamietol\n(§ 243i a § 243b ods. 1 O.s.p.).\nV dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania o mimoriadnom\ndovolaní proti žalovanému, ktorý podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania (§ 148a ods. 2\nO.s.p.). Dovolací súd však nepriznal žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania, lebo v zákonom\nurčenej lehote nevyčíslil požadovanú náhradu trov dovolacieho konania (§ 243i ods. 2 O.s.p., § 243b\nods. 5 O.s.p., § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1, 2 O.s.p.).\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom\n\nhlasov 3 : 0.\n\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}