{"guid": "f5eb79b0-32d6-4237-a534-79c72f3f368a:d98c2485-4064-4c6d-a576-ef720d4d222c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:1012201676.1", "spisova_znacka": "6Sžf/38/2013", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/38/2013 z 28. 5. 2014", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. mája 2014, sp. zn. 6Sžf/38/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:1012201676.1", "identifikacne_cislo": "1012201676", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jozef Hargaš", "datum_vydania": "2014-05-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušené"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-48.odsek-5", "nazov": "§ 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-48.odsek-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/511-1992/paragraf-48"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/511#paragraf-48"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/d98c2485-4064-4c6d-a576-ef720d4d222c", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:1012201676.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:1012201676.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:1012201676.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Sžf/38/2013\n1012201676\n28. 05. 2014\nJUDr. Jozef Hargaš\nECLI:SK:NSSR:2014:1012201676.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, v právnej veci žalobcu: Tex-Press Slovakia, s.r.o., so sídlom\nVajnorská 137, Bratislava, IČO: 35872331, zastúpeného JUDr. Ing. Vojtechom Čipákom, PhD.,\nadvokátom, Advokátska kancelária, so sídlom v Bratislave, Vazovova 9/B, proti žalovanému: Finančné\nriaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná ul. 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu\na rozhodnutia žalovaného č. 1020502/1/1032231/2012/5062-r z 26. júna 2012, o odvolaní žalovaného\nproti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S 12/2012-112 z 25. januára 2013, jednomyseľne takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudo Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S 12/2012-112 z 25.\njanuára 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nI.\nNapadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej v texte rozsudku len ako „krajský súd“ alebo\n„prvostupňový súd“) podľa § 250j ods. 2 písm. c/ a d/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ako\n„O.s.p.“) zrušil rozhodnutie žalovaného č. 1020502/1/1032231/2012/5062-r z 26. júna 2012 a vec vrátil\nžalovanému na ďalšie konanie. Zároveň uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov\nkonania v sume 551,46 € do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet právneho zástupcu žalobcu.\nŽalovaný správny orgán rozhodnutím č. 1020502/1/1032231/2012/5062-r z 26. júna 2012 podľa § 48\nods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných\norgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 511/1992 Zb.“ alebo „zákon o správe daní“)\npotvrdil napadnuté prvostupňové rozhodnutie - dodatočný platobný výmer č.: 9102403/1/312669/2012/\nDub z 1. marca 2012, ktorým Daňový úrad Bratislava podľa § 44 ods.6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992\nZb. v nadväznosti na § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi platiteľovi dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie február 2009 v\nsume 55.062 €, sumu ktorú uložil žalobcovi zaplatiť do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto\ndodatočného platobného výmeru na uvedený účet Daňového úradu Bratislava III v Štátnej pokladnici.\nZ odôvodnenia rozsudku vyplýva, že krajský súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, pretože\nžalovaný nedostatočne zistil skutkový stav a jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok\ndôvodov. Z administratívneho spisu krajský súd zistil, že správca dane uznesením zo dňa 11. februára\n2010, doručeným žalobcovi dňa 22. februára 2010 prerušil daňovú kontrolu z dôvodov medzinárodnej\nvýmeny informácie. Žalobca podal podnet na prešetrenie postupu správcu dane pri výkone daňovej\nkontroly, pričom žiadosťou doručenou Daňovému riaditeľstvu SR dňa 14. novembra 2011 žiadal o\nposkytnutie informácie o konaní o tejto sťažnosti. Ako vyplýva z odpovede Daňového riaditeľstva SR\n\nzo dňa 14. decembra 2011, boli preverené skutočnosti uvedené v podnete žalobcu formou kontroly\npodľa zákona č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe v znení neskorších predpisov a ako vyplýva\nz tejto odpovede, boli zistené zo strany zamestnancov správcu dane procesné nedostatky, ktoré boli\nodstránené v priebehu kontroly. Zároveň Daňové riaditeľstvo SR oznámilo žalobcovi, že o konkrétnych\nzisteniach ho nemôže informovať zmätočne uvádza, že konanie o kontrole v štátnej správe nie je\ndaňovým konaním a skutočnosti v ňom zistené nie je možné podriadiť režimu daňového tajomstva podľa\nZSDP.\nŽalobca predložil v konaní pred súdom kópiu odpovede Krajskej prokuratúry Bratislava zo dňa 14.\njanuára 2013 vo veci podnetu žalobcu o preskúmanie zákonnosti postupu a vydávania rozhodnutí\nsprávnych orgánov, z ktorej vyplýva, že kontrola správcu dane bola vykonaná v čase od 22. júna 2011\ndo 5. septembra 2011, za kontrolované obdobie rokov 2008 až 2011 a z tejto kontroly bol vypracovaný\nprotokol č. I/135/16757-89188/2011/PeMá-50 z 5. septembra 2011. Krajský súd sa teda nemohol vôbec\nvysporiadať s procesnou námietkou žalobcu ohľadom údajnej prekročenej dĺžky daňovej kontroly (či\ndaňový subjekt, napriek prerušenému konaniu vykonával úkony a opäť tým nevstúpil do konania),\npretože v administratívnom spise sa nenachádza výsledok vnútornej kontroly vykonanej u správcu dane,\nresp. protokol z tejto kontroly zo dňa 5. septembra 2011, na základe ktorej mali vzniknúť procesné\nnedostatky zamestnancov správcu dane. V administratívnom spise sa len nachádza odpoveď Daňového\nriaditeľstva SR, ktorá hovorí o procesných porušeniach a že boli odstránené, nie je však zrejmé o\naké porušenia ide a akým spôsobom boli následky odstránené. Ani v rozhodnutí žalovaného sa vôbec\nžalovaný nezaoberá touto námietkou žalobcu. Krajský súd teda nemohol preskúmať zákonnú dĺžku\ndaňovej kontroly.\nĎalej poukázal krajský súd na to, že žalovaný sa vôbec nevysporiadal v napadnutom rozhodnutí s\nargumentáciou žalobcu ohľadom rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Sžf/16/2010 zo dňa 18.\noktóbra 2010, v rámci ktorého poukazuje Najvyšší súd aj na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora\n(O.Ltd (C-354/03), F.E.Ltd C-353/03) a B.H.S. Ltd (C-484/03), citujem: „uplatnenie nároku na odpočet\ndane na vstupe u osôb povinných k dani, ktorých plnenia boli v rámci reťazca poskytnuté s úmyslom\ndopustiť sa podvodu, alebo pokiaľ ich plnenia nasledovali v dodávateľskom reťazci, kedy tieto osoby o\npodvodnom konaní nevedeli, alebo nemohli vedieť, nemôže byť týmto osobám odopretý.“\nPokiaľ išlo o návrhy na vypočutie svedkov v konaní pred súdom zo strany žalobcu - zamestnankýň\nsprávcu dane, tomuto návrhu súd nevyhovel z dôvodu, že nepovažoval za potrebné vykonať\ndokazovanie a takýto výsluch by nebol účelný a efektívny pre rozhodnutie vo veci.\nVýrok o trovách konania krajský súd odôvodnil úspešnosťou žalobcu v predmetnom konaní, aplikujúc\nust. § 250k ods. 1 O.s.p.\nII.\nProti rozsudku prvostupňového súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý mal za to, že\nsúd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205\nods. 2 písm. d) O.s.p.) a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205\nods. 2 písm. f) O.s.p.).\nŽalovaný trval na svojich argumentoch uvedených v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a\nargumentoval skutkovo a právne zhodne s dôvodmi uvedenými v stanovisku k žalobe. Poukázal na\nskutočnosť, že ako odvolací orgán nemá kompetencie zisťovať skutkový stav, ale vychádzal zo správcom\ndane zisteného skutkového stavu, ktorému krajský súd nevytýka nedostatočne zistený skutkový stav a\nnezrušil dodatočný platobný výmer správcu dane, aj keď to žalobca v podanej žalobe žiadal.\nŽalovaný uviedol, že správca dane pri výkone daňovej kontroly postupoval podľa ustanovení zákona\nSNR č. 511/1992 Zb., ktorý je účinný od 1. januára 1993. Citovaný zákon je procesným zákonom,\nktorý upravuje postupy správcu dane pri výkone správy daní a poplatkov, je súčasťou právnych\npredpisov zavedených v rámci daňovej reformy od 1. januára 1993, je takou procesnou právnou\nnormou, prostredníctvom ktorej správca dane a daňové subjekty vykonávajú úkony na dosiahnutie\nrelatívne spoločného cieľa - správne určiť a vybrať daň v súlade s hmotnoprávnymi predpismi (daňovými\n\nzákonmi), určuje pravidlá postupu správcu dane v daňovom konaní na jednej strane a na strane druhej\nurčuje povinnosti a priznáva práva daňovému subjektu. Je teda v tomto zmysle zárukou zákonného\npostupu správcu dane a ochrany práv a právom chránených záujmov daňových subjektov.\nŽalovaný k meritu veci uviedol, že v priebehu výkonu kontroly za zdaňovacie obdobie február 2009\nsprávca dane preveroval opodstatnenosť nároku na odpočítanie dane v celkovej sume 55. 062 € z\ndodávateľských faktúr, ktorými žalobca deklaroval nákup obkladu z prírodného kameňa od daňového\nsubjektu DONNA K-9 s.r.o., Brnenská 655, 908 01 Kúty, IČ DPH: SK2020254808. Správca dane\nkonštatoval porušenie § 51 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších\npredpisov (ďalej aj „zákon o DPH“) v nadväznosti na § 49 ods. 1 citovaného zákona tým, že žalobca si\nodpočítal daň z tovaru, pri ktorom nevznikla daňová povinnosť.\nPokiaľ žalobca v žalobe uvádzal, že všetky kontroly u jeho dodávateľa, spoločnosti DONNA K-9 s.r.o.\ndopadli bez nálezu, v prospech tohto daňového subjektu, žalovaný dal súdu do pozornosti, že sa\nnejednalo o daňové kontroly, ale boli vykonané len miestne zisťovania. Je pravdou, že prvé miestne\nzisťovania boli zamestnancami správcu dane zamerané len na kontrolu predložených faktúr, a tam\nsprávca dane spoločnosti DONNA K-9 s.r.o. konštatoval kladný výsledok šetrenia. Nekontrolovali sa\nvšak účtovné položky a nerobili sa fyzické kontroly nákupu a predaja skladovaného tovaru, ani riadne\ndaňové kontroly.\nSprávca dane žalobcu (do 1. januára 2012 DÚ Bratislava III, od 1. januára 2012 DÚ Bratislava)\npreveroval počas daňových kontrol viacerých zdaňovacích období, ktoré prebiehali v rokoch 2008-2010\n(pretože žalobca počas celej tej doby deklaroval obchodovanie (v niektorých zdaňovacích obdobiach\nnákup, v iných zdaňovacích obdobiach predaj) s tovarom nazývaným raz granitové platne, raz žula)\nako aj vo vyrubovacom konaní prostredníctvom dožiadaní na miestne príslušnom daňovom úrade\nspoločnosti DONNA K-9 s.r.o., ako aj na miestne príslušných daňových úradoch spoločností GAMAEXPO s.r.o., Bratislava a DONNER SK, s.r.o., obec Banka, od ktorých, ako bolo zistené, mala spoločnosť\nDONNA K-9 s.r.o. tento tovar nakupovať.\nSprávca dane na základe zistení nemal preukázané, že k uskutočneniu zdaniteľných plnení\nskutočne prišlo tak, ako sa uvádzalo vo faktúrach, predkladaných správcovi dane počas daňovej\nkontroly, resp. vo vyrubovacom konaní, do ktorého bol vrátený rozhodnutím žalovaného č.\nI/222/15770-100078/2010/991050-r zo dňa 29. novembra 2010, a to za účelom ešte dôkladnejšieho\nzistenia a preverenia skutkového stavu.\nZdôraznil, že správca dane pri daňovej kontrole nemôže vychádzať len z faktúr predložených daňovým\nsubjektom, ale je povinný k tomu účelu vykonať aj dokazovanie na zistenie, či predložené faktúry\nodrážajú skutočnosť, a či im neabsentuje materiálny podklad. V zmysle § 15 ods. 1 zákona SNR č.\n511/1992 Zb. zamestnanec správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti\nrozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo\nna mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Správca dane je povinný vyhodnotiť vykonané dôkazy podľa\nsvojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Správca dane okrem\nnákupu tovaru preveroval prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií v spolupráci s maďarskou\nfinančnou správou, či maďarská spoločnosť SINON Kft., Budapešť a tiež spoločnosti LOCARE Kft.\nBudapešť a CERTEL-X, Kft. Budapešť (ktorým, podľa predložených dokladov žalobca tovar v priebehu\ntroch rokov dodával) skutočne prijali, či uvedené nadobudnutie tovaru priznali v daňových priznaniach a\npríp. ak sa preukáže existencia tohto tovaru, ako ďalej bol tento tovar použitý. Žiadal tiež informáciu, či\nbol dodaný kameň opracovaný alebo predaný v nezmenenom stave. Zo zistených skutočností (odpovedí\nmaďarskej finančnej správy) bol správca dane oprávnený vyvodiť záver, že by sa mohlo jednať o fiktívne\nvystavovanie dokladov - všetky uvedené maďarské spoločnosti majú sídlo na rovnakej adrese, ktorá\nsa javí ako „virtuálna“, je v paneláku, v byte na 8. poschodí, s konateľmi ani jednej zo spoločností\nsa maďarskej finančnej správe nepodarilo skontaktovať a to napriek zasie1aným výzvam, nepodávali\ndaňové priznania a nedeklarovali nadobudnutie tovaru zo Slovenska. Zase na území SR sa nepodarilo\njednoznačne preukázať pôvod tovaru, fakturácia nákupu tovaru sa uskutočňovala medzi viacerými\nobchodnými spoločnosťami, pričom prvá z nich je nekontaktná.\nNa základe takto zistených skutočností odvolací orgán mal zato, že skutkový stav bol správcom dane\nzistený dostatočne, nestotožnil sa s tým, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné\nz dôvodu absencie dôvodov. V napadnutom rozhodnutí uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom pre\n\nrozhodnutie, aké dôkazy v konaní boli správcom dane vykonané, akým spôsobom ich vyhodnotil, a tiež\nna základe akých právnych predpisov rozhodoval a mal za to, že sa vysporiadal aj s námietkami žalobcu\nvznesenými v odvolacom konaní, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný pri\nhodnotení dôkazov postupoval v medziach zákona a zásad logického uvažovania, keď všetky dôkazy\nvyhodnotil v ich vzájomnej súvislosti a prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.\nKrajský súd v odôvodnení rozsudku na str. 4 vo štvrtom a nasledujúcich odsekoch uviedol, že\nsprávca dane uznesením (bolo to rozhodnutie č. 602/321/17620/2010/Dub) zo dňa 11. februára 2010,\nžalobcovi doručeným dňa 22. februára 2010 prerušil daňovú kontrolu z dôvodov medzinárodnej výmeny\ninformácie. Žalobca podal podnet na prešetrenie postupu správcu dane pri výkone daňovej kontroly,\npričom žiadosťou doručenou Daňovému riaditeľstvu SR dňa 14. novembra 2011 žiadal o poskytnutie\ninformácií o tejto sťažnosti. Žalovaný k tomu uviedol, že konkrétne kontrola za zdaňovacie obdobie\nfebruár 2009 bola ukončená dňa 5. mája 2010, kedy správca dane vydal Protokol o výsledku zistenia z\ndaňovej kontroly č. 602/321/60984/2010/Dub, ktorý bol splnomocnenému zástupcovi daňového subjektu\ndoručený dňa 28. mája 2010 ako príloha výzvy č. 602/321/60988/2010/Dub zo dňa 5. mája 2010\nna vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie. Protokol bol s daňovým subjektom aj jeho\nsplnomocneným zástupcom prerokovaný dňa 17. júna 2010. Z tohto dôvodu žalovaný k argumentu\nkrajského súdu, že sa nemohol vysporiadať s procesnou námietkou ohľadom údajne prekročenej\ndĺžky daňovej kontroly, pretože v administratívnom spise sa nenachádza výsledok vnútornej kontroly\nvykonanej u správcu dane uviedol, že v čase daňovej kontroly konkrétne za zdaňovacie obdobie február\n2009 žalovaný nenamietal dĺžku daňovej kontroly, podnet na prešetrenie postupu správcu dane nebol\ndaňovým subjektom ešte vznesený, stalo sa tak až dňa 8. februára 2011.\nV žalobou napadnutom rozhodnutí č. 1020502/1/1032231/2012/5062-r sa žalovaný námietkou žalobcu\no dĺžke daňovej kontroly zaoberal, na str. 3 odôvodnenia citovaného rozhodnutia je uvedená doba\ntrvania daňovej kontroly. Daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného\nodpočtu za zdaňovacie obdobie február 2009 začala dňa 9. júna 2009 spísaním zápisnice o začatí\ndaňovej kontroly č. 602/321/55498/2009/Dub zo dňa 9. júna 2009 s konateľom spoločnosti TexPress Slovakia, s.r.o., Bratislava. Lehota na výkon daňovej kontroly bola z dôvodu neukončeného\npreverovania oprávnenosti uplatneného odpočítania dane orgánom nadriadeným správcovi dane Daňovým riaditeľstvom SR, pracoviskom Bratislava predlžená do 8. júna 2010, čo bolo daňovému\nsubjektu oznámené Upovedomením č. 602/321/110679/2009/Dub, doručeným daňovému subjektu dňa\n22. októbra 2009. Rozhodnutím o prerušení daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie\nobdobie február 2009 č. 602/321/17620/2010/Dub zo dňa 11. februára 2010 bola kontrola prerušená,\nrozhodnutie bolo daňovému subjektu doručené dňa 22. februára 2010. Správca dane v kontrole\npokračoval odo dňa 15. apríla 2010, čo oznámil splnomocnenému zástupcovi daňového subjektu\noznámením č. 602/321/56797/2010/Dub zo dňa 28. apríla 2010, ktoré bolo doručené dňa 28. mája 2010.\nProtokol o výsledku zistenia z daňovej kontroly č. 602/321/60984/2010/Dub bol s daňovým subjektom\nprerokovaný dňa 17. júna 2010. Výkon kontroly trval 322 dní.\nKrajský súd tiež na str. 4 v štvrtom odseku argumentoval, že v odpovedi zo dňa 14. decembra 2011\nDaňové riaditeľstvo SR, odbor vnútornej kontroly oznámilo žalobcovi, že o konkrétnych zisteniach ho\nnemôže informovať a že zmätočne uvádza, že konanie o kontrole v štátnej správe nie je daňovým\nkonaním a skutočnosti v ňom zistené nie je možné podriadiť režimu daňového tajomstva podľa ZSDP.\nŽalovaný k tomu uviedol, že v odvolacom konaní, kedy žalobca predložil citovaný dokument, sa s listom\noboznámil, a vyplynulo mu z neho, že Daňové riaditeľstvo SR, odbor vnútornej kontroly odôvodňuje, z\nakých dôvodov neoboznamuje vtedy daňový subjekt, teraz žalobcu, s konkrétnymi zisteniami. Definuje,\nčo je v zmysle § 23 zákona o správe daní a poplatkov daňovým tajomstvom, a v nasledujúcom odseku,\nktorý už krajský súd neuviedol v rozsudku sp. zn. 6S/12/2012, oznámil žalobcovi, že podľa § 5 zákona\nč. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám má právo byť informovaný o veciach, ktoré nie sú\ndaňovým (resp. bankovým a iným) tajomstvom, teda, nakoľko zistenia získané v súvislosti s daňovým\nkonaním sú v zmysle § 23 zákona o správe daní a poplatkov daňovým tajomstvom, nemôže byt' s\nkonkrétnosťami oboznámený. Žalovanému sa takéto odvolanie zdalo logické, vyplývajúce z citovaných\nustanovení zákona o správe daní a poplatkov a zákona o slobodnom prístupe k informáciám.\nKrajský súd v rozsudku na str. 5, v druhom odseku, poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.\nzn. 4Sžf 16/2010 z 18. októbra 2010, v rámci ktorého NS SR poukazuje aj na konkrétne rozhodnutia\nESD a cituje: „uplatnenie nároku na odpočet dane na vstupe u osôb povinných k dani, ktorých plnenia\n\nboli v rámci reťazca poskytnuté s úmyslom dopustiť sa podvodu, alebo pokiaľ ich plnenia nasledovali v\ndodávateľskom reťazci, kedy tieto osoby o podvodnom konaní nevedeli, alebo nemohli vedieť, nemôže\nbyt' týmto osobám odopretý“. K tomuto bodu žalovaný uviedol, že pokiaľ sa žalobca v odvolacom konaní,\nalebo v súdnom konaní odvolával na niektoré rozsudky Najvyššieho súdu SR, či Európskeho súdneho\ndvora, bolo jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňových transakcií má prvky\nniektorého zo zmieňovaných rozsudkov, a nielen uvádzať právne závery v týchto rozsudkoch uvedené.\nOdvolací orgán bral tento argument žalobcu pri rozhodovaní v odvolacom konaní do úvahy, aj keď nie\nje vyslovene v odôvodnení zmienený ako rozsudok so svojou značkou. Žalovaný sa nemohol stotožniť\ns názorom, že sa jedná o totožný prípad v citovanom rozsudku, konkrétne s časťou vety, cit.: „nárok\nna odpočet dane nemôže byt' odopretý, kedy tieto osoby o podvodnom konaní nevedeli, alebo nemohli\nvedieť“. Správca dane vykonával daňové kontroly u žalobcu niekoľko rokov, počas ktorých žalobca\ndeklaroval nákup a predaj tovaru, predaj vždy do Maďarskej republiky, trom rôznym firmám, ktoré ale\nmali tú istú, totožnú adresu sídla v Budapešti. Správca dane žiadal opakovane maďarskú daňovú správu\no potvrdenie uskutočnenia obchodných prípadov, nadobudnutie tovaru jednou z troch deklarovaných\nmaďarských spoločností. Ani v jednom prípade šetrenie maďarskej daňovej správy nebolo úspešné.\nMaďarské spoločnosti deklarujú sídlo v Budapešti na rovnakej adrese, je v paneláku, v byte na 8.\nposchodí, s konateľmi ani jednej zo spoločností sa maďarskej finančnej správe nepodarilo skontaktovať'\na to napriek zasielaným výzvam, nepodávali daňové priznania a nedeklarovali nadobudnutie tovaru\nzo Slovenska. Teda skutočné usadenie a vykonávanie ekonomickej činnosti v Maďarskej republike sa\nnepotvrdilo.\nŽalobca bol o týchto skutočnostiach pravidelne správcom dane informovaný, veď na tom základe mu\nnebolo odpočítanie dane správcom dane zo štátneho rozpočtu SR realizované. Z tohto dôvodu tak\nsprávca dane, ako aj odvolací orgán dospel k záveru, že v obchodných prípadoch žalobcu nie je možné\nsa stotožniť s citáciou, že žalobca je osoba, o ktorej sa jedná v predmetnom rozsudku, cit.: „osoby o\npodvodnom konaní nevedeli, alebo nemohli vedieť“. Žalobca vedel niekoľko rokov, že jeho odberatelia\ns maďarskou daňovou správou nespolupracujú, povinnosti vyplývajúce z daňových zákonov si neplnia.\nŽalovaný uviedol, že na zamedzenie rozdielneho výkladu ustanovení dane z pridanej hodnoty každého\nčlenského štátu Európskej únie slúžia rozsudky ESD, pričom poukázal najmä na rozsudky vo veci\nC-409/04 T. a C-184/05 T., podľa ktorých boj proti daňovým podvodom odôvodňuje v niektorých\nprípadoch vysoké nároky na povinnosti dodávateľa. Od dodávateľa môžu byť požadované všetky\núnosné opatrenia, ktorými sám zabezpečí, aby sa nemohol dopustiť daňového podvodu. Pri zdaňovaní\ndodávateľa je okrem iného rozhodujúce, či urobil všetky dostupné a primerané opatrenia. Potvrdenie o\nnadobudnutí od dodávateľa nie je dôkazom o intrakomunitárnom dodaní tovaru. Žalovaný poukázal aj na\nrozsudok ESD vo veci C-73/06 P., podľa ktorého ak vyplynie zo žiadosti zaslanej v rámci medzinárodnej\nadministratívnej spolupráce, že adresa uvedená v osvedčení o dani pre zdaniteľnú osobu nezodpovedá\nsídlu ekonomickej činnosti, je daňová správa oprávnená považovať podnik za fiktívny a vyvodiť' z toho\nnáležité daňové dôsledky.\nÚčelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými\nhmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov\npreto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje\npovinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon\no správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných\nskutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.\nŽalovaný ďalej poukázal na ustanovenia § 29 ods.1, 2, 4, 8 zákona o správe daní a poplatkov a § 43\nods. 1, 5 zákona o DPH, ktoré citoval. Uviedol, že z § 43 ods. 5 zákona o DPH vyplýva, že platiteľ dane\nje povinný preukázať splnenie podmienok podľa odsekov 1 až 4, a zároveň dodanie tovaru. Požiadavky\nna oslobodenie dodávky tovaru v rámci spoločenstva (z členského štátu predávajúceho do členského\nštátu nadobúdateľa) vyplývajú zo Šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení\nprávnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej\nhodnoty: jednotný základ jej stanovenia (ďalej v texte rozsudku len „Šiesta smernica“).\nPodľa článku 28c A písm. a/ prvý odsek Šiestej smernice bez toho, aby boli dotknuté iné ustanovenia\nspoločenstva a za podmienok, ktoré samy stanovia na tento účel pre zabezpečenie správnej a\n\njednoduchej aplikácie výnimiek, uvedených ďalej v texte ako aj na zabránenie akémukoľvek úniku,\nvyhýbaniu sa či zneužitiu, členské štáty oslobodia:\na) dodávky tovaru, ako sú definované v článku 5 a 28a (5) a), expedovaného a transportovaného\nprostredníctvom alebo v mene dodávateľa alebo osoby nadobúdajúcej tovar mimo územia, referovaného\nv článku 3, ale v rámci spoločenstva, ktorý je dodaný pre inú zdaniteľnú osobu alebo nezdaniteľnú\nprávnickú osobu, pôsobiacu ako osoba v členskom štáte inom ako je ten, ktorý je odchodovým štátom\npre expedovanie alebo transport tovaru.\nVýkladom tohto článku sa zaoberal ESD v rozsudku zo dňa 27. septembra 2007 vo veci C- 409/04\nT. plc a i. kde v bode l judikoval, že článok 28a ods. 3 prvý pododsek a článok 28c A písm. a/ prvý\nodsek Šiestej smernice sa majú vzhľadom na pojem \"odoslaný\" uvedený v týchto dvoch ustanoveniach\nvykladať v tom zmysle, že k nadobudnutiu tovaru v rámci Spoločenstva a k uplatneniu oslobodenia\ndodávky v rámci Spoločenstva od dane dôjde len vtedy, keď právo nakladať s tovarom ako vlastník\nprejde na nadobúdateľa a keď dodávateľ preukáže, že tento tovar bol odoslaný alebo prepravený do\niného členského štátu a v dôsledku tohto vývozu alebo tejto prepravy fyzicky opustil územie členského\nštátu dodania.\nZ uvedeného vyplýva, že ak sa jedná o odoslanie tovaru pri oslobodení od DPH, je nevyhnutné v\ndaňovom konaní preskúmať naplnenie dvoch podmienok, a to prechod práva nakladať s tovarom ako\nvlastník na nadobúdateľa a zároveň fyzický pohyb tovaru. V zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe daní\na poplatkov, dôkazné bremeno patrí v daňovom konaní daňovému subjektu.\nOdvolací orgán - žalovaný sa nemohol stotožniť stvrdením žalobcu v odvolaní, že dostatočne preukázal\nskutočnosti, ktoré odôvodňujú oslobodenie predmetnej dodávky tovaru od DPH. V ustanovení § 43\nods. 5 zákona o DPH sa príkladmo uvádza zoznam dokladov, ktorými možno dodanie tovaru do iného\nčlenského štátu preukázať. Zároveň však je potrebné poukázať na skutočnosť, že pre toto preukázanie\nnestačí iba jeho formálne, deklaratórne zdokladovanie, daňový subjekt preukazuje, že tovar skutočne\nfyzicky opustil územie SR a bol dodaný nadobúdateľovi, na ktorého prešlo právo nakladať s tovarom\nako vlastník, čo žalobca ani v jednom obchodnom prípade nepreukázal, lebo ani jeden ním označených\nnadobúdateľov v Maďarskej republike nedeklaroval, že sa stal vlastníkom žalobcom dodaného tovaru,\nuž vôbec nebol určený čas, kedy prešlo na koho v Maďarskej republike právo nakladať s deklarovaným\ntovarom ako vlastník. Bolo na žalobcovi, aké dôkazné prostriedky na preukázanie týchto skutočností\nzvolí (§ 29 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov), napríklad možno uviesť daňové priznanie, ktoré\nnadobúdateľ podal v členskom štáte určenia, teda v Maďarskej republike, skladové listy nadobúdateľa\na i.\nVzhľadom k skutočnosti, že pri intrakomunitárnom obchode prechod tovarov cez hranice jednotlivých\nštátov nie je monitorovaný, nie je možné vylúčiť riziko daňových podvodov, preto nie je v rozpore s\nprávom Spoločenstva požadovať, aby dodávateľ prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne\npožadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutočňuje, nebude viesť k jeho účasti na obchode,\nvykazujúcom znaky podvodu.\nNa základe uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu\nsprávneho orgánu v rozsahu a dôvodov uvedených v žalobe, v prípade, že dôjde k záveru, že\nrozhodnutie správneho orgánu vychádzalo zo správneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového\nstavu je dostačujúce a napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných\ndôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci a rozsudok nie je v súlade so zákonom, napadnutý rozsudok zmenil a žalobu\nžalobcu zamietol a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal alebo s poukazom na vyššie uplatnenú\nargumentáciu navrhol, aby odvolací súd napadnutý prvostupňový rozsudok zrušil a vec mu vrátil na\nďalšie konanie.\nIII.\nŽalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok\nsúdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.\n\nIV.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.)\npreskúmal rozsudok krajského súdu podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal odvolanie žalovaného bez\nnariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a § 250ja ods. 2 O.s.p., a dospel k záveru, že rozsudok\nje potrebné zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátiť súdu prvého\nstupňa na ďalšie konanie, a to pre závažné procesné pochybenie spočívajúce v jeho nedostatočnom\nodôvodnení.\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\npostupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo\npovinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené\nzáujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 O.s.p.).\nPodľa § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy (t. j. druhej hlavy piatej časti) sa postupuje\nv prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená\nrozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia\na postupu.\nPre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej,\ntretej a štvrtej časti tohto zákona (§ 246c ods. 1 vety prvej O.s.p.).\nSúčasťou práva na súdnu ochranu a na spravodlivý proces je nepochybne aj právo na riadne\nodôvodnenie súdneho verdiktu, ktoré je aj zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny. Je\npredpokladom toho, aby strany mohli účinne uplatňovať právo na opravné prostriedky. Napokon je\npredpokladom kontroly výkonu spravodlivosti zo strany verejnosti.\nV odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa\nvo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí,\nktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa\npri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd\ndbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé (§ 157 ods. 2 O.s.p.).\nCitované zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie súdu musí obsahovať dostatočné\ndôvody, na základe ktorých je založené.\nSúčasťou práva na riadne odôvodnenie je aj to, aby sa súd riadne vysporiadal so všetkými relevantnými\nnámietkami účastníka konania. Nedostatočné vysporiadanie sa s námietkami účastníka konania\nspôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia.\nZ obsahu žaloby je zrejmé, že žalobca, namietal, že k ukráteniu na jeho právach došlo zo strany správcu\ndane, ako aj žalovaného porušením ustanovení zákona č. 511/1992 Zb. ako aj ustanovení zákona č.\n222/2004, ktoré špecifikoval nasledovne:\n1/ § 79 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z. tým, že nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie február 2009\nmu nebol vrátený do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie po zdaňovacom\nobdobí, v ktorom nadmerný odpočet vznikol,\n\n2/ § 15 ods. 5 písm. f/ zák. č. 511/1992 Zb. - porušením práva pred vydaním protokolu oboznámiť žalobcu\ns kontrolnými zisteniami a vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich\nzistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim,\n3/ § 15 ods. 11 písm. h/ zák. č. 511/1992 Zb., tým, že správca dane neuviedol v protokole č.\n602/321/60984/2010/Dub z 5. mája 2010 preukázané kontrolné zistenia viažuce sa na medzinárodné\ndožiadanie vykonané správcom dane za február 2009,\n4/ § 15 ods. 17 zák. č. 511/1992 Zb. - porušením zákonom ustanovených lehôt na vykonanie daňovej\nkontroly,\n5/ § 30a zák. č. 511/1992 Zb. svojou nečinnosťou v daňovom konaní tým, že správca dane nereagoval,\nsprával sa pasívne, resp. nevydal rozhodnutie,\n5/ § 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. - porušením zákonných ustanovení o dokazovaní.\nPosudzujúc obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku, odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd\nsa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal v podstate len s námietkou týkajúcou sa lehoty na vykonanie\ndaňovej kontroly, pričom ani tu nepostupoval dôsledne, keď nereagoval na argumentáciu žalovaného,\npričom ostatné námietky prvostupňový súd nechal úplne bez povšimnutia.\nPokiaľ teda v posudzovanej veci krajský súd nepreskúmal komplexne námietky žalobcu, podľa\nnázoru odvolacieho súdu postupoval nedôsledne, čím postihol napadnutý rozsudok znakom\nnepreskúmateľnosti odvolacím súdom, pričom uvedeným postupom bolo porušené právo účastníkov na\nspravodlivý a riadny súdny proces, ako aj zásada spravodlivého procesu podľa čl. 46 ods.1 a čl. 38 ods. 2\nListiny základných práv a slobôd. Ústavný súd SR už vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na\nspravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom\nsúdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (IV. ÚS 115/03).\nV správnom súdnictve je súd viazaný žalobou vymedzeným rozsahom a dôvodmi preskúmania\nzákonnosti napadnutého rozhodnutia, čomu zodpovedá povinnosť súdu rozhodnúť o všetkých bodoch\nžaloby a v odôvodnení sa s nimi vysporiadať.\nZa stavu, že sa súd prvého stupňa nevysporiadal dôsledne so žalobnými námietkami, resp. s niektorými\nnámietkami vôbec, odvolací súd nemohol reagovať na odvolacie dôvody protistrany, t. j. žalovaného,\nktoré uplatnil v odvolaní.\nVzhľadom na uvedené skutočnosti, odvolaciemu súdu neostávalo nič iné ako skonštatovať, že\nodôvodnenie napadnutého prvostupňového rozsudku je za účelom posúdenia opodstatnenosti\nodvolacích dôvodov nepreskúmateľné.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. f)\nO.s.p. v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods.\n2 O.s.p.), a to bez toho, aby sa zaoberal hmotnoprávnou stránkou odvolania.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky zároveň považuje za potrebné dodať, že napriek apelačnému\nopravnému systému, ktorý sa v správnom súdnictve v Slovenskej republike v zmysle príslušnej právnej\núpravy uplatňuje, primárne preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu krajský\nsúd ako súd prvého stupňa. Úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolacieho je\npreskúmavať vecnú správnosť prvostupňových rozhodnutí a nie nahrádzať prieskumnú činnosť súdu\nprvého stupňa vrátane odôvodňovania rozhodnutia.\n\nV ďalšom konaní bude preto povinnosťou prvostupňového súdu opätovne dôsledne preskúmať\npostupom podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku zákonnosť postupu\na rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, prejednať vec v medziach podanej žaloby, odstrániť\nvytýkané nedostatky, zrozumiteľne sa vysporiadať so žalobnými námietkami žalobcu, vrátane odvolacích\nnámietok žalovaného, znovu o nej rozhodnúť a svoje rozhodnutie aj riadne a presvedčivo odôvodniť.\nV novom rozhodnutí rozhodne krajský súd zároveň i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224\nods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p.).\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednohlasne (§ 3 ods. 9 veta tretia\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}