{"guid": "41827e88-0fdb-468e-8d11-83e86afcb043:040b037c-d70c-45d7-bd84-d0d407f7cbbf", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:2012200277.1", "spisova_znacka": "1Sžso/41/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžso/41/2013 z 10. 6. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 10. júna 2014, sp. zn. 1Sžso/41/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:2012200277.1", "identifikacne_cislo": "2012200277", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Dagmar Snopeková", "sudca_id": 12, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-dagmar-snopekova-12", "datum_vydania": "2014-06-10", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmenené"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-103.odsek-2", "nazov": "§ 103 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-103.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-103"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/461#paragraf-103"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/040b037c-d70c-45d7-bd84-d0d407f7cbbf", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:2012200277.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:2012200277.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:2012200277.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sžso/41/2013\n2012200277\n10. 06. 2014\nJUDr., Ing. Miroslav Gavalec\nECLI:SK:NSSR:2014:2012200277.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr.\nMiroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD., v právnej\nveci žalobcu: A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom I., XXX XX I., zast. : Mgr. Juraj Kindl, advokát so sídlom\nadvokátskej kancelárie Krížna 21, 811 07 Bratislava a korešpondenčnou adresou Námestie Slobody č.\n10, 811 06 Bratislava (F.), proti žalovanému : Sociálna poisťovňa - ústredie, so sídlom Ulica 29 augusta\nč. 8, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, na odvolanie žalobcu\nproti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo dňa 18. apríla 2013 č.k. 14S/47/2012-36 v spojení s opravným\nuznesením zo dňa 30. júla 2013 č.k. 14S/47/2012-56, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 18. apríla 2013 č.k.\n14S/47/2012-36 v spojení s opravným uznesením zo dňa 30. júla 2013 č.k. 14S/47/2012-56 m e n í tak,\nže rozhodnutie žalovanej č. : 17556-2/2012-BA zo dňa 28.03.2012 v spojení s rozhodnutím Sociálnej\npoisťovne, pobočka Trnava č. 31537-328/2012-TT zo 16. januára 2012 r u š í a vec v r a c i a žalovanej\nna ďalšie konanie.\nŽalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie na správnom orgáne\n1. Rozhodnutím č. : 17556-2/2012-BA zo dňa 28.03.2012 (viď pripojený administratívny spis) žalovaná\nako odvolací správny orgán podľa ustanovenia § 218 ods. 2 v spojení s § 179 ods. 1 písm. b) zákona\nč. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej v rozsudku len „zák. č. 461/2003 Z.z.“) rozhodla tak, že\nodvolanie žalobcu zamietla a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava č. 31537-328/2012TT zo 16. januára 2012 o nepriznaní nároku na dávku garančného poistenia potvrdila s poukazom na\nnesprávnu aplikáciu ustanovenia § 103 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. žalobcom.\nPodľa § 179 ods. 1 písm. b) zák. č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom v čase vyhlásenia napadnutého\nrozhodnutia do pôsobnosti ústredia patrí rozhodovať v druhom stupni vo veciach, o ktorých rozhodovať\nv prvom stupni patrí do pôsobnosti pobočky, ....\nPodľa § 218 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. v citovanom znení platí, že ak sú na to dôvody, odvolací orgán\nrozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí.\n\n2. V svojom rozhodnutí žalovaná najmä zdôraznila argumentáciu prvostupňového orgánu uvedenú\nv rozhodnutí zo 16. 1. 2012, v zmysle ktorej žalobca nemá nárok na dávku garančného poistenia\nvzhľadom na skutočnosť, že v posledných 18-tich mesiacoch pred začiatkom platobnej neschopnosti\nt.j. od 8.10.2009 do 7.04.2011, nepreukázal žiadne neuspokojené nároky z pracovnoprávneho vzťahu,\nktoré by bolo možné uspokojiť dávkou z garančného poistenia.\n3. Na tomto základe sa žalovaná stotožnila s názormi prvostupňového orgánu. Predovšetkým uviedla,\nže obdobie, počas ktorého trval pracovný pomer žalobcu (od 12. 3. 2008 do 20. 8. 2009), nespadá do\nobdobia posledných 18 mesiacov pred vyhlásením platobnej neschopnosti jeho zamestnávateľa.\n\nII.\nKonanie na prvostupňovom súde\n4. Proti tomuto rozhodnutiu žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal na Krajský súd\nv Trnave žalobu zo dňa 29.05.2012.\n5. Žalobca predovšetkým poukázal na argumentáciu žalovanej, že neuspokojené nároky žalobkyne\nz pracovnoprávneho vzťahu nespadajú do obdobia „posledných 18-tich mesiacov trvania\npracovnoprávneho vzťahu predchádzajúcich začiatku platobnej neschopnosti zamestnávateľa“ teda,\nže nespadajú do časového obdobia ohraničeného 18-timi kalendárnymi mesiacmi spätne od podania\nnávrhu na vyhlásenie konkurzu.\n6. V súvislosti s uvedeným žalobca ďalej argumentoval, že účelom ust. § 103 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z.\nnie je limitovať nárok na dávku 18-timi mesiacmi spätne od začiatku platobnej neschopnosti, ale limitovať\nrozsah náhrady na mzdové nároky na 3 mesiace z posledných 18-tich mesiacov trvania pracovného\npomeru, pričom ďalšou podmienkou je, že musí ísť o obdobie, ktoré predchádza vzniku platobnej\nneschopnosti zamestnávateľa a k čomu zákonodarca v inom ustanovení zákona limituje časový úsek\nod skončenia pracovného pomeru do platobnej neschopnosti pravdepodobne s cieľom, aby nemohla\nbyť aplikovaná akákoľvek dlhá doba.\n7. Takýto výklad má podľa žalobcu tiež podporu aj v tabuľke zhody návrhu zákona o sociálnom poistení\nso Smernicou Rady 80/987/EHS z 20. 10. 1980 o aproximácii právnych predpisov členských štátov,\nvzťahujúcich sa na ochranu zamestnancov v prípade platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa (ďalej\nna účely rozsudku len „Smernica č. 80/987“) - viď Príloha 5. zák. č. 461/2003 Z.z., ktorú smernicu žalobca\nv prílohe priložil.\nUvedená tabuľka zhody bola sprievodným materiálom pri predkladaní návrhu platného príslušného\nustanovenia zák. č. 461/2003 Z.z., čo je v súlade aj s eurokonformným výkladom príslušných ustanovení\nzákona o právach nepriamo vyplývajúcich z komunitárneho práva.\n8. Účelom ust. § 103 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. podľa žalobcu bolo limitovať dávku garančného\npoistenia rozsahom mzdových nárokov za maximálne 3 mesiace a vymedzením obdobia, za ktoré\nsi možno uplatniť nevyplatené mzdové nároky a to buď poslednými 18-timi mesiacmi trvania\npracovnoprávneho vzťahu, ktoré predchádzajú začiatku platobnej neschopnosti, alebo poslednými 18timi mesiacmi trvania pracovnoprávneho vzťahu, ktoré predchádzajú dňu skončenia pracovnoprávneho\nvzťahu z dôvodu platobnej neschopnosti.\nV takomto prípade, ak by žalobcovi nemal vzniknúť nárok na dávku posudzovaním skutkových okolností\npodľa prvej vety § 103 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z., tak nárok na dávku je daný podľa vety druhej (krajský\n\nsúd k tomuto doplnil poznámku, že žalobkyňa mala zrejme na mysli časť vety, pretože § 103 ods. 2 má\niba jednu vetu) a ktorá druhá časť predstavuje iba alternatívnu podmienku.\nPodľa § 103 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. dávka garančného poistenia sa poskytne najviac v rozsahu\ntroch mesiacov z posledných 18 mesiacov trvania pracovnoprávneho vzťahu predchádzajúcich začiatku\nplatobnej neschopnosti zamestnávateľa alebo dňu skončenia pracovnoprávneho vzťahu z dôvodu\nplatobnej neschopnosti zamestnávateľa.\nB)\n9. Krajský súd v Bratislave ako súd prvého stupňa preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej v rozsahu\ndôvodov uvedených v žalobe, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, vo veci nariadil pojednávanie, a\nna základe uvedeného dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná, a preto ju zamietol.\n10. Pri svojom zamietajúcom rozsudku po citácii ustanovení § 244 ods. 1, 2 a 3, § 247 ods. 1 a 2, § 250i\nods. 1 O.s.p vychádzal z nasledovného skutkového stavu. Zamestnávateľom žalobcu bola spoločnosť\nALLTEC & GLOBTECH Co. s.r.o. so sídlom Michalovce, u ktorej bol žalobca v pracovnom pomere od\n12.03.2008 do 20.08.2009. Súčasťou tohto administratívneho spisu je i rozhodnutie Okresného súdu\nKošice I. ktorý na zamestnávateľa žalobcu vyhlásil uznesením č.k. 6K 33/2011-70 zo dňa 16.09.2011\nkonkurz.\n11. Žalobca podal žiadosť o uspokojenie mzdových nárokov prostredníctvom tlačiva - Žiadosti o dávku\ngarančného poistenia, v ktorom uviedol, že si uplatňuje nároky za 3 mesiace z posledných 18-tich\nmesiacov trvania pracovnoprávneho vzťahu, prechádzajúcich začiatku platobnej neschopnosti.\n12. Vychádzajúc z vyššie uvedeného skutkového stavu, krajský súd neakceptoval výklad ustanovenia\n§ 103 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z. z. prezentovaný žalobkyňou ako výklad správny, hoci žalobca\npožiadal o dávku garančného poistenia za 3 mesiace z posledných\n18-tich mesiacov trvania\npracovnoprávneho vzťahu predchádzajúcich začiatku platobnej neschopnosti zamestnávateľa, t.j. od\n8.10.2009 do 7.04.2011.\nSvoj odmietavý postoj k žalobe krajský súd najmä odôvodnil tým, že žalobca si uplatnil neuspokojené\nnároky z pracovno-právneho vzťahu, ktoré nespadajú do obdobia 18 mesiacov predchádzajúcich\nzačiatku platobnej neschopnosti zamestnávateľa, t.j. nespadajú do obdobia od 8.10.2009 do 7.04.2011,\nv rámci ktorého si neuspokojené nároky mohol žalobca uplatniť.\n13. Na uvedenom základe konajúci krajský súd s poukazom na vybrané články Smernice\nEurópskeho parlamentu a Rady 2008/94/ES o ochrane zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich\nzamestnávateľa, ktorá dňom 17.11.2008 zrušila smernicu Rady 80/987/EHS, ako aj na vyššie uvedené\nnámietky žalobcu neuznal za dôvodné, a preto žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.\nIII.\nOdvolanie žalobcu/stanoviská\nA)\n14. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 10.05.2013 (č.l. 44) proti rozsudku krajského (prvostupňového)\nsúdu žalobca zdôraznil, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho\nposúdenia veci.\nSúčasne poukázal na ten odvolací dôvod, že rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci.\n\n15. Najmä žalobca zdôraznil zásadu efektivity zakotvenú judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, t.j.\nže vnútroštátny súd má skúmať, či vnútroštátna úprava práv vyplývajúcich zo smernice nespôsobuje ich\nneuplatniteľnosť alebo či uplatniteľnosť týchto práv do značnej miery nesťaží.\nTiež poukázal na účel dávky garančného poistenia, ktorým je poskytnúť aspoň čiastočnú náhradu\nmzdových nárokov zamestnancom, ktorý si v danej ťaživej životnej ani nemôžu inak efektívne a účelne\nuplatniť svoje nevyplatené mzdové nároky.\n16. V súvislosti s uvedeným žalobca zdôraznil, že hoci zákonodarca stanovil okamih vzniku platobnej\nneschopnosti zamestnávateľa, tak opomenul riešiť situáciu, keď nepríde k podaniu návrhu na vyhlásenie\nkonkurzu, resp. ako tomu bolo v prejednávanej veci, k podaniu návrhu došlo oneskorene.\nV súvislosti s uvedeným žalobca odkázal na eurokonformný výklad, ktorého počiatky sa odvíjajú od\nrozsudku Súdneho dvora vo veci sp.zn. C-294/83 Les Verts.\n17. Následne žalobca na podporu svojich odvolacích argumentov citoval tú časť rozsudku Krajského\nsúdu v Banskej Bystrici, č. k. 24S/79/2012-50, ktorý sa v podobnej veci priklonil k právnemu názoru\nžalobcu [konajúci súd pri preberaní citovaného textu zachoval zvýraznenie použité žalobkyňou]:\n„Z ust. § 18 ods. 3 zák. č. 461/2003 Z.z. vyplýva, že nárok na dávku garančného poistenia z\ngarančného poistenia zamestnávateľa má jeho zamestnanec uvedený v ods. 1 po splnení podmienok\nustanovených týmto zákonom. Predmetný zákon podmienky nároku zamestnanca na dávku garančného\npoistenia upravuje v ust. § 102 ods. 1. Týmito podmienkami sú: skutočnosť, že zamestnávateľ sa stal\nplatobne neschopným a skutočnosť, že zamestnávateľ nemôže uspokojiť nároky tohto zamestnanca,\nktoré sú špecifikované v citovanom ust. § 102 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. pod písm. a/ až l .\nŽiadne iné podmienky nároku (resp, vzniku nároku) na dávku garančného poistenia predmetný zákon\nneustanovuje. Ustanovenie § 103 zák. č. 461/2003 Z.z., ktorého výklad odseku 2 je medzi účastníkmi\nkonania sporný, neupravuje podmienky vzniku nároku na dávku garančného poistenia, upravuje len\nvýšku dávky garančného poistenia, za predpokladu, ž.e sú splnené podmienky stanovené y § 102 ods.\n1 cit, zákona. Zo systematického i gramatického výkladu predmetných ustanovení zák. č. 461/2003\nZ.z. potom vyplýva, je ust. $ 103 ods. 2 cit, zákona upravuje len výšku dávky garančného poistenia,\nv tomto prípade teda rozsah náhrady za neuspokojené nároky zamestnanca na mzdu podľa S 102\nods. 1 písm. a/ cit, zákona a to konkrétne v rozsahu troch mesiacov z posledných 18 mesiacov trvania\npracovnoprávneho vzťahu žalobcu predchádzajúcich začiatku platobnej neschopnosti zamestnávateľa\n(keďže v prejednávanom prípade pracovnoprávny vzťah žiadateľa - žalobcu skončil pred dňom vzniku\nplatobnej neschopnosti zamestnávateľa). Súd sa preto stotožnil so žalobcovým výkladom cit. ust. §\n103 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. a s jeho argumentáciou, že pri aplikácii predmetného ustanovenia\nnie je rozhodujúce, kedy pracovnoprávny vzťah žalobcu u zamestnávateľa skončil, t.j. či skončil v\nobdobí 18 mesiacov bezprostredne predchádzajúcich vzniku platobnej neschopnosti zamestnávateľa,\nalebo nie, rozhodné je. že jeho pracovnoprávny vzťah skončil v období pred začiatkom platobnej\nneschopnosti zamestnávateľa a v prípade preukázania splnenia podmienok stanovených v § 102 ods.\n1 zák. č. 461/2003 Z.z. má potom žalobca nárok na dávku garančného poistenia v rozsahu troch\nmesiacov z posledných 18 mesiacov trvania jeho pracovnoprávneho vzťahu (predchádzajúcich začiatku\nplatobnej neschopnosti žalobcu -08.04.2011). Pre rozhodnutie o priznaní dávky garančného poistenia na\nzáklade žiadosti žalobcu je teda rozhodujúce, či boli splnené podmienky nároku na dávku garančného\npoistenia v zmysle § 102 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. a v prípade, že boli splnené, dávka sa poskytne\nnajviac v rozsahu troch mesiacov z posledných 18 mesiacov trvania pracovnoprávneho vzťahu žalobcu\npredchádzajúcich vzniku platobnej neschopnosti zamestnávateľa. Podľa názoru súdu nie je možné ust.\n§ 103 ods. 2 cit, zákona vykladať tak, že podmienkou priznania dávky garančného poistenia je, aby\nposledných 18 mesiacov trvania pracovnoprávneho vzťahu žalobcu u zamestnávateľa muselo začiatku\nplatobnej neschopnosti zamestnávateľa bezprostredne predchádzať, pretože takýmto výkladom by\nsprávny orgán takto stanovil zamestnancovi ďalšiu podmienku vzniku nároku na dávku garančného\npoistenia, ktorú však ust. $ 102 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z- neupravuje, resp. nestanovuje.\n\n18. Záverom žalobca navrhol, aby odvolací súd rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie žalovanej sa\nako nezákonné ruší a súčasne sa uloží žalovanej povinnosť zaplatiť náhradu trov konania, ktoré žalobca\nvyčísli v lehote určenej súdom.\nB)\n19. Z vyjadrenia žalovanej (č.l. 48) zo dňa 21.05.2013 vyplýva, že sa v plnom rozsahu pridržiava\nstanoviska obsiahnutého v jej vyjadrení z 11.04.2012 k žalobe žalobcu.\nPredmetom sporu je výklad ustanovenia § 103 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. Podľa právneho názoru\nžalovanej v zmysle tohto ustanovenia je vznik nároku na dávku garančného poistenia vylúčený, ak\nneuspokojené nároky z pracovnoprávneho vzťahu nespadajú do obdobia posledných 18 mesiacov\ntrvania pracovnoprávneho vzťahu, ak toto skončenie predchádza vzniku platobnej neschopnosti\nzamestnávateľa.\n20. Ďalej žalovaná poukázala na to, že v ustanovení § 103 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. je\nzakotvený časový rozsah, do ktorého musia spadať neuspokojené nároky z pracovnoprávneho vzťahu.\nPodľa právneho názoru žalovanej nebolo účelom tejto úpravy, aby dávkou garančného poistenia\nboli uspokojované akékoľvek neuspokojené pracovnoprávne nároky zamestnanca, ale len také, ktoré\npríčinne a časovo súvisia so vzniknutou platobnou neschopnosťou zamestnávateľa.\nV opačnom prípade by si totiž zamestnanci mohli v absurdných prípadoch uplatňovať ich nevyplatené\nmzdové nároky napríklad aj za obdobie pred 20 rokmi, čo by viedlo k praktickej nemožnosti došetriť\npresne a úplne skutkový stav (keďže už by nebolo správcu konkurznej podstaty a s vysokou\npravdepodobnosťou ani zamestnávateľa oprávneného na potvrdzovanie neuspokojených nárokov).\nCieľom ochrany poskytovanej garančným poistením je riešiť aktuálny akútny stav finančnej núdze\nzamestnanca, a nie preplácať neuspokojené nároky z predchádzajúceho časovo vzdialenejšieho\nobdobia.\n21. Dávkou garančného poistenia je možné uspokojiť len nároky zamestnanca vzniknuté v takto určenom\n18 mesačnom časovom období a to v rozmedzí troch mesiacov. Pokiaľ požadované nárok na dávku\ngarančného poistenia do tohto obdobia nespadajú, nárok na dávku garančného poistenia nevznikne.\nSkutočnosť, že už v období pred skončením pracovnoprávneho vzťahu žalobkyne jej zamestnávateľ\nnevyplácal mzdové nároky zamestnancov, nie je možné na účely garančného poistenia považovať\nza platobnú neschopnosť zamestnávateľa. Táto vzniká až podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu\nna príslušnom súde. Preto skončenie pracovnoprávneho vzťahu pred vznikom platobnej neschopnosti\nnemožno vyhodnotiť ako skončenie z dôvodu platobnej neschopnosti.\n22. Ostatné neuspokojené finančné pracovnoprávne nároky zamestnancov v situácii, kedy platobná\nneschopnosť zamestnávateľa z pohľadu garančného poistenia nevznikla, alebo vznikla v období\ndlhšom ako 18 mesiacov po skončení pracovnoprávneho vzťahu, je možné podľa žalovanej uplatniť v\nobčianskoprávnom konaní na príslušnom okresnom súde.\n23. Vo vzťahu k rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 24S/79/2012-50 zo dňa 9. 11. 2012\nžalovaná zdôraznila, že proti uvedenému rozsudku podala dňa 19. 12. 2012 odvolanie, ktoré bolo\nKrajskému súdu v Banskej Bystrici doručené dňa 28. 12. 2012.\n24. Záverom žalovaná požiadala, aby odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil napadnutý\nrozsudok krajského súdu ako vecne správny.\nIV.\nPrávne názory odvolacieho súdu\n\n25. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.)\npreskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 zákona č.\n99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tiež „O.s.p.“). Po zistení, že odvolanie\nbolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti\nktorému je podľa ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250j ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, vo veci v\nzmysle dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade\nsenátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že odvolanie\nje dôvodné, pretože napadnuté rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho\nposúdenia veci (§ 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p.), a preto postupom podľa § 220 ods. 1 v spoj. S § 246c ods.\n1 O.s.p. napadnutý rozsudok zmenil tak, že podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. napadnuté rozhodnutie\nžalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím postupom podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. zrušil a vrátil mu\nspäť na ďalšie konanie v zmysle nasledujúcich záverov.\n26. Najvyšší súd sa nestotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich\nosvojil zo zistení uvedených žalovaným správnym orgánom. Na druhej strane podstatou odvolania ako aj\nžaloby, ktorou sa žalobca domáha preskúmania rozhodnutia žalovanej, je právna otázka, či metodológia\nvýkladu, resp. voľba príslušnej výkladovej metódy použitá krajským súdom na zdôraznenie úniovej\nochrany zamestnanca v prípade platobnej neschopnosti (resp. stavu insolvencie) jeho zamestnávateľa\nsmerom k vnútroštátnemu právu bola súladná s úlohou výkonu súdnej moci alebo nie. Práve tento právny\nrámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.\n27. V súvislosti s prejednávanou vecou Najvyšší súd predovšetkým poukazuje na ústavný princíp právnej\nistoty, ktorý ho zaväzuje s určitými výnimkami pridržiavať sa doterajšej súdnej judikatúry.\nV obdobnej veci už Najvyšší súd rozhodol prostredníctvom rozsudku sp.zn. 1Sžso 24/2013 ako aj sp.zn.\n10Sžso/26/2013 zo dňa 29. januára 2014, z ktorého časť relevantnú pre rozhodnutie veci Najvyšší súd\nv zmysle § 250ja ods. 7 O.s.p. následne cituje:\n„Podľa § 250i ods. 1 O.s.p., pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový\nstav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.\nPodľa § 102 ods. 1 ZoSP (nazvaného podmienky nároku na dávku garančného poistenia) Zamestnanec\nzamestnávateľa podľa § 18 má nárok na dávku garančného poistenia, ak jeho zamestnávateľ sa stal\nplatobne neschopný a nemôže uspokojiť nároky tohto zamestnanca, ktorými sú\na) nárok na mzdu a náhradu za čas pracovnej pohotovosti,\nb) nárok na príjem plynúci členovi družstva z pracovného vzťahu k družstvu,\nc) nárok na odmenu dohodnutú v dohode o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru,\nd) nárok na náhradu mzdy za sviatky a pri prekážkach v práci,\ne) nárok na náhradu mzdy za dovolenku, na ktorú vznikol nárok počas kalendárneho roka, v ktorom\nvznikla platobná neschopnosť zamestnávateľa, ako aj za predchádzajúci kalendárny rok,\nf) nárok na odstupné, ktoré patrí zamestnancovi pri skončení pracovného pomeru,\ng) nárok na náhradu mzdy pri okamžitom skončení pracovného pomeru,\nh) nárok na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru,\ni) nároky cestovných, sťahovacích a iných výdavkov, ktoré vznikli pri plnení pracovných povinností,\nj) nárok na náhradu vecnej škody v súvislosti s pracovným úrazom alebo chorobou z povolania,\nk) nárok na náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca podľa osobitného\npredpisu,\n\nl) súdne trovy v súvislosti s uplatnením nárokov z pracovného pomeru zamestnanca na súde z dôvodu\nzrušenia zamestnávateľa vrátane trov právneho zastúpenia.\nPodľa § 103 ods. 2 ZoSP (nazvaného výška garančného poistenia) dávka garančného poistenia sa\nposkytne najviac v rozsahu troch mesiacov z posledných 18 mesiacov trvania pracovnoprávneho\nvzťahu predchádzajúcich začiatku platobnej neschopnosti zamestnávateľa alebo dňu skončenia\npracovnoprávneho vzťahu z dôvodu platobnej neschopnosti zamestnávateľa.\nV prerokúvanom prípade odvolací súd so zreteľom na obsah správnych spisov konštatuje, že správny\nvýklad ustanovenia § 103 ods. 2 ZoSP spočíva jednak v pochopení, že toto ustanovenie upravuje výšku\ndávky a nie podmienky pre jej priznanie a jednak v tom, že výkladom zákona nemožno rozširovať\npodmienky pre priznanie toho ktorého inštitútu v ňom uvedeného. Ak sú podmienky pre priznanie dávky\ngarančného poistenia ustanovené v § 102, nemožno z ustanovenia § 103 pridávať ďalšie podmienky\nzákonodarcom nevyrieknuté.\nUstanovenie § 18 ods. 3 ZoSP stanovuje, že nárok na dávku garančného poistenia z garančného\npoistenia zamestnávateľa má jeho zamestnanec uvedený v ods. 1 po splnení podmienok ustanovených\ntýmto zákonom. Podmienky nároku zamestnanca na dávku garančného poistenia upravuje v § 102 ods.\n1, citované v tomto odôvodnení. Týmito podmienkami sú:\nskutočnosť, že zamestnávateľ sa stal platobne neschopným a\nskutočnosť, že zamestnávateľ nemôže uspokojiť nároky tohto zamestnanca, špecifikované v citovanom\nustanovení.\nŽiadne iné podmienky nároku (resp, vzniku nároku) na dávku garančného poistenia zákon o sociálnom\npoistení neustanovuje.\nUstanovenie § 103 zák. č. 461/2003 Z.z., ktorého výklad odseku 2 je medzi účastníkmi konania\nsporný, neupravuje podmienky vzniku nároku na dávku garančného poistenia, upravuje len výšku\ndávky garančného poistenia, za predpokladu, že sú splnené podmienky stanovené v $ 102 ods.\n1 zákona. Zo systematického i gramatického výkladu predmetných ustanovení zák. č. 461/2003\nZ. z. potom vyplýva, že § 103 ods. 2 ZoSP upravuje len výšku dávky garančného poistenia, v\ntomto prípade teda rozsah náhrady za neuspokojené nároky zamestnanca na mzdu podľa § 102\nods. 1 písm. a) ZoSP, a to konkrétne v rozsahu troch mesiacov z posledných 18 mesiacov trvania\npracovnoprávneho vzťahu žalobcu predchádzajúcich začiatku platobnej neschopnosti zamestnávateľa.\nZ dôvodu, že v prerokúvanom prípade pracovnoprávny vzťah žiadateľky - žalobkyne skončil pred dňom\nvzniku platobnej neschopnosti zamestnávateľa, odvolací súd sa stotožnil s výkladom žalobkyne § 103\nods. 2 ZoSP a s jej argumentáciou, že pri aplikácii predmetného ustanovenia nie je rozhodujúce,\nkedy pracovnoprávny vzťah žalobcu u zamestnávateľa skončil, t.j. či skončil v období 18 mesiacov\nbezprostredne predchádzajúcich vzniku platobnej neschopnosti zamestnávateľa, alebo nie, rozhodné je,\nže jeho pracovnoprávny vzťah skončil v období pred začiatkom platobnej neschopnosti zamestnávateľa\na v prípade preukázania splnenia podmienok stanovených v § 102 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. má potom\nžalobca nárok na dávku garančného poistenia v rozsahu troch mesiacov z posledných 18 mesiacov\ntrvania jeho pracovnoprávneho vzťahu (predchádzajúcich začiatku platobnej neschopnosti žalobcu - 8.\napríla 2011). Pre rozhodnutie o priznaní dávky garančného poistenia na základe žiadosti žalobkyne je\nteda rozhodujúce, či boli splnené podmienky nároku na dávku garančného poistenia v zmysle § 102\nods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z. a v prípade, že boli splnené, dávka sa poskytne najviac v rozsahu troch\nmesiacov z posledných 18 mesiacov trvania pracovnoprávneho vzťahu žalobkyne predchádzajúcich\nvzniku platobnej neschopnosti zamestnávateľa.\nPodľa názoru najvyššieho súdu nie je možné ustanovenie § 103 ods. 2 cit, zákona vykladať\ntak, že podmienkou priznania dávky garančného poistenia je, aby posledných 18 mesiacov\ntrvania pracovnoprávneho vzťahu žalobcu u zamestnávateľa muselo začiatku platobnej neschopnosti\nzamestnávateľa bezprostredne predchádzať, pretože takýmto výkladom by správny orgán fakticky\nstanovil zamestnancovi ďalšiu podmienku vzniku nároku na dávku garančného poistenia, ktorú však §\n102 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z. neupravuje, resp. nestanovuje a teda nepozná.“\n\n28. Najvyšší súd konštatuje, že hore uvedené právne názory tvoria ustálené východisko pre posúdenie\nvýkladu sporných ustanovení zák. č. 461/2003 Z.z.\nNa podporu vyššie citovaného názoru Najvyšší súd tiež poukazuje na charakter predmetnej dávky, ktoré\nvychádza zo sociálno-poistného vzťahu, pričom podmienky vzniku poistnej udalosti a s tým súvisiaci\nnárok na dávku garančného poistenia upravuje zákon prostredníctvom ust. § 102 ods. 1.\n29. Rovnako s uvedenou problematikou súvisí aj úniové právo obsiahnuté pre prejednávanú vec v\nPrílohe 5. zák. č. 461/2003 Z.z., ktorá, ako správne zdôraznil krajský súd, uvádza zoznam preberaných\nprávne záväzných aktov Európskej únie. Uvedené akty boli historicky menené s tým, že pôvodná\núprava obsiahnutá v Smernici Rady (80/987/EHS) z 20. 10. 1980 o ochrane zamestnancov pri platobnej\nneschopnosti ich zamestnávateľa bola nahradená Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/94/\nES z 22. 10. 2008 o ochrane zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa. Obidve\nsmernice vo svojom úvode (preambula) zdôrazňujú ako základnú myšlienku:\n„že je treba zabezpečiť ochranu zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa,\nnajmä zaručiť výplatu ich neuspokojených nárokov, a zároveň prihliadať na potrebu vyváženého\nhospodárskeho a sociálneho rozvoja spoločenstva“\npoprípade v novšej legislatívnej úprave taká podpora cezhraničných zamestnávaní:\n„aby sa zabezpečila právna istota pre zamestnancov v prípade platobnej neschopnosti podnikov\nvykonávajúcich svoje činnosti v niekoľkých členských štátoch a aby sa posilnili práva pracovníkov\nv súlade so zavedenou jurisdikciou Súdneho dvora, mali by sa zaviesť ustanovenia, ktoré výslovne\nstanovujú, ktorá inštitúcia je zodpovedná za riešenie nárokov na platby v týchto prípadoch a stanovuje\nsi ako cieľ spolupráce medzi príslušnými správnymi orgánmi členského štátu skoré vyrovnanie\nneuspokojených nárokov zamestnancov.“\n30. Hore uvedené smernice pritom vychádzajú zo zákazu ovplyvňovania dĺžky trvania\npracovnoprávneho vzťahu na oprávnenie pracovníkov na nároky podľa smerníc (napr. čl. 2 ods. 3 a 2),\nnakoľko pripúšťajú aj čiastočný či dočasný pracovný úväzok alebo pracovnoprávny vzťah na dobu určitú.\nV súvislosti s uvedeným je nutné zobrať do úvahy aj tú neprehliadnuteľnú skutočnosť, že nie je možné\nvylúčiť snahu samotného zamestnávateľa začiatok procesu platobnej neschopnosti oddialiť, čím sa\nvytvára značná neistota pre zamestnancov (situácia trvalého prerušenia alebo nepravidelnej výplaty\nmiezd viď čl. 2 ods. 4), ktorí potom skôr uprednostňujú ukončenie pracovného pomeru pred zotrvaním\nv zamestnaní u takéhoto zamestnávateľa, ako sa aj stalo v prejednávanej veci.\n31. Myšlienku, že dávky garančného poistenia sa nevyplácajú iba zamestnancom, u ktorých v čase\npodania žiadosti pracovnoprávny vzťah nezanikol, podporuje aj úprava čl. 3 Smernice 2008/94, ktorá\nnevylučuje ani uspokojovanie nárokov zo zaniknutých pracovnoprávnych vzťahov (to isté pripúšťa aj\nustanovenie § 102 ods. 1 písm. f) až h/ zák. č. 461/2003 Z.z. citované vo vyššie uvedenom rozsudku\nsp. zn. 10Sžso/26/2013 zo dňa 29. 1. 2014).\n32. Ako už bolo prostredníctvom rozsudku Najvyššieho súdu sp.zn. 10Sžso/26/2013 (viď bod č. 26)\nvyššie zdôraznené, ustanovenie § 18 ods. 3 zák. č. 461/2003 Z.z. stanovuje, že nárok na dávku\ngarančného poistenia z garančného poistenia zamestnávateľa má jeho zamestnanec uvedený v ods. 1\npo splnení podmienok ustanovených týmto zákonom (konkrétne § 102 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z.).\nIde o skutočnosť:\n- že zamestnávateľ sa stal platobne neschopným a\n- zamestnávateľ nemôže uspokojiť nároky tohto zamestnanca, špecifikované v citovanom ustanovení.\n\nŽiadne iné podmienky nároku (resp. vzniku nároku) na dávku garančného poistenia zák. č. 461/2003 Z.z.\nneustanovuje. Ich splnenie krajský súd nepreveroval a žalovaná sa s nimi nezaoberala. Na uvedenom\nprávnom rámci preto dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu nie je v súlade so zákonom.\n33. Za týchto okolností však nič nebránilo žalovanej, aby po právnej stránke preverila u neskôr\nuplatnených žiadostí, či ich samotná právna nárokovateľnosť nezanikla v zmysle pracovnoprávnych\nvzťahov, napríklad v dôsledku neuplatnenia práva alebo márnym uplynutím lehoty na jej vykonanie (viď\naj závery prezentované v rozsudku Súdneho dvora Európskej únie sp.zn. C-69/08 vo veci Raffaello\nVisciano v. INPS).\nPráve formulácia zákonodarcu „nemôže uspokojiť nároky“ pre danú situáciu nasvedčuje významu\nplynutia času, ktoré právo oslabuje tým, že po márnom uplynutí premlčacej lehoty nárok osoby zaniká a\nje nevymáhateľný. Z uvedených dôvodov potom Najvyšší súd musel obrannú argumentáciu žalovanej o\nabsurdnosti situácie, ktorá by umožňovala priznať aj nároky uplatnené spred 20 rokov, ako nepodloženú\nargumentáciu.\nV.\n34. V súvislosti s hore naznačeným úniovým rozmerom riešenej veci Najvyšší súd zdôrazňuje, že počas\nkonania nebolo účastníkmi naznačené ani odvolací súd nedospel k záveru, že by sa vyskytli prekážky\npre konanie z dôvodov neústavnosti alebo potreby výkladu komunitárneho práva aplikovaných právnych\npredpisov a súvisiacich právnych aktov orgánov Európskej únie, pre ktoré je potrebné konanie prerušiť.\n35. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok\nžalobcu ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä už\nv citovanom rozhodnutí sp. zn. 10Sžso/26/2013 (viď bod č. 26), pri ktorom Najvyšší súd nezistil žiaden\nrelevantný dôvod, aby sa od neho odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie\nodlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska), s osvojením si\nargumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 2 O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo\nvýroku rozsudku.\n36. Najvyšší súd v súlade so zásadou hospodárnosti súdneho konania ako aj so svojou dlhodobo\nustálenou praxou neuviedol vo výroku zrušujúceho rozsudku zákonné ustanovenie, podľa ktorého bolo\nrozhodnutie správneho orgánu zrušené (§ 250j ods. 4 prvá veta O.s.p.), nakoľko dôvodom podania\ntejto informácie súdom je v zmysle § 250j ods. 4 veta druhá O.s.p. poskytnúť podklady pre posúdenie\nprípustnosti možného odvolania proti rozsudku súdu. Nakoľko proti rozhodnutiam Najvyššieho súdu\nvydaným v správnom súdnictve sú nielen generálne (§ 246c ods. 1 O.s.p.) ale aj špeciálne (§ 250ja ods.\n6 O.s.p.) opravné prostriedky neprípustné s výnimkou prípadu úplnej jurisdikcie zakotvenej v ustanovení\n§ 250ja ods. 5 O.s.p., a táto situácia v prejednávanej veci nenastala, potom nie je možné ust. § 250j\nods. 4 O.s.p. na výrok rozhodnutia Najvyššieho súdu aplikovať.\n37. O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1\nv spojitosti s § 250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého úspešnému žalobcovi právo na úplnú náhradu trov\ntohto konania vzniklo.\nNakoľko právny zástupca úspešnej žalobkyne nepostupoval pri uplatnení práva v zákonnej 3- dňovej\nlehote v súlade so zákonom (viď č.l. 3, 9, 33 a 45) a iné trovy zo súdneho spisu nevyplývajú, rozhodol\nNajvyšší súd o náhrade trov konania tak, ako je uvedené vo výrokovej časti.\n38. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania,\nlebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni\nsúdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle §\n250i ods. 2 O.s.p. (úprava sociálno-poistných vzťahov vychádza z verejnoprávnych vzťahov), v konaní\n\nnebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla\npotreba pojednávanie nariadiť.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "14S/47/2012", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}