{"guid": "33a7a9c1-09c9-4c8e-9aa4-92dec7485bd4:892962f8-9249-46ce-9089-cd127fa1de38", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:1012201456.1", "spisova_znacka": "3Sžo/44/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžo/44/2013 z 14. 1. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 14. januára 2014, sp. zn. 3Sžo/44/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:1012201456.1", "identifikacne_cislo": "1012201456", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Zemková", "datum_vydania": "2014-01-14", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-16.odsek-3.pismeno-b", "nazov": "§ 16 ods. 3 písm. b) zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-16.odsek-3.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-16"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/308#paragraf-16"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/892962f8-9249-46ce-9089-cd127fa1de38", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:1012201456.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:1012201456.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:1012201456.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n3Sžo/44/2013\n1012201456\n14. 01. 2014\nJUDr. Jana Zemková\nECLI:SK:NSSR:2014:1012201456.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Zemkovej\nPhD. a zo sudcov JUDr. Ivana Rumanu a JUDr. Gabriely Gerdovej v právnej veci žalobcu: MAC TV,\ns.r.o., Brečtanova 1, Bratislava, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou Bugala - Ďurček, s.r.o.,\nDrotárska cesta 102, Bratislava, proti žalovanému: Rada pre vysielanie a retransmisiu, Dobrovičova 8,\nBratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. RL/35/2012 zo dňa 24. apríla 2012,\nkonajúc o odvolaní žalobcu proti Krajskému súdu v Bratislave č. k. 1S/188/2012-75 zo dňa 13. júna\n2013, jednomyseľne\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/188/2012-75 zo dňa\n13. júna 2013 p o t v r d z u j e.\nŽalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nI.\nNapadnutým rozsudkom krajský súd zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania\nzákonnosti rozhodnutia žalovaného č. RL/35/2012 zo dňa 24. apríla 2012, ktorým bola žalobcovi uložená\npodľa § 64 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č.\n195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení účinnom k 07.12.2010 (ďalej len zákon č. 308/2000 Z.z)\nsankcia - upozornenie na porušenie zákona\nza to, že porušil povinnosť ustanovenú v § 16 ods. 3 písm. b) zákona č. 308/2000 Z.z. tým, že na\nprogramovej službe JOJ v programe Noviny odvysielal dňa 5.12.2011 cca o 19,30 hod. príspevok s\nnázvom „Českí lekári nekomentujú- L. B. ich prirovnal k okupantom“, v ktorom došlo k nezabezpečeniu\nobjektívnosti a nestrannosti.\nKrajský súd rozsudok odôvodnil tým, že žalovaný dostatočne zistil skutkový stav a správne aplikoval\nrelevantné ustanovenie zákona, pričom rozhodnutie žalovaného nevykazuje žiadne formálne ani logické\nnedostatky, spĺňa teda všetky náležitosti uvedené\nv § 47 správneho poriadku a je zároveň riadne a dostatočne odôvodnené. Keďže krajský súd konštatoval,\nže žalobca nebol na svojich právach ukrátený predmetným rozhodnutím ani postupom správneho orgánu\na námietky žalobcu neodôvodňovali zrušenie predmetného rozhodnutia, rozhodol tak, že podľa § 250j\nods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) žalobu zamietol.\n\nII.\nProti rozsudku krajského súdu podal žalobca odvolanie včas a navrhol, aby odvolací súd napadnuté\nrozhodnutie zmenil tak, že zruší rozhodnutie Rady a vráti jej vec na ďalšie konanie alebo tak, že\nnapadnuté rozhodnutie zruší a vráti vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Zároveň si žalobca\nuplatnil náhradu trov konania v celkovej výške 713,42 €.\nV dôvodoch podaného odvolania uviedol, že prvostupňový súd síce konštatoval, že boli naplnené znaky\npokračovacieho správneho deliktu, ale zároveň neuznal žalobcovu námietku ako dôvodnú, pričom svoj\nzáver súd ďalej nijako nezdôvodnil, nepodložil ho dostupnou judikatúrou ani vlastnou argumentáciu,\nčo je podľa žalobcu ústavne neudržateľné. Prvostupňový súd sa plne stotožnil s názorom žalovanej,\npodľa ktorej každý skutok predstavoval samostatný skutok a nie čiastkový. V tejto súvislosti však\nnie je žalobcovi zrejmé s akým názorom sa súd stotožnil, keďže v napadnutom rozhodnutí žalovanej\nnie je nijakým spôsobom vyjadrený názor žalovanej k tomuto žalobnému dôvodu. Žalobca považuje\nrozhodnutie prvostupňového súdu za zásah do práv žalobcu na spravodlivé súdne konanie a zároveň\nodňatie možnosti konať pred súdom.\nĎalším žalobným dôvodom žalobca namietal skutočnosť, že prvostupňový súd nesprávne posúdil\nsituáciu neposkytnutia priestoru na vyjadrenie p. B., keďže podľa súdu nie je v rozpore s právom žalobcu\nna slobodu prejavu. Žalobca poukázal na Nález Ústavného súdu SR (ďalej len ÚS) sp. zn. PL ÚS 15/1998\nzo dňa 11. marca 1999, v ktorom ÚS mal konštatovať, že „je úlohou štátu a to výlučne demonopolizácie\nmasmédií zvyšovať pravdepodobnosť, že verejnosť bude prijímať objektívne, pravdivé a nestranné\ninformácie, pričom túto úlohu nie je možné previesť na orgán štátu, ktorý bude o pravdivosti, objektívnosti\na nestrannosti informácií rozhodovať a ani na žalobcu, ako zástupcu masmédií, ktorého úlohou s právom\nje šíriť informácie, akéhokoľvek druhu a kvality.“ Žalobca uviedol, že závery prvostupňového súdu sú\nabsolútne nezlučiteľné s právom na šírenie informácií a sú v praxi nezrealizovateľné.\nŽalobca poukázal v odvolaní aj na to, že mu žalovaná uložila sankciu za neuvedenie zdroja svojich\ninformácií, pričom podľa žalobcu je ochrana zdroja informácií úplne základným kameňom práva na\ninformácie a práva na slobodu prejavu. Bez zabezpečenia ochrany novinárskych zdrojov by nebolo\nmožné zabezpečiť právo na informácie, keďže zdroje by sa „báli“ poskytovať informácie z dôvodu\nodhalenia ich identity.\nNa záver žalobca uviedol, že prvostupňový súd sa vôbec nezaoberal žalobným dôvodom, ktorým\nžalobca namietal, že dôkazy použité v neprospech žalobcu neboli získané nezákonne na základe\nštátneho donútenia v rozpore s právom žalobcu neobviňovať seba samého, pričom o získaní a\noboznámení sa s týmto dôkazom žalovaný nespísal žiadnu zápisnicu. Vyhotovenie zápisnice má pri\njedinom dôkaze pre žalobcu veľký význam, nakoľko je zo zápisnice možné zistiť miesto, čas, označenie\na popis priebehu vykonania predmetného úkonu a tiež identifikáciu prítomných osôb. V súvislosti s\ntouto námietkou sa žalobca zameral tiež na to, že prvostupňový súd opomenul riešiť skutočnosť, či je\njediný dôkaz dostatočný na zistenie skutkového stavu a zároveň žalovaná ani súd neposkytli žalobcovi\nmožnosť na doplnenie dôkazov, čím podľa žalobcu opätovne zasiahli do práva žalobcu na spravodlivé\nsúdne konanie a odňali mu možnosť konať pred súdom.\nIII.\nŽalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky\nnapadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k 1S/188/2012-75 zo dňa 13. júna 2013 potvrdil.\nPodľa ustanovenia § 16 ods. 3 písm. b) zákona č. 308/2000 Z.z., je vysielateľ povinný zabezpečiť\nobjektívnosť a nestrannosť spravodajských programov a politicko-publicistických programov, názory\na hodnotiace komentáre musia byť oddelené od informácií spravodajského charakteru. Žalovaná\nuviedla, že pojmy objektívnosť, nestrannosť, názory a hodnotiace komentáre nie sú v zákone bližšie\nšpecifikované alebo definované, a teda spadajú do kategórie neurčitých pojmov. Pre neurčité pojmy platí\n\nzásada, že je vo výlučnej kompetencii správneho orgánu v procese aplikácie práva, aby vymedzil ich\nobsah. Za hlavné kritériá objektivity spravodajských príspevkov sa vo všeobecnosti považujú pravdivosť,\nrelevancia, transparentnosť, presnosť, vecnosť, vyváženosť, rôznorodosť, aktuálnosť, zrozumiteľnosť,\nosvojenie si pozície odstupu a neutrality vo vzťahu k predmetu spravodajstva, absencia stránenia.\nŽalovaný uviedol, že nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že prvostupňový súd konštatoval naplnenie\nznakov pokračujúceho správneho deliktu, ale že bola naplnená skutková podstata toho istého\nsprávneho deliktu, avšak nebolo možné posudzovať tento skutok ako jeden. Žalovaná poukázala v\ntejto súvislosti na rozsudok NS SR vo veci sp. zn. 3Sž/41/2011 (str. 5), v ktorom NS SR nepovažoval\nodvysielanie programov Teleráno, v ktorých došlo k porušeniu povinnosti podľa § 38 ods. 4 zákona č.\n308/2004 Z.z., za pokračujúci správny delikt, nakoľko medzi jednotlivými skutkami nebola: „dostatočná\nrovnorodosť skutkových dejov“ a nebola daná „objektívna súvislosť v spôsobe ich spáchania,“ pričom\n„posúdenie určitého konania, či napĺňa znaky správneho deliktu... uskutočňuje odporca (žalovaná)\nsprávnou úvahou, preto musí posúdiť všetky okolnosti daného prípadu, teda každý prípad posudzovať\nindividuálne.“ Žalovaná uviedla, že v predmetnom prípade bolo problematické nesprostredkovanie\nvyjadrenia M. B. k údajnému navodeniu stavu verejného ohrozenia, príp. spáchaniu trestného činu\nvydierania v súvislosti s výzvami adresovanými lekárom, aby opustili svojich pacientov a uvádzanie\nnetransparentných informácií, pričom ďalšie dva prípady, ktoré žalobca považoval za čiastkové útoky\npokračujúceho správneho deliktu boli problematické v iných pochybeniach. Žalovaná z tohto dôvodu\nnenašla prepojenie z hľadiska spôsobu spáchania jednotlivých protiprávnych konaní.\nŽalobca sa snaží účelovo navodiť dojem, že žalovaný neoprávnene zasiahol do jeho ústavného práva\nna slobodu prejavu a obmedzil ho v jeho práve slobodne šíriť informácie. Sloboda prejavu však nie\nje absolútna a aj v demokratickej spoločnosti má svoje limity. Z Ústavy Slovenskej republiky vyplýva,\nže slobodu prejavu možno obmedziť iba zákonom. Žalobca tým, že neposkytol priestor a ani iným\nspôsobom nesprostredkoval vyjadrenie M. B. v príspevku, porušil ustanovenie § 16 ods. 3 písm. b/\nzákona č. 308/2000 Z.z., ktoré obmedzuje právo na slobodu prejavu v spravodajských a politickopublicistických programoch, a to tak, že vysielateľ je povinný zabezpečiť objektívnosť týchto programov.\nNález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 15/1998, na ktorý poukázal žalobca, sa v relevantnej časti týkal\nobmedzenia práva verejnosti na informácie, nie obmedzenia slobody prejavu. Štát nemá obmedzovať\nprávo verejnosti na informácie tým, že si uzurpuje právo povoliť poskytovanie len tých informácií, ktoré\nvyhodnotí ako pravdivé. Týmto svojím nálezom však ústavný súd nevylúčil obmedzenie slobody prejavu\nza účelom zachovania práva verejnosti na informácie. Ak v spravodajskom programe vysielateľ informuje\njednostranne a netransparentne, tak v demokratickej spoločnosti vznikne naliehavá spoločenská\npotreba na zásah do slobody prejavu, majúca svoj základ v potrebe presných a vyvážených informácií. V\ntejto súvislosti žalovaný poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/80/2011, ktorý bol\npotvrdený rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3Sžo/33/2012, v ktorom súd konštatoval, že aj vyjadrenie\ntypu „bez komentára“ je vyjadrením dotknutej osoby. Snaha získať vyjadrenie dotknutých osôb musí byť\njasná z obsahu vysielania.\nŽalovaná posúdila žalobný dôvod neuvedenie zdroja informácií za irelevantný argument, nakoľko\ntransparentnosť vo vysielaní spravodajských programov má zabezpečiť informovanosť recipientov o\nrelevancii sprostredkúvaných informácií. Sám žalobca vo vysielaní uviedol, že väčšina informácií je\nderivatívnych, čiže informácie získané od iných subjektov napr. štátnych orgánov. V predmetnom\nodvysielanom príspevku bol uvedený štatistický údaj („LOZ odsudzuje viac ako 80% ľudí...“) bez toho,\naby bolo zrejmé odkiaľ tento údaj pochádza, či je výsledkom seriózneho prieskumu alebo či je vymyslený.\nPri argumentácií na žalobný dôvod, v ktorom žalobca namietal zákonnosť získania jediného dôkazu,\nžalovaná odkazuje na viaceré rozhodnutia Krajského súdu, Najvyššieho súdu SR (ďalej len „NS SR“)\naj Ústavný súd SR (ďalej len „ÚS SR“), v ktorých súdy opakovane judikovali, že vyžiadanie záznamov\nvysielania Radou, resp. povinnosť doručiť ich, a ich použitie ako podkladu pre rozhodnutie Rady nie je\nv rozpore s privilégiom neobviňovať seba samého, ktoré je obsiahnuté v práve na spravodlivý súdny\nproces. Konkrétne v rozsudku NS SR vo veci sp. zn. 4Sž/19/2012, NS SR uviedol: „Pokiaľ ide o samotnú\nžiadosť o poskytnutie záznamu najvyšší súd k argumentácii navrhovateľa uvádza, že Rada neporušila\nžiadne ustanovenie zákona vyžiadaním si záznamu vysielania a vysielateľ poskytnutím záznamu plnil\n\nna základe požiadavky Rady svoju zákonom uloženú povinnosť... Vyžiadanie si záznamu vysielania ako\njednej z foriem výkonu dohľadu nad dodržiavaním právnych predpisov upravujúcich vysielanie a jeho\npredloženie nie je predložením dôkazu proti sebe, ale poskytnutím informácií o svojej činnosti, s ktorým\npočíta všeobecne záväzný právny predpis,“ ako aj ďalších rozsudkoch NS SR (sp. zn. 8Sž/15/2011,\n2Sž/25/2012). Podobný názor mal aj ÚS SR (sp. zn. IV. ÚS 12/2013-10, 47/2013-26 a II. ÚS 291/2013)\na tiež Európsky súd pre ľudské práva pri sťažnostiach č. 19187/91, č. 38544/97, č. 76574/01.\nS poukazom na argument žalobcu, že nebola spísaná žiadna zápisnica o získaní a oboznámení sa s\njediným dôkazom, sa žalovaná domnieva, že sudcovia prvostupňového súdu sú natoľko fundovaní, aby\nvedeli posúdiť, či v predloženom administratívnom spise chýbajú nejaké dokumenty, resp. či zistený\nskutkový stav zodpovedá predloženým listinám.\nPodľa § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. dala žalovaná priestor žalobcovi vyjadriť sa k podkladu\nrozhodnutia ešte pred vydaním rozhodnutia. Žalobca mal tiež možnosť navrhnúť ďalšie dôkazy na\npodporu svojich tvrdení, čo aj urobil. Zároveň žalovaná v poučení upozornila žalobcu, že ak svoje\nprocesné práva nevyužije, žalovaná rozhodne aj bez jeho stanoviska. Žalovaná súhlasí so žalobcom\nv tom, že zápisnicu o vykonaní dôkazu nemožno stotožňovať s prepisom/popisom skutkového stavu,\nnakoľko tento prepis je len nevyhnutným prejavom zásady písomnosti v správnom konaní.\nIV.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal odvolaním napadnutý\nrozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní žalobcu (§ 246c ods. 1 veta\nprvá O.s.p. v spojení s § 212 ods. 1 O.s.p.), vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods.\n2 veta prvá O.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na\núradnej tabuli súdu a na webovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <http://\nwww.nsud.sk> a rozsudok verejne vyhlásil.\nŽalovaná rozhodnutím č. RL/35/2012 zo dňa 24.04.2012 uložila žalobcovi podľa ustanovenia § 64\nods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. sankciu - upozornenie na porušenie zákona za to, že porušil\npovinnosť ustanovenú v § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z. tým, že dňa 05.12.2011 o cca\n19.30 hod. odvysielal v rámci programovej služby JOJ, v programe Noviny príspevok s názvom „Českí\nlekári nekomentujú - L. B. ich prirovnal k okupantom“, v ktorom neposkytol priestor na vyjadrenie M. B. k\ntvrdeniam, podľa ktorých svojimi výzvami adresovanými lekárom, aby opustili svojich pacientov, mohol\nspôsobiť stav verejného ohrozenia, príp. sa dopustiť trestného činu vydierania a v ktorom neuviedol\nzdroj, z ktorého pochádza informácia o percente nespokojných osôb a tvrdenie, že z členov Lekárskeho\nodborového združenia sa stali obyčajní kriminálnici a informáciu o tom, ktorí právnici hodnotia konanie\nM. B. ako trestný čin vydierania, čím nebola zabezpečená objektívnosť a nestrannosť tohto programu.\nSpornou zostala skutočnosť, či odvysielaný príspevok v rámci spravodajského programu bol objektívny\na nestranný, či názory a hodnotiace komentáre boli oddelené od informácií spravodajského charakteru,\na teda či vysielateľ zabezpečil povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 16 ods. 3 písm. b/ zákona\nč. 308/2000 Z.z.\nSenát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa oboznámil s obsahom pripojeného administratívneho\na súdneho spisu, s obsahom napadnutého rozhodnutia žalovaného\nč. RL/35/2012 zo dňa 24.04.2012, ako aj s prepisom predmetného príspevku a s obsahom obrazovozvukového záznamu predmetného príspevku.\nPodľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných\nprostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.\n\nPodľa § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo\nprávnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu,\na žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.\nPodľa § 16 ods. 3 písm. b/, l/ zákona č. 308/2000 Z.z. vysielateľ je povinný:\n- zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajských programov a politickopublicistických\nprogramov; názory a hodnotiace komentáre musia byť oddelené od informácií spravodajského\ncharakteru;\n- uchovávať súvislé záznamy vysielania počas 45 dní odo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej kvalite;\nna vyžiadanie rady poskytne vysielateľ záznam vysielania na zvyčajnom technickom nosiči, ktorého druh\nurčí rada v licencii po dohode s vysielateľom;\nPodľa čl. 7 ods. 3 Európskeho dohovoru o cezhraničnej televízii Prevádzkovateľ vysielania je povinný\nzabezpečiť, aby spravodajské relácie objektívne uvádzali fakty a udalosti a podporovali slobodné\nutváranie názorov.\nPodľa § 64 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo\nosobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie:\na) upozornenie na porušenie zákona,\nb) odvysielanie oznamu o porušení zákona,\nc) pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti,\nd) pokutu,\ne) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.\nPodľa § 4 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. poslaním Rady je presadzovať záujmy verejnosti pri\nuplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a\nvzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych\nmediálnych služieb na požiadanie.\nPodľa § 4 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z. Rada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských\nreláciách vysielateľov, ktorí vysielajú na základe zákona alebo na základe licencie podľa tohto zákona.\nDohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie\naudiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania,\nretransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom\ntýmto zákonom.\nÚčelom ustanovenia § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z. je vytvorenie objektívneho priestoru\npre pluralitu názorov o otázkach, ktoré sú predmetom verejného záujmu a zároveň zamedzenie\nzneužitia vysielacieho času v spravodajských a politicko-publicistických programoch na prezentovanie\njednostranne zameraných informácií. Je zrejmé, že mediálna prezentácia názorov len jednej názorovej\nskupiny je v demokratickej spoločnosti nežiaducim javom, čo vyplýva aj z rozhodovacej činnosti\nEurópskeho súdu pre ľudské práva. Ten vo svojej judikatúre vyslovil názor, že médiá zohrávajú podstatnú\núlohu v demokratickej spoločnosti. Pasívnym recipientom informácií, občanom, musí byť umožnené\nprijímať rozmanité informácie, aby si spomedzi nich mohli vybrať a utvoriť si pre danú otázku svoj\nvlastný názor, pričom práve pluralita myšlienok a informácií je to, čo robí demokratickú spoločnosť\ndemokratickou (CASE OF ÇETIN AND OTHERS v. TURKEY, Applications nos. 40153/98 and 40160/98,\nbod č. 64).\n\nPojmy objektívnosť a nestrannosť sú pružnými právnymi pojmami, ktoré nie je možné presne právne\ndefinovať, ich obsah sa môže meniť, býva podmienený okolnosťami prípadu, na ktorý sa aplikuje právna\nnorma. Tieto pojmy nie je možné explicitne definovať pre otvorený okruh prípadov, keďže jednotlivé\ninformácie a vyjadrenia je nutné vnímať v kontexte ich použitia, a to aj s prihliadnutím na osoby, ktoré\ndostanú v konkrétnom príspevku priestor na vyjadrenie. Žalovaná ich interpretovala v napadnutom\nrozhodnutí. Žalovaná má v zmysle § 64 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. povinnosť upozorniť\nvysielateľa na porušenie zákona. Upozornenie je sankciou preventívneho charakteru a je predpokladom\nuloženia pokuty za druhovo zhodné protiprávne správanie vysielateľa vytýkané v upozornení. Žalovaná\nmusí v upozornení identifikovať, akým konaním vysielateľa došlo k porušeniu povinnosti.\nVzhľadom na zákonné vymedzenie povinností vysielateľa všeobecnými pojmami bolo právom žalovanej\na vlastne aj nevyhnutnosťou zvoliť kritériá pre posudzovanie plnenia základných povinností vysielateľa\na tým naplniť všeobecné zákonné definície konkrétnym obsahom. S ohľadom na obsah pojmov\nobjektívnosť a nestrannosť, žalovaná správne vyhodnotila posudzovaný príspevok ako nespĺňajúci\npožadované atribúty objektívnosti a nestrannosti, keďže nebol poskytnutý priestor na vyjadrenie\ndruhej strane. Žalovaná sa podľa názoru odvolacieho súdu dostatočným spôsobom vysporiadala\ns odôvodnením, že odvysielaný príspevok nebol nestranný, keďže nebol poskytnutý priestor obom\nstranám, preto bolo namieste využiť zákonné obmedzenie slobody prejavu v zmysle\n§ 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z.\nNa obsah spravodajských a politicko-publicistických programov sa kladú vyššie kvalitatívne nároky, ktoré\nspočívajú najmä v objektívnosti a nestrannosti odvysielaných informácií.\nŽalobca v podanom odvolaní uviedol, že recipient si vie vyhodnotiť, či určitá informácia bola alebo\nnebola objektívna a nie je úlohou štátu „uvažovať za ľudí“ a určovať, ktorá informácia je objektívna a\nktorá nie. Senát odvolacieho súdu sa s argumentáciou žalobcu nestotožnil. Predovšetkým poukazuje\nna skutočnosť, že na rozhodnutie recipienta a utvorenie si názoru o veci je nevyhnutné, aby vysielateľ\nzabezpečil sprístupnenie viacerých názorov a nie len poskytnúť obsahovo jednostranné spravodajstvo.\nPožiadavka zákona, aby názory odvysielané v spravodajských programoch boli objektívne a nestranné\nvyplýva aj z čl. 7 ods. 3 Európskeho dohovoru o cezhraničnej televízii, ako aj z Rezolúcie 428 (1970)\nParlamentného zhromaždenia Rady Európy.\nŽalovaná žiadnym spôsobom nezasahuje do techniky ani formy spracovania príspevku, ale len poskytuje\nnávod ako má žalobca dodržiavať povinnosti stanovené § 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z. V\nsúvislosti s vyššie uvedenými skutočnosťami senát odvolacieho súdu dospel k záveru, že v danej veci\nmal žalobca možnosť zabezpečiť nestrannosť spravodajstva a to poskytnutím priestoru na vyjadrenie\np. B..\nZároveň dáva do pozornosti i rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžo/33/2012,\nv ktorom súd okrem iného konštatoval, že aj vyjadrenie typu „bez komentára“ je vyjadrením dotknutej\nosoby. Konečné rozhodnutie, ako zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť vysielaných programov však\nspočíva na vysielateľovi.\nSloboda prejavu patrí k najdôležitejším politickým základným právam, pretože prispieva k názorovej\npluralite v spoločnosti. Dôležité je všetko, čo je ohľadom danej témy zobrazené, odvysielané a v akom\nkontexte a aby boli predkladané informácie objektívne a vyvážené. Spôsob zobrazenia danej témy však\nmusí byť taký, ktorý neznižuje ľudskú dôstojnosť, t.j. snaží sa konkrétne zobrazené osoby za podmienok\ndaných povahou vysielanej informácie, čo možno najviac chrániť.\nK námietke navrhovateľky týkajúcej sa posúdenia skutku, ako pokračujúceho správneho deliktu, senát\nnajvyššieho súdu uvádza, že skutočnosť, že páchateľ porušil tú istú povinnosť nestačí na vyhodnotenie\njeho konania ako pokračujúceho správneho deliktu (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Sž/41/2011).\n\nOdporkyňa použitím správnej úvahy posudzuje všetky protiprávne konania individuálne. O pokračujúci\nsprávny delikt by išlo v prípade ak čiastkové útoky, vedené jednotným zámerom, spojené rovnakým\nalebo podobným spôsobom spáchania časovo spolu súviseli, súvisel by aj ich predmet útoku a naplnili\nby rovnakú skutkovú podstatu. Odporkyňa posúdila, že v danom prípade nebola naplnená podmienka\nobjektívnej súvislosti v spôsobe spáchania protiprávneho konania a ani objektívna súvislosť v čase\na predmete útoku jednotlivých konaní, na ktoré poukázala navrhovateľka. Najvyšší súd sa viackrát\nvo svojej judikatúre vyjadril k analógii trestného práva so správnym trestaním, avšak zatiaľ nie sú\nstanovené jednoznačné podmienky pre použitie analógie trestného práva v administratívnom trestaní.\nVýbor ministrov poskytol dňa 13.02.1991 na 452 stretnutí zástupcov ministrov Odporúčanie Výboru\nministrov č. (91) 1 členským štátom o správnych sankciách, pričom medzi tam uvedenými zásadami\nsa nenachádza žiadna zásada, podľa ktorej by na základe analógie bolo potrebné v správnom konaní\naplikovať pravidlá pre triedenie trestných činov z časového hľadiska, takým spôsobom, ako to požaduje\nnavrhovateľka.\nK námietke žalobcu týkajúcej sa posúdenia, či ide o pokračujúci správny delikt sa senát odvolacieho súdu\nstotožňuje s argumentáciou Rady uvedenou vo vyjadrení k žalobe žalobcu a zároveň aj s rozsudkom\nprvostupňového súdu. V súvislosti s touto námietkou senát najvyššieho súdu odkazuje i na rozsudok NS\nSR vo veci sp. zn. 3Sž/22/2012, v ktorom sa už najvyšší súd zaoberal otázkou posúdenia pokračujúceho\ndeliktu a rovnako sa v ňom vyjadril i k otázke povinnosti vysielateľa predkladať žalovanej záznamy z\nvysielania:\nK námietke navrhovateľky ohľadom postupu odporkyne voči navrhovateľke pri vyžiadaní záznamu\nvysielania senát najvyššieho súdu poukazuje na svoje skoršie rozhodnutia, kde sa už touto námietkou\npodrobne zaoberal. Ide napr. o rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Sž/18/2011 zo dňa 29.03.2012,\nz ktorého vyberá: „Pokiaľ ide o samotnú žiadosť o poskytnutie záznamu najvyšší súd k argumentácii\nnavrhovateľa uvádza, že zákon síce výslovne neupravuje formu a náležitosti tohto úkonu, ale vzhľadom\nna skutočnosť, že v podstate ide o výzvu na splnenie povinnosti vysielateľa uloženej mu zákonom,\npovažuje doterajší spôsob konania Rady za súladný s účelom tohto ustanovenia zákona.\nPožiadavka navrhovateľa na vydávanie samostatných rozhodnutí Rady za účelom vyžiadania záznamu\nvysielania v lehote do 45 dní od vysielania, vzhľadom na zloženie Rady (§ 6 zákona č. 308/2000\nZ.z.), možnú periodicitu jej zasadaní, prípadné námietky vysielateľa proti dôvodom, resp. oprávnenosti\nžiadosti a potrebu rozhodnutia o týchto námietkach, predstavuje zbytočnú formalizáciu postupov, ktorá\nnemá oporu v citovanom zákonnom ustanovení. Preto jej uplatnenie v predmetnej veci prvýkrát ako\nodvolacieho dôvodu, najvyšší súd vychádzajúc jednak z citovaných ustanovení zákona č. 308/2000 Z.z.,\njeho účelu a systematickej súvislosti a jednak z doteraz ustálenej súdnej praxe a judikatúry, vyhodnotil\nako zjavne účelové až špekulatívne.“\nTaktiež aj ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 564/2012 zo dňa 13.11.2012 uviedol: „K\nproblému formy, akou Rada požadovala záznam vysielania od sťažovateľky, ústavný súd uvádza, že\nide o námietku, ktorá nedosahuje ústavnú relevanciu. Ak zákon formálnu podobu procesného úkonu\nsmerujúceho k realizácii kompetencie správneho orgánu nepredpisuje, potom z ústavného hľadiska\nnie je významné, akou formou správny orgán predmetný procesný úkon uskutoční. Dôležitá je len\njeho obsahová stránka tak, aby adresát úkonu bol spôsobilý jednoznačne identifikovať správny orgán\na povinnosť, ktorej splnenie sa od neho očakáva. Sťažovateľka v tomto zmysle žiadne námietky v\nsťažnosti nepredniesla, preto je akceptovateľný spôsob, akým sa najvyšší súd s otázkou formy realizácie\ndotknutého oprávnenia Rady vysporiadal.“\nV súvislosti s námietkou nezákonného procesného postupu a nezákonne získaného dôkazného\nprostriedku senát najvyššieho súdu poukazuje na rímskoprávne pravidlo „nullus videtur dolo facere, qui\niure suo utitur“ (nekoná protiprávne ten, kto využíva svoje práva), podľa ktorého, ak niekto koná v súlade\ns právom, nemožno takéto konanie považovať za protiprávne, nezákonné. Vysielatelia majú v zmysle\n§ 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z.z. povinnosť uchovávať záznamy vysielania počas 45 dní od\nich vysielania a na vyžiadanie ich poskytnúť Rade. Rada má tejto povinnosti zodpovedajúce oprávnenie\npodľa § 5 ods. 1 písm. m/ zákona č. 308/2000 Z.z. žiadať záznamy vysielania od vysielateľov. Je pravdou,\n\nže na administratívne konanie týkajúce sa porušenia zákona č. 308/2000 Z.z. je potrebné aplikovať\nzásady trestného konania, avšak je potrebné uviesť, že Rada postupovala v súlade so zákonom č.\n308/2000 Z.z. a predloženie záznamu vysielania nie je možné považovať za predloženie dôkazu vo\nsvoj neprospech. Predloženie záznamu vysielania predstavuje predloženie informácií, ktoré je vysielateľ\npovinný predložiť podľa zákona č. 308/2000 Z.z., je získaný na základe zákonného splnomocnenia a\npodmienok stanovených pri udelení licencie na vysielanie a preto nie je získaný v rozpore so zákonom.\nSprávny orgán svojím konaním neporušil prezumpciu neviny, keďže v oznámení o začatí predmetného\nsprávneho konania uviedol, že začína správne konanie voči MAC TV, s.r.o., vo veci možného porušenia\n§ 16 ods. 3 písm. b/ zákona č. 308/2000 Z.z.\nK problematike ústavnosti § 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z.z. sa tiež najvyšší súd vyjadril už\nviackrát vo svojich rozhodnutiach, napr. rozhodnutie sp. zn. 8Sž/29/2011 zo dňa 24.07.2012: „Porušenie\nzákazu donucovania k sebaobviňovaniu (nemo tenetur se ipsum accusare) môže podľa ustálenej\njudikatúry ESĽP viesť v určitých prípadoch k porušeniu čl. 6 Dohovoru, avšak v prejednávanej veci\nsa jednalo o splnenie zákonom stanovenej povinnosti, navrhovateľka nekonala ako osoba obvinená\nrespektíve podozrivá zo spáchania správneho deliktu v priebehu konania o správnom delikte.“ Obdobne\naj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Sž/19/2012 zo dňa 30.10.2012: „Záznam vysielania, ktorý si\nodporkyňa v súlade so zákonom vyžiadala, presne a úplne zachytáva skutkový stav, obsah vysielania.\nV čase vyžiadania si záznamu ešte neprebiehalo správne konanie voči vysielateľovi. Vyžiadanie\nsi záznamu vysielania ako jednej z foriem výkonu dohľadu nad dodržiavaním právnych predpisov\nupravujúcich vysielanie a jeho predloženie, nie je predložením dôkazu proti sebe, ale poskytnutím\ninformácií o svojej činnosti, s ktorým počíta všeobecne záväzný právny predpis. Takto získaný záznam,\nktorý sa v správnom konaní môže stať podkladom pre rozhodnutie, nie je možné považovať za\nnezákonný, resp. neprípustný, ako to v podanom odvolaní navodzuje navrhovateľ.“\nPre úplnosť senát najvyššieho súdu poukazuje aj na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2Sž/24/2012\nzo dňa 27.03.2013: „Pokiaľ ide o samotnú žiadosť o poskytnutie záznamu najvyšší súd k argumentácii\nnavrhovateľky uvádza, že Rada neporušila žiadne ustanovenie zákona vyžiadaním si záznamu\nvysielania a vysielateľ poskytnutím záznamu plnil na základe požiadavky Rady svoju zákonom uloženú\npovinnosť vysielateľa. Prevádzkovanie vysielania je licencovanou činnosťou, na ktorú sú kladené\nosobitné požiadavky a predloženie záznamu z vysielania na požiadanie Rady je súčasťou licencie na\nvysielanie a má evidenčný a archivačný charakter. Záznam vysielania, ktorý si odporkyňa v súlade so\nzákonom vyžiadala, presne a úplne zachytáva skutkový stav a obsah vysielania. V čase vyžiadania\nsi záznamu ešte neprebiehalo správne konanie voči vysielateľovi. Vyžiadanie si záznamu vysielania\nako jednej z foriem výkonu dohľadu nad dodržiavaním právnych predpisov upravujúcich vysielanie a\njeho predloženie nie je predložením dôkazu proti sebe, ako sa mylne domnieva navrhovateľka, ale\nposkytnutím informácií o svojej činnosti, s ktorým počíta všeobecne záväzný právny predpis. Takto\nzískaný záznam, ktorý sa v správnom konaní môže stať podkladom pre rozhodnutie, nie je možné\npovažovať za nezákonný, resp. neprípustný, ako to v podanom odvolaní navodzuje navrhovateľka.\nSamotnú existenciu tejto povinnosti nemožno preto vnímať ako rozpornú s čl. 6 Dohovoru, naviac, ide\no predloženie pasívneho záznamu právnickou osobou, ktoré nevykazuje znaky podávania svedectva\nvo svoj neprospech. Najvyšší súd poukazuje v tejto súvislosti na svoju judikatúru, ktorá sa charakterom\nzáznamu vysielania zaoberala (napríklad rozsudky vo veciach 3Sž/23/2012, 5Sž/18/2011, 5Sž/37/2011)\na od ktorej nemá dôvod sa v prejednávanom prípade odchýliť. Námietka navrhovateľky týkajúca sa\npoužitia nezákonne získaného dôkazu je preto podľa názoru najvyššieho súdu neopodstatnená.“\nRovnako je potrebné poukázať i na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP),\npredovšetkým na tie prípady, keď vnútroštátne právo stanovuje povinnosť poskytnúť štátnym orgánom\nurčité informácie, pričom za nerešpektovanie tejto povinnosti hrozí subjektu uloženie sankcie. Podľa\nESĽP právo neobviňovať sám seba nejde až tak ďaleko, aby zahŕňalo napr. právo (nie povinnosť) podať\ndaňové priznanie, aj keď je nesplnenie tejto povinnosti sankcionované, možno si len ťažko predstaviť\núčinné fungovanie daňových systémov v zmluvných krajinách. Privilégium nebyť nútený k vlastnému\nsebaobviňovaniu, nie je podľa ESĽP možné vykladať tak, že ide o poskytnutie určitej imunity pre činy\nmotivované snahou vyhnúť sa sankcionovaniu (bližšie pozri napr. rozsudky Allen proti Spojenému\n\nkráľovstvu zo dňa 10.09.2002; Elomaa proti Fínsku zo dňa 21.04.2009; O´ Halloran a Francis proti\nSpojenému kráľovstvu).\nZ dôvodov uvedených vyššie najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 219 ods. 1 O.s.p.\nv spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. ako vecne správny potvrdil, keď dospel k totožnému záveru\nako krajský súd, že v preskúmavanej veci bol správnym orgánom dostatočne zistený skutkový stav a z\nneho vyvodený správny právny záver. Nebolo preto v súdnom preskúmavacom konaní zistené porušenie\nzákona v postupe a rozhodovaní správneho orgánu.\nO trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods.\n1 O.s.p. a § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý nemal úspech v odvolacom konaní,\nnáhradu trov odvolacieho konania nepriznal.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}