{"guid": "ffd453d2-7d59-427f-b9dc-8f523b882c66:29d591a7-6b27-49fb-a658-aff2fa256d50", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:1011201808.1", "spisova_znacka": "6Sžo/38/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo/38/2013 z 30. 4. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. apríla 2014, sp. zn. 6Sžo/38/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:1011201808.1", "identifikacne_cislo": "1011201808", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Pavel Ištók", "sudca_id": 117, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-pavel-istok-117", "datum_vydania": "2014-04-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-64", "nazov": "§ 64 zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-64", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-64"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-34.odsek-1", "nazov": "§ 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-34.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-34"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/308#paragraf-64", "/SK/ZZ/2000/308#paragraf-34"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/29d591a7-6b27-49fb-a658-aff2fa256d50", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:1011201808.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:1011201808.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:1011201808.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Sžo/38/2013\n1011201808\n30. 04. 2014\nJUDr. Zdenka Reisenauerová\nECLI:SK:NSSR:2014:1011201808.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky\nReisenauerovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Aleny Adamcovej, v právnej veci žalobcu:\nMARKÍZA - SLOVAKIA, s.r.o., so sídlom Bratislavská 1/A, Bratislava, IČO: 31444873, v zastúpení\nADVOKÁT ZLÁMALOVÁ ZUZANA, s.r.o., so sídlom Trnavská 11, Bratislava, proti žalovanej: Rada pre\nvysielanie a retransmisiu, so sídlom Dobrovičova 8, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia a postupu žalovanej č. RL/82/2011 zo dňa 30. augusta 2011, o odvolaní žalobcu proti\nrozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 216/2011-91 zo dňa 16. mája 2013, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 216/2011-91 zo dňa\n16. mája 2013 p o t v r d z u j e.\nŽalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nKrajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom č. k. 1S 216/2011-91 zo dňa 16. mája 2013 zamietol\nžalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej č.\nRL/82/2011 zo dňa 30. augusta 2011, žiadajúc jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie. Žalobcovi\nnáhradu trov konania nepriznal.\nZ odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva že krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia\nžalovanej a po nariadení pojednávania v zmysle § 250g ods. 1 O.s.p. dospel k záveru, že žalobu je\npotrebné zamietnuť poukazom na § 250j ods. 1 O.s.p..\nKrajský súd zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovanej preskúmal v intenciách § 71 ods. 1 zákona\nč. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v\nznení neskorších predpisoch (ďalej len zákon č. 308/2000 Z. z. alebo zákon o vysielaní a retransmisii )\nv spojení s § 4 ods. 1,2,3,4, s § 5 ods. 1 písm. g/, h/, m/, n/, s § 32 ods. 1, s § 34 ods. 1, s § 38 ods.\n1 a 2, s § 64 ods. 1,3,4,5 uvedeného zákona a súčasne v intenciách § 3 ods. 1, 2, 4 a 5 v spojení s §\n32 ods. 1, 2 a s § 33 ods. 1,2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisoch\n(ďalej len správny poriadok).\nKrajský súd z obsahu administratívneho spisu zistil že Rada na svojom zasadnutí dňa 24. mája 2011\nprijala uznesenie o začatí správneho konania voči žalobcovi vo veci možného porušenia § 34 ods. 1\nzákona č. 308/2000 Z. z. tým že na televíznej programovej službe TV MARKÍZA dňa 30. marca 2011\nodvysielal o cca 15:59 hod., o cca 16:00 hod. a o cca 16:02 hod. komunikát označujúci za sponzora\nprogramu spoločnosť Orange Slovensko, a.s., ktorý mohol naplniť definíciu reklamy podľa § 32 ods.1\nzákona č. 308/2000 Z. z., čím mohlo dôjsť k odvysielaniu reklamy bez jej zrozumiteľného a zreteľného\n\noddelenia od iných častí programovej služby tak, aby nebola zameniteľná s inými zložkami programovej\nslužby; podkladom pre toto rozhodnutie bol záznam z vysielania programovej služby TV MARKÍZA zo\ndňa 30. marca 2011, ktorého súčasťou bol komunikát označujúci za sponzora programu spoločnosť\nOrange Slovensko, a.s., prepis skutkového stavu, ktorý tvoril prílohu oznámenia o začatí správneho\nkonania a vyjadrenia účastníka konania zo dňa 20. júna 2011; Rada po oboznámení sa so všetkými\npodkladmi vo veci rozhodla preskúmavaným rozhodnutím dňa 30. augusta 2001 v správnom konaní č.\n347- PLO/O - 3238/2011.\nKrajský súd sa stotožnil s právnym záverom žalovanej, že v danom prípade komunikát označujúci za\nsponzora programu spoločnosť Orange Slovensko, a.s. služba FunFón naplnili definíciu reklamy podľa\n§ 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. bez jej rozoznateľného a zreteľného oddelenia od iných častí\nprogramovej služby tak, aby nebola zameniteľná s inými zložkami programovej služby, nakoľko žalobca\nna jej oddelenie nepoužil zvukovo obrazové prostriedky tak, ako mu to explicitne ukladá § 34 ods. 1\nzákona č. 308/2000 Z. z..\nZ administratívneho spisu mal nesporne za preukázané, že žalobca porušil § 34 ods. 1 citovaného\nzákona tým, že na televíznej programovej službe TV Markíza dňa 30. marca 2011 odvysielal komunikát\noznačujúci za sponzora programu službu FunFón spoločnosti Orange Slovensko, a.s. v znení verbálnej\na vizuálnej zložky, ktoré citoval. Podľa názoru krajského súdu je zrejmé, že pokiaľ akýkoľvek komunikát\nteda aj sponzorský odkaz naplnil definíciu reklamy je z pohľadu zákona č. 308/2000 Z. z. reklamou, a\npreto vzhľadom k tomu, že vysielané reklamy na seba viažu iné právne dôsledky, ako aj sponzoring,\nje veľmi dôležité určiť kritérium na ich vzájomné odlíšenie. Poukázal na to, že jedným z definičných\nkritérií reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. je zámer, ktorým musí byť podpora\npredaja nákupu, alebo nájmu tovaru, alebo služieb, vrátane nehnuteľností, práv a záväzkov, alebo\ndosiahnuť iný účinok sledovaný objednávateľom reklamy ako vysielateľom s tým, že reklama môže\nobsahovať subjektívne hodnotiace komentáre, vyzdvihovanie kvalitatívnych vlastností tovarov alebo\nslužieb alebo iné špecifické propagačné prvky. Súčasne poukázal na to, že sponzorovanie nie je na\nrozdiel od reklamy definované prostredníctvom odvysielaného obsahu, ale je definované ako činnosť\ns konkrétnym účelom, ktorým má byť poskytnutie plnenia na financovanie programov a propagovanie\nsponzora na strane druhej, sponzorský odkaz má teda obsahovať informácie o skutočnosti, že daný\nprogram je sponzorovaný a tiež, kto je jeho sponzorom, avšak bez uvedenia akýchkoľvek špecifických\npropagačných prvkov, ktoré by vyzdvihovali kvalitatívne vlastnosti sponzora, či jeho produkty. Krajský\nsúd konštatoval, že v preskúmavanej veci je možné stotožniť sa s právnym názorom žalovanej, že\npredmetný komunikát okrem upozornenia o existencii sponzora spoločnosti Orange Slovensko, a.s.\na jeho produktu FunFón obsahoval aj poukázanie na konkrétne kvality predmetného produktu a to\nprostredníctvom verbálnej zložky: „chcel by som poďakovať mobilnému operátorovi FunFón, že keď\nuž som nemohol účinkovať v tomto programe, môžem si aspoň volať s kamošmi za fasa ceny\", keď v\ntomto prípade je dostatočné zrejmé, že táto zložka okrem informovania o existencii spoločnosti Orange\nSlovensko, a.s. a jej produktu FunFón upriamila pozornosť recipienta aj na vlastnosť predmetného\nproduktu, čiže na jeho výhodnú cenu. Podľa názoru krajského súdu z uvedeného nesporne vyplýva,\nže predmetný komunikát poukazoval na výhodnú cenu danej služby, pričom zároveň priamo vyzýval\nrecipienta, aby si túto skutočnosť overil na internetovej stránke tejto služby, majúc za to, že takto\nodvysielaný komunikát prekročil rámec sponzorovania a mal jednoznačne reklamný charakter.\nKrajský súd záverom konštatoval, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí sa podrobne vysporiadal s\nodlíšením sponzorského odkazu od reklamy a uviedol dôvody, pre ktoré predmetný komunikát prekročil\nrámec sponzorského odkazu, čím naplnil definíciu reklamy, poukazom na to, že ak žalobca chcel\nodvysielať sponzorský odkaz v súlade so zákonom, resp. informovať o existencii sponzora a jeho\nproduktu a tým propagovať jeho obchodné meno, či tovar, mal to odvysielať tak, aby neobsahoval žiadne\nosobitné propagačné prvky, ktoré by upriamili pozornosť recipienta na konkrétnu vlastnosť produktu a\ntým ovplyvňovali jeho spotrebiteľské rozhodnutie.\nPodľa názoru krajského súdu žalovaný správny orgán dostatočne zistil skutkový stav veci a tento aj po\nprávnej stránke správne posúdil, preskúmavané rozhodnutie má všetky podstatné náležitosti podľa §\n47 správneho poriadku, nevykazuje formálne ani logické nedostatky a je riadne odôvodnené, a preto\nnapadnuté rozhodnutie i postup žalovanej boli z pohľadu žalobných dôvodov v súlade so zákonom,\nkeďže námietky žalobcu neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, z ktorých dôvodov žalobu\npodľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol, majúc za to, že posudzované konanie žalobcu naplnilo skutkovú\npodstatu správneho deliktu podľa § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., za čo mu bola uložená sankcia\n\n- upozornenie, ktorá mu bola uložená v zmysle zásady prvotného upozornenia vyplývajúcej z § 64 ods.\n2 citovaného zákona a táto mu bola v danom prípade uložená adekvátne.\nKrajský súd o náhrade trov konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že neúspešnému žalobcovi\nich náhradu nepriznal.\nProti uvedenému rozhodnutiu krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolal žalobca. Žiadal na, aby\nnajvyšší súd zrušil rozhodnutie žalovanej č. RL/82/2011 zo dňa 30. augusta 2011 a vec vrátil žalovanej\nna ďalšie konanie.\nV dôvodoch odvolania namietal, že napadnutý rozsudok krajského súdu nie je dostatočne vecne a\nprávne vyargumentovaný, keď krajský súd sa riadne nevysporiadal s námietkami žalobcu hlavne pokiaľ\nide o vymedzenia skutku a pojmov reklama a sponzorský odkaz. Vytýkal krajskému súdu, že neprihliadol\nna nedostatky v postupe správneho konania, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia žalovanej a\nnevysporiadal sa s rozsudkami súdov, na ktoré poukazoval v žalobe. Trval na tom, že napadnuté\nrozhodnutie žalovanej je v rozpore so zákonom a s Ústavou Slovenskej republiky. Taktiež namietal, že\npreskúmavané rozhodnutie žalovanej je nevykonateľné a nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia\nrozhodnutia a pre nedostatky konania, predchádzajúceho jeho vydaniu.\nVytýkal krajskému súdu že sa nedostatočne vysporiadal s námietkami a dôvodmi žalobcu uvedenými\nv žalobe a výlučne sa stotožnil s tvrdeniami žalovanej. Trval na tom, že predmetný komunikát bol\nodvysielaný v súlade so zákonom. Poukazom na právnu úpravu ustanovenú v § 34, § 36 a §\n38 zákona č. 308/2000 Z .z. uviedol, že zákon v ustanoveniach § 38 presne definuje sponzorský\nodkaz, pričom nestanovuje podrobnejšie kritéria, neurčuje akým konkrétnym spôsobom môže dôjsť\nk propagácii zákonom predpokladanej, nevymedzuje takúto hranicu ani pozitívne ani negatívne a\nvýkladové pravidlá sa ustálili aplikačnou praxou a to tak zo strany vysielateľov ako aj zo strany\nregulačného orgánu. Mal za to, že najdôležitejším kritériom rozlíšenia medzi sponzorským odkazom\na reklamou vyplývajúcim priamo zo zákona o vysielaní a retransmisie je účel, ktorý ma posudzovaný\nsponzorský odkaz napĺňať. Poukázal na to, že dlhoročná prax vymedzila niekoľko základných kritérií na\nzáklade, ktorých je možné odlíšiť sponzorský odkaz od reklamy a to účel, povaha oznámenia a dynamika\noznámenia a výrazové prostriedky. Vo vzťahu k uvedenému upozornil pozornosť na skutočnosť, že\nRada ako správny orgán je povinná hodnotiť vždy nielen jednotlivé prvky sponzorského odkazu, ale jeho\ncelkové vyznenie, rozlišovacie kritéria vyhodnocovať tak individuálne ako aj v ich vzájomnej súvislosti\na komplexnosti výsledného oznámenia. V danej súvislosti poukázal na porovnateľnú judikatúru Českej\nrepubliky citujúc rozsudok Najvyššieho správneho súdu č. j. 7As 80/2009 a Mestského súdu v Prahe č.\nj. 8Ca 345/2009. Uviedol, že sponzorský odkaz odvysielaný žalobcom dňa 30. marca 2011 spoločnosti\nOrange Slovensko, a.s. na produkt FunFón v znení: „chcel by som poďakovať mobilnému operátorovi\nFunFón, že keď som už nemohol účinkovať v tomto programe, môžem si aspoň volať s kamošmi za fasa\nceny. Však presvedč sa na funfon.sk\" komunikoval divákovi informáciu, že vysielanie je sponzorované,\npropagoval jeden z produktov sponzora spoločnosti Orange Slovensko, a.s. FunFón, sponzorský\nodkaz bol odvysielaný pred začiatkom relácie, počas relácie pri zaradení reklamného predelu a po\nskončení relácie, nijakým spôsobom nenabádal na kúpu alebo objednanie produktu uvedením informácii\no mieste predaja, dostupnosti, porovnávaním s inými produktmi konkurencie, neuvádzal konkrétne\nvlastnosti produktu, neporovnával produkt s konkurenčnými službami, nevyzdvihoval jeho vlastností,\ninformoval len o jednom produkte sponzora uvedením jeho názvu a stručného základného popisu bez\nuvedenia o aké „fasa\" ceny sa jedná, sponzorský odkaz bol časovo krátky a dynamicky nenáročného\nspracovania, neobsahoval intenzívne reklamné prvky, prvky konkrétneho reklamného spotu spoločnosti.\nVyslovil názor, že sponzorský odkaz na službu mobilného operátora neobsahuje žiadne prvky, ktoré by\npresahovali medze sponzorského odkazu, a ktoré by bolo možné podriadiť poď prvky reklamy podľa §\n32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z..\nNamietal, že pokiaľ žalovaná tvrdí, že prišlo k porušeniu § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z.\nbolo jej povinnosťou vo svojom rozhodnutí riadne odôvodniť a preukázať, že vysielaný sponzorský\nodkaz je reklamou a teda má všetky znaky reklamy podľa § 32 ods. 1, považujúc v tejto časti\nodôvodnenie Rady za nezrozumiteľné a nepreskúmateľné, keďže z odôvodnenia preskúmavaného\nrozhodnutia nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktoré by dávali do súvislosti neoddelenie sponzorských\nodkazov od iných zložiek vysielania. Dôvodil, že zo samotnej povahy sponzorského odkazu vyplýva\njeho charakter a to upovedomenie diváka o existencii sponzora konkrétneho programu, sponzorský\n\nodkaz je samostatným programovým prvkom a ako taký je jednoznačne nezameniteľný s inými zložkami\nprogramovej služby, domnievajúc sa, že divák nemohol byť uvedený do omylu o podstate podávanej\ninformácie, nakoľko je zrejmé, že odvysielaný sponzorský odkaz nie je a ani nemôže byť súčasťou\nprogramu, ktorý tento sponzoruje. Poukazom na rozsudok Mestského súdu v Prahe č. j. 8A 144/2010\nzo dňa 8. februára 2011 považoval napadnuté rozhodnutie aj v časti odôvodnenia o neoddelení a\nzameniteľnosti reklamy od iných zložiek programovej služby za nedostatočné a nepreskúmateľné.\nĎalej namietal nedostatky v správnom konaní, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia žalobou\nnapadnutého. Poukázal na obsah priebehu správneho konania, zdôrazniac jednania v súvislosti s\nPracovným materiálom k pravidlám pre vysielanie sponzorských odkazov vypracovanej správnym\norgánom na základe analýzy od spoločnosti GfK AUDIMETRIE S. A/N.V.. Vyslovil názor, že v súlade\ns princípmi právnej istoty a predvídateľnosti práva vysielal a vysiela sponzorské odkazy v súlade s\nbežnými pravidlami pre vysielanie sponzorských odkazov a nemá vedomosť o tom, že by sa tieto pravidlá\nzmenili či už v dôsledku legislatívnych zmien alebo v dôsledku prijatia iných výkladových pravidiel\nregulačným orgánom, keď o takomto postupe Rady nebol informovaný. Dôvodil, že akákoľvek zmena\npravidiel pre vysielanie reklamy a sponzorských odkazov by mala byť starostlivo uvážená, pripravená\na odsúhlasená všetkými dotknutými subjektmi v súlade s platnou legislatívou SR a predovšetkým s\npohľadom na doterajšiu prax SR ako aj v súlade s pravidlami porovnateľných štátov Európskej únie,\npovažujúc akýkoľvek iný postup regulačného orgánu za neakceptovateľný. Postup žalovanej považoval\nza porušenie ústavných práv, právnej istoty a predvídateľnosti práva. Dal do pozornosti rozsudok\nKrajského súdu Bratislave č. 3S 190/2011 - 83 z 12. februára 2013 a rozsudok Najvyššieho súdu SR č.\n3Sžo 40/2012 zo dňa 13. novembra 2012.\nŽalovaná sa k odvolaniu žalobcu vyjadrila tak, že navrhovala, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky\nnapadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 216/2011 zo dňa 16. mája 2013 podľa § 250ja\nods. 3 O.s.p. v spojení s § 219 ods. 1 potvrdil.\nV dôvodoch vyjadrenia žalovaná nesúhlasila s dôvodmi žalobcu uvedenými v jeho písomnom v odvolaní.\nNesúhlasila s argumentáciou žalobcu, že výkladové pravidlá sa ustálili aplikačnou praxou zo strany\nvysielateľov a aj zo strany regulačného orgánu. Tvrdenie žalobcu o údajnej ustálenej výkladovej praxi,\nktorá umožňuje vysielať obdobné sponzorské odkazy, považoval za nepravdivé. Uviedol, že vzhľadom\nna to, že voči žalobcovi nebolo nikdy vydané rozhodnutie, ktoré by mu poskytlo výkladové pravidlá\ntýkajúce sa vysielania sponzorských odkazov a ich odlíšenia od reklamy, bolo účelom napadnutého\nrozhodnutia okrem iného poskytnúť žalobcovi podrobný výklad jednotlivých ustanovení tak, aby vedel,\nakým spôsobom má v budúcnosti vysielať sponzorské odkazy v súlade so zákonom, z ktorých dôvodov\nmu nebola udelená sankcia - pokuta, ale upozornenie za porušenie zákona.\nŽalovaná sa vyjadrila k jednotlivým kritériám, ktoré podľa názoru žalobcu odlišujú reklamu od\nsponzorského odkazu. Konštatovala, že v napadnutom rozhodnutí sa veľmi podrobne vysporiadala\ns odlíšením sponzorského odkazu od reklamy uvedením dôvodov, pre ktoré predmetný komunikát\nprekročil rámec sponzorského odkazu a napĺňa definíciu reklamy. Ďalej uviedla, že predmetný komunikát\nnepropagoval len obchodné meno a tovar sponzora programu, ale propagoval aj jeho vlastnosť a pretože\ninštitút sponzorovania propagovanie vlastností tovaru neumožňuje, je zrejmé, že uvedená propagácia\nprekročila rámec sponzorského odkazu, keď predmetný komunikát upriamil pozornosť recipienta na\ncenu predmetného produktu, čím mohol ovplyvniť jeho rozhodnutie, čiže obsahoval reklamný zámer, a\npreto napĺňa definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z..\nŽalovaná nesúhlasila s argumentáciou žalobcu vo vzťahu k porušeniu § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000\nZ. z. obsiahnutú v jeho odvolaní. Uviedla, že v napadnutom rozhodnutí jasne uviedla, prečo mal byť\npredmetný komunikát oddelený od iných častí programovej služby a to na strane č. 8.\nŽalovaná nesúhlasila ani s námietkou žalobcu, ktorou namietal údajné nedostatky v konaní\npredchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Uviedla, že pokiaľ žalobca argumentoval\nniekoľkoročnou vysielacou praxou sponzorských odkazov, a preto od žalovanej požadoval, aby uviedla\nna základe, akých nových výkladových pravidiel boli predmetné správne konanie začaté, toto tvrdenie\ntreba považovať za zavádzajúce, pretože je potrebné dôsledne rozlišovať medzi vysielacou praxou\nžalobcu a medzi aplikačnou praxou Rady, ktoré pojmy žalobca spája účelovo do jedného. Poukázala na\nto, že záver, že daný komunikát je riadnym sponzorským odkazom odvysielaným v súlade so zákonom,\n\nmožno jednoznačne vyvodiť až z právoplatného rozhodnutia Rady, keďže výkladové pravidlá môžu\nbyť vytvárané jedine rozhodovacou činnosťou Rady a nie vysielacou praxou vysielateľa. Tvrdenia\nžalobcu, že skutočnosti uvedené v predmetnom pracovnom materiáli výrazne menili pravidlá súvisiace\nso zaraďovaním sponzorských odkazov do vysielania, žalovaná tiež považovala za zavádzajúce, v ktorej\nsúvislosti poukázala na svoje rozhodnutie č. RP/244/2005 zo dňa 27. septembra 2005, ktorým uložila\nsankciu 100.000,-Sk vysielateľovi Slovenská televízia za porušenie obdobnej povinnosti. Vyslovila názor,\nže celá žalobcova argumentácia vychádza z mylnej premisy, že Rada mala povinnosť vydať dokument,\nktorý by obsahoval výkladové pravidlá pre posudzovanie sponzorských odkazov, tento dokument zaslať\nvysielateľom a následne ho považovať za záväzný pri skúmaní dodržiavania povinností vyplývajúcich\nz inštitútu sponzorovania. Konštatovala, že takáto právomoc jej nevyplýva zo žiadneho ustanovenia,\nkeďže Rada nie je kompetentná na vydávanie dokumentov, ktoré obsahujú záväzný výklad jednotlivých\nustanovení zákona a jediný spôsob ako môže Rada určovať výkladové pravidlá je jej rozhodovacia\nčinnosť.\nUviedla, že pokiaľ žalobca poukazuje na analýzu od spoločnosti Gfk AUDIMETRIES.A/N.V., správa tejto\nspoločnosti v žiadnom prípade nebola podkladom pre rozhodnutie, považujúc argumentáciu žalobcu v\ntomto smere za zavádzajúcu. Ďalej uviedla, že skutočnosť, prečo Rada v minulosti nesankcionovala\nžalobcu za vysielanie obdobných sponzorských odkazov resp. za ich neoddelenie a prekročenie\n12 minútového reklamného času, nie je z hľadiska posúdenia zákonnosti odvysielania predmetného\nsponzorského odkazu relevantná.\nVo vzťahu k argumentácii žalobcu odkazom na rozsudky Krajského súdu v Bratislave č. 3S 190/2011 - 83\nzo dňa 12. februára 2013 a rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 3Sžo/40/2012 zo dňa 13. novembra 2012,\nuviedla, že postup prezentovaný v označených rozhodnutiach súdu je v priamom rozpore s výkladom,\nktorý prijala Rada a ktorý bol uvedený aj v napadnutom rozhodnutí. Konštatovala, že podľa výkladu Rady\nje nutné klasifikovať komunikát, ktorého účelom je podporovať predaj, kúpu, alebo nájom tovaru, alebo\nslužieb, vrátane nehnuteľností, práv a záväzkov ako reklamu podľa § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. a\nto aj v prípade, ak tento komunikát zároveň informuje diváka o tom, kto je sponzorom daného programu.\nDala do pozornosti, že predmetný výklad vyplýva z analýzy, ktorú vypracovala nezávislá advokátska\nkancelária na objednávku Európskej komisie, ktorej účelom bol monitoring dodržiavania ustanovení\nsmernice o audiovizuálnych mediálnych službách, súčasťou ktorej bolo aj riešenie problému týkajúceho\nsa označovania sponzora v zmysle § 38 ods. 2 č. 308/2000 Z. z. komunikátmi, ktoré svojím obsahom\nnapĺňajú definíciu reklamy v zmysle smernice, a preto by mali byť zarátané do celkového povoleného\nrozsahu reklamy a telenákupu. Zdôraznila, že prezentovaný právny výklad bol v rozhodovacej praxi\nRady použitý nielen z dôvodu, že ho uvádza Európska komisia, ale takýto postup je v zmysle ustanovení\nzákona č. 308/2000 Z. z. jediný možný. Ďalej uviedla, že dlhoročnou praxou bolo ustálené, že za\noznačenie zmysle zákona č. 308/2000 Z. z. a Smernice o audiovizuálnych mediálnych službách\nje možné považovať aj samostatný komunikát, ktorý bezprostredne predchádza sponzorovanému\nprogramu alebo po ňom bezprostredne nasleduje, ak si však vysielateľ zvolí takúto formu označenia\nsponzorovaného programu, je zrejmé, že sponzorský odkaz nie je integrálnou súčasťou programu, ale\ntvorí samostatnú zložku programovej služby, zdôrazniac, že v danom prípade túto skutočnosť explicitne\npotvrdzuje aj sám žalobca, keď vo svojom odvolaní uviedol, že predmetné komunikáty tvorili samostatné\nzložky programovej služby. Tvrdila, že sponzorský odkaz ako samostatná zložka programovej služby nie\nje sponzorovaným programom a hoci identifikuje sponzora programu, táto samostatná zložka nemôže\nnaplniť definíciu programu podľa § 3 písm. i/ zákona č. 308/2000 Z. z. a v prípade, že táto zložka\nobsahuje propagačné/reklamné prvky, nie je možné na jej obsah aplikovať § 38 ods. 4 zákona,\nnakoľko tento sa vzťahuje výlučne na sponzorovaný program a rovnako ostatné ustanovenia § 38,\nktoré sa buď vzťahujú na sponzorovaný program alebo upravujú povinnosti, nie je možné na obsah\nsponzorského odkazu použiť, poukazom napr. na právnu úpravu § 38 ods. 2 zákona. Zdôraznila, že\nv prípade, ak tento sponzorský odkaz bude obsahovať zjavne propagačne, a teda reklamné prvky,\nvzhľadom na znenie ustanovení upravujúcich pravidlá pre sponzorované programy, nie je zrejme,\nktoré konkrétne ustanovenie sa má použiť na sankcionovanie vysielateľa, keď takýto komunikát nie\nje sponzorovaným programom a dokonca ani nie je odvysielaný pred, po, alebo počas reklamného\nprerušenia sponzorovaného programu. Uviedla, že naopak definícia reklamy v § 32 ods. 1 zákona\nneobsahuje žiadnu výnimku pre verejné oznamy, ktoré okrem iného informujú diváka o tom, kto je/bol\nsponzorom nasledujúceho/predchádzajúceho programu, keď § 32 ods. 1 jednoznačne ustanovuje, že\nkaždé verejné oznámenie, ktorého účelom je podporovať predaj, kúpu, alebo nájom tovaru alebo služieb,\nvrátane nehnuteľností, práv a záväzkov je reklamou a teda je naňho potrebné aplikovať ustanovenia\n\npre reklamu ako napr. § 34 ods. 1 alebo § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z.. V danej súvislosti dala\ndo pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR 8Sž/11/2012 z 29. novembra 2012 a judikatúru Českej\nrepubliky č. j. 7As 81/2005, 6As 44/2006, 6As 13/2009, 6As 5/2010, 7As 3/2009, 7As 53/2009, 7As\n16/201, tvrdiac, že právna úprava reklamy a sponzorovania je pritom v Českej republike vo všetkých\npodstatných ohľadoch identická ako právna úprava v Slovenskej republike.\nŽalovaná tiež poukázala na čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, v zmysle ktorého z nadriadenosti Komunitárneho\npráva nad zákonmi Slovenskej republiky vyplýva pre vnútroštátne orgány aplikácie práva povinnosť\nvždy usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva. Zdôraznila, že právny výklad, ktorý Rada\npoužila v napadnutom rozhodnutí, bol Rade sprostredkovaný oficiálnou cestou zástupcami Európskej\nkomisie a vychádzal z analýzy, ktorá ako problematické identifikovala dodržiavanie ustanovení smernice\no audiovizuálnych mediálnych službách o hodinovom (a dennom) limite pre reklamu a nie porušovanie\npravidiel pre sponzorované programy. Konštatovala, že vzhľadom na uvedené právny názor, ktorý\nNajvyšší súd SR a Krajský súd v Bratislave vyslovili v rozsudkoch citovaných žalobcom, nie je v zmysle\núčinných ustanovení zákona č. 308/2000 Z. z. vykonateľný. Zdôraznila že v danom prípade Najvyšší súd\nSlovenskej republiky de fakto interpretuje ustanovenia smernice o audiovizuálnych mediálnych službách\na v prípade, ak mení doterajší výklad ustanovení tejto smernice je potrebné v takejto otázke iniciovať\nprejudiciálne konanie pred Európskym súdnym dvorom.\nZáverom žalovaná konštatovala, že krajský súd v napadnutom rozsudku vec správne právne posúdil,\nrozsudok je riadne odôvodnený, vydaný na základe správnych skutkových a právnych záverov, krajský\nsúd sa riadne vysporiadal s argumentmi žalobcu a napadnutý rozsudok nevykazuje žiadne právne ani\nlogické vady, ktoré by mohli mať vplyv na jeho zákonnosť a rovnako a ani postup súdu v predmetnom\nkonaní nevykazuje žiadne vady, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozsudku.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1)\npreskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní žalobcu\n(§ 246c ods. 1 veta prvá v spojení s ust. § 212 ods. 1 O.s.p.) postupom podľa ust. § 250ja ods. 2 veta\nprvá O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli\na na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk> (§\n156 ods. 1 a 3 O.s.p v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2), a dospel k záveru, že odvolanie\nnie je dôvodné.\nPredmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého\nstupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia preskúmavaného rozhodnutia žalovaného\nsprávneho orgánu a vrátenia veci mu na ďalšie konanie.\nPreskúmavaným rozhodnutím žalovaný správny orgán uložil žalobcovi sankciu - upozornenie na\nporušenie zákona, za porušenie povinnosti ustanovenej v § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z..\nOdvolací súd v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie,\nktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie\nžalovaného správneho orgánu a konanie mu prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého\nstupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či\nsprávne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.\nPredmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho\norgánu, ktorým rozhodnutím žalovaný rozhodol s konečnou platnosťou o uložení sankcie žalobcovi za\nporušenie právnej povinnosti v zmysle zákona č. 308/2000 Z. z..\nPodľa § 246c ods. 1, veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa\npoužijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.\nPodľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak\nsa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v\n\nodôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne\ndoplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\nOdvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu\na vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods.\n2 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných\nprávnych záverov vo veci samej, spolu so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k\npredmetu konania, uvedenú v odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktoré vytvárajú\ndostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu\npovažuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom.\nPodľa § 4 ods.1 až 4 zákona o vysielaní a retransmisii poslaním rady je presadzovať záujmy verejnosti\npri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a\nvzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych\nmediálnych služieb na požiadanie.\nRada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských reláciách vysielateľov, ktorí vysielajú\nna základe zákona alebo na základe licencie podľa tohto zákona. Dohliada na dodržiavanie právnych\npredpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na\npožiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych\nmediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto zákonom.\nRada je právnická osoba so sídlom v Bratislave. Pri výkone štátnej správy v oblasti vysielania,\nretransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie má postavenie orgánu\nštátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou v rozsahu vymedzenom týmto zákonom a osobitnými\npredpismi.\nČinnosť rady vyplývajúcu z jej poslania (odseky 1 a 2) a z jej pôsobnosti (§ 5) vykonávajú členovia rady a\núlohy spojené s činnosťou rady plnia zamestnanci Kancelárie Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej\nlen \"kancelária\").\nPodľa § 5 ods. 1, písm. g/, h/, m/, n/ zákona o vysielaní a retransmisii do pôsobnosti rady v\noblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa tohto zákona a podľa\nosobitných predpisov, ukladať sankcie vysielateľom, prevádzkovateľom retransmisie a poskytovateľom\naudiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie, ako aj tým, ktorí vysielajú alebo prevádzkujú retransmisiu\nbez oprávnenia, žiadať záznamy vysielania od vysielateľov v prípade potreby, vybavovať sťažnosti na\nporušenie tohto zákona podľa § 14a.\nPodľa § 31a ods.1, písm. a/, b/, ods. 2,5, zákona o vysielaní a retransmisii mediálna komerčná\nkomunikácia je na účely tohto zákona zvuková, obrazová alebo zvukovo-obrazová informácia, ktorá\npriamo alebo nepriamo propaguje tovar, služby alebo dobrú povesť fyzickej osoby alebo právnickej\nosoby vykonávajúcej hospodársku činnosť a je poskytovaná ako súčasť programu alebo program\nsprevádza za odplatu alebo za podobnú protihodnotu alebo na účely vlastnej propagácie alebo je\nprogramovou službou určenou výhradne na reklamu a telenákup alebo programovou službou určenou\nvýhradne na vlastnú propagáciu.\nMediálna komerčná komunikácia zahŕňa najmä reklamu, telenákup, sponzorovanie, umiestňovanie\nproduktov, programovú službu určenú výhradne na reklamu a telenákup, programovú službu určenú\nvýhradne na vlastnú propagáciu a dlhšie reklamné oznámenie podľa § 35 ods. 8.\nMediálna komerčná komunikácia musí byť zreteľne rozoznateľná od iných zložiek programovej služby\nalebo audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie.\nPodľa § 32 ods.1 zákona o vysielaní a retransmisii reklama na účely tohto zákona je akékoľvek verejné\noznámenie vysielané za odplatu alebo inú podobnú protihodnotu vrátane vlastnej propagácie, ktorého\n\nzámerom je podporiť predaj, nákup alebo nájom tovaru alebo služieb vrátane nehnuteľností, práv a\nzáväzkov alebo dosiahnuť iný účinok sledovaný objednávateľom reklamy alebo vysielateľom.\nPodľa § 34 ods.1,2 zákona o vysielaní a retransmisii vysielanie reklamy a telenákupu musí byť\nrozoznateľné a zreteľne oddelené od iných častí programovej služby tak, aby neboli zameniteľné s\ninými zložkami programovej služby; vo vysielaní rozhlasovej programovej služby sa použijú na oddelenie\nzvukové prostriedky a vo vysielaní televíznej programovej služby zvukovo-obrazové alebo priestorové\nprostriedky.\nVo vysielaní televíznej programovej služby sa reklama a telenákup vysielajú v blokoch a oddelene od\niných častí tejto programovej služby. Vysielanie samostatných reklamných a telenákupných šotov je\npovolené vo vysielaní športových udalostí, v ostatných prípadoch je povolené iba výnimočne.\nPodľa § 38 ods. 1 a 4 zákona o vysielaní a retransmisii sponzorovanie na účely tohto zákona je plnenie\nurčené na priame alebo nepriame financovanie programu, programovej služby alebo audiovizuálnej\nmediálnej služby na požiadanie s cieľom propagovať názov alebo obchodné meno, ochrannú známku,\ndobrú povesť, tovary alebo aktivity právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá také plnenie poskytla.\nSponzorovanie nie je plnenie podľa prvej vety, ktoré poskytla právnická osoba alebo fyzická osoba,\nktorá je vysielateľom alebo poskytovateľom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie alebo tento\nprogram vyrobila.\nVysielateľ a poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie je povinný zabezpečiť, aby\nsponzorovaný program, sponzorovaná programová služba alebo sponzorovaná audiovizuálna mediálna\nslužba na požiadanie priamo nepodporovala predaj, nákup ani prenájom tovarov alebo služieb sponzora\nalebo tretej osoby, a to najmä osobitnými propagačnými zmienkami o uvedených tovaroch či službách\nv týchto programoch, programovej službe alebo v audiovizuálnych mediálnych službách na požiadanie.\nPodľa ust. § 64 ods. 1 písm. a/, zák. č. 308/2000 Z. z., za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom\nalebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie: a) upozornenie na porušenie zákona.\nPodľa § 71 ods.1 zákona o vysielaní a retransmisii na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje\nvšeobecný predpis o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších\npredpisov - správny poriadok) okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a §\n49, 53, 54, 56 až 68 zákona o správnom konaní.\nPodľa § 3 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov - správneho\nporiadku, správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonom a inými právnymi predpismi. Sú\npovinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a\ndôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.\nPodľa § 32 ods.1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav\nveci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi\núčastníkov konania.\nPodľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi\npredpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a\nmusí obsahovať predpísané náležitosti.\nOdvolací súd v preskúmavanej veci dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa, že žalovaný\nsprávny orgán v predmetnej veci postupoval v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci si\nzadovážil dostatok skutkových okolností relevantných pre vydanie rozhodnutia, riadne zistil skutočný\nstav veci, skutkové okolnosti správne právne posúdil, svoje skutkové a právne závery náležte zdôvodnil\nv odôvodnení napadnutého rozhodnutia a súčasne sa vysporiadal s námietkami žalobcu vznesenými\nv priebehu správneho konania a v konaní sa nedopustil ani takej vady, ktorá by mala za následok\n\nnezákonnosť rozhodnutia, z ktorých dôvodov napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu je\nmožné považovať za súladné so zákonom.\nNajvyšší súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu\nsprávneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku ( §§ 247 a nasl. O.s.p.)\nje posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov\npre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či\nrozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom\npredpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi\nako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená\nzákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia.\nPodľa § 250i ods.2 O.s.p. ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej\nprávnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods.\n1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým\nstavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu,\nopätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti\ndruhej hlavy.\nPri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne\nuváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených\nzákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.( § 245 ods. 2 O.s.p.).\nZákonodarca v právnej norme § 31a ods.1,2 zákona o vysielaní a retransmisii, citovanej vyššie,\nustanovuje definíciu mediálnej komerčnej komunikácie, v zmysle ktorej je mediálnou komerčnou\nkomunikáciou každá zvuková, obrazová alebo zvukovo-obrazová informácia, ktorá priamo alebo\nnepriamo propaguje tovar, služby alebo dobrú povesť fyzickej osoby alebo právnickej osoby\nvykonávajúcej hospodársku činnosť a je poskytovaná ako súčasť programu alebo program sprevádza\nza odplatu alebo za podobnú protihodnotu alebo na účely vlastnej propagácie, pričom zákonodarca\noznačuje za mediálnu komerčnú komunikáciu najmä reklamu, telenákup, sponzorovanie, umiestňovanie\nproduktov, programovú službu určenú výhradne na reklamu a telenákup, programovú službu určenú\nvýhradne na vlastnú propagáciu a dlhšie reklamné oznámenie podľa § 35 ods. 8. V ustanoveniach,\nvyššie citovaných, zákona o vysielaní a retransmisii zákonodarca vymedzuje pojem reklamy (§ 32 ods.1 )\na náležitosti spracovania sponzorovania (§ 38 ). Z uvedenej právnej úpravy vyplýva, že vysielateľ je\npovinný sponzorovaný program zreteľne označiť v súlade s požiadavkami podľa § 38 ods. 2 tohto\nzákona. Sponzorským odkazom je recipient informovaný o skutočnosti, že sleduje resp. bude sledovať\nprogram, ktorý je sponzorovaný a tiež, kto je sponzorom. Účelom sponzorského odkazu je, na rozdiel\nod reklamy, propagácia sponzora uvedením jeho obchodného mena, názvu výrobku prípadne služby\nsponzora, s dôrazom na informovanie o jeho existencii a vytváranie dobrého mena firmy alebo výrobku/\nslužby sponzora, nie však s reklamným zámerom - podpora predaja tovarov/služieb.\nPri posudzovaní, či došlo odvysielaním programu alebo jej zložky k mediálnej komerčnej komunikácie\nvo forme reklamy alebo k sponzorovaniu programu sa musí vychádzať z obsahu a účelu konkrétneho\nkomunikátu posudzujúc ho v kontexte jeho úplného odvysielania s prihliadnutím na jeho dopad na\ndiváka resp. poslucháča, t.j. možnosť jeho vnímania. Zákonodarca pritom posudzovanie charakteru\nodvysielaného komunikátu zveril do právomoci Rade v súlade s právnou úpravou ustanovenou v\nprávnych normách § 4 v spojení s § 5. Zákonodarca teda zveril do pôsobnosti Rady aj posúdenie, či\nskutkom kladeným vysielateľovi za vinu došlo k porušeniu právnej povinnosti, ktorá vysielateľovi vyplýva\nz právnej normy ustanovenej v uvedenom zákone a vykonať výklad tejto právnej normy.\nPokiaľ zákonodarca zveruje do právomoci správneho orgánu rozhodovanie o určitých otázkach\nna základe správneho uváženia, neprislúcha súdu, aby nad rámec vlastných právomocí (podľa\nObčianskeho súdneho poriadku) vlastnou úvahou nahrádzal toto oprávnenie správneho orgánu, pretože\nby vstupoval do právomoci iných orgánov štátnej moci. Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti\nrozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej veci sa v zásade obmedzí na otázku, či vykonané\ndôkazy, z ktorých správny orgán vychádza, nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú\n\nalebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané\ndôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel. Správny súd pri\npreskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu posudzuje, či správny\norgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis a vykonal jeho výklad v súlade s\nčl. 152 ods. 4 ústavy.\nV danej súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti judikatúru Ústavného súd Slovenskej republiky.\nÚstavný súd v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 101/2010-19 zo dňa 11. marca 2010 konštatoval: „Úlohou súdu\nv správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť\nich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali\npríslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy.\" Ďalej konštatoval: „Treba vziať do úvahy, že\nsprávny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého\npostupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.\"\nVychádzajúc z vyššie uvedeného, ako aj zo skutkových okolností vyplývajúcich z administratívneho\nspisu senát odvolacieho súdu v danom prípade tiež dospel k záveru, že žalobca odvysielaním\nsponzorského odkazu spoločnosti Orange Slovensko, a.s. produktu FunFón, naplnil znaky mediálnej\nkomerčnej komunikácie charakterom spracovania reklamy, v ktorej sa pozitívne hodnotili vlastnosti\nuvedeného produktu tejto spoločnosti, pretože z jeho obsahu vyplýva skutočnosť, že obsahom\npredmetného komunikátu nebol len sponzorský odkaz na spoločnosť Orange Slovensko, a.s, ale z jeho\nobsahu vyplynulo pozitívne hodnotenie produktu tejto spoločnosti, keď sponzorský odkaz spoločnosti\nOrange Slovensko, a.s. verbálnym a vizuálnym spracovaním upriamuje pozornosť recipienta na produkt\nFunFón v znení: „chcel by som poďakovať mobilnému operátorovi FunFón, že keď som už nemohol\núčinkovať v tomto programe, môžem si aspoň volať s kamošmi za fasa ceny. Však presvedč sa na\nfunfon.sk\", čím odznela hodnotiaca zmienka zvýrazňujúca vlastnosť produktu sponzora, týkajúca sa\njeho výhodnej ceny, pobádajúc diváka overiť si poskytovanú informáciu. Z uvedeného vyplýva, že\nzmienka v predmetnom programe o uvedenom produkte sponzora vo forme verbálnej a vizuálnej zložke\njej spracovania sa neobmedzila iba na informovanie recipienta o sponzorovanom programe a jeho\nproduktu, ale hodnotila aj vlastnosť tohto produktu, resp. výhodu, čím pozitívne hodnotila predmetný\nprodukt sponzora, ktorú skutočnosť možno považovať za podporu jeho predajnosti.\nVzhľadom k uvedenému odvolací súd nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že predmetný komunikát\nnepodporoval priamo predaj, nákup ani prenájom tovarov alebo služieb sponzora, teda spoločnosti\nOrange Slovensko, a.s.. Odvysielaný komunikát aj podľa názoru odvolacieho súdu prezentoval produkt\nsponzora pozitívnym kvalitatívnym hodnotením - „fasa cena\", čím došlo k naplneniu reklamného\nzámeru, t. j. podporiť predajnosť predmetného produktu. Odvolací súd preto dospel k záveru, že\nuvedené zmienky o produkte sponzora je treba považovať za osobitné propagačné zmienky pozitívne\nhodnotiace produkt sponzora programu spoločnosti Orange Slovensko, a.s., z ktorých dôvodov\npredmetný komunikát naplnil znaky definície reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z.,\nčím došlo zo strany žalobcu k porušeniu § 34 ods.1 tohto zákona, keď k jej odvysielaniu došlo bez\njej rozoznateľného a zrozumiteľného oddelenia od iných častí programovej služby tak, aby nebola\nzameniteľná s inými zložkami programovej služby. Z uvedených dôvodov odvolací súd námietku žalobcu,\nktorou namietal nezákonnosť rozhodnutia Rady pre nesprávne právne posúdenie veci v dôsledku\nnesprávneho vyhodnotenia skutku považoval za nedôvodnú. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že pokiaľ\nsúčasťou odvysielaného komunikátu bolo aj označenie sponzora, uvedené nebráni tomu, aby tento\nzároveň naplnil definíciu reklamy.\nOdvolací súd nesúhlasil ani s odvolacou námietkou, ktorou žalobca namietal, že žalovaný správny\norgán ako aj krajský súd sa náležite nevyporiadali s jeho námietkami týkajúcimi sa vymedzenia pojmov\nsponzorský odkaz a reklama. Z odôvodnenia žalovaného ako aj súdu prvého stupňa vyplýva, že výkladu\nprávnej úpravy zákona o vysielaní a retransmisii týkajúcej sa reklamy a sponzorovaného programu tak\nžalovaný správny orgán ako aj prvostupňový súd venovali náležitú pozornosť a svoje právne závery v\nodôvodneniach svojich rozhodnutí i riadne zdôvodnili.\n\nOdvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani odvolaciu námietkou, ktorou žalobca namietal, že žalovaný\nsprávny orgán riadne nezdôvodnil a nepreukázal, že vysielaný sponzorský odkaz je reklamou, čim došlo\nzo strany vysielateľa k porušeniu jeho povinnosti podľa § 34 ods.1 zákona o vysielaní a retransmisii,\nmajúce za následok nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. V odôvodnení preskúmavaného\nrozhodnutia žalovaný správny orgán jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom uviedol, z akých\npokladov vychádzal pri zisťovaní skutkového stavu, na základe akých skutkových okolností ustálil svoj\nprávny záver, že predmetný komunikát napĺňa znaky reklamy podľa § 32 ods.1 zákona o vysielaní\na retransmisii, čim došlo zo strany vysielateľa k porušeniu jeho povinnosti podľa § 34 ods.1 tohto\nzákona. Senát odvolacieho súdu v danom prípade nezistil rozpory v úsudku správneho orgánu, ktorý\nbol logickým záverom vychádzajúcim zo vstupov a premís, ktoré boli predmetom konania, pričom Rada\nv odôvodnení napadnutého rozhodnutia svoj právny záver aj náležite zdôvodnila, keď v napadnutom\nrozhodnutí poskytla žalobcovi dostatočnú odpoveď na ním namietané argumenty, ktoré uviedol aj vo\nsvojom stanovisku v rámci správneho konania a súčasne aj náležite poskytla výklad pojmov právnej\núpravy ustanovenej v § 32 ods. 1 v spojení s § 34 ods.1, ako aj v § 38 zákona č. 308/2000 Z. z.. Z\nuvedených dôvodov nie je možné považovať napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu za\nnepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.\nOdvolací súd nemohol prisvedčiť ani argumentácii žalobcu, že v súlade s princípmi právnej istoty\na predvídateľnosti práva vysielal a vysiela sponzorské odkazy v súlade s bežnými pravidlami pre\nvysielanie sponzorských odkazov a nemá vedomosť o tom, že by sa tieto pravidlá zmenili či už\nv dôsledku legislatívnych zmien alebo v dôsledku prijatia iných výkladových pravidiel regulačným\norgánom, keď o takomto postupe Rady nebol informovaný, ktorou namietal nedostatky v správnom\nkonaní predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia, dajúc do pozornosti rozsudok Krajského\nsúdu Bratislave č. 3S 190/2011 - 83 z 12. februára 2013 a rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 3Sžo\n40/2012 zo dňa 13. novembra 2012. Vychádzajúc zo skutkových zistení je zrejmé, že v časovom\nobdobí pred odvysielaním predmetného komunikátu a začatia správneho konania v danej veci Rada\nvyslovila právne závery súvisiace so zaraďovaním sponzorských odkazov do vysielania - rozhodnutie\nč. RP/244/2005 zo dňa 27. septembra 2005, ktorým uložila sankciu 100.000 Sk vysielateľovi Slovenská\ntelevízia za porušenie obdobnej povinnosti, pričom meritórne rozhodnutia sú verejne prístupné aj na\nwebovej stránke žalovanej (http://www.rvr.sk/sk/databaza-sankcnych-rozhodnuti/>). Nemožno preto\nsúhlasiť s tvrdením žalobcu, že v rozhodovacej činnosti Rady ako orgánu verejnej správy išlo o\nprekvapivé rozhodnutie, ktorým v súvislosti s vyššie uvedeným pracovným materiálom Rada výrazne\nzmenila pravidlá súvisiace so zaraďovaní sponzorovaných programov do vysielania a tým došlo k\nporušeniu jeho ústavného práva právnej istoty a predvídateľnosti práva. Žalobca teda mohol mať\nvedomosť o výklade zákona č. 308/2000 Z. z. uplatňovanom Radou ohľadne náležitostí sponzorovaného\nprogramu. Samotná skutočnosť, že Rada v minulosti žalobcu nesankcionovala za vysielanie obdobných\nsponzorských odkazov z hľadiska posúdenia zákonnosti odvysielania predmetného komunikátu je\nprávne bezvýznamná. A práve vzhľadom k tomu, že voči žalobcovi ako vysielateľovi nebolo nikdy vydané\nrozhodnutie, ktorým by mu boli poskytnuté výkladové pravidlá týkajúce sa vysielania sponzorovaného\nprogramu a ich odlíšenia od reklamy, účelom napadnutého rozhodnutia, ktorým mu bola udelená\nsankcia - upozornenie za porušenie zákona, bolo okrem iného poskytnúť mu výklad Rady jednotlivých\nustanovení veci sa týkajúcich tak, aby vedel, akým spôsobom má v budúcnosti vysielať sponzorské\nodkazy v súlade so zákonom.\nVo vzťahu k argumentácii žalobcu odkazom na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. 3S 190/2011 83 zo dňa 12. februára 2013 a rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 3Sžo/40/2012 zo dňa 13. novembra\n2012, je senátu odvolacieho súdu v danej veci známa skutočnosť, že senáty správneho kolégia\nnajvyššieho súdu v obdobných veciach rozhodli rozdielne, pričom doposiaľ nedošlo k zjednocujúcemu\nnázoru publikovaného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.\nSenát odvolacieho súdu v danom prípade sa nestotožnil s právnym názorom vysloveným v rozsudku\nNajvyššieho súdu SR č. 3Sžo/40/2012 zo dňa 13. novembra 2012 a to práve z dôvodov uvedených\nvyššie, že v danej veci išlo o rozhodnutie Rady vydané na základe správnej úvahy (správne uváženie),\na preto súd bol oprávnený ho preskúmať v zmysle § 245 ods. 2 O.s.p. iba v rozsahu, či takéto\nrozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, s tým, že pokiaľ je zákonom založené\nsprávne uváženie správneho organu o veciach rozhodovania na základe posúdenia Rady, či vysielateľ\nporušil právnu povinnosť stanovenú mu zákonom, toto uváženie nemôže súd nahradiť svojim vlastným\nrozhodnutím a ani skúmať účelnosť a vhodnosť vydaného rozhodnutia.\n\nZa nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku žalobcu, ktorou namietal, že súd prvého stupňa sa\nnedostatočne vysporiadal s jeho námietkami a dôvodmi uvedenými v žalobe poukazom na judikatúru\nsúdov. Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca citoval právne závery súdov Českej republiky, ktoré môžu\nbyť hodnotným prínosom pre rozhodovaciu činnosť aj slovenských súdov, keďže právna úprava v\noblasti vysielania a retransmisii je v obidvoch krajinách EÚ porovnateľná, avšak judikatúru Najvyššieho\nsprávneho súdu Českej republiky nie je možné považovať za záväznú pre rozhodovaciu činnosť\nslovenských súdov. Pokiaľ teda súd prvého stupňa nezaujal žiadne stanovisko k judikatúre súdov, na\nktorú žalobca poukazoval v žalobe, odvolací súd nepovažoval tento postup prvostupňového súdu za\nvadu, ktorá by mala za následok nezákonnosť napadnutého rozsudku.\nNajvyšší súd z uvedených dôvodov nepovažoval námietky žalobcu uvedené v jeho odvolaní proti\nrozhodnutiu súdu prvého stupňa za relevantné na vyhovenie jeho odvolacieho návrhu.\nVzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako\nvecne správny a v súlade so zákonom potvrdil podľa § 250ja ods. 3 v spojení s § 219 ods. 1,2 O.s.p..\nO náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval podľa § 250k ods.1 O.s.p.. Žalobcovi\nnepriznal náhradu trov tohto konania, pretože v tomto konaní bol neúspešný.\nSenát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "1S/216/2011", "guid": "448550e9-feb6-43e7-b653-38f13bc68493:b03914e8-6115-41f0-a474-bea517333a72", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:ee7031dd-b2cb-4391-80e8-4150f0166b75", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 101/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 101/2010 z 11. 3. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-03-11", "citacie_n": 70, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee7031dd-b2cb-4391-80e8-4150f0166b75"}], "citovane_v": []}