{"guid": "cc51b4f5-5b25-4e22-b38f-2ff80db9e617:74fb22e2-0dc2-4a4c-8833-6742ff99e943", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:2011200655.1", "spisova_znacka": "1Sžso/27/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžso/27/2013 z 29. 4. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. apríla 2014, sp. zn. 1Sžso/27/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:2011200655.1", "identifikacne_cislo": "2011200655", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Dagmar Snopeková", "sudca_id": 12, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-dagmar-snopekova-12", "datum_vydania": "2014-04-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-21.odsek-4.pismeno-b", "nazov": "§ 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-21.odsek-4.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-21"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/586/#paragraf-15.odsek-6", "nazov": "§ 15 ods. 6 zákona č. 586/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/586/#paragraf-15.odsek-6", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/586-2003/paragraf-15"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/461#paragraf-21", "/SK/ZZ/2003/586#paragraf-15"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/74fb22e2-0dc2-4a4c-8833-6742ff99e943", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:2011200655.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:2011200655.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:2011200655.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sžso/27/2013\n2011200655\n29. 04. 2014\nJUDr., Ing. Miroslav Gavalec\nECLI:SK:NSSR:2014:2011200655.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr.\nMiroslava Gavalca a členov senátu JUDr. Igora Belka a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD. v právnej veci\nžalobkyne: Mgr. L. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XXX XX W., proti žalovanej: Sociálna poisťovňa ústredie, so sídlom Ulica 29. augusta č. 8, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nsprávneho orgánu, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave zo dňa 25. apríla 2013\nč. k. 14S/101/2011-43, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 25. apríla 2013 č. k.\n14S/101/2011-43 m e n í tak, že rozhodnutie žalovanej č. 44933-2/2011-BA zo dňa 09. septembra 2011\nv spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne - pobočka Trnava č. 700-114/2011-3Z TT-194347/2011\n36062-2/2011-TT r u š í a vec v r a c i a žalovanej na ďalšie konanie.\nŽalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie na správnom orgáne\n1. Rozhodnutím č. 44933-2/2011-BA z 09.09.2011 (č.l. 4) žalovaná ako odvolací správny orgán v zmysle\nustanovenia § 179 ods. 1 písm. b) a § 210 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej\nna účely tohto rozsudku len „zák. č. 461/2003 Z.z.“) potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne - pobočka\nTrnava č. 700-114/2011-3Z TT-194347/2011 36062-2/2011-TT z 13.06.2011, ktorým bolo rozhodnuté,\nže žalobcovi povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniklo dňa 31.12.2010.\n2. Z uvedeného prvostupňového rozhodnutia žalovanej, pobočka Trnava z 13.06.2011 (č.l. 12) vyplýva,\nže prvostupňový správny orgán rozhodol, že povinné nemocenské a dôchodkové poistenie zaniklo\nžalobcovi až 31.12.2010, a to na základe novely zák. č. 461/2003 Z.z., ktorá bola uskutočnená zákonom\nč. 543/2010 Z.z.\nPodľa uvedeného predpisu sa za samostatne zárobkovo činnú osobu považuje fyzická osoba, ktorá\nje registrovaná podľa osobitného predpisu v súvislosti so zárobkovou činnosťou uvedenou v § 3 ods.\n1 písm. b) a ods. 2 a 3, okrem fyzickej osoby, ktorá má podľa zmluvy o výkone osobnej asistencie\nvykonávať osobnú asistenciu fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím.\n\n3. Podľa žalovanej sa s účinnosťou od 01.01.2011 teda za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely\nzák. č. 461/2003 Z.z. považuje fyzická osoba, ktorá je registrovaná v súvislosti so zárobkovou činnosťou,\nktorá zakladá dosahovanie príjmu z podnikania a z inej samostatne zárobkovej činnosti podľa § 6 ods.\n1 a 2 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, t.j. má pridelené daňové\nidentifikačné číslo.\nNa základe potvrdenia Daňového úradu Hlohovec žalovaná zistila, že žalobcovi uvedená registrácia\nzanikla 31.7.2009, a preto od účinnosti nového znenia zák. č. 461/2003 Z.z. od 01.01.2011 sa\nnepovažuje za samostatne zárobkovo činnú osobu a povinná účasť na nemocenskom a dôchodkovom\npoistení mu zaniká dňom kedy prestal byť účinný § 5 písm. c) zák. č. 461/2003 Z.z. t.j. ku dňu 31.12.2010.\n4. Ďalej bolo v druhostupňovom konaní žalovanou z predloženého spisového materiálu zistené, že dňa\n03. augusta 2010 bol doručený Sociálnej poisťovni, pobočka Trnava, Registračný list fyzickej osoby odhláška žalobcu z povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia.\n5. Dňa 15. novembra 2010 zaslala Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava, žalobcovi vyjadrenie, v ktorom\nmu oznámila, že jeho odhlášku nemôže akceptovať, keďže žalobca je aj naďalej držiteľom iného\noprávnenia na podnikanie podľa osobitného predpisu a je povinný aj naďalej odvádzať poistné na\nnemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a poistné do rezervného fondu solidarity.\n6. Podľa názoru žalovanej vysloveného v predmetnom rozhodnutí zmenou formy výkonu advokácie\nnezaniká postavenie advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zák. č.\n461/2003 Z.z. a tiež nezaniká povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie podľa §\n21 ods. 4 písm. b) cit. zák. č. 461/2003 Z.z., pretože advokátovi nezaniklo oprávnenie na výkon činnosti.\nPreto zmena formy výkonu advokácie je vo vzťahu k postaveniu advokáta ako samostatne zárobkovo\nčinnej osoby podľa zák. č. 461/2003 Z.z. právne bezvýznamná.\n7. Záverom sa žalovaná vyjadrila aj k argumentácii žalobcu týkajúcej sa rozsudku Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 1 Sžso/9/2009 z 30. marca 2010, ktorý podľa jej názoru predstavuje\nindividuálny právny akt štátneho orgánu s justičnou právomocou, ktorý odvodzuje svoju záväznosť zo\nvšeobecnej záväznosti právnych noriem vyjadrených v normatívnych právnych aktoch, avšak na rozdiel\nod nich sa rozsudok vzťahuje len na konkrétny prípad.\nPodľa žalovanej ide len o jediné rozhodnutie, kedy sa Najvyšší súd Slovenskej republiky nestotožnil\nsprávnym názorom žalovanej. Naopak v ostatných prípadoch jej argumentácii dal Najvyšší súd\nSlovenskej republiky za pravdu.\nII.\nKonanie na prvostupňovom súde\nA)\n8. Proti tomuto rozhodnutiu žalobca podal na Krajský súd v Nitre žalobu zo dňa 09.11.2011.\n9. Žalobca prostredníctvom podanej žaloby namietal, že od 12.11.2001 do 24.02.2009 bol samostatne\nzárobkovo činnou osobou v zmysle vtedy platného ustanovenia § 5 písm. c) zák. č. 461/2003 Z.z. z toho\ndôvodu, že počas tohto obdobia bol zapísaný v zozname advokátov ako fyzická osoba vykonávajúca\nadvokátsku činnosť.\nToto oprávnenie mu malo zaniknúť 24.02.2009, pretože od 25.02.2010 vzniklo oprávnenie vykonávať\nadvokáciu prostredníctvom obchodnej spoločnosti s obchodným menom Advokátska kancelária LYSO\n& PARTNERS spol. s r.o., ktorej bol spoločníkom a súčasne konateľom.\n\n10. Ďalej žalobca bol v období od 04.02.2009 do 31.07.2009 samostatne zárobkovo činnou osobou,\npretože prevádzkoval živnosť na základe živnostenských listov. Živnostenské oprávnenie mu zaniklo\npodľa jeho názoru oznámením o ukončení podnikania dňa 31.07.2009. Od tohto dňa teda nebol\nsamostatne zárobkovo činnou osobou v zmysle § 21 ods. 4 zák. č. 461/2003 Z.z. a od dátumu 31.07.2009\nmu malo zaniknúť povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie.\nNa základe týchto skutočností podľa žalobcu správne orgány nesprávne právne posúdili vec, pretože\nv období od 01.08.2009 do 31.12.2010 nemožno žalobcu považovať za samostatne zárobkovo činnú\nosobou. V tomto období totiž vykonával advokátsku činnosť prostredníctvom obchodnej spoločnosti a nie\nako fyzická osoba. Zakladateľská listina spoločnosti vylúčila výkon advokácie jednotlivým zakladateľom\ntejto spoločnosti.\n11. Z vyjadrenia žalovanej zo dňa 13.01.2012 vyplýva, že zotrvala na svojej pôvodnej argumentácii, t.j.\nzmenou formy výkonu advokácie nezaniká postavenie advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby\npodľa § 5 písm. c) zák. č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2010 a ani povinne nemocenské\npoistenie a povinné dôchodkové poistenie, pretože advokátovi nezaniklo oprávnenie na výkon činnosti.\nZmena formy výkonu advokácie má za následok len zmenu v spôsobe zdaňovania príjmu advokáta.\nB)\n12. Krajský súd v Trnave ako prvého stupňa predmetnú vec prejednal bez nariadenia pojednávania v\nzmysle § 250f O.s.p., pričom dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, keďže napadnuté rozhodnutia\nvychádzali z dostatočne zisteného skutkového stavu.\n13. S poukazom na ustanovenia § 244 ods. 1, 2 a 3 a § 247 ods. 1, 2 a 3 O.s.p., § 5 písm. c), § 14 ods. 1\npísm. b), § 15 ods. 1 písm. b), § 21 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. v znení zákona č. 555/2007 Z.z. (účinného\ndo 31.12.2010), § 5 zák. č. 543/2010 Z.z. a § 293bp zák. č. 461/2003 Z.z. v znení zák. 543/2010 a §\n12 ods. 1 zákona o advokácii v súlade s vyjadrením žalovanej dospel k rovnakému právnemu názoru,\nže zmena formy výkonu advokácie nezakladá zánik postavenia advokáta ako zárobkovo činnej osoby\npodľa § 5 písm. c) zák. č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.10.2010, a teda ani nezakladá zánik\npovinnosti platiť povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie.\nPodľa krajského súdu zmena formy výkonu advokácie má za následok len zmenu v spôsobe zdaňovania\npríjmu advokáta, keďže príjem advokáta, ktorý vykonáva advokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením\nobmedzeným podľa § 12 ods. 1 písm. e) zákona o advokácii je zdaňovaný ako príjem zo závislej činnosti\npodľa § 5 ods. 1 písm. b) zákona č.595/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov.\n14. V dôsledku uvedeného môže advokátovi zaniknúť povinné nemocenské poistenie a povinné\ndôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 21 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. k 01.\njúlu kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku za ktorý sa posudzuje príjem z podnikania\na z inej samostatne zárobkovej činnosti alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatne\nzárobkovou činnosťou.\nPretože žalobca je naďalej držiteľom oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu,\npodľa krajského súdu mu toto právo nezaniklo k 31. júlu 2010, naďalej mu trvala povinnosť platiť povinné\nnemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osoby a to aj\nnapriek tomu, že od 25.02.2009 mohol poskytovať právne služby len v mene spoločnosti s ručením\nobmedzeným a že od 01.08.2009 už nie je držiteľom živnostenského oprávnenia.\n15. Krajský súd ďalej zdôraznil, že na posudzovanie právneho postavenia samostatne zárobkovo\nčinnej osoby na účely sociálneho poistenia je záväzné ust. § 5 zák. č. 461/2003 Z.z., ktoré vymedzuje\npodmienky na základe ktorých sa fyzická osoba považuje za samostatne zárobkovo činnú osobu.\nPriamo z tohto ustanovenia účinného do 31.10.2010 vyplýva podmienka, po splnení ktorej je advokát\npovažovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu.\n\nKeďže zák. č. 461/2003 Z.z. odkazuje na zákon o advokácii ako celok bez ohľadu na formu výkonu\nadvokátskej činnosti (neodkazuje len na ust. § 12 ods. 1 písm. a) zákona o advokácii) je advokát zapísaný\ndo zoznamu advokátov podľa krajského súdu považovaný na účely sociálneho poistenia za samostatne\nzárobkovo činnú osobu.\nPodľa § 293bp ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. platí, že ak fyzická osoba je zamestnanec alebo samostatne\nzárobkovo činná osoba k 31. decembru 2010 a toto právne postavenie trvá aj po tomto dni, je\nzamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba aj podľa zákona účinného od 1. januára 2011.\nPodľa § 293bp ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá je zamestnávateľ\nzamestnanca uvedeného v odseku 1, je zamestnávateľ aj podľa zákona účinného od 1. januára 2011.\nPodľa § 293bp ods. 3 zák. č. 461/2003 Z.z. fyzická osoba, ktorej právny vzťah zakladajúci právo na\npríjem zo závislej činnosti podľa osobitného predpisu 5) vznikol pred 1. januárom 2011, a k 31. decembru\n2010 nebola zamestnanec, je zamestnanec podľa zákona účinného od 1. januára 2011, ak tento právny\nvzťah trvá aj po 31. decembri 2010.\nPodľa § 293bp ods. 4 zák. č. 461/2003 Z.z. fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá do 31. decembra\n2010 bola povinná poskytovať príjem uvedený v § 3 ods. 1 písm. a) a ods. 2 a 3 a tento príjem je povinná\nposkytovať aj po tomto dni, alebo ktorá bola do 31. decembra 2010 platiteľ príjmu zo závislej činnosti\npodľa osobitného predpisu 25a) a je týmto platiteľom aj po tomto dni, je zamestnávateľ podľa zákona\núčinného od 1. januára 2011 a je povinná splniť povinnosti podľa § 231 ods. 1 písm. a) a b) do 31.\njanuára 2011.\nPodľa § 293bp ods. 5 zák. č. 461/2003 Z.z. fyzická osoba, ktorá do 31. decembra 2010 bola registrovaná\npodľa osobitného predpisu v súvislosti so zárobkovou činnosťou uvedenou v § 3 ods. 1 písm. b) a ods.\n2 a 3 a k 31. decembru 2010 nebola samostatne zárobkovo činnou osobou podľa zákona účinného\ndo 31. decembra 2010, je samostatne zárobkovo činná osoba od 1. januára 2011 podľa tohto zákona,\nak dovŕšila 18 rokov veku a je registrovaná podľa osobitného predpisu 8) v súvislosti so zárobkovou\nčinnosťou uvedenou v § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3 aj po 31. decembri 2010. Ustanovenie prvej vety\nsa nevzťahuje na fyzickú osobu, ktorá má podľa zmluvy o výkone osobnej asistencie vykonávať osobnú\nasistenciu fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím.\nIII.\nOdvolanie žalobcu/stanoviská\nA)\n16. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 24.05.2013 (č.l. 52) proti rozsudku prvostupňového súdu žalobca\npoukázal na nasledujúce odvolacie dôvody, a to, že\n- žalobcovi sa postupom prvostupňového súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm.\na/ O.s.p.)\n- napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.)\n- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205\nods. 2 písm. d/ O.s.p.)\n- rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm.\nf/ O.s.p.).\n17. Ďalej žalobca prezentoval podrobne svoje odvolacie argumenty, medzi ktorými uviedol najmä\n- žalovaná neposkytla súdu úplný spis v zmysle zaužívanej praxe,\n\n- vyjadrenie žalovanej s čiastočne odlišnou argumentáciou k žalobe (č.l. 31 až 34) nedoručil žalobcovi,\n- zakladateľská listina obchodnej spoločnosti Advokátska kancelária LYSO & PARTNERS spol. s r.o.\nneumožňuje spoločníkom samostatný výkon advokácie,\n- nesprávne právneho posúdenia veci, najmä pri aplikácii § 21 ods. 4 zák. č. 461/2003 Z.z. a § 15 ods.\n6 zák. č. 586/2003 Z.z. krajským súdom na prejednávanú vec,\n- odkaz na rovnakú argumentáciu, ktorá je obsiahnutá v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 1 Sžso/7/2009 zo dňa 30.03.2010,\n- dôraz na nerovnaký a diskriminačný postup justičných orgánov Slovenskej republiky s odkazom na\nodlišný rozhodovací prístup v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžso/7/2009\na skupinu konateľov ostatných spoločností s ručením obmedzeným, ktoré označil ako „neadvokátske\nspoločností s ručením obmedzeným“.\n18. Záverom žalobca navrhol zmeniť napadnutý rozsudok krajského súdu a rozhodnutie žalovanej spolu\ns prvostupňovým rozhodnutím aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil a vec jej vrátil na ďalšie\nkonanie.\nB)\n19. Z vyjadrenia žalovanej (č.l. 58) zo dňa 24.11.2009 vyplýva, že\nžalobca v odvolaní neuviedol žiadne nové námietky ani právne relevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali\nzmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia,\npoukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 07. decembra 2002 sp. zn. 4\nSž/98-102/02 týkajúceho sa opisu závažnej vady,\nzopakovala svoju argumentáciu vyslovenú skôr k rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.\nzn. 1 Sžso/7/2009,\nvyjadrila sa k námietke žalobcu, že vo veci jeho odhlášky nekonala viac ako dva roky.\n20. Z uvedených dôvodov žalovaná žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa\nv plnom rozsahu, ako vecne správny, potvrdil.\nIV.\nPrávne názory odvolacieho súdu\n21. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.)\npreskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 v spojení s\n§ 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tiež „O.s.p.“).\nPo zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že\nide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie\nprípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a po\nneverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.) po prihliadnutí k relevantnej\njudikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej na účely rozsudku len „Ústavný súd“) a k už skôr\nvyslovenému rozsudku sp. zn. 1 Sžso/19/2013 z 10. decembra 2013 dospel k záveru, že odvolanie\nje dôvodné, pretože napadnuté rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho\nposúdenia veci (§ 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p.), a preto postupom podľa § 220 v spoj. s § 246c ods.\n1 O.s.p. rozsudok krajského súdu zmenil tak, že z dôvodu uvedenom v § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p.\nnapadnuté rozhodnutie žalovanej spolu s prvostupňovým rozhodnutím postupom podľa § 250ja ods. 3\nO.s.p. zrušil a vrátil žalovanej späť na ďalšie konanie v zmysle nasledujúcich záverov.\n\n22. Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, že zákonodarca výkon správneho súdnictva (najmä čl.\n46 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) založil iba na návrhovej slobode účastníka (žalobkyne),\nt.j. zodpovednosti za obranu svojich práv (vigilantibus leges sunt scriptae) vybrať si podľa Občianskeho\nsúdneho poriadku z prostriedkov ochrany ten najvhodnejší proti rozhodnutiu či postupu orgánu verejnej\nsprávy. Preto správny súd nie je oprávnený do tejto procesnej slobody, t.j. dispozíciu účastníka konania\nz úradnej povinnosti meniť alebo ho presviedčať o nevhodnosti takto zvoleného prostriedku nápravy.\n23. Rovnako Najvyšší súd zdôrazňuje, že predmetom odvolacieho súdneho konania je prieskum vecnej\nsprávnosti výroku rozsudku krajského súdu (§ 219 ods. 1 v spojení s § 205 O.s.p.) o nevyhovení žalobe\na o jej zamietnutí, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací primárne v medziach\nodvolania (viď § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu\ni súdne konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania preskúmal zákonnosť\nnapadnutého rozhodnutie žalovanej, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými\nzrušujúcimi námietkami žalobcu (§ 250j ods. 2 O.s.p.), ako aj so stanoviskami zvyšných účastníkov,\na z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia\nžalovanej.\nĎalej zdôrazňuje, že podľa ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu č. k. II ÚS\n127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo/84/2007, sp. zn. 6 Sžo/98/2008, sp. zn.\n1 Sžo/33/2008, sp. zn. 2 Sžo/5/2009 či sp. zn. 8 Sžo/547/2009) nie je úlohou všeobecného súdu pri\nvýkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť\nich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych\notázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Preto\nodvolaciemu súdu neprislúcha ani takto vymedzený rámec prieskumu rozšíriť aj na iné rozhodnutia, hoci\ns prv menovaným sú tesne zviazané nielen dôsledkami, ale aj účastníkmi.\n24. V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho\nprieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov)\npo zistení, že skutkový stav nie je medzi účastníkmi sporný, sa Najvyšší súd zameral na podstatu\nsúdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu, t.j. aj žaloby, ktorou sa žalobca domáha preskúmania\nrozhodnutia žalovanej, ktorou je opätovne (raz už dostatočným spôsobom vyriešené prostredníctvom\nrozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžso/7/2009) nastolená právna otázka, či je možné žalobcu\n(konajúci súd ponecháva stranou nespornú situáciu zrušených živnostenských oprávnení žalobcu)\nzapísaného ako advokáta do Slovenskej advokátskej komory, ktorý je spoločníkom a konateľom\nadvokátskej spoločnosti, naďalej považovať za samostatne zárobkovo činnú osobu v zmysle § 5 písm.\nc) zák. č. 461/2003 Z.z., a to aj s prihliadnutím na možné následky legislatívnej zmeny vykonanej s\núčinnosťou od 01.01.2011.\nPráve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.\n25. Na tomto mieste Najvyšší súd zdôrazňuje problematiku jasnosti a zrozumiteľnosti rozhodovacej\nčinnosti najvyšších súdnych orgánov, ktoré by pri výkone svojich právomoci mali rešpektovať ochranu\nzákladných práv a ľudských slobôd ako východisko pre svoju činnosť.\nZ judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [najmä rozsudok Ruiz Torija v. Španielsko, resp. neskôr\nGarcia Ruiz v. Španielsko (vo veci č. 30544/96 z 20.01.1999)] vyplýva jasný právny názor, že správny súd\nnemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú\npre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez\ntoho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového), ale aj odvolacieho (ktoré stručne a jasne objasní\nskutkový a právny základ rozhodnutia), by malo postačovať na záver o tom, že z tohto aspektu je plne\nrealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces\n\n26. Ako už konajúci senát Najvyššieho súdu uviedol, prostredníctvom notoricky známeho (obidvom\nstranám) rozsudku sp. zn. 1 Sžso/7/2009 dňa 30. marca 2010 bol v právne obdobnej veci vyslovený\nprávny názor (v súvislosti s argumentáciou žalovanej je nutné zdôrazniť, že záväzný názor), že:\n„Z uvedených právnych noriem ako aj z nasl. ustanovení § 20 a 21 zák. č. 586/2003 Z.z. vyplýva, že\nadvokát po vydaní oprávnenia na výkon advokácie je povinný vždy, s výnimkou zákonných prekážok,\nposkytovať kedykoľvek a komukoľvek svoje právne služby v medziach definície pojmu výkon advokácie,\na s týmto stavom je spojené legálne očakávanie, že za túto činnosť bude poberať zákonom regulovanú\nodmenu (§ 24 ods. 1 zák. č. 586/2003 Z.z.).\nNa základe uvedeného advokát spadá do kategórie samostatne zárobkovo činných osôb, lebo právny\nzáklad na charakteristiku „zárobkovo činný“ (viď hore uvedený záver ust. § 1 ods. 2) vychádza z\nprezumpcie skutočnosti, že neexistujú žiadne právne prekážky pre výkon konkrétnych činností, v danom\nprípade advokácie. Avšak zák. č. 586/2003 Z.z. súčasne vymedzuje dve základné prekážky pre výkon\nadvokácie fyzickou osobou počas držby osobitného oprávnenia na výkon advokácie, a to\n- pozastavenie výkonu advokácie (§ 9 ods. 1 písm. a/ zák. č. 586/2003 Z.z.) a\n- postavenie konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným (§ 15 ods. 6 zák. č. 586/2003 Z.z.).\nPráve existencia týchto prekážok spôsobuje u advokáta - fyzickej osoby dočasný zánik oprávnenia na\nvýkon advokácie, ktorého trvanie je podmienené časovou existenciou prekážky. Uvedená podmienenosť\nje daná prechodným (nie trvalým) charakterom hore uvedených zákonných prekážok, ktoré smerujú proti\nmateriálnej stránke a nie proti formálnej stránke výkonu advokácie. Takýto dočasný zánik oprávnenia\nso všetkými jeho dôsledkami je nutné striktne odlišovať od inštitútu vyčiarknutie advokáta zo zoznamu\n(§ 7 zák. č. 586/2003 Z.z.), lebo vyčiarknutie advokáta zo zoznamu má za následok trvalý (v zmysle\nformálnom) zánik oprávnenia na výkon advokácie.“\nSúčasne vtedy konajúci senát zobral do úvahy pri svojom rozhodovaní aj obsah argumentácie vyslovený\niným senátom Najvyššieho súdu prostredníctvom rozsudku sp. zn. 7 Sžso/44/2009 zo dňa 26. novembra\n2009. V obdobnom duchu bola iným senátom rozhodnutá vec pod sp. zn. 7 Sžso/27/2010 z 01. júla\n2010, ktorý rozsudok vo forme právnej vety bol následne po porade správneho kolégia prijatý uverejnený\nv Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 66/2010.\n27. Na uvedenom základe následne zrušil vo veci prejednávanej pod sp. zn. 1 Sžso/7/2009 napadnuté\nrozhodnutie žalovanej ako nezákonné.\n28. Následnom časovom období konajúci senát Najvyššieho súdu rozhodujúc dňa 08. februára 2011\nvec sp. zn. 1 Sžso/35/2010 s právne obdobným problémom zrekapituloval vývoj rozhodovacej činnosti\nvzhľadom na nejednotnú rozhodovaciu situáciu v správnom kolégiu takto:\n„Predovšetkým konajúci senát Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že v prejednávanej\nveci ide o obdobnú problematiku zániku účasti žalobcu (advokáta) na povinnom nemocenskom a\npovinnom dôchodkovom poistení z titulku funkcie štatutárneho orgánu advokátskej spoločnosti, na akú\ndal odpoveď prostredníctvom svojho rozsudku sp .zn. 1 Sžso/7/2009 z 30. marca 2010.\nĎalej je nutné vzhľadom k použitej právnej argumentácii uviesť, že dňa 08. decembra 2010 Správne\nkolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky malo hlasovať o publikácii právnych viet z rozsudku\nsp. zn. 9 Sžso/52/2009 z 31.03.2010, ktorý celkom odlišným spôsobom (od hore uvedeného rozsudku\nsp. zn. 1 Sžso/7/2009 z 30. marca 2010) posúdil zánik účasti advokáta na povinnom poistení. Nakoľko\nvšak v procese hlasovania o publikácii právnych viet nedošlo k jednote názorov členov kolégia a zo\nstrany prizvaných hostí zazneli s publikáciou nesúhlasné reakcie, bolo hlasovanie Správneho kolégia\no tejto otázke odložené na neskoršie zasadnutie. Preto sa konajúci senát nemôže ani vysporiadať so\nstanoviskom Správneho kolégia k aplikácii právnych predpisov v prejednávanej veci.\nTakisto Ústavný súd Slovenskej republiky medzičasom zverejnil svoje uznesenie sp. zn. I. ÚS\n290/2010-8, v ktorom sa k tejto, avšak iba obdobnej problematike, vyjadril dňa 07.09.2010. Nakoľko však\nuvedené rozhodnutie ústavného súdu vychádzalo z posudzovania aplikácie iného právneho ustanovenia\n\n(konkrétne § 15 ods. 6 zák. č. 586/2003 Z.z.) ako je v tejto prejednávanej veci, nie je potrebné pri\nrozhodovaní v zmysle § 135 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sa vysporiadať so závermi ústavného\nsúdu.“\n29. Nakoľko medzičasom došlo prostredníctvom nálezu Ústavného súdu č. k. II. ÚS 426/2012-53 zo dňa\n21. februára 2013 k podstatnému judikatúrnemu posunu v rozhodovacej činností ústavného súdu pri\nriešení problematiky zániku oprávnenia vykonávať advokáciu samostatne ako člen štatutárneho orgánu\npo založení advokátskej spoločnosti, konajúci senát Najvyššieho súdu na základe svojej doktríny o\nviazanosti rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu k tomuto judikatúrnemu posunu prihliadol.\nHore uvedenú doktrínu konajúci senát vymedzil napríklad prostredníctvom rozsudku sp. zn. 1\nSžr/62/2011 zo dňa 23. augusta 2011 nasledovne:\n„Otázku viazanosti rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré\nsa týkajú základných ľudských práv a slobôd, konajúci senát interpretuje s prihliadnutím na\nvýkladovú zásadu ústavnokonformného výkladu (čl. 152 ods. 4) prostredníctvom princípu rozhodovacej\nnezávislosti zakotveného v čl. 144 ods. 1 ústavy v tom duchu, že hore uvedené rozhodnutia súdnych\norgánov predstavujú právne relevantné skutočnosti (čl. 46 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd, resp. § 56 ods. 7 zák. č. 38/1993 Z.z.), s ktorými účinkami na svoje konanie sa\nkonajúci súd musí vysporiadať v odôvodnení, tzn. že nejde o záväzný právny názor vyššieho súdu v\nrámci dvojinštantnosti súdnej ochrany.\n30. Je nepochybné, že Ústavný súd na prvom mieste prostredníctvom uvedeného nálezu s prihliadnutím\nna ustanovenia § 1 ods. 2, § 2 ods. 1, § 12 ods. 1 a 2, § 71 ods. 2 písm. b), § 15 ods. 1, 2 a 6\nzák. č. 586/2003 Z.z. zdôraznil, že v prejednávanej veci sa na sťažovateľa v celom rozsahu vzťahuje\nzákaz vyplývajúci z prvej vety § 15 ods. 6 zák. č. 586/2003 Z.z., t.j. že ako štatutárny orgán advokátskej\nspoločnosti nemôže súčasne vykonávať advokáciu samostatne.\nĎalej sa Ústavný súd v svojom náleze zameral na vyhodnotenie právnych následkov niektorých\nargumentov vyslovených prostredníctvom rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžso/7/2009 z 30. marca\n2010, t.j. sa vyjadril k ústavne konformnému výkladu pojmu „fyzická osoba, ktorá má oprávnenie na\nvykonanie advokácie“ pre účely § 5 písm. c) zák. č. 461/2003 Z.z., kde najmä konštatoval:\n„Ústavný súd je toho názoru, že pri výklade uvedených pojmov (§ 5 a § 21 ods. 4 zákona o sociálnom\npoistení) je potrebné uprednostniť výklad materiálny a dospieť k záveru, podľa ktorého „fyzická osoba,\nktorá má oprávnenie na vykonávanie advokácie“, je iba advokát, v ktorých môže ako fyzická osoba pri\nsamostatnom výkone advokácie skutočne právne služby klientom poskytovať a prijímať za nich ako\nfyzická osoba aj odmenu. „Fyzickou osobou, ktorá má oprávnenie na vykonávanie advokácie“, je teda\niba advokát vykonávajúci advokáciu samostatne a iba v prípade, ak nemá výkon advokácie pozastavený.\nNa tomto závere nič nemôže zmeniť ani skutočnosť, že aj advokát - konateľ spoločnosti s ručením\nobmedzeným musí byť v zozname advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou zapísaný.\nAko správne uviedol Najvyšší súd - tento zápis je podmienkou na to, aby mohol advokát v mene a\nna účet iného subjektu (spoločnosti s ručením obmedzeným) advokáciu vykonávať. „Fyzickou osobou,\nktorej oprávnenie na vykonávanie advokácie zaniklo“, je preto každý advokát, ktorý vykonával advokáciu\nsamostatne a následne začal advokáciu vykonávať ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným,\npretože samostatne advokáciu vykonávať v takom prípade už nie je oprávnený, čo vyplýva priamo zo\nzákona o advokácii. K tomuto názoru dospel Ústavný súd použitím metódy gramatického, logického, ale\nnajmä systematického výkladu sporných ustanovení zákona o sociálnom poistení v kontexte ustanovení\nzákona o advokácii tak, ako sú už citované.\nNeobstojí preto z týchto dôvodov ani názor Najvyššieho súdu (vyslovený rozsudkom sp. zn. 7\nSžso/27/2010 z 1. júla 2010, ktorý bol uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí\nsúdov Slovenskej republiky ako R66/2010), podľa ktorého na účely zákona o sociálnom poistení treba\nadvokáta zapísaného v zozname advokátov chce tretinu slovenskou advokátskou komorou považovať\nza povinne nemocensky v a dôchodkovo poistenú samostatne zárobkovo činnú osobu, a to bez ohľadu\nna skutočnosť, či advokátsku činnosť vykonáva ako advokát vo svojom mene v alebo ako spoločník,\nprípadne konateľ právnickej osoby poskytujúcej služby advokácie.“\n\n31. Následne Ústavný súd v svojom náleze vyhodnotil právne dôsledky kolízie medzi odlišnými\nrozsudkami Najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžso/7/2009 z 30. marca 2010 a sp. zn. 9 Sžso/21/2011 z 29.\nfebruára 2012, pričom predovšetkým uviedol:\n„Potreba vysporiadať sa so známym rozhodnutím súdu v obdobnej veci (osobitne, ak ide o rozhodnutie\nnajvyššieho súdu) z hľadiska jeho dôvodov, pokiaľ súd dospeje následne k opačnému názoru, je\nsúčasťou požiadavky na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zvlášť v situácii, keď účastník\nkonania výslovne svoje odvolanie, o ktorom súd rozhoduje, odôvodňuje dôvodmi zhodnými s tými,\nktoré sú uvedené v inom rozhodnutí. Preto je nerozhodné, či v prípade iného súdneho rozhodnutia, na\nktoré účastník konania poukazuje, ide o názor menšinový alebo väčšinový, významné je iba to, či ide\no argumentáciu logickú a konzistentnú a ak túto požiadavku rozhodnutie Najvyššieho súdu vo veci 1\nSžso/7/2009 z 30. marca 2010 nepochybne spĺňalo.“\n32. Na základe vyššie vyslovených právnych názorov tak Najvyšším súdom, ako aj Ústavným\nsúdom konajúci senát Najvyššieho súdu zotrval na argumentoch vyslovených dňa 30. marca 2010\nprostredníctvom svojho skoršieho rozsudku sp. zn. 1 Sžso/7/2009, ktoré nižšie cituje v zmysle § 250ja\nods. 7 O.s.p. v rozsahu relevantnom pre prejednávanú vec:\n„Najvyšší súd v predmetnej veci vychádza z právneho rámca pre úpravu právnych vzťahov sociálneho\npoistenia, ktorá je najmä obsiahnutá v ustanoveniach § 21 ods. 4 s aplikáciou § 5 zák. č. 461/2003 Z.z.\nPodľa § 5 písm. c) zák. č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom v čase k 30. júnu 2007 samostatne zárobkovo\nčinnou osobou podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa\nosobitného predpisu (19) okrem činnosti fyzickej osoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná\nmať oprávnenie podľa osobitného predpisu.\nPodľa § 21 ods. 4 písm. c) zák. č. 461/2003 Z.z. v hore cit. znení povinné nemocenské poistenie a\npovinné dôchodkové poistenie zaniká vždy samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. d)\ndňom vystúpenia z verejnej obchodnej spoločnosti alebo z komanditnej spoločnosti alebo dňom výmazu\nverejnej obchodnej spoločnosti a komanditnej spoločnosti z obchodného registra.\nNajvyšší súd v predmetnej veci predovšetkým poukazuje na ust. § 5 písm. c) zák. č. 461/2003 Z.z.,\nktoré je základom pre vyhodnotenie právnej situácie žalobcu vzniknutej zaslaním oznámenia žalovanej\no zrušení poistenia zo dňa 07.09.2007 (označené žalobcom na č.l. 11 ako „Oznámenie dôvodu zrušenia\npoistenia ako SZČO“).\nJe pravdou, že poznámka č. 19 pod čiarou pripojená v § 5 písm. c) zák. č. 461/2003 Z.z. pri\nosobitnom predpise odkazuje napríklad na zákon Slovenskej národnej rady č. 132/1990 Zb. o advokácii\nv znení zákona č. 302/1999 Z.z. alebo zákon Slovenskej národnej rady č. 129/1991 Zb. o komerčných\nprávnikoch v znení neskorších predpisov. Avšak pre riadny výklad uvedeného ustanovenia je oveľa\nvýznamnejšie slovné spojenie „oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu“, z\nktorého jednoznačne vyplýva, že nielen existencia tohto osobitného oprávnenia vo forme listiny alebo\npreukazu (tzv. formálny základ pre výkon platených činností) ale aj samotná faktická možnosť držiteľa\ntohto oprávnenia regulovanú činnosť vykonávať (tzv. materiálna stránka výkonu činností), tzn. možnosť\nreálne vykonávať advokáciu, sú podmienkami conditio sine qua non, bez naplnenia ktorých nie je možné\nhovoriť o samostatne zárobkovo činnej osobe v zmysle predpisov sociálneho poistenia.\nPodľa § 1 ods. 2 zák. č. 586/2003 Z.z. v znení platnom k 30.06.2007 výkon advokácie je zastupovanie\nklientov v konaní pred súdmi, orgánmi verejnej moci a inými právnymi subjektmi, obhajoba v trestnom\nkonaní, poskytovanie právnych rád, spisovanie listín o právnych úkonoch, spracúvanie právnych\nrozborov, správa majetku klientov a ďalšie formy právneho poradenstva a právnej pomoci, ak sa\nvykonáva sústavne a za odmenu.\nPodľa § 21 ods. 1 zák. č. 586/2003 Z.z. v hore cit. znení má každý právo na poskytnutie právnych služieb\na môže o ne požiadať ktoréhokoľvek advokáta.\n\nZ uvedených právnych noriem, ako aj z nasl. ustanovení § 20 a 21 zák. č. 586/2003 Z.z. vyplýva, že\nadvokát po vydaní oprávnenia na výkon advokácie je povinný vždy, s výnimkou zákonných prekážok,\nposkytovať kedykoľvek a komukoľvek svoje právne služby v medziach definície pojmu výkon advokácie,\na s týmto stavom je spojené legálne očakávanie, že za túto činnosť bude poberať zákonom regulovanú\nodmenu (§ 24 ods. 1 zák. č. 586/2003 Z.z.).\nNa základe uvedeného advokát spadá do kategórie samostatne zárobkovo činných osôb, lebo právny\nzáklad na charakteristiku „zárobkovo činný“ (viď hore uvedený záver ust. § 1 ods. 2) vychádza z\nprezumpcie skutočnosti, že neexistujú žiadne právne prekážky pre výkon konkrétnych činností, v danom\nprípade advokácie. Avšak zák. č. 586/2003 Z.z. súčasne vymedzuje dve základné prekážky pre výkon\nadvokácie fyzickou osobou počas držby osobitného oprávnenia na výkon advokácie, a to\n- pozastavenie výkonu advokácie (§ 9 ods. 1 písm. a/ zák. č. 586/2003 Z.z.) a\n- postavenie konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným (§ 15 ods. 6 zák. č. 586/2003 Z.z.).\nPráve existencia týchto prekážok spôsobuje u advokáta - fyzickej osoby dočasný zánik oprávnenia na\nvýkon advokácie, ktorého trvanie je podmienené časovou existenciou prekážky. Uvedená podmienenosť\nje daná prechodným (nie trvalým) charakterom hore uvedených zákonných prekážok, ktoré smerujú proti\nmateriálnej stránke a nie proti formálnej stránke výkonu advokácie. Takýto dočasný zánik oprávnenia\nso všetkými jeho dôsledkami je nutné striktne odlišovať od inštitútu vyčiarknutie advokáta zo zoznamu\n(§ 7 zák. č. 586/2003 Z.z.), lebo vyčiarknutie advokáta zo zoznamu má za následok trvalý (v zmysle\nformálnom) zánik oprávnenia na výkon advokácie.\nPodľa § 9 ods. 1 písm. a) zák. č. 586/2003 Z.z. v hore uvedenom znení počas pozastavenia výkonu\nadvokácie advokát nie je oprávnený poskytovať právne služby podľa tohto zákona.\nPodľa § 15 ods. 6 zák. č. 586/2003 Z.z. v hore uvedenom znení platí, že advokát, ktorý vykonáva\nadvokáciu ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, nemôže súčasne vykonávať advokáciu\nsamostatne, v združení, ako spoločník verejnej obchodnej spoločnosti alebo komanditnej spoločnosti,\nalebo ako konateľ inej spoločnosti s ručením obmedzeným. Advokáti sa však môžu dohodnúť na\ndočasnom samostatnom poskytovaní právnych služieb v jednej veci alebo vo viacerých vopred\nvymedzených veciach, ak spoločenská zmluva neurčuje inak.\nZavinené nerešpektovanie uvedených zákazov má relevantné právne následky, lebo je spojené\nso vznikom disciplinárneho previnenia advokáta a s nasledujúcou hrozbou možného uloženia\ndisciplinárnych sankcií.\nPodľa § 56 ods. 1 zák. č. 586/2003 Z.z. v hore uvedenom znení disciplinárnym previnením advokáta,\neuroadvokáta, zahraničného advokáta a medzinárodného advokáta alebo advokátskeho koncipienta je\nzavinené porušenie povinnosti vyplývajúcej z tohto zákona alebo z predpisu komory.\nZa tejto právnej situácie sa žalobca snažil svojim podaním ukončiť ku dňu 30.06.2007 svoj sociálnopoistný vzťah so žalovanou ako samostatne zárobkovo činná osoba.\nPodľa § 21 ods. 4 písm. b) zák. č. 461/2003 Z.z. v hore uvedenom znení povinné nemocenské poistenie\na povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm.\nb) a c) dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c) odo\ndňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného\npredpisu, 21) ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej\nosoby uvedenej v § 5 písm. c).\nAk potom ust. § 21 ods. 4 písm. b) zák. č. 461/2003 Z.z. podmieňuje zánik povinného nemocenského\na dôchodkového poistenia zánikom oprávnení samostatne zárobkovo činných osôb, tzn. v prípade\nadvokáta zánikom oprávnenia na výkon advokácie, nie je možné pri aplikácii cit. ustanovenia § 21 ods.\n4 písm. a) prehliadnuť alebo opomenúť právne účinky podmieneného dočasného zániku oprávnenia na\nvýkon advokácie v zmysle § 9 ods. 1 písm. a) a § 15 ods. 6 zák. č. 586/2003 Z.z.\n\nPreto je odôvodnené konštatovanie žalobcu podporené odborným stanoviskom Slovenskej advokátskej\nkomory (dátum 10.11.2009), že skutočnosti majúce svoj základ v prerušenie výkonu advokácie alebo\nvo vstupe do funkcie konateľa advokátskej spoločnosti s ručením obmedzením, musí advokát oznámiť\nžalovanej a súčasne, ak tieto prekážky samostatného výkonu advokácie pominú, musí advokát túto\nskutočnosť opätovne oznámiť žalovanej (§ 228, najmä jeho odsek 3 zák. č. 461/2003 Z.z). Následne\nje povinnosťou žalovanej k 30.06. kalendárneho roka toto oznámenie vyhodnotiť vo vzťahu k ďalšej\nexistencii povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia a vyvodiť z toho\nprávne relevantné závery.\nJe preto celkom právne irelevantný záver žalovanej, že rozhodujúcou skutočnosťou pre existenciu\npovinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia v tomto prípade je iba\nexistencia oprávnenia žalobcu na výkon advokácie, ktorá žalobcovi bola udelená dňa 03. júna 1996. Ak\nby si konajúci súd v rozpore s výkladovým pravidlom „reductio ad absurdum“ takýto právny záver osvojil,\npotom by potvrdil neželanú situáciu, že hoci by advokát v pozícii konateľa advokátskej spoločnosti s\nručením obmedzeným nesmel vykonávať advokáciu samostatne (§ 15 ods. 6 zák. č. 526/2003 Z.z.) a\nz uvedeného dôvodu by bol bez príjmu (odmeny) za samostatný výkon advokácie, mal by aj tak počas\nvýkonu funkcie konateľa advokátskej spoločnosti (prinajmenej prvý rok) uloženú povinnosť odvádzať\npoistné na nemocenské a dôchodkové poistenie, čím by došlo k nezákonnému zásahu do vlastníctva\nchráneného čl. 20 ústavy.\nNaopak, zákon existenciu oprávnenia (vo formálnom zmysle) u advokáta, ktorý sa chce stať spoločníkom\na súčasne konateľom advokátskej spoločnosti s ručením obmedzeným, vyžaduje iba v tom zmysle, že\nide o nevyhnutnú podmienku na výkon tejto funkcie (§ 15 ods. 1 zák. č. 586/2003 Z.z.).\nPodľa § 3 písm. a) bod 2. zák. č. 461/2003 Z.z. v hore uvedenom znení zárobková činnosť podľa tohto\nzákona je na účely nemocenského poistenia a dôchodkového poistenia činnosť samostatne zárobkovo\nčinnej osoby, z ktorej je povinne nemocensky poistená a povinne dôchodkovo poistená.\nTakisto je pre prejednávanú vec irelevantné, že žalobca v daňovom priznaní k dani z príjmov fyzickej\nosoby za rok 2006, ktoré bolo predložené pobočke žalovanej dňa 28.05.2007, mal zachytené príjmy\nz podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti. Tieto údaje slúžia za základ výpočtu odvodov\npoistného iba v tom prípade, ak je u fyzickej osoby splnená základná podmienka sociálneho poistenia,\na to, že v zmysle predpisov sociálneho poistenia spĺňa predpoklady pre označenie za samostatne\nzárobkovo činnú osobu v súlade s § 128 ods. 1 a 2 zák. č. 461/2003 Z.z. Tento stav, ako už Najvyšší\nsúd hore odôvodnil, nenastal.\nPodľa § 128 ods. 1 písm. c) zák. č. 461/2003 Z.z. poistné na nemocenské poistenie platí povinne\nnemocensky poistená samostatne zárobkovo činná osoba,\nPodľa § 128 ods. 2 písm. c) zák. č. 461/2003 Z.z. poistné na starobné poistenie platí povinne dôchodkovo\npoistená samostatne zárobkovo činná osoba,\nNajvyšší súd pripúšťa, že iná situácia by u konateľa advokátskej spoločnosti nastala, ak by spoločenská\nzmluva uvedenej advokátskej spoločnosti nevylučovala dohodu podľa § 15 ods. 6 veta posledná zák. č.\n586/2003 Z.z. o dočasnom samostatnom poskytovaní právnych služieb v jednej veci alebo vo viacerých\nvopred vymedzených veciach. Práve dohodu o dočasnom samostatnom poskytovaní právnych služieb\nv jednej veci alebo vo viacerých vopred vymedzených veciach je nutné chápať ako inštitút, ktorý pôsobí\nproti obmedzeniu konateľa advokátskej spoločnosti vykonávať advokáciu samostatne, a preto takému\nadvokátovi postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby a s tým spojené povinné nemocenské\npoistenie a povinné dôchodkové poistenie nezaniká. Nakoľko však žalovaná spoločenskú zmluvu z tohto\npohľadu neskúmala, a preto ani k tejto možnosti nezaujala právne stanovisko, Najvyšší súd nemôže v\nodvolacom prieskume vysloviť svoj právny záver k takýmto právne relevantným skutočnostiam.\nNa základe uvedeného argumentácia prvostupňového orgánu žalovanej, že „zmenou formy výkonu\nadvokácie nezaniká postavenie advokáta ako samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c)\nzák. č. 461/2003 Z.z., a tým ani povinné nemocenské a dôchodkové poistenie podľa § 21 ods. 4 písm.\nb) cit. zákona“, nemá oporu v hore uvedených zákonných ustanoveniach.“\n\n(koniec citácie hore uvedeného rozsudku).\n\nV.\n33. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok\nžalobcu ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä už\nv citovanom rozhodnutí sp. zn. 1 Sžso/7/2009 z 30. marca 2010, pri ktorom Najvyšší súd nezistil žiaden\nrelevantný dôvod, aby sa od neho odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie\nodlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska), rozhodol tak, ako\nje uvedené vo výroku rozsudku.\n34. Najvyšší súd Slovenskej republiky neuviedol vo výroku zrušujúceho rozsudku zákonné ustanovenie,\npodľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené (§ 250j ods. 4 prvá veta O.s.p.), nakoľko\ndôvodom podania tejto informácie súdom je v zmysle § 250j ods. 4 veta druhá O.s.p. poskytnúť podklady\npre posúdenie prípustnosti možného odvolania proti rozsudku súdu. Nakoľko proti rozhodnutiam\nNajvyššieho súdu vydaným v správnom súdnictve sú generálne (§ 246c ods. 1 v spojení s § 250ja ods.\n6 O.s.p.) neprípustné opravné prostriedky a podmienky pre špeciálnu prípustnosť (§ 250ja ods. 5 O.s.p.)\nv prejednávanej veci neboli splnené, potom nie je možné ustanovenie § 250j ods. 4 O.s.p. na výroky\nrozhodnutí Najvyššieho súdu aplikovať.\nBude preto úlohou žalovanej, aby sa v ďalšom konaní riadila právnym názorom súdu vysloveným v\ntomto rozsudku až do okamihu, keď postupom podľa § 22 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch Najvyšší\nsúd nevysloví iný právny záver.\n35. O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojitosti\ns § 250k ods. 1 a § 246c ods. 1 O.s.p., podľa ktorého iba úspešný žalobca má právo na náhradu\ntrov tohto konania, čo sa v tomto súdnom prieskume udialo. Podmienkou pre priznanie náhrady trov\nprávneho zastúpenia je ich doloženie do spisu počas konania alebo dovyčíslenie v 3 - dňovej lehote po\nvyhlásení rozsudku. V prípade iných trov konania úspešného žalobcu mu prizná náhradu trov konania\nvyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia.\nNakoľko žalobca nemal právneho zástupcu, odvolací súd rozhodoval iba o náhrade iných trov konania. V\nprípade iných trov konania úspešného žalobcu sa mu prizná náhrada trov konania vyplývajúcich zo spisu\nku dňu vyhlásenia rozsudku. Nakoľko však zo súdneho spisu vynaloženie trov konania nevyplynulo,\npreto Najvyšší súd mu náhradu trov konania nemohol priznať.\n36. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 3 O.s.p. rozhodol bez pojednávania,\nlebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci na prvom stupni bolo zvážené\nsúdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle §\n250i ods. 2 O.s.p. (úprava povinností vyplývajúcich zo sociálneho poistenia je spojená s verejnoprávnymi\nvzťahmi), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných\ndôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "14S/101/2011", "guid": "334419e3-f246-411a-b8f6-2421b6a964ee:e789facf-b6c3-41d8-91c3-58a168f06e42", "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:ffff0047-a044-4c40-9a16-7f4e4ef5e2e7", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 426/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 426/2012 z 21. 2. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-02-21", "citacie_n": 160, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ffff0047-a044-4c40-9a16-7f4e4ef5e2e7"}, {"guid": "ussr:d91dca31-958e-48a5-a8ed-20a4b0604eb8", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 290/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 290/2010 z 7. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-07", "citacie_n": 62, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d91dca31-958e-48a5-a8ed-20a4b0604eb8"}, {"guid": "ussr:a245eff0-2307-4a23-94d4-9b7f54fe4f02", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 127/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 127/07 z 6. 6. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-06-06", "citacie_n": 732, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a245eff0-2307-4a23-94d4-9b7f54fe4f02"}], "citovane_v": []}