{"guid": "a2fa76d9-510b-48ab-8a05-503e3fdb8ccc:0dec9acd-1e00-4841-874f-808e354e9f26", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:2012200662.1", "spisova_znacka": "1Sžso/57/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžso/57/2013 z 18. 11. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 18. novembra 2014, sp. zn. 1Sžso/57/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:2012200662.1", "identifikacne_cislo": "2012200662", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Dagmar Snopeková", "sudca_id": 12, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-dagmar-snopekova-12", "datum_vydania": "2014-11-18", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/461", "nazov": "zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-185.odsek-4", "nazov": "§ 185 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-185.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-185"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/461#paragraf-185"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/0dec9acd-1e00-4841-874f-808e354e9f26", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:2012200662.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:2012200662.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:2012200662.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sžso/57/2013\n2012200662\n18. 11. 2014\nJUDr., Ing. Miroslav Gavalec\nECLI:SK:NSSR:2014:2012200662.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr.\nMiroslava Gavalca, PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v právnej\nveci žalobcu: Johns Manville Slovakia a.s., so sídlom Strojárenská č. 1, Trnava, IČO: 34 126 520, zast.:\nCLS Čavojský & Partners s.r.o., advokátskou spoločnosťou, IČO: 36 854 972, so sídlom Zochova č.\n6-8, 811 03 Bratislava, proti žalovanej : Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a\n10, 813 63 Bratislava 1, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správneho orgánu, na odvolanie žalobcu\nproti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo dňa 17. septembra 2013 č. k. 20S/43/2012-56, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 17. septembra 2013 č. k.\n20S/43/2012-56 p o t v r d z u j e .\nŽalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie na správnom orgáne\n1. Rozhodnutím č.: 35772-2/2012-BA z 22.10.2012 (č.l. 16) žalovaná ako odvolací orgán podľa § 179\nods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej na účely tohto rozsudku tiež „zák. č.\n461/2003 Z.z.“) v zmysle § 218 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. potvrdila napadnuté rozhodnutie Sociálnej\npoisťovne, pobočka Trnava č. 700-0411910812-GC04/12-TO zo 14.06.2012 (ďalej na účely tohto\nrozsudku tiež „prvostupňové rozhodnutie“ alebo „prvostupňový orgán“) a podané odvolanie zamietla.\n2. Uvedeným prvostupňovým rozhodnutím bolo žalobcovi ako zamestnávateľovi v zmysle pripojenej\ntabuľkovej časti predpísané penále v sume 2.757,90 €, ktoré prvostupňový orgán predpísal za obdobia\njanuár až december roku 2011 z dlžnej sumy poistného na nemocenské poistenie, poistného na starobné\npoistenie, príspevkov na starobné dôchodkové sporenie, poistného na invalidné poistenie, poistného\nna úrazové poistenie, poistného na garančné poistenie, poistného na poistenie v nezamestnanosti a\npoistného do rezervného fontu solidarity (ďalej na účely rozsudku tiež „zameškané odvody“) vo výške\n0,05% z dlžnej sumy za každý deň omeškania.\nUvedené zameškané odvody žalobca uhradil oneskorene a zároveň neodviedol včas poistné na základe\npríjmov vyplatených v mesiacoch september a október 2011.\n\n3. S odkazom na ustanovenia § 4 ods. 1 a 2, § 139b ods. 2, § 141 ods. 1, § 142 ods. 1, § 143 ods. 1 a\n2, § 240 ods. 1 a 2 zák. č. 461/2003 Z.z., § 20 ods. 1 písm. a), § 21, § 26 ods. 1 a § 27 ods. 3 zákona č.\n43/2004 Z.z. o starobnom dôchodkovom sporení žalovaná odmietla námietku žalobcu, že prvým úkonom\nvoči účastníkovi v zmysle § 185 ods. 4 zák. č. 461/20023 Z.z. nemôže byť vydanie prvostupňového\nrozhodnutia.\nPodľa žalovanej zák. č. 461/2003 Z.z. nekonkretizuje o aký úkon má ísť, a preto za prvý úkon v\nzmysle judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok sp. zn. 7Sžso/20/2010 z 24.02.2011)\nje možné považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a\ndostatočnými podkladmi pre rozhodnutie.\nPodľa § 185 ods. 4 zák. č. 461/20023 Z.z. v znení účinnom k dátumu vydania prvostupňového\nrozhodnutia (14.06.2012) konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je\nzačaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania\nprvý úkon.\n4. Ďalej nebolo žalovanej jasné, prečo žalobca zastáva názor, že lehota uvedená vo výrokovej časti\nrozhodnutia nie je uvedená správne. Podľa žalovanej určenie lehoty na plnenie rozhodnutia patrí do\njej rozhodovacej právomoci. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že táto lehota neuplynie skôr, ako\nrozhodnutie prvostupňového orgánu nadobudne právoplatnosť.\nSúčasne upozornila, že nadobudnutím právoplatnosti sa rozhodnutie prvostupňového organu zároveň\nstane vykonateľným.\n5. Tiež žalovaná uviedla, že žalobca 20.04.2011 doručil pobočke žalovanej v Trnave žiadosť vo\nveci stanoviska týkajúcich sa odvodov na sociálne poistenie ekonomických zamestnancov vyslaných\npracovať pre žalobcu. V súvislosti s touto žiadosťou boli od žalobcu vyžiadané pracovné zmluvy.\nNa základe telefonickej konzultácie so zamestnávateľom pobočka žalovanej v Trnave, zistila, že žalobca\npožiadal o stanovisko aj Sociálnu poisťovňu, ústredie, ktorá mu následne listom z 25. februára 2011\nodpovedala. Odpoveď, ktorá vychádzala z nižšie citovaného stanoviska Ministerstva práce, sociálnych\nveci a rodiny Slovenskej republiky, žalobca obdŕžal listom z 10.08.2012.\n6. Z uvedeného stanoviska ministerstva z 19.07.2012, vyplýva, že občan tretieho štátu (s ktorým nemá\nSlovenská republika uzavretú medzinárodnú zmluvu, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej\nrepubliky), ktorý vykonáva prácu na území Slovenskej republiky pre slovenského užívateľského\nzamestnávateľa, a ktorý má právo na príjem zdaňovaný podľa príslušných ustanovení zákona o dani z\npríjmov na základe právneho vzťahu uzatvoreného s treťou fyzickou osobou alebo právnickou osobou,\nktorá má sídlo mimo Európskej únie alebo v štáte nezmluvnej cudziny, je zamestnancom na účely\nsociálneho poistenia a povinnosti zamestnávateľa na účely sociálneho poistenia v tomto prípade plní\nužívateľský zamestnávateľ so sídlom na území Slovenskej republiky.\n7. Z týchto dôvodov žalovaná rozhodla tak, ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia.\nII.\nKonanie na prvostupňovom súde\nA)\n8. Proti tomuto rozhodnutiu žalobca podal prostredníctvom právneho zástupcu na Krajský súd v Trnave\nžalobu zo dňa 20.12.2012.\n9. Podľa žalobcu uvedené rozhodnutie trpí formálnymi aj vecnými nedostatkami.\n\nNajmä uvádzal, že prvostupňové rozhodnutie\n· je podpísané za použitia tzv. faximilie, nakoľko nie je podpísané priamo oprávnenou osobou,\n· výroková časť napadnutého rozhodnutia obsahuje iba údaj o tom, že súčasťou rozhodnutia je príloha,\nčo robí prvostupňové rozhodnutie nepreskúmateľným a zmätočným,\n· predmetná príloha nie je žiadnym spôsobom zviazaná ani opatrená otlačkou pečiatky a podpisom\noprávnenej osoby,\n· absencia akékoľvek úvahy a hodnotenia dôkazov v spojení s použitím právnych predpisov,\n· konanie vo veciach sociálneho poistenia bolo voči nemu nesprávne začaté (viď závery uvedené v\nrozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3So 238/2004),\n· „oneskorené“ odvedenie odvodov a príspevkov do poistných fondov sa týka dvoch zahraničných\nzamestnancov, ktorí pôsobili na území Slovenskej republiky bez toho, aby mali so žalobcom ako\nzamestnávateľom uzatvorený akýkoľvek pracovno-právny alebo iný právny vzťah, ktorý by bolo možné\npodriadiť pod § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení.\n10. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila podaním doručeným krajskému súdu dňa 13.02.2013 s požiadavkou\nna zamietnutie žaloby.\nB)\n11. Krajský súd v Trnave ako súd prvého stupňa nariadil vo veci pojednávanie, na ktorom vypočul\núčastníkov, vec prejednal a rozsudok verejne vyhlásil. Na základe nižšie uvedených názorov dospel k\nzáveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.\n12. Po citácii dotknutých ustanovení § 244 ods. 1 až 3, § 247 ods. 1 až 3, § 250i ods. 1 O.s.p., § 184 ods.\n8, § 172 ods. 1 a 218 ods. l a 2 zák. č. 461/2003 Z.z. si krajský súd osvojil právny názor žalovanej, t.j. že\ncitovaný zákon o sociálnom poistení nekonkretizuje, o aký konkrétny úkon má ísť. Preto aj s prihliadnutím\nna už uvedený rozsudok sp. zn. 7Sžso 20/2010 ), k za so) za prvý úkon je možné považovať aj doručenie\nrozhodnutia, ak žalovaná disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre svoje rozhodnutie.\n13. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že nemal vedomosť a istotu, či má povinnosti uvedené sumy\npoistného odviesť aj za zahraničných zamestnancov, ktorí pôsobili na území Slovenskej republiky,\nkrajský súd po citácii ustanovení § 3 ods. 1 a § 4 ods. 1 až 4 zák. č. 461/2003 Z.z. ustálil tak, že uvedené\nnejasnosti žalobcu nemožno kvalifikovať ako relevantný dôvod, ktorý by mu umožňoval oneskorene si\nsplniť zákonnú povinnosť a to ani vzhľadom na zmenu zák. č. 461/2003 Z.z., ku ktorej došlo následne\nk 01.01.2011.\nĎalej krajský súd dodal, že žalobca bol jednoznačne právnickou osobou povinnou poistné a príspevky\nv určenej lehote odvádzať a v prípade, ak by poistné zaplatil bez právneho dôvodu, mohol po takomto\nzistení požiadať podľa § 145 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. o jeho vrátenie, čím by nevznikol dôvod pre\npredpísanie penále. Žalobca takto nepostupoval.\n14. Záverom s dôrazom na to, že neznalosť žalobcu a pochybnosti o správnosti výkladu príslušných\nprávnych predpisov nemá za následok nezákonnosť rozhodnutia žalovaného, krajský súd žalobu ako\nnedôvodnú zamietol.\nIII.\nOdvolanie žalobcu/stanoviská\nA)\n\n15. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 21.10.2013 (č.l. 64) proti rozsudku krajského (prvostupňového)\nsúdu žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu konštatoval, že postup obidvoch správnych\norgánov ako aj prvostupňového súdu považuje za rozporný so zákonom z nasledujúcich dôvodov.\nPredovšetkým záver uvedený vo výrokovej časti druhostupňového rozhodnutia sa nezhoduje s jeho\nodôvodnením, nakoľko k oprave malo dôjsť napríklad v časti odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia\nohľadom povinnosti žalobcu ako zamestnávateľa odvádzať príspevky na sociálne poistenie ohľadom\ndvoch zahraničných zamestnancov; čo si osvojil aj krajský súd (viď odôvodnenie na str. 6 odsek 3).\n16. Ďalej namietal, že z odvolacieho sociálneho konania, ako aj z konania pred krajským súdom\nžalobcovi jednoznačne vyplynulo, že prvostupňový orgán žalovanej sa pred vydaním svojho rozhodnutia\nprejudiciálnou otázkou, t.j. otázkou poistenia za dvoch zahraničných zamestnancov, nezaoberal ale\nk vydaniu prvostupňového rozhodnutia pristúpil „automaticky“ na základe údajov vyplývajúcich z jeho\ninformačného systému.\nV súvislosti s uvedeným aj poukazoval na odôvodnenie žalovanej, ktorá neobjasnila na základe akých\nskutkových podkladov dospela k záveru, že žalobca má vo vzťahu k dvom zahraničným zamestnancom\npostavenie zamestnávateľa podľa zákona s povinnosťou vykonávať odvody do poistných fondov.\n17. Navyše žalobca zdôraznil, že s obsahom stanoviska Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny\nSlovenskej republiky bol preukázateľným spôsobom oboznámený až po jeho doručení dňa 15.08.2012,\nt.j. viac ako 16 mesiacov po podaní prvej žiadosti o stanovisko.\nAj odôvodnenie žalovanej, ktoré je obsiahnuté v napadnutom rozhodnutí, je podľa žalobcu v tomto smere\nzmätočné, pretože sa na jednej strane odvoláva na stanovisko Ministerstva práce, sociálnych vecí a\nrodiny Slovenskej republiky č. 18518/2011-1/41 zo dňa 19.07.2012, avšak na druhej strane súčasne\nuvádza, že takéto stanoviská nie sú záväzné a sú len podpornou pomôckou pre aplikačnú prax.\n18. Čo sa týka námietky podpisu a tzv. faximile, žalobca zotrval u svojich pôvodných námietok.\nS odkazom na § 209 ods. 6 in fine a § 211 zák. č. 461/2003Z.z. zdôraznil, že túto skutočnosť v odvolaní\nproti prvostupňovému rozhodnutiu namietal.\n19. V súvislosti s opakovanou námietkou o prvom úkone prvostupňového orgánu bolo najmä poukázal\nna rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3So 238/2004, podľa ktorého [citované z\npoznámky pod čiarou uvedenej žalobcom]:\n„ani v konaniach vo veciach sociálneho poistenia nemožno podľa názoru súdu odhliadnuť od všeobecne\nuznávaných právnych princípov administratívneho konania (Rezolúcia Výboru ministrov Rady Európy\nč. 77/31 z 28. septembra 1977)“\nPodľa žalobcu názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedený v odôvodnení rozsudku sp. zn.\n7Sžso/20/2010 z 24. februára 2011 nemožno považovať za súladný s predchádzajúcou rozhodovacou\npraxou súdov Slovenskej republiky a ani s právnou teóriou.\n20. Takisto, hoci výroková časť prvostupňového rozhodnutia upravuje lehotu na plnenie, tak táto lehota\nje nesprávne určená, pretože podľa výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia by žalobca mal uhradiť\npenále v lehote 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia.\nTakéto určenie lehoty na splnenie povinnosti uloženej neprávoplatným rozhodnutím bez možnosti\npredbežnej vykonateľnosti rozhodnutia je podľa žalobcu v rozpore so základnými princípmi konania vo\nveciach sociálneho poistenia, ako aj s princípmi právnej istoty.\n21. Z uvedeného dôvodu nesúhlasil žalobca s odôvodnením uvedeným v druhostupňovom rozhodnutí,\nkde žalovaný argumentoval tým, že z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že táto lehota neuplynie\n\nskôr, ako rozhodnutie prvostupňového orgánu nadobudne právoplatnosť. Súčasne vyslovil nesúhlas s\nodôvodnením uvedeným v odôvodnení rozsudku krajského súdu, ktorý sa „hypotetickými úvahami o\nuloženej lehote“ nezaoberal.\n22. Záverom žalobca navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak,\nže zruší napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového orgánu a vráti vec\nna ďalšie konanie spolu s priznaním náhrady trov konania.\nPodaním z 30.10.2013 žalobca doplnil svoje odvolanie o alternatívny petit (označený ako petit II.) tak,\nže poprípade požaduje, odvolací súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nB)\n23. Z vyjadrenia žalovanej (č.l. 72) zo dňa 28.10.2013 vyplýva, že žalobca neuviedol žiadne\nnové námietky k správnosti preskúmavaného rozhodnutia, ani právne relevantné dôvody, ktoré by\nodôvodňovali zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovanej.\nĎalej uviedla, že sa pridržiava svojich argumentov ako aj písomného vyjadrenia zo dňa 05. februára\n2013.\n24. Procesné riešenia odvolacieho konania žalovaná neuviedla.\nIV.\nPrávne názory odvolacieho súdu\n25. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.)\npreskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 v spojení s\n§ 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tiež „O.s.p.“).\nPo zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že\nide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie\nprípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a po\nneverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru,\nže odvolanie nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok krajského súdu je vo výroku vecne správny\na vydaný v súlade so zákonom, a preto ho po preskúmaní dôležitosti odvolacích dôvodov postupom\nuvedeným v § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.\n26. Po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu\n(tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov) sa Najvyšší súd celkom stotožňuje so\nskutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil zo zistení uvedených žalovaným\nsprávnym orgánom, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise. Na druhej strane podstatou súdneho\nodvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj žaloby, ktorou sa žalobca domáha preskúmania\nrozhodnutia žalovanej, je právna otázka, či platná právna úprava ukladajúca odvolaciemu správnemu\norgánu vykonať prieskum napadnutého prvostupňového rozhodnutia žalovanej umožňuje v plnom\nrozsahu aplikovať zásadu jednoinštančného konania aj na sociálne nedávkové konania.\nPráve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.\n27. Žalobca svoje odvolanie oprel o viacero námietok. Za účelom riadneho prieskumu zákonnosti\nnapadnutého rozhodnutia sa musí Najvyšší súd primárne vysporiadať s námietkami, ktoré žalobca\nvyužil na spochybnenie zákonnosti postupu správneho orgánu smerujúceho k vysloveniu napadnutého\nrozhodnutia.\n\nAž po prípadnom vyslovení ich nedôvodnosti súdom vzniká právo žalobcovi na prieskum zákonnosti\nsamotného rozhodnutia (meritórne námietky).\n28. Po preverení okruhu účastníkov a podmienok konania v súvislosti s hore položenou otázkou Najvyšší\nsúd vopred avizuje, že po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému\nrozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší\nsúd s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod\nna to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou\ncitáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského\nsúdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto\nsa s ním stotožňuje v prevažujúcom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty\nprejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom odôvodnení\nnásledne obmedzí iba na rekapituláciu niektorých vybraných bodov odôvodnenia napadnutého rozsudku\na doplnenia svojich odlišných, resp. doplňujúcich zistení a záverov zistených v odvolacom konaní (§ 219\nods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. umožňuje odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového\nsúdu o ďalšie dôvody), najmä vo vzťahu k hore vymedzenej skutkovej/ právnej otázke.\n29. Najvyšší súd sa musí na prvom mieste zaoberať so skupinou námietok žalobcu, ktoré je možné\nzhrnúť pod spoločného menovateľa (t.j. najmä nutnosť zmeny výroku pri doplnení odôvodnenia,\nresp. vplyv raz vyslovenej lehoty na plnenie orgánu verejnej správy, hoci odvolacie konanie naďalej\nprebieha), ktorým je rozsah aplikácie ustanovení upravujúcich pôsobnosť odvolacieho správneho orgánu\nv sociálnom nedávkovom konaní.\nV tejto súvislosti Najvyšší súd poukazuje na zásadu dvojinštančnosti správneho konania, ktorá platí aj\npre sociálne nedávkové konania.\n30. O pôsobení, úlohe a účinkoch základných zásad správneho konania, resp. uvedenej zásady\nv správnych konaniach sa Najvyšší súd už viackrát vyslovil v svojej rozhodovacej praxi. Napríklad\nprostredníctvom rozsudku sp. zn. 1 Sžp/1/2010 zo 14. mája 2013 konštatoval :\n„113. Vo vzťahu k účelu a použiteľnosti jednotlivých procesných zásad vo všeobecnosti s odkazom\nna súčasné poznatky právnej vedy (R. Dworkin alebo R. Alexy) Najvyšší súd konštatuje, že správne\nkonanie vrátanie integrovaného povoľovania je ovládané viacerými zásadami. Uvedené procesné\nzásady majú svoje osobitné postavenie, lebo zakotvené v ústave, poprípade v predpise nižšej právnej\nsily (medzinárodný dohovor či zákon) alebo iba „objavené“ judikatúrou, tak z tejto pozície prenikajú\nvďake svojej nezameniteľnej podstate (idea maxima) do celého právneho odvetvia, lebo sú jeho\nvýchodiskom, ako aj hraničným kritériom. Hoci je tiež nepochybné, že procesné zásady sú formulované\nveľmi abstraktne (tzn. aj všeobecne bez toho, aby vymedzovali konkrétne pravidlo správania), tak v\ntomto prípade neplatí starorímska zásada „ius specialis derogat ius generalis“, ale naopak sa doplňujú,\npoprípade v medzných situáciách jedna zásada ustúpi pred druhou. Preto zásady, a to aj správneho\npráva, slúžia ako hraničná pomôcka pre výklad (reductio ad absurdum) konkrétnej právne úpravy\n(pravidla správania), lebo sa nepripúšťa, aby výklad právnej normy smeroval mimo sféru pôsobenia\nprocesnej zásady.\n114. Popri niektorých zásadách, ako sú napríklad zásady legality, materiálnej pravdy alebo legitímneho\nočakávania, ovláda tiež správne konanie aj zásada jednotnosti (dvojinštančnosti) konania, ako aj\nkoncentračná zásada.\nPredposledne uvedená zásada správneho konania ukladá povinnosť odvolaciemu správneho orgánu,\nže každá relevantná otázka (najmä právna) vznesená odvolateľom v prejednávanej veci musí byť\npredmetom posúdenia odvolacieho správneho orgánu. Pokiaľ odvolací správny orgán nachádza odlišné\nskutkové (právne) posúdenie, potom musí vydať rozhodnutie zrušujúceho alebo iného negatívneho\ncharakteru.\n115. Celá táto konštrukcia zásady jednotnosti správneho konania vychádza z aktívneho naplnenia úplnej\napelácie (apelačného mechanizmu) v správnom konaní a umožňuje odvolaciemu správnemu orgánu,\n\naby mohol v rámci úplnej apelácie spravodlivo napravovať vady, ktoré prvostupňový správny orgán\nvniesol do skutkových zistení a následne nesprávne vyvodených právnych záverov (subsumcií). “\n31. Je pravdou, že na sociálne nedávkové konanie sa nevzťahuje zákon č. 71/1967 Zb. o správnom\nkonaní (správny poriadok), avšak ako správne žalobca napríklad prostredníctvom rozsudku sp. zn. 3\nSo 238/2004 Z.z. zdôraznil, aj na veci sociálneho poistenia je potrebné primerane vztiahnuť účinky\nvšeobecne uznávaných právnych princípov administratívneho konania.\nPodľa § 172 ods. 1 veta prvá zák. č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom v čase vydania napadnutého\nrozhodnutia (22.10.2012) na konanie vo veciach sociálneho poistenia sa nevzťahuje všeobecný predpis\no správnom konaní.\nPodľa § 172 ods. 3 zák. č. 461/2003 Z.z. v citovanom znení konanie vo veciach podľa odseku 1 je\na) konanie v dávkových veciach sociálneho poistenia (ďalej len \"dávkové konanie\"),\nb) iné konanie (ďalej len \"nedávkové konanie\").\n32. Ďalej je tiež nepochybné, že rámec odvolacieho sociálneho nedávkového konania akceptuje v\nzmysle ustanovení § 218 ods. 1 a 2 zák. č. 461/2003 Z.z. hore uvedenú zásadu dvojinštančnosti konania.\nTento názor najmä podporuje zákonná formulácia ustanovenia § 218 ods. 1 „preskúma .... v celom\nrozsahu“ ako aj formulácia „doterajšie konanie doplní, prípadne nedostatky odstráni.“\nPráve uvedené umožňuje prijať záver, že aj sociálne nedávkové konanie sa prísne nerozdeľuje do dvoch\nnavzájom oddelených konaní, ale tak konanie pred prvostupňovým ako aj odvolacím orgánom tvorí\njeden celok navzájom prepojených konaní. Potom námietky žalobcu (viď najmä bod č. 15), že výroková\nčasť druhostupňového rozhodnutia sa nezhoduje s jeho odôvodnením, nakoľko oprava vykonaná\nžalovaným v odvolacom konaní sa týka napríklad časti odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia\nohľadom povinnosti žalobcu ako zamestnávateľa odvádzať príspevky na sociálne poistenie ohľadom\ndvoch zahraničných zamestnancov, nie sú dôvodné.\nPodľa § 218 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom\nrozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni.\nPodľa § 218 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. platí, že ak sú na to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení\nalebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí.\n33. S touto námietkou žalobcu tesne súvisí aj tzv. prejudiciálna otázka, t.j. riešenie právnej otázky\nodvodov poistného za dvoch zahraničných zamestnancov žalobcu. Nič na tejto skutočnosti nemení\nto, že žalovaná ako odvolací orgán nedostatočné odôvodnenie právneho názoru prvostupňového\norgánu k tejto otázke (je skutočne možné, že prvostupňový orgán ju vyhodnotil iba na základe údajov\nvyplývajúcich z jeho informačného systému) v zmysle § 218 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. vyhodnotila\nako nedostatok, ktorý je nutné v odvolacom konaní.\n34. Avšak Najvyšší súd sa nemôže stotožniť s námietkou žalobcu, že žalovaná nedostatočne\nobjasnila, na základe akých skutkových podkladov dospela k záveru, že žalobca má vo vzťahu k\ndvom zahraničným zamestnancom postavenie zamestnávateľa podľa zákona s povinnosťou vykonávať\nodvody do poistných fondov. Toto objasnenie sa v dostatočnom rozsahu nachádza na str. ...... (viď aj\nbod č. 6) odôvodnenia rozhodnutia žalovanej, ktoré v tomto bode vychádzalo zo stanoviska Ministerstva\npráce, sociálnych veci a rodiny Slovenskej republiky z 19.07.2012.\nVzhľadom na vyššie uvedené názory (najmä viď body č. 30 až 32), nič na tejto skutočnosti nemení ani to,\nže žalobca bol s obsahom uvedeného stanoviska, ktoré je nepochybne pre správny orgán autoritatívnym\nusmernením, oboznámený až po viac ako 16 mesiacov po podaní prvej žiadosti o stanovisko (t.j.\n15.08.2012).\n\n35. Čo sa týka námietky prvého úkonu, rovnako je nepochybné, že v súlade s hore uvedenými\nzávermi bol Najvyšším súdom vyslovený právny názor prostredníctvom rozsudku sp. zn. 7 Sžso/20/2010\nnasledovne:\n„Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za dôvodnú námietku žalovanej aj vo vzťahu k vytýkanému\nprocesnému postupu pri vydávaní napadnutého rozhodnutia pobočky žalovanej. Zákon o sociálnom\npoistení ustanovuje špeciálnu právnu úpravu konania vo veciach sociálneho poistenia, vylučujúc použitie\nvšeobecného predpisu o správnom konaní, t.j. správneho poriadku. Konanie, ktoré sa začína na podnet\norganizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej\npoisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon (§ 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení). Zákon\no sociálnom poistení však nekonkretizuje o aký úkon má ísť, a preto za prvý úkon je možné považovať\naj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi\npre rozhodnutie.\nSociálna poisťovňa nemá v danej veci podľa zákona o sociálnom poistení ani povinnosť, aby o začatí\nkonania upovedomila všetkých známych účastníkov konania, ako to ukladá správny poriadok. Taktiež\nzákon o sociálnom poistení neukladá povinnosť žalovanej pred vydaním rozhodnutia dať možnosť\nvyjadriť sa účastníkovi konania k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho\ndoplnenie. V danom prípade sú výkazy poistného a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie za\npríslušné kalendárne mesiace dostatočným podkladom pre rozhodnutie žalovanej. “\n36. Pokiaľ žalobca zdôrazňuje rozpor medzi hore uvedeným a časovo novším rozsudkom Najvyššieho\nsúdu sp. zn. 7Sžso/20/2010 a rozsudkom sp. zn. 3So 238/2004, podľa ktorého [citované z poznámky\npod čiarou uvedenej žalobcom]:\n„ani v konaniach vo veciach sociálneho poistenia nemožno podľa názoru súdu odhliadnuť od všeobecne\nuznávaných právnych princípov administratívneho konania (Rezolúcia Výboru ministrov Rady Európy\nč. 77/31 z 28. septembra 1977)“,\nNajvyšší súd takýto rozpor nemôže potvrdiť. Tak, ako bolo vyššie uvedené, medzi základné princípy\n[konajúci súd sa domnieva, že v uvedenom rozsudku sa striktne nerozlišovalo medzi pojmami princíp\na zásada], inak povedané medzi základné zásady konania pred správnymi orgánmi patrí aj zásada\ndvojinštačnosti konania, ktorá okrem iného zabezpečuje efektívnu právnu obranu, nakoľko nedostatky\nzistené môžu byť napravené v priebehu druhostupňového správneho konania, pretože v zmysle § 218\nods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. sú ešte otvorené všetky možnosti a riešenia a náprava aj v tomto štádiu\nkonania umožní účastníkovi správneho konania mať účinný vplyv na výsledok rozhodovacieho konania..\nPreto sa Najvyšší súd nestotožňuje s argumentáciou žalobcu, že rozsudok sp. zn. 7Sžso/20/2010\nnemožno považovať za súladný s predchádzajúcou rozhodovacou praxou súdov Slovenskej republiky\na ani s právnou teóriou.\n3ž. Čo sa týka lehoty na plnenie (viď bod č. 21), uvedenej v prvostupňovom rozhodnutí, Najvyšší\nsúd zdôrazňuje, že iba ak by žalobca preukázal, že ide o vadu, ktorá má za následok nezákonnosť\nsamotného rozhodnutia, potom by sa naplnil zrušovací dôvod podľa § 250j ods. 2 písm. e) O.s.p. a\nsprávny súd by napadnuté rozhodnutie musel zrušiť.\nZ podaného odvolania Najvyššiemu súdu vyplýva, že žalobca najmä nesúhlasí s odôvodnením\nuvedeným v napadnutom rozhodnutí, kde žalovaný argumentoval tým, že z napadnutého rozhodnutia\nvyplýva, že táto lehota neuplynie skôr, ako rozhodnutie prvostupňového orgánu nadobudne\nprávoplatnosť.\n37. V súvislosti s uvedeným však Najvyšší súd musí poukázať na úmysel zákonodarcu uvedený v\n§ 213 ods. 2 zák. č. 461/2013 Z.z. Z neho však nevyplýva, že by formulácia upravujúca podmienky\nplatby zameškaného poistného „“ spôsobila nezákonnosť samotného výroku o opodstatnenosti záveru\no nedoplatkoch na poistnom. Naopak, je tu riešená\n\nSúčasne Najvyšší súd touto argumentáciou musí doplniť absentujúce odôvodnenie napadnutého\nrozsudku krajského súdu (viď formulácia žalobcu, že krajský súd sa „hypotetickými úvahami o uloženej\nlehote“ nezaoberal), lebo takto sformulovaná odvolacia námietka intenzitou svojho obsahu nenapĺňa\nžiadne z nižšie citovaných ustanovení § 221 ods. 1 O.s.p., ktoré sú v zmysle § 250ja ods. 3 O.s.p.\naplikovateľné na odvolacie konanie pred správnym súdom.\nPodľa § 213 ods. 2 zák. č. 461/2013 Z.z. rozhodnutie je vykonateľné, len čo uplynie lehota na plnenie.\nAk v rozhodnutí nie je uložená povinnosť na plnenie, rozhodnutie je vykonateľné, len čo nadobudne\nprávoplatnosť.\nPodľa § 221 ods. 1 O.s.p. súd rozhodnutie zruší, len ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,\nc) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,\nf) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,\ng) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu\nrozhodoval senát,\nh) súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho\npredpisu a nedostatočne zistil skutkový stav,\ni) sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli\nalebo ak také dôvody neexistovali,\nj) bol odvolacím súdom schválený zmier.\nV.\n38. Odvolací súd vzhľadom na námietky uplatnené žalobcom uvádza, že napadnuté rozhodnutie\nžalobkyne má všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia v zmysle zák. č. 461/2003 Z.z.\nUvedené rozhodnutie správneho orgánu vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je\nlogicky vyhodnotené a riadne právne posúdené.\nPočas konania nebolo účastníkmi naznačené ani odvolací súd nedospel k záveru, že by sa vyskytli\nprekážky pre konanie z dôvodov neústavnosti alebo potreby výkladu komunitárneho práva aplikovaných\nprávnych predpisov a súvisiacich právnych aktov orgánov Európskej únie, pre ktoré je potrebné konanie\nprerušiť.\n39. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok\nžalobcu a stanoviska žalovaného ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich predchádzajúcich\nrozhodnutiach (čl. 1 ods. 1 ústavy), najmä už v citovanom rozhodnutí 7Sžso/20/2010, pri ktorom Najvyšší\nsúd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od jeho obsahu a vyslovených právnych názorov (viď účinky\nsledované v § 250ja ods. 4 a contrario odsek 7 O.s.p. spolu s čl. 144 ods. 1 ústavy) s prihliadnutím na\nústavný princíp právnej istoty odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného\nskutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska v zmysle záverov judikatúry\nEurópskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zjednocovania alebo zamedzovania vydávania protirečivých\nrozsudkov, najmä vec Zielinsky, Pradal a spol. vz. Francúzska republika č. A- 24846/94, 34165/96 až\n34173/96, poprípade vec Borovská a Forrai vz. Slovenská republika č. A- 48554/10 z 25.11.2014), s\nosvojením si argumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 2 O.s.p. s oznámením termínu\n\nvyhlásenia rozsudku postupom podľa §156 ods. l a 3 O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku\nrozsudku.\nPodľa čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sú sudcovia pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri\nrozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5\na zákonom.\nPodľa § 135 ods. 1 O.s.p. je súd viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis\nje v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika\nviazaná [§ 109 ods. 1 písm. b)]. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu\npre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím\npríslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný\npodľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku\nspoločnosti a o zápise základného imania; 14) súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní.\n40. O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 250k ods. 1\nO.s.p., podľa ktorého ne úspešnému žalobcovi právo na náhradu trov tohto konania nevzniklo.\n41. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 3 O.s.p. rozhodol bez pojednávania,\nlebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni\nsúdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle §\n250i ods. 2 O.s.p. (úprava povinnosti platiť poistné odvody je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), v\nkonaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov\nnevznikla potreba pojednávanie nariadiť.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "20S/43/2012", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}