{"guid": "de5ca6e3-0cb8-444f-b8b9-a30b77ee6252:f39ae322-6336-4ee6-bdfa-5fdda51398b9", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:2011200668.1", "spisova_znacka": "5Sžf/1/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/1/2013 z 30. 1. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. januára 2014, sp. zn. 5Sžf/1/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:2011200668.1", "identifikacne_cislo": "2011200668", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Baricová", "datum_vydania": "2014-01-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmenené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/511", "nazov": "zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/511-1992"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/595", "nazov": "zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/595", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/595-2003"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/f39ae322-6336-4ee6-bdfa-5fdda51398b9", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:2011200668.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:2011200668.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:2011200668.1/text", "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Sžf/1/2013\n2011200668\n30. 01. 2014\nJUDr. Jana Baricová\nECLI:SK:NSSR:2014:2011200668.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej\na členov senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Milana Moravu, v právnej veci žalobkyne JUDr.\nAleny Kovácsovej, notárky, so sídlom SNP 15, Šaľa, IČO: 340 450 03, proti žalovanému Finančnému\nriaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Vazovova 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia žalovaného č.: I/224/17344-92092/2011/990055-r, I/224/19056106641/2011/990055r, I/224/19057-106643/2011/990055-r, I/224/19058106647/2011/990055-r, I/224/17361-92118/2011/\n990055-r, všetky z 10. októbra 2011, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave,\nč. k. 20S/37/2011-63 zo 06. novembra 2012, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave,\nč. k. 20S/37/2011-63 zo 06. novembra 2012\nm e n í\ntak, že\nrozhodnutia žalovaného č.: I/224/17344-92092/2011/990055-r, I/224/19056106641/2011/990055r, I/224/19057-106643/2011/990055-r, I/224/19058106647/2011/990055-r, I/224/17361-92118/2011/\n990055-r, všetky z 10. októbra 2011, ako aj rozhodnutia Daňového úradu Šaľa č.:\n618/230/24408/2011/Sko, 618/230/24404/2011/Sko, 618/230/24452/2011/Sko, 618/230/24475/2011/\nSko, 618/230/24402/2011/Sko, všetky z 22. júla 2011 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému\nna ďalšie konanie.\nŽalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania vo výške 660 eur do 15 dní odo\ndňa právoplatnosti rozsudku.\nodôvodnenie:\nNapadnutým rozsudkom Krajský súd v Trnave (ďalej aj „krajský súd“) podľa §\n250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu\nžalobkyne,\nktorou\nsa\ndomáhala\npreskúmania\na\nzrušenia\nrozhodnutí\nžalovaného\nč.: I/224/17344-92092/2011/990055-r, I/224/19056106641/2011/990055-r, I/224/19057-106643/\n2011/990055-r, I/224/19058106647/2011/990055-r, I/224/17361-92118/2011/990055-r, všetky z 10.\noktóbra 2011, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutia Daňového úradu Šaľa č.: 618/230/24408/2011/Sko,\n618/230/24404/2011/Sko, 618/230/24452/2011/Sko, 618/230/24475/2011/Sko, 618/230/24402/2011/\nSko, všetky z 22. júla 2011. Týmito rozhodnutiami Daňový úrad Šaľa ako prvostupňový daňový orgán\n(ďalej aj „správca dane“) uložil žalobkyni:\n1/ pokutu vo výške 66,38 eura za naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu podľa ustanovenia §\n35 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a o zmenách v sústave územných finančných orgánov\nv znení neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2011 (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“ „zákon\no správe daní“) za nepredloženie hlásenia za zdaňovacie obdobie rok 2005 v lehote 3 mesiacov po\nuplynutí zdaňovacieho obdobia,\n\n2/ pokutu vo výške 66,38 eura za naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu podľa ustanovenia\n§ 35 ods. 6 zákona o správe daní za nepredloženie hlásenia za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2006 v\nlehote 30 dní po uplynutí kalendárneho štvrťroka,\n3/ pokutu vo výške 66,38 eura za naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu podľa ustanovenia §\n35 ods. 6 zákona o správe daní za nepredloženie hlásenia za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2006 v\nlehote 30 dní po uplynutí kalendárneho štvrťroka,\n4/ pokutu vo výške 66,38 eura za naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu podľa ustanovenia §\n35 ods. 6 zákona o správe daní za nepredloženie hlásenia za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2006 v\nlehote 30 dní po uplynutí kalendárneho štvrťroka,\n5/ pokutu vo výške 66,38 eura za naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu podľa ustanovenia §\n35 ods. 6 zákona o správe daní za nepredloženie hlásenia za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2006 v\nlehote 30 dní po uplynutí kalendárneho štvrťroka.\nKrajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie, prvostupňové rozhodnutie správcu dane ako aj konanie,\nktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu sú v súlade\nso zákonom. Krajský súd v odôvodnení rozsudku konštatoval, že v konaní nebolo sporné, že sa\nžalobkyňa opakovane dopustila porušenia povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 39 ods. 9 písm. a/\na písm. b/ zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\nč. 595/2003 Z. z.“ alebo „zákon o dani z príjmu“) predkladať v lehote podľa § 49 zákona prehľad o\nzrazených a odvedených preddavkov na daň z príjmov zo závislej činnosti a hlásenie o vyúčtovaní\ndane a o úhrne príjmov zo závislej činnosti, za čo jej správca dane uložil pokutu vo výške po 66,38\neur rozhodnutiami, ktoré boli v odvolacom konaní potvrdené preskúmavanými rozhodnutiami Daňového\nriaditeľstva Slovenskej republiky zo dňa 10. októbra 2011.\nKrajský súd s poukazom na gramatický a logický výklad§ 35 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., ak žalobkyňa\nnezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu žalobkyňa videla v tom, že jej pokuta bola\nuložená opakovane, samostatne za každé nesplnenie povinnosti predložiť prehľad a hlásenie, napriek\ntomu, že z ustanovenia. podľa jej názoru vyplýva možnosť správcu dane uložiť iba jednu pokutu, bol toho\nnázoru, že zo žiadneho z ustanovení zákona a žiadnym „legálnym“ spôsobom výkladu zákona nemožno\ndospieť k záveru vyvodzovaného z § 35 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. žalobkyňou, podľa ktorého by sa\nobmedzenie sankčnej činnosti správneho orgánu na možnosť uložiť iba jednu pokutu malo vzťahovať\naj na opakované porušovanie zákonnej povinnosti v jednotlivých zákonom stanovených obdobiach pre\npredkladanie prehľadu a hlásení. Použitie trestnoprávnej úpravy ukladania sankcií v danom prípade, či v\nsprávnom konaní všeobecne ako ním argumentovala žalobkyňa, pritom nemá akékoľvek opodstatnenie.\nKrajský súd tak nezistil žalobkyňou tvrdené porušenie zákona postupom a preskúmavanými\nrozhodnutiami Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky.\nO náhrade trov konania krajský sud rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že žalobkyne nepriznal\nnáhradu pre jej neúspech v konaní.\nProti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie žiadajúc, aby Najvyšší súd\nSlovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave, č. k.\n20S/37/2011-63 zo 06. novembra 2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nPodľa žalobkyne krajský súd sa dostatočne a vyčerpávajúcim spôsobom nevysporiadal s námietkami,\nktoré uplatnila vo svojej žalobe, predovšetkým z hľadiska príslušných zásad administratívneho trestania,\nkeď tvrdila, že ide o previnenie trvajúce a opakované, a preto za daného skutkového a právneho\nstavu by jej správca dane ako daňovému subjektu mohol uložiť len 1 pokutu vo výške 66,38 eura.\nV rozhodnutiach trestného charakteru, ktorým sú nepochybne i rozhodnutia správnych deliktoch, je\nnevyhnutné vymedziť presne, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý. Toto je možné zaručiť len\nkonkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania,\npríp. uvedením iných skutočností, ktoré sú potrebné na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným.\nTakáto miera podrobností je nevyhnutná pre celé sankčné konanie, a to najmä z dôvodu vylúčenia\nprekážky litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok, pre vylúčenie prekážky veci rozhodnutej,\nako i pre určenie rozsahu dokazovania. Až vydané rozhodnutie jednoznačne určí čoho sa páchateľ\n\ndopustil a v čom spáchaný delikt spočíva. Na rozhodovanie o správnych deliktov dopadajú požiadavky\nčlánku 6. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), pretože\nDohovor v článku 6. ods. 1 uvádza „akékoľvek trestné obvinenie“.\nŽalobkyňa ďalej uviedla, že na rozdiel od trestného zákona, právne predpisy, ktoré zakotvujú skutkové\npodstaty správnych deliktov neupravujú postup správnych orgánov pri postihu za súbeh viacerých\ndeliktov. Pri súbehu viacerých správnych deliktov (viacčinný súbeh) pri nedostatku špeciálnej úpravy je\npotrebné použiť z hľadiska analógie legis tzv. absorpčnú zásadu, ktorej podstata spočíva v absorpcii\nsadzieb, teda že prísnejší trest pohlcuje miernejší. Zbiehajúce sa delikty sú tak postihnuté len trestom\nurčeným pre najťažší z nich, čo pri rovnakých sadzbách pokút znamená, že správny orgán posúdi\nzávažnosť deliktu a úhrnný trest uloží podľa sadzby za najzávažnejší z týchto deliktov. Závažnosť je\nnutné posudzovať predovšetkým s ohľadom na charakter individuálneho objektu deliktu, čiže záujem\nproti ktorému delikt smeruje a ku ktorému je ochrana právnym predpisom určená. Na základe analógie\nje teda potrebné aplikovať pravidlá pre ukladanie úhrnného trestu, to znamená, že správny orgán\nuloží za viaceré delikty sankciu podľa ustanovení vzťahujúcich sa na správny delikt najprísnejšie\npostihnuteľný. Analogické použitie vyššie uvedenej absorpčnej zásady platí i pri jednočinnom súbehu.\nAk je jedným protiprávnym konaním či opomenutím naplnená skutková podstata viacerých správnych\ndeliktov (súbeh), a k ich prejednaniu je príslušný ten istý správny orgán, tak potom tento správny orgán\nanalogicky uloží sankciu vo výmere najprísnejšie trestného zbiehajúceho sa deliktu (zásada absorpčná),\npokiaľ osobitný predpis neustanovuje inak. Uvedenou zásadou sa správne orgány pri ukladaní sankcie\nako i krajský súd vôbec nezaoberali, hoci žalobkyňa namietala, že v danom prípade za predmetné\nsprávne delikty jej mala byť uložená iba jediná pokuta.\nPodľa žalobkyne ani krajský súd vôbec skutkovo a právne nezdôvodnil, prečo by žalobkyňa mala\nbyť sankcionovaná príslušnou pokutou za každý správny delikt a v podstate iba prijal právne závery\nsprávnych orgánov bez bližšieho právneho zdôvodnenia.\nTaktiež mala za to, že postupom krajského súdu jej ako účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať\npred súdom, keď procesným právom účastníka je i právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Poukázala\npritom na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. III. ÚS 209/04, sp. zn.\nIII. US 95/06, sp. zn. III. ÚS 260/06 a sp. zn. III. ÚS 153/07) ako aj z judikatúru Európskeho súdu pre\nľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), napr. rozsudok ESĽP RUIZ Toria proti Španielsku z 09. decembra 1994)\nako aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/9/2010.\nŽalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá\nOSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a medziach\npodaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP); odvolanie prejednal bez\nnariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia\nbol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu\nSR www.nsud.sk <http://www.nsud.sk> (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a §\n211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné, a že napadnuté rozhodnutie ako\naj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa treba považovať za nezákonné pre porušenie zásad\nadministratívneho trestania.\nPredmetom\nkonania\nv\ndanej\nveci\nbolo\npreskúmanie\nrozhodnutí\nžalovaného\nč.:\nI/224/17344-92092/2011/990055-r,\nI/224/19056106641/2011/990055-r,\nI/224/19057-106643/2011/990055-r, I/224/19058106647/2011/990055-r, I/224/17361-92118/2011/\n990055-r, všetky z 10. októbra 2011, ktorými žalovaný potvrdil rozhodnutia Daňového úradu Šaľa\nč.: 618/230/24408/2011/Sko, 618/230/24404/2011/Sko, 618/230/24452/2011/Sko, 618/230/24475/2011/\nSko, 618/230/24402/2011/Sko, všetky z 22. júla 2011, ktorými Daňový úrad Šaľa uložil žalobkyni 5\n(slovom päť) pokút vo výške 66,38 eura za naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu podľa\nustanovenia § 35 ods. 6 o správe daní za nepredloženie hlásenia za zdaňovacie obdobie rok 2005, I.\nštvrťrok 2006, II. štvrťrok 2006, III. štvrťrok 2006 a IV. štvrťrok 2006.\n\nV správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická\nosoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,\naby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).\nPodstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo\nv správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť\nrozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu\na vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude\núčastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide.\nSprávne súdnictvo zabezpečuje kontrolu zákonnosti rozhodnutia. Keďže súd nie je oprávnený rozhodnúť\nvo veci samej, je pre posúdenie veci rozhodujúci právny (ale aj skutkový) stav v čase rozhodovania\nsprávneho orgánu (§ 250i ods. 1 veta prvá OSP).\nAk však správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z\nobčianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení\nsankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym\norgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už\nvykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy (§ 250i ods.\n2 OSP).\nCitované ustanovenie § 250i ods. 2 OSP je faktickou transpozíciou požiadavky tzv. „plnej jurisdikcie“ ako\natribútu práva na spravodlivý proces. Súd pri svojom rozhodovaní nesmie byť obmedzený v skutkových\notázkach len tým, čo tu zistil správny orgán, a to ani čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu\na hodnotenia zo známych hľadísk závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom samostatne a\nnezávisle hodnotí správnosť a úplnosť skutkových zistení urobených správnym orgánom, a ak pritom\nzistí skutkové, či (procesné) právne deficity, môže reagovať jednak tým, že uloží správnemu orgánu ich\nodstránenie, nahradenie alebo doplnenie, alebo tak urobí sám.\nSúdny prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy je založený i na zistení vady v\nprocesnom postupe alebo rozhodnutí (§ 250i ods. 3 OSP). Pokiaľ takáto vada nie je súdom zistená\nznamená to, že správnym orgánom použitý procesný postup, zistenie skutkového stavu a následná\naplikácia hmotnoprávneho predpisu postupoval zákonne. Ak takáto vada zistená je, súd v zmysle § 250i\nods. 3 OSP vždy skúma, či táto vada mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.\nVzhľadom na citované zákonné ustanovenia a zásady najvyšší súd ako súd odvolací zaoberajúc sa\ntým, či krajský náležite preskúmal zákonnosť žalobou napadnutých rozhodnutí, v intenciách dôvodov\npodaného odvolania dospel k záveru, že krajský súd vec po právnej stránke neposúdil správne.\nŽalobkyni bolo uložených 5 (slovom päť) pokút (sankcíí) za porušenie zákona o dani s príjmov. Je\nnepochybné, že sa jedná o vec správneho - administratívneho trestania.\nUloženie piatich samostatných sankcií za jeden a ten istý skutok, aj za situácie, ak by sa ním porušili\ndve či viaceré právne povinnosti kvalifikované v dvoch či viacerých ustanoveniach zákona je v rozpore\nso zásadami správneho trestania vychádzajúcimi zo zásad ukladania trestov v trestnom konaní, keď\nsankcia sa ukladá za čin, ktorý je v rozpore so zákonom.\nVychádzajúc z čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru, z Odporúčania výboru ministrov č. R(91) pre členské\nštáty o správnych sankciách schváleného Výborom ministrov 13. februára 1991 (ďalej aj „odporúčanie\no správnych sankciách“) ako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok\nNeumeister v. Rakúsko z júla 1976) Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojej dnes už ustálenej\njudikatúre opakovane vyslovil názor, že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty\n\nprávnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu\nako trestný postih za trestné činy. Je preto nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v\ntrestnom zákone a trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému\nje vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť, čo napokon vyplýva aj zo zásady č. 6 odporúčania\no správnych sankciách, podľa ktorej je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych\nsankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie (77)31 aj pevne\nzavedené záruky v trestnom konaní. Nemožno pritom opomenúť, že hranice medzi trestnými deliktami,\nza ktoré ukladá trest súd a správnymi deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené\nprejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi.\nPrávna teória v rámci verejnoprávnej zodpovednosti za protispoločenské konanie rozoznáva trestné\nčiny, priestupky, iné správne delikty, v ďalšej špecifikácii ešte správne disciplinárne delikty a správne\ndelikty poriadkové. Deliktom je len také porušenie povinnosti (konanie alebo opomenutie), ktoré\nkonkrétny zákon takto označuje. Rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými druhmi deliktov podľa\nzávažnosti je miera ich typovej spoločenskej nebezpečnosti vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty,\nu iných správnych deliktoch a disciplinárnych deliktoch ešte aj okruh subjektov, ktoré sa deliktu môžu\ndopustiť (výstižne to určuje zákon o priestupkoch). Iné správne delikty sú svojou povahou najbližšie\npráve priestupkom. V oboch prípadoch ide o súčasť tzv. správneho trestania (administratívneho\ntrestania), o postih správnym orgánom za určité nedovolené konanie (či opomenutie). Je potrebné\nzdôrazniť, že formálne označenie určitého typu protispoločenského konania a tomu zodpovedajúcemu\nzaradeniu medzi trestné činy, priestupky, iné správne delikty a z toho vyvodené následky v podobe\nsankcií, vrátane príslušného konania, pritom či už ide o oblasť súdneho alebo správneho trestania, je\nlen vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda reflexia názoru spoločnosti na potrebnú mieru ochrany\njednotlivých vzťahov a záujmov. Kriminalizácia, či naopak dekriminalizácia určitého konania nachádza\nvýraz v platnej právnej úprave a v ich zmenách, voľbe procesných nástrojov potrebných k odhaleniu a\ndokázaniu konkrétnych skutkov ako aj prísnosti postihu delikventa.\nZ týchto hľadísk je potom potrebné vychádzať pri posúdení nevyhnutnosti konkretizácie skutku a jeho\nmiesta v rozhodnutí. Zákonná úprava je jednoznačná pokiaľ ide o konanie o trestných činoch, pretože\npodľa trestného zákona musí výrok rozsudku presne označovať trestný čin, ktorého sa týka, a to\nnielen zákonným pomenovaním a uvedením príslušného zákonného ustanovenia, ale aj uvedením\nmiesta, času a spôsobu spáchania, poprípade i iných skutočností potrebných, aby skutok nemohol byť\nzamenený s iným.\nV rozhodnutiach trestného charakteru, ktorými sú nepochybne i rozhodnutia o iných správnych deliktoch,\nje nevyhnutné vymedziť presne, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý. To je možné zaručiť len\nkonkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania,\nprípadne uvedením iných skutočností, ktoré sú potrebné na to, aby skutok nemohol byť zamenený s\niným. Takáto miera podrobnosti je nevyhnutná pre celé sankčné konanie, a to najmä z dôvodu vylúčenia\nprekážky litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok, pre vylúčenie prekážky veci rozhodnutej,\npre určenie rozsahu dokazovania a to aj pre zabezpečenie riadneho práva na obhajobu. Až vydané\nrozhodnutie jednoznačne určí, čoho sa páchateľ dopustil a v čom spáchaný delikt spočíva. Jednotlivé\nskutkové údaje sú rozhodné pre určenie totožnosti skutku, vylučujú pre ďalšie obdobie možnosť zámeny\nskutku a možnosť opakovaného postihu za rovnaký skutok, pritom je potrebné odmietnuť úvahu o\ntom, že postačí, ak tieto náležitosti sú uvedené len v odôvodnení rozhodnutia. Význam výrokovej časti\nrozhodnutia spočíva v tom, že iba táto časť rozhodnutia môže zasiahnuť do práv a povinností účastníkov\nkonania. Riadne formulovaný výrok a v ňom v prvom rade konkrétny popis skutku je nezastupiteľná časť\nrozhodnutia, z ktorého je možné zistiť, či a aká povinnosť bola porušená a aké opatrenia či sankcie boli\nuložené. Len rozhodnutie obsahujúce takýto výrok môže byť vynútiteľné exekúciou.\nZáver o nevyhnutnosti úplnej špecifikácie iného správneho deliktu (z hľadiska vecného, časového\na miestneho) plne korešponduje i medzinárodným záväzkom Slovenskej republiky. Je potrebné\npripomenúť, že i na rozhodovanie o iných správnych deliktoch dopadajú požiadavky čl. 6 ods. 1dohovoru.\nKeď dohovor v článku 6 ods. 1 uvádza ,,akékoľvek trestné obvinenie“, je potrebné poskytnúť záruku\ntomu, kto je obvinený v trestnom konaní, ako aj v správnom konaní, pre podozrenie zo spáchania\n\nsprávneho deliktu. Takto vykladá dohovor stabilne i judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva a\nrovnako judikoval Ústavný súd Slovenskej republiky (pozri bližšie napr. nález vo veci sp. zn. III ÚS\n2310/2010-38 z 25. augusta 2010).\nS poukazom na vyššie uvedené, najvyšší súd opätovne dáva do pozornosti, že v správnom trestaní\nje nutné rešpektovať základné princípy trestania, medzi ktoré patrí aj princíp zákonnosti (legality),\nktorý je spojený s uplatnením zásady nullum crimen sine lege (žiadny trestný čin bez zákona), nulla\npoena sine lege (žiadny trest bez zákona), z ktorej taktiež vyplýva neprípustnosť analógie v neprospech\npáchateľa. Tento princíp je zakotvený aj v čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky, pričom táto ústavná\nochrana sa týka nielen trestného konania, ale je potrebné ju aplikovať aj v konaní o správnych\ndeliktoch. Podmienky trestnej (aj deliktuálnej) zodpovednosti a ukladania sankcií sa nesmú rozširovať\nprostredníctvom analógie a páchateľa možno postihnúť len trestom, ktorý výslovne ustanovuje zákon.\nV danom prípade, za porušenie povinnosti stanovenej právnym predpisom podľa § 39 ods. 9 písm. a/\na písm. b/ v spojení s § 49 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani s príjmov, Daňový úrad v Šali môže uložiť\npokutu v prvom prípade podľa § 35 ods. 6 zákona o správe daní vo výške 66,38 eura, a v ďalších\nštyroch prípadoch podľa § 35 ods. 6 zákona o správe daní taktiež vo výške 66,38 eura Daňový úrad\nv Šali rozširujúcim výkladom, keď zmysel právnej normy vyložil širšie vzhľadom na to, že sa jedná\no viacčinný súbeh rovnorodý s poukazom na čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a trestný zákon č.\n300/2005 Z. z., dospel k záveru, že za jeden skutok, ktorým žalobkyňa naplnila znaky skutkových podstát\nsprávnych deliktov, ktoré sa odlišujú objektom, ktorý je znakom týchto skutkových podstát je možné uložiť\nsamostatné pokuty. Takýto rozširujúci výklad v danom prípade vedie k porušeniu princípu zákonnosti,\npretože, ak žalobkyňa sa dopustila súbehu správnych deliktov, zákon nedáva možnosť Daňovému úradu\nv Šali uložiť päť pokút za dva skutky.\nJudikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri bližšie napr. sp. zn. 3Sž/68/2004, sp. zn.\n3Sž/85/2007, sp. zn. 8Sžo/28/2007, sp. zn. 8Sžo/147/2008, sp. zn. 2Sžf/9/2010, sp. zn. 2Sžf/44/2011,\nči sp. zn. 5Sž/21/2010) je jednotná v tom, že tieto princípy sa v správnom trestaní v plnom rozsahu\naplikujú, a že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty\nfyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z\ntohto hľadiska treba vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu. Hranice\nmedzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne\norgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi.\nV administratívnom trestaní treba rešpektovať Odporúčanie výboru ministrov [Rady Európy (91)] z 13.\nfebruára 1991 (relative aux sanctions administratives), podľa ktorého pre ukladanie administratívnych\nsankcií platia analogicky zásady ukladania sankcií trestných s tým, že správny (administratívny) postih\nprotiprávneho chovania možno uplatniť len v primeranej lehote.\nKeďže administratívne trestanie má aj podľa judikatúry ESĽP trestnoprávny charakter, treba vychádzať\nz Ústavy Slovenskej republiky (čl. 50) a analogicky aj z Trestného zákona.\nNa rozdiel od Trestného zákona, právne predpisy, ktoré zakotvujú skutkové podstaty správnych deliktov\nneupravujú postup správnych orgánov pri postihu za súbeh deliktov. Pri súbehu správnych deliktov\n(v uvedenom prípade viacčinný súbeh rovnorodý) pri nedostatku špeciálnej úpravy je potrebné použiť\n„analogiae legis“ tzv. absorpčnú zásadu. Jej podstata tkvie v absorpcii sadzieb (teda prísnejší trest\npohlcuje miernejší). Zbiehajúce sa delikty sú tak postihnuté len trestom určeným pre najťažší z nich,\nčo pri rovnakých sadzbách pokút znamená, že správny orgán posúdi závažnosť deliktu a úhrnný trest\nuloží podľa sadzby za najzávažnejší z týchto deliktov (závažnosť pritom treba posudzovať predovšetkým\ns ohľadom na charakter individuálneho objektu deliktu, čiže záujem, proti ktorému delikt smeruje a ku\nktorému je ochrana právnym predpisom určená).\n\nNa základe analógie teda v danom prípade treba aplikovať pravidlá pre triedenie trestných činov z\nčasového hľadiska, t. j. správny orgán uloží za viaceré čiastkové útoky jednu sankciu podľa ustanovení\nvzťahujúcich sa na správny delikt.\nPodľa názoru najvyššieho súdu touto zásadou sa správny orgán pri rozhodovaní a ukladaní sankcií za\nnimi zistené správne delikty neriadil a nesprávne ju vyhodnotil aj krajský súd.\nAk správny orgán teda bol toho názoru, že žalobkyňa spáchala viacerými skutkami viacero správnych\ndeliktov, pri ukladaní pokuty za tieto delikty mal uložiť sankciu za správny delikt najprísnejšie\npostihnuteľný.\nVzhľadom na uvedené dospel najvyšší súd k záveru, že pokiaľ krajský súd žalobu zamietol vychádzajúc\nz gramatického a logického výkladu ustanovenia § 35 ods. 6 zákona o správe daní a považujúc pokuty\nza uložené v súlade so zákonom, nerozhodol vecne správne, a preto rozsudok krajského súdu podľa\n§ 250ja ods. 3 prvá veta OSP zmenil, rozhodnutie žalovaného spolu s rozhodnutím správneho orgánu\nprvého stupňa zrušil a vec vrátil žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie (§ 250j ods. 2 písm.\na/ a e/ OSP).\nSprávny orgán v ďalšom konaní súc viazaný právnym názorom najvyššieho súdu (§ 250ja ods. 4 OSP)\nbude povinný sa vysporiadať so všetkými námietkami žalobkyne a znova vo veci rozhodnúť za dodržania\nzákladných princípov a zásad administratívneho trestania.\nO trovách konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP\na § 250k ods. 1 OSP a žalobkyni, ktorá mala úspech v konaní priznal náhradu trov konania, ktoré\npozostávajú zo súdneho poplatku za podanie žaloby vo výške 330 eur a zaplateného súdneho poplatku\nza podanie odvolania, taktiež vo výške 330 eur, v celkovej výške 660 eur, keďže žalobkyňa náhradu\ntrov konania nevyčíslila a iné trovy zo spisu nevyplývajú (§ 151 ods. 1, 2 OSP v spojení s § 246c ods.\n1 veta prvá OSP a 211 ods. 2 OSP).\nNakoľko krajský súd nesprávne vyrubil súdny poplatok za podanie žaloby na sumu 264 eur, hoci podľa\nsadzobníka súdnych poplatkov, položky 10 a zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku\nza výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „poplatkový zákon“), mal byť správne\nvyrubený sume 330 eur (5 x 66 eur), lebo žalobkyňa napadla žalobou 5 samostatných rozhodnutí\nsprávneho orgánu. Tento nedostatok musí prvostupňový súd odstrániť dovyrubením súdneho poplatku\n(§ 12 ods. 3 poplatkového zákona), nakoľko žalobkyňu vyzval iba na zaplatenie 264 eur.\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}}