{"guid": "ae883e15-efb4-478c-b04d-822226cb2461:6399b101-ee30-4692-9f76-29f13d6b4816", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:1012201098.1", "spisova_znacka": "2Sžf/60/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/60/2013 z 16. 4. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 16. apríla 2014, sp. zn. 2Sžf/60/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:1012201098.1", "identifikacne_cislo": "1012201098", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Zuzana Singerová", "sudca_id": 248, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-zuzana-singerova-248", "datum_vydania": "2014-04-16", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49", "nazov": "§ 49 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-51", "nazov": "§ 51 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-51", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-51"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2004/222#paragraf-49", "/SK/ZZ/2004/222#paragraf-51"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6399b101-ee30-4692-9f76-29f13d6b4816", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:1012201098.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:1012201098.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:1012201098.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Sžf/60/2013\n1012201098\n16. 04. 2014\nJUDr. Elena Kováčová\nECLI:SK:NSSR:2014:1012201098.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej a\nčlenov senátu JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a JUDr. Jozefa Milučkého v právnej veci žalobcu: ZZKP,\ns.r.o., Sabinovská 14, Bratislava, zastúpeného obchodnou spoločnosťou VALIŠ LEGAL, s.r.o., Mlynské\nNivy 45, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Juraj Vališ proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo\nSlovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného\nč. 1020501/1/755033/2012 zo dňa 2. apríla 2012 o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v\nBratislave č. k. 2S/200/2012-54 zo dňa 16. januára 2013 takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/200/2012-54 zo dňa\n16. januára 2013 p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nNapadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol žalobu, ktorou sa žalobca\ndomáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1020501/1/755033/2012 zo dňa 2. apríla\n2012, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie (dodatočný platobný výmer) č. 500/230/22474/11/VarJ zo dňa\n2. novembra 2011 správcu dane - Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty, Radlinského 37,\nBratislava, ktorým správca dane podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 (vtedy platného) zákona č. 511/1992\nZb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len zákon o správe daní a poplatkov) v nadväznosti na § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009\nZ. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len\ndaňový poriadok) vyrubil žalobcovi rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku\n2006 v sume 1 374 262,09 Eur a zároveň neuznal vykázanú daňovú stratu na dani z príjmov právnickej\nosoby za zdaňovacie obdobie 2006 v sume 5 062,60 Eur. Po preskúmaní zákonnosti rozhodnutí\nsprávnych (daňových) orgánov oboch stupňov krajský súd dospel k záveru, že vydaním rozhodnutí v\nsprávnom (daňovom) konaní nedošlo k porušeniu zákona. Krajský súd v odôvodnení rozsudku vyslovil\nnázor, že v prípade odpisu pohľadávky, ktorá vo výške 216 800 000 Sk vznikla žalobcovi z titulu\nprevzatia záväzku voči spoločnosti TEXTRADE - SK nebola splnená zákonná podmienka vecnosti, t.j. že\nvýdavky musia byť vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov. Mal za to, že žalobca\nsi neurobil finančnú analýzu obchodného partnera. Nepreveril finančné možnosti svojho budúceho\ndlžníka z hľadiska schopnosti splatiť poskytnutú pôžičku a to napriek tomu, že išlo o poskytnutie\nvysokej sumy. Zdôraznil, že ak by toto bol žalobca urobil a náležite by si bol preveril finančnú situáciu\nspoločnosti TEXTRADE - SK, s.r.o. v rokoch 2003 a 2004, ako aj v priebehu roku 2005, nebol by\ndo predmetného obchodného vzťahu určite vstúpil. Krajský súd sa stotožnil s názorom správnych\n(daňových) orgánov, že konanie žalobcu v spojení so všetkými súvisiacimi preukázanými skutočnosťami\nmožno pomenovať ako nezákonné. Žalobca účelovým konaním - uzavretím zmluvy o prevzatí dlhu\n\nbez akéhokoľvek relevantného preverenia si finančnej situácie dlžníka (spoločnosti TEXTRADE - SK,\ns.r.o.), ktorá nebola schopná splácať svoje záväzky, jej mal poskytnúť pôžičku v značnej výške. Podľa\nnázoru krajského súdu žalobca tak konal za účelom eliminovania zisku, ktorý dosiahol z predaja\ncenných papierov, aby sa vyhol plateniu dane z príjmov. Tomuto záveru nasvedčuje chronológia\ncelého prípadu. Krajský súd uviedol, že je potrebné vyzdvihnúť činnosť správnych (daňových) orgánov,\nktoré odpísanú pohľadávku posudzovali z hľadiska jej ekonomickej podstaty, t.j. z hľadiska jej vzniku,\npričom došli k opodstatnenému záveru, že nejde o daňový výdavok. V odôvodnení ďalej krajský súd\nuviedol, že v minulosti celkom evidentne existovala nesprávna prax, keď často dochádzalo k odpisu\npohľadávky z dôvodu nemajetnosti a nevymožiteľnosti pohľadávky a správne (daňové) orgány väčšinou\nodpísanú pohľadávku neposudzovali z hľadiska jej vzniku ale uspokojili sa len s formálnym dokladom\no nemajetnosti dlžníka a nevymožiteľnosti pohľadávky (napr. rozhodnutím súdu o zastavení exekúcie,\nzamietnutím návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku, zrušením a výmazom dlžníka z\nobchodného registra atď.).\nVčas podaným odvolaním sa žalobca domáhal, aby najvyšší súd alternatívne buď podľa § 220 OSP\nrozsudok krajského súdu zmenil a rozhodnutia správnych (daňových) orgánov zrušil a vec im vrátil na\nďalšie konanie alebo aby podľa § 221 OSP zrušil rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie\na rozhodnutie. V odvolaní poukázal na to, že krajský súd v konaní vychádzal z nesprávneho právneho\nposúdenia veci tým, že rovnako ako správne (daňové) orgány hodnotil transakciu žalobcu (uzavretie\nzmluvy o prevzatí dlhu) z pohľadu skúmania miery podnikateľského rizika, ktoré na seba žalobca zobral,\na to na základe posudzovania „bonity“ dlžníka - spoločnosti TEXTRADE. Žalobca za podstatné považuje\npreskúmať transakciu výlučne z hľadiska jej súladu s § 2 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z\npríjmov, v zmysle ktorého je pre uznanie výdavkov ako daňových podstatné súčasné splnenie troch\npodmienok zákona (vecnosti, preukázateľnosti a zaúčtovania). Žalobca ďalej uviedol, že krajský súd\npovažoval za nesplnenú podmienku vecnosti, ktorá je podľa jeho názoru jednoznačne splnená, pretože\nodôvodnene predpokladal splatenie svojej pohľadávky voči spoločnosti TEXTRADE; v čase uzavretia\nzmluvy o prevzatí dlhu nemal a nemohol mať vedomosť o prípadnej zlej finančnej situácii spoločnosti\nTEXTRADE; nechal si odborne posúdiť finančnú situáciu spoločnosti TEXTRADE; z transakcie dosiahol\npríjem - úrokový výnos 8% ročne, o ktorom riadne účtoval a zahrnul ho do zdaniteľných príjmov a\nktorý bol vyšší ako vtedajšie obvyklé úrokové výnosy; v prípade riadnej úhrady pohľadávky by bol z\ntransakcie dosiahol zisk; svoju pohľadávku riadne zabezpečil prostredníctvom notárskej zápisnice o\nuznaní dlhu a súhlase povinnej osoby s vykonateľnosťou. Žalobca poukázal na to, že skutočnosť, že\nspoločnosť TEXTRADE svoj dlh voči nemu neuhradila, čím došlo k predmetnému výdavku - odpisu\npohľadávky, predstavuje podnikateľské riziko žalobcu, ktorého mieru správca dane nie je oprávnený\nhodnotiť. Vytýkal krajskému súdu, že neprihliadol na uvedené argumenty, ale naopak za podstatné\npovažoval, či a akým spôsobom si žalobca zistil bonitu dlžníka a jeho schopnosť splniť svoj záväzok\nvoči veriteľovi. Žalobca mal podľa názoru krajského súdu hodnotiť príjmovú stránku dlžníka a jeho\nplatobnú disciplínu. Tento názor krajského súdu popiera samotnú podstatu rizikového financovania,\nktoré je popri štandardnom bankovom financovaní jednou z foriem financovania podnikateľských\nsubjektov, ktorá vychádza práve z vyššej rizikovosti, avšak z vyššieho potenciálneho výnosu. Ak by\nplatil názor krajského súdu o nevyhnutnosti dôkladného zabezpečenia pohľadávky a stopercentného\nzistenia bonity dlžníka, akékoľvek rizikové financovanie start-upov (financovanie začínajúcich firiem bez\nhistórie) ale i spotrebiteľské pôžičky poskytované spotrebiteľom bez zabezpečenia by vzhľadom na ich\nrizikovosť nemohli nikdy splniť „podmienku vecnosti“. Taktiež strata z investície do neúspešného vývoja\nproduktu, ak podnikateľ na 100% nemal preukázaný budúci úspech, by za daných kritérií uvedených\nv rozsudku krajského súdu nemohla splniť podmienku vecnosti. Takýto názor nie je možné považovať\nza odôvodnený. Podnikanie je zo svojej podstaty určitou formou špekulácie a preto prináša zisk alebo\nstratu. Samotné dosiahnutie straty nie je prekážkou daňovej uznateľnosti súvisiacich výdavkov, ak\ncieľom vynaloženia výdavkov bolo dosiahnutie, zabezpečenie alebo udržanie príjmov. Ak podnikateľ\nšpekuláciou alebo svojím nedostatočným zhodnotením rizika dosiahne stratu, je to práve podnikateľ\nkto je ekonomicky poškodený. Podmienku vecnosti podľa názoru žalobcu nemožno vykladať tak, že k\ndosiahnutiu, udržaniu alebo zabezpečením príjmov musí u daňového subjektu bezpodmienečne dôjsť.\nPodľa názoru žalobcu je dôležitý zámer, ktorý daňovník chcel dosiahnuť (t.j. príjem alebo zisk) a to\nbez ohľadu na to, či k dosiahnutiu takéhoto zisku skutočne došlo. Tento zámer žalobca dostatočne\npreukázal. V tejto súvislosti sa žalobca rovnako ako je uvedené v náleze Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky I.ÚS 241/07 46/2008 domnieva, že ani záujem štátu na realizácii príjmovej stránky štátneho\nrozpočtu nie je a nemôže byť nadradený dodržiavaniu a rešpektovaniu práv, ktoré zákony priznávajú\n\ndaňovým subjektom. Nemožno pri riešení prípadu obísť fakt, že na poli verejného práva štátne orgány\nmôžu konať len to, čo im zákon výslovne umožňuje. Z toho potom vyplýva, že pri ukladaní a vymáhaní\ndaní podľa zákona, teda pri de facto odnímaní časti nadobudnutého vlastníctva, sú orgány verejnej\nmoci povinné šetriť podstatu a zmysel základných práv a slobôd. Inými slovami, v prípade pochybností\nsú orgány verejnej moci povinné postupovať miernejšie. Správca dane ani krajský súd za daných\nokolností nepostupovali v intenciách zásad stanovených Ústavným súdom Slovenskej republiky. Žalobca\nďalej poukázal na to, že v napadnutom rozsudku krajský súd opakovane uvádza, že žalobca mohol\npri preberaní dlhu od pôvodného veriteľa predpokladať, že dlžník nebude schopný splatiť poskytnutú\npôžičku. Argumenty žalobcu o neprístupnosti takýchto informácií krajský súd nebral do úvahy. Žalobca\nbol na základe informácií, ktoré získal od spoločnosti TEXTRADE presvedčený o hodnote jej portfólia\ncenných papierov ktoré malo presahovať výšku pohľadávky žalobcu voči spoločnosti TEXTRADE a\nzabezpečiť tak dostatočným spôsobom uhradenie pohľadávky žalobcu spolu s príslušným úrokom\n(ziskom). Táto informácia od spoločnosti TEXTRADE sa však v skutočnosti ukázala ako nepravdivá,\nale to samo osebe nemôže spôsobiť nesplnenie podmienky vecnosti žalobcom. Skutočnosti tvrdené\nžalobcom si žalovaný nepotvrdil u spoločnosti TEXTRADE (alebo tieto údaje z dôvodov na strane\nspoločnosti TEXTRADE neboli dostupné), čo však nemôže byť na ujmu žalobcovi. Žalobca ďalej uviedol,\nže schopnosť dlžníka splatiť poskytnutú pôžičku nie je otázkou ekonomického hodnotenia správnych\norgánov či súdu (ktoré na to nie sú ani odborne spôsobilé), ale výlučne vecou miery podnikateľského\nrizika. Ide o ekonomickú kategóriu, ktorej hodnotenie by v prípade jej použitia ako jediného argumentu\no nesplnení „podmienky vecnosti“ žalobcom malo byť uskutočnené výlučne znalcom v príslušnom\nekonomickom odvetví ale nie správcom dane alebo súdom. Taktiež ani správca dane ani súd nie sú\noprávnení výlučne na základe prípadných údajov z výkazov spoločnosti TEXTRADE (ktorých správnosť\nje spochybniteľná) hodnotiť výšku majetku, a teda i bonitu spoločnosti TEXTRADE. Hodnota majetku\n(cenných papierov) vykázaná v účtovných výkazoch spoločnosti TEXTRADE nemusí zodpovedať\nskutočnej „trhovej“ hodnote majetku, za ktorú je možné majetok predať. Žalobca na základe informácií\nposkytnutých spoločnosťou TEXTRADE mal za to, že trhová hodnota cenných papierov z majetku\nspoločnosti TEXTRADE je výrazne vyššia ako ich účtovná hodnota a to i s potenciálom výrazného rastu\nich hodnoty v budúcnosti. Tieto skutočnosti však ani správca dane ani krajský súd neskúmal, obmedzil sa\niba na skonštatovanie „nemajetnosti“ spoločnosti TEXTRADE, ktoré oprel o účtovné výkazy spoločnosti\nTEXTRADE. Žalobca sa domnieva, že ani správca dane ani krajský súd nie sú oprávnení na hodnotenie\ntakýchto skutočností, ktoré by mohol a mal zhodnotiť výlučne znalec pri oceňovaní hodnoty podniku\nalebo oceňovaní hodnoty cenných papierov. V závere odvolania žalobca uviedol že je toho názoru,\nže krajský súd nedostatočne zistil skutkový stav veci a rozsudok odôvodnil názormi (ekonomickým\nhodnotením ktoré náleží znalcom v oblasti oceňovania podnikov alebo znalcom v oblasti oceňovania\ncenných papierov), ktoré krajský súd nebol oprávnený uskutočniť.\nŽalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa stotožňuje s právnym posúdením veci v\nrozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/200/2012-54 zo dňa 16. januára 2013 a námietky žalobcu\nv odvolaní považoval za neopodstatnené.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok\nako aj konanie ktoré mu predchádzalo v medziach podaného odvolania (§ 246c ods.1 prvá veta OSP a §\n212 ods. 1 OSP). Odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP).\nDeň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej\nstránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1\nveta prvá a § 211 ods. 2 OSP). Dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.\nPredmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.\n1020501/1/755033/2012 zo dňa 2. apríla 2012, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie (dodatočný platobný\nvýmer) č. 500/230/22474/11/VarJ zo dňa 2. novembra 2011 správcu dane - Daňového úradu pre vybrané\ndaňové subjekty, Radlinského 37, Bratislava, ktorým správca dane podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1\nzákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v nadväznosti na § 165 ods. 2 daňového poriadku\nvyrubil žalobcovi rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2006 v sume\n1 374 262,09 Eur a zároveň neuznal vykázanú daňovú stratu na dani z príjmov právnickej osoby za\nzdaňovacie obdobie 2006 v sume 5 062,60 Eur.\n\nV správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická\nosoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,\naby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).\nJednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle zákona o správe daní a poplatkov zásada\nzákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so\nvšeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2) správca\ndane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a\ndaňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods.\n3), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky\ndôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada\nrovnosti (§ 2 ods. 7), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a\npovinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy\nSlovenskej republiky).\nÚčelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými\nhmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov\npreto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje\npovinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon\no správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných\nskutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.\nDokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie (§ 29 ods. 1). Správca dane dbá,\naby skutočnosti rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom\nviazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 29 ods. 2). Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky,\nktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti, a\nktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne\npodania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké\nvýpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom\nzisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim (§ 29 ods. 4).\nDaňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti,\nktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný\nsprávcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných\nevidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom (§ 29 ods. 8). Daňovým výdavkom je výdavok\n(náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie, príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom na\ndosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo evidovaný v\nevidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11, ak tento zákon (595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších\npredpisov) neustanovuje inak. Ak výšku výdavku (nákladu) limituje osobitný predpis, preukázaný\nvýdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov najviac do výšky tohto limitu. Ak výšku výdavku\n(nákladu) limituje tento zákon, preukázaný výdavok náklad možno zahrnúť do daňových výdavkov len\nv rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto zákone (§ 19 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani\nz príjmov v znení neskorších predpisov). V uvedenej zákonnej úprave daňových výdavkov (nákladov)\nsú formulované podmienky pre uznanie výdavkov. Bez splnenia zákonných podmienok vynaložené\nvýdavky nemožno uznať ako daňové výdavky, čo v konečnom dôsledku spôsobí, že nedôjde k zníženiu\nzdaniteľného základu dane, a teda ani k zníženiu dane z príjmov. Uvedené neuznané výdavky posúdili\ndaňové orgány ako výdavky, ktoré nespĺňajú kritériá stanovené daňovými predpismi, ako výdavky, ktoré\nnie sú výdavkom znižujúcim základ dane. Aj najvyšší súd po prejednaní danej veci dospel k záveru,\nže žalobca (na ktorom v danom prípade spočívalo dôkazné bremeno) nepreukázal, že ním uplatnenej\n(a daňovými orgánmi neuznané) náklady boli skutočne vynaložené na dosiahnutie zabezpečenie a\nudržanie príjmov. Možno preto len zopakovať, že daňové orgány neporušili zákon, keď ustálili, že\npredmetné výdavky vynaložené žalobcom nie sú daňovými výdavkami. Na tomto závere nič nemení\nskutočnosť, že žalobca pri účtovaní uvedených neuznaných nákladov dodržal stanovené postupy, lebo\nnie každý výdavok podľa účtovných predpisov je aj daňovým výdavkom. V prípade výdavku, ktorý\nnespĺňa kritériá stanovené daňovými predpismi alebo v prípade výdavku, ktorý výslovne nie je výdavkom\nznižujúcim základ dane, nemôžu daňové orgány porušiť zákon, ak takýto výdavok pri určovaní výšky\ndane nezohľadnia.\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky mal z obsahu pripojeného administratívneho spisu za preukázané,\nže správca dane vykonal v danej veci rozsiahle dokazovanie. Záver, ktorý bol zo zistených skutkových\nokolností v daňovom konaní ustálený, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia\na je v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o dani z príjmov ako aj s procesnoprávnymi\nustanoveniami zákona o správe daní a poplatkov v spojení s daňovým poriadkom. Ani v odvolacom\nkonaní nebolo možné prisvedčiť opakovaným tvrdeniam žalobcu, na základe ktorých mala byť splnená\nzákonná podmienka vecnosti. S uvedenými tvrdeniami sa náležite vyporiadal krajský súd v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku. Na uvedené správne dôvody rozsudku krajského súdu najvyšší súd podľa §\n219 ods. 2 OSP odkazuje.\nZáver krajského súdu, že vydaním rozhodnutí v správnom (daňovom) konaní nedošlo k porušeniu\nzákona, pretože v prípade odpisu pohľadávky, ktorá vo výške 216 800 000 Sk vznikla žalobcovi z titulu\nprevzatia záväzku voči spoločnosti TEXTRADE - SK, nebola splnená zákonná podmienka vecnosti, t.j.\nže výdavky musia byť vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, považoval najvyšší\nsúd za správny. Ani v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil najvyšší súd takú vadu, ktorá mohla\nmať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP), v dôsledku čoho\nnemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu alebo jeho postup nie je v súlade\nso zákonom. Nepochybil preto krajský súd, ak žalobu zamietol.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky žalobcu\nuvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie\ndanej veci a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako vecne správny podľa § 250ja\nods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil, stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia\n(§ 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), nakoľko pri nedostatku dôvodov pre zrušenie\nnapadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti.\nPokiaľ žalobca v odvolaní poukázal na text z nálezu ústavného súdu, že ani záujem štátu na realizácii\npríjmovej stránky štátneho rozpočtu nie je a nemôže byť nadradený dodržiavaniu a rešpektovaniu\npráv, ktoré zákony priznávajú daňovým subjektom, tu je potrebné uviesť, že uvedeným nálezom bolo\nriešené nájomné hradené žalobcom na základe neplatných lízingových zmlúv. Išlo teda o vec skutkovo\nneporovnateľnú s poskytnutím (prevzatím) pôžičky žalobcom.\nO náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c\nods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1OSP , nakoľko žalobca v odvolacom konaní úspech nemal a\nžalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "2S/200/2012", "guid": "50b581e1-849c-4e31-ac0c-79652cb0fbe2:4569e6f9-07de-4427-9751-efce51e5dbb5", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 241/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 241/07 z 18. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-18", "citacie_n": 3093, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b30419c0-ff2f-44ff-94da-195ad6f1d9f6"}], "citovane_v": []}