{"guid": "e2be7cf8-8b0e-4e02-a210-611e9a20e59d:dc725809-c629-4a0a-9242-8a0a4e70df1d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:1011201754.1", "spisova_znacka": "2Sži/14/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sži/14/2013 z 20. 8. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 20. augusta 2014, sp. zn. 2Sži/14/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:1011201754.1", "identifikacne_cislo": "1011201754", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jozef Milučký", "sudca_id": 335, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jozef-milucky-335", "datum_vydania": "2014-08-20", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/211", "nazov": "zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/211-2000"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-9.odsek-1", "nazov": "§ 9 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-9.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/211-2000/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-9.odsek-2", "nazov": "§ 9 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-9.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/211-2000/paragraf-9"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/211#paragraf-9"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/dc725809-c629-4a0a-9242-8a0a4e70df1d", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:1011201754.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:1011201754.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:1011201754.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Sži/14/2013\n1011201754\n20. 08. 2014\nJUDr. Jozef Milučký\nECLI:SK:NSSR:2014:1011201754.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Milučkého a\nčlenov senátu JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a Mgr. Petra Melichera v právnej veci žalobcu EUREA,\nobčianske združenie, so sídlom v Bratislave, Tupého 25/A, IČO: 30794242, zastúpeného advokátom\nMgr. Vladimírom Šárnikom, so sídlom v Bernolákove, Národného oslobodenia 25, proti žalovanému\nMinisterstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, o preskúmanie zákonnosti\npostupu a rozhodnutia žalovaného č. SLV-OLVS-116/2011 zo dňa 22. augusta 2011, konajúc o odvolaní\nžalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 1S/212/2011-48 zo dňa 30. mája 2013, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 1S/212/2011-48 zo dňa\n30. mája 2013 p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nKrajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku\nzamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného zo dňa 22. augusta 2011,\nktorým minister vnútra SR podľa § 19 ods. 2 v spojení s § 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. o\nslobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj len ZSI) zamietol\nrozklad žalobcu proti rozhodnutiu Ministerstva vnútra SR a potvrdil jeho I. stupňové rozhodnutie ako\npovinnej osoby č. KM-1054/031/SI-2010 zo dňa 11. júla 2011, ktorým žalovaný ako povinná osoba\npožadovanú informáciu čiastočne sprístupnil a čiastočne zamietol v časti informácií, ktoré sú podľa\nžalovaného osobnými údajmi, keď nevyhovel žiadateľovej žiadosti o poskytnutie informácie, ktorou\npožiadal o sprístupnenie uznesenia vyšetrovateľa o zastavení trestného stíhania vydaného vo veci\npredsedníčky Okresného súdu Q. JUDr. Q., ktorá vyhotovila lístoček s poznámkou „Prepustiť, ak sa\ndá“, a ktorý bol následne predložený sudkyni uvedeného súdu JUDr. C.. Nesprístupnené boli meno\na priezvisko vyšetrovateľa a mená a priezviská sudcov a prokurátorov, ktorí vo veci vypovedali ako\nsvedkovia. Krajský súd v Bratislave takto rozhodol, keď sa stotožnil s názorom žalovaného, že žalobcovi\nbola vzhľadom na charakter požadovanej informácie (uznesenie vydané orgánom činným v trestnom\nkonaní) informácia sprístupnená v takom rozsahu, v akom to umožňuje zákon č. 211/2000 Z.z. v spojení\nso zákonom č. 428/2002 Z.z., a najmä za dodržania podmienok uvedených v § 6 ods. 2 Trestného\nporiadku. Krajský súd poukázal na to, že príslušníci policajného zboru, či sudcovia, ktorých mená a\npriezviská boli vylúčené zo sprístupnenej informácie podľa ustanovenia § 9 zákona o slobode informácií,\nnedali súhlas na sprístupnenie informácií týkajúcich sa osobnosti, súkromia a osobných údajov. Krajský\nsúd ďalej dôvodil, že meno a priezvisko príslušníkov policajného zboru a mená a priezviská sudcov\nsú v zmysle zákona č. 428/2002 Z.z. osobnými údajmi a údajmi týkajúcimi sa ich súkromia. Povinná\nosoba nedisponuje súhlasom vyšetrovateľa policajného zboru a sudcov (mená a priezviská, služobné\nzaradenie), ktorého sprístupnenia osobných údajov sa žalobca domáhal, ktorých osobné údaje boli z\n\nkópie žalobcom požadovaného uznesenia vypustené, nakoľko nejde o osoby uvedené v § 9 ods. 3\nzákona č. 211/2000 Z.z. a preto bolo potrebné osobné údaje z predmetného uznesenia vypustiť, aby\nnedošlo k zásahu do ich súkromia. Fyzickú osobu je možné považovať za určenú, keď na základe\ndostupných údajov je jednoznačne identifikovaná a odlíšená od ostatných osôb v danom informačnom\nsystéme.\nProti rozsudku krajského súdu podal odvolanie žalobca a žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky\nv odvolacom konaní rozhodol tak, že zmení napadnutý rozsudok krajského súdu a žalobe žalobcu\nv plnom rozsahu vyhovie a zároveň mu prizná i trovy prvostupňového ako aj odvolacieho konania.\nŽalobca uviedol, že v časti odôvodnenia týkajúceho sa osobných údajov sa dostal krajský súd do\nkolízie s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj\nvlastnou judikatúrou, na ktorú žalobca v žalobe poukazoval. V napadnutom rozsudku sa súd 1. stupňa\nnevysporiadal s ústavnoprávnymi aspektmi vecí, na ktoré poukazoval žalobca a krajský súd odklon\nod judikatúry ani v náznakoch nevysvetlil, nereagoval na žalobné argumenty, v dôsledku čoho došlo k\nporušeniu práv žalobcu na súdnu ochranu, ktorého súčasťou je aj právo na presvedčivé a zrozumiteľné\nodôvodnenie, ktoré reaguje na všetky podstatné argumenty strán. Uviedol, že pokiaľ sa krajský súd\ndomnieval, že ani ústavne súladným výkladom nemôže preklenúť vylúčenie žalobcom požadovaných\ninformácií zo sprístupňovania, mal pristúpiť k priamej aplikácii Ústavy Slovenskej republiky, ktorá je podľa\nprávnej teórie prípustná v prípadoch, ktoré spĺňajú tieto podmienky:\n1. Existuje skutočný a zjavný rozpor s ústavou a s ústavnými hodnotami (súd musí zároveň vždy zvážiť,\nči nemožno predpisy vykladať v súlade s ústavou a či je priama aplikácia ústavy naozaj nevyhnutná).\n2. Ide o medzeru v zákone, kedy na určitú situáciu zákonná úprava nepamätá a ak by súd vo\nsvojom rozhodnutí zohľadnil neexistenciu zákonnej úpravy, dôsledky tohto rozhodnutia by boli zjavne\nprotiústavné (v rozpore s ústavnými hodnotami).\n3. Nie je možné prerušiť konanie a predložiť vec ústavnému súdu, keďže riešením nie je zrušenie\nustanovenia predpisu, pretože predpis pôsobí protiústavne iba v špecifických prípadoch (protiústavnosť\nvzniká v dôsledku absencie právnej úpravy určitej špecifickej situácie a nie v dôsledku, že by samotné\nexistujúce ustanovenie bolo protiústavné).\nV prípade žaloby žalobcu by boli podmienky pre priamu aplikáciu ústavy splnené podľa žalobcu z\nnasledovných dôvodov:\n1. Nesprístupnenie informácie o menách a priezviskách pracovníkov orgánov verejnej moci by bolo\nzjavne v rozpore s ústavným právom na informácie (s požiadavkou otvorenosti a transparentnosti\nčinnosti orgánov verejnej správy), a to osobitne v situácii vážneho podozrenia z nátlaku predstaviteľa\nštátnej správy súdov na rozhodovanie sudcu.\n2. Išlo by o hodnotovú medzeru v zákone o ochrane osobných údajov a v zákone o slobodnom\nprístupe k informáciám, pretože v čase rozhodovania správneho orgánu o žiadosti o informácie tieto\nzákony neobsahovali výnimku, ktorá by umožňovala informácie sprístupniť aj napriek tomu, že formálne\nspĺňajú pojmové znaky osobných údajov a že ide o informácie, ktoré možno spojiť s určiteľnou a\nidentifikovateľnou osobou.\n3. Keďže protiústavné dôsledky nastali v dôsledku stavu, že zákony neobsahovali výnimku z\nnesprístupnenia osobných údajov, išlo o absenciu právnej úpravy určitej špecifickej situácie a nie o stav,\nkedy by bolo existujúce ustanovenie niektorého zo zákonov protiústavné ( napríklad definícia osobného\núdaju v § 3 zákona č. 428/2002 Z.z. o ochrane osobných údajov). Krajský súd teda nemohol prerušiť\nkonanie a dať Ústavnému súdu SR podnet na vyslovenie protiústavnosti niektorého zo zákonných\nustanovení.\nVzhľadom na uvedené žalobca dôvodil, že meno a priezvisko príslušníka policajného zboru a údaj o\nslužobnom útvare, na ktorom je zaradená a rovnako ako meno a priezvisko sudcov a prokurátorov, nie\nsú takými trvalými identifikátormi, ktoré by tieto fyzické osoby nezameniteľne identifikovali spomedzi\nmnožstva iných fyzických osôb, napríklad obyvateľov Bratislavy, či občanov Slovenskej republiky.\n\nIdentifikátor v rozsahu meno, priezvisko, pracovisko, teda neurčuje fyzickú osobu takým spôsobom,\naby údaje priradené k tomuto identifikátoru alebo v ňom zahrnuté, mali povahu osobných údajov.\nUvedené údaje podľa žalobcu nespĺňajú ani definičné kritérium osobných údajov v zmysle § 3 zákona\nč. 428/2002 Z.z., nakoľko nejde o informácie týkajúce sa fyzickej osoby, ale ide o informácie týkajúce sa\nslužobného pomeru, naviac všeobecne dostupné. Identifikátor v rozsahu meno, priezvisko, pracovisko,\nnie je ani charakteristikou tvoriacou fyzickú, fyziologickú, psychickú, mentálnu, ekonomickú, kultúrnu\nalebo sociálnu identitu fyzickej osoby, ako to predpokladá § 3 zákona č. 428/2002 Z.z.. Žalovaným\nnesprístupnené údaje nemajú ani povahu informácií týkajúcich sa súkromia, pretože sa týkajú výlučne\nslužobného pomeru, resp. sudcovskej funkcie, nie súkromnej sféry. V súvislosti s ústavne konformným\nvýkladom príslušných zákonov, žalobca uviedol, že utajovať mená a priezviská vyšetrovateľov, ktorí už\nlen z podstaty svojho služobného zaradenia nepôsobia v utajení, rovnako ako utajovať mená a priezviská\nsudcov nie je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné a naopak, je to podľa žalobcu doslova absurdné.\nŽalovaný správny orgán sa ku odvolaniu žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave písomne\nnevyjadril.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta\nprvá OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako i konanie, ktoré mu predchádzalo v\nrozsahu a medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP);\nodvolanie žalobcu prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP),\nkeď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli\na na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk> (§\n156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že\nodvolaniu žalobcu proti rozsudku krajského súdu nie je možné vyhovieť a to z nasledovných dôvodov :\nV správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická\nosoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,\naby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods.1 OSP).\nPodľa § 250i ods. 3 OSP na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak vzniknuté vady\nmohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.\nNajvyšší súd nezistil procesné vady, ktoré by samy o sebe boli dôvodom pre zrušenie rozhodnutia\nKrajského súdu v Bratislave. Rozsudok krajského súdu sa dostatočne podrobne zaoberá skutkovými\nzisteniami správnych orgánov, námietkami žalobcu, ako aj vyjadreniami správnych orgánov na tieto\nnámietky. Odvolací súd sa preto v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi prvostupňového rozsudku, ktoré\nzodpovedajú obsahu spisu a tieto dôvody si odvolací súd osvojuje ako svoje vlastné.\nNajvyšší súd prvostupňový rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 OSP ako vecne správny potvrdil a súčasne\nodkazuje na jeho podrobné dôvody vo vzťahu ku všetkým dôvodom podaného odvolania, ktoré sú\nprakticky totožné s dôvodmi samotnej žaloby a s ktorými sa krajský súd náležite po stránke skutkovej aj\nprávnej vysporiadal a odvolací súd nevidí dôvod na zopakovanie vecne správnych dôvodov rozsudku\nkrajského súdu.\nPodľa § 219 ods. 2 OSP odvolací súd len dopĺňa dôvody prvostupňového rozsudku nasledovne:\nPrávo na informácie spolu so slobodou prejavu sú ústavnými právami každého subjektu garantovanými\nÚstavou Slovenskej republiky, Listou základných práv a slobôd a Dohovorom o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd. Právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť len zákonom, ak ide\no opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti\nštátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej\nrepubliky). Výkladovým pravidlom pri obmedzovaní základných práv a slobôd je ustanovenie čl. 13\nods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí\n\ndbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Rozsah\nobmedzení základných práv a slobôd je potrebné vykladať reštriktívne. Zákon č. 211/2000 Z.z. potom v\npodrobnostiach upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám.\nZákon č. 211/2000 Z.z. pri sprístupňovaní informácií rozlišuje tri spôsoby vybavenia žiadosti, a to keď:\n- povinná osoba poskytne žiadateľovi požadované informácie v rozsahu a spôsobom podľa § 16 (ústne,\npísomne, odpis, výpis, kópia informácií, telefonicky, faxom, poštou, elektronickou poštou) a v zákonom\nstanovenej lehote; v tomto prípade sa rozhodnutie urobí záznamom v spise a nie je proti nemu prípustný\nopravný prostriedok - § 18 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z.\n- povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci len sčasti; v tom prípade vydá v zákonom stanovenej lehote\npísomné rozhodnutie, proti ktorému je prípustný opravný prostriedok - § 18 ods. 2, § 19 ods. 1 zákona\nč. 211/2000 Z.z.\n- povinná osoba v lehote na vybavenie žiadosti neposkytla informácie či nevydala rozhodnutie a ani\ninformáciu nesprístupnila, predpokladá sa, že vydala fiktívne rozhodnutie, ktorým odmietla poskytnúť\ninformáciu a je proti nemu prípustný opravný prostriedok - § 18 ods. 3, § 19 ods. 1 zákona č. 211/2000\nZ.z.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné konštatovať, že v predmetnej právnej veci\npovinná osoba - žalovaný - nebola nečinná, v zákonnej lehote poskytla informácie, vydala rozhodnutie\na informáciu sprístupnila, aj keď v inom ako žalobcom požadovanom rozsahu. Obsahom základného\npráva na prijímanie informácií podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o\nochrane ľudských práv a základných slobôd nie je právo dostávať informácie podľa predstáv a očakávaní\nžalobcu (pozri napríklad uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 184/03 z 1.\noktóbra 2003, publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č.\n334/2003, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Sži 5/2011 zo dňa 16. novembra\n2011).\nSkutočnosť, že sa žalobca nestotožňuje s obsahom zverejnenej informácie, bez ďalšieho nepredstavuje\nporušenie ustanovení zákona č. 211/2000 Z.z., ani porušenie práva žalobcu na prijímanie informácií v\nzmysle čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje postup\na rozhodnutie žalovaného za súladný so zákonom č. 211/2000 Z.z. a čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej\nrepubliky.\nPodľa § 6 ods. 1 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd informujú verejnosť o trestnom\nkonaní podľa tohto zákona poskytnutím informácií oznamovacím prostriedkom. Pri tomto informovaní\nvšak musia dbať na ochranu utajovanej skutočnosti, obchodného tajomstva, bankového tajomstva,\ndaňového tajomstva, poštového tajomstva alebo telekomunikačného tajomstva.\nPodľa § 6 ods. 2 citovaného ustanovenia pri poskytovaní informácií sú orgány činné v trestnom konaní\na súd oprávnení utajiť tie skutočnosti, ktoré by mohli zmariť alebo sťažiť objasnenie a vyšetrenie\nveci. Pritom sú povinní dbať na zásadu prezumpcie neviny. Dbajú aj na to, aby nezverejňovali\nchránené osobné údaje ani skutočnosti súkromného charakteru, najmä rodinného života, obydlia a\nkorešpondencie, ktoré priamo s trestnou činnosťou nesúvisia a osobitne dbajú na záujmy maloletých,\nmladistvých a poškodených, ktorých osobné údaje sa nezverejňujú.\nPodľa § 10 ods.1 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní sú prokurátor a policajt.\nPodľa § 9 ods. 2 ZSI, informácie o osobných údajoch fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom\nsystéme za podmienok ustanovených zákonom, povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje\nzákon alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby.\n\nPodľa § 12 ZSI všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní\npožadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to\nustanovuje zákon.\nOdvolací súd je toho názoru že povinná osoba postupovala správne, keď žalobcovi nesprístupnila\npredmetné osobné údaje dotknutých subjektov, ktoré osobné údaje boli z kópie žalobcom požadovaného\npredmetného uznesenia vypustené, pretože skutočne nejde o subjekty, ktoré sú uvedené v § 9 ods.\n3 ZSI.\nV danom prípade je totiž nesporné, že údaje ako meno, priezvisko, hodnosť a funkcia príslušníka\npolicajného zboru je nevyhnutné považovať za osobné údaje a túto skutočnosť je potrebné aplikovať\ni vo vzťahu k osobám dotknutým infožiadosťou žalobcu, a to v zmysle § 3 zákona č. 428/2002 Z.z. o\nochrane osobných údajov.\nV danom prípade žalobca totiž ani v odvolacom konaní nepreukázal, že by disponoval súhlasom\ndotknutého vyšetrovateľa, dotknutých sudcov, alebo prokurátorov, a to na zverejnenie ich osobných\núdajov v príslušnom rozsahu v akom sa žalobca týchto údajov domáhal.\nPodľa názoru Najvyššieho súdu SR správne povinná osoba skúmala, či zverejnením osobných údajov\npríslušného policajta, sudcov a prokurátorov, by sa nedopustila postupu, ktorý by bol v rozpore\nso zákonom. Je potrebné zdôrazniť, že zákon o ochrane osobných údajov vychádza zo smernice\nEurópskeho parlamentu a Rady 95/46/ES zo dňa 24. októbra 1995, o ochrane jednotlivcov v súvislosti\nso spracovávaním osobných údajov a o voľnom pohybe týchto údajov. Zmyslom uvedenej smernice bolo\npodchytiť v rámci ochrany osobných údajov akékoľvek informácie, ktoré môžu súvisieť s jednotlivcom.\nVýraz „akékoľvek“ informácie, ktorý je použitý v texte smernice jednoznačne svedčí o širokej ochrane\nosobných údajov dotýkajúcich sa súkromného a rodinného života jednotlivca v úzkom zmysle, ale\ntiež informácie o akomkoľvek druhu činnosti, ktorou sa jednotlivec zaoberá, napríklad informácia o\njeho pracovných vzťahoch alebo ekonomickom či spoločenskom správaní sa, a zahŕňa tiež informácie\no jednotlivcoch bez ohľadu na postavenie alebo úlohu, v akej daná osoba vystupuje, a to ako\nzamestnanec, zákazník a pod. V danom prípade správne povinná osoba aktívne skúmala existenciu\nsúhlasu dotknutých subjektov na zverejnenie ich osobných údajov.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky je toho názoru, že zverejnením príslušných údajov o dotknutých\nsubjektoch, by došlo k zverejneniu citlivých osobných údajov vypovedajúcich o mene a priezvisku\npríslušného vyšetrovateľa, prokurátoroch, sudcoch, a to pri plnení ich služobných úloh, ktoré údaje\nsú v danom prípade nesporne i chránenými osobnými údajmi v zmysle zákona o ochrane osobných\núdajov, ako i zákona o slobodnom prístupe k informáciám, k zverejneniu ktorých dotknuté subjekty nedali\nsúhlas. Takýto súhlas oprávnená osoba vo vzťahu k povinnej osobe nepreukázala, a preto povinná\nosoba postupovala v súlade so zákonom, ak v tejto časti info-žiadosti oprávnenej osoby nevyhovela.\nZa týchto skutkových a právnych okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru\nodvolacieho súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutkového stavu.\nZ obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého je i administratívny spis žalovaného, je nesporne\nzrejmé, že krajský súd sa pri svojom rozhodovaní náležite vysporiadal so všetkými relevantnými\nnámietkami uvedenými v žalobe. V súdnom konaní obsahom administratívneho spisu bolo preukázané,\nže vykonané dokazovanie bolo náležite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak ako prvostupňový súd\nani odvolací súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti a ani takú vadu konania, ktorá by\nmala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.\nPreto, ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych orgánov oboch\nstupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho orgánu nedošlo k\n\nporušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, tento jeho názor považoval aj odvolací súd, z dôvodov\nuvedených vyššie, za správny.\nSkutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie krajského súdu, neboli\nzistené v odvolacom konaní. Tieto boli totožné s námietkami, ktoré žalobca namietal v podstate už v\nprvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd náležite vysporiadal.\nZ uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu nevyhovel a s prihliadnutím\nna všetky individuálne okolnosti daného prípadu napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako\nsúladný so zákonom podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.\nPri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd vychádzal z ustanovení § 224 ods. 1\na § 250k O.s.p. tak, že žalobcovi nepriznal ich náhradu, pretože nebol v odvolacom konaní úspešný a\nžalovanému právo na náhradu trov zo zákona neprináleží.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}