{"guid": "d4948de0-be78-4062-a520-ec159e0864d2:c1b442e8-edc2-4570-8b11-4558837d495c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:1011201700.1", "spisova_znacka": "6Sžf/33/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/33/2013 z 26. 2. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. februára 2014, sp. zn. 6Sžf/33/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:1011201700.1", "identifikacne_cislo": "1011201700", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Pavel Ištók", "sudca_id": 117, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-pavel-istok-117", "datum_vydania": "2014-02-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-43.odsek-1", "nazov": "§ 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-43.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-43"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-1", "nazov": "§ 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-49"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2004/222#paragraf-43", "/SK/ZZ/2004/222#paragraf-49"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/c1b442e8-edc2-4570-8b11-4558837d495c", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:1011201700.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:1011201700.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:1011201700.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Sžf/33/2013\n1011201700\n26. 02. 2014\nJUDr. Zdenka Reisenauerová\nECLI:SK:NSSR:2014:1011201700.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky\nReisenauerovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Aleny Adamcovej, v právnej\nveci žalobcu: MZ Consulting spol. s r.o., so sídlom Klariska 7, Bratislava, IČO: 35 802 413, v\nzastúpení advokátom JUDr. Jaroslavom Bánošom, Parková 1287/4, Fiľakovo, proti žalovanému:\nFinančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná ul. 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutí Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky - právneho predchodcu žalovaného,\nč. I/222/1844-67130/2011/990036-r zo dňa 29. júna 2011, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského\nsúdu v Bratislave č. k. 3S 204/2011-41 zo dňa 30. októbra 2012, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S 204/2011-41 zo dňa\n30. októbra 2012 p o t v r d z u j e.\nŽalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nKrajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 3S 204/2011-41 zo dňa 30. októbra 2012, podľa ust. § 250j\nods. 1 Občianskeho právneho poriadku (ďalej len O.s.p.), zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal\npreskúmania zákonnosti rozhodnutí Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky - právneho predchodcu\nžalovaného, č. I/222/1844-67130/2011/990036-r zo dňa 29. júna 2011, ktorým žalovaný podľa ust. § 48\nods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov platný v rozhodnom čase (ďalej len zák. č.\n511/1992 Zb. alebo zákon o správe daní) potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Bratislava\nIV č. 603/230/112004/10/Kra zo dňa 16. novembra 2010, ktorým nebol žalobcovi v zmysle ust. § 44\nods. 6 písm. b/ bod 1 zák. č. 511/1992 Zb. priznaný nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty za\nzdaňovacie obdobie február 2009 v sume 54 353,93 Eur a bola mu určená vlastná daňová povinnosť\nv sume 19 497,73 Eur.\nO trovách konania rozhodol súd poukazom na ust. § 250k ods. 1 O.s.p. tak, ž žalobcovi právo na náhradu\ntrov konania nepriznal.\nZ odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu je zrejmé, že ten po preskúmaní spisového materiálu a\nadministratívneho spisu žalovaného dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj\nsprávneho orgánu prvého stupňa bolo vecne správne. Konštatoval, že správne orgány dostatočne zistili\nskutkový stav veci a tento aj po právnej stránke správne posúdili. Žalobou napadnuté rozhodnutie\npovažoval z pohľadu žalobných dôvodov za súladne so zákonom, pričom vyhodnotil, že námietky\nžalobcu neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia. Mal za to, že žalovaný sa dostatočne\nvysporiadal so všetkými námietkami žalobcu, ktoré uviedol v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane,\n\nako aj že správca dane sa riadil zásadami uvedenými v ust. § 15 ods. 1 zákona o správe daní a pri\nvýkone daňovej kontroly postupoval v zmysle ust. § 2 ods. 3 zákona o správe daní a vykonal rozsiahle\na podrobné dokazovanie, hodnotil každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti\na pri tom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo a to aj so zreteľom na splnenie\ndôkaznej povinnosti daňového subjektu, keď správca dane skúmal nielen existenciu sporných faktúr\nvystavených spoločnosťou RHS s.r.o. a B.B. Metal, s.r.o., ale skúmal aj vecné a obsahové naplnenie\nzdaniteľných obchodov deklarovaných na predmetných faktúrach a to ako na strane odberateľa, t.\nj. samotného daňového subjektu, ktorý požiadal, aby sa vyjadril a preukázal naplnenie sporných\nzdaniteľných obchodov. Krajský súd poukázal na to, že podmienkou postačujúcou na priznanie nároku\nna odpočítanie dane u daňového subjektu nie je len predloženie dodávateľských a odberateľských\nfaktúr, ale aj preukázanie reálneho uskutočnenia hospodárskych operácií, to znamená uskutočnenie\nnákupu tovarov a preukázanie ich použitia na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ, odberateľské\nfaktúry musia odrážať reálne plnenie, čo musí preukázať daňový subjekt, keďže v daňovom konaní\nna ňom spočíva dôkazné bremeno. Ďalej krajský súd uviedol, že v rámci odvolacieho konania mal\nžalovaný za preukázané, že tvrdenia správcu dane uvedené v protokole ako aj v samotnom odvolaní\nnapadnutom dodatočnom platobnom výmere majú reálny podklad vo vykonanom dokazovaní a sú\npodložené konkrétnymi dôkazmi a taktiež sa žalovaný vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu\nuvedenými v odvolaní a všetky svoje závery a zistenia podložil dôkazmi, ktoré mali reálny podklad\nvo vykonanom dokazovaní. Konštatoval, že v žalobe neuvádza žalobca žiadne ďalšie námietky alebo\ndôkazy, s ktorými by sa žalovaný nevysporiadal vo svojom rozhodnutí.\nKrajský súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že správne organy dostatočne zistili skutkový stav\nveci a tento aj po právnej stránke správne posúdili, majúc za to, že napadnuté rozhodnutie i postup\nžalovaného bolo z pohľadu žalobných dôvodov v súlade so zákonom, námietky žalobcu neodôvodňujú\nzrušenie napadnutého rozhodnutia, a preto žalobu v celom rozsahu podľa ust. § 250j ods. 1 O.s.p. ako\nnedôvodnú zamietol.\nProti uvedenému rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktoré\nneobsahovalo náležitosti odvolania podľa ust. § 205 ods. 1, 2 O.s.p., ktoré však bez vyzvania súdu na\nodstránenie nedostatkov odvolania, doplnil. Žiadal, aby odvolací súd podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h/\nNS SR (správne O.s.p.) zrušil rozhodnutie krajského súdu z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia,\nz dôvodu použitia nesprávneho právneho predpisu a z nedostatočne zisteného skutkového stavu.\nSúčasne poukázal na to, že krajský súd nerešpektoval rozhodnutie súdneho dvora EÚ č. C-142/11 a\nC-80/11. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania v sume 532,76 Eur a režijný paušál v sume 7,41\nEur.\nŽalobca v dôvodoch odvolania trval na tvrdení, že žalovaný bezdôvodne a protizákonne v daňovom\nkonaní odmietol prijať čestné prehlásenie konateľa a spoločníka spoločnosti RHS s.r.o. p. H. M. zo\ndňa 5. januára 2011, že vykonané obchodné transakcie so žalobcom podľa podmienok správcu dane\nv predložených dokumentoch sa zrejme uskutočnili. Taktiež tvrdil, že v daňovom konaní predložil\naj prehlásenie P. P. podnikateľa z Maďarskej republiky, z ktorého vyplýva, že vykonané obchodné\ntransakcie so žalobcom prebehli podľa podmienok správcu dane predložených v dokumentoch. Uviedol,\nže riadne a včas predložil pri daňovej kontrole účtovné záznamy podľa ust. § 70 zákona o dani z pridanej\nhodnoty, účtovné doklady, faktúry, bankové výpisy, výdavkové pokladničné doklady, medzinárodné\nnákladné listy. Nestotožnil sa s názorom krajského súdu o tom, že doklady so všetkými požadovanými\nnáležitosťami nemusia byť automaticky dostatočným podkladom pre uznanie práva odpočítať daň z\npridanej hodnoty, ak nie je preukázané, že k uskutočneniu zdaniteľného obchodu došlo tak, ako to\nje v uvedených dokladoch deklarované. Vyslovil názor, že v rámci dokazovania bolo jednoznačne\npreukázané, že k uskutočneniu zdaniteľného obchodu došlo a inak než dokladovo nemohol žalobca\npredložiť iné relevantné dôkazy, že k uskutočneniu zdaniteľného obchodu došlo. Poukazom na\nrozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vec C-80/11\na C-142/11 uviedol, že z názoru Súdneho\ndvora je zrejmé, že právo na odpočet dane v smernici je neodmysliteľnou súčasťou mechanizmu\nDPH a v zásade nemôže byť obmedzené. Otázka, či DPH splatná vo vzťahu k predchádzajúcim\nalebo nasledujúcim predajom dotknutého tovaru alebo služieb bola alebo nebola zaplatená do štátnej\npokladnice, nemá vplyv na práva platiteľa dane odpočítať DPH zaplatenú na vstupe. Taktiež nemožno\nzamietnuť právo na odpočet dane z dôvodu, že sa zdaniteľná osoba tým, že nedisponovala informáciami,\nktoré by ju oprávňovali predpokladať vznik nezákonnosti alebo daňového podvodu, neubezpečila, či jej\nobchodný partner spĺňa zákonné podmienky predovšetkým v oblasti DPH alebo z dôvodu, že zdaniteľná\n\nosoba nemá okrem faktúry iné dokumenty, ktorých povaha by preukazovala zákonnosť konania jeho\nobchodného partnera.\nŽalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhoval, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý\nrozsudok krajského súdu potvrdil, pretože vec bola posúdená správne po skutkovej ako aj právnej\nstránke.\nV dôvodoch vyjadrenia sa žalovaný nestotožnil s odvolacími námietkami žalobcu. Mal za to, že ide o\nčisto subjektívny a zároveň nesprávny názor žalobcu. Žalovaný konštatoval, že preukazovanie vzniku\npráva odpočítať daň je síce prvotné záležitosťou dokladovou, súčasne je však treba rešpektovať súlad\nskutočného stavu so stavom formálno-právnym, nakoľko pod uskutočnením zdaniteľného obchodu\ntotiž zákon o DPH chápe stav faktický a nie stav formálne vykázaný. Poukazom na ust. § 49 ods.\n1 zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH žalovaný uviedol, že podmienkou postačujúcou na priznanie\nnároku na odpočítanie dane u daňového subjektu - žalobcu, nie je len predloženie dodávateľských\na odberateľských faktúr, ale aj preukázanie reálneho uskutočnenia hospodárskych operácií, t. j.\nuskutočnenie nákupu tovarov a preukázanie ich použitia na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Ďalej\nuviedol, že z ust. § 29 ods. 8 zákona o správe daní v spojení s ust. § 49 ods. 1 a 2 a ust. § 51 zákona o\nDPH vyplýva, že dôkazne bremeno je na pleciach žalobcu a ak svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže,\nnemôže byť nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený. Žalobca celú svoju\ndôkaznú povinnosť obmedzil len na predloženie účtovných dokladov, ktorých vierohodnosť a pravdivosť\nbola v rámci vykonaného dokazovania spochybnená a žalobca tieto pochybnosti neodstránil. Vo vzťahu\nk rozhodnutiam Súdneho dvora Európskej únie, na ktoré žalobca poukazuje, žalovaný konštatoval, že\nskutkový stav v predmetnej veci je iný ako vo veci prejednávanej na Súdnom dvore. Okrem toho uviedol,\nže žalobcovi nebolo zamietnuté právo na odpočítanie dane z dôvodu, že DPH splatná vo vzťahu k\npredchádzajúcim alebo nasledujúcim predajom tovaru nebola zaplatená do štátnej pokladnice a ani z\ndôvodu, že žalobca sa neubezpečil, či jeho obchodný partner spĺňa zákonné podmienky v oblasti DPH,\nale nárok mu nebol uznaný z dôvodu, že nepreukázal, že zdaniteľný obchod, z ktorého si uplatňoval\nodpočítanie dane sa reálne uskutočnil, čo je základná podmienka pre priznanie nároku na odpočítanie\ndane.\nŽalovaný i naďalej zotrval na svojich záveroch, pričom zdôraznil, že neboli zistené žiadne skutočnosti,\nktoré by odôvodňovali zmenu, alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1)\npreskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní žalobcu\n(§ 246c ods. 1 veta prvá v spojení s ust. § 212 ods. 1 O.s.p.) postupom podľa ust. § 250ja ods. 2 veta\nprvá O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli\na na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p\nv spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2), a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.\nPredmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého\nstupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného správneho orgánu\na vrátenia veci mu na ďalšie konanie.\nPreskúmavaným rozhodnutím žalovaný potvrdil rozhodnutie - dodatočný platobný výmer,\nprvostupňového správneho orgánu - Daňového úradu Bratislava IV, ktorým nebol žalobcovi priznaný\nnadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2009 vo výške 54 353,93\nEur a bola mu určená vlastná daňová povinnosť v sume 19 497,73 Eur.\nOdvolací súd v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie,\nktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie\nžalovaného správneho orgánu v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a konanie im\nprechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami\nuvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť\nnapadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.\n\nPredmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho\norgánu, ktorým rozhodnutím žalovaný rozhodoval s konečnou platnosťou o nepriznaní žalobcovi\nnadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2009 v sume - 54 353,93\nEur a určil mu vlastnú daňovú povinnosť v sume 19 497,73 Eur.\nPodľa § 246c ods. 1, veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa\npoužijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.\nPodľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak\nsa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v\nodôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne\ndoplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\nOdvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu\na vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods.\n2 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných\nprávnych záverov vo veci samej, spolu so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k\npredmetu konania, uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú\ndostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu\npovažuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom.\nVzhľadom k tomu, aby najvyšší súd v preskúmavanej veci nadbytočne neopakoval pre účastníkov\nznáme skutočnosti spolu s právnymi závermi krajského súdu, sa vo svojom odôvodnení obmedzil len\nna skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.\nNajvyšší súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu\nsprávneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcej\nrozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov §§ 247 a nasl. O.s.p.)\nje posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre\nvydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či\nrozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom\npredpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi\nako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená\nzákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci\nsprávneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe,\nči uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom,\nktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).\nPodľa § 250i ods. 1 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový\nstav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na\npreskúmanie napadnutého rozhodnutia.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu predloženého súdneho spisu, súčasť ktorého tvoril\nadministratívny spis, mal\npreukázané, že správca dane vykonal u žalobcu za zdaňovacie\nobdobie február 2009 kontrolu dane z pridanej hodnoty, o výsledku ktorej vyhotovil Protokol č.\n603/320/106173/2010/Mok zo dňa 25. októbra 2010, ktorý bol prerokovaný a doručený dňa 12.\nnovembra 2010. Na základe výsledkov zhrnutých do uvedeného protokolu o daňovej kontrole správca\ndane - Daňový úrad Bratislava IV vydal dodatočný platobný výmer č.603/230/112004/10/Kra dňa 16.\nnovembra 2010, ktorým nebol žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty podľa ust. § 44\nods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. priznaný nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie\nkalendárny mesiac február 2009 v sume 54 353,93 Eur a bola mu určená vlastná daňová povinnosť\nv sume 19 497,73 Eur s tým záverom, že nebolo preukázané, že platiteľ MZ Consulting, spol. s r.o.\n(žalobca) skutočne nakúpil tovar Cu-mix od RHS s.r.o. Žiar nad Hronom fakturovaný na základe faktúr\nč. 020/2009, 021/2009, 023/2009, 025/2009, 026/2009, 027/2009, 028/2009 a ani nebolo žalobcom\nreálne preukázané, že prišlo k nadobudnutiu tovaru. Taktiež nebolo preukázané, že tovar nakúpený\nod RHS, s.r.o. bol v Želovciach preložený na autá prepravcu B.B. METAL s.r.o., ktorý mal vykonať\n\nprepravu tohto šrotu zo Želoviec do Maďarska, a preto správca dane nepriznal ani nárok na odpočítanie\ndane z faktúr za prepravu č. 290100007, č. 290100008, č. 290100009, č. 290100010, č. 290100011, č.\n290100012. Taktiež žalobca vystavil odberateľské faktúry č. 290100007, č. 290100008, č. 290100009,\nč. 290100012, č. 290100013. Žalobca nepreukázal, že bol tovar v tuzemsku nadobudnutý, prepravený\ndo iného členského štátu, takže nebol dodaný maďarskému platiteľovi, ktorý navyše jeho nadobudnutie\nnepriznal vo svojom daňovom priznaní. Správca dane na základe výsledkov kontroly dane z pridanej\nhodnoty nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie\nfebruár 2009 v sume 54 353,93 Eur a určil mu vlastnú daňovú povinnosť v sume 19 497,73 Eur, kde\nrozdiel dane predstavuje 73 851,66 Eur.\nNa základe odvolania žalobcu podaného proti uvedenému rozhodnutiu správcu dane (dodatočný\nplatobný výmer č. 603/230/112004/10/Kra zo dňa 16.11.2010) žalovaný svojím rozhodnutím zo dňa 29.\njúna 2011, č. I/222/1844-67130/2011/990036-r (rozhodnutie napadnuté žalobou) potvrdil rozhodnutie\nsprávcu dane. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný vyslovil záver, že správca dane pri výkone daňovej\nkontroly postupoval v zmysle platných právnych predpisov, zisťoval nezrovnalosti skutkového stavu\ns údajmi uvedenými v daňovom priznaní, pričom vychádzal aj z účtovných a daňových dokladov\npredložených daňovým subjektom - žalobcom, ako aj z jednotlivých ustanovení príslušných zákonov a\nto zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH a zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní. Tvrdenia správcu dane\nvyhodnotil ako majúce reálny podklad vo vykonanom dokazovaní a podložené konkrétnymi dôkazmi.\nUviedol, že vierohodnosť a pravdivosť tvrdení daňového subjektu bola v rámci vykonaného dokazovania\nspochybnená, pričom daňový subjekt tieto pochybnosti žiadnym spôsobom neodstránil. Konštatoval, že\nzávery správcu dane zodpovedajú zásadám logického myslenia a správneho uváženia. Postup správcu\ndane pri neuznaní nároku na odpočítanie dane vyhodnotil žalovaný ako postup, ktorý bol v súlade s\nplatnými právnymi predpismi.\nZákonnosť vyššie uvedeného rozhodnutia žalovaného je predmetom súdneho prieskumu podľa druhej\nhlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, upravujúcej správne súdnictvo.\nPodľa ust. § 2 ods. 1, 3, 6 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov účinného v čase vydania\nrozhodnutia, v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi,\nchránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov\ndaňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.\nSprávca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich\nvzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.\nPri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho\núkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.\nPodľa ust. § 29 ods. 1, 2, 4, 8 zákona č. 511/1992 Zb., dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie\ndaňové konanie.\nSprávca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo\nnajúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.\nAko dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre\nsprávne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi\npredpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy\nsprávcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových\nkontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi\na doklady k nim.\nDaňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré\nje povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom\ndane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií\nalebo záznamov vedených daňovým subjektom.\n\nPodľa ust. § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH platného v rozhodnom čase, oslobodené od dane\nje dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim\nalebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v\ninom členskom štáte.\nPodľa ust. § 49 ods. 1 zákona 222/2004 Z. z., právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká\nplatiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.\nPodľa ust. § 49 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z. z., platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň\nz tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov\n3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň\na) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi\ndodané,\nb) ním uplatnená zo služieb a z tovarov dodaných s inštaláciou alebo montážou dodávateľom alebo na\njeho účet, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4 a ním uplatnená z tovaru, pri ktorom\nje povinný platiť daň podľa § 69 ods. 7 a 9,\nc) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a,\nd) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.\nPodľa ust. § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ\nuplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa\n§ 71, b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70, c) pri\nodpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu a v prípade\npremiestnenia tovaru platiteľa z iného členského štátu do tuzemska doklad o premiestnení tovaru, d) pri\nodpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom\nje platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca.\nPodľa § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zákon o účtovníctve“) účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné prípady účtovnými dokladmi.\nÚčtovanie účtovných prípadov v účtovných knihách vykoná účtovná jednotka účtovným zápisom iba na\nzáklade účtovných dokladov.\nPodľa § 7 ods. 1 zákona o účtovníctve účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka\nposkytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o finančnej\nsituácii účtovnej jednotky.\nOdvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu odvolacích a žalobných dôvodov dospel k záveru, že\nsprávca dane v danom prípade postupoval v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci si zadovážil\ndostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie rozhodnutia, v daňovom konaní postupoval\nv súčinnosti s daňovým subjektom - žalobcom a vo veci rozhodol vecne a právne správne, z ktorých\ndôvodov žalovaný správny orgán rozhodnutie správcu dane potvrdil v súlade so zákonom, a preto boli\nsplnené zákonné podmienky pre zamietnutie žaloby súdom prvého stupňa.\nÚčelom daňového konania je zistenie, či si daňový subjekt splnil v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi\npredpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje\noprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti\nstanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o\nspráve daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných\nskutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.\n\nZ predloženého administratívneho spisu vyplýva, že daňové orgány oboch stupňov sa náležite vecou\nzaoberali, vykonali vo veci rozsiahle dokazovanie v súčinnosti s daňovým subjektom - žalobcom. Z\nuvedeného dôvodu nie je možné súhlasiť s tvrdením žalobcu, že vo veci daňové orgány oboch stupňov\nzamerali dokazovanie jednostranne v jeho neprospech a že vo veci nebol riadne zistený skutkový stav.\nV preskúmavacom konaní mal odvolací súd preukázané, že žalovaný i správny orgán prvého stupňa pri\nvydaní rozhodnutí nevychádzali len z daňových dokladov predložených žalobcom, ale najmä z výsledkov\nrozsiahleho dokazovania, ktoré smerovalo k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či deklarované plnenia\nboli uskutočnené. Podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom súdu prvého stupňa z výsledkov\nvykonaného dokazovania v daňovom konaní vypláva, že žalobca spôsobom vylučujúcim akékoľvek\npochybnosti nepreukázal, že obchodné transakcie, ktoré deklaroval za sledované zdaňovacie obdobie\nna základe faktúr predložených k daňovej kontrole, sa uskutočnili spôsobom tvrdeným žalobcom,\npričom preukázanie týchto skutočností zaťažovalo dôkazným bremenom žalobcu v zmysle § 29 ods.\n8 zákona č. 511/1992 Zb., keď ako dôkazy predložil len faktúry a účtovnú evidenciu daňovníka. V\ntomto kontexte odvolací súd zdôrazňuje, že dôkazné bremeno leží na daňovom subjekte - žalobcovi,\nktorý má preukázať skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je\npovinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom\ndane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií\nalebo záznamov vedených daňovým subjektom. Na podporu uvedeného najvyšší súd poukazuje aj\nna rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23. júna 2010 v spojení s rozhodnutím\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého\nvyplýva, že: „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992\nZb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na\nstrane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených\na splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z\npridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si\nuplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok.“\nOdvolací súd námietku žalobcu ohľadne bezdôvodného a protizákonne odmietnutého čestného\nprehlásenia konateľa a spoločníka RHS s.r.o. p. H. M. ako i P. P. podnikateľa z Maďarskej republiky\nvyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko z obsahu administratívneho spisu nevyplýva, žeby žalobca uvedené\nčestné prehlásenia predložil v rámci dokazovania v daňovom konaní, preto sa nemohol ani správny\norgán vo svojom rozhodnutí s uvedeným vysporiadať. Kópie uvedených čestných prehlásení predložil\nžalobca až k samotnej žalobe, čo však nepovažoval odvolací súd za právne významné, pretože v\npreskúmavacom konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho porisku sa vychádza zo\nskutkového stavu v čase vydania napadnutého rozhodnutia a keďže uvedené dôkazy neboli žalobcom\nv daňovom konaní predložené nemohol na ne prihliadať ani krajský súd. V danej súvislosti senát\nodvolacieho súdu dáva do pozornosti, že súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také\ndokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 druhá veta\nO.s.p.). Za nevyhnutné dôkazy treba považovať tie, ktorých vykonanie slúži účelu správneho súdnictva,\nktorý je stanovený v § 244 O.s.p., sú to predovšetkým dôkazy na posúdenie odbornej otázky, dôkazy\nna posúdenie podstaty námietok žalobcu proti napadnutému rozhodnutiu alebo dôkazy na posúdenie\ntvrdení žalobcu, že bol ukrátený na svojich právach.\nPokiaľ žalobca ďalej vo svojich odvolacích námietkach namietal, že krajský súd nerešpektoval\nrozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 21. júna 2012 v spojených veciach C-80/11 a\nC-142/11 vo veci Mahagében kft proti Nemzeti Adó - és Vámhivatal Dél-dunántúli Regionális Adó\nFöigazgatósága, na ktoré v odvolaní poukázal a z ktorých je zrejmé, že právo na odpočet dane v smernici\nje neodmysliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené, odvolací súd\ntúto jeho námietku taktiež nepovažoval za dôvodnú. Podľa názoru senátu odvolacieho súdu uvedené\nrozhodnutie Súdneho dvora nemožno na danú vec aplikovať, nakoľko vychádzajú z iných skutkových\nokolností ako v predmetnej veci. Súdny dvor Európskej únie v rozsudku vo veci Mahagében (C-80/11\na C-142/11) pripomenul boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam, ktorý je uznaný\na podporovaný Smernicou Rady 2006/112/ES. Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a\nsúdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže,\nže toto právo sa uplatňuje podvodne. V predmetnej veci položené prejudiciálne otázky vychádzali z\n\npredpokladu, že zdaniteľné plnenie, ktoré zakladá nárok na odpočet dane, sa uskutočnilo tak, ako\nto vyplýva z príslušnej faktúry, a že faktúra obsahuje všetky údaje požadované smernicou 2006/112/\nES. V predmetnej právnej veci však nebolo preukázané, žeby sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo,\nnebola teda splnená jedna z podmienok, za ktorých došlo k položeniu prejudiciálnej otázky vo veci\nMahagében. Členské štáty sú povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné\nzávierky a ostatné relevantné dokumenty (rozsudky Súdneho dvora Európskej únie zo 17. júla 2008\nvo veci Komisia vs. Taliansko, C-132/06, Zb. s. I-5457, bod 37; z 29. júla 2010 Profaktor Kulesza,\nFrankowski, Jóźwiak, Orłowski, C-188/09, Zb. s. I-7639- bod 21; z 21. júna 2012 Mahagében, C-C-80/11,\nC 142/11, body 63, 64). Každá zdaniteľná osoba je povinná viesť dostatočne podrobné účtovníctvo s\ncieľom umožniť uplatnenie dane z pridanej hodnoty a jej kontrolu daňovým orgánom. Určenie opatrení,\nktoré možno požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty\nna zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu,\nzávisí predovšetkým od okolnosti uvedeného prípadu vo veci samej.\nVzhľadom k uvedenému odvolací nepovažoval námietky žalobcu uvedené v jeho odvolaní za relevantné\nk vyhoveniu jeho odvolacieho návrhu a dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa, že správca\ndane ako aj žalovaný vo veci vykonali dokazovanie v dostatočnom rozsahu, náležite zistili skutkový\nstav veci, v daňovom konaní postupovali v súčinnosti so žalobcom ako daňovým subjektom, skutkové\nzistenia správne vyhodnotili v súlade so zákonom, ktoré skutočnosti náležite aj odôvodnili v odôvodnení\npreskúmavaných rozhodnutí.\nOdvolací súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, že súd prvého stupňa v preskúmavanej veci\npostupom v súlade s právnymi normami ustanovenými v druhej hlave piatej časti Občianskeho súdneho\nporiadku (§§ 247 a nasl.) v rozsahu žalobných dôvodov náležite preskúmal zákonnosť rozhodnutia\nžalovaného správneho orgánu a postup mu predchádzajúci a v rámci toho aj zákonnosť rozhodnutia a\npostupu správcu dane a v odôvodnení napadnutého rozsudku sa vysporiadal s jednotlivými žalobnými\nnámietkami. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že v preskúmavanej veci bolo\nrelevantným spôsobom preukázané, že žalobcovi za zdaňovacie obdobie február 2009 nevznikol nárok\nna odpočet dane a vznikla mu vlastná daňová povinnosť, pretože žalobca neuniesol dôkazné bremeno\na nepreukázal, že uskutočnenie zdaniteľných plnení deklarovaných v daňovom priznaní za predmetné\nzdaňovacie obdobie fakticky nastalo.\nOdvolací súd považuje záver súdu prvého stupňa o tom, že správne orgány oboch stupňov v\npreskúmavanej veci postupovali v súlade so zákonom, keď žalobcovi ako platiteľovi dane za predmetné\nzdaňovacie obdobie nepriznali nadmerný odpočet na dani a určili mu vlastnú daňovú povinnosť na\nzáklade daňovej kontroly vychádzajúc z vyčíslenej dane žalobcom v daňovom priznaní a dane vyčíslenej\ndaňovým úradom z platieb vyplývajúcich z dôkazov vykonaných v daňovom konaní, za skutkovo správny\na v súlade so zákonom.\n\nZ uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne a právne správny\npodľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a s § 219 ods. 1, 2 O.s.p.\npotvrdil, stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p v spojení s § 246c\nods. 1 veta prvá O.s.p.), keď pri nedostatku relevantných žalobných dôvodov pre zrušenie napadnutého\nrozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti.\nO náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p.\nv spojení s ust. § 246c ods. 1, veta prvá O.s.p a s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi náhradu trov\ntohto konania nepriznal, pretože v tomto konaní nebol úspešný.\nVzhľadom k tomu, že zákonom č. 479/2009 Z. z. bolo s účinnosťou od 1. januára 2012 zrušené Daňové\nriaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici, ktorého pôsobnosť a právomoci na úseku\nsprávy daní a poplatkov prešli na novozriadené Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v\nBratislave, podľa informácií poskytnutých Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky v Bratislave, t.\n\nč. pre oblasť správy daní a poplatkov pôsobiace na adrese Lazovná ulica 63, 974 01 Banská Bystrica,\nodvolací súd ako aj krajský súd podľa § 107 ods. 4 O.s.p. na strane žalovaného konal s vyššie uvedeným\nprávnym nástupcom pôvodne uvádzaného žalovaného.\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "3S/204/2011", "guid": "c73cb586-4826-47ff-b6fc-0edce209f3f0:80623be6-a7a6-4725-b424-0df39ba3cb9f", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:5d4d3e64-638f-42e1-80d5-40666f786b47", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 78/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011 z 23. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-23", "citacie_n": 2950, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5d4d3e64-638f-42e1-80d5-40666f786b47"}], "citovane_v": []}