{"guid": "0327ae56-8c3d-4fa0-968e-c1d4a41bf196:a2aaa6e1-6e42-4e35-b19e-62f4351303e5", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:1011201237.1", "spisova_znacka": "6Sžf/35/2013", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/35/2013 z 30. 4. 2014", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. apríla 2014, sp. zn. 6Sžf/35/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:1011201237.1", "identifikacne_cislo": "1011201237", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jozef Hargaš", "datum_vydania": "2014-04-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušené"], "oblast": [], "podoblast": ["Príslušnost"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-1.pismeno-h", "nazov": "§ 221 ods. 1 písm. h) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-1.pismeno-h", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-221"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-1.pismeno-f", "nazov": "§ 221 ods. 1 písm. f) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-1.pismeno-f", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-221"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-221"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/a2aaa6e1-6e42-4e35-b19e-62f4351303e5", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:1011201237.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:1011201237.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:1011201237.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Sžf/35/2013\n1011201237\n30. 04. 2014\nJUDr. Jozef Hargaš\nECLI:SK:NSSR:2014:1011201237.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: NIKA, spol. s r.o., so sídlom Ružová\ndolina 6, Bratislava, IČO: 30228557, zastúpeného JUDr. Bohumilom Novákom, advokátom, Advokátska\nkancelária so sídlom Horná 27, Banská Bystrica, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej\nrepubliky, so sídlom Lazovná 63, Bratislava (predtým Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky) v\nkonaní o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č.\nI/226/6243-52887/2011/990600-r zo dňa 6. mája 2011, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského\nsúdu v Bratislave č. k. 4S 128/2011-71 z 15. februára 2013, jednomyseľne takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/128/2011-71 z 15.\nfebruára 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nKrajský súd v Bratislave (ďalej v texte rozhodnutia aj „prvostupňový súd\" alebo „krajský súd\") rozsudkom\nč. k. 4S 128/2011-71 z 15. februára 2013 podľa ust. § 250j ods. 2 písm. e/ Občianskeho súdneho\nporiadku (ďalej len „O.s.p.\") napadnuté rozhodnutie žalovaného č. I/226/6243-52887/2011/990600-r zo\ndňa 6. mája 2011 a rozhodnutie Daňového úradu Považská Bystrica dodatočný platobný výmer č.\n670/230/52426/10/Sek zo dňa 16. decembra 2010 - ktorým bol žalobcovi podľa § 44 ods.6 písm. b/ bod 1\nzákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 511/1992 Zb.\" alebo „zákon o správe daní\") vyrubený\nrozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH\") za obdobie august 2008 v sume 44.872,96 € - zrušil\na vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi\ntrovy konania vo výške 297,88 € do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku k rukám jeho\nprávneho zástupcu.\nKrajský súd v odôvodnení svojho rozsudku po preskúmaní veci skonštatoval, že správca dane ani\nžalovaný v danej veci sa v daňovom konaní neriadili zásadou zákonnosti vyplývajúcou z čl. 1 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavy SR\" alebo „ústavy\") a čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv\na slobôd, ako aj z § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. Krajský súd mal za preukázané, že správca dane pri\nprerokovaní protokolu o daňovej kontrole poučil zúčastnené osoby o povinnosti mlčanlivosti a možných\nnásledkoch porušenia tejto povinnosti v zmysle § 23 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. Poukázal na to, že\npoučenie zúčastnených osôb je takým procesným úkonom, ktorý v nadväznosti na uvedené musí byť\npre všetkých zúčastnených určitý, jasný a zrozumiteľný, a preto je povinnosťou daňového orgánu, aby v\nprípade nejasností alebo neporozumenia zo strany poučených osôb bol tento úkon riadne vysvetlený s\nprihliadnutím na okolnosti úkonu. Konštatoval, že správca dane bez akéhokoľvek vysvetlenia v konaní\npokračoval napriek tomu, že poučené osoby namietali, že poučeniu neporozumeli s uvedením dôvodov,\npričom s touto námietkou sa prvýkrát zaoberal na základe odvolania až žalovaný vo svojom rozhodnutí,\ndospejúc k záveru, že správca dane nepochybil, pretože postupoval v súlade s § 23 ods. 3 zákona č.\n511/1992 Zb., ktorý mu takúto povinnosť určuje. Krajský súd uviedol, že žalovaný však až vo svojom\nstanovisku k žalobe zo dňa 31. augusta 2011 k tejto námietky podal podrobnejšie dôvody. Podľa názoru\nkrajského súdu bolo povinnosťou správcu dane vysvetliť poučeným osobám obsah poučenia vzhľadom\n\nna obsah námietok, tak aby poučeniu riadne porozumeli, majúc za to, že nestačí pritom len poukázať na\nkonkrétne ustanovenie zákona, z ktorých dôvodov ide o tak závažné porušenie zákonných povinností\nsprávcu dane, s prihliadnutím na možné trestnoprávne následky, že tento nezákonný postup správcu\ndane neumožňoval ďalej zákonne postupovať pri prerokovaní protokolu o daňovej kontrole.\nKrajský súd tiež nesúhlasil so záverom žalovaného vo vzťahu k námietke žalobcu o nemožnosti vyjadriť\nsa k dodatku protokolu. S poukazom na stabilnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, čl. 6\nDohovoru o ľudských právach a základných slobodách (napr. rozsudok ESĽP vo veci Nider?st - Huber vs\nŠvajčiarsko zo dňa 18. februára 1997, Reports 1997 - I, s. 108, § 24 a rozsudok vo veci Mantovanelli proti\nFrancúzsku zo dňa 18. marca 1997), krajský súd zastával názor, že v zmysle § 15 ods. 10 posledná veta\nzákona č. 511/1992 Zb. je dodatok k protokolu súčasťou protokolu, a preto sa vzťahuje právna úprava\ni na dodatok k protokolu, pokiaľ sa týka práva daňového subjektu vyjadriť sa k protokolu. Mal za to, že\ntáto skutočnosť vyplýva i z toho, že protokol o daňovej kontrole je dôkazom ako ktorýkoľvek iný dôkaz a\ntakým istým dôkazom je i dodatok protokolu. Konštatoval, že je nepochybné, že jedným zo základných\npráv daňového subjektu je vyjadriť sa ku každému vykonanému dôkazu v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy\nSR, a preto, ak pred prerokovaním protokolu o daňovej kontrole nebolo umožnené žalobcovi vyjadriť sa\nk protokolu a k dodatku protokolu, ide o závažné procesné porušenie nielen základného ústavného\npráva, ale ide o nezákonný postup správcu dane v rozpore s § 2 ods. 1, 2 a 8 zákona č. 511/1992 Zb.\nPodľa názoru krajského súdu uvedené porušenie základných práv daňového subjektu správcom dane je\ntakým nezákonným postupom, ktorý bráni zákonnému ukončeniu daňovej kontroly a ak daňová kontrola\nnebola riadne ukončená, nebola splnená podmienka stanovená § 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. a\nnemohlo začať vyrubovacie konanie podľa § 44 ods. 1 citovaného zákona.\nVo vzťahu k námietke žalobcu, že sa neuskutočnilo prvostupňové vyrubovacie konanie krajský súd\nzistil, že podľa správcu dane mala byť v tomto prípade daňová kontrola ukončená dňa 14. decembra\n2010 prerokovaním protokolu o daňovej kontrole a nasledujúci deň t. j. 15. decembra 2010 začalo\nvyrubovacie konanie podľa § 44 ods. 1 s poukazom na § 15 ods. 13 a 16 zákona č. 511/1992 Zb. a\nnasledujúci deň 16. decembra 2010 bolo vydané prvostupňové rozhodnutie. Konštatoval, že už z toho\nje zrejmé, že prvostupňové konanie sa neuskutočnilo a tým nebola žalobcovi daná ani možnosť brániť\nsa a obhajovať svoje názory, prípadne navrhovať ďalšie dokazovanie na preukázanie ním tvrdených\nskutočností, čím zo strany správcu dane ide o porušenie ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy\nSR ale i základných zásad daňového konania podľa § 2 ods. 1,2 a 8 zákona č. 511/1992 Zb., teda práva\nna zákonný postup správcu dane, práva na úzku spoluprácu a súčinnosť daňového subjektu a správcu\ndane, ako i práva navrhovať dôkazy a vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam subjektu a správcu dane,\nako i práva navrhovať dôkazy a vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam v daňovej kontrole i v daňovom\nkonaní.\nKrajský súd ďalej konštatoval, že ostatnými námietkami týkajúcimi sa ďalšieho postupu a priebehu\ndaňovej kontroly, ako i vykonávaním a hodnotením dôkazov sa nezaoberal vzhľadom na procesnoprávne\nvady, ktoré namietaným skutočnostiam predchádzali.\nKrajský súd dospel k záveru, že správca dane porušil základné práva a povinnosti žalobcu pri\nprerokovaní protokolu, dôsledkom čoho je, že tento nezákonný postup má za následok nezákonnosť\nskončenia daňovej kontroly a nezákonnosť následne vydaných rozhodnutí správcu dane i žalovaného,\nčiže ide o závažné vady konania, ktoré môžu mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, a\npreto podľa § 250j ods. 2, písm. e/ O.s.p. napadnuté rozhodnutie zrušil a súčasne zrušil i prvostupňové\nrozhodnutie, keďže mu predchádzalo konanie, ktoré trpí takými závažnými vadami, ktoré môžu mať\nvplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.\nO trovách konania krajský súd rozhodol v zmysle § 250 ods. 1 O.s.p. (zrejme § 250k ods.1 O.s.p.)\ntak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania, pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia\nadvokátom a zo zaplateného súdneho poplatku.\nProti uvedenému rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý navrhol,\naby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší súd SR\" alebo „najvyšší súd\") rozsudok\nkrajského súdu zmenil a žalobu ako nedôvodnú zamietol.\nV dôvodoch odvolania žalovaný vytýkal súdu prvého stupňa nesprávne právne posúdenie skutkových\nzistení vo vzťahu k námietkam žalobcu uvedeným v žalobe, ktorými namietal nezákonnosť rozhodnutia\nsprávcu dane ako aj žalovaného pre procesné vady daňového konania. Ďalej namietal, že krajský súd\nsa vôbec nezaoberal ostatnými námietkami týkajúcimi sa ďalšieho priebehu postupu v daňovej kontrole\nako i vykonávaním a hodnotením dôkazov.\n\nŽalovaný nesúhlasil s právnym záverom prvostupňového súdu, že daňová kontrola nebola riadne\nukončená, čím nebola splnená podmienka ustanovená v § 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. a nemohlo\nzačať ani vyrubovacie konanie podľa § 44 ods. 1 tohto zákona a teda aj následne vydané rozhodnutia\nsprávcu dane a žalovaného sú nezákonné.\nUviedol, že zo zápisnice o ústnom pojednávaní, predmetom ktorej bolo záverečné prerokovanie\nprotokolu za účasti zamestnancov správcu dane, konateľa spoločnosti H.. X. S., Csc. a jeho\nsplnomocneného zástupcu JUDr. Bohumila Nováka, jednoznačne vyplýva, že všetky osoby zúčastnené\nna ústnom pojednávaní boli v súlade s § 23 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. poučené o povinnosti\nzachovávať daňové tajomstvo a o právnych dôsledkoch porušenia tejto povinnosti podľa § 264 Trestného\nzákona vzhľadom na to, že v zmysle § 11 ods. 2 tohto zákona zápisnica o ústnom pojednávaní\nmusí obsahovať aj vykonané poučenie a vyjadrenie poučených osôb. Konštatoval, že správca dane v\nsúlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi poučil osoby zúčastnené na ústnom pojednávaní o\npovinnosti zachovávať daňové tajomstvo o iných daňových subjektoch a vyjadrenie žalobcu zaznamenal\ndo zápisnice. Ďalej tvrdil, že správca dane vyhodnotil toto vyjadrenie ako nedôvodné a pokračoval v\nústnom pojednávaní, predmetom ktorého bolo záverečné prerokovanie protokolu. Vyslovil názor, že\nvyjadrenie právneho zástupcu žalobcu uvedené v zápisnici k predmetnému poučeniu o zachovaní\ndaňového tajomstva v tom zmysle, že tomuto poučeniu nerozumie, sa javí ako vyslovene účelové,\nalibistické ba až zavádzajúce a nemôže mať žiadny vplyv na skutočnosť, že protokol o daňovej kontrole\nspolu s jeho dodatkom bol so splnomocneným zástupcom daňového subjektu riadne prerokovaný a\ndoručený, a tým bola daňová kontrola v súlade s § 15 ods. 10, 11, 12 a 13 zákona č. 511/1992 Zb.\nukončená.\nŽalovaný nesúhlasil ani s názorom krajského súdu, že žalobcovi nebolo umožnené pred prerokovaním\nprotokolu o daňovej kontrole vyjadriť sa k dodatku protokolu, čo je v rozpore s § 2 ods. 1, 2 a 8 zákona\nč. 511/1992 Zb. a čo podľa názoru súdu bráni zákonnému ukončeniu daňovej kontroly. Žalovaný s\npoukazom na § 15 ods. 10 cit. zákona, ktorú právnu normu citoval, konštatoval že z tohto ustanovenia\nvyplýva, že dodatok k protokolu nenahrádza už doručený protokol a na dodatok k protokolu sa preto\nnemôžu vzťahovať ani procesné úkony, ktoré platia pre protokol z daňovej kontroly s tým, že daňový\nsubjekt je oprávnený písomne sa vyjadriť najneskôr do ôsmich pracovných dní odo dňa doručenia\nprotokolu, ale nie aj k jeho dodatku. Mal za to, že žalobcovi nebolo upreté právo vyjadriť sa k dodatku\nprotokolu, ako to nesprávne uvádza vo svojom rozsudku krajský súd, pretože žalobca sa prerokovania\nprotokolu spolu s jeho dodatkom zúčastnil a mal možnosť sa vyjadriť aj k dodatku protokolu a to v deň\nprerokovania protokolu.\nŽalovaný nesúhlasil ani s právnym názorom krajského súdu, že sa neuskutočnilo prvostupňové konanie.\nS poukazom na to, že daňová kontrola je jedným z najvýznamnejších nástrojov, ktorými v procese správy\ndaní správca dane disponuje, aby zistil alebo preveril základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre\nsprávne určenie dane, uviedol, že v rámci vykonávanej daňovej kontroly mal žalobca ako kontrolovaný\nplatiteľ celý rad zákonom zaručených práv ako i povinností, ktoré vyplývajú z § 15 zákona č. 511/1992\nZb. Uviedol, že protokol z daňovej kontroly je nielen výsledkom komplexného zisťovania skutkového\nstavu, ale aj s tým súvisiacej interpretácie daňových a iných právnych predpisov, a preto vo vyrubovacom\nkonaní nie je dôvod vykonávať dokazovanie, ktoré už prebehlo v rámci daňovej kontroly za plnej účasti\nžalobcu a výsledkom vyrubovacieho konania je úvaha správcu dane ako výsledok hodnotenia dôkazov,\nktoré uvedie vo svojom rozhodnutí.\nKonštatoval, že žalobca v priebehu daňovej kontroly nebol ničím a nijako obmedzený vo svojom\nprocesnom práve na postup zachovávajúci jeho právo a právom chránené záujmy podľa § 2 ods. 1,\nrovnako nebol ničím obmedzovaný vo svojom práve na úzku súčinnosť podľa ods. 2 a 8 uvedeného\nzákona, nebol nikým a ničím obmedzený ani vo svojom práve preukázať skutočnosti rozhodujúce pre\nsprávne určenie a vyrubenie dane a predkladať všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia\nnajneskôr do ôsmich pracovných dní odo dňa doručenia protokolu spolu s výzvou na vyjadrenie sa k\nprotokolu a na jeho prerokovanie.\nŽalovaný trval na svojom názore, že konanie správcu dane počas daňovej kontroly a aj v následnom\nvyrubovacom konaní, týkajúce sa vydania dodatočného platobného výmeru č. 670/230/52426/10/Sek\nzo dňa 16. decembra 2010 prebiehalo v súlade s ustanoveniami zákona č. 511/1992 Zb..\nPoukázal na to, že k podobným procesným námietkam, aké žalobca uplatnil v tomto sporovom konaní\nsa v inom sporovom konaní už vyjadroval Krajský súd v Trenčíne, a to v rozsudku č. k. 11S/90/2011 85 zo dňa 17. apríla 2012 s tým, že námietky žalobcu týkajúce sa viacerých pochybení žalovaného pri\nvedení prvostupňového správneho konania (aj námietku týkajúcu sa poučenia žalobcu) vyhodnotil ako\nnedôvodné a zo strany žalobcu ako účelové. Poukázal tiež na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.\nzn. 2S 102/2011 s rovnakou skutkovou podstatou, ktorým bola žaloba zamietnutá.\n\nZáverom žalovaný uviedol, že krajský súd v napadnutom rozsudku vzhľadom na procesnoprávne vady,\nktoré podľa jeho názoru namietaným skutočnostiam predchádzali, sa s ostatnými námietkami týkajúcimi\nsa ďalšieho postupu v daňovej kontrole ako i vykonávaním a hodnotením dôkazov vôbec nezaoberal.\nŽalobca vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu\nv plnom rozsahu potvrdil ako vecne správny a súčasne si uplatnil právo na náhradu trov odvolacieho\nkonania.\nPoukázal na to, že z vyjadrenia žalovaného v súvislosti s nezákonným postupom správcu dane pri\npoučení o daňovom tajomstve je zjavné, že pre svoje názory uvedené v odvolaní nemá vecné alebo\nprávne argumenty a používa len všeobecné právne irelevantné výhovorky. Tvrdil, že tento jeho postoj\nvedie k tomu, že podľa jeho názoru stačí, aby v zákone bola uvedená akákoľvek povinnosť správcu dane\na správca dane bez ohľadu na okolnosti konkrétneho prípadu a bez ohľadu na skutočnú a nevyhnutnú\npotrebu túto povinnosť plniť, môže svojvoľne, formálne kedykoľvek resp. vždy poučovať účastníkov\ndaňového konania o povinnosti mlčanlivosti. Takýto názor žalovaného považoval v úplnom rozpore s\nplatnou právnou úpravou, pretože správca dane musí vždy zvážiť, či je potrebné využiť svoje právo\npriznané zákonom a to vzhľadom na následky, ktoré týmto poučením majú byť sledované.\nRozsudok krajského súdu považoval za správny a riadne argumentačne podložený, s poukazom na\nto, že žalovaný okrem všeobecných tvrdení neuviedol žiadny konkrétny argument vyvracajúci správny\nnázor krajského súdu. Taktiež považoval za správny záver krajského súdu v súvislosti s námietkami\ntýkajúcimi sa nemožnosti vyjadriť sa k dodatku protokolu a v ostatnom sa v celom rozsahu pridržiaval\nsvojich doterajších prednesov a podaní.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods.1 O.s.p. v spojení s § 10 ods. 2 O.s.p.)\npreskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu\ndôvodov uvedených v odvolaní (§ 246c ods. 1 O.s.p. v spojení s § 212 a nasl. O.s.p.), odvolanie prejednal\nbez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že v danej veci\nnie sú splnené podmienky pre potvrdenie alebo zmenu napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.\nPredmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého\nstupňa napadnuté rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie správcu dane zrušil a vec vrátil žalovanému na\nďalšie konanie. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho\norgánu, ktorým správca dane daňovému subjektu - žalobcovi, podľa § 44 ods.6, písm. b/ bod 1\nzákona č. 511/1992 Zb. vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2008.\nOdvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom\nv rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu v spojení\ns rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a konanie im prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či\nsa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného\nrozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho\norgánu.\nPredmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho\norgánu, ktorým rozhodnutím žalovaný rozhodol s konečnou platnosťou o vyrubení rozdielu dane z\npridanej hodnoty žalobcovi za zdaňovacie obdobie august 2008.\nPodľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných\nprostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.\nPodľa § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo\nprávnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu,\na žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.\nPre súd je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia; súd\nprihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 veta prvá, ods. 3 O.s.p.).\nPodľa § 246c ods.1 O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú\nprimerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je prípustný, len\n\nak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný\nprostriedok nie je prípustný.\nPodľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z\nakých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne\na výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal\na akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec\nprávne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.\nPodľa § 221 ods.1 písm. f/, h/ O.s.p. súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom\nsúdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že\nnepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.\nOdvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu a konania predchádzajúceho jeho\nvydaniu dospel k záveru, že súd prvého stupňa náležite nepostupoval v intenciách citovaných právnych\nnoriem.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky z predloženého spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého\ntvoril administratívny spis zistil, že správca dane vykonal u žalobcu za zdaňovacie obdobie august 2008\nkontrolu dane z pridanej hodnoty podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, o výsledku\nktorej vyhotovil správca dane Protokol č. 670/320/41647/2010/Va zo dňa 22. septembra 2010 a dodatok\nk protokolu zo dňa 30. novembra 2010, Protokol s jeho dodatkom bol s platiteľom dane z pridanej hodnoty\n- žalobcom, prerokovaný a doručený dňa 14. decembra 2010 na ústnom pojednávaní, o čom bola\nspísaná zápisnica č. 670/320/51933/2010/Va. Na základe výsledkov dokazovania zistených vykonanou\ndaňovou kontrolou a zhrnutých v uvedenom protokole o daňovej kontrole a jeho dodatku správca dane\n- Daňový úrad Považská Bystrica vydal dodatočný platobný výmer č. 670/230/52426/10/Sek zo dňa\n16. decembra 2010, ktorým podľa ust. § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. platiteľovi\ndane - žalobcovi, vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2008 v sume\n44.782,96 €, súčasne správca dane uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť rozdiel dane v uvedenej výške za\nuvedené zdaňovacie obdobie do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti dodatočného platobného\nvýmeru na účet správcu dane vedený v Štátnej pokladnici. Proti uvedenému rozhodnutiu správcu dane\nsa žalobca odvolal. V odvolaní okrem iného v bodoch 1/ až 3/ odvolania namietal, že nebola riadne\nukončená daňová kontrola prerokovaním protokolu, pretože správca dane postupoval v prerokovaní\nprotokolu napriek tomu, že zápisnične uviedol, že neporozumel poučeniu, nebola dodržaná lehota na\nvyjadrenie sa k dodatku protokolu a došlo k závažnému procesnému pochybeniu, keď vôbec neprebehlo\nprvostupňové konanie. Žalovaný rozhodnutím č. I/226/6243-52887/2011/990600-r zo dňa 6. mája\n2011 (rozhodnutie napadnuté žalobou) rozhodnutie správcu dane potvrdil a v dôvodoch rozhodnutia\nsa vysporiadal s jednotlivými námietkami odvolateľa - žalobcu. S námietkami žalobcu uvedených v\nbodoch 1/ až 3/ písomného odvolania nesúhlasil. Uviedol, že zo zápisnice o ústnom pojednávaní č.\n670/320/51933/2010/Va zo dňa 14. decembra 2010, predmetom ktorej bolo prerokovanie protokolu\nza účasti zamestnancov správcu dane, konateľa spoločnosti H.. X. S., CSc. a jeho splnomocneného\nzástupcu JUDr. Bohumila Nováka, jednoznačne vyplýva, že všetky osoby zúčastnené na ústnom\npojednávaní boli v súlade s § 23 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. poučené o povinnosti zachovávať\ndaňové tajomstvo a o právnych dôsledkoch porušenia tejto povinnosti podľa § 264 Trestného zákona,\ns poukazom na to, že v zmysle § 11 ods. 2 tohto zákona zápisnica o ústnom pojednávaní musí\nobsahovať aj vykonané poučenie a vyjadrenie poučených osôb. Konštatoval, že správca dane v\nsúlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi poučil osoby zúčastnené na ústnom pojednávaní o\npovinnosti zachovávať daňové tajomstvo o iných daňových subjektoch, zaznamenal vyjadrenie žalobcu\ndo zápisnice a nemal dôvod nepokračovať v ústnom pojednávaní, pričom to, že konateľ spoločnosti a\naj jeho splnomocnený zástupca poučeniu neporozumeli a správca dane im k tomu žiadne vysvetlenie\nneposkytol, nemá žiadny vplyv na skutočnosť, že protokol o daňovej kontrole spolu s jeho dodatkom\nbol so splnomocneným zástupcom daňového subjektu riadne prerokovaný a doručený, a tým bola\ndaňová kontrola v súlade s § 15 ods. 10, 11, 12 a 13 zákona č. 511/1992 Zb. ukončená. K ďalšej\nnámietke daňového subjektu, s poukazom na § 15 ods. 10 cit. zákona uviedol, že dodatok k protokolu je\nsúčasťou protokolu, pričom nenahrádza už doručený protokol, a preto sa na dodatok k protokolu nemôžu\nvzťahovať ani procesné úkony s tým, že daňový subjekt sa vyjadril k protokolu a správca dane postupoval\nv zmysle platných právnych predpisov, keď vyhodnotil len vyjadrenia k protokolu a zaznamenal ich\nv dodatku k protokolu, ktorý je súčasťou prerokovaného a doručeného protokolu. Preto považoval\n\naj uvedenú námietku daňového subjektu za nedôvodnú. Taktiež za nedôvodnú žalovaný považoval\nodvolaciu námietku daňového subjektu, že neprebehlo prvostupňové konanie. K tejto námietke, s\npoukazom na to, že daňová kontrola je jedným z najvýznamnejších nástrojov, ktorými v procese správy\ndaní správca dane disponuje, aby zistil alebo preveril základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre\nsprávne určenie dane, uviedol, že v rámci vykonávanej daňovej kontroly mal žalobca ako kontrolovaný\nplatiteľ celý rad zákonom zaručených práv ako i povinností, ktoré vyplývajú z § 15 zákona č. 511/992\nZb. Protokol z daňovej kontroly je nielen výsledkom komplexného zisťovania skutkového stavu, ale aj s\ntým súvisiacej interpretácie daňových a iných právnych predpisov, a preto vo vyrubovacom konaní nie je\ndôvod vykonávať dokazovanie, ktoré už prebehlo v rámci daňovej kontroly za plnej účastí platiteľa a jeho\nsplnomocneného zástupcu a výsledkom vyrubovacieho konania je úvaha správcu dane ako výsledok\nhodnotenia dôkazov, ktoré uvedie v rozhodnutí.\nPodľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku upravujúcej správne súdnictvo súd pri\npreskúmavaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu preskúmava zákonnosť rozhodnutia a postupu\nnielen so zreteľom na hmotné právo, ale posudzuje zákonnosť rozhodnutia a postupu aj vzhľadom\nk tomu, či správny orgán postupoval v konaní v súlade s procesnými predpismi a v rámci súdneho\nprieskumu prihliada k tým procesným vadám, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo\nveci. Za účelom vykonania súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného správneho\norgánu si súd vyžiada administratívny spis, ktorý je povinný žalovaný správny orgán súdu predložiť.\nAk nedôjde k vybaveniu žaloby spôsobom uvedeným v § 250d ods. 2,3 O.s.p., výsledkom súdneho\nprieskumu je rozhodnutie súdu rozsudkom tak, že žalobu zamietne alebo rozhodnutie žalovaného\nsprávneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zruší a vec vráti\nžalovanému na ďalšie konanie (§ 250j ods.1,2,3 O.s.p.).\nPovinnosťou súdu je rozsudok odôvodniť v súlade s § 246c ods.1 O.s.p. v spojení s § 157 ods.2 O.s.p.,\ntak, aby jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom bolo zrejmé, z akých podkladov súd pri svojom\nrozhodovaní vychádzal, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôvodov, aby\nstručne, jasne a výstižne vysvetlil, akými úvahami sa riadil pri hodnotení skutkových a právnych okolností\nnamietaných v žalobe a zodpovedal na najdôležitejšie namietané otázky, resp. hmotnoprávne alebo\nprocesné pochybenia správneho orgánu, ktoré žalobca namietal v žalobe.\nOdvolací súd dáva do pozornosti, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej ustálenej judikatúre\nproblematike týkajúcej sa povinnosti súdu náležite odôvodniť svoje rozhodnutie venoval značnú\npozornosť. V náleze č. III. ÚS 36/2010 konštatoval, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov\nsa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny\nrámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu; jedným z týchto princípov,\npredstavujúcim súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj\npovinnosť súdov svoje rozhodnutia odôvodniť (§ 157 ods. 1 O.s.p.) spôsobom zakotveným v ustanovení\n§ 157 ods. 2 O.s.p. Z odôvodnenia totiž musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami\npri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Porušením práva na\nspravodlivý proces môže byť aj situácia, kedy v hodnotení skutkových zistení absentuje určitá časť\nskutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, ale súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných\nskutočností nezhodnotil.\nSúd by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia, dbať aj na jeho celkovú\npresvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, ku ktorým na základe\ntýchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v\nneposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich\nuvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá\nzákladným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a\nštylistické hľadiská. Nedostatky odôvodnenia zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia (nález\nÚstavného súdu SR č. I. ÚS 114/08). Súd musí súčasne vychádzať z toho, že je povinný poskytovať\nv občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá\nochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.), na ktorú skutočnosť poukazuje Ústavný\nsúd SR vo svojich rozhodnutiach (napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).\nUvedenou problematikou sa už viackrát zaoberal aj Európsky súd pre ľudské práva. V rozhodnutí Kraska\nc. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30 konštatoval, že z práva na spravodlivé\n\nsúdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na\nvykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie.\nS poukazom na uvedené skutočnosti sa odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa v\ndanej veci odvolaciemu súdu javí ako jednostranné a formalistické, a tým aj nesúladné s právami\núčastníkov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Súd prvého stupňa náležite nepostupoval\nv intenciách ustálenej judikatúry ústavného súdu, keď z odôvodnenia napadnutého rozsudku jasným\na zrozumiteľným spôsobom nevyplýva, v akom rozsahu súd prvého stupňa preskúmal napadnuté\nrozhodnutie žalovaného správneho orgánu a postup mu predchádzajúci, keďže v odôvodnení rozsudku\nkrajský súd síce citoval právnu úpravu vzťahujúcu sa meritum veci - vyrubenie rozdielu dane z pridanej\nhodnoty za zdaňovacie obdobie august 2008 - avšak v dôvodoch len konštatoval, že správca dane\nporušil základné práva a povinnosti žalobcu pri prerokovaní protokolu, dôsledkom čoho tento nezákonný\npostup má za následok nezákonnosť skončenia daňovej kontroly a nezákonnosť i následne vydaných\nrozhodnutí správcu dane i žalovaného. Čiže išlo o závažné vady konania, ktoré môžu mať vplyv na\nzákonnosť napadnutého rozsudku, a preto podľa § 250j ods. 2, písm. e/ O.s.p. napadnuté rozhodnutie\nžalovaného vrátane prvostupňového rozhodnutia zrušil, keďže mu predchádzalo konanie, ktoré trpí\ntakými závažnými vadami, ktoré môžu mať vplyv na správnosť napadnutého rozhodnutia a súčasne\nkonštatoval, že ostatnými námietkami týkajúcimi sa ďalšieho priebehu postupu v daňovej kontrole\nako i vykonávaním a hodnotením dôkazov sa nezaoberal vzhľadom na procesnoprávne vady, ktoré\nnamietaným skutočnostiam predchádzali.\nPodľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa nevenoval náležitú pozornosť v rámci súdneho\nprieskumu ani námietkam žalobcu, ktorými namietal porušenie jeho základného práva pri prerokovaní\nprotokolu, dôsledkom čoho tento nezákonný postup má za následok nezákonnosť skončenia daňovej\nkontroly a nezákonnosť i následne vydaných rozhodnutí správcu dane i žalovaného a bez náležitého\nodôvodnenia vychádzajúc z konkrétnych skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu\na aplikujúc právnu úpravu na vec sa vzťahujúcu, prebral argumentáciu žalobcu o procesnom\npochybení správcu dane ako aj žalovaného správneho orgánu, majúcich za následok nezákonnosť\npreskúmavaných rozhodnutí daňových orgánov oboch stupňov.\nZ napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že prvostupňový súd dospel k záveru o\nnezákonnosti preskúmavaných rozhodnutí správcu dane a žalovaného správneho orgánu na základe\nprocesných pochybení daňových orgánov, keď správca dane bez akéhokoľvek vysvetlenia pokračoval\nv pojednávaní, predmetom ktorého bolo prerokovanie protokolu, napriek tomu, že poučené osoby\nnamietali, že poučeniu neporozumeli s uvedením dôvodov, pričom s touto námietkou sa prvýkrát\nzaoberal na základe odvolania až žalovaný vo svojom rozhodnutí; keď správca dane nerešpektoval\nprávnu úpravu vzťahujúcu sa k prerokovaniu protokolu i na dodatok k protokolu a neumožnil daňovému\nsubjektu vyjadriť sa k protokolu o daňovej kontrole a jeho dodatku, považujúc dodatok k protokolu za\ndôkaz, keďže dodatok k protokolu je jeho súčasťou; keď správca dane nevykonal prvostupňové konanie\na tým nebola žalobcovi daná ani možnosť brániť sa a obhajovať svoje názory, prípadne navrhovať ďalšie\ndokazovanie na preukázanie ním tvrdených skutočností.\nVychádzajúc zo skutkových zistení v danej veci a z právnej úpravy zákona o správe daní (§ 15 )\nodvolací súd nesúhlasí so závermi súdu prvého stupňa, že daňové orgány oboch stupňov sa v daňovom\nkonaní dopustili tak závažných procesných pochybení, ktoré majú za následok nezákonnosť rozhodnutí\nžalovaného správneho orgánu a správcu dane.\nPokiaľ žalobca v žalobe namietal nezákonnosť rozhodnutí daňových orgánov oboch stupňov v dôsledku\nnesprávneho postupu správcu dane, keď nevenoval žiadnu pozornosť jeho námietke, že neporozumel\npoučeniu správcu dane zápisnične zaznamenanému na ústnom pojednávaní dňa 14. decembra 2010,\nodvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu a túto jeho námietku nepovažoval za dôvodnú.\nZo zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 14. decembra 2010, ktorej predmetom bolo záverečné\nprerokovanie protokolu a jeho dodatku za účasti zamestnancov správcu dane, konateľa spoločnosti\na jeho splnomocneného zástupcu vyplýva, že všetky osoby zúčastnené na ústnom pojednávaní boli\nv zmysle § 23 ods. 3 zákona o správe daní poučené o povinnosti zachovávať daňové tajomstvo a o\nprávach a o právnych dôsledkoch porušenia tejto povinnosti podľa § 264 Trestného zákona. Osoby\nzúčastnené na ústnom pojednávaní boli správcom dane poučené z dôvodu, že správcovi dane túto\n\npovinnosť ukladá § 23 ods. 3 a zákonodarca v § 11 ods. 2 uvedeného zákona správcovi dane ustanovuje\npovinnosť do zápisnice uviesť vykonané poučenie a vyjadrenie poučených osôb. Zákonodarca v §\n23 ods. 1 definuje pojem daňového tajomstva tak, že daňovým tajomstvom je informácia o daňovom\nsubjekte, ktorá sa získa v daňovom konaní alebo v súvislosti s daňovým konaním. Zo skutkových zistení\nvyplývajúcich z administratívneho spisu je zrejmé, že protokol a jeho dodatok obsahujú skutočnosti o\nvýsledkoch šetrení správcu dane u dodávateľov žalobcu, ale aj iných daňových subjektov v súvislosti\ns preverovaním dodania tovaru, o ktorých sa či už žalobca ako daňový subjekt alebo správca dane\ndozvedel a o ktorých sú povinní zachovávať mlčanlivosť, a preto správca dane v súlade so zákonom\npoučil zúčastnené osoby na ústnom pojednávaní a v súlade so zákonnou úpravou zaznamenal i\nich vyjadrenie do zápisnice, pričom nemal zákonný dôvod nepokračovať v ústnom pojednávaní. V\ndanej súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti, že z obsahu poučenia je celkom zrejmé, čo bolo\npredmetom poučenia, a to zachovať daňové tajomstvo. Posudzujúc predmetné vyjadrenie poučených\nosôb k poučeniu: „poučeniu ja som vôbec neporozumel, pretože žiadne cudzie daňové tajomstvo na\npovinnosť mlčanlivosti zamestnancov správcu dane sa dozvedieť nesmiem a daňové tajomstvo môjho\nklienta daňovým tajomstvom nie je, keďže ním môžem disponovať podľa vlastných úvah\" a „štatutárny\nzástupca sa pripája k vyjadreniu splnomocneného zástupcu\", podľa jeho obsahu, možno dospieť k\nzáveru, že splnomocnený zástupca daňového subjektu a aj daňový subjekt v danom prípade považovali\npoučenie za nadbytočné, keďže predmetom prerokovania protokolu a jeho dodatku boli skutočnosti\ntýkajúce sa žalobcu ako daňového subjektu, s ktorým oboznámením sa nespájajú následky spojené\ns daňovým tajomstvom. Správca dane aj vzhľadom k uvedenému, nemal zákonný dôvod poskytovať\nzúčastneným žiadne vysvetlenie, a preto skutočnosť, že pokračoval v prerokovávaní protokolu a jeho\ndodatku, nemá žiaden vplyv na to, že protokol o daňovej kontroly a jeho dodatok bol s konateľom\ndaňového subjektu a jeho splnomocneným zástupcom riadne prerokovaný a doručený, a tým daňová\nkontrola bola ukončená v súlade s § 15 ods. 10, 11, 12 a 13 zákona o správe daní.\nVychádzajúc zo skutkových zistení v danej veci a z právnej úpravy obsiahnutej v § 15 zákona o správe\ndaní odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani ďalšiu námietku žalobcu, že mu nebola poskytnutá lehota\nna vyjadrenie sa k dodatku protokolu. V zmysle právnej úpravy ustanovenej v § 15 ods. 10 uvedeného\nzákona zákonodarca predpokladá, že daňový subjekt je oprávnený sa vyjadrovať len k protokolu a nie\nk jeho dodatku. Skutočnosť, že k dodatku protokolu sa nemôžu vzťahovať procesné úkony podľa §\n15 ods. 10 potvrdzuje aj právna úprava ustanovená v § 15 ods. 5 písm. c/ a ods. 6 písm. e/ tohto\nzákona, v zmysle ktorých je zákonná lehota na predloženie vyjadrenia k protokolu z daňovej kontroly\nposlednou lehotou, kedy daňový subjekt má právo a súčasne i povinnosť predkladať správcovi dane\ndôkazy preukazujúce jeho tvrdenia v rámci kontroly a túto lehotu nemožno ani predlžiť a ani odpustiť\njej zmeškanie. Zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu je nesporné, že správca\ndane doručil žalobcovi ako daňovému subjektu, resp. jeho splnomocnenému zástupcovi po ukončení\ndaňovej kontroly protokol o daňovej kontrole, daňový subjekt - žalobca v zákonnej lehote správcovi\ndane predložil vyjadrenie k protokolu. Správca dane postupoval v súlade so zákonom, keď vyjadrenie\ndaňového subjektu k protokolu vyhodnotil a zaznamenal v dodatku k protokolu, ktorý sa stal súčasťou\nprerokovaného a doručeného protokolu. Tvrdenie súdu prvého stupňa, že žalobcovi ako daňovému\nsubjektu bolo odňaté právo súčinnosti, keď nemal možnosť za vyjadriť k protokolu a jeho dodatku, je\nv rozpore so skutkovým zistením vyplývajúcim zo zápisnice o ústnom pojednávaní zo 14. decembra\n2010, ktorá jednoznačne potvrdzuje, že správca dane na tomto ústnom pojednávaní protokol o daňovej\nkontrole a jeho dodatok s daňovým subjektom prerokoval. Vychádzajúc z obsahu dodatku k protokolu,\nako aj zo znenia právnej úpravy zákona o správe daní vzťahujúcej sa k protokolu, nemožno považovať\ndodatok k protokolu za dôkaz, keďže z jeho obsahu jednoznačne vyplýva, že správca dane v dodatku\nk protokolu vyhodnocuje len skutočnosti tvrdené žalobcom v jeho vyjadrení k protokolu a uvádza svoju\núvahu, ktorou tieto skutočnosti žalobcom tvrdené v jeho vyjadrení k protokolu zhodnotil. Vzhľadom k\nuvedenému i keď dodatok k protokolu je súčasťou protokolu, protokol v skutkových zisteniach a v ich\nhodnotení nenahrádza ani nedoplňuje.\nOdvolací súd nesúhlasil ani s argumentáciou žalobcu, že bolo porušené jeho právo na prvostupňové\nkonanie a aj túto jeho námietku považoval za nedôvodnú. Vychádzajúc zo znenia právnej úpravy\nustanovenej v § 15 zákona o správe daní daňovú kontrolu treba považovať za jeden z najvýznamnejších\nnástrojov, ktorými správca dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce\npre správne určenie dane. V zmysle § 15 ods. 16 tohto zákona sa na daňovú kontrolu primerane použijú\naj ostatné ustanovenia prvej časti a § 32, § 34 a § 41 tohto zákona. Zákonodarca v § 15 zákona o\nspráve daní ustanovuje daňovému subjektu celý rad zákonom zaručených práv, ale i povinností, a to\n\nnajmä právo a povinnosť predkladať dôkazy k svojim tvrdeniam, právo nahliadať do spisového materiálu\nv súvislosti s daňovou kontrolou, klásť svedkom otázky pri ústnom pojednávaní, vyjadrovať sa ku\nskutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, a pod. Skutkové zistenia vyplývajúce z administratívneho\nspisu preukazujú, že žalobca ako daňový subjekt mal možnosť využiť a aj využil všetky svoje práva\npočas daňovej kontroly. Správca dane výsledky komplexného zisťovania skutkového stavu danej veci\nzhrnul v protokole o daňovej kontrole a jeho prerokovaním s daňovým subjektom daňová kontrola\nbola ukončená a začalo sa vyrubovacie konanie. Nemožno súhlasiť s názorom žalobcu, že ukončením\ndaňovej kontroly sa začalo prvostupňové konanie, pretože daňová kontrola je neoddeliteľnou súčasťou\ndaňového konania, účelom ktorej je zistenie všetkých skutočností relevantných pre správne určenie\na vyrubenie dane. Vo vyrubovacom konaní nie je dôvod opätovne vykonávať dokazovanie, ktoré\nuž prebehlo v rámci daňovej kontroly za súčinnosti daňového subjektu, resp. jeho splnomocneného\nzástupcu, ako to aj vyplýva z administratívneho spisu. Výsledkom vyrubovacieho konania je vydanie\nrozhodnutia správcom dane, v ktorom okrem ďalšieho správca dane je povinný uviesť svoju úvahu ako\nvýsledok hodnotenia dôkazov zadovážených počas daňovej kontroly.\nZ uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade bolo preukázané, že správca\ndane v daňovom konaní postupoval v súlade so zákonom ako aj náležite v súčinnosti so žalobcom\nako daňovým subjektom a umožnil mu realizáciu jeho procesných práv, čím mu nebolo upreté právo v\nzmysle § 2 ods. 2 a 8 zákona o správe daní, ako aj právo priznané čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Odvolací\nsúd mal taktiež preukázané, že žalovaný sa v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia s predmetnými\nnámietkami žalobcu uvedenými v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane náležite\nvysporiadal.\nOdvolací súd ďalej zistil, že žalobca v žalobe namietal nezákonnosť rozhodnutia a postupu žalovaného\nsprávneho orgánu i z dôvodov, že správca dane vo veci zistil skutkový stav nedostatočne pre\nurčenie jeho daňovej povinnosti v sledovanom zdaňovacom období, dôkazy ktoré predkladal boli\nnesprávne vyhodnocované, neboli vykonané ním navrhované dôkazy, bolo mu upreté právo klásť\nsvedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní, správca dane prevzal do svojich dôvodov aj dôkazy,\nktoré neboli vykonané v rámci tejto daňovej kontroly. Žalobca mal za to, že žalovaný na základe\nzhodnotenia skutkového stavu dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z\nnesprávneho právneho posúdenia veci, nesúhlasiac s názorom žalovaného, že správca dane pri výkone\ndaňovej kontroly postupoval v zmysle platných právnych predpisov.\nV napadnutom rozsudku súd prvého stupňa síce citoval právnu úpravu ustanovenú v § 43 ods. 1, 5\nzákona o DPH, ako aj ustanovenú v § 49 ods. 1, 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH,\nvzťahujúcu sa k veci samej, a to k daňovej povinnosti daňového subjektu - žalobcu, avšak z odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku súdu prvého stupňa nevyplýva, či a v akom rozsahu sa prvostupňový súd v\nrámci súdneho prieskumu zaoberal žalobnými námietkami, ktorými žalobca namietal nesprávnosť a\nnezákonnosť rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím správcu dane, ktorými mu bol vyrubený\nrozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2008. Neuniklo pozornosti odvolacieho\nsúdu konštatovanie prvostupňového súdu, že ostatnými námietkami týkajúcimi sa ďalšieho priebehu\npostupu daňovej kontroly, ako i vykonávaním a hodnotením dôkazov sa nezaoberal vzhľadom na\nprocesnoprávne vady, ktoré namietaným skutočnostiam predchádzali, ktoré konštatovanie však je v\nrozpore s citovanou právnou úpravou zákona o dani z pridanej hodnoty, ktorá skutočnosť podmieňuje\nnezrozumiteľnosť prvostupňového rozsudku.\nZ uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil\na napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, keďže z napadnutého rozsudku\nvyplýva, že súd prvého stupňa zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia a postupu žalovaného\nposudzoval len v rozsahu námietok žalobcu týkajúcich sa vyššie uvedených procesných vád daňových\norgánov oboch stupňov, pričom z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je jednoznačne zrejmé, ako\nprvostupňový súd postupoval pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného správneho\norgánu na základe žaloby, keď v odôvodnení rozsudku vo veci samej nedal jednoznačnú odpoveď na\nzásadné žalobné námietky žalobcu.\nVychádzajúc z uvedeného, pokiaľ by odvolací súd v danej veci rozhodol v merite veci, zaoberajúc\nsa ostatnými námietkami žalobcu, ktorými v žalobe namietal nezákonnosť rozhodnutia a postupu\nžalovaného správneho orgánu, odňal by tým žalobcovi právo na riadny opravný prostriedok, čím by mu\nodňal právo na spravodlivý proces v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\n\nUvedené skutočnosti viedli odvolací súd k rozhodnutiu, ktorým napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil\na vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 250ja ods.3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 246c ods.1 O.s.p.\na s § 221 ods. 1 písm. f/, h/ O.s.p.\nPovinnosťou krajského súdu bude v ďalšom konaní postupovať v intenciách názoru odvolacieho súdu\na vo veci samej opätovne rozhodnúť. Súd prvého stupňa v novom rozhodnutí opäť rozhodne o náhrade\ntrov konania vrátane trov odvolacieho konania (ust. § 224 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. ).\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednohlasne (§ 3 ods. 9 veta tretia\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}