{"guid": "36072320-6a83-422a-9a23-8e8ce26b0f28:9bdc7d1e-5084-40ee-ae16-54467fbdb74b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:1011201780.1", "spisova_znacka": "2Sžo/24/2013", "nazov": "Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo/24/2013 z 18. 6. 2014", "citacia": "rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 18. júna 2014, sp. zn. 2Sžo/24/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:1011201780.1", "identifikacne_cislo": "1011201780", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jozef Milučký", "datum_vydania": "2014-06-18", "forma": "Rozhodnutie", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/312", "nazov": "zákon č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/312", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/312-2001"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/312/#paragraf-40.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 40 ods. 1 písm. c) zákona č. 312/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/312/#paragraf-40.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/312-2001/paragraf-40"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/312#paragraf-40"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9bdc7d1e-5084-40ee-ae16-54467fbdb74b", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:1011201780.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:1011201780.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:1011201780.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Sžo/24/2013\n1011201780\n18. 06. 2014\nJUDr. Jozef Milučký\nECLI:SK:NSSR:2014:1011201780.1\n\nRozhodnutie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Milučkého a\nčlenov senátu JUDr. Eleny Kováčovej a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., v právnej veci žalobcu: Ing.\nA. Z., nar. XX.XX.XXXX, K. XX, C. C., zastúpeného JUDr. Maricou Koreňovou, advokátkou so sídlom\nJána Cikkera 8, Banská Bystrica, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so\nsídlom Župné námestie 13, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia vedúceho služobného\núradu Ministerstva spravodlivosti SR, č. 23528/2011 zo dňa 31. augusta 2011, o odvolaní žalobcu proti\nrozsudku Krajského súdu v Bratislave, č.k. 2S/173/2011-38 z 12. decembra 2012, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č.k. 2S/173/2011-38 z 12.\ndecembra 2012, p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nNapadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd\") zamietol podľa § 250j ods.\n1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP\") žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania\nzákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a bolo potvrdené\nrozhodnutie služobného úradu žalovaného zo dňa 14. augusta 2007 o skončení štátnozamestnaneckého\npomeru žalobcu odvolaním podľa § 40 ods. 2 písm. c/ zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a\no zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 312/2001\nZ.z.\"). Z dôvodu, že žalobca porušil povinnosti vyplývajúce mu z § 53 ods. 1 písm. c/ zákona o\nštátnej službe plniť služobné úlohy osobne, zodpovedne, riadne a včas, ktoré porušenie spočíva v\ntom, že ,,na Krajskom súde v C. žalobca nainštaloval zariadenie na bezdrôtový prenos Wi-Fi, pričom\nuvedené zariadenie nebolo zabezpečené na oprávnené pripájanie sa, či už autorizovanými MAC\nadresami, kľúčovaním alebo heslami a pripojenie nebolo ani šifrované...; a v dôsledku žalobcovej\nneodbornej inštalácie vznikla možnosť neautorizovane sa pripojiť do privátnej siete súdu a získať tak\nneoprávnené informácie\". Krajský súd takto rozhodol, keď dospel k záveru, že žalobca, ako riaditeľ\nodboru informatiky na Krajskom súde v C. vydal pokyn na inštaláciu Wi-Fi zariadenia, čím porušil čl.\n3 ods. 6 Inštrukcie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 7/2006 o používaní informačnej\npočítačovej siete, pretože sprevádzkoval toto zariadenie bez schválenia sekciou justičnej informatiky\na štatistiky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. Taktiež tým, že je uvedené zariadenie\nbolo inštalované bez potrebného zabezpečenia predpísaného Výnosom Ministerstva dopravy, pôšt\na telekomunikácií Slovenskej republiky zo dňa 14. júla 2006, č. 1706/M-2006 o štandardoch pre\ninformačné systémy verejnej správy, bol porušený § 25 ods. 1 uvedeného výnosu a zároveň aj čl. 4\nods. 11 Inštrukcie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 7/2006, pretože žalobca porušil\npovinnosť neumožniť cudzej osobe prístup do informačnej počítačovej siete. Krajský súd ďalej dôvodil,\nže pokiaľ ide o otázku, či žalobca porušil služobnú disciplínu závažným spôsobom, čo je podmienkou\npre postup podľa § 40 ods. 2 písm. c/ zákona o štátnej službe, je krajský súd toho názoru, že posúdenie\nzávažnosti porušenia služobnej disciplíny je na úvahe služobného úradu, ktorý posudzuje intenzitu\n\nporušenia služobnej disciplíny s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu. V danom prípade vedúci\nslužobného úradu odôvodnil správne uváženie tým, že osoba v postavení vedúceho zamestnanca\npriamo zodpovedného za ochranu a bezpečnosť informačného systému súdu si musí byť vedomá\nsvojho konania a jeho následkov a preto umožnenie nekontrolovaného prístupu k citlivým informáciám\nnachádzajúcim sa v informačnom počítačovom systéme súdu vlastným iniciatívnym konaním, hoci aj\nbez priameho úmyslu spôsobiť takýto stav, je závažným porušením služobnej disciplíny odôvodňujúci\nskončenie služobného pomeru. Podľa názoru krajského súdu toto správne uváženie nevybočilo z medzí\na hľadísk stanovených zákonom a preto súdu nepatrí zasahovať do uvedenej diskrečnej právomoci\nslužobného orgánu.\nProti rozsudku Krajského súdu v Bratislave podal odvolanie žalobca a žiadal, aby Najvyšší súd\nSlovenskej republiky v odvolacom konaní napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že zruší\nrozhodnutie Vedúceho služobného úradu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky zo dňa 31.\naugusta 2011 a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie a zároveň žalovaného zaviaže zaplatiť\nžalobcovi trovy konania podľa vyčíslenia v písomnom vyhotovení rozhodnutia. Žalobca vo svojom\nodvolaní poukázal na doterajšiu celú genézu prípadu a podľa žalobcu krajský súd v dôvodoch svojho\nrozhodnutia neuviedol, ako dospel k predmetnému záveru, pričom podľa názoru žalobcu z dôvodov\nnapadnutého rozsudku nie je zrejmé, akými konkrétnymi skutočnosťami a úvahami bol krajský súd\npri vydaní predmetného rozhodnutia vedený. Poukázal tiež na ustanovenie §§ 40 ods. 2 písm. c/,\n125 ods. 1, 2 zákona o štátnej službe, ako i ustanovenia § 32 ods. 1, 2, § 33 ods. 1, 2, § 46\nzákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. Namietal, že krajský súd sa dôsledne nezaoberal obsahom\nadministratívneho spisu žalovaného, pretože bol by zistil, že správny orgán prvého stupňa pred vydaním\nrozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru so žalobcom v zmysle rozhodnutia zo dňa\n14. augusta 2007 porušil okrem iných aj ustanovenie § 32 a § 33 zákona o správnom konaní,\nnakoľko žalobca sa nemal možnosť vyjadriť k priebehu ani k výsledkom kontroly, ktorú mal vykonať\ngenerálny riaditeľ sekcie justičnej informatiky a štatistiky dňa 13. augusta 2007 na odbore informatiky\nna Krajskom súde v C.. V tejto súvislosti došlo k porušeniu zásady materiálnej pravdy, ktorá je jednou\nzo základných zásad správneho konania, na základe ktorej rozhodnutia správnych orgánov musia\nvždy vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Napadnuté rozhodnutie žalovaného\nje založené výlučne na hypotetických úvahách žalovaného bez toho, aby žalovaný v rámci svojej\nrozhodovacej činnosti mal svoje úvahy a tvrdenia preukázané akýmkoľvek relevantným dôkazom, napr.\nznaleckým dokazovaním, príp. iným relevantným spôsobom, ktorým by bolo možné jednoznačne a\nnespochybniteľne preukázať, že v dôsledku konania, nekonania, príp. opomenutia konania žalobcu\nvznikla reálna hrozba neautorizovaného pripojenia sa do privátnej siete Krajského súdu C., a teda z\nuvedeného dôvodu ku vzniku možnosti nebezpečenstva úniku alebo neoprávneného získania informácií\nz danej siete. Žalobca tiež opätovne poukázal na to, že zákon o štátnej službe v žiadnom zo svojich\nustanovení nešpecifikuje, aké konanie, nekonanie, opomenutie konania, alebo, aké iné porušenie\nslužobnej disciplíny, a v akej intenzite je možné kvalifikovať, ako závažné, pričom rovnako nemá\ntiež vedomosť o tom, že by v rámci rezortu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky existoval\ninterný normatívny právny akt, ktorý by jednoznačne zadefinoval obsah a rozsah pojmu ,,závažné\nporušenie služobnej disciplíny\". Žalobca má za to, že nie je možné pripustiť, aby si orgány štátnej\nsprávy svojvoľne privlastnili právo a kompetencie vykonávať bez akéhokoľvek právneho základu - výklad\nnejasnej a neurčitej právnej normy obsiahnutej v § 40 ods. 2 písm. c/ zákona o štátnej službe a\nnavyše v neprospech žalobcu, čo je v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Žalovaný nemôže odstrániť\nnezákonnosť napadnutého, ani prvostupňového rozhodnutia tým, že až v priebehu súdneho konania\nobsah žalobcom napadnutých rozhodnutí dodatočne vysvetlí. Žalobca poukázal na to, že súd skúma aj\nprocesné pochybenia správneho orgánu v tom zmysle, či procesné pochybenie správneho orgánu trpí\ntakou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého\nrozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Podľa žalobcu, ak správny orgán vydal rozhodnutie vo veci samej\nbez toho, aby účastníkovi oznámil začatie správneho konania a neumožnil mu vyjadriť sa k veci pred\nvydaním samotného rozhodnutia, ide o procesné pochybenie správneho orgánu, a teda o takú vadu,\nktorá môže mať vplyv na zákonnosť takéhoto rozhodnutia. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave je\npreto podľa žalobcu nesprávny, nakoľko vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci z dôvodu\nnedostatočne zisteného skutkového stavu veci.\nMinisterstvo spravodlivosti Slovenskej republiky sa písomne ku odvolaniu žalobcu proti rozsudku\nKrajského súdu v Bratislave vyjadrilo a žiadalo, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom\n\nkonaní napadnutý rozsudok krajského súdu ako súladný so zákonom v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p.\npotvrdil. Vo vzťahu k otázke porušenia služobnej disciplíny závažným spôsobom žalovaný trvá na\nargumentoch a stanovisku, ktoré uviedol vo vyjadrení zo dňa 15. decembra 2000, jednak k žalobe\nžalobcu. Žalovaný uviedol, že zákon o štátnej službe taxatívne nestanovuje, čo sa považuje za\nzávažné porušenie služobnej disciplíny a posúdenie závažnosti konania štátneho zamestnanca vo\nvzťahu k intenzite porušenia služobnej disciplíny je ponechané na úvahe príslušného služobného\núradu rozhodnúť o skončení štátnozamestnaneckého pomeru štátneho zamestnanca. Určujúce sú\npritom konkrétne skutkové okolnosti prípadu, teda spôsob, akým k porušeniu služobnej disciplíny došlo,\nzavinenie štátneho zamestnanca, následky, ktoré porušenie povinností spôsobilo, resp. v niektorých\nprípadoch len mohlo spôsobiť, ako aj ďalšie skutočnosti osobitného charakteru, vyplývajúce z povahy\nodvetvia štátnej služby, pri výkone, ktorej malo dôjsť k porušeniu služobnej disciplíny. V danom prípade\nsprávne uváženie žalovaného pri posudzovaní intenzity porušenia služobnej disciplíny nevybočilo z\nmedzí a hľadísk stanovených zákonom.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 prvá\nveta Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré\nmu predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolania oboch účastníkov nie sú dôvodné. Rozhodol bez\nnariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2, § 214 ods. 2 Občianskeho súdneho\nporiadku s tým, že termín verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred\nna úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke www.nsud.sk <http://www.nsud.sk> (§ 156 ods. 3\nObčianskeho súdneho poriadku).\nPodľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných\nprostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.\nPodľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba\ntvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd\npreskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.).\nPodľa § 250i ods. 1 veta prvá O.s.p. je pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia pre súd rozhodujúci\nskutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.\nNajvyšší súd nezistil procesné vady, ktoré by samy o sebe boli dôvodom pre zrušenie rozhodnutia\nKrajského súdu v Bratislave. Rozsudok krajského súdu sa dostatočne podrobne zaoberá skutkovými\nzisteniami správnych orgánov, námietkami žalobcu, ako aj vyjadreniami správneho orgánu na tieto\nnámietky. Odvolací súd sa preto v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi prvostupňového rozsudku, ktoré\nzodpovedajú (na rozdiel od tvrdení žalobcu) obsahu spisu a tieto dôvody si odvolací súd osvojuje ako\nsvoje vlastné.\nNajvyšší súd prvostupňový rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p., ako vecne správny potvrdil a súčasne\nodkazuje na jeho podrobné dôvody vo vzťahu k dôvodom podaného odvolania žalobcu, s ktorými\nsa krajský súd náležite po stránke skutkovej aj právnej vysporiadal a odvolací súd nevidí dôvod na\nzopakovanie vecne správnych dôvodov rozsudku krajského súdu.\nPodľa § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd len dopĺňa dôvody prvostupňového rozsudku nasledovne:\nZ obsahu odvolania žalobcu je zrejmé, že žalobca, o.i. namietal skutočnosť, že nesúhlasil so spôsobom,\nakým sa krajský súd vysporiadal s jeho námietkami, namietal v podstate nepreskúmateľnosť rozhodnutia\nkrajského súdu nesúhlasiac s jeho dôvodmi, poukazujúc na viaceré skutočnosti, že rozhodnutie\nkrajského súdu je neopodstatnené a nezákonné, ktoré bolo potrebné v ďalšom konaní zrušiť.\n\nPodľa § 157 ods. 2 O.s.p. (v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) v odôvodnení rozsudku\nsúd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal, a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril\nodporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti\npovažuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení\ndôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy, a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby\nodôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.\nCitované zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1\nÚstavy SR (ďalej aj „ústava\") vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie súdu musí obsahovať dôvody,\nna základe ktorých je založené.\nSúčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, je teda aj\nprávo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva\nodpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s\nuplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky\notázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne\ndostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých\ndetailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie,\nktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (k tomu\npozri bližšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp.zn. IV. ÚS 115/03, či sp.zn.\nIII. ÚS 60/04 - www.concourt.sk). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre\nľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument\nsťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto\nvždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.\" (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997,\nRecueil III/1997).\nEurópsky súd pre ľudské práva, ale zároveň tiež pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces\nnevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby\nreagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný\nza rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba\nz 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B).\nAj podľa judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne\nobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne\nrealizované právo na spravodlivé súdne konanie (k tomu pozri bližšie rozhodnutia Ústavného súdu\nSlovenskej republiky vo veciach sp.zn. III. ÚS 209/04, sp.zn. IV. ÚS 112/05, sp.zn. I. ÚS 380/08, sp.zn.\nIII. ÚS 172/2010, či sp.zn. II. ÚS 537/2010 - www.concourt.sk.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje so žalovaným, že hmotnoprávnou podmienkou\nskončenia štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním z dôvodu uvedeného v § 40 ods. 1 písm.\nc/ zákona o štátnej službe, nie je existencia písomného upozornenia na možnosť skončenia\nštátnozamestnaneckého pomeru, respektíve opakované porušenie služobnej disciplíny štátneho\nzamestnanca a preto je tvrdenie žalobcu, že sa počas trvania štátnozamestnaneckého pomeru\nnedopustil žiadneho iného porušenia služobnej disciplíny, právne irelevantné.\nZa týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru odvolacieho súdu\nvydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutkového stavu.\nZ obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého je i administratívny spis žalovaného, je nesporne\nzrejmé, že krajský súd sa pri svojom rozhodovaní náležite vysporiadal so všetkými relevantnými\nnámietkami uvedenými v žalobe. V súdnom konaní obsahom administratívneho spisu bolo preukázané,\nže vykonané dokazovanie bolo náležite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak ako prvostupňový súd\n\nani odvolací súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti ani takú vadu konania, ktorá by\nmala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.\nPreto ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych orgánov oboch\nstupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho orgánu nedošlo k\nporušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, tento jeho názor považoval aj odvolací súd, z dôvodov\nuvedených vyššie, za správny.\nSkutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie krajského súdu neboli\nzistené v odvolacom konaní. Tieto boli totožné s námietkami, ktoré žalobca namietal už v prvostupňovom\nkonaní a s ktorými sa krajský súd náležite vysporiadal.\nZ uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu nevyhovel a s prihliadnutím\nna všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako vecne\nsprávny podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.\nPri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd vychádzal z ustanovení § 224 ods. 1\na § 250k O.s.p. tak, že žalobcovi nepriznal ich náhradu, pretože nebol v odvolacom konaní úspešný a\nžalovanému právo na náhradu trov zo zákona neprináleží.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}