Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/101/2013 z 27. 5. 2014
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. mája 2014, sp. zn. 6Sžf/101/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:1012200137.1
Najvyšší súd | 6Sžf/101/2013 | ECLI:SK:NSSR:2014:1012200137.1 | 2014-05-27 | Rozsudok
Citované ustanovenia: § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z., § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/20dfdfc3-ba2c-46c6-867d-e8ed7c3ff2be
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:1012200137.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sžf/101/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012200137
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:1012200137.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky
Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Aleny Adamovej, v právnej veci
žalobcu: Z.O.GROUP s.r.o., IČO : 44 063 822, so sídlom Švabinského 13, Bratislava, právne zastúpený
advokátom: JUDr. Miroslav Belica, Štefánikova trieda 79, Nitra, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/222/19661-123169/2011/993415-r zo dňa 30. novembra
2011, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S 36/2012-27 zo dňa 10.
apríla 2013, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k 2S 36/2012-27 zo dňa 10.
apríla 2013   p o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len O.s.p.) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal  preskúmania
rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky - právneho predchodcu žalovaného, č.:
I/222/19661-123169/2011/993415-r zo dňa 30. novembra 2011. Uvedeným rozhodnutím pôvodne
označený žalovaný potvrdil dodatočný platobný výmer č. 604/230/144105/11/Mich zo dňa 5. septembra
2011, ktorým Daňový úrad Bratislava V. vyrubil žalobcovi podľa ust. § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona
č. 511/1992 Zb. rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2010 vo výške 27.571,57
eur. Účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania.

Krajský súd zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu posudzoval v
intenciách ustanovení § 2 v spojení s § 15,  s § 16, s § 29 ods. 2,4,8 a § 32 ods.1 zákona č. 511/1992
Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších
predpisov (ďalej len zákon č. 511/1992 Zb. alebo zákon o správe daní a poplatkov) a súčasne v
intenciách § 49 ods.1,2 písm. a/ a s § 51 ods.1, písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty v platnom znení (ďalej len  zákon č. 222/2004 Z. z. alebo zákon o DPH). Krajský súd napadnuté
rozhodnutie žalovaného súčasne posudzoval v intenciách právnej úpravy ustanovenej v Smernici Rady
EÚ č. 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty a vo svetle
judikatúry Súdneho dvora EÚ poukazom na príslušné rozhodnutia Súdneho dvora.

Krajský súd z obsahu administratívneho spisu správnych orgánov zistil, že žalovaný rozhodnutím č.
I/222/19661-123169/2011/993415-r zo dňa 30. novembra 2011 podľa § 48 ods. 5 zákona o správe daní
potvrdil odvolaním žalobcu napadnuté rozhodnutie správcu dane č. 604/230/144105/11/Mich zo dňa 5.



septembra 2011, ktorým správca dane - Daňový úrad Bratislava V., vyrubil žalobcovi podľa § 44 ods. 6
písm. b/, bod 1 zákona o správe daní rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2010
vo výške 27.571,57 eur.; správca dane vykonal u žalobcu za zdaňovacie obdobie apríl 2010 daňovú
kontrolu, v priebehu ktorej správca dane zistil že platiteľ dane - žalobca, za zdaňovacie obdobie apríl
2010 podal daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty, v ktorom deklaruje v riadku 21 odpočítanie
dane za prijaté zdaniteľné obchody v celkovej sume 27.571,57 eur; žalobca v priebehu výkonu daňovej
kontroly nepredložil žiadne doklady, a preto ho správca dane vyzval na predloženie dokladov za
zdaňovacie obdobia január, február, apríl až december 2010; žalobca napriek výzve, doručenej mu dňa
12. 7. 2011, správcovi dane požadované doklady na výkon kontroly nepredložil a ani neoznámil dôvody
ich nepredloženia, požadované doklady nezabezpečil ani prostredníctvom svojho právneho zástupcu
a na výzvu správcu dane vôbec nereagoval; správca dane v procese dokazovania podľa § 32 ods.
1 zákona o správe daní listom č. 604/321/42690/2011/Cib zo dňa 5. apríla 2011 požiadal Prezídium
PZ, ÚBOK, oddelenie finančnej polície (ďalej len OČTK), ktoré v rámci svojej činnosti zaistilo doklady
súvisiace s podnikateľskou činnosťou daňového subjektu - žalobcu, o zaslanie zaistených dokladov za
zdaňovacie obdobie január, február, apríl až december 2010;  na základe listu OČTK správca dane
zistil, že za spoločnosť Z.O.GROUP, s.r.o.- žalobcu, sa medzi zaistenými dokladmi doklady k prijatým
zdaniteľným obchodom deklarovaným v podanom daňovom priznaní za predmetné zdaňovacie obdobie
nenachádzajú; z dôvodu, že žalobca v priebehu výkonu daňovej kontroly nepreukázal oprávnenosť
uplatneného práva na odpočítanie dane správca dane v rámci daňovej kontroly pri hodnotení dôkazov
využil doklady a písomnosti zo spisu daňového subjektu a najmä výpovede svedkov, ktoré boli získané v
rámci procesu dokazovania v priebehu výkonu daňových kontrol u daňového subjektu AUTODOPRAVA
Marián Zorko, s.r.o.; správca dane v súvislosti s prijatými zdaniteľnými obchodmi deklarovanými v
podanom daňovom priznaní vychádzal zo skutočností, ktoré boli zistené v rámci procesu dokazovania
z výpovedí svedkov a sú zdokumentované: - v zápisnici o ústnom pojednávaní č. 604/321/37488/2011/
Cib zo dňa 24. marca 2011, spísanej z výsluchu svedka Q., ktorý poprel uskutočnenie zdaniteľných
obchodov, - v zápisnici o ústnom pojednávaní č. 604/321/41108/2011/Cib zo dňa 31. marca 2011,
spísanej z výsluchu svedka Q., ktorý poprel uskutočnenie zdaniteľných obchodov, - v zápisnici o ústnom
pojednávaní č. 615/320/19004/2011/Kriz zo dňa 6. mája 2011, spísanej s M., ktorý poprel uskutočnenie
zdaniteľných obchodov, - v zápisnici o ústnom pojednávaní č. 609/320/12756/2011/Raš zo dňa 30. marca
2011, spísanej Daňovým úradom Senec, s konateľkou spoločnosti MZ-REAL, s.r.o. P., ktorá poprela
uskutočnenie zdaniteľných obchodov, - v zápisnici o ústnom pojednávaní č. 609/320/12757/2011/
Raš zo dňa 30. marca 2011 spísanej Daňovým úradom Senec s konateľkou spoločnosti MZ-REAL,
s.r.o. P., ktorá poprela uskutočnenie zdaniteľných obchodov, - v zápisnici o ústnom pojednávaní č.
827/320/14685/2011/Hus zo dňa 22. marca 2011 spísanej Daňovým úradom Nitra II. s konateľom
spoločnosti PENTON, s.r.o., H., ktorý poprel uskutočnenie zdaniteľných obchodov, - v zápisnici o ústnom
pojednávaní z výsluchu svedka č. 604/321/48824/2011/Cib zo dňa 14. apríla 2011 s E., splnomocnenou
zástupkyňou spoločnosti Autodoprava Marián Zorko, s.r.o., - v zápisnici o ústnom pojednávaní o
výsluchu svedka č. 604/321/48825/2011/Cib zo dňa 14. apríla 2011 s F., ktorá vypovedala u správcu
dane ako bývalá splnomocnená zástupkyňa spoločnosti Z.O. GROUP, s.r.o., - z písomnej svedeckej
výpovede I., evidovanej pod číslom 321/10175/2011 zo dňa 15. apríla 2011, ktorá poprela uskutočnenie
zdaniteľných obchodov; zo svedeckých výpovedí konateľov spoločností, ktoré mali spolupracovať so
spoločnosťami p. E. a p. E. správca dane vyhodnotil získané dôkazy v tom smere, že zdaniteľné
obchody, z ktorých si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane sa neuskutočnili, k dodaniu tovaru
neprišlo, pretože v daných obchodných transakciách išlo len o fakturovanie zdaniteľných obchodov
bez reálneho dodania; správca dane pri hodnotení dôkazov vzal do úvahy okrem vyššie uvedených
svedeckých výpovedí aj informácie z kontrolných zistení z daňových kontrol za ostatné obdobia roka
2010 a z dožiadaní iných daňových úradov, ktoré sa týkali obchodných transakcií medzi spoločnosťami
AUTODOPRAVA Marián Zorko, s.r.o., SCE trade, s.r.o., A.M.K. Trans s.r.o., MZ REAL, spol. s r.o., Z.O.
GROUP, s.r.o., FENOX, s.r.o., Mária Zorková AUTODOPRAVA, s.r.o., a ďalších spoločnosti (zapojených
v reťazových obchodných transakciách), ktoré sú uvedené v protokole o daňovej kontrole, ako aj v
odôvodnení dodatočného platobného výmeru;  na základe skutkových zistení správca dane žalobcom
uplatnené právo na odpočítanie dane neuznal;  proti uvedenému rozhodnutiu správcu dane sa odvolal
žalobca, ktorý v odvolaní uviedol zhodné tvrdenia ako v žalobe; v doplnenom odvolaní žalobca namietal,
že dňa 17. marca 2011 bol vzatý do väzby a na základe toho sa k dokladom za apríl 2010 nevie vyjadriť,
pretože nemal možnosť byť osobne pri ich preberaní  OČTK, súčasne uviedol, že nevie, kde sa doklady
spoločnosti nachádzajú a ani nevie, aké doklady boli OČTK zaistené, ako aj že dňa 25. augusta 2011
mu bolo umožnené nahliadnuť do dokladov, čo odmietol z dôvodu, že si je istý, že všetky doklady



a faktúry daňové orgány nemajú; žalovaný preskúmavaným rozhodnutím dodatočný platobný výmer
správcu dane zo dňa 5. septembra 2011 potvrdil.

Podľa názoru krajského súdu sa správne orgány vecou dôkladne zaoberali, pričom najmä  správca
dane vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie a nie je možné tvrdiť, že vedenie daňového konania
a spôsob vykonávania dokazovania bolo v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. Konštatoval,
že správne rozhodnutia obsahujú dostatok relevantných dôvodov, a preto ich nemožno považovať
za nepreskúmateľné. Mal zato, že postupom správnych orgánov taktiež nebola odňatá žalobcovi ako
účastníkovi daňového konania možnosť konať pred týmito orgánmi, pričom správca dane hodnotil
dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti a pritom
prihliadol na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, z ktorých dôvodov správca dane v priebehu
výkonu daňovej kontroly postupoval v súlade so všeobecne záväzný predpismi v zmysle § 2 ods. 1
zákona o správe daní.

Poukazom na právnu úpravu, ktorú citoval, ustanovenú v § 29 ods. 2,8 zákona č. 511/1992 Zb. a v § 49
ods. 1,2 písm. a/ a s § 51 ods.1, písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. krajský súd konštatoval, že správca
dane dodržal zásadu ekonomického dosahu právneho úkonu na daň, teda hodnotil právne úkony podľa
skutočného obsahu, keď konštatoval, že skutočným obsahom daných obchodných prípadoch bolo iba
profitovať na odpočítaní dane z pridanej hodnoty za zdaniteľné obchody, ktoré boli daňovým subjektom
deklarované ako na nakúp od tuzemských dodávateľov (pri ktorých sa reálnosť dodania nepotvrdila),
cieľom získať daňovú výhodu, čo je v rozpore so zákonom.

Tvrdenie žalobcu, že správca dane nekonkretizoval doklady, ktoré žiadal ku konkrétnym daňovým
priznaniam predložiť, považoval krajský súd v rozpore so skutkovým stavom, pretože je evidentné,
že doklady, ktoré požadoval správca dane na výkon daňovej kontroly boli konkretizované v oznámení
o výkone daňovej kontroly zo dňa 31. marca 2011 a následne aj vo výzve na predloženie dokladov
zo dňa 24. júna 2011, ktorá bola doručená  konateľovi spoločnosti E. do Ústavu na výkon väzby v
Leopoldove, s poukazom na to, že správca dane listom zo dňa 2. júna 2011 informoval žalobcu o
vykonaných úkonoch, ktoré súviseli s výkonom daňových kontrol za sledované zdaňovacie obdobia,
pričom predmetné oznámenie bolo doručené žalobcovi - konateľovi žalobcu, do Ústavu na výkon väzby
v Leopoldove, ako aj na adresu sídla spoločnosti.

Taktiež krajský súd nepovažoval za dôvodné tvrdenie žalobcu, že výpovede svedkov si odporujú
a že tieto osoby všeobecne a nekonkrétne prehlasujú, že mali konať iba fiktívne obchody, pretože
zo spisu vyplýva, že svedkovia boli v daňovom konaní vypočutí veľmi detailne a ich odpovede boli
konkrétne a vyčerpávajúce. Krajský súd mal taktiež zato, že v rámci daňových konaní, ktoré vykonali
miestne príslušní správcovia dane u spoločností, ktoré mali byť dodávateľmi fakturovaných zdaniteľných
obchodov, nebolo preukázané reálne dodanie zdaniteľných obchodov.

Krajský súd považoval za účelové tvrdenie žalobcu, že nemôže predložiť doklady, pretože boli zaistené,
pričom  OČTK nezaistili všetky potrebné doklady, keďže, ak žalobca mal vedomosť o tom, kde sa všetky
doklady spoločnosti nachádzali, či nachádzajú mal možnosť tieto doklady zabezpečiť a predložiť ich
správcovi dane aj prostredníctvom svojho právneho zástupcu resp. treťou osobou, čo v danom prípade
neurobil. Neprihliadol ani na tvrdenia žalobcu, že správca dane len prevzal bez akejkoľvek verifikácie
tvrdenia z inej daňovej kontroly iného daňového subjektu. Konštatoval, že správca dane v danom prípade
postupoval v súlade s § 29 ods. 4 zákona o správe daní. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že mu bolo
odňaté právo vyplývajúce z § 15 ods. 5 zákona o správe daní, krajský súd poukázal na to, že správca
dane v rámci výkonu daňovej kontroly konal v súčinnosti OČTK, dôkazom čoho je list správcu dane
zo dňa 5. apríla 2011 a odpoveď č. ČVS: PPZ-327/BOK-ZA-2010, ktorej prílohu tvorili dodávateľské a
odberateľské faktúry za zdaňovacie obdobie január, február, máj, jún, júl, október, november, december
2010 a január a február 2011.

Za nedôvodné krajský súd považoval aj tvrdenie žalobcu, že rozhodnutie správcu dane je zmätočné a
nepreskúmateľné, pretože správca dane v procese dokazovania hľadal vierohodné dôkazy aj v prospech
žalobcu, ktoré by preukazovali oprávnenosť nároku na odpočítanie dane za kontrolované zdaňovacie
obdobie a to aj tým, že požiadal OČTK o zabezpečenie zadržaných dokladov a zároveň vypočul svedkov,
ktorí boli so žalobcom obchodne, ale aj personálne prepojení. Za nedôvodnú taktiež považoval námietku
žalobcu, ktorou namietal, že jeho žiadosti o prerušenie daňovej kontroly nebolo vyhovené.



Krajský súd uviedol, že konateľ spoločnosti E. i napriek tomu, že mu zamestnanci správcu dane umožnili
v priebehu ústneho pojednávania v priestoroch Ústavu na výkon väzby v Leopoldove nahliadnuť do
dokladov spoločnosti žalobcu, ktoré si správca dane zabezpečil v súčinnosti s OČTK, svoje právo
nevyužil a súčinnosť pri zisťovaní skutkového stavu so správcom dane odmietol a z miestnosti
neprebiehalo ústne pojednávanie odišiel.

Krajský súd konštatoval, že daňová kontrola v danom prípade bola ukončená dňa 25. augusta 2011 a
žalobca v zmysle § 15 ods. 8 písm. d/ zákona o správe daní do dňa doručenia výzvy nepodal žiadnu
námietku voči postupu zamestnancov správcu dane. Podľa názoru krajského súdu, keďže žalobca v
priebehu výkonu  daňovej kontroly nepreukázal prijatie zdaniteľných obchodov, ktoré sú deklarované v
podanom daňovom priznaní, správca dane postupoval v súlade s § 29 ods. 4 zákona o správe daní,
majúc za to, že na základe riadne zisteného skutkového stavu podrobne zdokumentovaného v protokole
o výsledku zistenia daňovej kontroly a následne v dodatočnom platobnom výmere správca dane v
priebehu výkonu daňovej kontroly postupoval v súlade s § 2,  § 15,  § 16 zákona o správe daní v
nadväznosti na súčinnosť orgánov činných v trestnom konaní v súlade s § 32 ods. 1 tohto zákona  a
prijal záver v súlade so všeobecne záväznými predpismi v zmysle § 2 ods. 1 tohto zákona.

Krajský súd upriamil  pozornosť na to, že povinnosťou štátnych orgánov okamihom vstupu Slovenskej
republiky do Európskej únie je postupovať s legislatívou Európskej únie, a teda v danom prípade v
súlade so Smernicou Rady EÚ 2006/112/ES z 28. novembra 2011. Konštatoval, že  vnútroštátne orgány
aplikácie práva teda aj súdy majú v rámci svojich právomocí vždy usilovať aj o euro konformný výklad
vnútroštátneho práva, aby sa zabezpečila úplná účinnosť smernice a dosiahnutie jej cieľa (rozsudok
Súdneho dvora EÚ Adeneler C- 212/04, 4.7.2006). Vo vzťahu priameho účinku ustanovení smernice
poukázal na rozhodnutia súdneho dvora EÚ (Connect Austria, C-462/99 22.5.2003, Zb. s. 1-5197, bod
40/; Rieser Internationale Transporte, C-157/02, 5.2.2004, Zb. s. I-1477, bod 67/). Ďalej konštatoval,
že vo svetle judikatúry Súdneho dvora EÚ je treba každý jeden prípad posudzovať individuálne s
prihliadnutím na všetky jeho okolnosti, čo správne orgány aj urobili a dospeli k záveru, že  žalobca
skutočne nepreukázal zrealizovanie deklarovaných obchodov a súd sa s týmto názorom stotožnil. V
danej súvislosti dal krajský súd do pozornosti  judikatúru Súdneho dvora EÚ ( rozsudky Súdneho dvora
- z 21.06.2012 v spojených veciach C-80/11 a C-142/11; Halifax z 7. decembra 2010, R, C-285/09, zatiaľ
neuverejnený v Zbierke, bod 36;  z 27. októbra 2011, Tanoarch, C-504/10, zatiaľ neuverejnený v Zbierke,
bod 50/; z 3. marca 2005, Fini H, C-32/03, Zb. s. I-1599, bod 32;  Kittel a Recolta Recycling, bod 54/;  z
29. marca 2012, Véleclair, C-414/10, bod 32/; z 27. septembra 2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s. I-7797,
body 65 a 68/; Netto Supermarkt, bod 24/; z 21. decembra 2011, Vlaamse Oliemaatschappij, C-499/10,
bod 25/;  z 26. januára 2012, Kraft Foods Polska,       C-588/10, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 23/;
z 21. októbra 2010, Nidera Handelscompagnie, C-385/09, bod 49; Dankowski, bod 37/).

Záverom krajský súd konštatoval, že po preskúmaní veci neboli zistené žiadne porušenia zásad
daňového konania, pričom daňové orgány vykonali riadne dokazovanie a žalovaný prihliadol na všetko,
čo vyšlo v daňovom konaní najavo a taktiež správne poukázal na judikatúru súdneho dvora, v súlade s
ktorou aj rozhodol. Krajský súd dospel k záveru, že námietky žalobcu uvedené v žalobe neodôvodňujú
zrušenie napadnutého rozhodnutia, a preto podľa ust. § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu zamietol.

O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p., v konaní neúspešnému
žalobcovi právo na ich náhradu nepriznal a rovnako ani žalovanému, ktorý podľa ustálenej judikatúry
nemá v takomto prípade právo na náhradu trov konania.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhoval,
aby Najvyšší súd SR rozsudok krajského súdu v súlade s § 250ja ods. 3 O.s.p. zmenil tak, že zruší
rozhodnutie správneho orgánu a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie.

Vytýkal súdu prvého stupňa, že vec nesprávne právne posúdil. Dôvodil, že z odôvodnenia rozsudku
je zrejmé, že prvostupňový súd sa stotožnil s obsahom administratívneho spisu, pričom si osvojil
tam zistený skutkový stav a právne závery a právne posúdenie veci. Vyslovil názor, že žalovaný
a ani prvostupňový súd sa žiadnym spôsobom nevyporiadal s dôvodmi uvedenými v žalobe a to,
konkrétne porušením práva daňového subjektu garantovaného § 15 ods. 5 písm. e/ zákona NR SR, číslo
511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len zák. č. 511/1992 Zb.), podľa ktorého má daňový
subjekt počas daňovej kontroly okrem iných práv aj právo klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom



pojednávaní. Tvrdil, že z administratívneho spisu je zrejmé, že v konaní bolo vypočutých viacero osôb
- všetky však bez prítomnosti žalobcu, bez možnosti konfrontácie, čo výrazne zúžilo právo daňového
subjektu uplatniť svoj vplyv na výsledky dokazovania, ktorým postupom bola žalobcovi odňatá možnosť
ochrany jeho práv  a to právo klásť svedkom  otázky.

Na podporu svojich tvrdení žalobca citoval z  nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. : III ÚS 153/2007.

Nesúhlasil s konštatáciou  prvostupňového súdu, že z dôvodu, že žalobca v priebehu výkonu daňovej
kontroly nepreukázal oprávnenosť uplatneného práva na odpočítanie dane, správca dane v rámci
kontroly vzal do úvahy výpovede svedkov, tvrdiac, že  na strane druhej prvostupňový súd opomenul
sa však vyporiadať s porušením práva daňového subjektu byť prítomný pri výsluchu a klásť takémuto
dodávateľovi (svedkovi) otázky.

Namietal, že správca dane pri dokazovaní by nemal postupovať tak, že využije jednotlivé dôkazné
prostriedky spôsobom, že navodí stav, v ktorom nie je potrebné vypočuť konkrétnu osobou ako svedka
v konaní, nakoľko túto osobu vypočuje v inom, samostatnom konaní, pričom dotknutý daňový subjekt o
takomto výsluchu neinformuje (ani nemusí nakoľko nie je účastníkom tohto konania) a v prejednávanom
konaní využije zápisnicu o tomto úkone ako listinný dôkaz, keďže takýmto svojím postupom správca
dane mu odňal jeho právo klásť svedkovi otázky a de facto teda možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh
a výsledok konania využitím svojich procesných práv, keďže  takto vykonané dokazovanie postráda
atribúty zákonnosti. Tvrdil, že voľná úvaha správneho orgánu pri voľbe vykonania dôkazov ho však
nezbavuje povinnosti riadne zistiť skutkový stav a to minimálne v rozsahu potrebnom na vydanie
rozhodnutia, o čom svedčí aj judikát Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7Sž 124/01, 7Sž 131-137/01.

Ďalej namietal, že pri hodnotení dôkazov žalovaný ani súd prvého stupňa nebral do úvahy skutočnosť, že
nadmernému odpočtu na jednej strane zodpovedá povinnosť daň zaplatiť na strane druhej, poukazom
na to, že práve z tohto dôvodu by bolo viac ako vhodné umožniť žalobcovi klásť svedkom otázky, resp.
vykonať následne ich konfrontáciu o to viac, že všetci „svedkovia" sú obvinení z ekonomickej kriminality.

Vytýkal súdu prvého stupňa, že sa stotožnil so záverom žalovaného, že žalobca nepredložil žiadne
doklady (účtovné, daňové) a to na základe negatívnej odpovede OČTK na súčinnosť daňového úradu,
poukazom na to, že konateľ žalobcu bol počas priebehu celej kontroly vo väzbe (kolúznej) a teda
nemohol v žiadnom prípade predkladať v daňovom konaní požadované doklady. Súhlasil s tvrdením
súdu prvého stupňa, že mohol tak urobiť prostredníctvom svojho obhajcu, tvrdiac, že  skutkové okolnosti
toto však znemožnili. V tejto súvislosti poukázal na to, že sa jedná o osobu podnikajúcu v obci J. v
medzinárodnej nákladnej doprave (viac ako 50 ťahačov) a súčasne bol vo väzbe konateľ (syn), jeho
matka i sestra, pričom jediný jeho otec bol na slobode, tento však počas trvania väzby zahynul pri
dopravnej nehode. Uviedol, že obhajca reálne nemal šancu dostať sa do priestorov žalobcu (sídlo v
Bratislave), nehovoriac o tom , že OČTK zaistili účtovníctvo tak, že do zápisnice uviedli, že sa jedná
napr. o zelený šanon s označením E., počet listov 395 ks - bez akejkoľvek inej špecifikácie, na ktorú
skutočnosť a to, že doklady ku kontrole nie sú kompletné poukazoval aj konateľ žalobcu už počas výkonu
kontroly a tieto vyjadrenia sú aj v spise, a preto bolo nemožné predložiť požadované doklady pre účel
vykonávanej kontroly.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril tak, že navrhoval, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S 36/2012 - 27 zo dňa 10. apríla 2013 ako vecne
správny potvrdil.

V dôvodoch vyjadrenia žalovaný nesúhlasil s dôvodmi žalobcu uvedenými v jeho odvolaní. Konštatoval,
že v celom rozsahu sa pridržiava svojich dôvodov uvedených v jeho písomnom vyjadrení k žalobe a
zároveň poukázal na to, že žalobca v odvolaní uvádza nové skutočnosti, ktoré neboli obsahom podaného
odvolania ani žaloby.

Poukázal na to, že žalobca v odvolaní proti rozsudku krajského súdu uvádza ako novú skutočnosť
(ktorú neuviedol ani v odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru ani v podanej žalobe), a to, že
žalovaný a ani prvostupňový súd sa žiadnym spôsobom nevyporiadali s dôvodmi uvedenými v žalobe
a to konkrétne porušením práva daňového subjektu garantovaného v § 15 ods. 5 písm. e/ zákona č.
511/1992 Zb..  Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že správca dane mu neumožnil využiť jeho



právo byť prítomný v konaní pri vypočutí svedkov, pretože konateľ žalobcu sa sám ukrátil o svoje právo
súčinnosti, majúc za to, že nemôže byť ospravedlnením ani fakt, že konateľ žalobcu bol v čase daňovej
kontroly vo výkone väzby, pretože tento mal možnosť zvoliť si právneho zástupcu pre administratívne
konanie, ktoré právo v priebehu daňovej kontroly však nevyužil.

K tvrdeniu žalobcu, že je osobou, ktorá podnikala v medzinárodnej preprave, žalovaný uviedol, že
správca dane v žiadnom dodatočnom platobnom výmere ani v protokole neuvádza, že daňový subjekt
mal vykonať len fiktívne obchody. Poukázal na argumentáciu správcu dane, že nespochybňuje, že
daňový subjekt vykonával medzinárodnú a vnútroštátnu kamiónovú prepravu  a taktiež v danom prípade
správca dane nespochybnil dodanie tovarov a služieb, ktoré platiteľ deklaroval v podanom daňovom
priznaní za zdaňovacie obdobie apríl 2010, ale správca dane na základe zisteného skutkového stavu
spochybnil prijaté zdaniteľné obchody, ktoré platiteľ deklaroval v podanom dodatočnom daňovom
priznaní v riadku 21 v celkovej sume 27.571,57 eur.

Poukazom na skutkové zistenia a postup správcu dane pri zadovažovaní skutkových zistení žalovaný
konštatoval, že v sporných obchodných prípadoch bolo preukázané správcom dane vytvorenie umelých
obchodných vzťahov medzi dodávateľskými spoločnosťami a žalobcom, ktorých jediným účelom bolo
získanie daňovej výhody - uplatnenie odpočítania dane z pridanej hodnoty zo zdaniteľných obchodov
deklarovaných v podanom daňovom priznaní a tým zníženie vlastnej daňovej povinnosti platiteľa voči
štátnemu rozpočtu.

Vo vzťahu k námietke žalobcu, že nemohol klásť svedkom otázky, žalovaný uviedol, že konatelia
dodávateľských spoločností v daňových konaniach konali ako účastníci daňového konania, ktoré
vykonávali miestne príslušné daňové úrady, pričom daňové úrady, ktoré preverovali a zisťovali skutkový
stav u dodávateľských spoločností, boli v daných prípadoch postavením miestne príslušných správcov
dane týchto spoločností a daňové subjekty nevypovedali v postavení svedkov. Konštatoval, že správca
dane pri hodnotení dôkazov vzal do úvahy aj informácie z kontrolných zistení daňových kontrol sa
ostatné obdobia v roku 2010 a z dožiadaní iných daňových úradov, ktoré sa týkali obchodných transakcií
medzi spoločnosťami AUTODOPRAVA Marián Zorko, s.r.o., SCE trade, s.r.o., A.M.K . Trans, s.r.o.
MZ - REAL, spol. sr.o., Z.O.GROUP, s.r.o., FENOX, s.r.o., Mária Zorková AUTODOPRAVA, s.r.o. a
ďalších spoločností (zapojených v reťazových obchodných transakciách), ktoré sú uvedené v protokole
o daňovej kontrole ako aj v odôvodnení vydaného dodatočného platobného výmeru, poukazom na to, že
na základe uvedených skutočností potom správca dane uplatnené právo na odpočítanie dane v sume
27.571,57 €  za zdaňovacie obdobie apríl 2010 daňovému subjektu - žalobcovi, neuznal.

Taktiež nesúhlasil  s námietkou žalobcu, že viac daňových dokladov zaistených nebolo, pretože OČTK
nezaistili všetky potrebné doklady a z dôvodu väzobného stíhania nemohol svoje tvrdenie dokázať.
Uviedol, že tvrdenie žalobcu je v rozpore s jeho písomnom vyjadrením zaslaným správcovi dane,
že nemôže splnomocniť ani splnomocnenca, aby ho zastupoval na daňovom úrade, pretože tento
splnomocnenec ho nemôže kvalifikovane zastupovať, pretože všetky doklady v súvislosti s firmou
žalobcu zaistil vyšetrovateľ PZ, úrad boja proti organizovanej kriminalite, odbor Západ Trnava vysunuté
pracovisko Nitra.

Žalovaný opätovne zdôvodnil, prečo nevyhovel návrhu žalobu na prerušenie daňovej kontroly.

Poukazom na právnu úpravu ustanovenú v § 2 v spojení s § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v
nadväznosti na právnu úpravu ustanovenú v § 49 ods. 1 a 2 v spojení s § 51 ods. 1 písm. a/ zákona
č. 222/2004 Z.z. žalovaný konštatoval, že správca dane na základe uvedených zistení dodržal zásadu
ekonomického dosahu právneho úkonu na daň t. j. a hodnotil právne úkony podľa skutočného obsahu,
keď skutočným obsahom daných obchodných prípadoch bolo iba profitovať na odpočítaní dane z
pridanej hodnoty za zdaniteľné obchody, ktoré boli daňovým subjektom deklarované ako nákup od
tuzemských dodávateľov, pri ktorých sa reálnosť dodania nepotvrdila, s cieľom získať daňovú výhodu,
čo je v rozpore s platnou legislatívou. V danej súvislosti poukázal na rozsudky Súdneho dvora ES - C-
255/02 Halifax plc 21. februára 2006, C 440/04 Recolta  Recycling SPRL, C-439/04.

Podľa názoru žalovaného krajský súd rozhodol správne, keď konštatoval, že neboli zistené žiadne
porušenia zásad daňového konania, pričom daňové orgány vykonali riadne dokazovanie a žalovaný
prihliadol na všetko, čo vyšlo v daňovom konaní najavo, správne tiež poukázali na judikatúru Súdneho
dvora, v súlade s ktorou aj rozhodli, a preto krajský súd dospel k správnemu záveru, že námietky uvedené



v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia a preskúmavané rozhodnutia boli v súlade
so zákonom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1)
preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní žalobcu
(§ 246c ods. 1 veta prvá v spojení s ust. § 212 ods. 1 O.s.p.) postupom podľa ust. § 250ja ods. 2 veta
prvá O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli
a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk> (§
156 ods. 1 a 3 O.s.p v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2), a dospel k záveru, že odvolaniu
žalobcu nie je možné priznať úspech.

Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého
stupňa  zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného správneho orgánu
a vrátenia veci mu na ďalšie konanie.

Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný potvrdil rozhodnutie - dodatočný platobný výmer, Daňového
úradu Bratislava V., ktorým správca dane žalobcovi vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie apríl 2010 vo výške 27.571,57 Eur.

Odvolací súd v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie
žalovaného správneho orgánu v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a konanie im
prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami
uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť
napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.

Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho
orgánu, ktorým rozhodnutím žalovaný rozhodoval s konečnou platnosťou o vyrobení rozdielu dane z
pridanej hodnoty žalobcovi  za zdaňovacie obdobie apríl 2010 vo výške 27.571,57 eur v zmysle zákona
č. 222/2004 Z. z. postupom podľa zákona č. 511/1992 Zb..

Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti
druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam
a postupom správnych orgánov §§ 247 a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán príslušný na
konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný
stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi  a inými
právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho
orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.

Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu
predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma
aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie
správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).

Podľa §  250i ods. 1 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový
stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na
preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 246c ods. 1, veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa
použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v



odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu
a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods.
2 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných
právnych záverov vo veci samej, spolu so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k
predmetu konania, uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú
dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu
považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom.

Odvolací súd v odvolacom konaní pri preskúmaní zákonnosti napadnutého rozsudku súdu prvého
stupňa vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu, na ktoré tiež poukazuje
prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého  rozsudku, ktoré z tohto dôvodu odvolací súd neopakuje
a súčasne na ne poukazuje.

Odvolací súd v rámci súdneho prieskumu daného prípadu zistil, že vo veci totožných účastníkov
preskúmavacieho konania v obdobnom prípade - vyrubenie rozdielu dane z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie v roku 2010, avšak za iný mesiac a to január, rozhodol Najvyšší súd slovenskej
republiky rozsudkom sp. zn. 6Sžf 41/2013 zo dňa 19. marca 2014, a preto v súlade s právnou úpravou
ustanovenou v právnej norme § 250ja ods. 7 O.s.p. na uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu poukazuje
a súčasne z neho cituje nasledovné:

„Podľa ust. § 2 ods. 1,3,6 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov účinného v čase vydania
rozhodnutia, v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi,
chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov
daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.

Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho
úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.

Podľa ust. § 29 ods. 1, 2, 4, 8  zákona č. 511/1992 Zb., dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý
vedie daňové konanie.

Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo
najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre
správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi
predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy
správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových
kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi
a doklady k nim.

Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré
je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom
dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií
alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa ust. § 15 ods. 1  zákona č. 511/1992 Zb. daňovou kontrolou sa zisťuje alebo preveruje základ
dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u
daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje; pri správe daní vykonávanej daňovým
úradom alebo colným úradom daňovú kontrolu vykonáva zamestnanec správcu dane podľa § 1a písm. j)
prvého alebo druhého bodu na základe poverenia miestne príslušného správcu dane. Daňová kontrola



sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo
osobitného predpisu.  Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo
kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona,
alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru
oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov.

Podľa ust. § 49 ods. 1, 2 písm.a/ zákona 222/2004 Z. z., právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby
vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky
tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň
voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi
dodané,

Podľa ust. § 51 ods. 1, písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže
platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú
podľa § 71.

Podľa § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o účtovníctve") účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné prípady účtovnými dokladmi.
Účtovanie účtovných prípadov v účtovných knihách vykoná účtovná jednotka účtovným zápisom iba na
základe účtovných dokladov.

Podľa § 7 ods. 1 zákona o účtovníctve účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka
poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o finančnej
situácii účtovnej jednotky.

Odvolací súd po preskúmaní  veci v rozsahu odvolacích a žalobných dôvodov dospel k záveru, že
správca dane v danom prípade postupoval v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci si zadovážil
dostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie rozhodnutia, v daňovom konaní zabezpečil
súčinnosť s daňovým subjektom - žalobcom a vo veci rozhodol vecne a právne správne, z ktorých
dôvodov žalovaný správny orgán rozhodnutie správcu dane potvrdil v súlade so zákonom, a preto boli
splnené zákonné podmienky pre zamietnutie žaloby súdom prvého stupňa.

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňový subjekt splnil v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi
predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje
oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti
stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o
správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných
skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že daňové orgány oboch stupňov sa náležite
vecou zaoberali, vykonali vo veci rozsiahle dokazovanie. Zo skutkových zistení vyplývajúcich z
administratívneho spisu vyplýva, že  daňový subjekt - žalobca súčinnosť správcu dane odmietol. Z
uvedeného dôvodu nie je možné súhlasiť s tvrdením žalobcu, že vo veci daňové orgány oboch stupňov
zamerali dokazovanie jednostranne v jeho neprospech a že vo veci nebol riadne zistený skutkový stav.

V preskúmavacom konaní mal odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa preukázané, že
žalovaný i správny orgán prvého stupňa pri vydaní rozhodnutí nevychádzali len z daňových dokladov
zaistených žalobcovi, ale najmä z výsledkov rozsiahleho dokazovania, ktoré smerovalo k prevereniu
a získaniu dôkazov o tom, či deklarované plnenia boli aj reálne uskutočnené. Podľa názoru
odvolacieho súdu zhodne s názorom súdu prvého stupňa z výsledkov vykonaného dokazovania v
daňovom konaní vypláva, že žalobca spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti nepreukázal, že
obchodné transakcie, ktoré deklaroval za sledované zdaňovacie obdobie ( január 2010) na základe
faktúr zadovážených v daňovej kontrole, sa uskutočnilo spôsobom deklarovaným žalobcom, pričom
preukázanie týchto skutočností zaťažovalo dôkazným bremenom žalobcu v zmysle § 29 ods.8 zákona
č. 511/1992 Zb. - v zmysle ktorej právnej úpravy žalobca má preukázať skutočnosti, ktoré majú vplyv na
správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na



ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť,
správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Na podporu uvedeného najvyšší súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp. zn.
2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. III.
ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z  odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „dôkazné bremeno je na daňovom
subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona
o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu,
ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na
odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento
nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom
stanovených podmienok."

V zmysle § 49 ods. 1 a 2 v nadväznosti na ust. § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani
z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov právo na odpočítanie dane z tovarov a služieb vzniká
platiteľovi v deň, keď pri tejto službe vznikla daňová povinnosť, pričom daňová povinnosť vzniká dňom
dodania služby. To znamená, že právo na odpočítanie dane si môže daňový subjekt uplatniť v tom
prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na
účely svojho podnikania ako platiteľ. Preukázanie tejto skutočnosti je v zmysle ust. § 29 ods. 8 zákona č.
511/1992 Zb. povinnosťou daňového subjektu a jej splnenie podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov
potom hodnotí daňový orgán.

Podľa platnej legislatívy platiteľ dane má nárok na odpočet dane iba vtedy, ak splnenie všetkých
podmienok stanovených v zákone č. 222/2004 Z. z. preukáže. Žalobca bol povinný správcovi dane
preukázať, že zdaniteľné obchody, tak ako ich deklaroval v podanom daňovom priznaní za kontrolované
zdaňovacie obdobie sa reálne  uskutočnili, čo v uvedenom prípade aj podľa názoru najvyššieho súdu
nebolo platiteľom (žalobcom) v priebehu výkonu daňovej kontroly preukázané.

Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu teda aj odvolací súd
konštatuje správnosť skutkových zistení krajským súdom a správne a podrobné vyvodenie dôvodov
rozhodnutia krajského súdu uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku.

Pokiaľ žalobca v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietal, že žalovaný ani prvostupňový súd
sa žiadnym spôsobom nevyporiadali s dôvodmi uvedenými v žalobe a to konkrétne porušením práva
daňového subjektu garantovaného § 15 ods. 5 písm. e/ zákona NR SR č. 511/1992 Zb. v znení
neskorších predpisov, podľa ktorého má daňový subjekt počas daňovej kontroly, okrem iných práv aj
právo klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní, odvolací súd túto námietku považoval
za nedôvodnú.

Zo skutkových zistení danej veci vyplýva, že z pohľadu daňového procesu sa sám žalobca  ukrátil o
svoje právo konať v danej veci, keď odmietol súčinnosť so správcom dane. Odvolací súd zhodne ako
súd prvého stupňa zastáva názor, že ospravedlnením nemôže byť ani skutočnosť, že žalobca bol v
čase daňovej kontroly vo výkone väzby, pretože tento mal možnosť zvoliť si právneho zástupcu pre
administratívne konanie, ktoré právo avšak v priebehu daňovej kontroly nevyužil.

Vo vzťahu k námietke žalobcu, ktorú však nevzniesol v odvolaní proti dodatočnému platobnému
výmeru a to, že daňový subjekt (žalobca) nemohol klásť svedkom otázky, odvolací súd uvádza, že
konatelia dodávateľských spoločností v daňových konaniach konali ako účastníci daňového konania,
ktoré vykonávali miestne príslušné daňové úrady, teda neboli vypočutí ako svedkovia. V danej súvislosti
senát odvolacieho súdu poukazuje na to, že svedkom môže byť len osoba, ktorá v prejednávanej daňovej
veci nie je v pozícii daňového subjektu a súčasne, že daňové úrady, ktoré preverovali a zisťovali skutkový
stav u dodávateľských spoločností, boli v daných prípadoch v postavení miestne príslušných správcov
dane týchto spoločnosti a daňové subjekty (dodávatelia) boli v predmetných konaniach (v daňových
kontrolách, resp. miestnych zisťovaniach) v postavení miestne príslušných daňových subjektov a nie v
postavení svedkov. Zo skutkových zistení ďalej vyplýva, že ako svedok v danom prípade vypovedala
len p. C. (osoba personálne prepojená s konateľom spoločnosti, ktorá vyhotovovala za žalobcu faktúry
a spracovávala mu aj účtovníctvo podľa jeho pokynu), ako aj, že svedeckú výpoveď menovanej hodnotil
správca dane vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi a pritom prihliadol na všetky skutočnosti,
ktoré vyšli v danom prípade najavo. Zo zadovážených dôkazov vychádzajúc aj z vyjadrení konateľov



spoločnosti k činnosti spoločností, ktoré mali spolupracovať so spoločnosťami p. E. a p. E., odvolací
súd taktiež vyhodnotil získané dôkazy tak, že zdaniteľné obchody, z ktorých si žalobca ako platiteľ
dane uplatnil právo na odpočítanie dane, sa neuskutočnili a k dodaniu tovaru reálne nedošlo, keď
skutkové okolnosti vypovedajú len o tom, že v daných obchodných transakciách išlo len o fakturovanie
zdaniteľných obchodov, bez reálneho dodania.

Odvolací súd nepovažoval za opodstatnenú ani námietku žalobcu, že z dôvodu väzby nemohol v
daňovom konaní predkladať požadované doklady a to ani prostredníctvom svojho obhajcu, keďže to
znemožnili skutkové okolnosti.

Zo skutkových zistení danej veci vyplývajúcich z administratívneho spisu je zrejmé, že správca
dane v priebehu výkonu daňovej kontroly požiadal Žiadosťou o doručenie úradnej písomnosti číslo
604/321/111242/2011/Cib zo dňa 24. júna 2011, Ústav na výkon väzby Leopoldov o doručenie úradnej
písomnosti - Výzvy na predloženie dokladov č. 604/321/111240/2011Cib zo dňa 24. júna 2011,
štatutárnemu zástupcovi spoločnosti Z.O.GROUP, s.r.o. p. E., predmetná výzva bola menovanému
doručená dňa 12. júla 2011, avšak i napriek doručenej výzve daňový subjekt požadované doklady
nepredložil, ani ich predloženie žiadnym spôsobom nezabezpečil.

Odvolací súd zastáva názor, že ak mal alebo má daňový subjekt vedomosť o tom, kde sa všetky doklady
spoločnosti nachádzali, či nachádzajú, mal nielen možnosť, ale aj povinnosť tieto doklady zabezpečiť a
predložiť ich správcovi dane prostredníctvom svojho právneho zástupcu, resp. tretej osoby, čo v danom
prípade daňový subjekt neurobil.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu skutkové okolnosti danej veci vyvracajú dôvodnosť tvrdenia žalobcu,
že mu bolo odňaté právo vyplývajúce z ust. § 15 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. a že upozornil správny
orgán, že bez súčinnosti OČTK nemôže sám predložiť doklady, keď zo skutkových zistení je zrejmé, že
správca dane v rámci výkonu daňovej kontroly konal v súčinnosti OČTK, čoho dôkazom je aj list správcu
dane č. 604/321/42690/2011/Cib zo dňa 5. apríla 2011 a odpoveď evidovaná pod  č. ČVS: PPZ-327/
BOK-ZA-2010, ktorej prílohu tvorili faktúry za zdaňovacie obdobie január, február, máj, jún, júl, október,
november, december 2010 a január a február 2011.

V danej súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že žalobca i napriek tomu, že mu zamestnanci správcu
dane umožnili v priebehu ústneho pojednávania v priestoroch Ústavu na výkony väzby v Leopoldove,
nahliadnuť do dokladov spoločnosti Z.O.GROUP, s.r.o., ktoré si správca dane zabezpečil v súčinnosti
OČTK, nevyužil svoje právo a súčinnosť pri zisťovaní skutkového stavu so správcom dane odmietol,
(Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 604/321/140963/2011/Cib zo dňa 25. augusta 2011), čo zdôvodnil
tým, že: „bez svojho právneho zástupcu nebude nič podpisovať ani sa vyjadrovať, do dokladov nahliadať
nebude",  požiadal o zavolanie strážnika a z miestnosti, kde prebiehalo ústne pojednávanie, odišiel.

Odvolací súd považoval za nedôvodnú aj námietku žalobcu, že „obhajca reálne nemal šancu dostať
sa do priestorov žalobcu, nehovoriac o tom, že OČTK zaistili účtovníctvo tak, že do zápisnice uviedli,
že sa jedná napr. o zelený šanon s označením E., počet listov 395 ks - bez akejkoľvek špecifikácie",
keďže v danom prípade správca dane vykonával daňovú kontrolu v spoločnosti Z.O.GROUP, s.r.o. a nie
u daňového subjektu E. Jeho tvrdenia považoval za právne bezvýznamné.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu zo spisového materiálu vyplýva, že v priebehu výkonu daňovej
kontroly správca dane neuprel žalobcovi žiadne právo vyplývajúce z ust. § 15 ods. 5 zákona č. 511/1992
Zb. a zároveň správca dane vytvoril žalobcovi dostatočný časový priestor na preukázanie skutočností,
ktoré by mali vplyv na správne určenie dane, čo žalobca nevyužil, pretože v rámci daňovej kontroly
pri zabezpečovaní dokladov nebol súčinný a požadované doklady i napriek výzve správcu dane,
nezabezpečil.

Odvolací súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, že súd prvého stupňa v preskúmavanej veci
postupom v súlade s právnou úpravou ustanovenou v druhej hlave piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku (§§ 247 a nasl.), náležite preskúmal zákonnosť rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a
postup mu predchádzajúci a v rámci toho aj zákonnosť rozhodnutia a postupu správcu dane v rozsahu
žalobných dôvodov a v odôvodnení napadnutého rozsudku sa vysporiadal so zásadnými žalobnými
námietkami.



Odvolací súd vchádzajúc zo skutkových okolností vyplývajúcich z administratívneho spisu poukazom na
závery uvedené vyššie považoval námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu
za nedôvodné, ktoré nemohli mať za následok úspešnosť odvolacieho návrhu žalobcu.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne a právne  správny
podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 246c ods.1 veta prvá O.s.p. a s § 219 ods. 1,2 O.s.p.
potvrdil, stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p v spojení s § 246c
ods. 1 veta prvá O.s.p.), keď pri nedostatku relevantných  žalobných dôvodov pre zrušenie napadnutého
rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti."

Vychádzajúc z uvedeného mal odvolací súd tiež tak ako aj súd prvého stupňa preukázané, že žalovaný
a správca dane pri vydávaní rozhodnutí nevychádzali len z daňových dokladov zaistených žalobcovi,
ale najmä z výsledkov rozsiahleho dokazovania, ktoré smerovalo k získaniu a prevereniu dôkazov,
či plnenia, ktoré žalobca deklaroval v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie apríl 2010, boli aj
reálne uskutočnené. Podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom súdu prvého stupňa i v danom
prípade z výsledkov vykonanej  daňovej kontroly vyplýva, že žalobca spôsobom vylučujúcim akékoľvek
pochybnosti nepreukázal, že obchody ním deklarované za kontrolované zdaňovacie obdobie - apríl
2010, predloženými faktúrami, skutočne aj prebehli spôsobom žalobcom tvrdeným, pričom preukázanie
týchto skutočností zaťažovalo dôkazným bremenom práve žalobcu v zmysle § 29 ods.8 zákona č.
511/1992 Zb..

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa v danej veci náležite
preskúmal zákonnosť rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a postup mu predchádzajúci ako
aj zákonnosť rozhodnutia a postupu správcu dane v rozsahu žalobných dôvodov a v odôvodnení
napadnutého rozsudku sa vysporiadal so zásadnými žalobnými námietkami a to aj vo vzťahu k právnej
úprave ustanovenej v Smernici Rady Európskej únie 2006/112/ES z 28. novembra 2011 a vo svetle
judikatúry Európskeho súdneho dvora.

Odvolací súd z uvedených dôvodov považoval námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku
krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli mať za následok úspešnosť jeho odvolacieho návrhu, a
preto napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne a právne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá
O.s.p. v spojení s § 246c ods.1 veta prvá O.s.p. a s § 219 ods. 1,2 O.s.p. potvrdil, stotožniac sa v zásade
aj s dôvodmi jeho rozhodnutia  (§ 219 ods. 2 O.s.p v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.), keď
pri nedostatku relevantných žalobných a odvolacích dôvodov pre zrušenie napadnutého rozhodnutia
nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p. v
spojení s ust. § 246c veta prvá O.s.p. a s ust. § 224 ods. 1 O.s.p.. Žalobcovi náhradu trov tohto konania
nepriznal pre jeho neúspech vo veci.

Toto rozhodnutie  prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.