{"guid": "915a21ce-4380-4be5-a4c5-24a828f9ac64:e217a759-10c6-463f-ad63-4ed249e01b0e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:1206215381.1", "spisova_znacka": "6MCdo/7/2013", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/7/2013 z 23. 4. 2014", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23. apríla 2014, sp. zn. 6MCdo/7/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:1206215381.1", "identifikacne_cislo": "1206215381", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Rudolf Čirč", "sudca_id": 383, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-rudolf-circ-383", "datum_vydania": "2014-04-23", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo", "Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci", "Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1969/58", "nazov": "zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1969/58", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/58-1969"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514", "nazov": "zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-118", "nazov": "§ 118 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-118", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-118"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-442", "nazov": "§ 442 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-442", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-442"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243e", "nazov": "§ 243e OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243e", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-243e"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243f", "nazov": "§ 243f OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243f", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-243f"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243g", "nazov": "§ 243g OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243g", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-243g"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243h", "nazov": "§ 243h OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243h", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-243h"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243i", "nazov": "§ 243i OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243i", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-243i"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243j", "nazov": "§ 243j OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243j", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-243j"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-237", "nazov": "§ 237 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-237", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-237"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-157.odsek-2", "nazov": "§ 157 ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-157.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-157"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#paragraf-6", "nazov": "§ 6 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#paragraf-6", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/209-1992/paragraf-6"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-118", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-420", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-442", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-243e", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-243f", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-243g", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-243h", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-243i", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-243j", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-237", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-157", "/SK/ZZ/1992/209#paragraf-6"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e217a759-10c6-463f-ad63-4ed249e01b0e", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:1206215381.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:1206215381.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:1206215381.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6MCdo/7/2013\n1206215381\n23. 04. 2014\nJUDr. Rudolf Čirč\nECLI:SK:NSSR:2014:1206215381.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne NASK, s. r. o., so sídlom vo Veľkom\nMederi, Ľudovíta Štúra č. 5, IČO: 36 245 950, zastúpenej JUDr. Milanom Šulvom, advokátom so sídlom\nv Bratislave, Hlučínska č. 1, proti žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo\nfinancií Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova č. 5, o náhradu škody spôsobenej\nnesprávnym úradným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom, vedenej na Okresnom súde\nBratislava II pod sp. zn. 6 C 150/2006, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej\nrepubliky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 19. júna 2007 č. k. 6 C 150/06-417 a proti\nrozsudku Krajského súdu v Bratislave z 1. októbra 2009 sp. zn. 9 Co 404/2007 takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 1. októbra 2009 sp. zn. 9 Co\n404/2007 a rozsudok Okresného súdu Bratislava II z 19. júna 2007 č. k. 6 C 150/06-417 z r u š u j e a\nvec vracia Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\n1. Žalobou podanou na Okresnom súde Bratislava II 27. 6. 2006 žalobkyňa uplatnila voči žalovanej\nnárok na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z . z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú\npri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003“). Náhradu škody\nžiadala priznať vo výške 29 282 944,96 EUR (882 178 000 Sk) s 13% úrokmi z omeškania od 22. 9.\n2005 do zaplatenia žalovanej sumy.\n2. V žalobe uviedla, že je obchodnou spoločnosťou s podnikateľskou činnosťou zameranou najmä\nna spracovanie finalizácie alkoholu z dodaného liehu a jeho uvádzanie do obehu. Dňa 18. 5. 2004\nvykonal Colný úrad Komárno (ďalej len „ CÚK“) v jej skladových priestoroch miestne zisťovanie za\núčelom vykonania daňového dozoru a vykonania kontroly označenia spotrebiteľského balenia liehu,\nresp. spotrebiteľských balení liehu (ďalej len „SBL“) kontrolnými páskami podľa zákona č. 229/1995 Z.\nz. o spotrebnej dani z liehu (ďalej len „zákon č. 229/1995“) a kontrolnými známkami podľa zákona č.\n105/2004 Z. z. o spotrebnej dani z liehu a o zmene a doplnení zákona č. 467/2002 Z. z. o výrobe a\nuvádzaní liehu na trh v znení zákona č. 211/2003 Z. z. v znení platnom do 31. 10. 2004 (ďalej len „zákon č.\n105/2004“). Na základe vykonanej kontroly vydal CÚK dňa 1. 6. 2004 rozhodnutie zn. 980/2004-550194,\nktorým v zmysle § 14a ods. 1 a 2 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v\nsústave územných finančných orgánov v znení platnom do 30. 6. 2004 (ďalej len „zákon č. 511/1992“)\njej zabezpečil ako daňovému subjektu tovar v celkovom počte 568 999 fliaš alkoholu rôznych značiek\nz dôvodu, že zabezpečený tovar bol v daňovom sklade označený kontrolnými známkami - kontrolnými\npáskami v rozpore s ustanovením § 10 ods. 7 zákona č. 105/2004 a v rozpore s § 10 ods. 1 zákona č.\n229/1995, a tiež z dôvodu, že chýba riadne preukázanie spôsobu nadobudnutia tovaru, jeho množstva,\nceny, kvality alebo riadneho usporiadania finančných náležitostí v súvislosti s jeho dovozom alebo\nnákupom.\n\n3. CÚK vykonal dňa 28. 5. 2004 opakované miestne zisťovanie s rovnakým predmetom daňového\ndozoru, resp. daňovej kontroly, a 1. 6. 2004 vydal rozhodnutie zn. 972/2004-550194, ktorým z tých istých\ndôvodov, ako v rozhodnutí zn. 980/2004-550194, jej zabezpečil ďalší tovar v celkovom počte 111 925\nfliaš alkoholu rôznych značiek.\n4. Dňa 3. 6. 2004 vydal CÚK rozhodnutia o prerušení konania zn. 982/2004-550194 a zn.\n1007/2004-550194, ktorými v zmysle § 25a ods. 1 zákona č. 511/1992 prerušil konanie vo veciach\nzabezpečenia tovaru za účelom zistenia pravosti kontrolných pások na Kriminalistickom a expertíznom\nústave Policajného zboru (ďalej len „KEÚ PZ“).\n5. Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „CR“) na podnet samotného CÚK rozhodnutím z 25.\n1. 2005 zn. 62190/04-1425 rozhodnutia o prerušení konania zrušilo a vec vrátilo CÚK na ďalšie konanie.\nCR potom ako odvolací orgán na jej odvolanie rozhodnutiami z 10. 6. 2005 zn. 10443/2005-1425 a zn.\n10 446/2005-1425 (právoplatnými 15. 6. 2005) zrušilo obe rozhodnutia CÚK o zabezpečení tovaru pre\nrozpor so zákonom, pričom tento rozpor odôvodnilo tým, že zabezpečený tovar sa nachádzal v daňovom\nsklade, teda v režime pozastavenia dane, preto colný orgán nemal právomoc vydávať rozhodnutia v\ndanej veci.\n6. Žalobkyňa ďalej v žalobe uviedla, že okrem nezákonných rozhodnutí došlo aj k nesprávnemu\núradnému postupu colných orgánov a to tým, že CÚK nesprávne aplikoval inštitút prerušenia konania,\nv dôsledku čoho došlo k prieťahom v konaní, a CR nerozhodlo o odvolaní v lehotách vyplývajúcich z\n§ 30a ods. 2 zákona č. 511/1992.\n7. Nezákonné rozhodnutia a nesprávny úradný postup mali za následok, že nemohla disponovať\ntovarom, nemohla ho dodať zmluvným odberateľom a nemohlo jej byť za už vyrobený a nedodaný\ntovar zaplatené. To spôsobilo jej platobnú neschopnosť, zastavenie výroby, stratu ziskov a všetkých\npríjmov. Zabezpečený tovar jej nebol vydaný ani po 15. 6. 2005. Vznikla jej tak škoda v žalovanej sume,\npozostávajúca z priamej škody a z ušlého zisku.\nII. 8. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe navrhla nárok žalobkyne ako neopodstatnený zamietnuť. Uviedla,\nže CÚK vydal 1. 6. 2004 rozhodnutia o zabezpečení tovaru - SBL - z dôvodu, že pri miestnom zisťovaní\n18. 5. 2004 zistil, že niektoré náhodne preverené kontrolné pásky vykazovali odlišné ochranné znaky,\nako boli stanovené ich výrobcom. Keďže nadobudol aj podozrenie z trestného činu falšovania a\npozmeňovania kontrolných technických opatrení na označenie tovaru podľa § 145a zákona č. 140/1961\nZb. Trestného zákona v znení platnom do 31. 7. 2004 (ďalej len „Trestný zákon“), dal podnet na Okresné\nriaditeľstvo Policajného zboru, Úrad kriminálnej a justičnej polície, odbor ekonomickej kriminality v\nDunajskej Strede (ďalej len „ ÚJKP OR PZ Dunajská Streda“). Na miesto sa dostavila výjazdová skupina\nOdboru skráteného vyšetrovania Policajného zboru Dunajská Streda, pričom ÚJKP OR PZ Dunajská\nStreda spísal zápisnicu o ohliadke miesta činu ČVS: ORP-955/OSV-DS-2004 zo dňa 18. 5. 2004, v\nktorej sa uvádza, že na mieste činu bolo zaistených 758 032 ks SBL a štyri sklady boli zapečatené\npáskami a úradnými pečaťami. Dňa 25. 5. 2004 obdržal CÚK faxovú správu z ÚJKP OR PZ Dunajská\nStreda, ktorou mu bolo oznámené, že vyšetrovateľom je vedené trestné stíhanie vo veci trestného\nčinu falšovania a pozmeňovania kontrolných technických opatrení na označenie tovaru podľa § 145a\nods. 1 Trestného zákona, a ktorou bol zároveň požiadaný o prevzatie liehovín zaistených 19. 5. 2004\nv skladových priestoroch žalobkyne a o ich prevezenie do svojich skladových priestorov. Tovar bol\nprevezený do skladových priestorov CÚK nachádzajúcich sa v Komárne v dňoch 25. 5. až 28. 5. 2004.\n9. CÚK vykonal 28. 5. 2004 znovu miestne zisťovanie v skladových priestoroch žalobkyne a podal ďalšie\noznámenie o podozrení z trestného činu podľa § 145a Trestného zákona týkajúce sa ďalších SBL.\n10. Colnému úradu Nitra, ktorý sa stal nástupníckym colným úradom CÚK, bol dňa 29. 9. 2005 doručený\nvýsledok skúmania kontrolných pások KEÚ PZ, podľa ktorého z celkového počtu 3 130 ks predložených\nkontrolných pások je 2 909 ks falzifikátov a 221 ks pravých. Listom z 24. 11. 2005 ÚJKP OR PZ Dunajská\nStreda oznámil CR, že uskladnené SBL, ktoré boli zaistené v skladových priestoroch žalobkyne, sú\nnaďalej potrebné na účely trestného konania ako veci dôležité pre celé trestné konanie, preto nie je\nmožné s týmto tovarom nakladať iným spôsobom, a že tovar bol zabezpečený procesným úkonom podľa\n§ § 113 a 113a zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom v znení platnom do 31. 7. 2004\n(ďalej len „Trestný poriadok“) ohliadkou miesta činu v dňoch 18. 5. a 19. 5. 2004. Následne 5. 12. 2005\n\nbol riaditeľom Colného úradu Nitra a riaditeľkou ÚJKP OR PZ Dunajská Streda podpísaný protokol zn.\n74916/2005-6131 o výsledkoch kontroly a odovzdania tovaru, zaisteného ÚJKP OR PZ Dunajská Streda\nv skladových priestoroch žalobkyne, pričom bol tento tovar odovzdaný ÚJKP OR PZ Dunajská Streda z\ndôvodu, že je naďalej potrebný na účely trestného konania. Colný úrad Nitra tým ukončil svoju činnosť\nuskladňovateľa tovaru a dňa 14. 12. 2005 bola podpísaná medzi CR a Krajským riaditeľstvom PZ v\nTrnave zmluva o výpožičke nehnuteľnosti (skladových priestorov Colného úradu Nitra v Komárne) na\núčely uskladnenia zaisteného tovaru žalobkyne.\n11. Žalovaná vo svojom vyjadrení ďalej uviedla, že nie je daná príčinná súvislosť medzi rozhodnutiami\nCÚK a škodou, ktorá bola spôsobená žalobkyni. Už v počiatočnom štádiu daňového konania SBL boli\nzaistené ÚJKP OR PZ Dunajská Streda na účely trestného konania a to v čase ešte pred vydaním\nrozhodnutí, ktorými boli SBL zabezpečené duplicitne. Od momentu zaistenia SBL neboli v právnej moci\ncolného úradu, ktorý ich len fyzicky skladoval a nemohol a ani nesmel s nimi nakladať pre účely daňového\nkonania. Podľa výsledkov expertízy zabezpečené SBL boli v drvivej väčšine označené falzifikátmi\nkontrolných pások. Bolo by absurdné, keby sa žalobkyni mala nahradiť škoda, ktorá jej vznikla tým, že v\ndôsledku nezákonných rozhodnutí colného úradu nemohla realizovať obchodné záväzky so SBL, ktoré\npodľa platnej právnej úpravy sa nesmú skladovať a už vonkoncom nie uvádzať do voľného daňového\nobehu (predávať).\nIII.\n12. Okresný súd Bratislava II (ďalej aj „súd prvého stupňa“ alebo „prvostupňový súd“) medzitýmnym\nrozsudkom z 19. júna 2007 č. k. 6 C 150/06-417 rozhodol, že základ žalobného návrhu žalobkyne je\nopodstatnený. Poukazujúc na skutkové zistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania a na príslušné\nustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu\nalebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969“) a zákona č. 514/2003, ako\naj na ustanovenia zákonov č. 105/2004 a 511/1992, dospel k záveru, že sú splnené všetky tri základné\npredpoklady zodpovednosti žalovanej za škodu, a to nezákonné rozhodnutia a nesprávny úradný postup\ncolných orgánov, škoda na strane žalobkyne a príčinná súvislosť medzi nezákonnými rozhodnutiami,\nresp. aj nesprávnym úradným postupom, a škodou.\n13. V odôvodnení rozsudku uviedol, že nezákonnosť rozhodnutí CÚK o zabezpečení tovaru žalobkyne a\no prerušení konania bola nepochybná, pretože tieto rozhodnutia boli zrušené CR. Nesprávnosť úradného\npostupu bola daná prieťahmi v daňovom konaní, ktoré spočívali v tom, že CÚK dal podnet na zrušenie\nsvojich rozhodnutí o prerušení konania až po šiestich mesiacoch, a že CR rozhodlo o odvolaní proti\nrozhodnutiam o zabezpečení tovaru po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Na strane žalobkyne vznikla\nškoda tým, že nemohla disponovať tovarom, predávať ho, plniť dohodnuté zmluvy a dosahovať zisk, čo\nviedlo k jej platobnej neschopnosti. Medzi nezákonnými rozhodnutiami, resp. aj nesprávnym úradným\npostupom a vznikom škody bola daná príčinná súvislosť, pretože škoda bola dôsledkom nezákonných\nrozhodnutí o zabezpečení tovaru, ktoré boli zrušené až po dvanástich mesiacoch.\n14. Námietku žalovanej o nedostatku príčinnej súvislosti z dôvodu, že žalobkyňa by nemohla tovarom\ndisponovať bez ohľadu na nezákonné rozhodnutia o zabezpečení tovaru, lebo ešte pred vydaním\ntýchto rozhodnutí bol tovar zaistený orgánmi polície úkonmi (ohliadkou) podľa §§ 113 a 113a Trestného\nporiadku, považoval za nedôvodnú. Vyslovil názor, že uvedené ustanovenia neupravujú zaistenie\nhnuteľných vecí a rozhodnutie o zaistení vecí podľa štvrtej hlavy tretieho oddielu Trestného poriadku\nnebolo políciou vydané, preto so SBL právne disponoval CÚK a nie orgány polície. Za irelevantnú\npre posúdenie nároku na náhradu škody označil otázku pravosti kontrolných pások argumentujúc, že\nžalobkyňa je právnickou osobou, preto sama žalovanou nazývané falošné kontrolné pásky na fľaše\ns liehovinami nenalepila, a keďže hodnoverne preukázala pôvod i vlastníctvo skladovaného liehu a\nvýrobkov z neho, nepripadal do úvahy akýkoľvek postih na jej riadne nadobudnutom majetku.\nIV.\n15. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom z 1. októbra\n2009 sp. zn. 9 Co 404/2007 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Potvrdenie prvostupňového rozsudku\nodôvodnil jeho vecnou správnosťou poukazujúc na to, že súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav\nveci a vyvodil z neho aj správny právny záver. Stotožnil sa aj s odôvodnením prvostupňového rozsudku.\n\nLen na doplnenie uviedol, že policajnými orgánmi nedošlo k zaisteniu vecí žalobkyne - SBL - relevantným\nprocesným rozhodnutím v zmysle Trestného poriadku, pretože zápisnica o ohliadke miesta činu z 18.\n5. 2004 nebola rozhodnutím v súlade ustanoveniami § § 78 a 79 Trestného poriadku o zaistení tovaru\nžalobkyne v počte 758 032 ks SBL a policajným orgánom bolo fyzicky zaistených len 44 fliaš liehovín\nna účely expertízy.\nV.\n16. Proti uvedeným rozsudkom prvostupňového i odvolacieho súdu podal na podnet žalovanej\nmimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Navrhol, aby dovolací súd oba\nrozsudky zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil nesprávnym\nprávnym posúdením veci súdmi v základnom konaní. Vyslovil názor, že neboli splnené podmienky\npre vydanie medzitýmneho rozsudku, pretože skutočnosť, že škoda vznikla v dôsledku konania, resp.\nrozhodovania colných orgánov, je viac ako sporná.\n17. Poukazoval na to, že zo zápisnice o ohliadke miesta činu z 18. 5. 2004, v ktorej sa uvádza,\nže na mieste činu bolo zaistených 758 032 fliaš liehovín a že miesto činu v počte štyroch skladov\nbolo zapečatené páskami a úradnými pečaťami, vyplýva, že vo vzťahu k žalobkyni konali ako prvé\nbezprostredne orgány polície a to procesným úkonom podľa § § 113 a 113a Trestného poriadku.\nUviedol, že v súlade so zákonom č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení do 31. 8. 2004 a v\nsúlade s Trestným poriadkom môže policajt zaistiť vec, pričom v predmetnej veci sa tak stalo formou\nneodkladného procesného úkonu. Nebol preto správny záver súdov, že zo strany policajtov nedošlo k\nžiadnemu úkonu, ktorým by sa znemožnilo nakladanie s majetkom žalobkyne. Ak zápisnicou o ohliadke\ndošlo k zapečateniu miesta činu páskou a úradnými pečaťami, muselo fakticky dôjsť aj k zaisteniu celého\nobjemu SBL, ktoré sa v tom čase nachádzali v skladoch, a nie len k zaisteniu 44 ks SBL. Tento úkon bol\nplne súladný s platnou právnou úpravou, aj keď ďalší postup polície vykazoval určité prvky nesprávneho\núradného postupu, čo však nebolo a ani nie je predmetom súdneho konania.\n18. Forma - vydanie rozhodnutia - nebola v tomto prípade rozhodujúca, ale podstatné bolo, že tzv.\nmiesto činu (4 sklady) bolo zapečatené páskami a úradnými pečaťami, teda že iným osobám vrátane\nžalobkyne bolo znemožnené s týmito vecami nakladať. Nebolo pritom rozhodujúce ani to, že na expertízu\nbolo vyňatých iba 44 fliaš, ale skutočnosť, že bol znemožnený prístup k týmto veciam. V dôsledku toho\nmedzi neskôr vydanými rozhodnutiami colného úradu o zabezpečení tovaru (napriek ich nezákonnosti) a\nvznikom škody nebola daná príčinná súvislosť. To znamená, že tieto rozhodnutia nespôsobili a nemohli\nbezprostredne a priamo spôsobiť škodu. Z pohľadu uplatneného nároku ich možno označiť za právne\nirelevantné.\n19. Generálny prokurátor ďalej vyčítal súdom v základnom konaní aj nesprávny záver o právnej\nbezvýznamnosti otázky pravosti kontrolných pások vo vzťahu k nároku na náhradu škody. V súvislosti\ns tým uviedol, že táto otázka úzko súvisí s otázkou ďalšieho podnikania a obchodovania žalobkyne\na jej prípadného ušlého zisku. Žalobkyňa postavila predpoklad svojho ušlého zisku práve na tom, že\nSBL neboli uvedené do obehu, no nespornou, v konaní preukázanou skutočnosťou je, že liehoviny boli\nzaistené orgánmi činnými v trestnom konaní, ktoré doposiaľ nebolo ukončené. Napokon poukazoval aj\nna to, že vzhľadom na dátum vydania zrušených rozhodnutí, mala byť vec posudzovaná podľa zákona\nč. 58/1969, kde orgánom konajúcim v mene štátu malo byť ministerstvo spravodlivosti.\nVI.\n20. Žalobkyňa vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu navrhla tento opravný prostriedok ako\nneopodstatnený zamietnuť. Nesúhlasila s názorom generálneho prokurátora, že v danej veci vo vzťahu\nk nej konali ako prvé policajné orgány, a to procesným úkonom podľa §§ 113 a 113a Trestného poriadku,\nktorým boli zaistené SBL. Poukazovala na to, že ohliadka nie je zaisťovacím úkonom a orgány činné v\ntrestnom konaní nevydali žiadne rozhodnutie o zaistení veci podľa §§ 78 a 79 Trestného poriadku. Pri\nohliadke miesta činu dňa 18. 5. 2004 bolo fyzicky zaistených 44 ks fliaš, ktoré boli zaslané na expertízu.\nOstatné fľaše v sklade neboli zaistené, bolo vykonané iba opatrenie v tom smere, že službukonajúci\npolicajný orgán zapečatil skladový priestor.\n21. V súvislosti so spochybnením pravosti kontrolných pások pri nespochybnení pôvodu nadobudnutia\nSBL uviedla, že colný úrad ju mal na to upozorniť a ona by sporné kontrolné pásky odovzdala na\n\nexpertízu a na fľaše by nalepila nové kontrolné pásky. To, že nie je oprávnená nakladať so SBL nie je\ndôsledkom konania policajných orgánov, ale dôsledkom nezákonných rozhodnutí colného úradu.\n22. V doplňujúcom vyjadrení namietala, že nesúhlas generálneho prokurátora s hodnotením dôkazov\nvykonaných súdmi nie je spôsobilým dovolacím dôvodom. Žiadala tiež, aby sa konajúci súd vysporiadal s\nnámietkami na zákonnosť a opodstatnenosť mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora v zmysle\njudikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorý konštatoval porušenie princípu\nprávnej istoty a v dôsledku toho aj práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) v prípadoch, kedy preskúmavaný mimoriadny\nopravný prostriedok nebol prístupný pre účastníkov súdneho konania, ale bol dostupný iba generálnemu\nprokurátorovi (napr. rozsudok Tripon proti Rumunsku z 23. septembra 2008), a v prípadoch, v ktorých\nna základe procesného úkonu osoby odlišnej od účastníkov konania, a to hoci aj na podnet niektorého\nz účastníkov konania, došlo k zrušeniu právoplatného a záväzného rozhodnutia (rozsudok Kutepov a\nAnikeyenko proti Rusku z 25. októbra 2005, tiež Roscltrans proti Rusku z 21. júla 2005).\n23. Žalovaná vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu sa s jeho obsahom v celom rozsahu stotožnila.\nVII.\n24. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“ alebo „najvyšší súd“) uznesením z 31.\njanuára 2012 sp. zn. 6 MCdo 11/2010 rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 1. októbra 2009 sp.\nzn. 9 Co 404/2007 a rozsudok Okresného súdu Bratislava II z 19. júna 2007 č. k. 6 C 150/06-417\nzrušil a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie konanie. Zrušenie rozhodnutí oboch súdov a\nvrátenie veci na ďalšie konanie odôvodnil nesprávnosťou vykonania listinných dôkazov, predložených,\nresp. zadovážených v konaní pred súdom prvého stupňa, a nedostatkami v odôvodnení rozsudkov\nprvostupňového a odvolacieho súdu, t. j. vadami konania, ku ktorým bol povinný prihliadnuť z úradnej\npovinnosti.\n25. V záujme efektivity ďalšieho konania uviedol, že vyššie uvedené vady konania mu nebránia\nzaujať stanovisko k otázke rozhodujúcej pre posúdenie opodstatnenosti základu uplatneného nároku,\nt. j. k otázke, či je daný základný predpoklad zodpovednosti za škodu, a to existencia príčinnej\nsúvislosti medzi nezákonnými rozhodnutiami, resp. nesprávnym úradným postupom a škodou na strane\nžalobkyne. Vyslovil záver, že tento predpoklad daný nie je, a to vzhľadom na skutkové zistenie, že\nna zabezpečených SBL žalobkyne boli nalepené falzifikáty kontrolných pások. Túto okolnosť, majúcu\nza následok neobchodovateľnosť SBL, označil za skutočnú a výlučnú príčinu vzniku škody na strane\nžalobkyne.\nVIII.\n26. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) nálezom z 12. februára 2013 sp. zn.\nIII. ÚS 307/2012 okrem iného rozhodol, že uznesenie najvyššieho súdu z 31. januára 2012 sp. zn. 6\nMCdo 11/2010 sa zrušuje a vec sa vracia najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Zrušenie uznesenia\nodôvodnil tým, že najvyšší súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s podstatnou okolnosťou pre\nposúdenie prípustnosti mimoriadneho dovolania, a to okolnosťou, či žalovaná mohla nápravu porušenia\nsvojich práv dosiahnuť aj sama podaním dovolania. Uviedol, že najvyšší súd v tomto smere svoje\nrozhodnutie prakticky neodôvodnil, keďže okrem konštatovania prípustnosti mimoriadneho dovolanie nie\nje z odôvodnenia jeho uznesenia zrejmé, ako dospel k záveru o prípustnosti mimoriadneho dovolania.\nIX.\n27. Najvyšší súd po opätovnom prejednaní veci, prv než pristúpil k posúdeniu procesných predpokladov\nprípustnosti mimoriadneho dovolania a jeho dôvodnosti, sa zaoberal námietkou žalobkyne o\nnezlučiteľnosti tohto opravného prostriedku s princípom právnej istoty a tým aj s článkom 6 ods. 1\nDohovoru. S názorom, že z judikatúry ESĽP, na ktorú poukazovala žalobkyňa, vyplýva nezákonnosť a\nneopodstatnenosť mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom, sa nestotožňuje.\n28. Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora je procesným inštitútom upraveným v ustanoveniach\n§§ 243e až 243j Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“). Aplikáciu tohto inštitútu nemožno\nodmietnuť poukazom na označenú judikatúru ESĽP, ktorá inak právnu úpravu mimoriadneho dovolania\n\ngenerálneho prokurátora v právnom poriadku Slovenskej republiky z hľadiska jej zlučiteľnosti s článkom\n6 ods. 1 Dohovoru neposudzovala.\n29. V zmysle článku 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) sú sudcovia pri\nrozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a\nzákonom. Sú teda viazaní aj článkom 152 ods. 3 ústavy, podľa ktorého o neplatnosti právnych predpisov\nrozhoduje Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) na návrh osôb uvedených v čl.\n130 ústavy. Z článku 152 ústavy vyplýva prezumpcia ústavnosti, t. j. domnienka o ústavnosti všeobecne\nzáväzného právneho predpisu s ústavou (porovnaj uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 47/95 z\n23. augusta 1995, Zbierka nálezov a uznesení ústavného súdu 1995, str. 245). Táto domnienka je\nvyvrátiteľná, platí dovtedy, kým ju ústavný súd vo svojom rozhodnutí nevyvráti (porovnaj nález ústavného\nsúdu sp. zn. PL. ÚS 8/94 zo 6. októbra 1994, Zbierka nálezov a uznesení ústavného súdu 1993-1994,\nstr. 113). Pretože ústavný súd nerozhodol o nesúlade inštitútu mimoriadneho dovolania generálneho\nprokurátora s ústavou, resp. medzinárodnou zmluvou, platí prezumpcia jeho ústavnosti, teda súladu\ns ústavou a tým aj s jej článkom 46 zaručujúcim právo na spravodlivé súdne konanie, a zároveň aj s\nDohovorom.\n30. Mimoriadne dovolanie je opravným prostriedkom, ktorým za presne a prísne stanovených podmienok\nmožno celkom výnimočne dosiahnuť prelomenie právoplatnosti rozhodnutia. Môže sa tak stať len vtedy,\nak existuje dôležitý verejný záujem, ktorý tento zásah aj z hľadiska materiálne poňatej koncepcie\nprávneho štátu legitimizuje. Za takýto dôležitý verejný záujem nesporne treba považovať v prvom rade\nochranu ústavnosti, resp. ochranu zákonnosti (porovnaj nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 21/08 z\n23. septembra 2009, Zbierka nálezov a uznesení ústavného súdu 2009, str. 287).\n31. Mimoriadne opravné prostriedky sú zásadne prípustné v rozsahu, v ktorom je potrebné optimálnym\nspôsobom riešiť vzťah medzi stabilitou súdneho rozhodnutia (danou jeho právoplatnosťou nastoľujúcou\nprávu istotu) a jeho vecnou správnosťou (spravodlivosťou). Ústavnosť inštitútu mimoriadneho dovolania,\nzavedeného do právneho poriadku Slovenskej republiky zákonom č. 169/1998 Z. z, posudzoval ústavný\nsúd v uznesení PL. ÚS 57/99 z 19. júla 2000 (dostupné na www.concourt.sk), v ktorom vymedzil\nkritériá akceptovateľnosti mimoriadnych opravných prostriedkov. Uviedol, že rešpektovanie týchto kritérií\nje nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ale aj z aspektov práva na súdnu\nochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý proces v súlade s hodnotami, ktoré sa zaručujú čl. 6\nods.1 Dohovoru. Tieto kritériá alebo limity náležitej a ústavne súladnej úpravy mimoriadnych opravných\nprostriedkov ústavný súd konfrontoval so zákonnou úpravou mimoriadneho dovolania, pričom vyslovil\nzáver, že zákonná koncepcia mimoriadneho dovolania spĺňa všetky ústavné predpoklady, ktoré sú\nvyžadované pre mimoriadne opravné prostriedky.\n32. Rešpektujúc prezumpciu ústavnosti ako aj vyššie uvedený záver ústavného súdu bol najvyšší súd\nprávnou úpravou mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora viazaný a nemohol ju neakceptovať.\n33. Aplikujúc túto právnu úpravu najvyšší súd rešpektujúc právny názor ústavného súdu, ktorým bol\nviazaný (§ 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní\npred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov), pristúpil k skúmaniu predpokladov\nprípustnosti mimoriadneho dovolania.\n34. Procesné predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania upravuje ustanovenie § 243e ods. 1 O.\ns. p. Týmito predpokladmi, ktoré musia byť splnené kumulatívne, sú: a) podnet procesne legitimovaného\nsubjektu, ak sa podnet vyžaduje, b) zistenie, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon,\nc) podanie mimoriadneho dovolania vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických\nosôb, právnických osôb alebo štátu a d) túto ochranu nemožno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.\nPodľa právnej teórie (porovnaj Ján Mazák, Základy občianskeho procesného práva, druhé vydanie,\nBratislava: Vydavateľstvo právnickej literatúry IURA EDITION, spol. s r. o., rok 2004, str. 415) na\nsplnenie predpokladu pod písm. b) stačí, ak sa generálny prokurátor domnieva, že právoplatným\nrozhodnutím súdu došlo k porušeniu zákona. Rovnako aj na splnenie predpokladu pod písm. c) stačí,\nak sa generálny prokurátor domnieva, že podanie tohto opravného prostriedku vyžaduje ochrana\npráv a zákonom chránených záujmov subjektov súkromnoprávnych vzťahov. Predpoklad uvedený pod\npísm. d) znamená neprípustnosť mimoriadneho dovolania v prípade, keď požadovanú ochranu práv\na zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb a štátu možno dosiahnuť inými\n\nprávnymi prostriedkami, najmä návrhom na obnovu konania, dovolaním podaným účastníkom konania,\nnávrhom na zrušenie uznesenia o predbežnom opatrení, ako aj v prípadoch, keď zrušenie alebo zmenu\nrozhodnutia možno dosiahnuť inak.\n35. Najvyšší súd zastáva názor, že predpoklad prípustnosti mimoriadneho dovolania spočívajúci v\nnemožnosti dosiahnutia právnej ochrany inými právnymi prostriedkami nie je splnený ani vtedy, ak\nv čase podania podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, t. j. v prítomnom čase (ktorý používa\nvýslovné znenie § 243e ods. 1 O. s. p.) už účastník konania možnosť dosiahnutia právnej ochrany\ninými právnymi prostriedkami nemá, no v minulosti takúto možnosť, či už využitím riadnych alebo\nmimoriadnych opravných prostriedkov, mal, no bez vážnych dôvodov v rozpore so zásadou „vigilantibus\niura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané\npre bdelých“) tieto prostriedky nevyužil. Tento názor zastáva i za situácie, že mu je známe stanovisko\npublikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č.\n36/2008, v odôvodnení ktorého sa uvádza, že uplatnenie mimoriadneho dovolania nie je viazané na\nvyužitie možnosti riadneho (prípadne aj mimoriadneho) opravného prostriedku a že žiadne zákonné\nopodstatnenie nemá názor, podľa ktorého ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná\nlen subsidiárne. Zhodný názor ako v uvedenom stanovisku vyslovil aj ústavný súd, a to v náleze zo 4.\nfebruára 2009 sp. zn I. ÚS 178/08. I keď názor ústavného súdu v tomto náleze je iný, než názor vyslovený\nv rozhodnutiach ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 136/06, III. ÚS 331/06, II. ÚS 185/09 a II. ÚS 391/09,\nnedošlo doteraz k rozhodnutiu pléna ústavného súdu o zjednotení odchylných právnych názorov.\n36. Nepodanie dovolania samotným účastníkom konania však podľa názoru najvyššieho súdu vylučuje\nprípustnosť mimoriadneho dovolania len vtedy, ak je dovolanie spôsobilé byť účinným prostriedkom\nochrany práv alebo zákonom chránených záujmov, t. j. ak jeho využitím mohol účastník konania túto\nochranu skutočne dosiahnuť. O taký prípad ide napr. pri zmeňujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu,\nproti ktorému zákon dovolanie výslovne pripúšťa. Dovolanie možno považovať za účinný prostriedok\nprávnej ochrany aj v prípadoch vád konania uvedených v § 237 O. s. p., ak ide o zjavné vady,\núčastníkom konania rozpoznateľné a potvrdené ustálenou súdnou praxou. Napr. ak účastník považuje\nza nesprávne procesné rozhodnutie odvolacieho súdu o odmietnutí jeho odvolania pre oneskorenosť\nalebo rozhodnutie odvolacieho súdu o potvrdení uznesenia súdu prvého stupňa o odmietnutí jeho\npodania pre neodstránenie vád.\n37. V preskúmavanej veci podala žalovaná generálnemu prokurátorovi podnet na\npodanie\nmimoriadneho dovolania proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, pričom tento odôvodnila\nnesprávnym právnym posúdením veci týmto súdom. Vzhľadom na skutočnosť, že išlo o potvrdzujúci\nrozsudok odvolacieho súdu, proti ktorému dovolanie v zmysle § 238 O. s. p. nebolo prípustné, nemala\nk dispozícii dovolanie ako účinný prostriedok ochrany svojho práva na vecne správne, a teda z hľadiska\nprávneho posúdenia veci spravodlivé meritórne rozhodnutie. Pokiaľ by podala dovolanie pre vady\nkonania uvedené v § 237 O. s. p., ak by takéto vôbec rozpoznala, dovolací prieskum by bol obmedzený\nlen na existenciu či neexistenciu týchto vád, bez možnosti dovolacieho súdu zaoberať sa aj správnosťou\nprávneho posúdenia veci. Len podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom zaručovalo\nžalovanej preskúmanie rozsudku odvolacieho súdu z hľadiska správnosti právneho posúdenia veci, a\nteda posúdenie opodstatnenosti voči nej uplatňovaného hmotnoprávneho nároku, resp. práva, o ktoré v\nkonaní išlo. Preto podmienka prípustnosti mimoriadneho dovolania spočívajúca v nemožnosti dosiahnuť\nprávnu ochranu inými právnymi prostriedkami bola v tejto veci splnená. Najvyšší súd poznamenáva, že\nmu nie je známy žiaden prípad z jeho rozhodovacej praxe, v ktorom by bolo odmietnuté mimoriadne\ndovolanie podané na podnet účastníka konania namietajúceho nesprávne právne posúdenie veci,\nsmerujúce proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému zákon z tohto dôvodu\ndovolanie podané účastníkom nepripúšťa.\n38. Ak dovolací súd v rámci predchádzajúceho prieskumu mimoriadnym dovolaním napadnutých\nrozhodnutí súdov v základnom konaní z úradnej povinnosti skúmal existenciu vád konania v zmysle\n§ 237 O. s. p. a dospel k záveru, že konanie pred oboma súdmi je postihnuté vadou spočívajúcou\nv nedostatočnom odôvodnení rozhodnutí týchto súdov, považujúc ju za vadu spadajúcu pod písm. f)\nuvedeného ustanovenia (odňatie možnosti konať pred súdom), nemožno z toho vyvodiť, že žalovaná\nmala sama podať dovolanie pre uvedenú vadu. Posudzovanie, či rozhodnutie súdu spĺňa náležitosti\nriadneho odôvodnenia, najmä z hľadiska jeho obsahu, je náročnou činnosťou súdu, pri ktorej je potrebné\nrozlišovať podstatné od nepodstatného, prihliadať na všetky súvislosti a mať jasno v skutkových a\n\nprávnych otázkach. Od účastníka konania nemožno spravodlivo požadovať, aby bol schopný sám\nrozpoznať prípadné nedostatky v odôvodnení súdneho rozhodnutia, resp. predvídať záver dovolacieho\nsúdu o tejto otázke. Ak teda žalovaná sama nerozpoznala nedostatky v odôvodnení rozhodnutí súdov a\nsama nepodala dovolanie pre túto vadu, nemožno z toho vyvodiť pre ňu nepriaznivý dôsledok spočívajúci\nv závere o neprípustnosti mimoriadneho dovolania podaného na jej podnet. Takýto záver dovolacieho\nsúdu by bol v zjavnom rozpore s požiadavkou spravodlivej ochrany práv, vyplývajúcej z § 1 O. s. p.\nKonštatovanie neprípustnosti mimoriadneho dovolania z tohto dôvodu by bolo nespravodlivé o to viac, že\nani žalobkyňa žiadne nedostatky v odôvodnení rozhodnutí oboch súdov, resp. ani iné vady nerozpoznala,\nkeď v poslednom odseku svojho vyjadrenia k mimoriadnemu dovolaniu (str. 575) výslovne uviedla, že\nv konaní nedošlo ani k vadám uvedeným v § 237 O. s. p.\n39. Požadovať od žalovanej, aby sama podala dovolanie z dôvodu vady konania spočívajúcej v\nnedostatkoch v odôvodnení rozhodnutí súdov v základnom konaní by bolo nespravodlivé aj z dôvodu, že\nrozhodovacia prax najvyššieho súdu nie je jednotná v otázke, či takáto vada má byť považovaná za vadu\nspočívajúcu v odňatí možnosti účastníka konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., zakladajúcu\nprípustnosť a zároveň dôvodnosť podaného dovolania, alebo či má byť považovaná len za tzv. inú\nvadu konania, ktorá sama prípustnosť dovolania nezakladá. Kým vo veci konajúci senát ju považuje za\nvadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., iný senát najvyššieho súdu napr. v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo\n443/2013 vyslovil názor, že sama skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie je prípadne nepreskúmateľné,\nnemôže založiť prípustnosť dovolania, lebo nejde o vadu v zmysle § 237 O. s. p. V tomto rozhodnutí je\nďalej uvedené, že judikatúra najvyššieho súdu považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za dôsledok a\nprejav tzv. inej procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. (porovnaj R 111/1998).\nNapokon aj ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 uviedol, že väčšinovým\nnázorom svojich senátov sa priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok\nriadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., ale len tzv.\ninú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. Vychádzajúc z uvedeného názoru ústavného\nsúdu by sa žalovaná nemohla ani spoliehať, že má k dispozícii dovolanie ako prostriedok nápravy tejto\nvady konania. Podmienka prípustnosti mimoriadneho dovolania spočívajúca v nemožnosti žalovanej\ndosiahnuť ochranu svojho práva inými právnymi prostriedkami bola preto aj z tohto dôvodu splnená.\n40. Po zistení splnenia podmienok prípustnosti mimoriadneho dovolania najvyšší súd bez nariadenia\ndovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p.) preskúmal rozsudky oboch\nsúdov ako aj konanie, ktoré im predchádzalo, a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie generálneho\nprokurátora je dôvodné.\n41. Podľa § 243f ods. 1 O. s. p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie\nsúdu za podmienok uvedených v § 243e O. s. p., ak a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.\ns. p., b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c)\nrozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom\ndovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými\nv § 237 O. s. p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci\n(§ 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p.). Skúma teda existenciu týchto vád\nbez ohľadu na to, či boli v dovolaní namietané.\n42. Podľa názoru dovolacieho súdu konanie pred oboma súdmi bolo postihnuté tzv. inou vadou\nmajúcou za následok nesprávne rozhodnutie. Za inú vadu konania sa spravidla považuje najmä\nporušenie ustanovení o dokazovaní, a to tým, že súd vôbec nezisťoval skutočnosti rozhodujúce pre\nposúdenie veci aj napriek tomu, že boli tvrdené a na ich preukázanie boli navrhnuté dôkazy, porušenie\nustanovení o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, (napr. osoba, ktorá mala byť vypočutá\nako svedok, bola vypočutá ako účastník konania, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený,\ndôkaznou listinou bol vykonaný v rozpore s § 129 O. s. p. a pod.), nevykonanie dôkazu navrhnutého\núčastníkom na preukázanie rozhodujúcej skutočnosti, hoci súd následne dospel k záveru, že účastník\nneuniesol dôkazné bremeno, odklon odvolacieho súdu od skutkových záverov súdu prvého stupňa bez\nzopakovania dôkazov alebo doplnenia dokazovania, nesplnenie poučovacej povinnosti, zohľadnenie\nskutočností, ktoré z dokazovania nevyplynuli, opomenutie rozhodných skutočností, ktoré vyšli v konaní\nnajavo, ako aj porušenie pravidiel logického myslenia pri vyvodzovaní skutkových zistení z vykonaných\ndôkazov (ide o pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických\nzásad, a to zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával rovnaký význam\n\npoužitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za tých istých\npodmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho, podľa\nktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé, a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá\nvyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené).\n43. V preskúmavanej veci odvolací súd konštatoval, že súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci\nv zmysle § 153 ods. 1 O. s. p. Uvedené ustanovenie ukladá súdu rozhodnúť na základe skutkového stavu\nzisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné,\nak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti. Podľa § 129 ods. 1 O. s. p.\ndôkaz listinou sa vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť\nprečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie. Spôsob vykonania\ndôkazu musí jednoznačne vyplývať zo zápisnice o pojednávaní. Buď v nej musí byť uvedené, že bola\nprečítaná určitá presne označená listina (alebo jej presne označená časť), alebo musí zo zápisnice\nvyplývať, že predseda senátu (samosudca) oznámil obsah tejto listiny. Všeobecne platí, že skutkové\nzistenia súdu, ktoré majú základ v nesprávne vykonanom dôkaze, nepožívajú ochranu ani v odvolacom\na ani v dovolacom konaní.\n44. Z obsahu spisu je zrejmé, že prvostupňový súd nariadil vo veci pojednávanie celkom štyrikrát. V\nzápisnici z pojednávania nariadeného na deň 19. 12. 2006 (č. l. 159-160) je hneď v úvode uvedené,\nže „súd informuje účastníkov s doterajším priebehom konania a s doteraz vykonaným dokazovaním“.\nNásledne je v zápisnici zaznamenaný prednes zástupcu žalobkyne, že trvá na podanej žalobe, potom\nprednes zástupcu žalovanej a opakované prednesy týchto zástupcov. Zo zápisnice z pojednávania zo\ndňa 5. 4. 2007 (č. l. 247-251) vyplýva, že na tomto pojednávaní bolo vykonané dokazovanie výsluchom\nsvedkov O. J. Y. T., G. L. a H. Y.. V zápisnici z pojednávania zo dňa 7. 6. 2007 (č. l. 384-387) je zachytený\nobsah výpovede štatutárneho zástupcu žalobkyne U. U. a svedecké výpovede svedkov T. Z., H. X.,\nO. U., G. W., L. W. a H. B.. Napokon podľa zápisnice z pojednávania zo dňa 19. 6. 2007 (č. l. 416)\nna tomto pojednávaní súd prvého stupňa uznesením poučil účastníkov podľa § 120 ods. 4 O. s. p. o\npovinnosti predložiť alebo označiť dôkazy pred vydaním medzitýmneho rozsudku a ďalším uznesením\nukončil dokazovanie vo veci. Potom je v zápisnici zaznamenané, že sa oboznamuje spis a nasleduje\nvýrok vyhláseného medzitýmneho rozsudku.\n45. Zo zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým súdom teda vyplýva, že listinné dôkazy, vyžiadané\nprvostupňovým súdom, resp. predložené účastníkmi konania v značnom počte a rozsahu, neboli riadne\nvykonané spôsobom ustanoveným v § 129 ods. 1 O. s. p.(v zápisniciach nie je uvedené, že boli prečítané\nurčité presne označené listiny alebo ich presne označené časti, ani z nich nevyplýva, že sudca oznámil\nich obsah). Skutkové zistenia vyvodené z takto nesprávne vykonaných, resp. nevykonaných dôkazov,\nnemohli byť preto pre súd prvého stupňa podkladom pre právne posúdenie veci o základe uplatneného\nnároku. Pokiaľ tento súd založil svoje právne závery na týchto zisteniach, bolo konanie pred ním\npostihnuté tzv. inou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Pretože odvolací súd,\nriadiac sa nesprávnym záverom o správnosti postupu prvostupňového súdu pri zisťovaní skutkového\nstavu veci, nevyvodil z tejto vady žiadne dôsledky a ani sám riadne nevykonal listinné dôkazy predložené\nv konaní pred súdom prvého stupňa (vykonal len iné listinné dôkazy predložené, resp. vyžiadané v\nodvolacom konaní), a stotožnil sa i s právnym záverom prvostupňového súdu založeným na skutkových\nzisteniach vyvodených z riadne nevykonaných dôkazov, bolo aj konanie pred ním postihnuté rovnakou\nvadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Táto skutočnosť, ku ktorej bol dovolací súd\npovinný prihliadnuť z úradnej povinnosti, sama o sebe zakladala dôvodnosť podaného mimoriadneho\ndovolania.\n46. Tým, že odvolací súd sa stotožnil aj s odôvodnením prvostupňového rozsudku, zaťažil odôvodnenie\nsvojho rozhodnutia nedostatkami spočívajúcimi v neúplnosti odôvodnenia, jeho nepresnosti, rozpornosti\na čiastočnej nepresvedčivosti. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku na strane 3 vymenoval listinné\ndôkazy, ktorými „vykonal“ dokazovanie, no medzi týmito dôkazmi neboli uvedené niektoré listinné dôkazy\npredložené žalovanou, napr. telefaxové podanie ÚJKP OR PZ Dunajská Streda z 25. 5. 2004 (č. l. 110)\nadresované CÚK, doplňujúce písomné oznámenie CÚK o podozrení z trestného činu z 3. 6. 2004 (č. l.\n119), úradný záznam (č. l. 221) o odlepovaní kontrolných pások a priebehu tejto činnosti, list KEÚ PZ č.\np.: PPZ-262/KEU-BA-227 z 21. 2. 2007 obsahujúci stanovisko k výsledku expertízneho skúmania (č. l.\n232). Prvostupňový súd pritom neodôvodnil, prečo tieto dôkazy nevykonal.\n\n47. V odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa na strane 4 posledný odsek sa uvádza skutkové zistenie,\nže rozhodnutím zn. 980/2004-550194 zo dňa 1. 6. 2004 CÚK zabezpečil žalobkyni tovar - odobraté\nvzorky v počte kusov 44 SBL, hoci tento údaj je v rozpore s tvrdením samotnej žalobkyne v žalobe o tom,\nže týmto rozhodnutím jej bol zabezpečený tovar v celkovom počte 568 999 kusov fliaš rôznych značiek.\nNa strane 6 odôvodnenia v treťom odseku je uvedené, že KEÚ PZ zaslal CÚK výsledok kriminalistickotechnického skúmania kontrolných pások v počte 3 130 ks, no nie je zrejmý aj obsah výsledku tohto\nskúmania.\n48. Výhrady možno mať tiež voči odôvodneniu právneho záveru o právnej irelevantnosti otázky\npravosti kontrolných pások z hľadiska posúdenia nároku na náhradu škody. Tento právny záver bol\nodôvodnený tým, že žalobkyňa je právnickou osobou, preto sama kontrolné pásky na fľaše s liehovinami\nnenalepila, a tiež tým, že preukázala (inventúrou k 30. 4. 2004), že lieh a výrobky z neho sú jej\nvlastníctvom a boli riadne zákonne nadobudnuté. Skutočnosť, že právnická osoba sama nekoná, je\nvšak jednak samozrejmosťou vyplývajúcou zo samotnej podstaty takéhoto právneho subjektu (juristická\nfikcia existujúca z moci zákona), a jednak nijako nevysvetľuje záver o právnej irelevantnosti pravosti\nkontrolných pások. Rovnako z výsledkov fyzickej inventúry vykonanej k 30. 4. 2004 nemožno podľa\npravidiel logického uvažovania bez ďalšieho robiť úsudok o stave zásob liehu a výrobkov z neho a o ich\npôvode ku dňu 18. 5. 2004, kedy (po uplynutí sedemnástich dní) bolo pri miestnom zisťovaní vykonanom\nsprávcom spotrebnej dane z liehu zistené podozrenie o pravosti kontrolných pások.\n49. Presvedčivosť odôvodnenia rozsudku znamená, že premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako\naj závery, ku ktorým súd na základe týchto premís dospel, sú pre širšiu právnickú (ale aj laickú)\nverejnosť prijateľné, racionálne a spravodlivé. Zistené nedostatky v odôvodnení prvostupňového a tým\naj odvolacieho rozsudku majú za následok jeho čiastočnú nepresvedčivosť. Táto okolnosť zakladá\nporušenie ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. a tým\naj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie\nv podobe odňatia možnosti žalovanej konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. Aj keď generálny\nprokurátor v mimoriadnom dovolaní výslovne neuplatnil dovolací dôvod podľa § 243f ods. 1 písm. a) O.\ns. p., t. j., že v konaní došlo k vadám uvedeným § 237, vychádzajúc z obsahu jeho dovolania, tento dôvod\nnaznačil. Poukazoval totiž na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 410/06 z 2. augusta 2007 (Zbierka\nnálezov a uznesení ústavného súdu 2007, str. 236), podľa ktorého aj rozsudok všeobecného súdu len o\nzáklade prejednávanej veci - tzv. medzitýmny rozsudok - musí obsahovať odôvodnenie preukázateľne\nvychádzajúce z objektívneho postupu súdu pri zisťovaní skutkového stavu pre rozhodnutie. Dovolací\nsúd, ako už bolo uvedené vyššie, bol povinný na túto vadu prihliadnuť z úradnej povinnosti.\n50. Nesprávnosť vykonania listinných dôkazov, predložených, resp. zadovážených v konaní pred súdom\nprvého stupňa, ani nedostatky v odôvodnení rozsudkov prvostupňového a odvolacieho súdu však\nnebránili dovolaciemu súdu zaujať stanovisko k otázke rozhodujúcej pre posúdenie opodstatnenosti\nzákladu uplatneného nároku, t. j. k otázke, či je daný základný predpoklad zodpovednosti za škodu, a to\nexistencia príčinnej súvislosti medzi nezákonnými rozhodnutiami, resp. nesprávnym úradným postupom\na škodou na strane žalobkyne. Aj napriek uvedeným nedostatkom, zo zhodných tvrdení účastníkov, ako\naj zo svedeckých výpovedí a z tých listinných dôkazov, ktoré boli riadne vykonané odvolacím súdom,\nvyplynuli také skutočnosti, ktoré riešenie tejto otázky umožňovali, hoci súdy v základnom konaní ich\nnepovažovali za právne významné. Vyjadrenie právneho názoru dovolacieho súdu bolo potrebné aj z\nhľadiska efektivity, t. j. hospodárnosti ďalšieho konania.\n51. Žalovaná v konaní nespochybňovala, že rozhodnutia CÚK z 1. 6. 2004 o zabezpečení tovaru - SBL boli zrušené rozhodnutiami CR z 10. 6. 2005, že rovnako boli zrušené aj rozhodnutia o prerušení konaní,\nv ktorých boli vydané rozhodnutia o zabezpečení tovaru, že CR rozhodlo o odvolaniach žalobkyne proti\nrozhodnutiam o zabezpečení tovaru 30 dní po zákonom stanovenej lehote, a že žalobkyni vznikla škoda\ntým, že nemohla disponovať tovarom, a teda realizovať svoje obchodné zámery. Žalobkyňa naproti tomu\nnespochybnila, že pri ohliadke miesta činu 18. 5. 2004 boli policajnými orgánmi zapečatené jej skladové\npriestory. Z dokazovania vykonaného odvolacím súdom oboznámením uznesenia prokurátora Okresnej\nprokuratúry v Dunajskej Strede č. k. PV 892/04 - 114 zo 4. 12. 2007 vyplynulo, že kriminalistickoexpertíznym skúmaním bolo zistené, že 18. 5. 2004 sa v expedičnom sklade žalobkyne nachádzali SBL\n(časť zaistených fliaš) zaopatrené falošnými kontrolnými páskami.\n52. V prejednávanej veci bola spornou existencia príčinnej súvislosti ako základného predpokladu\nzodpovednosti žalovanej za škodu v zmysle zákona č. 58/1969, prípadne aj v zmysle zákona č.\n\n514/2003. Podľa názoru dovolacieho súdu tento predpoklad zodpovednosti žalovanej za škodu splnený\nnebol. Vylučovali ho totiž zistené fakty, a to skutočnosť, že rozhodnutiam o zabezpečení tovaru, ktoré\nboli neskôr zrušené, predchádzalo zapečatenie skladových priestorov žalobkyne policajnými orgánmi,\na ďalej najmä skutočnosť, že na zabezpečených SBL žalobkyne boli nalepené falzifikáty kontrolných\npások.\n53. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.\nVyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a\nvznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda aby protiprávne konanie\nbolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť\npríčinnej súvislosti či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.\nRozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy\nv konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez\nktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný pre\ntakmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak\nby tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti,\npríčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a\nskúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda\nby bez tejto príčiny nebola nastala.\n54. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a konkrétnou škodou je otázkou\nskutkovou. Jej existenciu zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu\npríčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci\nvymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť\npríčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka,\nv čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Práve vo vzťahu\nmedzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne),\nprípadne inou skutočnosťou (ak bola tvrdená a preukázaná), sa zisťuje príčinná súvislosť.\n55. Protiprávny úkon nemusí byť jedinou príčinou vzniku škody (kumulatívna kauzalita), stačí, že je\njednou z príčin, a to príčinou dôležitou, podstatnou a značnou. Treba tiež rozlíšiť, či v konkrétnom\nprípade viac skutočností v jednom okamihu spolupôsobilo na vzniku toho istého škodlivého následku\n(konkurenčná kauzalita) alebo či jedna skutočnosť vylučuje druhú, prípadne či novou skutočnosťou\ndošlo k prerušeniu pôvodného dejového sledu. V tejto súvislosti možno poukázať aj na Princípy\neurópskeho deliktného práva (Principiles of European Tort Law - PETL), ktoré (ako dielo popredných\npredstaviteľov európskej civilistiky z prostredia akademickej obce i právnej praxe) právnicky vymedzujú\npríčinnú súvislosť ako predpoklad zodpovednosti za škodu (porovnaj Luboš Tichý, Jiří Hrádek et al.,\nProkazování příčinné souvislosti multikauzálních škod, Univerzita Karlova v Prahe 2010, str. 89). Podľa\ntýchto princípov (čl. 3:104, bod 1), ak určitá skutočnosť viedla neodvratne k spôsobeniu škody, následná\nskutočnosť, ktorá by sama spôsobila tú istú škodu, nemôže byť braná do úvahy (nemožno na ňu brať\nzreteľ).\n56. Vychádzajúc z uvedeného v predmetnej veci z hľadiska jej správneho právneho posúdenia mala byť\npríčinná súvislosť zisťovaná nielen medzi ujmou žalobkyne spočívajúcou v nemožnosti disponovať SBL\n(obchodovať s týmto tovarom) a nezákonnými rozhodnutiami, resp. nesprávnym úradným postupom\nžalovanej, ale aj medzi touto ujmou a skutočnosťou, že rozhodnutiam o zabezpečení tovaru, ktoré\nboli neskôr zrušené, predchádzalo zapečatenie skladových priestorov žalobkyne policajnými orgánmi,\na ďalej skutočnosťou, že na zabezpečených SBL žalobkyne boli nalepené falzifikáty kontrolných pások.\nVo vzťahu k nemožnosti obchodovať s tovarom išlo totiž o právne významné skutočnosti.\n57. Dovolací súd považuje za opodstatnenú námietku generálneho prokurátora, že zapečatenie\nskladových priestorov žalobkyne orgánmi polície vylučovalo príčinnú súvislosť medzi neskoršími\nnezákonnými rozhodnutiami colného úradu o zabezpečení tovaru a ujmou žalobkyne. Vzhľadom na\ntento úkon policajných orgánov (o ktorom nebolo tvrdené a teda ani preukazované, že by jeho účinky mali\nskončiť), by ujma na strane žalobkyne vznikla aj keby rozhodnutia colného úradu o zabezpečení tovaru\nneboli vôbec vydané. Zapečatenie skladov malo totiž za následok nemožnosť žalobkyne disponovať\ntovarom, a teda s ním aj obchodovať. Nebolo pritom rozhodujúce, či pri tomto postupe orgánov polície\nboli dôsledne dodržané ustanovenia Trestného poriadku (predmetom konania nebol nárok na náhradu\n\nškody za prípadný nesprávny postup polície), ale rozhodujúci bol skutočný (faktický a aj právny)\nstav, ktorý bol týmto úkonom nastolený. Prípadné nerešpektovanie úradnej uzávery mohlo napríklad\nzakladať naplnenie skutkovej podstaty priestupku podľa § 21 ods. 1 písm. d/ zákona č. 372/1990 Zb. o\npriestupkoch v znení do 30. 6. 2004.\n58. Rozhodujúcou okolnosťou, ktorá mala za následok nemožnosť žalobkyne realizovať svoje\ndispozičné oprávnenie v smere obchodovania so zabezpečeným tovarom - SBL, teda prevádzania\nvlastníctva k nemu na iné subjekty, bola však skutočnosť, že SBL boli označené falzifikátmi kontrolných\npások. Táto príčina bola daná, t. j. pôsobila, aj keby nebola zistená, t. j. aj keby nebolo odhalené\noznačenie SBL falzifikátmi kontrolných pások. Bola preto výlučnou príčinou, ktorá spôsobila žalobkyňou\noznačenú ujmu. To znamená, že vylučovala ako príčiny vzniku tejto ujmy rozhodnutia o zabezpečení\ntovaru, neskôr zrušené pre nezákonnosť, resp. aj im predchádzajúce zapečatenie skladových priestorov\nžalobkyne orgánmi polície. Aplikujúc test conditio sine qua non by nemožnosť žalobkyne obchodovať\ns takýmto tovarom vznikla aj keby rozhodnutia o zabezpečení tovaru neboli vôbec vydané, resp. aj\nkeby nedošlo k zapečateniu skladových priestorov. Tieto skutočnosti ako príčiny vzniku škody boli preto\nvylúčené.\n59. Spôsobilosť skutočnosti, že SBL boli označené falzifikátmi kontrolných pások, byť právne významnou\nokolnosťou majúcou za následok nemožnosť obchodovania s týmto tovarom, bola daná jednak zo\nzákona a jednak jej podstatou. V zmysle § 10 ods. 7 veta prvá zákona č. 105/2004 SBL označené\nfalzifikátom kontrolnej známky (zákon č. 105/2004 zaviedol termín „kontrolná známka“, zatiaľ čo\npredchádzajúci zákon č. 229/1995 používal termín „kontrolná páska“) sa na účely tohto zákona považuje\nza neoznačené, pričom podľa ods. 8 tohto ustanovenia predaj neoznačeného SBL na daňovom území\nje zakázaný s výnimkou odseku 34 (takáto výnimka nebola v konaní tvrdená, a teda ani preukázaná,\na z povahy veci ani neprichádzala do úvahy). Obdobne aj ustanovenie § 10 ods. 7 veta druhá zákona\nč. 229/1995 zakazovalo predaj neoznačeného SBL, pričom v zmysle § 5 ods. 3 písm. d/ vyhlášky\nMinisterstva financií Slovenskej republiky č. 123/1997 Z. z. o označovaní SBL kontrolnou páskou (ďalej\nlen „vyhláška č. 123/1997“) sa za neoznačené považovalo SBL označené falzifikátom kontrolnej pásky.\nPodľa § 51 ods. 43 zákona č. 105/2004 SBL označené kontrolnou páskou podľa doterajších predpisov\nbolo možné uvádzať do daňového voľného obehu najneskôr do 31. júla 2004.\n60. SBL označené falzifikátom kontrolnej pásky (kontrolnej známky) je zo zákona vecou vyňatou\nz právneho obehu (res extra commercium), t. j. vecou neobchodovateľnou. Podľa právnej teórie\nvlastníctvo k veci vyňatej z právneho obehu nesmie (nemôže) byť prevedené na inú osobu. Dôvodom\ntakéhoto prístupu (obvykle zákazu) môže byť dôležitý verejný záujem, napr. záujem na ochrane zdravia\nalebo na zamedzení daňových únikov, ale aj morálne ohľady. Ako príklad vecí vyňatých z právneho\nobchodu (právneho obehu) právnymi predpismi uvádza právna teória falšované peniaze (porovnaj\nŠtefan Luby, Základy všeobecného súkromného práva, III. vydanie, Heuréka, 2002), vojenskú výzbroj,\nvýbušniny, jedy, žieraviny, omamné látky, biologický materiál atd. (porovnaj Fekete, I.: Občiansky\nzákonník 1, Veľký komentár, Bratislava: Eurokódex 2011, str. 542).\n61. Neobchodovateľnosť SBL označeného falzifikátom kontrolnej pásky (kontrolnej známky) je daná\naj samotnou podstatou falzifikátu. Podľa Slovníka súčasného slovenského jazyka (vydaného Vedou,\nvydavateľstvom Slovenskej akadémie vied v roku 2006) falzifikát je napodobnenina vydávaná za originál.\nFalzifikát je založený na nepravde a nedobromyseľnosti. To znamená, že vo svojom základe odporuje\ndobrým mravom, a tým aj objektívnemu právu. Pozitívne právo výslovne odkazuje na dobré mravy\nako základný princíp právneho správania v mnohých konkrétnych ustanoveniach, čím tieto mravné\npravidlá povyšuje na úroveň právnych pravidiel, považujúc ich za dobro tvoriace jadro spravodlivosti.\nPodstatou falzifikátu je teda protiprávnosť. Falzifikát kontrolnej pásky sa nalepením na SBL stáva\nsúčasťou tejto veci, čím sa dôsledky protiprávnosti prenášajú na celé SBL. Obchodovanie s takýmto SBL,\nu ktorého právne predpisy vyžadujú kontrolné označenie, aj keby nebolo zákonom výslovne zakázané,\nby zakladalo rozpor s dobrými mravmi s následkom absolútnej neplatnosti s tým súvisiacich právnych\núkonov. Neobchodovateľnosť tovaru zaťaženého protiprávnosťou možno odôvodniť aj právnou zásadou\n„ex iniuria ius non oritur“ („z bezprávia sa právo nerodí“).\n62. Vzhľadom na vyššie uvedené, skutočnou a výlučnou príčinou vzniku škody na strane žalobkyne\nbolo označenie zabezpečeného SBL falzifikátmi kontrolných pások. Nebolo pritom rozhodujúce, akým\nspôsobom sa tieto falzifikáty dostali do priestorov žalobkyne, ani kto ich nalepil na SBL. Zákon č.\n\n105/2004 a rovnako i predchádzajúci zákon č. 229/1995 v spojení s vyhláškou č. 123/1997 rozlišujú\nmedzi SBL s nenalepenou kontrolnou páskou (známkou) a SBL označeným falzifikátom kontrolnej\npásky (známky). Kým SBL s nenalepenou kontrolnou páskou sa v procese výroby liehovín v určitom\nštádiu tejto činnosti nevyhnutne musia, resp. môžu nachádzať vo výrobných, prípadne aj v skladových\npriestoroch, SBL označené falzifikátom kontrolnej pásky tam byť nesmú. Z príslušných ustanovení\nuvedených predpisov totiž vyplýva povinnosť používať len také kontrolné pásky (známky), ktoré\nspĺňajú predpísané náležitosti. Preto z dôvodu neexistencie príčinnej súvislosti medzi nezákonnými\nrozhodnutiami, resp. nesprávnym úradným postupom, a ujmou na strane žalobkyne, nebola daná\nopodstatnenosť uplatneného nároku.\n63. K námietke týkajúcej sa označenia orgánu konajúceho v mene žalovanej dovolací súd\npoznamenáva, že označenie tohto orgánu zodpovedá ustanoveniu § 9 ods. 1 písm. b/ zákona č. 58/1969\nako aj ustanoveniu § 4 ods. 1 písm. c/ zákona č. 514/2004.\n64. Ďalej považuje za potrebné uviesť, že nejednoznačnosť používaných jazykových termínov vyžaduje\nurčenie ich obsahu v kontexte všetkých súvislostí. Pri zohľadnení toho kontextu treba rozlišovať\nmedzi zaistením vecí v zmysle odňatia dispozície k nim vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý s nimi\ndoteraz disponoval, a medzi odobratím vzoriek zo zaistených vecí na účely expertízneho skúmania.\nZastáva tiež názor, že vychádzajúc z účelu Trestného poriadku, možno všeobecne pripustiť odňatie\nveci ako spôsobu jej zaistenia pre účely trestného konania formou neodkladného úkonu v zmysle §\n160 Trestného poriadku. Povahu tohto úkonu ako úkonu neodkladného treba posudzovať vždy podľa\nokolností konkrétneho prípadu s prihliadnutím aj na bezprostrednú časovú súvislosť s následným\nvydaním uznesenia o začatí trestného stíhania (porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky zo 7.\ndecembra 1999 sp. zn. I. ÚS 290/98).\n65. Napokon ako obiter dictum dodáva, že colný úrad ako správca spotrebnej dane z liehu vykonávajúci\ndaňový dozor a daňovú kontrolu podľa § 45 zákona č. 105/2004 bol v zmysle § 49 ods. 2 tohto\npredpisu oprávnený pri správe dane postupovať aj podľa zákona č. 511/1992, ak zákon č. 105/2004\nneustanovoval inak (medzi zákonom č. 105/2004 a zákonom č. 511/1992 bol vzťah špeciálneho a\nvšeobecného). Zákon č. 512/1992 v ustanovení § 14a umožňoval správcovi dane zabezpečiť tovar\nnajmä vtedy, ak chýbalo riadne preukázanie spôsobu nadobudnutia tovaru alebo veci, ich množstva,\nceny, kvality alebo riadneho usporiadania finančných povinností v súvislosti s ich dovozom alebo\nnákupom. Išlo o právnu normu s otvorenou hypotézou, keďže označený dôvod zabezpečenia tovaru bol\nuvedený len príkladmo. To znamená, že zabezpečenie tovaru bolo možné aj z iných dôvodov, ak si to\nvyžadovalo preukázanie skutočností pri správe daní. Za takýto dôvod bol treba považovať aj podozrenie\nna falošnosť kontrolného označenia tovaru vyžadovaného zákonom. Zistenie takéhoto tovaru samo\nosebe zakladalo pochybnosti aj o legálnosti jeho nadobudnutia. V súvislosti s dôvodmi zabezpečenia\ntovaru bolo treba rozlišovať také, pri ktorých správca dane nenadobudol zároveň podozrenie z trestného\nčinu, a také, pri ktorých toto podozrenie nadobudol. Pokiaľ v súvislosti s oznámením tohto podozrenia\norgánom polície bolo začaté trestné konanie, vznikla správcovi dane povinnosť poskytovať orgánom\nčinným v trestnom konaní súčinnosť (§ 8 ods. 1 Trestného poriadku). V prípade colného úradu ako\nsprávcu dane, mohla byť táto súčinnosť zvlášť významná a efektívna, pretože colný úrad, aj ako orgán\nštátnej správy v colníctve s colníkmi plniacimi ako ozbrojený zbor úlohy colnej správy v služobnom\npomere, mal pre jej poskytnutie organizačné, personálne, materiálne i technické predpoklady.\n66. Keďže so zreteľom na uvedené generálny prokurátor mimoriadnym dovolaním dôvodne napadol\nrozsudok odvolacieho a prvostupňového súdu, dovolací súd podľa § 243b ods. 1 O. s. p. v spojení s §\n243i ods. 2 O. s. p. rozsudky oboch súdov pre vady konania a nesprávne právne posúdenie veci zrušil\na vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.\n67. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "9Co/404/2007", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}