{"guid": "dd1b6605-1fa4-45a6-adc3-bc0da3cf2fca:91de2a6d-0ff2-42ff-b4fb-b45333e9dd7b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:1012200012.1", "spisova_znacka": "5Sžf/40/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/40/2013 z 27. 6. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. júna 2014, sp. zn. 5Sžf/40/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:1012200012.1", "identifikacne_cislo": "1012200012", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Baricová", "sudca_id": 384, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jana-baricova-384", "datum_vydania": "2014-06-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2004/199", "nazov": "Colný zákon (199/2004 Z. z.)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/199", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/199-2004"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250ja.odsek-3", "nazov": "§ 250ja ods. 3 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250ja.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-250ja"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-250ja", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/91de2a6d-0ff2-42ff-b4fb-b45333e9dd7b", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:1012200012.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:1012200012.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:1012200012.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Sžf/40/2013\n1012200012\n27. 06. 2014\nJUDr. Jana Baricová\nECLI:SK:NSSR:2014:1012200012.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a\nčlenov senátu JUDr. Milana Moravu a JUDr. Jarmily Urbancovej, v právnej veci žalobcu: Quantum Invest,\ns.r.o., so sídlom Trenčianska 47, Bratislava, IČO: 35 891 674, zastúpeného advokátskou kanceláriou\nPROSMAN A PAVLOVIČ advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná 31, Trnava, IČO: 36 865\n281, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Mierová 23, Bratislava, o\npreskúmanie rozhodnutia bývalého Colného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 23770/2011-1410 z 27.\noktóbra 2011, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 31. októbra 2012, č.\nk. 2S/5/2012-41, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 31. októbra 2012, č. k.\n2S/5/2012-41, p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nNapadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd\") zamietol podľa § 250j\nods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP\") žalobu, ktorou sa žalobca domáhal\npreskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia bývalého Colného riaditeľstva Slovenskej republiky č.\n23770/2011-1410 z 27. októbra 2011, ktorým toto ako príslušný správny orgán rozhodujúc o odvolaní\nžalobcu, proti rozhodnutiu Colného úradu Bratislava, č.: 29971/2011-5232 z 31. mája 2011, odvolanie\nzamietol a rozhodnutie, ktorým colný úrad v súlade s čl. 292 ods. 1 a ods. 7 a čl. 294 ods. 3\nnariadenia Komisie (EHS) č. 2454/93 z 2. júla 1993 (ďalej aj „nariadenie č. 2454/93\" alebo „Vykonávacie\nnariadenie\"), ktorým sa vykonáva nariadenie Rady (EHS) č. 2913/92, ktorým sa ustanovuje Colný kódex\nSpoločenstva v znení účinnom v čase rozhodovania colných orgánov (ďalej aj „Colný kódex\") nevyhovel\nžiadosti žalobcu zo dňa 13. apríla 2011 o povolenie použiť colný režim s hospodárskym dopadom/\nkonečnou spotrebou a nepovolil prepustenie tovaru do colného režimu voľný obeh so zvýhodneným\nsadzobným zaobchádzaním alebo zníženou alebo nulovou sadzbou cla z dôvodu jeho konečného\npoužitia so spätnou platnosťou na tovar vrtuľník typu RC 120 B, výrobné č. 1592 s vlastnou hmotnosťou\nnepresahujúcou 2000 kg na civilné použitie, potvrdil.\nKrajský súd ako súd vecne a miestne príslušný (§ 246 ods. 1 OSP) preskúmajúc rozhodnutie žalovaného\npodľa druhej hlavy V. časti OSP citujúc ustanovenie čl. 294 ods. 3 a čl. 899 nariadenia č. 2454/93 a\nčl. 239 ods. 1 nariadenia Rady (EHS) č. 2913/92 vyporiadajúc sa s jednotlivými námietkami žalobcu\nuvedenými v žalobe mal za to, že rozhodnutie žalovaného vychádza zo správneho právneho posúdenia\nveci, pričom kľúčovým bol výklad čl. 294 ods. 3 nariadenia č. 2454/93 a to najmä interpretácie pojmov,\nresp. slovných spojení „výnimočná okolnosť\" alebo „zjavné zanedbanie\", pri ktorých, keďže neexistuje\nlegálna definícia týchto pojmov, je ich výklad vecou správnej úvahy colného úradu, ktorý pri posudzovaní\n\nveci podľa názoru súdu nevybočil z medzí správnej úvahy a ním prijatý právny záver zodpovedal\nzistenému skutkovému stavu veci.\nPodľa názoru krajského súdu správne orgány vychádzali z riadne zisteného skutkového stavu\npostačujúceho na správne posúdenie veci. Krajský súd odmietol aj tvrdenie žalobcu, že napadnuté\nrozhodnutie je nepreskúmateľné. Poukázal na to, že sám žalobca uviedol, že jeho zástupca v colnom\nkonaní pochybil pri navrhovaní prepustenia tovaru do colného režimu, pričom uviedol aj správny postup,\nktorý mal byť taký, že ešte pred prepustením tovaru do colného režimu voľný obeh, mal mať žalobca ako\ndeklarant (resp. jeho zástupca) k dispozícii povolenie na použitie colného režimu s konečnou spotrebou.\nPotom by mohol byť tovar prepustený do režimu voľný obeh s nulovou sadzbou cla. V danom prípade\nvšak zástupca žalobcu zvolil taký postup, že najskôr boľ tovar prepustený do režimu voľný obeh s\nvýmerom cla a až následne sa začal riešiť problém chýbajúceho povolenia pre priznanie nulovej sadzby\ncla vzhľadom na konečné použitie tovaru. Zo skutkových okolností je pritom celkom zrejmé, že žiadosť\nžalobcu sa netýka pokusu o podvod, pričom chybne zvoleným postupom došlo k určeniu dovozného cla\nso sadzbou 7,5%, čomu zodpovedá clo vo výške 88 278,60 eura, ktoré bolo aj zaplatené a nepochybne\ntáto suma pre žalobcu predstavovala zvýšené náklady, s ktorými nepočítal.\nKrajský súd uviedol, že žalobca síce svoje žalobné dôvody logicky a riadne vyargumentoval, no žiaden z\ntýchto dôvodov nepreukázal nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Je nepochybne, že správne orgány\nsú povinné interpretovať skutočne urobené právne úkony účastníkov konania, pričom aj v colnom konaní\nvyvoláva právne účinky reálne a navonok zrozumiteľne a vážne urobený prejav vôle účastníka konania,\nresp. jeho zástupcu. Žalovaný správne uviedol, že ak priamy zástupca deklaranta v colnom konaní\nprejaví vôľu prepustiť tovar do určitého colného režimu s vymeraním dovozného cla v určitej výške\na takýto postup neodporuje zákonu, neexistuje žiaden dôvod, aby colné orgány žiadosti nevyhoveli\na tovar za určených podmienok v zmysle návrhu neprepustili. Prejav vôle deklaranta nie je dôvodné\nspochybňovať ani v prípade, ak hypoteticky existuje možnosť legálne sa vyhnúť zaplateniu sumy cla.\nNie je sporné, že v čase dovozu neboli v danom prípade splnené podmienky na prepustenie tovaru do\ncolného režimu voľný obeh s nulovou sadzbou cla a preto tovar do takéhoto colného režimu ani nemohol\nbyť prepustený.\nĎalej uviedol, že prípadné povolenie so spätnou platnosťou podľa čl. 294 ods. 3 nariadenia č. 2454/93\nje formulované ako možnosť (oprávnenie) colného orgánu a teda nie ako jeho povinnosť, pričom z textu\ntohto článku vyplýva, že spätná platnosť povolenia môže byť ďalej predĺžená za výnimočných okolností,\nak existuje odôvodnená ekonomická potreba a žiadosť sa okrem iného netýka zjavného zanedbania.\nPodľa krajského súdu sa správne orgány zaoberali podmienkami, za ktorých by mohla byť predĺžená\nspätná platnosť povolenia v zmysle čl. 294 ods. 3 nariadenia č. 2454/93 a krajský súd sa s právnym\nposúdením týchto podmienok stotožnil. Považoval za nesporné, že žalobca bol ako deklarant v colnom\nkonaní priamo zastúpený podľa čl. 5 ods. 2 Colného kódexu a preto sa považujú úkony tohto zástupcu\npriamo za úkony žalobcu. Ak by zástupca konal v rozpore s vôľou alebo záujmami zastúpeného,\nalebo tak, že by zastúpenému vznikla ujma, vznikol by zodpovednostný vzťah priameho zástupcu voči\nzastúpenému (žalobcovi), avšak všetky úkony zástupcu sa aj tak považujú za úkony účastníka colného\nkonania. Aj prípadný nesúhlas zastúpeného s úkonmi zástupcu v colnom konaní, ktoré sú v súlade so\nzákonom a neodporujú účelu zastúpenia, nemá vplyv na záväznosť týchto úkonov zástupcu ako aj na\nďalšie následky, ktoré z nich vyplynú. Aj krajský súd bol názoru, že ak žalobca konajúci prostredníctvom\nzástupcu neprejavil pri podávaní colného vyhlásenia záujem prepustiť tovar do colného režimu so\nzvýhodneným sadzobným zaobchádzaním napriek tomu, že pri splnení určených podmienok mohol\ntakéto zvýhodnené zaobchádzanie požadovať, pričom tomu nebránila žiadna nepredvídateľná alebo\nneprekonateľná prekážka, nemožno takýto postup považovať za „výnimočnú okolnosť\" odôvodňujúcu\nvydanie povolenia na prepustenie tovaru do colného režimu voľný obeh so zvýhodneným sadzobným\nzaobchádzaním so spätnou platnosťou. Výnimočnou okolnosťou nie je podľa krajského súdu ani\nskutočnosť, že žalobca, resp. jeho priamy zástupca v colnom konaní nedisponoval podkladmi, ktorými\nmohol, resp. mal vo vzťahu k určitému colnému režimu disponovať. Pričom je tiež zrejmé z obsahu\nspisu, že žalobca neposkytol žiaden relevantný dôkaz O existencii akejkoľvek výnimočnej okolnosti\nodôvodňujúcej postup podľa čl. 249 ods. 3 nariadenia č. 2454/93. Colný úrad v danom prípade pri\nposudzovaní existencie dôvodov (podmienok) na vyhovenie žiadosti žalobcu postupoval v súlade\nso svojou diskrečnou právomocou v rámci správnej úvahy spôsobom, ktorý zodpovedá zistenému\nskutkovému stavu veci. Bez významu v tejto súvislosti nie je podľa názoru ani skutočnosť, že žalobca bol\nv colnom konaní priamo zastúpený kvalifikovaným zástupcom a voči rozhodnutiu o vymeraní dovozného\n\ncla sa ani neodvolal. Neuplatnenie si zvýhodneného sadzobného zaobchádzania, či nepodanie žiadosti\npred dovozom tovaru, na ktorý sa má takéto zvýhodnené zaobchádzanie uplatňovať, bez existencie\nvýnimočných okolností neumožňuje aplikáciu čl. 294 ods. 3 nariadenia č. 2454/93. Žalobca teda bol v\ncelom konaní zastúpený odborne spôsobilou osobou a napriek tomu nevyužil existujúcu možnosť na\ndovoz tovaru s oslobodením od dovozného cla, ktorá reálne existovala, ale prostredníctvom zástupcu\npožiadal o prepustenie tovaru do colného režimu s vymeraním dovozného cla, čo bolo podľa zákona\ntaktiež možné. Otázka výberu zástupcu, komunikácie, resp. nekomunikácie s týmto zástupcom a\nsamotný zákonný postup zástupcu, ktorý nemusel byť najvýhodnejší pre žalobcu, nemožno považovať\nza výnimočnú okolnosť odôvodňujúcu možnosť predĺženia spätnej platnosti povolenia. Krajský súd\nnespochybnil tvrdenia žalobcu vedené v čl. V. žaloby, t.j. jeho minulosť, neporušenie žiadnych colných\npredpisov, charakter operácie, s ktorou nemal skúsenosť s tým, že išlo pre neho o výnimočnú situáciu.\nVyššie uvedené skutočnosti totiž žalobcu nezbavujú zodpovednosti za úkony, ktoré urobil on, resp.\njeho priamy zástupca v súvislosti s dovozom tovaru, pričom žiadna z týchto skutočností podľa názoru\nkrajského súdu nepredstavuje výnimočnú okolnosť. Konanie priameho zástupcu žalobcu je podľa názoru\nkrajského súdu príkladom zjavného zanedbania, keď tento kvalifikovaný zástupca nezvolil taký postup,\naby bol tovar prepustený do režimu voľný obeh s nulovou sadzbou cla, o ktorej možnosti mal nepochybne\nvedieť. Zjavné zanedbanie teda krajský súd videl v nevyužití existujúcich právnych možností na dovoz\ntovaru s oslobodením od dovozného cla, keď naopak priamy zástupca žalobcu požiadal o prepustenie\ntovaru do colného režimu s vymeraním dovozného cla, čo bol postup napokon tiež legálny.\nPokiaľ ide o hlavnú námietku žalobcu spočívajúcu vo výklade pojmu „zjavné zanedbanie\" žalovaným,\npričom argumentoval ustanovením čl. 239 ods. 1 Colného kódexu a čl. 899 ods. 1 Vykonávacieho\nnariadenia k Colnému kódexu, a poukazoval aj na rozhodnutie EK REM 04/2000 a Informačný\ndokument vzťahujúci sa na uplatnenie článkov 220 (2) a 239 Colného kódexu, krajský súd považoval\nza nesporné, tieto ustanovenia sa týkajú otázok odpustenia alebo vrátenia dovozného alebo vývozného\ncla a nie otázky posudzovania žiadosti o povolenie použiť colný režim s hospodárskym dopadom/\nkonečnou spotrebou. Krajský súd súhlasil s názorom žalovaného, že ani použitie rovnakých slovných\nspojení v odlišných ustanoveniach jedného právneho predpisu nemusí automaticky znamenať ich\nrovnaký význam a interpretáciu (zrejme však celkom výnimočne), ale pri interpretácii právnej normy\nje nevyhnutné zohľadniť skutkový a právny stav veci, na ktorú má byť táto právna norma aplikovaná.\nPodľa názoru krajského súdu je slovné spojenie „zjavné zanedbanie\" použité v čl. 294 ods. 3 nariadenia\nč. 2454/93, slovné spojenie „zrejmá nedbanlivosť\" použité v čl. 899 nariadenia č. 2454/93 a slovné\nspojenie „hrubá nedbanlivosť\" použité v čl. 239 ods. 1 Colného kódexu, v slovenskom znení citovaných\nvšeobecne záväzných právnych predpisov, významovo veľmi podobné, dokonca takmer zhodné. Krajský\nsúd uzavrel, že pre posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia je irelevantná polemika ohľadne\ntotožnosti týchto pojmov, resp. odlišnosti týchto pojmov, ale podstatným bolo posúdiť, či v prípade\nžalobcu, ktorý sa domáhal aplikovania čl. 294 ods. 3 nariadenia č. 2454/93, existovali také výnimočné\nokolnosti, za ktorých colný úrad mohol so spätnou platnosťou povolenie ďalej predĺžiť, a či sa žiadosť\nžalobcu netýkala zjavného zanedbania. Krajský súd zdôraznil, že podľa jeho názoru došlo k zjavnému\nzanedbaniu (resp. zrejmej alebo hrubej nedbanlivosti) a preto pri absencii výnimočných okolností,\nktoré neboli preukázané. Správne orgány nepochybili, keď žiadosti žalobcu nevyhoveli a nepovolili mu\nprepustenie tovaru do colného režimu so zvýhodneným sadzobným zaobchádzaním alebo zníženou\nalebo nulovou sadzbou cla z dôvodu jeho konečného použitia so spätnou platnosťou. S poukazom na\nuvedené je potom zbytočná polemika ohľadne aplikácie slovenského alebo anglického, či nemeckého\nznenia colných predpisov a s tým súvisiaci argument žalobcu, že Slovenská republika nezabezpečila\nsprávny preklad európskej legislatívy, keďže v slovenskej verzii colných predpisov je podľa názoru\nžalobcu množstvo chýb.\nKrajský súd neopomenul uviesť, že síce žalobca celkom logicky argumentoval prípadom Európskej\nkomisie REM 04/2000 a Informačným dokumentom Európskej komisie, avšak uvedené dokumenty\nneodôvodňujú nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Treba uviesť, že žalovaný sa s týmito\ndokumentmi v odôvodnení napadnutého rozhodnutia riadne vysporiadal. Uvedené rozhodnutie EK je\npritom individuálnym správnym aktom, ktorý má záväznosť len na konkrétny prípad a nemožno ho\npovažovať za primárny prameň práva alebo všeobecne záväzný precedens pri rozhodovaní orgánov\nverejnej moci V iných právnych veciach. Je zrejmé, že prípad REM 04/2000 sa vzťahoval na odlišnú\nprávnu úpravu ako je úprava, podľa ktorej žalobca podal žiadosť. Časť informačného dokumentu\nEurópskej komisie rieši situácie v zmysle čl. 239 Colného kódexu a nerieši otázku spätného predĺženia\nplatnosti povolenia na prepustenie tovaru do colného režimu voľný obeh podľa čl. 294 ods. 3 nariadenia\n\nč. 2454/93. V tejto súvislosti považoval za nutné spomenúť, že z uvedeného dokumentu vyplýva, že za\nšpecifické situácie sa nepokladajú také situácie, ktoré vyplývajú z bežného profesijného a obchodného\nrizika, ktoré znáša operátor, pričom ide okrem iného aj o nedodržanie inštrukcií zo strany deklaranta\nvydaných osobou, ktorú zastupuje, chyba, ktorú vykonal zamestnanec deklaranta, aj keď je tento\nzamestnanec nový a neskúsený a tiež skutočnosť, že príslušné colné orgány neporadili operátorovi, aby\npoužil ekonomický colný režim alebo zjednodušené postupy preclievania. K aplikácii čl. 239 Colného\nkódexu je taktiež nevyhnutné splniť podmienky, ktorými sú existencia osobitnej situácie, žiadny podvod\nalebo hrubá nedbanlivosť í na strane osoby zodpovednej za zaplatenie colného dlhu. O osobitnej,\nteda aj výnimočnej okolnosti, či situácii možno podľa krajského súdu hovoriť vtedy, ak je z okolností\nprípadu (skutkového stavu) zrejmé, že dotknutá osoba sa nachádza vo výnimočnej situácii V porovnaní\ns ostatnými obchodníkmi vykonávajúcimi rovnakú alebo podobnú činnosť a v prípade, ak by tu tieto\nokolnosti neboli, nebola by vystavená takej situácii, akou je vymeranie colného dlhu.\nZ uvedených dôvodov krajský súd podľa § 250j ods. 1 OSP žalobu zamietol a s poukazom na § 250k\nods. 1 OSP nepriznal neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania.\nProti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote žalobca odvolanie a opakujúc skutkové okolnosti\nprípadu, citujúc čl. 294 ods. 3 nariadenia č. 2454/93, nesúhlasil s tvrdením colného úradu o absencii\nvýnimočných okolností, keď podľa jeho názoru za výnimočné okolnosti na jeho strane možno považovať,\nže Inú operáciu tohto druhu vykonával po prvýkrát, že šlo o colnú operáciu, ktorá si vyžadovala\nsynchronizovaný postup v rámci dvoch členských štátov colnej únie, pričom novelizácie Vykonávacieho\nnariadenia vykonané nariadeniami č. 993/2001 a č. 1601/2000 zo 4. mája 2011, mali za cieľ (viď\npreambula nariadenia č. 993/2001) zaviesť väčšiu flexibilitu do procesných pravidiel, a to ustanovením\nmožnosti udeľovať za určitých podmienok povolenie so spätnou účinnosťou na dobu kratšiu ako jeden\nrok, opätovne poukazoval na rozhodnutie Európskej komisie REM 04/2000, v ktorej išlo obdobné\nokolnosti pričom podľa žalobcu v prospech úsudku o existencii výnimočnej okolnosti svedčí aj fakt, že v\nprípade, ak by bolo požiadané o vydanie uvedeného povolenia včas, toto by bolo žalobcovi s určitosťou\nvydané, v dôsledku čoho by nič nebránilo prepusteniu tovaru do voľného obehu so zvýhodneným\nsadzobným zaobchádzaním alebo zníženou alebo nulovou sadzbou cla z dôvodu jeho konečného\npoužitia so spätnou platnosťou.\nTaktiež namietal dôvody rozhodnutia žalovaného ako aj rozsudku krajského súdu zásadne nesúhlasiac\ns právnym názorom a dôvodmi uvádzanými krajským súdom, ktoré vyslovil v napadnutom rozhodnutí a\nnaďalej zotrval na pri svojich vyjadreniach, ktoré uviedol vo svojom odvolaní proti rozhodnutiu colného\núradu, ako aj v správnej žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného. Žalobca mal\nnaďalej za to, že pre vydanie zákonného rozhodnutia v jeho veci je potrebný správny, predovšetkým\neurokonformný výklad pojmov „výnimočná okolnosť\" a „zjavné zanedbanie\", ktoré tvoria predpoklad pre\nvydanie povolenia podľa čl. 294 ods. 3 Vykonávacieho nariadenia. Žalobca mal za to, že tak žalovaný ako\nani krajský súd, nevzali náležíte do úvahy rozhodnutie Komisie č. REM 04/2000 a informačný dokument\nKomisie, z ktorých možno abstrahovať predstavu Komisie, ako by mali colné orgány postupovať v\nprípadoch spadajúcich pod uvedené ustanovenie - predovšetkým tak, aby bol dosiahnutý základný\núčel tohto ustanovenia a zároveň cieľ novelizácií Vykonávacieho nariadenia, a to dosiahnutie pružnosti\nprocesných pravidiel colného konania, ktorých výsledkom by rovnako mala byť prevencia vzniku takých\nprípadov, ako sa riešil v rozhodnutí Komisie č. REM 04/2000 (skutkovo veľmi podobný ako je prípad\nžalobcu). To podľa žalobcu znamená, že žalovaný ako aj krajský súd pri použití správnej úvahy a výklade\nuvedených pojmov úplne ignorovali okolnosti, ktoré predchádzali inkorporovaniu tohto ustanovenia do\nVykonávacieho nariadenia, totiž nevyužili spôsob historického výkladu právnej normy.\nŽalobca súhlasil s tým, že vydanie predmetného povolenia je formulované ako možnosť a záleží\nna správnej úvahe colného úradu, či také povolenie vydá, alebo nie, avšak podľa jeho názoru\ntáto fakultatívnosť sa v podmienkach právneho štátu a existujúcej colnej únie nesmie vykladať ako\nmožnosť bezbrehého odmietania vydania povolenia, hoci ostatné podmienky na jeho vydanie by boli\nsplnené. Poukazoval pritom predovšetkým na dôvod, pre ktorý bolo toto ustanovenie do Vykonávacieho\nnariadenia inkorporované (spružnenie procesných pravidiel, prevencia vzniku prípadov typu REM\n04/2000), ako aj na skutočnosť, že v danom prípade nedôjde k poškodeniu finančných záujmov\nEurópskej únie ani zaťaženiu jej rozpočtu. Tvrdil, ž colný orgán je za každých okolností povinný vo\nsvojom rozhodnutí uviesť, ako použil správnu úvahu v zmysle § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.\no správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok\"),\n\nargument o možnosti vydania povolenia preto bez ďalšieho neobstojí. Žalobca bol presvedčený o tom,\nže uvedené ustanovenie Vykonávacieho nariadenia sa má vykladať v intenciách toho, čo už niekoľkokrát\nuviedol. Poukazoval pritom na ustanovenie § 3 správneho poriadku, v zmysle ktorého je jedným zo\nzákladných pravidiel správneho konania ochrana práv a záujmov fyzických a právnických osôb.\nPokiaľ krajský súd označil konanie priameho zástupcu ako príklad zjavného zanedbania, žalobca\nnamietal, že Komisia vo svojom rozhodnutí č. REM 04/2000 v skutkovo veľmi podobnom prípade,\nvyhodnotila takéto konanie na účely colného konania ako konanie s absenciou zjavného zanedbania.\nK záveru krajského súdu, že „informačného dokumentu vyplýva, že za špecifické situácie sa nepokladajú\ntaké situácie, ktoré vyplývajú z bežného profesijného a obchodného rizika, ktoré znáša operátor,\npričom ide okrem iného aj o nedodržanie inštrukcií zo strany deklaranta, ktorého zastupuje\", žalobca\nviedol, že informačný dokument slúži v danom prípade ako pomôcka k správnemu výkladu pojmu\n„zjavné zanedbanie\" a nie pojmu „výnimočná okolnosť\". Informačný dokument obsahuje v tejto súvislosti\npojem „špecifické situácie\" („special situations\"). Avšak tento pojem sa v čl. 294 ods. 3 Vykonávacieho\nnariadenia nespomína, a tak ho nie je možné pri porovnaní s ustanovením čl. 239 Colného kódexu\njednoznačne identifikovať tak, ako tomu je pri pojme „zjavné zanedbanie\" („obvious negligence\"). Navyše\npodľa žalobcu s ohľadom na výsledok rozhodnutia Komisie č. REM 04/2000 Komisia vyhodnotila\nskutkové okolnosti uvedeného prípadu (takmer totožného s prípadom žalobcu) ako okolností, za ktorých\nby malo byť clo „spätne odpustené\") .\nVzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti podľa žalobcu vydanie spravodlivého rozhodnutia vo\nveci samej závisí do značnej miery od výkladu ustanovenia čl. 294 ods. 3 nariadenia č. 2454/93, a\npreto navrhol Najvyššiemu súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd\") ako súdnemu orgánu, proti\nrozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok, aby v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní\nEurópskej únie sformuloval a predložil Európskemu súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku, ako sa majú\nvykladať pojmy „výnimočná okolnosť\" a „zrejmé zanedbanie\" ustanovenia čl. 294 ods. 3 nariadenia\nKomisie č. 2454/93 vzhľadom na osobitné skutkové okolnosti prípadu žalobcu. Zároveň na dobu do času\nvydania rozhodnutia o prejudiciálnej otázke navrhol prerušiť konanie v zmysle ustanovenia § 109 ods.\n1 písm. c/ OSP.\nVo veci samej žalobca navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil rozhodnutie vydané\nkrajským súdom a rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V prípade úspechu\nsi žalobca uplatnil náhradu trov konania, ktorú vyčíslil.\nŽalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu opíšuc skutkový stav veci k námietkam žalobcu uviedol, že\nžalobca v odvolaní opakuje svoje námietky a argumenty uvedené v správnom konaní i v žalobe.\nK námietke žalobcu ohľadom chybného návrhu na prepustenie dovážaného tovaru a následnému\npostupu, ktorý mal colný úrad podľa žalobcu použiť, žalovaný uviedol, že žalobcom v žalobe načrtnutý\npostup colných orgánov vychádza z hypotetického, avšak skutočnosti nezodpovedajúceho skutkového\nstavu veci. Poukázal na to, že správne orgány sú povinné skúmať realite zodpovedajúci skutkový stav\nveci a zistenému skutkovému stavu veci zodpovedajúcu právnu kvalifikáciu. Sú povinné interpretovať\nskutočne urobené právne úkony účastníkov konania v kontexte príslušných ustanovení všeobecne\nzáväzných právnych predpisov. V konaní pred správnymi orgánmi (aj v colnom konaní) vyvoláva právne\núčinky reálne a navonok zrozumiteľne a vážne urobený prejav vôle účastníka konania, resp. jeho\nzástupcu. Ak priamy zástupca deklaranta v colnom konaní prejaví vôľu prepustiť tovar do určitého\ncolného režimu s vymeraním dovozného cla v určitej výške a takýto postup neodporuje zákonu (čo\nskutočne v predmetnej právnej veci neodporuje), neexistuje podľa žalovaného žiaden zákonný dôvod,\naby colné orgány žiadosti deklaranta nevyhoveli a tovar mu za určených podmienok v zmysle jeho\nnávrhu neprepustili. Zdôraznil, že v danom prípade v čase dovozu ani neboli podmienky na prepustenie\npredmetného tovaru do colného režimu voľný obeh s nulovou sadzbou cla splnené, a preto predmetný\ntovar do takéhoto colného režimu ani nemohol byť prepustený. Colný úrad pri posudzovaní žiadosti\nžalobcu o povolenie použiť colný režim s hospodárskym dopadom/konečnou spotrebou nemal dôvod\nskúmať možný vývoj pri inom skutkovom stave veci, ktorý však nikdy nenastal a ktorý ako čisto\nhypotetická konštrukcia žalobcu nikdy nezodpovedal skutočnosti. Pretože žalobcom v žalobe načrtnuté\n\nmožnosti dovozu tovaru a jeho prepustenia colnými orgánmi bez dovozného cla nikdy nenastali, nie je\nmožné považovať tieto hypotézy za podklad pre rozhodnutie v správnom konaní alebo súdnom konaní.\nPokiaľ žalobca vytýkal žalovanému, že sa vôbec nevysporiadal s jeho hlavnou námietkou výklad pojmu\n„zjavné zanedbanie\" v zmysle stavu absencie protiprávneho konania alebo opomenutia uplatnenia\nnároku) a zameral sa na vyvrátenie argumentu žalobcu potrebe vykladať slovné spojenie zrejmá\nnedbanlivosť pomocou významu pojmov z iných ustanovení s rovnakým zákonným obsahom.\nCitujúc ustanovenia čl. 294 ods. 3 a čl. 899 ods. 1, 2 a 3 nariadenia č. 2454/93 žalovaný uviedol,\nže stanovenia čl. 239 ods. 1 Colného kódexu čl. 899 ods. 1 nariadenia č. 2454/93 sa týkajú otázok\nodpustenia alebo vrátenia dovozného cla alebo vývozného cla, avšak neriešia otázku posudzovania\nžiadosti o povolenie použiť colný režim s hospodárskym dopadom/konečnou spotrebou, čo bolo\npredmetom konania predchádzajúceho vydaniu odvolaním napadnutého rozhodnutia colného úradu\nzn. 29971/2011 z 31. mája 2011. Colný úrad žiadosti žalobcu nevyhovel a nepovolil mu prepustenie\ntovaru do colného režimu so zvýhodneným sadzobným zaobchádzaním alebo zníženou alebo nulovou\nsadzbou cla z dôvodu jeho konečného použitia so spätnou platnosťou. S ohľadom na odlišné zameranie\nčl. 239 ods. 1 Colného kódexu a čl. 899 ods. 1 nariadenia č. 2454/93 v porovnaní čl. 294 ods. 3\nnariadenia č. 2454/93 nie je možné bez prihliadnutia k osobitostiam právnych inštitútov, ktoré tieto články\nColného kódexu, resp. nariadenia č. 2454/93 upravujú, využiť pri ich výklade jednoduchú analógiu.\nAni použitie rovnakých slovných spojení v odlišných ustanoveniach jedného právneho predpisu nemusí\nautomaticky znamenať ich rovnaký význam a interpretáciu (resp. výklad). Pri interpretácii právnej normy\nje nevyhnutné zohľadniť tiež skutkový i právny stav veci, na ktorú má byť daná právna norma aplikovaná.\nŽalobcom v správnom i v súdnom konaní uvádzane odkazy la právnu úpravu sa týkajú právneho\ninštitútu odpustenia alebo vrátanie dovozného cla a nemôžu byť bez ďalšieho automaticky aplikované\naj na právny inštitút zvýhodneného sadzobného zaobchádzania podľa čl. 292 ods. 1 nariadenia č.\n2454/93, či pri riešení otázky vydania povolenia so spätnou platnosťou podľa čl. 294 ods. 3 nariadenia\nč. 2454/93. Hypotetické úvahy žalobcu o tom, ako by správne orgány postupovali, keby bol iný\nskutkový alebo právny stav veci, nemožno prijať ako podklad pre rozhodnutie. Žalovaný naďalej trval na\nexistencii terminologickej odlišnosti slovného spojenia „zjavné zanedbanie\" použitého v čl. 294 ods. 3\nnariadenia č. 2454/93 a slovného spojenia „zrejmá nedbanlivosť\" použitého v čl. 899 ods. 1 nariadenia\nč. 2454/93, prípadne slovného spojenia „hrubá nedbanlivosť\" použitého v čl. 239 ods. 1 Colného kódexu\nSlovenskom znení citovaných všeobecne závažných právnych predpisov. Táto terminologická odlišnosť\npodľa žalovaného len zvýrazňuje potrebu individuálneho prístupu pri výklade jednotlivých citovaných\nustanovení a v nich použitých slovných spojení v širšom kontexte s ohľadom na skutkový i právny\nstav posudzovanej právnej veci, bez zovšeobecňovania a neprimeranej analógie sinými, v zásade\nnesúvisiacimi prípadmi.\nŽalovaný sa vyjadril aj k pojmu „zjavné zanedbanie\" nesúhlasiac s tvrdením žalobcu poukazujúcim na\nrozhodnutie Komisie REM 04/2000 (a v žalobe tiež Informačný dokument Európskej komisie), kde podľa\nžalobcu Komisia v skutkovo veľmi podobnom prípade, vyhodnotila takéto konanie na účely colného\nkonania ako konanie s absenciou zjavného zanedbania. Podľa žalovaného argumenty žalobcu uvedené\nv súdnom konaní priamo preukazujú, že prípad REM 4/2000 a spomenutý informačný dokument\neurópskej komisie (č. 783/2002) sú skutkovo i právne odlišné od posudzovaného prípadu, ktorého sa\ntýka aj žalobou napadnuté rozhodnutie. Ako žalobca vo svojich vyjadreniach priamo uvádzal, v čase\nrozhodovania európske komisie vo veci REM 4/2000 bola iná právna úprava a uvedený prípad tiež\nvychádzal z iného skutkového stavu veci. Po oboznámení sa s obsahom prípadu REM 4/2000 (hoci\naj v anglickom jazyku) je zrejmé, že toto rozhodnutie Komisie zo dňa 13. decembra 2000 adresované\nSpolkovej republike Nemecko sa týka niektorých otázok interpretácie a použitia čl. 239 Colného kódexu\n(vrátenie alebo odpustenie dovozného alebo vývozného cla) a nie čl. 294 ods. 3 nariadenia č. 2454/93,\nresp. iného ustanovenia upravujúceho vydanie povolenia so spätnou platnosťou.\nRozoberúc prípad REM 04/2000 žalovaný zotrval na svojom názore, že prípad REM 04/2000 nie je\nmožné považovať za skutkovo alebo právne zhodný s prejednávanou právnou vecou týkajúcou sa\nžalobcu a nie je ho možné ani považovať za právne záväzný precedens vo vzťahu k prejednávanej\nprávnej veci. Uvedený prípad REM 04/2000 sa vzťahuje a odlišnú právnu úpravu v porovnaní s úpravou,\npodľa ktorej bola žiadosť o vydanie povolenia podaná.\nS poukazom na zistený skutkový stav veci žalovaný uviedol, že neuplatnenie si zvýhodneného\nsadzobného zaobchádzania v colnom konaní, či nepodanie príslušnej žiadosti pred dovozom tovaru,\n\nna ktorý sa má takéto zvýhodnené sadzobné zaobchádzanie uplatňovať, bez existencie výnimočných\nokolností neumožňuje aplikáciu čl. 294 ods. 3 nariadenia č. 2454/93 v prospech žalobcu ako žiadateľa.\nŽalovaný považoval žalobcove námietky za neopodstatnené i s ohľadom na znenie ním spomenutého\nInformačného dokumentu, ktorý sa vzťahuje na uplatnenie čl. 220 a čl. 239 Colného kódexu (dokument\nč. 783/2002) a v ktorom okrem iného je uvedené aj to, ktoré situácie sa nepovažujú za špecifické.\nK otázke aplikácie čl. 239 Colného kódexu žalovaný zároveň uviedol, že na jeho uplatnenie je\nnevyhnutné, aby boli splnené nasledovné podmienky - existencia osobitnej situácie a žiaden podvod\nalebo hrubá nedbanlivosť na strane osoby zodpovednej za zaplatenie colného dlhu. Žalovaný poukázal\nna to, že Súdny dvor Európskej únie vo svojej judikatúre zastáva názor, že čl. 239 Colného kódexu\npredstavuje všeobecný princíp rovnosti, a že o existencii osobitnej situácie možno hovoriť vtedy, ak je z\nokolností prípadu zrejmé, že dotknutá osoba sa nachádza vo výnimočnej situácii v porovnaní s ostatnými\nobchodníkmi, ktorí vykonávajú rovnakú alebo podobnú činnosť, a v prípade, ak by tu tieto okolnosti\nneboli, nebola by vystavená takej situácii akou je vymeranie colného dlhu. Podľa názoru žalovaného\nsituácia žalobcu pri prepúšťaní tovaru do ním navrhnutého colného režimu a následný vznik colného\ndlhu nezakladá existenciu osobitnej situácie podľa čl. 239 Colného kódexu, ale možno ju považovať za\nsúčasť podnikateľského rizika žalobcu.\nPokiaľ žalobca navrhuje najvyššiemu súdu, aby sformuloval a predložil prejudiciálnu otázku, podľa\nprávneho názoru žalovaného v prejednávanej právnej veci neexistuje žiadna opodstatnená pochybnosť\no spôsobe a možnostiach výkladu uvedených pojmov „výnimočná okolnosť a „zrejmé zanedbanie\"\nuvedených v čl. 294 ods. 3 nariadenia č. 2454/93 vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu žalobcu.\nPrípad žalobcu je, čo sa týka skutkového stavu veci i možností jeho právnej kvalifikácie, jasný a zrejmý,\nbez existencie akýchkoľvek sporných otázok pri výklade uvedených pojmov, ktoré by mohli, resp. mali byť\npredmetom skúmania Európskym súdnym dvorom a ktoré by tak mohli byť považované za prejudiciálnu\notázku.\nS prihliadnutím na všetky uvádzané fakty a argumenty v tomto vyjadrení v spojení s predloženými\ndôkaznými prostriedkami vyplývajúcimi zo spisového materiálu žalovaný navrhol, aby Najvyšší súd\nSlovenskej republiky napadnutý rozsudok potvrdil a trovy konania ponechal znášať žalobcovi.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací § 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta\nprvá OSP, preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podaného\nodvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) odvolanie prejednal bez\nnariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia verejného rozhodnutia\nbol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk> (§ 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 221 ods. 2\nOSP a § 246c ods. 1 veta prvá OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech.\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\nrozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti\nfyzických alebo právnických osôb (§ 244 ods. 1 OSP).\nSúdy v správnom súdnictve prejednávajú na základe žalôb prípady, ktorých fyzická alebo právnická\nosoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada,\naby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).\nÚlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa\npiatej časti druhej hlavy OSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil\ndostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v\nsúčinnosti z účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi\npredpismi, a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu\nbolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako i procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia\nsprávneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu\nnapadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia\n\nsprávneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou\nvadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia\n(§ 250i ods. 3 OSP).\nSprávny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej právnej\nveci sa v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán vychádza nie sú\npochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady\nsprávneho konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver,\nku ktorému správny orgán dospel. Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a\npostupu správneho orgánu posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný\nprávny predpis.\nZ obsahu administratívneho spisu vyplýva, že v konaní pred colnými orgánmi bol zistený nasledovný\nskutkový stav:\nColnému úradu bola dňa 13. apríla 2011 (zaevidovaná pod č. 22353/2011-5232) doručená žiadosť\nžalobcu podľa prílohy č. 67 nariadenia č. 2454/93 označená ako „Žiadosť o povolenie použiť colný režim\ns hospodárskym dopadom/konečnou spotrebou\" zo dňa 13. apríla 2011. Uvedená žiadosť bola doplnená\nžiadosťou o povolenie použiť colný režim s hospodárskym dopadom/konečnou spotrebou zo dňa 13.\napríla 2011, doručenou colnému úradu dňa 20. apríla 2011 (zaevidovaná pod č. 23803/20115232).\nPredmetné žiadosti žalobcu boli na základe výzvy colného úradu zn. 25465/2011-5232 zo dňa 2. mája\n2011 doplnené listom zo dňa 6. mája 2011. Žiadosť sa týkala tovaru - vrtuľníka typ ECT20 B, výrobné\nč. 1692, s hmotnosťou nepresahujúcou 2000 kg, PpKN 8802 11 00, určeného na civilné použitie,\nktorý bol dňa 6. apríla 2011 prepustený do colného režimu voľný obeh nemeckým colným úradom\nHauptzollamt Bremen Zollamt Bremerhaven so zatriedením do nomenklatúry TARIC 8802 11 00 90. Zo\nžalobcom predloženej dokumentácie je preukázané, že žalobca bol v colnom konaní priamo zastúpený\nprávnickou osobou CROSS TRANS SERVICE GmbH, Steubenstr.7b, 27568 Bremerhaven. V doplnení\nžiadosti listom zo dňa 6. mája 2011 žalobca uviedol, že jeho zmluvný partner v Nemecku podal v jeho\nmene colné vyhlásenie, ku ktorému nevedel zabezpečiť rozhodnutie na povolenie použiť colný režim s\nhospodárskym dopadom - konečnou spotrebou, a práve na základe tejto skutočnosti nemohol deklarovať\nžalobcom, ako účastníkom colného konania, požadované colné zaradenie 8802 11 00 10 00. Žalobca\nv doplnení svojej žiadosti doručenej na colný úrad uviedol, že o tejto skutočnosti sa dozvedel až po\nprepustení predmetného tovaru do colného režimu voľný obeh, pričom s deklarovaním kódu TARIC\n8802 11 00 90 nesúhlasil a uviedol, že bude požadovať opravu colného vyhlásenia na správne colné\nzaradenie. Žalobcom požadované colné zaradenie bolo podľa neho potrebné doplniť rozhodnutím o\npovolení použiť colný režim s hospodárskym dopadom - konečnou spotrebou.\nColný úrad po vykonanom dokazovaní vydal dňa 31. mája 2011 rozhodnutie zn. 29971/2011-5232,\nktorým žiadosti žalobcu nevyhovel a nepovolil prepustenie predmetného tovaru (vrtuľníka) do colného\nrežimu voľný obeh so zvýhodneným sadzobným zaobchádzaním alebo zníženou alebo nulovou sadzbou\ncla z dôvodu jeho konečného použitia so spätnou platnosťou. Podľa zistení colného úradu neexistoval\ndôvod - výnimočná okolnosť, ktorá by umožňovala vydanie povolenia so spätnou platnosťou v zmysle čl.\n294 ods. 3 nariadenia č. 2454/93, a tým ani dôvod na prepustenie predmetného tovaru do navrhovaného\ncolného režimu za žalobcom požadovaných podmienok (so zvýhodneným sadzobným zaobchádzaním\nalebo zníženou alebo nulovou sadzbou cla z dôvodu jeho konečného použitia so spätnou platnosťou).\nColný úrad pri posudzovaní žiadosti žalobcu ako účastníka správneho konania zohľadnil tiež skutočnosť,\nže žalobca bol v predmetnom colnom konaní (pri prepúšťaní tovaru do colného režimu) priamo\nzastúpený podľa čl. 5 ods. 2 Colného kódexu.\nRozhodnutie colného radu bolo žalobcovi doručené 9. júna 2011 a žalobca podal proti nemu v lehote\nstanovenej zákonom odvolanie. Bývalé Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky po oboznámení sa s\nrozhodnutím Komisie REM 04/2000 v anglickom jazyku a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia ako\naj konania, ktoré mu predchádzalo odvolanie žalobcu zamietlo a rozhodnutie colného úradu potvrdilo\nvyporiadajúc sa v odôvodnení svojho rozhodnutia s námietkami žalobcu vznesenými v odvolaní.\nColný kódex upravuje vrátenie a odpustenie cla v kapitole 5, v článkoch 235 až 242.\n\nPodľa čl. 239 ods. 1 Colného kódexu dovozné clo alebo vývozné clo môže byť vrátené alebo odpustené\naj v iných prípadoch, než sú uvedené v článkoch 236, 237 a 238:\n- ak bude stanovené v súlade s postupom výboru;\n- ak vyplýva z okolností, ktoré nie je možné považovať za podvodné konanie alebo hrubú nedbanlivosť\ndotknutej osoby. Prípady, kedy je možné toto ustanovenie uplatniť, a postupy na ich uplatnenie\nsa stanovia v súlade s postupom výboru. Vrátenie alebo odpustenie môže podliehať zvláštnym\npodmienkam.\nClo môže byť vrátené alebo odpustené z dôvodov uvedených v odseku 1 na základe žiadosti podanej\npríslušnému colnému úradu do 12 mesiacov odo dňa, kedy bola suma cla dlžníkovi oznámená. Vo\nvýnimočných a riadne odôvodnených prípadoch však colné orgány môžu túto lehotu predĺžiť (čl. 239\nods. 2 Colného kódexu).\nPodľa čl. 294 ods. 3 Vykonávacieho nariadenia č. 2454/93 za výnimočných okolností môže byť spätná\nplatnosť povolenia ďalej predĺžená, avšak nie o viac ako jeden rok pred dňom, kedy bola žiadosť\npredložená, ak existuje odôvodnená ekonomická potreba a:\na) žiadosť sa netýka pokusu o podvod alebo zjavného zanedbania;\nb) účtovníctvo žiadateľa potvrdzuje, že všetky požiadavky opatrení možno považovať za splnené, a tam,\nkde je to primerané, s cieľom zabrániť nahradeniu, tovar je možné identifikovať pre príslušnú lehotu,\npričom toto účtovníctvo umožňuje overenie opatrení;\nc) je možné vykonať všetky formality potrebné pre uzákonenie situácie tovaru, vrátane, tam, kde je to\npotrebné, zneplatnenia vyhlásenia.\nPodľa čl. 899 ods. 1 vykonávacieho nariadenia č. 2454/93, ak colný orgán prijímajúci rozhodnutie potvrdí,\nže žiadosť o vrátenie alebo odpustenie, ktorá bola colnému orgánu predložená podľa čl. 239 ods. 2\nColného kódexu:\n- sa zakladá na dôvodoch zodpovedajúcich jednej z okolností uvedených v článkoch 900 až 903, a\nže tieto nevyplývajú z podvodu alebo zo zrejmej nedbanlivosti na strane dotknutej osoby, tak sumu\ndovozného cla alebo vývozného cla vráti alebo odpustí,\n- sa zakladá na dôvodoch zodpovedajúcich jednej z okolností uvedených v čl. 904, sumu dovozného\ncla alebo vývozného cla nevráti ani neodpustí.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd\") po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi\nodvolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu po preskúmaní odvolaním napadnutého\nrozsudku a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu s ohľadom na ustanovenie\n§ 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil\nod logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého\nrozsudku. Tieto závery spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné\nprávne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním najvyšší súd stotožňuje\nv celom rozsahu, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne a aby nadbytočne\nneopakoval pre účastníkov známe fakty v prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu\nna zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku k námietkam žalobcu uvedených v odvolaní (osobitne\nk námietke, že potrebné dokumenty boli colnému úradu predložené riadne a včas a k požiadavke\nprerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP v spojení s § 246c ods.1 veta prvá OSP ) dopĺňa\nnasledovné:\nVychádzajúc z obsahu pripojeného spisového materiálu a skutkového stavu veci zisteného colnými\norgánmi považuje i najvyšší súd za nesporné, že situácia žalobcu pri prepúšťaní tovaru do ním\nnavrhnutého colného režimu a následný vznik colného dlhu nezakladá existenciu osobitnej situácie\npodľa čl. 239 Colného kódexu, a že túto situáciu možno považovať za súčasť podnikateľského\n\nrizika žalobcu. Žalobcovi sa v konaní nijakým hodnoverným dôkazom nepodarilo spochybniť prejav\nvôle jeho priameho zástupcu a tým ani postup colných orgánov pri prepúšťaní tovaru do colného\nrežimu s vymeraním dovozného cla. Námietky žalobcu preto i najvyšší súd považuje za hypotetické\nnekorešpondujúce s reálnym skutkovým stavom zisteným a preukázaným colnými orgánmi.\nK námietkam žalobcu ohľadom nedostatočného objasnenia pojmov „výnimočná okolnosť\" a „zjavné\nzanedbanie\" a ich eurokonformnému výkladu najvyšší súd poukazuje na to, že samotné ustanovenie\nčl. 294 ods. 3 vykonávacieho nariadenia č. 2454/93, ktoré bolo v jeho súčasnom znení zavedené\nNariadením Komisie (ES) č. 1602/2000 z 24. júla 2000, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (EHS)\nč. 2454/93 týkajúce sa ustanovení pre vykonávanie nariadenia Rady (EHS) č. 2913/92, ktorým sa\nustanovuje Colný kódex spoločenstva (Ú. v. ES L 188, 26/07/2000, s. 1 - 132), v tomto Nariadení\nKomisie č. 1602/2000, pojmy „výnimočná okolnosť\" (anglicky ,,exceptional circumstances\"), či „zjavné\nzanedbanie\" (anglicky ,,obvious negligence\") bližšie neupresňuje.\nTieto pojmy, t.j. „výnimočné okolnosti\" a „zjavné zanedbanie\" v rámci oblasti Colnej únie, do ktorej spadá\naj dotknuté Vykonávacie nariadenie č. 2454/93 sú však dostatočne vysvetlené v judikatúre Súdneho\ndvora Európskej únie (ďalej aj „Súdny dvor\") a Všeobecného súdu Európskej únie (ďalej aj „EÚ\") aj keď\nbez konkrétneho odkazu, príp. výkladu priamo ustanovenia čl. 294 ods. 3 Vykonávacieho nariadenia\nč. 2454/93.\nSúdny dvor sa celkom zreteľne vyjadril k týmto pojmom s odkazom na čl. 239 Colného kódexu, napr.\nv rozsudku Common Market Fertilizers SA (ďalej aj „CMF\") proti Komisii Európskych spoločenstiev\n(ďalej aj „Komisia\"), sp. zn. C-443/05P z 13. júla 2007, ktorým zamietol odvolanie CMF proti rozsudku\nSúdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev z 27. septembra 2005, sp. zn. T-134/03 a T-135/03,\nZb. s. II-3923, ďalej len „napadnutý rozsudok\"), ktorým Súd prvého stupňa zamietol žaloby smerujúce\nk zrušeniu rozhodnutí Komisie K(2002) 5217 v konečnom znení a K(2002) 5218 v konečnom znení z\n20. decembra 2002, ktorými bolo rozhodnuté, že v uvedenom prípade neexistujú dôvody na odpustenie\ndovozného cla požadovaného CMF.\nSúdny dvor v tomto svojom rozsudku v bodoch 174 a 175 uviedol, že „Súd prvého stupňa správne\npripomenul v bode 135 napadnutého rozsudku, že na posúdenie, či došlo k hrubej nedbanlivosti\nv zmysle čl. 239 nariadenia č. 2913/92, ktorým sa ustanovuje Colný kódex spoločenstva, sa musí\nzohľadniť predovšetkým zložitosť ustanovení, ktorých nedodržanie viedlo k vzniku colného dlhu, ako aj\nprofesionálna skúsenosť a starostlivosť podnikateľského subjektu (rozsudky Söhl & Söhlke, už citovaný,\nbod 56, a z 13. marca 2003, Holandsko/Komisia, C-156/00, Zb. s. I-2527, bod 92)\", a že tiež „správne\npripomenul v bode 136 tohto rozsudku, že vrátenie alebo odpustenie dovozného cla, ktoré možno\nposkytnúť iba za určitých podmienok a vo vopred stanovených špecifických prípadoch, predstavuje\nvýnimku z obvyklého režimu dovozov a vývozov a v dôsledku toho sa ustanovenia upravujúce takéto\nvrátenie alebo odpustenie vykladajú striktne (rozsudok Söhl & Söhlke, už citovaný, bod 52)\".\nTaktiež existuje viacero rozhodnutí Súdneho dvora ako aj Všeobecného súdu EÚ, v ktorých sa oba súdy\nokrem iného zaoberali aj pojmami „výnimočné okolnosti\" a „zjavné zanedbanie\" v rámci Colného kódexu,\ni keď v spojitosti s inými ustanoveniami predpisov práva EÚ. V niektorých z rozhodnutí sa Súdny dvor\nvyjadril najmä k pojmu «zrejmé zanedbanie». Tento pojem je v anglickej ako aj vo francúzskej jazykovej\nverzii vždy rovnaký, (anglicky „obvious negligence\" príp. francúzsky „négligence manifeste\"), avšak do\nslovenského jazyka je prekladaný aj ako „hrubá nedbanlivosť\" (rozsudky Súdneho dvora z 25. februára\n1999, sp. zn. C-86/97, Reiner Woltmann proti Hauptzollant Bundesfinanzhof-Germany, EU:C:1999:95,\nbod 22, rozsudok SD z 11. novembra 1999, sp. zn. C-48/98, Firma Söhl & Söhlke proti Hauptzollamt\nBremen, EU:C:1999:548, body 47-50, 56, 59-60, 77, 82, 86, 92, rozsudok SD z 20. novembra 2008,\nsp. zn. C-38/07 P, Heuschen & Schrouff Oriental Foods Trading BV, body 40, 42-43, 46, 53-54, 64-65,\nuznesenie SD z 10. júna 2010, sp. zn. C-498/09 P, Thomson Sales Europe proti Európskej komisii,\nEU:C:2010:338, body 99-103, 107-109, 114-115, 118-135 (iba vo francúzštine).\nPokiaľ ide o pojem «výnimočné okolnosti» existujú aj rozhodnutia, v ktorých Súdny dvor i Všeobecný\nsúd EÚ posudzovali „špeciálne situácie\" prípadne „nepredvídateľné okolnosti\" v rámci prípadov\nspadajúcich do priestoru aplikácie Colného kódexu (rozsudky Všeobecného sudu z 5. júna 1996, sp. zn.\nT-75/95, Günzler Aluminium GmbH proti Komisii, EU:T:1996:74, body 42-43, 46,48-50, 53-55, rozsudok\nVšeobecného súdu z 19. februára 1998, sp. zn. T-42/96, Eyckeler & Malt AG proti Komisii, EU:T:1998:40,\n\nbody 162-165, rozsudok Všeobecného súdu z 18. januára 2000, sp. zn. T-290/97, Mehibas Dordstelaan\nBV proti Komisii, EU:T:2000:8, body 76-78, 82-83, rozsudok Všeobecného súdu z 12. februára 2004, sp.\nzn. T-282/01, Aslantrans AG proti Komisii, EU:T:2004:42, body 39, 53, 56, 65, rozsudok Všeobecného\nsúdu zo 14. decembra 2004, sp. zn. T-332/02, Nordspedizionieri di Danielis Livio & C.Snc, Livio Danielis\net Domenico D'Alessandro proti Komisii, EU:T:2004:361, body 70, 72, 84, rozsudok Všeobecného súdu\nz 11. júla 2002, sp. zn. T-205/99, Hyper Srl proti Komisii, EU:T:2002:189, body 92-95, 98-100,114-115,\nrozsudok Všeobecného súdu z 19. marca 2013, sp. zn. T-324/10, Firma Léon Van Parys NV proti\nEurópskej komisii, EU:T:2013:136, body 77, 79-80, 102).\nZo všetkých uvádzaných rozhodnutí možno vyvodiť prístup Súdneho dvora i Všeobecného súdu EÚ\nk výkladu relevantných pojmov, napriek tomu, že sa výklad netýka priamo ustanovenia čl. 294 ods. 3\nVykonávacieho nariadenia.\nVo všetkých týchto rozhodnutiach bolo tiež zdôraznené, že vrátenie alebo odpustenie dovozného cla,\nktoré môže byť povolené iba za určitých podmienok a v špecifických uvádzaných prípadoch, predstavuje\nvýnimku z normálneho režimu dovozov a vývozov, a ďalej, že ustanovenia stanovujúce takéto vrátenie\nalebo odpustenie sú vykladané striktne. Zvlášť absencia hrubej nedbanlivosti je podmienkou sine qua\nnon pre možnosť žiadať vrátenie alebo odpustenie dovozného cla a z toho vyplýva, že tento pojem sa\nmusí vykladať takým spôsobom, aby počet prípadov vrátenia alebo odpustenia zostal limitovaný (pozri\nbližšie rozsudok Söhl & Söhlke, bod 52, a rozsudok Léon Van Parys bod 80).\nJudikatúrou SD je taktiež ustálené, že „takáto špeciálna situácia je preukázaná, ak z okolností prípadu\nvyplýva, že osoba povinná zaplatiť clo sa nachádza v špeciálnej situácii v porovnaní s inými podnikateľmi\nvykonávajúcimi rovnakú činnosť (pozri v tomto zmysle rozsudky z 25. februára 1999, Trans-Ex-Import,\nC-86/97, Zb. s. I-1041, body 21 a 22, ako aj zo 7. septembra 1999, De Haan, C-61/98, Zb. s. I-5003,\nbody 52 a 53). So zreteľom na tieto okolnosti treba skúmať, či predstavujú špeciálnu situáciu v zmysle\nčl. 239 CKS\" (rozsudok Súdneho dvora C-204/07 P, z 25. júla 2008. C.A.S. SpA, proti Komisii, bod 82).\nSkutkové okolnosti v danej veci ani podľa názoru najvyššieho súdu v žiadnom prípade nemožno\npovažovať za tak zložité, aby mohli odôvodniť použitie čl. 239 Colného kódexu. Rovnako ako v rozsudku\nSöhl & Söhlke je v danej veci nesporné, že sa colné orgány ani krajský súd nedopustili nesprávneho\nprávneho posúdenia, keď vylúčili akékoľvek zbavenie sa zodpovednosti žalobcu z dôvodu prípadných\npochybení, ktorých sa dopustil jeho colný zástupca; jeho prípadná zodpovednosť vo vzťahu k žalobcovi\nsa tak týka iba ich vzájomného zmluvného vzťahu (pozri k tomu bližšie najmä rozsudok Söhl & Söhlke).\nTaktiež nebolo preukázané (a žalobca to v podstate ani netvrdil), že sa nachádzal v špeciálnej situácii\nv porovnaní s inými podnikateľmi vykonávajúcimi rovnakú činnosť (pozri k tomu bližšie najmä rozsudok\nC.A.S. SpA).\nV tejto súvislosti Najvyšší súd ešte zdôrazňuje, že považuje za správny právny i názor krajského súdu\nvo vzťahu k prípadu REM 04/2000.\nPokiaľ žalobca vo svojom odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave na záver svojho odvolania\nnavrhol konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP a zároveň navrhol, aby Najvyšší súd\nSlovenskej republiky požiadal Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor\") o rozhodnutie o\npredbežnej otázke podľa čl. 267 ZFEÚ dôvodiac, že Najvyšší súd Slovenskej republiky je v zmysle\nuvedeného článku ZFEÚ povinný obrátiť sa na Súdny dvor s predbežnou otázkou, keďže proti jeho\nrozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok, dovolávajúc sa výkladu čl. 294 ods. 3 nariadenia č.\n2454/93, najvyšší súd k tejto požiadavke žalobcu uvádza nasledovné:\nPodľa § 109 ods. l písm. c/ OSP (v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) súd konanie preruší, ak\nrozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev (t. č. správne Súdny dvor Európskej únie)\no rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (čl. 267 ZFEÚ, predtým čl. 234 ZES ).\nCieľom prejudiciálneho konania je zabezpečiť jednotný výklad a aplikáciu úniového práva. Tu treba\npodotknúť dôležitú zmenu, ktorú priniesla Lisabonská zmluva, a tou bolo zrušenie „pilierovej štruktúry\",\nktorá bola zavedená Maastrichtskou zmluvou. Toto so sebou prinieslo zmenu rozsahu právomocí\nSúdneho dvora, a to tak, že ich rozširuje aj na právo Európskej únie, ak Lisabonská zmluva nestanoví\ninak (čl. 19. ZEU). Súdny dvor sa teda stal všeobecne kompetentným k rozhodovaniu o predbežných\notázkach v oblasti priestoru slobody, bezpečnosti a práva, a preto v dôsledku tohto Lisabonská zmluva\n\nzrušila čl. 35 ZEU a čl. 68 ZES, ktoré obmedzovali právomoc Súdneho dvora. Lisabonská zmluva\nso sebou teda priniesla zjednotenie predtým roztrúsenej úpravy prejudiciálneho konania, a to vyššie\nuvedenom čl. 267 ZFEÚ. Z uvedeného teda vyplýva, že vnútroštátny súd môže položiť len otázku, ktorá\nsa týka platnosti úniového aktu a otázku ktorá sa týka výkladu úniového práva.\nNárodné súdy sú oprávnené a aj povinné v prípade, keď proti ich rozhodnutiam nie sú už prípustné\nžiadne opravné prostriedky k predloženiu predbežnej otázky o výklade Súdnemu dvoru. Môže sa jednať\no interpretáciu ktoréhokoľvek prameňa úniového práva, teda od zakladateľských zmlúv EÚ a EURO\nATÓMU, cez protokoly, deklarácie, prílohy až po medzinárodné zmluvy uzatvorené ES .\nÚlohou národných súdov je, aby sa pýtali na skutočne dôležité veci, aby nepodávali predbežné otázky o\nčomkoľvek alebo akýmkoľvek spôsobom. Dôvody neprístupnosti vytvára samotná judikatúra Súdneho\ndvora. Kľúčovým prípadom, ktorým sa Súdny dvor odmietol pre jeho neprípustnosť zaoberať, je prípad\n244/80 Foglia II [1981] ECR 3045. Súdny dvor judikoval, že neodpovedá na hypotetické alebo obecné\notázky. Z tohto vyplýva, že nemá kompetenciu k zodpovedaniu otázok, ktoré mu boli predložené v\nrámci procesných nástrojov, ktoré si vymysleli samotné strany prípadu k tomu, aby donútili Súdny dvor\nvysloviť názor na určité problémy európskeho práva, ktoré nezodpovedajú objektívnemu požiadavku,\nktorý je podstatou sporov. Tým, že Súdny dvor odmietne žiadosť pre jej neprípustnosť, neprekračuje\npráva národného súdu, ale bráni tým aplikovanie konania podľa čl. 267 ZFEÚ (predtým čl. 234 ZES) v\niných prípadoch ako tých, ktoré sú pre toto konanie vhodné.\nDo ďalšej skupiny dôvodov spadajú tie žiadosti, ktorých predmetom sú otázky, ktoré nie sú predmetom\nprejudiciálneho konania, teda v ktorých sa nejedná o výklad alebo posúdenie platnosti práva EÚ.\nPredbežná otázka musí tiež mať spojitosť s predmetom sporu v hlavnom konaní, nemôže sa teda jednať\no hypoteticky položenú otázku. Z vyššie uvedenej problematiky je jasné, že predbežná otázka sa má\ntýkať práva EÚ a nie práva členského štátu. Aj tu už prax Súdneho dvora zažila predloženie zjavne\nneodôvodnených otázok, ktoré sa európskeho práva netýkali .\nOdsek tretí čl. 267 ZFEÚ (bývalý čl. 234 ZES) stanoví povinnosť predložiť predbežnú otázku súdu, proti\nktorému podľa vnútroštátnych právnych predpisov nie je možné podať opravných prostriedok. Z tejto\nzásady povinného postúpenia existujú výnimky.\nJedná sa o tri situácie, a to:\na/ predkladaná predbežná otázka už bola Súdnym dvorom rozhodnutá,\nb/ na predkladanú predbežnú otázku je možné nájsť ustálenú judikatúru Súdneho dvora,\nc/ správny výklad predkladanej predbežnej otázky je jasný, natoľko zrejmý, že o ňom neexistuje nijaká\npochybnosť.\nKľúčovým rozhodnutím pre výnimky z obligatórnosti konania o predbežnej otázke, ktorá vyvstala pred\nsúdom, ktorého rozhodnutie nie je napadnuteľné opravnými prostriedkami podľa vnútroštátneho práva,\nje rozsudok Súdneho dvora vo veci C - 283/81 SRL CILFIT a Lanificio di Gavardo SpA v. Ministerstvo\nzdravotníctva zo 6. októbra 1982.\nSúdny dvor vo veci CILFIT odlíšil dve doktríny. Rozhodol, že ak existuje predchádzajúca ustálená\njudikatúra alebo rozsudok ohľadom identickej otázky jedná sa o výnimku z povinnosti, ktorú ukladá tretí\nodsek čl. 267 ZFEÚ (acte éclairé). Ďalej identifikoval ďalšiu výnimku z povinného predloženia predbežnej\notázky, a to keď je správna aplikácia úniového práva natoľko jasná, že neponecháva žiadne pochybnosti\n(acte claire). Aby súd členského štátu dospel k záveru, že použije doktrínu acte claire, musí si byť istý,\nže je odpoveď na danú otázku zjavná aj ostatným členským súdom a aj samotnému Súdnemu dvoru. Z\nuvedeného vyplýva, že súdny orgán rozhodujúci v poslednom stupni, nie je povinný predložiť Súdnemu\ndvoru otázku interpretácie úniového práva, ak existuje predchádzajúci rozsudok o identickej otázke,\nalebo je možné výklad práva EÚ nájsť v ustálenej judikatúre Súdneho dvora, alebo je táto interpretácia\nbez pochybností jasná a zrejmá.\n\nVychádzajúc z uvedeného ako aj z vyššie citovaných ustanovení čl. 292 ods. 1 a ods. 7 a čl. 294 ods.\n3 Colného kódexu, čl. 294 ods. 3 a čl. 899 ods. 1 vykonávacieho nariadenia č. 2454/93 v súvislosti so\nžalobcom podaným návrhom na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP má Najvyšší súd\nSlovenskej republiky zato, že v danej veci nie je povinný v zmysle čl. 267 ZFEÚ obrátiť sa na Súdny\ndvor so žiadosťou o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke z dôvodu, že jednak vyriešenie otázok\ntak, ako to požaduje žalobca, nie je potrebné pre rozhodnutie vo veci samej vzhľadom na preukázaný\nskutkový stav veci a jednak z dôvodu, že výklad práva EÚ k otázkam nastoleným žalobcom možno nájsť\nv ustálenej judikatúre Súdneho dvora a táto interpretácia je bez pochybností jasná a zrejmá.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd poslednej inštancie takto potom dospel k záveru, že konanie\nnie je potrebné prerušovať, pretože vec je zjavná a jasná\nNajvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky žalobcu\nvznesené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie\ndanej veci, keď krajský súd sa s námietkami vznesenými v žalobe náležite vyporiadal, a stotožniac sa\nv zásade aj s dôvodmi napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá\nOSP) doplniac tieto o vyporiadanie sa s námietkou žalobcu týkajúcou sa náležitostí podania, napadnutý\nrozsudok Krajského súdu v Košiciach ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219\nods. 1 OSP potvrdil.\nO trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta\nprvá a § 250k ods. 1 OSP, podľa ktorého iba úspešný žalobca má právo na náhradu trov konania.\nVzhľadom k tomu, že zákonom č. 479/2009 Z. z. bolo s účinnosťou od 1. januára 2012 zrušené Colné\nriaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Mierová 23, ktorého pôsobnosť a právomoci\nna úseku správy daní a poplatkov prešli na novozriadené Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky so\nsídlom v Bratislave, t. č. pre oblasť správy daní a poplatkov pôsobiace na adrese Mierová 23, Bratislava,\nsúdy oboch stupňov konali podľa § 107 ods. 4 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP na\nstrane žalovaného s právnym nástupcom pôvodne uvádzaného žalovaného označeným v záhlaví tohto\nrozsudku.\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nveta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom\nod 1. mája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "2S/5/2012", "guid": "dac7af01-f69a-4c10-97ca-c33e97b510e6:b3e14e01-98e1-4346-ac5e-f9655434aa3d", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}