{"guid": "d602b9e6-60cd-476e-b7d2-05cf88984379:6030af23-28ff-4d8e-b227-91b2e48450cc", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:3012200411.1", "spisova_znacka": "8Sžf/30/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/30/2013 z 24. 4. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. apríla 2014, sp. zn. 8Sžf/30/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:3012200411.1", "identifikacne_cislo": "3012200411", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "CSc., JUDr. Eva Babiaková", "datum_vydania": "2014-04-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/511", "nazov": "zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/511-1992"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222", "nazov": "zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-48.odsek-1", "nazov": "§ 48 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-48"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2004/222#paragraf-48"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6030af23-28ff-4d8e-b227-91b2e48450cc", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:3012200411.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:3012200411.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:3012200411.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Sžf/30/2013\n3012200411\n24. 04. 2014\nCSc., JUDr. Eva Babiaková\nECLI:SK:NSSR:2014:3012200411.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Babiakovej,\nCSc. a členov senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a Mgr. Petra Melichera, v právnej veci žalobcu: NDP\nSLOVAKIA s.r.o., Potočná 9, Piešťany, IČO 36 314 455, zast. JUDr. Luciou Halvoňovou, advokátkou so\nsídlom Na vŕšku 2, Bratislava, ako právny nástupca zaniknutého žalobcu GOSTAN s.r.o., Trenčianska\n57, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská\nBystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1020506/1/893643/2012/5199-r a č.\n1020506/1/893740/2012/5199-r obe zo dňa 13. apríla 2012, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského\nsúdu v Trenčíne č. k. 13S/83/2012 - 55 zo dňa 20. februára 2013, jednohlasne, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13S/83/2012 - 55 zo dňa\n20. februára 2013, p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nNapadnutým rozsudkom Krajský súd v Trenčíne zamietol žaloby, ktorými sa právny predchodca žalobcu\ndomáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovaného, ktorými potvrdil rozhodnutia správneho\norgánu prvého stupňa - Daňového úradu Považská Bystrica, ktorými bol právnemu predchodcovi\nžalobcu (ďalej v texte rozsudku len „žalobca\") vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie\nobdobie august 2008 v sume 46 882,55 € (rozhodnutie č. 670/230/66575/11/Kav zo dňa 21. decembra\n2011) a za zdaňovacie obdobie september 2008 rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 45 863,37 €\n(rozhodnutie č. 670/230/66577/11/Kav zo dňa 21. decembra 2011).\nKrajský súd ohľadne namietaného nevykonania daňovej kontroly v zákonnej lehote konštatoval, že\ndaňová kontrola za zdaňovacie obdobia august a september 2008 začala 15. apríla 2009 a bola\nukončená dňom prerokovania protokolu o zisteniach z daňovej kontroly dňa 15. júla 2011. Správca dane\nrozhodol o prerušení výkonu daňovej kontroly od 2. júla 2009 do 26. apríla 2010 z dôvodu preverovania\nuskutočnenia zdaniteľného obchodu formou medzinárodnej výmeny informácií. Nadriadený orgán\nsprávcu dane (Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky) vyhovel žiadosti správcu dane a predĺžil lehotu\nna vykonanie daňovej kontroly do 9. februára 2011. Správca dane rozhodol o opakovanom prerušení\nvýkonu daňovej kontroly od 14. decembra 2010 do 26. mája 2011 opäť z dôvodu medzinárodnej výmeny\ninformácií. Zákonná lehota na vykonanie daňovej kontroly vzhľadom na jej opakované prerušenie a\npredĺženie by uplynula dňom 25. júla 2011. V skutočnosti bol výkon daňovej kontroly ukončený dňom\nprerokovania protokolu dňa 15. júla 2011.\nKrajský súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu, že správca dane pokračoval v daňovej kontrole z\nvlastného podnetu tým, že vykonával procesné úkony (žiadosť o MVI z 30. októbra 2009) po prerušení\n\nkonania a nie až po tom ako pominuli prekážky, a preto lehoty v zmysle § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992\nZb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších\npredpisov (ďalej v texte rozsudku len „zák. o správe daní\") riadne plynuli a zákonná šesťmesačná lehota\nuplynula 30. apríla 2010. Žiadosť o predĺženie lehoty na výkon daňovej kontroly z 8. júla 2010 bola podľa\ntvrdenia žalobcu podaná až po uplynutí zákonnej 6 mesačnej lehoty na vykonanie kontroly. Z obsahu\nadministratívneho spisu jednoznačne vyplynulo, že rozhodnutia o prerušení výkonu daňovej kontroly\nboli žalobcovi riadne doručené a priebežne bol oboznamovaný s vykonávaným dokazovaním ako aj so\nzisteniami z MVI. Žalobca nereagoval na výzvy správcu dane, aby sa k získaným dôkazom vyjadril,\nprípadne aby navrhol vykonanie ďalších dôkazov. Podanie žiadosti o MVI nie je možné považovať za\nprocesný úkon, následkom ktorého, po prerušení daňovej kontroly, začala opäť plynúť zákonná lehota\nna jej vykonanie. Súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že počas prerušenia výkonu daňovej kontroly\nneplynnú lehoty (§ 25a ods. 5 zák. o správe daní), a preto žiadosť správcu dane o predĺženie lehoty na\nvykonanie daňovej kontroly nebola podaná po jej uplynutí. V prejednávanej veci bola daňová kontrola\nvykonaná v zákonnej lehote (§ 15 ods. 17 zák. o správe daní) s prihliadnutím na jej opakované prerušenie\na predĺženie lehoty, o ktorom rozhodol príslušný nadriadený orgán.\nKrajský súd ďalej konštatoval, že žalobca nevyvrátil oprávnené pochybnosti správcu dane o pôvode\ntovaru. Obchodné spoločnosti (BANED s.r.o. - FOR DESIGN s.r.o. - S&J Pressburg plus s.r.o.VVL REAL s.r.o. -J.K. Consult s.r.o.), deklarovali obchodovanie s tovarom pod rôznymi názvami ako\ngranitová alebo žulová dlažba, alebo granitové dosky. Uvedené spoločnosti preukazovali uzavretie\nobchodu formálne vyhotovenými faktúrami a dodacími listami, pričom tovar nezmenil skutočné miesto\nuskladnenia. V účtovníctve týchto obchodných spoločností neboli evidované náklady na opracovanie,\nprepravu tovaru, neboli evidovaní zamestnanci, resp. osoby, ktoré tovar opracovávali a manipulovali\ns ním, na dodacích listoch nebol údaj o pôvode tovaru. Naviac, prvé dodávky tovaru v označenom\nreťazci mali realizovať maďarská spol. HEINTZ VALENTIN KFT a talianska spoločnosť Ca´DORO S.p.a..\nV prípade maďarskej spoločnosti spol. HEINTZ VALENTIN KFT išlo o intrakomunitárnu dodávku, o\nuskutočnení ktorej neexistujú vierohodné dôkazy. Dodávka tovaru talianskou spoločnosťou Ca´DORO\nS.p.a. bola vylúčená na základe zistení z medzinárodnej výmeny informácií, pretože predložené faktúry\ns presne označeným tovarom nezodpovedajú žalobcom deklarovanému tovaru, ktorý mal nadobudnúť\nod svojho dodávateľa J.K. Consult s.r.o. Na základe uvedeného krajský súd neprihliadal na tvrdenia\nžalobcu, že preukázal reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov.\nKrajský súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že bol dotknutý na svojich právach aj tým, že správca\ndane na neho preniesol dôkazné bremeno, ktoré mal znášať sám a že dokazovanie a vyhodnotenie\ndôkazov nebolo v súlade so zákonom. Pre posúdenie týchto námietok bolo rozhodujúce, či tovar, ktorý\nbol predmetom obchodu, reálne existuje. Žalobca na svoje tvrdenie, že uzavrel s dodávateľom spol. J.K.\nConsult s.r.o. zdaniteľný obchod, predložil len formálne doklady a to faktúry, ktoré nemali náležitosti v\nzmysle § 71 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej\nv texte rozsudku len „zák. o DPH\"). Správca dane od neho nevyžadoval dôkazy, ktoré mal zabezpečiť\nsám. O tom svedčí aj správcom dane vykonané preverovanie, či žalobca skutočne realizoval zdaniteľné\nobchody, a to formou medzinárodnej výmeny informácií. V rámci medzinárodnej výmeny informácii bolo\npreverované aj dodanie tovaru z Maďarska a Talianska na Slovensko a preverovanie pohybu tovaru v\nČeskej republike. Žalobca nebol neprimerane zaťažený bremenom dôkazu, naviac ak nereagoval na\nvýzvy správcu dane, aby sa vyjadril k získaným dôkazom a zisteniam, príp. aby predložil vlastné návrhy\nna dokazovanie.\nPokiaľ žalobca sa dožadoval aplikácie ním citovanej judikatúry, krajský súd poukázal na rozsudok\ntunajšieho súdu zo dňa 27. novembra 2012, sp. zn. 4Sžf/32/2012, ktorým na odvolanie žalobcu bol\npotvrdený rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 14. februára 2012, č. k. 11S/66/2011-63. Vo veci\nvedenej pod sp. zn. 11S/66/2011-63 (DPH za zdaňovacie obdobie júl 2009), ako aj v posudzovanej\nveci sa jednalo o rovnakých účastníkov a o rovnaké skutkové zistenia s rovnakým právnym záverom,\nrozdiel bol len v zdaňovacom období. Tunajší súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré nebolo dôvodné\nna prejednávanú vec aplikovať závery žalobcom označených rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky, českých súdov ako aj SDEÚ.\nO trovách krajský súd rozhodol v zmysle § 250k ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho\nporiadku v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len „O. s. p.\") tak, že neúspešnému\nžalobcovi ich náhradu nepriznal.\n\nProti predmetnému rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie domáhajúc sa jeho zrušenia a\nvrátenia veci krajskému súdu na ďalšie konanie, alternatívne jeho zmeny tak, že odvolací súd podaným\nžalobám vyhovie.\nUviedol, že krajský súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Pokiaľ krajský súd dospel\nk záveru, že žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií nie je možné považovať za procesný úkon,\nnásledkom ktorého po prerušení daňovej kontroly by začala plynúť lehota na jej vykonanie, nie je z\nnapadnutého rozsudku zrejmé, o aké právne relevantné skutočnosti krajský súd oprel tento záver, čo\noznačil za svojvôľu. Procesný úkon je právny úkon relevantný z hľadiska prerokovania a rozhodovania\no veci. Žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií je teda procesným úkonom daňového konania,\nktorý má vplyv na prerokovanie veci. Daňové orgány prerušujú daňové kontroly práve z dôvodu, že\npred prerušením kontroly podali žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií. Správca dane nemôže\npočas prerušenia realizovať žiadne procesné úkony. Porušenie zákona spočíva v tom, že správca\ndane vydal rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly 2. júla 2009 a žiadosť o medzinárodnú výmenu\ninformácií č. 670/320/45279/2009/ZI z 30. októbra 2009, pričom formálne deklaroval prerušenie do\n26. apríla 2010 práve z dôvodu medzinárodnej výmeny informácií. Z uvedeného vyplýva, že daňová\nkontrola bola prerušená od 2. júla 2009 do 30. októbra 2009, pretože predmetnou žiadosťou správca\ndane opätovne vstúpil do konania v zmysle § 25a ods. 4 zák. o správe daní, a teda daňová kontrola\ntrvala viac ako 1 rok a 5 mesiacov. Daňová kontrola bola nezákonná a nezákonný je aj protokol\no nej a všetky nadväzujúce rozhodnutia, čo samo osebe je dôvod na zrušenie preskúmavaných\nrozhodnutí. Výsledkami z medzinárodnej výmeny informácií na podklade žiadosti zo dňa 30. októbra\n2009 odôvodnil svoje rozhodnutia tak správca dane ako aj žalovaný. Je neprípustné, aby daňové orgány\nsvoje rozhodnutia odôvodňovali skutočnosťami zistenými počas prerušenia daňovej kontroly a zároveň\npopierali, že týmto úkonom nedošlo k opätovnému plynutiu lehôt daňovej kontroly.\nŽalobca ďalej namietal, že krajský súd paušálne a stručne prevzal závery daňových orgánov bez\nuvedenia, akým spôsobom sa vysporiadal so žalobnými dôvodmi, pričom svoje závery odôvodňoval\naktivitou iných podnikateľských subjektov, na ktorých aktivitu nemá žalobca žiaden dosah. Jednostranné\nprijatie argumentácie žalovaného za súčasnej absencie úvah, ktorými sa súd spravoval pri hodnotení\ndôkazov determinuje následnú nepresvedčivosť celého rozsudku, tento je arbitrárny a je tak\nproblematické zamerať dôvody odvolania.\nVo vzťahu k predloženým dokladom žalobca uviedol, že právne predpisy výslovne uvádzajú, čo musí\npredmetný daňový doklad obsahovať a tieto skutočnosti aj predložené faktúry riadne obsahovali.\nŽalovaný si nemôže svojvoľne určovať ako má konkrétny daňový doklad vyzerať; krajský súd neuviedol,\nv čom vidí porušenie § 71 ods. 2 zák. o DPH. Nemožno od žalobcu spravodlivo očakávať predloženie\ndôkazov, ktorými nemôže disponovať, ako ani to, že odhadne, čo treba ako dôkaz predložiť pre\nodstránenie pochybnosti správcu dane o hodnovernosti dokladu.\nPokiaľ krajský súd v napadnutom rozsudku poukázal na rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 4Sžf/32/2012\nzo dňa 27. novembra 2012, žalobca tento postup považoval za alibistický, pretože ide o konanie, ktoré\nnie je založené na rovnakých dôkazoch. Dal do pozornosti rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 3Sžf/1/2010\nzo dňa 19. augusta 2010, z ktorého vyplýva, že odpočítanie dane z pridanej hodnoty nemôže byť\npodmienené preukázaním skutočností, ktoré môžu preukázať iba ďalšie osoby zúčastnené na transakcii.\nDaňový subjekt vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia,\nmá tovaru zodpovedajúcu faktúru s položkovitým opisom druhu a ceny dodaných tovarov od určitého\ndodávateľa. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u platiteľovho dodávateľa a\njeho subdodávateľov, znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Žalobca predmetný tovar\nnevyrábal ani špeciálne neupravoval, primárne ho zabezpečil pre potreby svojich odberateľov. Žalobca\npoukázal aj na rozsudok SDEÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 zo dňa 21. júna 2012, ktorého\npodstata spočíva v tom, že daňové úrady nemôžu od podnikateľov chcieť, aby preverovali dodávateľov\na tiež, že daný štát môže stopnúť vrátenie dane týmto podnikateľom len vtedy, keď im daniari cez\nobjektívne dôkazy dokážu, že vedeli alebo mali vedieť, že obchody sú fiktívne a sú tak spojené s\ndaňovým podvodom.\nŽalobca namietal, že správca dane vôbec nerealizoval miestne zisťovanie, aj keď presne vedel, kde sa\npredmetný tovar nachádza, namiesto toho realizoval formálne dožiadania, ktoré neúmerne predlžovali\ndaňovú kontrolu. Z odpovede na dožiadanie Daňového úradu Bratislava V č. 604/321/80528/2009/KRE\nzo dňa 22. júna 2009 vyplýva, že spoločnosť J.K.CONSULT, s.r.o. predmetné faktúry č. 2008010 a č.\n\n2008011 riadne vystavila, boli riadne zaúčtované, evidované v evidencii DPH za zdaňovacie obdobia\naugust a september 2008 a daň v hodnote 1412384,00 a 1381680,00 bola odvedená do štátneho\nrozpočtu. Daňová povinnosť bola splnená a napriek záverom daňového úradu o fiktívnosti predmetných\nobchodov nebola na strane dodávateľa zmenená, čo považoval žalobca za hrubý exces z hraníc\nzákonnosti a prejav svojvôle v daňovom konaní.\nK podanému odvolaniu sa písomným podaním zo dňa 9. apríla 2013 vyjadril žalovaný tak, že napadnutý\nrozsudok navrhol ako vecne správny potvrdiť.\nUviedol, že žiadosť o medzinárodnú výmenu informáciu bola vyhotovená pri kontrole dane z pridanej\nhodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2008, teda jednalo sa o iné konanie. Kontrolóri poverení výkonom\nkontroly DPH za zdaňovacie obdobie august a september 2008 použili v súlade s § 29 ods. 4 zák. o\nspráve daní výsledok medzinárodnej výmeny informácií vyžiadanej v inom konaní. Krajský súd zároveň\nv rozsudku uviedol dostatočné dôvody, na základe ktorých prijal záver, že žalobca nepreukázal, že druh\ntovaru žulovú dlažbu skutočne nadobudol od J.K.CONSULT s.r.o., keď tovar bol skladovaný v skladoch\nS&J PRESSBURG plus s.r.o. bez evidencie, bližšieho označenia, nepreukázalo sa opracovanie\ngranitových dosiek. Rovnako bolo zistené personálne a materiálne prepojenie spoločností, ktoré nemajú\nžiadnych zamestnancov, neexistovali doklady o opracovaní, strojoch na opracovanie, nakladaní s\nodpadom pri opracovaní, o preprave. Žalobca sa nevedel k bližšej špecifikácii tovaru vyjadriť, uviedol\nlen, že mal záujem o žulovú dlažbu v množstve a kvalite tak, ako mu ju sporný dodávateľ ponúkol.\nVo vzťahu k náležitostiam daňového dokladu žalovaný uviedol, že vo faktúre ani dodacom liste nebola\nbližšia špecifikácia žulovej dlažby, hoci na faktúre bola kolónka „katalógové označenie\", ktorá však\nnebola vyplnená. Faktúry č. 2008010 a 2008011 obsahovali len všeobecné pomenovanie žulová dlažba,\nbez určenia konkrétneho druhu žulovej dlažby a bližšej špecifikácie.\nŽalovaný tiež uviedol, že dôkazné bremeno nebolo prenesené na žalobcu ,ale správca dane sám\nrozsiahlym zisťovaním dospel k záveru, že nebol zistený pôvod dlažby a jej nadobudnutie žalobcom.\nOhľadne aplikácie rozsudku SDEÚ v spojených veciach C - 80/11 a C - 142/11 žalovaný uviedol, že v\nprípade žalobcu napriek formálnemu predloženiu dokladov sa nepreukázalo, že zdaniteľné obchody boli\nskutočne prijaté od deklarovaného dodávateľa J.K.CONSULT s.r.o. Rovnako sa nejedná o založenie\nsystému zodpovednosti bez zavinenia, ktorý prekračuje rozsah nevyhnutný na ochranu práv verejných\nfinancií. Žalobca zdaniteľné obchody nevykonal tak, ako ich deklaroval dodávateľ J.K.CONSULT s.r.o.,\nfaktúra aj dodací list boli len formálne vyhotovené, pričom tovar deklarovaný vo faktúre mal byť vyvezený\ndo ČR personálne prepojenej spoločnosti SARNA Production s.r.o. a odtiaľ cez personálne prepojenú\nosobu DENIM CZ spol. s r.o. neexistujúcej spoločnosti ROGARE KFT. Do Maďarska a do spoločnosti\nSonex Bussiness Inc., NEVADA, USA, za ktorú mal jednať p. H.. Osoba, ktorá vystavila faktúru\nvzťahujúcu sa na tovar, nevykonala predmetný obchod. Nepreukázalo sa, že bola schopná žulovú\ndlažbu dodať. Žalovaný postupoval v súlade s výkladom súdneho dvora, keď posúdil mieru zapojenia\nžalobcu do podvodného konania a nárok na odpočítanie dane s neuskutočneného obchodu neuznal. V\ndaňovom konaní je ťažisko dôkazného bremena na daňovom subjekte; žalobca nepredložil také dôkazy\na vysvetlenia, ktorými by preukázal svoje tvrdenia o skutočnostiach uvedených v dotknutých faktúrach\na o dôkazoch získaných správcom dane sa vyjadril ako o takých, ktoré preukazujú uskutočnenie\nzdaniteľného obchodu.\nPokiaľ šlo o nezrealizovanie miestneho zisťovania v priebehu daňovej kontroly, žalovaný uviedol, že\ntýmto úkonom by správca dane nezistil, kde sa tovar nachádza, keďže dotknutými faktúrami žalobca\ndeklaroval dodanie žulovej dlažby v dňoch 3. septembra 2008 a 29. septembra 2008, pričom daňová\nkontrola začala dňa 15. apríla 2009.\nK námietke o nesprávnej aplikácii § 71 ods. 6 zák. o DPH žalovaný uviedol, že čl. 203 smernice Rady\n2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ktorý je premietnutý do § 69 ods. 5 a §\n71 ods. 6 zák. o DPH) stanovuje, že daň z pridanej hodnoty platí každá osoba, ktorá uvedie túto daň\nna faktúre. Spoločnosť J.K.CONSULT s.r.o. vystavila faktúru a v zmysle § 71 ods. 6 bola povinná DPH\nuvedenú na faktúre odviesť do štátneho rozpočtu aj napriek tomu, že správca dane neuznal reálnosť\nzdaniteľného obchodu u žalobcu. § 71 ods. 6 zák. o DPH sa vzťahuje aj na faktúry, ktoré neodrážajú\nskutočnosť. Žalovaný poukázal aj na vyjadrenie k žalobe a odôvodnenie napadnutých rozhodnutí.\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 10 ods.\n2 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta\nprvá O. s. p. v spojení s § 211 a nasl. O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.\nRozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 O. s. p. s tým, že deň\nvyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej\nstránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk>. Rozsudok bol\nverejne vyhlásený dňa 24. apríla 2014 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.).\nPodľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p., Odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.\nAk sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v\nodôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne\ndoplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\nPodľa § 250ja ods. 7 O. s. p., ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v\nobdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať\nuž len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie.\nPodľa § 15 ods. 17 zák. o správe daní, správca dane ukončí daňovú kontrolu do šiestich mesiacov odo\ndňa jej začatia. Orgán najbližšie nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých\nprípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť, najviac však o šesť mesiacov, a ak ide o daňovú kontrolu\nzahraničných závislých osôb, ktoré vyčísľujú rozdiel základu dane podľa osobitného zákona, najviac o\n12 mesiacov. Ak vykonáva daňovú kontrolu orgán podľa odseku 15, príslušným orgánom na predĺženie\nlehoty je ministerstvo.\nPodľa § 15 ods. 18 zák. o správe daní, ak správca dane alebo orgán podľa odseku 15 nemôže daňovú\nkontrolu ukončiť do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, a ak bola lehota predĺžená podľa odseku 17,\nje povinný o tom s uvedením dôvodov písomne upovedomiť kontrolovaný daňový subjekt.\nPodľa § 29 ods. 1, 2 zák. o správe daní, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie daňové konanie.\nSprávca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo\nnajúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.\nPodľa § 29 ods. 4 zák. o správe daní ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť\na objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v\nrozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov\n(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky,\nverejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné\nzáznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.\nPodľa § 29 ods. 8 zák. o správe daní daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný\nuvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v\npriebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo\nzáznamov vedených daňovým subjektom.\nPodľa § 30 ods. 3 v spojení s § 30 ods. 6 a 7 zák. o správe daní rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak\ntak ustanovuje tento zákon. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké\núvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo.\nPodľa § 48 ods. 2 zák. o správe daní odvolací orgán preskúma odvolaním napadnuté rozhodnutie vždy\nv rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové, či právne okolnosti\nodvolávajúcim sa neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, možno na ne pri\nrozhodovaní prihliadnuť.\n\nPodľa § 8 ods. 1 písm. a/ zák. o DPH dodaním tovaru je dodanie hmotného majetku, pri ktorom dochádza\nk zmene vlastníckeho práva, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným\nmajetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a bankovky a mince,\nak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako\nje prepočet ich nominálnej hodnoty na slovenskú menu podľa kurzu vyhlasovaného Národnou bankou\nSlovenska.\nPodľa § 19 ods. 1 veta prvá a druhá zák. o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom\ndodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.\nPodľa § 71 ods. 2 zák. o DPH faktúra musí obsahovať:\na) meno a adresu sídla, miesta podnikania, prípadne prevádzkarne platiteľa, ktorý dodáva tovar alebo\nslužbu, a jeho identifikačné číslo pre daň,\nb) meno a adresu sídla, miesta podnikania, prípadne prevádzkarne alebo bydliska príjemcu tovaru alebo\nslužby a jeho identifikačné číslo pre daň, ak mu je pridelené,\nc) poradové číslo faktúry,\nd) dátum, keď bol tovar alebo služba dodaná, alebo dátum, keď bola platba podľa odseku 1 prijatá, ak\ntento dátum možno určiť a ak sa odlišuje od dátumu vyhotovenia faktúry,\ne) dátum vyhotovenia faktúry,\nf) množstvo a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej služby,\ng) základ dane, jednotkovú cenu bez dane a zľavy a rabaty, ak nie sú obsiahnuté v jednotkovej cene,\nh) uplatnenú sadzbu dane alebo údaj o oslobodení od dane,\ni) výšku dane spolu v eurách, ktorá sa má zaplatiť.\nPredmetom súdneho prieskumu v tejto veci je zákonnosť rozhodnutia žalovaného č.\n1020506/1/893643/2012/5199-r zo dňa 13. apríla 2012, ktorým potvrdil rozhodnutie Daňového úradu\nPovažská Bystrica č. 670/230/66575/11/Kav zo dňa 21. decembra 2011, ktorým bol žalobcovi vyrubený\nrozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2008 v sume 46 882,55 € a rozhodnutia\nžalovaného č. 1020506/1/893740/2012/5199-r zo dňa 13. apríla 2012, ktorým potvrdil rozhodnutie\nDaňového úradu Považská Bystrica č. 670/230/66577/11/Kav zo dňa 21. decembra 2011, ktorým bol\nžalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2008 v sume\n45 863,37 €.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky sa prvotne zaoberal námietkou nedodržania zákonnej lehoty pre\nvykonanie daňovej kontroly, keď správca dane v priebehu daňovej kontroly požiadal o medzinárodnú\nvýmenu informácií.\nZ obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že medzinárodná výmena informácií zo dňa 30. októbra\n2009, č. 670/320/45279/2009/Zl bola vyhotovená pri kontrole dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie\nobdobie máj 2008, ako je to na tejto písomnosti aj uvedené. Námietka žalobcu, že touto žiadosťou\nsprávca dane pokračoval v daňovej kontrole nie je dôvodná, keďže v prejednávanej veci sa vykonávala\ndaňová kontrola za zdaňovacie obdobie január-apríl, jún-november 2008, ako to vyplýva z oznámenia\no výkone daňovej kontroly č. 670/320/8848/2009/Jk zo dňa 11. marca 2009.\nPokiaľ žalobca v ďalšom obsahu odvolania namietal hodnotenie dôkazov správcom dane, ako aj to,\nže mal preukazovať skutočnosti, ktoré mu preukazovať nepatrí, poukazuje Najvyšší súd Slovenskej\n\nrepubliky na rozsudok sp. zn. 4Sžf/32/2012 zo dňa 27. novembra 2012, ktorý sa týkal obdobnej právnej\nveci, keďže sa jednalo o rovnakých účastníkov, rovnaký obchodný reťazec a obchodovaný tovaru, z\nktorého odôvodnenia uvádza:\n„Ďalšou právnou otázkou v tomto konaní je posúdenie miery zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom\nvyplývajúcim z § 29 ods. 8 zákona o správe daní, keď z vykonaného dokazovania v rámci celého\nobchodného reťazca vyplynula nepreukázateľnosť pôvodu obchodovaného tovaru a jeho existencia.\nOdvolací súd poznamenáva, že vnútroštátna právna úprava dane z pridanej hodnoty musí byť\nkompatibilná s právom Európskej únie a vykladaná v súlade s jej právnou úpravou pre túto nepriamu\ndaň, šiestou smernicou Rady 77/388/EHS zo dňa 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov\nčlenských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný\nzáklad jej stanovenia v jej zmenenom a doplnenom znení. Tak je potrebné postupovať i pri výklade\nprocesných noriem slúžiacich na zabezpečenie kontroly a správy nepriamych daní, ako i pri aplikácii\ninštitútov nimi upravených, dodržiavanie podmienok dokazovania nevynímajúc a to za súčasného\nakceptovania a udržania neutrality DPH, predstavujúcej základnú zásadu spoločného systému DPH.\nZ ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora vyplýva právo členských štátov vnútroštátnym\nprávom zabezpečiť v záujme ochrany oprávnených nárokov štátov na inkaso DPH podmienky na\nzamedzenie zneužívania jednotného systému DPH, avšak s prihliadnutím na zásadu proporcionality\nso zamedzením neprimeraného zásahu do práv platiteľov DPH na vrátenie DPH nimi zaplatenej v\nsúvislosti so zabezpečovaním ich zdaniteľných plnení na vstupe. V tomto ohľade je úprava DPH vnímaná\nako právo každého platcu DPH na odpočet DPH zaplatenej ním na vstupe vzťahujúce sa na všetky\noperácie výroby a distribúcie po odpočítaní dane, ktorou boli priamo zaťažené jednotlivé nákladové\nprvky tvoriace cenu, pričom otázka, či DPH splatná vo vzťahu k predchádzajúcim alebo nasledujúcim\npredajom dotknutého tovaru bola alebo nebola zaplatená do štátnej pokladnice, nemá vplyv na právo\nplatiteľa dane na odpočet DPH zaplatenej na vstupe. Uvedený výklad zásady neutrality DPH vyplýva\nz judikatúry Európskeho súdneho dvora, napr. rozsudky ESD v spojených veciach Kittel (C-439/04)\na obchodná spoločnosť Recolta Recycling (C-440/04) a v spojených veciach Optigen Ltd (C-354/03),\nFulcrum Electronics Ltd (C-355/03), Bond House Systems (C-484/03). Avšak Súdny dvor vo svojej\njudikatúre taktiež konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak\nsa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení,\nktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá,\nna ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť (Kittel a Recolta\nRecycling č. C-439/04, C-440/04).\nTaktiež Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby\nsubjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil,\nže plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode, rozsudky ESD vo veciach\nnapr. Teleos plc. a spol. (C-409/04), Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10). Určenie opatrení, ktoré\nmožno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na\nzabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí\npredovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej (rozsudok ESD v spojených veciach\nMahagében kft, a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11).\nŽalobca namietal nezákonnosť dokazovania a nesprávnosť vyhodnotenia výsledkov dokazovania,\npričom mal za to, že správca dane nad rámec zákona prenášal no žalobcu neprimerané dôkazné\nbremeno, keď od neho požadoval dôkazy týkajúce sa iných subjektov, ktoré žalobca nemohol\nzabezpečiť. Žalobca má za to, že vyčerpal svoje dôkazné bremeno tým, že predložil zákonom\npožadované daňové doklady. Na podporu svojej argumentácie žalobca poukazoval na rozsudok\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf 1/ 2010 z 19. augusta 2010 a na rozsudky\nEurópskeho súdneho dvora v spojených veciach Optigen Ltd a spol. č. C - 354/03, C - 353/03, C 484/03 z 12. januára 2006.\nV súvislosti s poukazom žalobcu na záväznosť judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a\nEurópskeho súdneho dvora odvolací súd konštatuje, že v oboch vyššie uvádzaných rozsudkoch sa\n\nnejednalo o obchod, v ktorom by bola spochybnená samotná existencia jeho predmetu, t. j. existencia\nprevádzaného tovaru, a s tým spojený reálny základ deklarovaného zdaniteľného plnenia.\nZ obsahu rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 1/ 2010 z 19. augusta 2010 vyplýva, že v konaní\nbolo zásadnou právnou otázkou posúdenie rozloženia dôkazného bremena medzi daňový subjekt ako\nplatiteľa DPH a správcu dane, ak prijaté zdaniteľné plnenie materiálne existuje, ale sú pochybnosti o\nosobe dodávateľa (taktiež platiteľa), keď práve dodávateľ v rámci miestneho zisťovania nevie preukázať,\nže dodaný tovar vyrobil, respektíve, ako ho obstaral a následne reálne dodal platiteľovi.\nZ obsahu odôvodnenia žalobcom spomínaného rozsudku Európskeho súdneho dvora vyplýva, že\ndotknuté plnenia boli súčasťou dodávateľských reťazcov, do ktorých patril bez vedomia žalujúcich\nobchodných spoločností vo veciach samých subjekt, ktorý si neplnil záväzky, teda subjekt povinný platiť\nDPH, ale zmizol bez toho, aby túto daň príslušným orgánom uhradil, alebo subjekt, ktorý neoprávnene\npoužíval identifikačné číslo platiteľa DPH, teda číslo, ktoré mu nepatrilo, pričom tieto praktiky sú podľa\nCommissioners (kontrolné daňové orgány na úseku spotrebných daní v Spojenom kráľovstve) podvodmi\ntypu „kolotoč\".\nEurópsky súdny dvor vychádzal z predpokladu, že príslušné daňové orgány a ani vnútroštátne súdy\nnespochybňovali reálny základ kontrolovaných zdaniteľných plnení, ale vychádzali z predpokladu, že\nzdaniteľné plnenie sa uskutočnilo tak, ako to vyplývalo z predmetných faktúr, a že predmetné faktúry\nobsahovali všetky zákonom požadované údaje a teda boli splnené vecné a formálne podmienky práva\nna odpočet dane. To znamená, že sporné daňové kontroly sa týkali reálnych zdaniteľných obchodov.\nAvšak v tomto prípade týkajúcom sa žalobcu bola spochybnená existencia tovaru, ktorý mal\nbyť predmetom obchodovania, a tu je namieste otázka, s akou odbornou starostlivosťou žalobca\npristupoval k realizácii zdaniteľného obchodu, keď obchodoval s niečím, čo zrejme neexistovalo.\nTakýto obchod, o ktorom svedčí len existencia formálnych dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a\nekonomický účel podnikania. V takom prípade by sa dalo hovoriť o podieľaní sa na zneužití práva\nvyplývajúceho zo zásady neutrality dane z pridanej hodnoty všetkými vyššie uvádzanými zúčastnenými\nčlánkami obchodného reťazca, maďarskou spoločnosťou HEINTZ VALENTIN KFT., Budapest počnúc\na posledným odberateľom v obchodnom reťazci, maďarskou obchodnou spoločnosťou ROGARE KFT.,\nBudapest, končiac (t. j. spoločnosťami, u ktorých je nemožné skontrolovať a preveriť pôvod a konečnú\nspotrebu prevádzaného tovaru).\nZ obsahu napádaných rozhodnutí nevyplýva, že by orgány daňovej správy od žalobcu požadovali\ndoklady, ktoré by mal on zabezpečiť od ktoréhokoľvek daňového subjektu v kontrolovanom obchodnom\nreťazci, napríklad doklady o zabezpečení prepravy dovážaného tovaru z Maďarskej republiky\nprvému odberateľovi na územie Slovenskej republiky, obchodnej spoločnosti BANED, s.r.o. Samotná\nskutočnosť, že tieto doklady boli v rámci dožiadaní preverované ako i iné súvisiace daňové doklady\npreukazujúce realizáciu zdaniteľných plnení obchodovaním so sporným tovarom medzi jednotlivými\nčlánkami obchodného reťazca, neznamená, že bolo povinnosťou žalobcu v daňovom konaní vo veci\npreverenia jeho nároku na nadmerný odpočet takéto daňové doklady týkajúce sa iných subjektov\npredkladať. Správca dane mal právo preveriť pôvod tovaru ako aj doplneným dokazovaním odstrániť\nvzniknuté pochybnosti, avšak nemal povinnosť žalobcovi napovedať, akým spôsobom má okrem\ndaňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov\nrozsiahleho dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení, že so sporným tovarom\nskutočne obchodoval. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy potvrdzujúce, že predmet obchodu\nskutočne existoval. Mohol predložiť dôkazy svedčiace o tom, že uvedený typ kontrolovaného\nzdaniteľného obchodu a spôsob jeho prevedenia ako i komunikácia s klientami, prípadne odberateľmi,\nsa nijako neodlišuje od ním vykonávaných obdobných obchodov s uvedeným typom tovaru alebo jeho\nobchodných zvyklostí. Spôsob komunikácie s potenciálnymi zákazníkmi alebo záujemcami o predmetný\ntovar, spôsob preverovania množstva a kvality tovaru.\n\nVo svetle výsledkov vykonaného dokazovania, kedy správca dane aplikoval zásadu voľného hodnotenia\ndôkazov podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti\nrozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, možno konštatovať,\nže záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá\nzásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami\nzákona o dani z pridanej hodnoty.\nVzhľadom na skutočnosť spochybnenia existencie prevádzaného tovaru, a teda reálnosti na všetkých\nstupňoch obchodného reťazca deklarovaných zdaniteľných plnení, sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce\nžalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových\ndokladov, ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky\nrozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie\núčelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení\nzneužívajúcom právo poskytované zásadou neutrality DPH. Nie je nič neobvyklé, ba je to potrebné,\nže pri tovare s tak špecifickými vlastnosťami závislými od kvality prírodného materiálu, spôsobu a\nprecíznosti jeho opracovania, akým predmetný bez pochyby mal byť, podnikateľ investujúci do jeho kúpy\nso zámerom jeho ďalšieho predaja, a teda s potrebnou zodpovednosťou za kvalitu voči odberateľom,\ntakýto tovar aspoň minimálnym spôsobom skontroluje. Minimálne touto bežnou obchodnou aktivitou sa\ndá vylúčiť situácia, že nakúpi tovar, ktorého existencia je vážnym spôsobom spochybnená.\nVzhľadom na okolnosti tohto prípadu, neobstojí žalobcovo jednoduché spoliehanie sa na zásadu\nneutrality dane z pridanej hodnoty a tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych\npovinností a zákonných postupov zo strany daňových subjektov zúčastnených v obchodnom reťazci\nzdaniteľných plnení predchádzajúcich alebo nasledujúcich po kontrolovanom zdaniteľnom obchode.\nV súvislosti s poukazom žalobcu na potrebu súdov nepodriaďovať sa automaticky len pod zákonné\nustanovenia, ale pri rozhodovaní prihliadať na relevantnú judikatúru, a to vždy s prihliadnutím\nk momentálnym sociálno-ekonomickým podmienkam a k dynamickému vývoju v daňovej oblasti,\nodvolací súd poznamenáva, že je bežnou praxou súdov pri rozhodovaní vykladať relevantné právne\nnormy eurokonformným spôsobom s prihliadnutím na judikatúru Európskeho súdneho dvora, prípadne\nEurópskeho súdu pre ľudské práva, ak je to v tom ktorom prípade potrebné, avšak nemožno opomínať\npovinnosť prihliadať na osobitné okolnosti každého prípadu a účel relevantného zákona, ktoré vo veľkej\nmiere ovplyvňujú konečné rozhodnutie v tej ktorej veci. Pokiaľ sa týka spoločenských podmienok a\nvývoja v daňovej oblasti, odvolací súd nemôže nespomenúť zistenia Inštitútu finančnej politiky MF SR,\npodľa ktorých príjem z DPH do štátneho rozpočtu nekopíruje vývoj ekonomiky, čo je dôsledok daňových\núnikov. Aj takéto informácie odrážajúce stav spoločnosti, predovšetkým vo vzťahu k dodržiavaniu\ndaňových predpisov a deformácii podnikateľského prostredia a dávajú signál pre dôsledné skúmanie\nreálnosti obchodov pre odpočet DPH. Samozrejme aj znalosť súdu o týchto pomeroch v spoločnosti v\nspojení s obsahom administratívneho a súdneho spisu ako i výsledkami dokazovania v ich vzájomnej\nsúvislosti, je jedným z podkladov pre spravodlivé rozhodovanie vo veci.\"\nVzhľadom na vyššie uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní napadnutých rozhodnutí\nsprávnych orgánov v medziach podaného odvolania dospel k záveru, že námietky žalobcu vznesené v\nodvolaní proti prvostupňovému rozsudku nie sú dôvodné a preto rozhodol podľa § 219 O. s. p. v spojení\ns § 250ja ods. 3 druhá veta O. s. p. tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.\nO trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 246c ods.\n1 veta prvá O. s. p. a § 250k ods. 1 O. s. p. tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, keďže žalobca v\nodvolacom konaní úspešný nebol a žalovanému v takomto konaní náhrada trov neprináleží.\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nveta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom\nod 1. mája 2011).\n\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}