{"guid": "4d670172-c7f4-4d2b-9105-fed3e501ddaf:0d9bbfef-dadb-41f4-a248-236254e7ae06", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:3011200316.1", "spisova_znacka": "6Sžf/14/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/14/2013 z 26. 2. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. februára 2014, sp. zn. 6Sžf/14/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:3011200316.1", "identifikacne_cislo": "3011200316", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jozef Hargaš", "sudca_id": 17, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jozef-hargas-17", "datum_vydania": "2014-02-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/595/#paragraf-19.odsek-1", "nazov": "§ 19 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/595/#paragraf-19.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/595-2003/paragraf-19"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/595#paragraf-19"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/0d9bbfef-dadb-41f4-a248-236254e7ae06", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:3011200316.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:3011200316.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:3011200316.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Sžf/14/2013\n3011200316\n26. 02. 2014\nJUDr. Jozef Hargaš\nECLI:SK:NSSR:2014:3011200316.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Hargaša a členiek\nsenátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Zdenky Reisenauerovej, v právnej veci žalobcu : E. E., bytom J.\nXX/XX - XX, H., zastúpeného JUDr. Jozefom Herbulákom, advokátom so sídlom v Trenčíne, Brnianska\n1K, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná ul. 63, Banská Bystrica, v\nkonaní o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. I/226/1114-23972/2011/994139-r\nzo dňa 4. marca 2011, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13S/39/2011-68\nzo dňa 18. októbra 2011, jednomyseľne takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13S/39/2011-68 z 18.\noktóbra 2011 p o t v r d z u j e.\nŽalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nKrajský súd v Trenčíne rozsudkom č. k. 13S/39/2011-68 zo dňa 18. októbra 2011 podľa ust. § 250j ods.\n1 Občianskeho právneho poriadku (ďalej v texte rozhodnutia len „O.s.p.“), zamietol žalobu, ktorou sa\nžalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/226/1114-23972/2011/994139r zo dňa 4. marca 2011, ktorým žalovaný podľa ust. § 48 ods. 5 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a\npoplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zák. č. 511/1992 Zb.“ alebo „zákon o správe daní“) potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu\nPovažská Bystrica č. 670/230/46478/10/Roj zo dňa 3. novembra 2010, ktorým bol žalobcovi vyrubený\nrozdiel dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2006 v sume 228 109,50 Eur.\nO trovách konania rozhodol súd s poukazom na ust. § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi náhradu trov\nkonania z dôvodu jeho neúspechu v konaní nepriznal.\nZ odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné,\nže žalobca nepredložil správcovi dane v priebehu daňovej kontroly hodnoverné dôkazy o nákupe\nmäsa od spoločnosti SH-DT TRADE GROUP LLC s.r.o. a o preprave tovaru spoločnosťou PRINCE\nINVEST LLC s.r.o. Spornou zostala skutočnosť, či správca dane postupoval v súlade so zákonom,\nak neurčil daň dohodou alebo podľa pomôcok v zmysle ust. § 29 ods. 5, 6 zák. č. 511/1992 Zb.,\nnakoľko žalobca zastával názor, že správca dane mohol použitím pomôcok objektivizovať nákupné\nceny (mäsa), veľkoobchodné marže tohto tovaru a tento postup by v súlade so zákonom vyústil do\nurčenia odpočítateľných položiek na účel dane z príjmu. Krajský súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu\no tom, že daň z príjmu za rok 2006 bolo možné určiť dohodou alebo použitím pomôcok. Poukázal na\nznenie ust. § 29 ods. 5, 6 zákona o správe daní, z čoho následne vyvodil záver, že dohodou alebo\n\npoužitím pomôcok sa určuje celá daň a nie iba tá časť základu dane, ktorú nemožno určiť pre nesplnenie\ndôkaznej povinnosti daňovníkom, prípadne pre nesplnenie niektorých zákonných povinností, v dôsledku\nčoho nemožno daňovú povinnosť správne určiť. Konštatoval, že žalobca spolupracoval so správcom\ndane a preukázal časť výdavkov vynaložených na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov a tieto\nboli uznané za daňové výdavky, pričom za zákonný označil postup správcu dane ako i žalovaného,\nkeď neuznali výdavky zaúčtované v peňažnom denníku za sledované zdaňovacie obdobie, ku ktorým\nneboli žalobcom predložené účtovné doklady. Krajský súd zastával názor, že podmienky pre určenie\ndane dohodou alebo použitím pomôcok neboli splnené, pretože tento postup by sa vzťahoval len na\nčasť základu dane, ktorú nebolo možné určiť pre nesplnenie dôkazných povinností žalobcom. Záverom\nzdôraznil, že zákon nepripúšťa určenie dane z časti na základe hodnoverných účtovných dokladov a\nz časti na základe dohody alebo pomôcok a teda sa stotožnil s názorom žalovaného, že v danej veci\nneboli splnené podmienky pre určenie dane dohodou alebo použitím pomôcok podľa ust. § 29 ods. 5, 6\nzák. č. 511/1992 Zb. Žalovaný ako i správca dane zabezpečili v prejednávanej veci potrebné podklady,\nktoré i správne vyhodnotili a vyvodili z nich správny právny záver, a preto súd žalobu podľa ust. § 250j\nods. 1 O.s.p. ako nedôvodnú zamietol.\nProti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že\nvychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., a tiež, že je\nnepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.\nŽalobca súdu vytýkal, že si nekriticky osvojil právne a skutkové závery žalovaného, pričom zaťažil\nrozsudok vadou nepreskúmateľnosti, keď sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal s\nnámietkami uvedenými v žalobe, v písomnom podaní žalobcu k vyjadreniu žalovaného, ako i v\nprednesoch na pojednávaní dňa 18. októbra 2011. Žalobca nepopieral fakt, že neuniesol dôkazne\nbremeno, keď sa mu nepodarilo dohľadať účtovné doklady preukazujúce nákup a predaj tovaru v\nkontrolovanom zdaňovacom období. Žalobca i naďalej považoval postup žalovaného za svojvoľný a\nnezákonný, keď nespochybnil žalobcom v peňažnom denníku a v daňovom priznaní deklarované tržby\nz predaja tovaru, ktoré považoval v plnej výške za základ dane a z týchto deklarovaných tržieb mu\ndovyrubil daň vo výške 228.109,50 Eur, bez toho aby zohľadnil žalobcove výdavky. Žalobca hoci súhlasil\ns názorom, že použitie pomôcok na určenie výšky dane je oprávnením (možnosťou) a nie povinnosťou\nsprávcu dane, zastával názor, že žalovaný nemôže určiť daň, akýmkoľvek i v zákone neupraveným\nspôsobom, čím prekročil rozsah svojich zákonných oprávnení nerešpektujúc ani článok 2 ods. 2\nÚstavy SR. Tým, že žalovaný nedodržal zákonný postup, vykazuje jeho rozhodnutie znaky svojvoľnosti\n(arbitrárnosti), čo je v príkrom rozpore s jednou zo základných zásad demokratického a právneho štátu,\nktorou je predvídateľnosť rozhodnutí orgánov verejnej moci. Žalobca poukázal na znenie ust. § 29 ods.\n8 zákona o správe daní, podľa ktorého je povinnosťou daňového subjektu preukazovať nielen výšku\ndaňových výdavkov uvedených v daňovom priznaní, ale i výšku deklarovaných zdaniteľných príjmov\na táto skutočnosť podľa žalobcu ušla pozornosti žalovaného. Skonštatoval, že v danej veci neboli v\npriebehu daňovej kontroly faktúrami preukázané príjmy ani výdavky, a preto rozhodnutie žalovaného,\nktorým určil daňovú povinnosť iba z príjmov, ktorých existenciu taktiež nevedel preukázať, považoval za\narbitrárne, pretože nemá absolútne žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalobca taktiež namietol,\nže krajský súd ani žalovaný sa nevysporiadali s otázkou objektivizácie daňových príjmov, ktorých výšku\nžalobca v konaní taktiež nevedel preukázať hodnovernými dokladmi.\nŽalobca sa nestotožnil s argumentáciou krajského súdu, že spoluprácou so správcom dane sa pripravil\no možnosť mať určenú daň dohodou alebo podľa pomôcok, ktorú považoval za nelogickú a absurdnú,\nnemajúcu oporu v žiadnom zákonnom ustanovení. Žalobca poukázal na znenie ust. § 29 ods. 6 zákona\no správe daní, pričom zastával názor, že podľa tohto ustanovenia výkladom s použitím logického\nargumentum a maiori ad minus by mal žalovaný pri závažnejšom porušení povinnosti daňovníka t.j.\nak neumožní vykonať daňovú kontrolu (pojem neumožnenie vykonať daňovú kontrolu logicky v sebe\nzahŕňa i neunesenie dôkazného bremena zaťažujúceho daňový subjekt), určiť daň podľa pomôcok. Na\npodporu svojho názoru poukázal žalobca na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj\n„NS SR“ alebo „najvyšší súd“) sp. zn. Sž-o-NS 108-110/2003, z ktorého pre neho vyplynul záver, že\nv prípade závažnejšieho porušenia povinnosti daňového subjektu (nepodanie daňového priznania) sa\ndaňová povinnosť určuje podľa pomôcok. Skonštatoval, že daňové priznanie podal, so správcom dane\nspolupracoval, avšak ten určenie dane podľa pomôcok nevyužil, daň určil bez opory v zákone iba z\ntržieb v dôsledku čoho bola žalobcovi vyrubená daň z príjmov v sume, ktorá je pre žalobcu likvidačná.\nV prospech použitia pomôcok žalobca poukázal aj na rozsudok NS SR sp. zn. 5Sžf 35/2009 z ktorého\n\nvyplýva (str. 5) „na určenie dane z príjmov podľa pomôcok v zmysle ust. § 29 ods. 6 zákona o správe daní\nje nutné nazerať ako na osobitný sankčný prostriedok postihujúci daňové subjekty, ku ktorému sa môže\nsprávca dane uchýliť iba vtedy, ak daňový subjekt v rámci procesu dokazovania si nesplnil niektorú zo\nsvojich povinností (v danom prípade neochota žalobcu predložiť požadované doklady povinnej účtovnej\nevidencie na ich kontrolu)“. Vyjadril presvedčenie, že pokiaľ určenie dane podľa pomôcok predstavuje\nkrajnú sankciu ako to vyplýva z judikatúry, je podľa jeho názoru ešte väčšou sankciou určenie dane\nspôsobom zvoleným žalovaným, pretože v prípade určenia dane podľa pomôcok má správca dane\npovinnosť prihliadať na zistené okolnosti, z ktorých vyplývajú výhody pre daňovníka, i keď neboli v konaní\nuplatnené.\nVzhľadom na uvedené žalobca odvolaciemu súdu navrhol, aby napadnutý rozsudok krajského súdu\nzmenil tak, že žalobe vyhovie a zruší rozhodnutie žalovaného správneho orgánu, ako aj rozhodnutie\norgánu prvého stupňa. Zároveň požiadal o priznanie náhrady trov konania.\nŽalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa naďalej pridržiava svojho vyjadrenia k\npodanej žalobe a trvá na skutočnostiach tam uvedených. Skonštatoval, že žalobca v odvolaní uviedol\ntie isté námietky, ktoré boli predmetom súdneho pojednávania na Krajskom súde v Trenčíne. Žalobou\nnapadnuté rozhodnutie považoval za vydané v súlade s právnymi predpismi. Na základe uvedeného\nnavrhol odvolaciemu súdu, aby odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny\npotvrdil.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s § 10 ods.\n2 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta\nprvá O.s.p. v spojení s § 211 a nasl. O.s.p.) v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní žalobcu a dospel\nk záveru, že tomuto odvolaniu nemožno priznať úspech.\nRozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 vety prvej O.s.p.,\ns tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu\na na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk/>.\nRozsudok bol verejne vyhlásený 26. februára 2014 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\npostupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo\npovinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené\nzáujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 O.s.p.).\nÚlohou súdu v predmetnej veci bolo postupom podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti Občianskeho\nsúdneho poriadku - upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych\norgánov - na základe žaloby žalobcu preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného č.\nI/226/1114-23972/2011/994139-r zo dňa 4. marca 2011, ktorým žalovaný podľa ust. § 48 ods. 5\nzák. č. 511/1992 Zb. potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Považská Bystrica pod č.\n670/230/46478/10/Roj zo dňa 3. novembra 2010, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z príjmov\nfyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2006 v sume 228 109,50 Eur.\nJednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre\nsprávcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§\n2 ods. 1 zákona o správe daní). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona o správe daní) správca\ndane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a\ndaňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods.\n3 zákona o správe daní), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz\njednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní\nvyšlo najavo.\nÚčelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými\nhmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov\n\npreto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje\npovinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon\no správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných\nskutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.\nPodľa ust. § 2 ods. 1, 3, 8 zák. č. 511/1992 Zb., v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne\nzáväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a\nprávom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.\nSprávca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich\nvzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.\nPrávom i povinnosťou všetkých daňových subjektov je úzko spolupracovať so správcom dane v\ndaňovom konaní.\nPodľa ust. § 29 ods. 1, 2, 5 ,6 zák. č. 511/1992 Zb., dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie\ndaňové konanie.\nSprávca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo\nnajúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.\nAk daňový subjekt nesplní svoju dôkaznú povinnosť pri určení výšky dane, môže správca dane výšku\ndane s ním dohodnúť. Na túto dohodu sa vzťahuje primerane § 11.\nAk nesplní daňový subjekt pri dokazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných\npovinností, v dôsledku čoho nemožno daňovú povinnosť správne určiť a daň sa neurčí ani podľa odseku\n5, alebo ak daňový subjekt vykonal úkony, ktoré svojím obsahom alebo účelom odporovali osobitnému\npredpisu alebo ho obchádzali a ktorých dôsledkom je zníženie základu dane, alebo v prípadoch podľa\n§ 15 ods. 2, je správca dane pri určovaní daňovej povinnosti oprávnený použiť pomôcky, ktoré má k\ndispozícii alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti s daňovým subjektom. Takýmito pomôckami môžu byť\nnajmä listiny, výpisy z verejných záznamov, daňové spisy iných daňových subjektov, znalecké posudky\na výpovede svedkov v iných daňových veciach, správy a vyjadrenia iných správcov dane, štátnych\norgánov a obcí, záujmových združení a vlastné poznatky správcu dane zo zdaňovania dotknutého\ndaňového subjektu, ako aj jemu podobných daňových subjektov.\nPodľa ust. § 29 ods. 4, 8 zák. č. 511/1992 Zb., ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno\nzistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané\nv rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov\n(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky,\nverejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné\nzáznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.\nDaňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré\nje povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom\ndane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií\nalebo záznamov vedených daňovým subjektom.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky mal z obsahu pripojeného administratívneho ako aj súdneho spisu\nza preukázané, že správca dane vykonal u žalobcu za zdaňovacie obdobie roku 2006 kontrolu dane z\npríjmu, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 670/320/42052/2010/Lor zo dňa 27. septembra 2010, ktorý\nbol prerokovaný dňa 29. októbra 2010 za účasti daňového subjektu. V nadväznosti na to bol vydaný\ndodatočný platobný výmer č. 670/230/46478/10/Roj zo dňa 3. novembra 2010, ktorým bol žalobcovi\nvyrúbený rozdiel dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roka 2006 v sume 228 109,50\neur, podľa ust. § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zák. č. 511/1992 Zb. s tým záverom, že kontrolovaný daňový\nsubjekt neuniesol dôkazné bremeno a hodnoverne nepreukázal, že výdavky v peňažnom denníku\nzaúčtované ako výdavok ovplyvňujúci základ dane skutočne vynaložil, a preto boli daňovou kontrolou\n\nznížené o sumu 36 168 564,00 Sk, ktorú predstavujú úhrady dodávateľských faktúr zaúčtovaných v\npeňažnom denníku podľa jednotlivých dodávateľov SH-DT TRADE GROOUP LLC, s.r.o. a PRINCE\nINVEST LLC, s.r.o. Daňový subjekt zaúčtovaním úhrad do výdavkov porušil ust. § 2 písm. i/ zák. č.\n595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov.\nNa základe podaného odvolania žalovaný svojím rozhodnutím zo dňa 4.3.2011, č.\nI/226/1114-23972/2011/994139-r uvedený dodatočný platobný výmer potvrdil, potom ako dospel k\nzáveru, že správca dane v daňovom konaní postupoval v súlade s ust. § 2 písm. i/ a § 21 ods. 1 zák.\nč. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov, keď výdavky zaúčtované v peňažnom denníku, tak ako boli uvedené\nv odôvodnení rozhodnutia, neuznal za výdavky daňové z dôvodu nepredloženia prvotných účtovných\ndokladov.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky sa po dôslednom oboznámení sa s napadnutým rozsudkom krajského\nsúdu, v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní, ako aj s obsahom súdneho spisu, ktorého súčasťou\nbol aj kompletný administratívny spis žalovaného správneho orgánu, sa v plnom rozsahu stotožnil s\nargumentáciou krajského súdu obsiahnutou v odôvodnení rozsudku, ktorú považoval za vecne správnu.\nNapriek tomu, že žalobca v odvolaní namietal nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu,\nktorého nedostatok alebo nezrozumiteľnosť dôvodov predstavuje závažné procesné pochybenie súdu\nspočívajúce v odňatí možnosti konať pred súdom - ktoré zákonodarca spája s odvolacím dôvodom podľa\n§ 205 ods. 2 v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. - odvolací súd sa s týmto názorom nestotožňuje.\nKrajský súd totiž v odôvodnení rozsudku dostatočne jasne a zrozumiteľne ozrejmil dôvody, ktoré ho\nviedli k prezentovanému právnemu záveru o zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia a pokiaľ\ndal odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, podľa názoru odvolacieho súdu nebolo\nmožné konštatovať, že by bolo v rozpore so základným právom účastníka na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru (bližšie pozri napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS\n95/06, III. ÚS 260/06). Okrem toho súd v správnom súdnictve preskúmava rozhodnutie a postup orgánu\nverejnej správy predovšetkým v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (t. j. v medziach žaloby),\npričom rozsahom týchto tvrdení je súd viazaný a nemôže ho prekročiť. Správne súdnictvo je ovládané\nkoncentračnou zásadou, za existencie ktorej žalobca môže žalobné dôvody síce meniť, resp. rozširovať,\navšak táto jeho možnosť je časovo limitovaná, t. j. disponuje ňou len do konca lehoty na podanie žaloby\n(§ 250b ods. 1 O.s.p.). Po uplynutí tejto lehoty už nie je možné v priebehu konania vznášať ďalšie\nnámietky a výhrady proti žalobou napadnutému rozhodnutiu, a to ani v replike na vyjadrenie žalovaného,\nani na pojednávaní.\nZ odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva právny záver o nesplnení podmienok pre určenie\ndane dohodou alebo podľa pomôcok, teda v rozpore s presvedčením žalobcu, ktorý i naďalej zotrval na\nsvojom tvrdení ohľadne nesprávnosti postupu správcu dane pri určovaní dane. V tejto súvislosti považuje\nodvolací súd za potrebné zdôrazniť, že správa daní s prihliadnutím na jej účel vo vzťahu k fiškálnym\nzáujmom štátu, je príslušnými hmotnoprávnymi a procesnými predpismi verejného práva upravená tak,\nže daňový subjekt má okrem iného povinnosť sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať ju a zároveň\nhodnoverne preukázať prostredníctvom riadne vedeného účtovníctva a iných listinných dôkazov, pričom\nv rámci daňového konania nesie dôkazné bremeno (§ 29 ods. 8 zákona o správe daní). Správca dane\nje oprávnený a zároveň i povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly a iných procesných postupov,\nza zachovania procesných práv daňových subjektov, zisťovať a preverovať základ dane alebo iné\nskutočnosti pre správne určenie dane, čiže sa uplatňuje dôsledná aplikácia zásady voľného hodnotenia\ndôkazov správcom dane spolu so zásadou objektívnej pravdy vo vzťahu k potrebným zisteniam. Zásada\nobjektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť\ndokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu\nohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, ale je\nna daňovom subjekte preukázať, že skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a údaje\nuvedené v daňovom priznaní sú úplné a správne. V predmetnej veci žalobca nepreukázal kúpu tovaru od\nspoločnosti SH - DT TRADE GROUP LLC s.r.o. ani jeho prepravu spoločnosťou PRINCE INVEST LLC\ns.r.o., avšak iné skutočnosti neboli sporné t. j. ani žalobcom v daňovom konaní priznané príjmy. Uvedené\nnie je v rozpore ani s ust. § 29 ods. 8 zákona o správe daní podľa ktorého, daňový subjekt preukazuje\nskutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní,\nhlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového\nkonania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených\ndaňovým subjektom. Pokiaľ si však žalobca uplatnil výdavok, tento vzhľadom na jeho dôkaznú povinnosť\n\nmusí aj hodnoverne preukázať, na čo bol správcom dane v priebehu daňovej kontroly niekoľko krát\nvyzvaný. Žalobca však v konaní uvedené skutočnosti žiadnym spôsobom nepreukázal, čím neuniesol\nsvoje dôkazné bremeno, pričom túto skutočnosť ani nerozporuje. Z uvedeného teda vyplýva záver,\nže správca dane a ani žalovaný nepostupovali v rozpore so zákonom, keď žalobcovi nepreukázané\nuplatnené výdavky neuznali.\nV súvislosti s určovaním dane podľa pomôcok odvolací súd zastáva obdobný názor ako krajský súd,\npodľa ktorého neboli splnené podmienky pre postup správcu dane podľa ust. § 29 ods. 6 zákona o\nspráve daní. V krajných prípadoch môže správca dane pristúpiť k určeniu dane podľa pomôcok, avšak\nuvedený postup je vnímaný ako osobitný sankčný prostriedok za nečinnosť daňového subjektu, resp. z\nobjektívnych príčin kedy daňový subjekt nie je schopný na základe vyššej moci („vis maior“) potrebné\ndoklady predložiť, napr. z dôvodu požiaru, krádeže atď. Nič to však nemení na tom, že určovať daň podľa\npomôcok je ponechané na vôli správcu dane, a teda zákon neukladá v prípade porušenia akejkoľvek\npovinnosti daňového subjektu obligatórnu povinnosť postupovať podľa vyššie citovaného ustanovenia.\nV tomto kontexte odvolací súd poukazuje na záver odôvodnenia žalovaného, z ktorého je zrejmé, prečo\nžalovaný nepristúpil k určeniu dane podľa pomôcok. Okrem iného aj pokiaľ by správca dane pristúpil\nk určovaniu dane podľa pomôcok vzhľadom na znenie ustanovenia § 2 písm. i/ zákona č. 595/2003\nZ. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, daňovým výdavkom je výdavok na dosiahnutie,\nzabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložených daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve\ndaňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka, výdavok musí byť preukázaný.\nOdvolací súd zistil, že odvolanie žalobcu neobsahuje žiadne nové právne relevantné tvrdenia a dôkazy,\nktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.\nKrajský súd sa posudzovanou vecou dôsledne zaoberal a vyvodil správne skutkové aj právne závery,\nktoré náležite aj odôvodnil a s ktorými sa odvolací súd v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. v celom rozsahu\nstotožnil, vychádzajúc pritom zároveň z rozsahu a dôvodov odvolania, ako aj z rozsahu a dôvodov\npodanej žaloby.\nVzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací napadnutý\nrozsudok krajského súdu podľa súdu podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 a s § 219\nods. 1 potvrdil.\nO trovách odvolacieho konania rozhodol súd s poukazom na ust. § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p. v\nspojení s ust. § 246c veta prvá O.s.p a s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v súlade s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak,\nže žalobcovi ich náhradu nepriznal, pretože nebol v tomto konaní úspešný.\nVzhľadom k tomu, že zákonom č. 479/2009 Z. z. bolo s účinnosťou od 1. januára 2012 zrušené\nDaňové riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici, ktorého pôsobnosť a právomoci\nna úseku správy daní a poplatkov prešli na novozriadené Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky\nso sídlom v Bratislave, podľa informácií poskytnutých Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky v\nBratislave, t. č. pre oblasť správy daní a poplatkov pôsobiace na adrese Lazovná ulica 63, 974 01 Banská\nBystrica, odvolací súd podľa § 107 ods. 4 OSP na strane žalovaného konal s vyššie uvedeným právnym\nnástupcom pôvodne uvádzaného žalovaného.\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "13S/39/2011", "guid": "dabf1fdc-9860-4854-b5f0-03c8eae042c9:e1002796-4d7c-4ddb-9ef2-13f2ea75ba21", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}