{"guid": "17a83140-0505-4616-8eac-29552572a6e8:e39aab0e-7c76-415b-9090-4a395282143b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:1014200516.1", "spisova_znacka": "1Sža/14/2014", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/14/2014 z 5. 6. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 5. júna 2014, sp. zn. 1Sža/14/2014, ECLI:SK:NSSR:2014:1014200516.1", "identifikacne_cislo": "1014200516", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Henčeková", "sudca_id": 194, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jana-hencekova-194", "datum_vydania": "2014-06-05", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404", "nazov": "zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-88"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e39aab0e-7c76-415b-9090-4a395282143b", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:1014200516.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:1014200516.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:1014200516.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sža/14/2014\n1014200516\n05. 06. 2014\nJUDr. Jana Henčeková\nECLI:SK:NSSR:2014:1014200516.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Henčekovej,\nPhD. a z členov JUDr. Ing. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej veci\nnavrhovateľa: L. N. D., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník O., t.č. Útvar policajného zaistenia pre\ncudzincov Medveďov, zastúpený Mgr. Jarmila Vargová, advokátka so sídlom v Lovči ul. Geromettova\nč. 131, pracovisko Bratislava, ul. Brečtanová č. 21, proti odporcovi: Prezídium policajného zboru,\nÚrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie\ncudzineckej polície policajného zboru Trnava, ul. Športová č. 10, Trnava, o preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia odporcu o zaistení zo dňa 11. marca 2014, č.p. PPZ-HCP-BA9-18-012/2014-AV, na\nodvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Sp/31/2014-33 zo dňa 9. apríla\n2014, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Sp/31/2014-33 zo dňa\n9. apríla 2014, p o t v r d z u j e .\nNavrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nPREDMET KONANIA\nKrajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil rozhodnutie, ktorým\nodporca podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov (ďalej len ,,zákon\")\nrozhodol o zaistení navrhovateľa dňom 11. marca 2014 o 12:30 hod. z dôvodu, že je to potrebné na účel\nvýkonu trestu vyhostenia, nariadeného Okresným súdom Bratislava I dňa 19. augusta 2013 na základe\nrozsudku tohto súdu zo dňa 11. februára 2011, sp. zn. 7T 26/2010, v spojení s rozsudkom Krajského\nsúdu v Bratislave zo dňa 29. júna 2011, sp. zn. 2To 70/2011. Dĺžku doby zaistenia stanovil podľa § 88\nods. 4 zákona do 11. septembra 2014.\nKrajský súd v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že opravný prostriedok bol podaný nedôvodne.\nVec prejednal v neprítomnosti navrhovateľa, umiestneného v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov\nMedveďov (§ 250g ods. 2 O.s.p.), s ohľadom na stav veci i na skutočnosť, že navrhovateľ bol v konaní\nzastúpený advokátom, nepovažoval za účelné a potrebné vypočuť navrhovateľa i na pojednávaní. V\n\nsprávnom súdnictve sa v zásade dokazovanie nevykonáva. Súd vo veci nezistil žiadne okolnosti, pre\nktoré by bolo potrebné na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia doplniť dokazovanie.\nKrajský súd uviedol, že predmetom súdneho preskúmania podľa tretej hlavy piatej časti O.s.p. bolo\nprávne posúdenie veci v otázke splnenia zákonných predpokladov pre vydanie rozhodnutia o zaistení\nnavrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. b/zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov.\nZ administratívneho spisu odporcu podľa krajského súdu vyplynulo, že navrhovateľ je štátnym\npríslušníkom Federatívnej republiky Nigéria, bez platného cestovného dokladu. Na území SR má po\nprepustení z ústavu na výkon trestu odňatia slobody neoprávnený pobyt. Na území SR nežijú jeho\nrodinní príslušníci. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. júna 2011, sp. zn. 2To 70/2011 bol\nnavrhovateľ uznaný vinným zo spáchania trestného činu podľa § 172, ods. 1, písm. b/ Tr. zák., ktorého\nsa dopustil tým, že dňa 31. decembra 2009 v telesných dutinách letecky previezol, pravdepodobne zo\nŠpanielska, na územie SR, do Bratislavy, na letisko, 5 ks rotačných elipsoidov, ktoré obsahovali 289,89\ngramov 28,9% kokaínu. Za to mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov a podľa § 65, ods.\n1 Tr. zák. trest vyhostenia z územia SR v trvaní 15 rokov. Okresný súd Bratislava I dňa 19. augusta\n2013, sp. zn. 7T 26/2010 nariadil výkon uloženého trestu vyhostenia. Okresný súd Trnava navrhovateľa\npodmienečne prepustil dňa 11. marca 2014 (sp. zn. 30 PP/10/2014).\nZastupiteľský úrad krajiny pôvodu vo Viedni vystavil navrhovateľovi náhradný cestovný doklad s\nplatnosťou do 30. apríla 2014. Na deň 16. apríla 2014 je zabezpečené vyhostenie navrhovateľa letecky,\nprostredníctvom agentúry Frontex.\nPreskúmavané rozhodnutie bolo vydané v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ zákona na účel výkonu trestu\nvyhostenia. Podľa krajského súdu odporca, tak rozhodol o zaistení navrhovateľa v súlade so zákonom,\npo nariadení právoplatne uloženého trestu vyhostenia, ktorý bol navrhovateľovi uložený v súdnom\ndruhostupňovom konaní.\nKrajský súd poukázal na to, že Ústava SR zaručuje osobnú slobodu v čl. 17. Právo na osobnú slobodu\npatrí k najzákladnejším ľudským právam, garantuje ho nielen Ústava SR, ale aj Dohovor o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (čl. 5 ods. 1). Dôvodom pre zásah, t. j. pozbavenia osobnej slobody\nje v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f/ zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osobnej slobody osoby, proti\nktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. Každý, kto bol pozbavený slobody, musí mať právo\npodať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a\nnariadil prepustenie, ak je toto pozbavenie nezákonné. Osobe pozbavenej osobnej slobody sa zaručuje\ntiež právo na periodickú kontrolu dôvodnosti ďalšieho trvania tohto obmedzenia. Obmedzenie osobnej\nslobody je možné iba na základe zákona, pričom obmedzenie musí rešpektovať princíp proporcionality\nv kolízii stojacich ústavne chránených hodnôt. Obmedzenie základného práva je možné len z dôvodu,\nktorému s ohľadom na ústavný poriadok možno priznať obdobnú relevanciu, akú má obmedzené\nzákladné právo. Takýmto dôvodom v zásade bude iné základné právo, alebo ústavou ustanovený\nverejný záujem. Obmedzenie musí obstáť z hľadiska vhodnosti dosiahnuť sledovaný cieľ. Nemožno\nopomenúť, že je potrebné skúmať tiež otázku potrebnosti, nevyhnutnosti takéhoto obmedzenia, t.j. či\nvo vzťahu k cieľu nemožno tento dosiahnuť inými normatívnymi prostriedkami, ktoré by obmedzovali\ndotknuté základné právo v menšej intenzite.\nV danom prípade došlo k obmedzeniu osobnej slobody navrhovateľa, teda k zásahu do jednej zo\nzákladných slobôd. Uvedené obmedzenie bolo podľa krajského súdu vykonané na základe zákona,\npo nariadení právoplatného rozhodnutia súdu o vyhostení; napadnuté rozhodnutie podlieha súdnemu\nprieskumu v urýchlenom konaní (§ 250 sa O.s.p.). Existujúca právna úprava, či už v zákone o pobyte\ncudzincov alebo v Občianskom súdnom poriadku korešponduje teda citovanému medzinárodnému\ndohovoru.\n\nPri zodpovedaní otázky proporcionality obmedzenia osobnej slobody vo vzťahu k verejnému záujmu\na vhodnosti pre dosiahnutie sledovaného cieľa, príp. v otázke nemožnosti jeho dosiahnutia iným\nnormatívnymi prostriedkami, ktoré by obmedzovali osobnú slobodu navrhovateľa v menšej intenzite,\nsa krajský súd stotožnil s názorom odporcu o tom, že dosiahnutie účelu obmedzenia osobnej slobody,\nteda realizáciu vyhostenia cudzieho štátneho príslušníka bez oprávnenia na pobyt, nemožno v prípade\nnavrhovateľa dosiahnuť inými normatívnymi prostriedkami, o ktorých pojednáva najmä ustanovenie §\n89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona.\nV zmysle tohto ustanovenia namiesto zaistenia možno štátnemu príslušníkovi tretej krajiny uložiť\npovinnosť hlásenia pobytu alebo zloženia peňažnej záruky.\nKrajský súd poukázal na to, že navrhovateľ sa na území SR ešte 31. decembra 2009 dopustil\nspáchania zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzov, ich\ndržania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm b/ Tr. zák. K nášmu štátu nemá žiaden\nvzťah. S drogami bol zadržaný priamo na letisku v Bratislave v čase, keďmal povolenie na pobyt\nv Grécku. Nemá platný cestovný doklad. Na našom území nežijú jeho rodinní príslušníci, návštevy\nv ústave na výkon trestu OS nemal žiadne. Navrhovateľ je bez finančných prostriedkov. Preto aj\npodľa názoru krajského súdu je dôvodná obava, že bez zaistenia navrhovateľa by bol zmarený výkon\ntrestu vyhostenia u osoby, na zdržiavanie sa ktorej na území schengenského priestoru nieje verejný\nzáujem. Podmienečné prepustenie navrhovateľa z výkonu trestu odňatia slobody uvedený záver nijako\nnespochybňuje. Okolnosti posudzovania podmienečného prepustenia nie sú totožné s kritériami pre\nposudzovanie danosti dôvodov zaistenia podľa zákona o cudzincoch.\nNámietky navrhovateľa krajský súd považoval za celkom neopodstatnené.\nI keď trestný súd vo svojom výroku neuviedol krajinu, do ktorej sa má navrhovateľ vyhostiť, rozhodnutie\nodporcu treba považovať za správne, ak vyhostenie navrhovateľa vyhodnocoval vo vzťahu ku krajine\npôvodu. Z dokazovania, jednak z výsluchu navrhovateľa, ale i neplatného cestovného pasu nepochybne\nvyplynulo, že navrhovateľ v súčasnosti nemá v žiadnom zo štátov schengenského priestoru alebo EÚ\npovolený pobyt.\nOdporca podľa krajského súdu dospel k správnemu záveru, že vyhostenie do krajiny pôvodu je možné,\na teda zaistenie je účelné a efektívne. O tom svedčí skutočnosť, že už na deň 16. apríla 2014 sa podarilo\nzrealizovať všetky úkony, potrebné k vyhosteniu navrhovateľa, vrátane zabezpečenia náhradného\ncestovného dokladu prostredníctvom ambasády Nigérie vo Viedni.\nV krajine pôvodu navrhovateľovi nehrozí žiadne neľudské zaobchádzanie, mučenie, príp. trest smrti\nalebo konanie, v ktorom by mu mohol byť takýto trest uložený. Navrhovateľ síce prejavil obavu z návratu\ns ohľadom na súkromnú osobu (označený P. D.), ktorý by sa mu vraj mohol pomstiť za to, že za\nnavrhovateľovi odovzdaný kokaín nezískal protihodnotu, táto skutočnosť však nemá žiaden vzťah k\nposudzovaniu vyhostiteľnosti navrhovateľa do Nigérie. Nejde o žiadne prípadné očakávané bezprávie zo\nstrany legitímnych, resp. nelegitímnych mocenských štruktúr štátu. Obchodník s kokaínom by mohol mať\nna navrhovateľa v prípade záujmu dosah v ktoromkoľvek štáte, navyše má mať vedomosť o uväznení\nnavrhovateľa, teda ťažko môže očakávať, že navrhovateľ prevážaný kokaín speňažil.\nKrajský súd považoval za účelové tvrdenie navrhovateľa, že jeho rodina sa zdržuje v Grécku a pokiaľ\npred odporcom uviedol, že nevie, kde sa nachádza manželka s deťmi, mal na mysli presnú adresu, kde\nsa zdržiavajú.\nNavrhovateľ na otázku, či má na území štátov Schengenského priestoru alebo EU nejakých rodinných\npríslušníkov v priamom pokolení odpovedal, že nemá, ale v minulosti mala manželka a dva deti povolený\npobyt v Grécku. Uviedol tiež, že pricestovali za ním do Grécka v r. 2004, a že nevie uviesť, kde sa\nnachádza jeho rodina v súčasnosti. Nepochybne sa navrhovateľ vyjadroval k zdržiavaniu sa jeho rodiny\n\nna území niektorého štátu, nehovorilo sa v intenciách adresy, na ktorej sa rodina zdržuje. Konanie\nprebehlo za prítomnosti tlmočníka z anglického jazyka, o ktorom navrhovateľ vyhlásil, že mu rozumie.\nVyjadrenie o tom, že rodina sa v minulosti zdržiavala na území Grécka korešponduje obsahu hodnoteniu\nnavrhovateľa k návrhu na podmienečné prepustenie (ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou zo dňa 10.\njanuára 2014 ). V tomto hodnotení sa uvádza, že navrhovateľ návštevy nežiadal žiadne, pretože jeho\nrodina býva v Nigérii a sporadickú korešpondenciu udržiaval so svojou sestrou, ambasádou vo Viedni\na odsúdenými nigérijčanmi. Za tohto skutkového stavu odporca nepochybil, ak vychádzal z tvrdení\nnavrhovateľa a pobyt rodinných príslušníkov ďalej neskúmal.\nPodobne ako účelové krajský súd vyhodnotil i tvrdenie navrhovateľa o tom, že pri jednej z návštev krajiny\npôvodu mu boli spôsobené islamskými radikálmi početné rezné poranenia. Žiadne takéto skutočnosti\nv konaní pred odporcom navrhovateľ neuvádzal. Podľa potvrdenia MUDr. Z. G., všeobecného lekára\nv ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou zo dňa 11. marca 2014, navrhovateľ na tele bez známok fyzického\nnásilia.\nVychádzajúc z uvedeného krajský súd dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie odporcu, ako i\nkonanie, ktoré jeho vydaniu prechádzalo, bolo vydané v súlade so zákonom o pobyte cudzincov i so\nZákonom o správnom konaní, v plnej miere rešpektujúc ústavnoprávny aspekt tohto rozhodnutia, ktorým\nsa nepochybne zasiahlo do osobnej slobody navrhovateľa.\nZ uvedených dôvodov súd napadnuté rozhodnutie odporcu, ako vecne správne potvrdil.\nII.\nStručné zhrnutie odvolacích dôvodov navrpovateľa\nProti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, v ktorom uviedol, že rozhodnutie\nsúdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvého stupňa neúplné\nzistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich\nskutočností, resp. súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým\nzisteniam.\nNavrhovateľ poukázal na to, že už v opravnom prostriedku namietal skutočnosť, že zo žiadneho\nrozhodnutia správneho orgánu, či rozhodnutia trestného súdu nevyplývalo, do akej krajiny mal byť\nnavrhovateľ vyhostený; z uvedeného súčasne vyplýva, že otázkou vyhostiteľnosti do danej krajiny\nsa teda žiadny orgán nezaoberal. Ak teda túto otázku neskúmal okresný súd v trestnom konaní,\nbolo potrebné, aby sa ňou zaoberal odporca ako orgán realizujúci výkon tohto rozhodnutia. Formálne\npoloženie otázky, či by navrhovateľovi hrozilo trestné stíhanie, prenasledovanie z náboženských\nalebo rasových motívov, alebo iné neľudské zaobchádzanie počas pohovoru, nemôže predstavovať\ndostatočný základ na posúdenie vyhostiteľnosti do domovskej krajiny, obzvlášť v prípade, keď\nnavrhovateľ tvrdil, že do krajiny svojho pôvodu sa nechce vrátiť, nakoľko sa bojí. Navrhovateľ požiadal\nsvoju právnu zástupkyňu, aby požiadala súd o vypočutie samotného navrhovateľa na pojednávaní k\notázkam vyhostiteľnosti, jeho obáv pred návratom, okolnostiam, ako prišiel k závažným zraneniam,\nktorých dôsledky znáša doteraz. Výsluch mal preukázať potrebu preskúmanie vyhostiteľnosti do krajiny\njeho pôvodu, voči čomu vznášal námietky od začiatku konania o zaistení. Krajský súd však výsluch\núčastníka konania, ako dôkaz nevykonal, nemohol preto riadne preskúmať skutkové okolnosti prípadu\nnavrhovateľa. Podľa navrhovateľa určenie krajiny, do ktorej má byť vyhostený, absentuje v rozhodnutí\ntrestného súdu. Je preto zrejmé, že trestný súd sa okolnosťami, účelnosťou a efektívnosťou vyhostenia\ndo tejto krajiny nezaoberal. Bolo preto potrebné, aby túto okolnosť skúmal policajný orgán (odporca) pri\nrealizácii trestu vyhostenia. Zákon o pobyte cudzincov síce nestanovuje povinnosť správnemu orgánu\nv takomto prípade určovať konkrétnu krajinu, do ktorej má byť účastník vyhostený, ale z logiky veci\nlimitovanej rámcom platnej právnej úpravy vyplýva, že krajinu, kam má byť odsúdený vyhostený, určujú\nvzhľadom na konkrétne okolnosti správne orgány realizujúce vyhostenie. Určenie krajiny, do ktorej má\nbyť účastník konania vyhostený, je nevyhnutným predpokladom na overenie účelnosti zaistenia. Je v\n\nsúlade s judikatúrou súdov SR, požiadavkou zákonnosti, ústavnosti a ochrany základných ľudských\npráv vyžadovať, aby sa správne orgány zaoberali tým, či sú preukázané zákonné podmienky pre\nzaistenie, v rámci, ktorých sú povinné skúmať účelnosť a efektívnosť zaistenia. Navrhovateľ poukázal\nna to, že krajský súd vo svojom rozhodnutí konštatuje, že zaistenie je možné, účelné a efektívne, čo\nodôvodňuje skutočnosťou, že na deň 16. apríla 2014 sa podarilo zrealizovať všetky úkony potrebné k\nvyhosteniu navrhovateľa. Navrhovateľ v tejto súvislosti poukázal na to, že nebol do dnešného dňa z\nkrajiny vyhostený, a to z dôvodu, že na základe jeho obáv z návratu požiadal príslušný orgán o udelenie\nazylu. O azyl požiadal najmä z dôvodov hrozby prenasledovania z náboženských dôvodov (navrhovateľ\nje žiadateľom o azylu od 22. apríla 2014, kedy požiadal o azyl; konanie je vedené migračným\núradom pod sp. značkou ČAS-MU-141/PO-Ž-2014). Pokiaľ by krajský súd vypočul navrhovateľa a\nnechal ho zdôvodniť svoje obavy pred návratom, mal by za preukázané, že zaistenie nie je účelné,\nnakoľko realizácia trestu vyhostenia do krajiny pôvodu nie je možná. Nakoľko však navrhovateľa\nnevypočul, nemohol na základe jemu dostupných dôkazov vyhodnotiť jeho žiadosť riadne. Takýmto\nspôsobom, teda neposudzovaním vyhostiteľnosti do krajiny jeho pôvodu, bol navrhovateľ v skutočnosti\n„prinútený\" podať žiadosť o azyl, nakoľko v procese realizácie vyhostenia sa nikto nezaujímal o jeho\nproblémy v krajine jeho pôvodu. Ako sa bežne uvádza v negatívnych rozhodnutiach Ministerstva vnútra\nSlovenskej republiky v prípade neudelenie medzinárodnej ochrany, neudelením medzinárodnej ochrany\nnedochádza automaticky k deportácii žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Aj toto konanie predpokladá\nnásledné skúmanie vyhostiteľnosti do krajiny pôvodu, resp. inej krajiny, ktorá ho prijme.\nUvedená potreba skúmania vyhostiteľnosti je rovnako stanovená, tak v zákone o pobyte cudzincov, ako\naj vtrestnom poriadku.\nNavrhovateľ uviedol, že je pravdou, že trest vyhostenia bol právoplatne uložený v rámci trestného\nkonania, avšak neuvedenie krajiny, do ktorej má byť vyhostený, predpokladalo a vyžadovalo pred\nrealizáciou výkonu trestu vyhostenia preskúmanie otázok, ktoré by mohli ovplyvniť výkon tohto trestu.\nNedôsledným preskúmaním vyhostiteľnosti do krajiny jeho pôvodu nemohol odporca, a neskôr ani\nkrajský súd dospieť k správnym skutkovým zisteniam. Má preto za to, že krajský súd (rovnako ako\npredtým odporca) neúplné zistil skutkový stav veci, resp. dospel na základe vykonaných dôkazov k\nnesprávnym skutkovým zisteniam, je preto potrebné rozhodnutie krajského súdu zrušiť.\nRovnako má za to, že ani odporca, rovnako, ako ani krajský súd sa nevenoval skúmaniu alternatív\nzaistenia v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov. Podľa navrhovateľa nemožno súhlasiť s názorom\nkrajského súdu, v zmysle, ktorého dosiahnutie účelu obmedzenia osobnej slobody, teda realizáciu\nvyhostenia cudzieho štátneho príslušníka bez oprávnenia na pobyt nemožno v prípade navrhovateľa\ndosiahnuť inými normatívnymi prostriedkami, o ktorých pojednáva ustanovenie § 89 ods. 1 písm. a/,\nb/ zákona. Takýto záver, by mohol krajský súd vysloviť iba v prípade, keby sa možnosťami naplnenia\npodmienok pre aplikáciu predmetného ustanovenia zákona zaoberal/skúmal ich, čo sa však nestalo.\nPodľa navrhovateľa pokiaľ by krajský súd riadne vykonal všetky dôkazy, musel by po zvážení prípadu\nrozhodnutie odporcu zrušiť a nariadiť bezodkladné prepustenie navrhovateľa zo zaistenia.\nV tejto súvislosti poukázal aj na to, že krajský súd síce odcitoval čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (o.i. pozbavenie osobnej slobody z dôvodu verejného záujmu), nikde\nvšak neodôvodnil, v čom spočíva verejný záujem, ktorý nadraďuje nad základné právo navrhovateľa na\nosobnú slobodu. Samotná skutočnosť, že navrhovateľ bol v minulosti odsúdený za trestný čin, ktorý si\nriadne odpykal, a bol podmienečne prepustený na slobodu, nezakladá automaticky a bez odôvodnenia\nnadradenie verejného záujmu nad osobnú slobodu navrhovateľa. Takýto výklad inštitútu zaistenia je\nnesprávny.\nPodľa navrhovateľa krajský súd nepostupoval v súlade s platnými predpismi a pri svojom konaní sa\ndopustil pochybení uvedených vyššie.\n\nS ohľadom na uvedené, navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil tak, že\nrozhodnutie odporcu navrhol zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a súčasne navrhol nariadiť jeho\nprepustenie zo zaistenia.\nIII.\nVyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa\nK odvolaniu navrhovateľa sa odporca vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu, ako\nvecne správny potvrdiť.\nReagoval iba na námietku navrhovateľa, podľa ktorej vyjadril presvedčenie, že odporca, rovnako\nani krajský súd sa nevenoval skúmaniu alternatív zaistenia v zmysle § 89 zákona o pobyte\ncudzincov. ,,...Poukázal na to, že policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia,\nmôže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu\nalebo zložiť peňažnú záruku...\". Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že alternatívy zaistenia je možné\npoužiť len v prípade konania o administratívnom vyhostení, čo v prípade účastníka konania absentuje.\nSprávny orgán vôbec nezačal proti účastníkovi konania konanie o administratívnom vyhostení a ani ho\nna účel výkonu administratívneho vyhostenia nezaisťoval, ale v prípade účastníka konania prebiehalo\nlen konanie vo veci zaistenia na účel výkonu trestu vyhostenia. Správny orgán vyjadril názor, že\nadministratívne vyhostenie a trest vyhostenia sú úplne odlišné inštitúty z dôvodu, že administratívne\nvyhostenie je opatrenie uložené v správnom konaní v zmysle § 82 zákona č. 404/2011 Z. z. a trest\nvyhostenia je trest uložený v trestnom konaní v zmysle Trestného zákona.\nOdporca uviedol, že na ostatné námietky navrhovateľa už reagoval v stanovisku, ktoré zaslal na Krajsky\nsúd v Bratislave dňa 31. marca 2014 pod č.p.: PPZ-HCP-BA9-18-033/2014-AV a preto sa k nim ďalej\nnevyjadruje.\nOdporca napokon uviedol, že dňa 31. marca 2014 (po 20 dňoch zaistenia účastníka konania a jeho\nnásledného umiestnenia do ÚPZC Medveďov) bol Zastupiteľským úradom Nigérie vo Viedni vystavený\npre účastníka konania náhradný cestovný doklad, ktorý bol potrebný na realizáciu trestu vyhostenia z\núzemia SR. Náhradný cestovný doklad sa ÚPZC Medveďov podarilo vybaviť aj napriek tomu, že účastník\nkonania pri jeho vybavovaní s príslušníkmi nespolupracoval a dokonca odoslal na Veľvyslanectvo Nigérie\ndo Viedne list, v ktorom žiadal konzula, aby mu nevystavil žiadny doklad (zaevidovaný ako príloha č.\n5 PPZ-HCP-BA9-18-029/2014-AV). Odporca uviedol, že aj na základe uvedeného považuje zaistenie\núčastníka konania na výkon trestu vyhostenia za účelné a efektívne, pretože v prípade účastníka konania\nje predpoklad, že bude z územia SR reálne vyhostený.\nDňa 22. apríla 2014 navrhovateľ počas umiestnenia v ÚPZC Medveďov podal vyhlásenie o tom, že na\núzemí Slovenskej republiky žiada azyl. Migračný úrad MV SR, ako orgán príslušný v konaní o azyle, do\ndnešného dňa o žiadosti účastníka konania právoplatne nerozhodol. Odporca vyhodnotením spisového\nmateriálu účastníka dospel k záveru, že u účastníka konania je dôvodné podozrenie, že žiadosť o\nudeleniu azylu podal účelovo s cieľom oddialiť alebo zmariť vykonanie trestu vyhostenia do Nigérie,\npretože účastník konania žiadosť o azyl podal až po tom, ako mu bol vystavený náhradný cestovný\ndoklad, na základe, ktorého mal byť realizovaný trest vyhostenia. Odporca je toho názoru, že, ak by u\núčastníka konania v skutočnosti existovali prekážky na jeho vyhostenie do domovskej krajiny uvedené v\n§ 81 zákona č. 404/2011 Z. z. ,,(Ods. 1/ Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom\nby bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej\nskupine alebo pre politické presvedčenie alebo, v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo\nponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu,\nv ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu taký\ntrest môže byť uložený. Ods. 2/ Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola\nohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej\nskupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť\n\nštátu alebo, ak bol odsúdený za zločin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku.)\", mal\nmožnosť (čo však neučinil) požiadať o udelenie azylu už počas výkonu trestu odňatia slobody, t.j. od\nroku 2010, resp. ešte počas pobytu v Grécku, kde sa podľa jeho vyjadrenia zdržiaval od roku 2000.\nĎalej účastník konania mal možnosť požiadať o udelenie azylu na OCP PZ Trnava počas konania\no jeho zaistení, kde sa v zápisnici o podaní vyjadrenia č.p.: PPZ-HCP-BA9-18-009/2014-AV zo dňa\n11. marca 2014 jednoznačne vyjadril, že na území SR nežiada o udelenie azylu, nežiada o pomoc\nCentrum právnej pomoci a nežiada kontaktovať mimovládnu organizáciu. Taktiež sa vyjadril, že do\ndomovskej krajine sa nechce vrátiť, pretože sa bojí o svoj život z dôvodu, že Nigérijec, ktorý mu dal na\nprepravu kokaín, by sa mu mohol pomstiť. Iné dôvody, prečo sa nemôže vrátiť do domovskej krajiny\nneuviedol. Odporca ďalej uviedol, že, ak by u účastníka konania v skutočnosti existovali prekážky\nna jeho vyhostenie do domovskej krajiny, účastník konania by počas výkonu trestu odňatia slobody\nneudržiaval kontakt formou korešpondencie s Nigérijskou ambasádou vo Viedni, zástupcom krajiny,\npred ktorou žiada o medzinárodnú ochranu. Táto skutočnosť bola zistená z „Hodnotenia k návrhu na\npodmienečné prepustenie\", ktoré vypracoval ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou dňa 10. januára 2014 pod\nč.p.: 1160140/21-14 ÚVTOS-14-6/13-2014 (zaevidované ako príloha č. 2 k č.p.: PPZ-HCP-BA9-18/2014AV). Odporca vyhodnotením uvedených skutočností konštatoval, že zaistenie účastníka konania podľa\n§ 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. a jeho umiestnenie v ÚPZC Medveďov počas konania o\nudelení azylu je zákonné a nie je dôvod na jeho prepustenie. Prepustením účastníka konania z ÚPZC\nMedveďov a jeho následným premiestením do utečeneckého tábora, kde sa môže účastník konania\nvoľne pohybovať, by došlo k zmareniu výkonu trestu vyhostenia, pretože je dôvodne podozrenie, že\núčastník konania utečenecký tábor svojvoľne opustí a jeho pobyt pre správny orgán nebude známy.\nOdporca uviedol, že konanie o azyle účastníka konania nie je jeho zaistením dotknuté. To znamená, že\nkonanie o udelení azylu účastníka konania prebieha počas jeho zaistenia v ÚPZC Medveďov. Odporca\nuviedol, že po doručení výzvy na vyjadrenie zo dňa 16. mája 2014 opätovne dôkladne zhodnotil všetky\ndôkazy a jednoznačne dospel k názoru, že zaistenie účastníka konania podľa § 88 ods. 1 písm. b/\nzákona č. 404/2011 Z. z je jediný zákonný prostriedok nevyhnutný na zabezpečenie riadneho výkonu\ntrestu vyhostenia, ktorý mu bol uložený právoplatným rozsudkom Okresného súdu Bratislava I. dňa 11.\nfebruára 2011, sp. zn. 7T 26/2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2To 70/2011\nzo dňa 29. júna 2011, a ktorý bol následne nariadený podľa § 441 ods. 1 Trestného poriadku Okresným\nsúdom Bratislava I v konaní pod sp. zn. 7T 26/2010 zo dňa 19. augusta 2013. V prílohe odporca zaslal\nfotokópiu náhradného cestovného dokladu navrhovateľa.\nIV.\nArgumentácia rozhodnutia odporcu\nV odôvodnení svojho rozhodnutia odporca uviedol, že je odôvodnený záver, že navrhovateľ, ktorý\nsa nachádza na území Slovenskej republiky po podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia\nslobody neoprávnene, ktorému platnosť cestovného dokladu vypršala, je bez akýchkoľvek finančných\nprostriedkov a na území Únie nemá najbližších príbuzných, bude mariť a sťažovať výkon trestu\nvyhostenia, uložený v hornej hranici za spáchanie závažnej drogovej trestnej činnosti. Výkon trestu\nvyhostenia považoval za možný a zaistenie za účelné a efektívne, keď navrhovateľa bolo možné\nstotožniť podľa už neplatného cestovného dokladu, vystavenie náhradného cestovného dokladu preto\ntreba považovať za reálne. Zaistenie bolo vykonané v súlade so Smernicou EP a Rady 2008/115/ES,\nDohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd i Ústavou SR.\nK dobe zaistenia uviedol, že s ohľadom na skúsenosti Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v\nMedveďove s vydávaním náhradných cestovných dokladov zo strany zastupiteľského úradu Nigérie,\nstanovil maximálnu dĺžku doby zaistenia.\nV.\nPrávny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n\nPodľa § 244 ods. 1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných\nprostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.\nPodľa § 250l ods. 1 O. s. p. sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných\nprostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje podľa tretej hlavy piatej\nčasti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam\nsprávnych orgánov\". Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené\ninak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s\nvýnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 O. s. p.).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnuté\nrozhodnutie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3\nods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné potvrdiť.\nRozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že\ndeň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk>. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 5.\njúna 2014 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).\nV predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského\nsúdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. b/\nzákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako\nsúd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci\nodvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský\nsúd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného\nrozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.\nPodľa § 88 ods. 1 písm. b/ policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel\nvýkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Odporca zdôvodnil rozhodnutie\no zaistení navrhovateľa splnením podmienky podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov,\na to existenciou rozhodnutia o treste vyhostenia, ktorý bol navrhovateľovi uložený Okresným súdom\nBratislava I dňa 19. augusta 2013 na základe rozsudku tohto súdu zo dňa 11. februára 2011, sp. zn. 7T\n26/2010, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29. júna 2011, sp. zn. 2To 70/2011.\nNa základe uvedeného odporca rozhodol o zaistení navrhovateľa dňom 11. marca 2014 o 12:30 hod. z\ndôvodu, že je to potrebné na účel výkonu trestu vyhostenia uloženého v trestnom konaní.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky považoval odvolacie námietky navrhovateľa za nedôvodné a\nnespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Nezistil ani žiadne pochybenie v\npostupe odporcu ani krajského súdu. Krajský súd sa dostatočne vysporiadal so všetkými námietkami\nnavrhovateľa uvedenými v opravnom prostriedku.\nPodkladom rozhodnutia o zaistení navrhovateľa bolo rozhodnutie o uložení trestu vyhostenia.\nNavrhovateľ v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu namietal, že v konaní pred odporcom\npožiadal o azyl. Kľúčovou v danej veci bola otázka, či navrhovateľ požiadal o azyl v konaní o zaistení,\na či správny orgán mal na takúto okolnosť prihliadnuť pri posudzovaní podmienok v konaní o zaistení\nnavrhovateľa.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu administratívneho spisu takúto skutočnosť nezistil. Tvrdenie\nnavrhovateľa, že v konaní o zaistení požiadal o azyl nenachádza oporu v zápisnici o vyjadrení účastníka\nkonania zo dňa 11. marca 2014. Z predmetnej zápisnice vyplýva, že navrhovateľ uviedol, že si je vedomý,\nže na území Slovenskej republiky spáchal trestný čin a taktiež si je vedomý, že mu bol súdom uložený\ntrest vyhostenia z územia Slovenskej republiky. Nežiadal o pomoc Centrum právnej pomoci ani nežiadal\n\nkontaktovať mimovládnu organizáciu. Na otázku, či požiadal v niektorej krajine EU o azyl, odpovedal,\nže nežiadal a nežiada o azyl ani na území Slovenskej republiky.\nNámietku navrhovateľa, že krajský súd tým, že nevypočul navrhovateľa a neumožnil mu zdôvodniť svoje\nobavy pred návratom, (navrhovateľ o azyl požiadal dňa 22. apríla 2014), čím nedostatočne zistil skutkový\nstav, považoval odvolací súd za nedôvodnú.\nKrajský súd totiž posudzoval zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu o zaistení navrhovateľa a nie\ndôvodnosť podanej žiadosti o azyl. Podľa § 250i ods. 1 vety prvej O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti\nrozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.\nKrajský súd preto správne vychádzal zo zistenia, že rozhodujúce pre posúdenie zákonnosti rozhodnutia\nodporcu o zaistení navrhovateľa vzhľadom na uplatnenú námietku navrhovateľa bolo, že navrhovateľ v\npriebehu konania o zaistení o azyl nepožiadal.\nČo sa týka následne podanej žiadosti navrhovateľa o azyl, odvolací súd dáva do pozornosti rozhodnutie\nSúdneho dvora Európskej únie zo dňa 30. mája 2013 (vec Mehmet Arslan proti Polícia ČR, C-534/11,\ndostupný na http://N.; ďalej len ,,vec A\"), z ktorého vyplýva, že pokiaľ cudzinec zaistený podľa zákona\no pobyte cudzincov požiada o udelenie medzinárodnej ochrany, pokiaľ je táto žiadosť podaná účelovo\n(slovami Súdneho dvora „iba s cieľom pozdržať alebo zmariť výkon rozhodnutia o navrátení\") a\npokračovanie zaistenia je naďalej objektívne nutné, je možné takéhoto cudzinca ponechať v zaistení.\nObmedzenie osobnej slobody žiadateľov o azyl nevylučuje ani mezinárodné azylové právo, hoci\nvšeobecne ustanovuje zásadu, podľa ktorej nie je možné na utečncov (žiadateľov o azyl) nahliadať ako\nna neoprávnene pobývajúce osoby, a je treba im priznať (okrem iného) právo na slobodu pohybu na\núzemí krajiny, v ktorej sa nachádzajú (pozri čl. 26, 31 a 32 Dohovoru o právnom postavení utečencov\nz roku 1951; ďalej len „Ženevská konvencia\").\nZároveň Súdny dvor v predmetnej veci zdôraznil, že členské štáty musia mať možnosť zabrániť tomu,\naby zaistaný cuzdinec podaním žiadosti o azyl automaticky dosiahol prepustenie zo zaistenia, inak by bol\nnarušený zmysel návratovej smernice, ktorým je účinné navrátenie štátnych príslušníkov tretích krajín,\nktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území (bod 60 rozsudku vo veci A.).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky si je vedomý toho, že procesný postup po podaní žiadosti o azyl po\nrozhodnutí o zaistení zákon o pobyte cudzincov v aktuálne platnom znení výslovne neupravuje.\nPokiaľ však odporca po podaní takejto žiadosti postupoval tak, že opätvne preskúmal dôvody zaistenia a\npo vyhodnotení všetkých skutočností dospel k záveru, že zaistenie účastníka konania podľa § 88 ods. 1\npísm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. a jeho umiestnenie v ÚPZC Medveďov počas konania o udelení azylu\nje zákonné a nie je dôvod na jeho prepustenie, nepochybil, hoci odvolací súd považoval za vhodnejšie\npo podaní žiadosti o azyl vydať rozhodnutie o tom, že dôvody zaistenia u navrhovateľa trvajú. Právny\nzáklad k vydaniu takéhoto rozhodnutia totiž možno nájsť (za použitia eurokonformného výkladu) v § 90\nods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého policajný útvar je povinný skúmať po celý čas\nzaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.\nAk teda zaistený cudzinec požiada o medzinárodnú ochranu, spravidla to bude mať za následok\nukončenia zaistenia podľa čl. 15 Smenice Európskeho parlamentu a rady 2008/115/ES zo dňa 16.\ndecembra 2008 o spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri navrátení príslušníkov\ntretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území (návratová smernica), ako konštatoval Súdny\ndvor Európskej únie vo veci A., a policajný útvar bude povinný cudzinca bez zbytočného odkladu zo\nzaistenia prepustiť; dôvody pre pôvodné zaistenie cudzinca tak automaticky pominú. Ak však policajný\nútvar dospeje k záveru, že žiadosť cudzinca o medzinárodnú ochranu je účelová, podaná iba za účelom\n\npozdržať, či dokonca zmariť výkon rozhodnutia o vyhostení cudzinca, môže znova rozhodnúť podľa §\n90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, že dôvody predchádzajúceho zaistenia trvajú, napriek\ntomu, že cudzinec požiadal o medzinárodnú ochranu. V takomto rozhodnutí policajný útvar vyloží, aké\nkonkrétne dôvody ospravedlňujú trvanie zaistenia cudzinca po podaní žiadosti o medzinárodnú ochranu.\nV danom prípade k vydaniu takéhoto rozhodnutiu nedošlo, avšak skutočnosť, že odporca po podaní\nžiadosti o azyl nerozhodol o prepustení navrhovateľa zo zaistenia a následne vo vyjadrení k odvolaniu\nnavrhovateľa objasňoval dôvody takéhoto postupu nasvedčuje tomu, že žiadosť o azyl vyhodnotil ako\núčelovú.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky zároveň zdôrazňuje, že síce neprisvedčil námietkam navrhovateľa\no nezákonnosti rozhodnutia o zaistení navrhovateľa v danom prípade, pretože navrhovateľ v priebehu\nkonania o zaistení nepožiadal o azyl, avšak pro futuro bude nevyhnutné, aby správne orgány postupovali\nv súlade s vyššie uvedenými závermi, t.j. aby rozhodovali o trvaní dôvodov zaistenia bezodkladne potom,\nčo zaistený cudzinec podá žiadosť o udelnie medzinárodnej ochrany.\nK námietke neexistencie reálneho predpokladu vyhostenia navrhovateľa v dobe vydania rozhodnutia o\nzaistení Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za dôležité zdôrazniť, že povinnosťou správnych\norgánov posudzovať potencialitu vyhostenia cudzinca pri rozhodovaní o jeho zaistení sa podrobne\nzaoberal Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 1SZa/7/2012 zo dňa 6. novembra 2012.\nDospel pritom k záveru, že „v prípadoch, keď bude už v dobe rozhodovania správneho orgánu o zaistení\ncudzinca zrejmé, či pravdepodobné, že účel zaistenia, nebude môcť byť realizovaný, nebude možné\npozbavenie, či obmedzenie osobnej slobody cudzinca považovať za súladné s ústavnym poriadkom s\nmedzinárodnými záväzkami SR v oblasti ochrany základnych práv a ani s príslušnými ustanoveniami\nnávratovej smernice\".\nZároveň však najvyšší súd poukazuje na to, že zmyslom konania o zaistení cudzinca nie je konečné\nposúdenie otázky, či má byť tomuto cudzincovi udelené správne, resp. trestné vyhostenie alebo, či má\nbyť vydaný na základe medzinárodnej zmluvy alebo, či má cudzinec inak nútene vycestovať z územia\nSR, ale len vytvorenie podmienok pre to, aby tento hlavný cieľ mohol byť realizovaný a nebol vopred\nzmarený tým, že sa cudzinec bude ukrývať, či inak vyhýbať realizácii vyhostenia. Časový priestor pre\nkonanie o zaistenie cudzinca je veľmi obmedzený, správny orgán má preto povinnosť sa zaoberať v\nkonaní o zaistení možnými prekážkami vyhostenia, keď sú mu tieto prekážky v dobe rozhodovania o\nzaistení známe alebo, keď pred rozhodnutím o zaistení vyšli najavo. V takom prípade je správny orgán\npovinný možné prekážky vyhostenia pred rozhodnutím o zaistení cudzinca predbežne posúdiť a učiniť\nsi úsudok o tom, či je vyhostenie aspoň potenciálne možné.\nPodľa názoru najvyššieho súdu navrhovateľ v priebehu konania neprodukoval žiadne tvrdenia, či\nskutočnosti, ktoré by mal správny orgán pri rozhodovaní o zaistení doviesť k záveru, že je zrejmé, či\npravdepodobné, že účel zaistenia navrhovateľa - vyhostenie na základe trestného rozhkazu nebude\nmôcť byť realizovaný.\nJe nutné dodať, že Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil pochybenie správneho orgánu v tom, že\npri rozhodovaní o zaistení cudzinca sa nezaoberal otázkou, či je realizácia vyhostenia navrhovateľa\npravdepodobná, vzhľadom k žiadosti o azyl, pretože túto podal zjavne až po rozhodnutí o jeho zaistení.\nPreto záver krajského súdu o zákonnosti napadnutého rozhodnutia odporcu, vzhľadom k tomu, že sa\nvysporiadal s uplatnenými námietkami navrhovateľa (na ich vyhodnotenie pre ich správnosť odvolací\nsúd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu, s ktorým sa plne stotžňuje)\nvypovedá o správnosti postupu krajského súdu pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutia odporcu.\nKrajský súd bol totiž viazaný rozsahom dôvodov, ktoré navrhovateľ uplatnil v opravnom prostriedku a z\nuvedených dôvodov preto bolo možné vyvodiť záver, že rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa\n\npodľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, bolo potrebné považovať za rozhodnutie vydané\nv súlade so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd sa s právnym\nzáverom uvedeným v jeho rozsudku stotožnil, námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnutý rozsudok\npodľa § 219 O.s.p. v spojení s § 246c O.s.p., ako vecne správny potvrdil.\nO trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 O.s.p.\nv spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 246c O.s.p., tak, že navrhovateľovi, ako neúspešnému účastníkovi\nkonania, trovy odvolacieho konania nepriznal.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "9Sp/31/2014", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}