{"guid": "3bd196eb-e42b-4f29-bf60-75b011427c94:3090a059-d721-49d8-8b85-dea67846232a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:1011201235.1", "spisova_znacka": "6Sžf/27/2013", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/27/2013 z 26. 2. 2014", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. februára 2014, sp. zn. 6Sžf/27/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:1011201235.1", "identifikacne_cislo": "1011201235", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Pavel Ištók", "sudca_id": 117, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-pavel-istok-117", "datum_vydania": "2014-02-26", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušené"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-1.pismeno-f", "nazov": "§ 221 ods. 1 písm. f) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-1.pismeno-f", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-221"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-1.pismeno-h", "nazov": "§ 221 ods. 1 písm. h) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-1.pismeno-h", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-221"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-221"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/3090a059-d721-49d8-8b85-dea67846232a", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:1011201235.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:1011201235.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:1011201235.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Sžf/27/2013\n1011201235\n26. 02. 2014\nJUDr. Zdenka Reisenauerová\nECLI:SK:NSSR:2014:1011201235.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: NIKA, s.r.o., so sídlom Ružová dolina 6,\nBratislava, IČO: 30228557, zastúpený advokátom JUDr. Bohumilom Novákom, Advokátska kancelária\nso sídlom Horná 27, Banská Bystrica, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky,\nso sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu Daňového\nriaditeľstva Slovenskej republiky č. I/226/6240-52885/2011/990600-r zo dňa 6. mája 2011, o odvolaní\nžalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 127/2011-98 zo dňa 17. januára 2013,\ntakto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 127/2011-98 zo dňa\n17. januára 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nKrajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 1S 127/2011-98 zo dňa 17. januára 2013 podľa ust. § 250j\nods. 2, písm. e/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.), napadnuté rozhodnutie žalovaného\nč. I/226/6240-52885/2011/990600-r zo dňa 6. mája 2011 a rozhodnutie Daňového úradu Považská\nBystrica č. 670/230/52422/10/Sek zo dňa 16. decembra 2010 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie\nkonanie. Žalovaného zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu trovy\nprávneho zastúpenia vo výške 399,77 eur a 66 eur za súdny poplatok všetko do 30 dní od právoplatnosti\nrozhodnutia.\nKrajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia po preskúmaní veci konštatoval, že v danom prípade\nnebola žalobcovi reálne daná možnosť brániť sa a obhajovať svoje návrhy, prípadne navrhovať ďalšie\ndôkazy na preukázanie ním tvrdených skutočností. Takéto konanie zo strany žalovaného správneho\norgánu krajský súd vyhodnotil ako porušenie ústavného práva žalobcu (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR), ale aj\nzákladných zásad daňového konania, ktoré sú ustanovené v § 2 zákona č. 511/1992 Zb., teda práva na\nzákonný postup správcu dane, práva na úzku spoluprácu a súčinnosť daňového subjektu a správcu dane\nako aj porušenie práva navrhovať dôkazy a vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam v daňovej kontrole,\nale aj v daňovom konaní.\nKrajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia posudzoval v intenciách ustanovení § 2 ods. 1,\n2, 3, 6 v spojení s § 15 ods. 1, 2, 10, 13, s § 15b ods.1, písm. c/ a s § 29 ods. 1, 2, 4, 8 zákona č.\n511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len zákon č. 511/1992 Zb. alebo zákon o správe daní a poplatkov) a súčasne\nv intenciách § 43 ods. 1,5 v spojení s § 49 ods.1,2 písm. a/ a s § 51 ods.1, písm. a/ zákona č. 222/2004\nZ. z. o dani z pridanej hodnoty v platnom znení (ďalej len zákon č. 222/2004 Z. z. alebo zákon o DPH).\nKrajský súd poukazom na zásadu zákonnosti vyplývajúca z čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a čl. 2 ods. 2 Listiny\nzákladných práv a slobôd ako aj z § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a\nsúčasne poukazom na to, že v preskúmavanej veci bola sporná hladne otázka ukončenia daňovej\nkontroly, ktorú žalobca namietal v žalobe, uviedol, že v danej veci bolo preukázané, že správca dane pri\nprerokovaní protokolu o daňovej kontrole poučil zúčastnené osoby o povinnosti mlčanlivosti a možných\nnásledkoch porušenia tejto povinnosti v zmysle § 23 ods. 3 zákona č. 511/992 Zb.. Tiež poukázal na to,\n\nže poučenie zúčastnených osôb je takým procesným úkonom, ktorý v nadväznosti na uvedené musí byť\npre všetkých zúčastnených určitý, jasný a zrozumiteľný, a preto je povinnosťou daňového orgánu, aby\nv prípade nejasností alebo neporozumenia zo strany poučených osôb bol tento úkon riadne vysvetlený\ns prihliadnutím na okolnosti úkonu. Konštatoval, že správca dane bez akéhokoľvek vysvetlenia v konaní\npokračoval napriek tomu, že poučené osoby namietali, že poučeniu neporozumeli s uvedením dôvodov,\npričom s touto námietkou sa prvýkrát zaoberal na základe odvolania až žalovaný vo svojom rozhodnutí,\ndospejúc k záveru, že správca dane nepochybil, pretože postupoval v súlade s § 23 ods. 3 zákona č.\n511/1992 Zb.. Ďalej uviedol, že žalovaný však až vo svojom stanovisku k žalobe zo dňa 31. augusta 2011\nk tejto námietke podal podrobnejšie dôvody. Podľa názoru krajského súdu bolo povinnosťou správcu\ndane vysvetliť poučeným osobám obsah poučenia vzhľadom na obsah námietok tak, aby poučeniu\nriadne porozumeli, majúc za to, že nestačí pritom len poukázať na konkrétne ustanovenie zákona.\nKrajský súd nesúhlasil ani so záverom žalovaného vo vzťahu k námietke žalobcu o nemožnosti vyjadriť\nsa k dodatku protokolu, poukazom na to, že toto právo mu vyplýva z právneho režimu týkajúceho sa\nprotokolu, keďže je jeho súčasťou v zmysle § 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. a vzťahuje sa na neho\nrovnaká práva úprava. Konštatoval, že táto skutočnosť vyplýva i z toho, že protokol o daňovej kontrole\nje dôkazom, z ktorého sa pri daňovej kontrole vychádza a je nepochybné, že jedným zo základných práv\ndaňového subjektu je vyjadriť sa ku každému vykonanému dôkazu v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,\na preto, ak pred prerokovaním protokolu o daňovej kontrole nebolo umožnené žalobcovi vyjadriť sa k\ndodatku protokolu, ide o závažné procesné porušenie jeho základného ústavného práva.\nVo vzťahu k námietke žalobcu, že sa neuskutočnilo prvostupňové vyrubovacie konanie krajský súd\nuviedol, že podľa správcu dane mala byť v tomto prípade daňová kontrola ukončená dňa 14. decembra\n2010 a to prerokovaním protokolu o daňovej kontrole a nasledujúci deň t. j. 15. decembra 2010 začalo\nvyrubovacie konanie podľa § 44 s poukazom na § 15 ods. 13 a 16 zákona č. 511/992 Zb. a deň\nnasledujúci 16. decembra 2010 bolo vydané prvostupňové rozhodnutie. Konštatoval, že z uvedeného\nvyplýva že v danom prípade nebola žalobcovi reálne daná možnosť brániť sa a obhajovať svoje návrhy,\nprípadne navrhovať ďalšie dôkazy na preukázanie ním tvrdených skutočností. Takéto konanie zo strany\nžalovaného správneho orgánu krajský súd vyhodnotil ako porušenie ústavného práva žalobcu (čl. 48\nods. 2 Ústavy SR), ale aj základných zásad daňového konania, ktoré sú ustanovené v § 2 zákona č.\n511/1992 Zb., teda práva na zákonný postup správcu dane, práva na úzku spoluprácu a súčinnosť\ndaňového subjektu a správcu dane ako aj porušenie práva navrhovať dôkazy a vyjadriť sa ku všetkým\nskutočnostiam v daňovej kontrole, ale aj v daňovom konaní.\nKrajský súd dospel k záveru, že správca dane porušil základné práva a povinnosti žalobcu pri\nprerokovaní protokolu, dôsledkom čoho je, že tento nezákonný postup má za následok nezákonnosť\nskončenia daňovej kontroly a nezákonnosť aj následne vydaných rozhodnutí správcu dane i žalovaného\na teda majúc za to, že v daňovom konaní došlo k viacerým porušeniam procesných práv účastníka\nkonania (žalobcu), ktoré vyhodnotil ako vady, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť konečného\nrozhodnutia, podľa § 250j ods. 2 písm. e/ O.s.p. napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s\nprvostupňovým rozhodnutím správcu dane zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie.\nZáverom krajský súd uviedol, že nezaujal stanovisko k hmotnoprávnym nárokom žalobcu nakoľko,\ndôvodom zrušenia rozhodnutia boli procesné porušenia žalovaného.\nPoukazom na zákon č. 479/2009 Z. z., ktorým bolo s účinnosťou od 1. januára 2012 zrušené Daňové\nriaditeľstvo SR, so sídlom v Banskej Bystrici a jeho pôsobnosť a právomoc na úseku správy daní a\npoplatkov prešla na novozriadené Finančné riaditeľstvo SR so sídlom v Bratislave, krajský súd uviedol,\nže podľa ust. § 107 ods. 4 O.s.p. pokračoval v konaní na strane žalovaného s vyššie uvedeným právnym\nnástupcom pôvodne uvádzaného žalovaného.\nRozhodnutie o náhrade trov konania krajský súd neodôvodnil.\nProti uvedenému rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhoval, aby\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil a žalobu ako nedôvodnú zamietol.\nV dôvodoch odvolania žalovaný vytýkal súdu prvého stupňa nesprávne právne posúdenie skutkových\nzistení vo vzťahu k námietkam žalobcu uvedených v žalobe, ktorými namietal nezákonnosť rozhodnutia\nsprávcu dane ako aj žalovaného pre procesné vady daňového konania. Vytýkal krajskému súdu, že sa\nvôbec nezaoberal ostatnými žalobnými námietkami týkajúcimi sa ďalšieho postupu daňových orgánov\nv daňovom konaní, ako i vykonávaním a hodnotením dôkazov.\nŽalovaný nesúhlasil s právnym záverom prvostupňového súdu, že daňová kontrola nebola riadne\nukončená, čím nebola splnená podmienka ustanovená v § 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. a nemohlo\nzačať ani vyrubovacie konanie podľa § 44 ods. 1 tohto zákona a teda aj následne vydané rozhodnutia\nsprávcu dane a žalovaného sú nezákonné.\n\nUviedol, že zo zápisnice o ústnom pojednávaní, predmetom ktorej bolo záverečné prerokovanie\nprotokolu z daňovej kontroly za účasti zamestnancov správcu dane, konateľa spoločnosti T.. B. C., R.. a\njeho splnomocneného zástupcu B.. K. G., jednoznačne vyplýva, že všetky osoby zúčastnené na ústnom\npojednávaní boli v súlade s § 23 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. poučené o povinnosti zachovávať\ndaňové tajomstvo a o právnych dôsledkoch porušenia tejto povinnosti podľa § 264 Trestného zákona, s\npoukazom na to, že v zmysle § 11 ods. 2 tohto zákona zápisnica o ústnom pojednávaní musí obsahovať\naj vykonané poučenie a vyjadrenie poučených osôb. Konštatoval, že správca dane postupoval v súlade\nso všeobecne záväznými právnymi predpismi, keď poučil osoby zúčastnené na ústnom pojednávaní o\npovinnosti zachovávať daňové tajomstvo o iných daňových subjektov, vyjadrenie žalobcu zaznamenal do\nzápisnice a vyhodnotiac toto vyjadrenie ako nedôvodné pokračoval v ústnom pojednávaní, predmetom\nktorého bolo záverečné prerokovanie protokolu. Vyslovil názor, že vyjadrenie právneho zástupcu žalobcu\nuvedené v zápisnici k predmetnému poučeniu o zachovaní daňového tajomstva v tom zmysle, že tomuto\npoučeniu nerozumie, sa javí ako vyslovene účelové, alibistické ba až zavádzajúce a nemôže mať žiadny\nvplyv na skutočnosť, že protokol o daňovej kontrole spolu s jeho dodatkom bol so splnomocneným\nzástupcom daňového subjektu riadne prerokovaný a doručený, a tým bola daňová kontrola v súlade s\n§ 15 ods. 10, 11, 12 a 13 zákona č. 511/1992 Zb. ukončená.\nŽalovaný nesúhlasil ani s názorom krajského súdu, že žalobcovi nebolo umožnené pred prerokovaním\nprotokolu o daňovej kontrole vyjadriť sa k dodatku protokolu, čo je v rozpore s § 2 ods. 1, 2 a 8 zákona\nč. 511/1992 Zb. a čo podľa názoru súdu bráni zákonnému ukončeniu daňovej kontroly poukazom na §\n15 ods. 10 uvedeného zákona, ktorú právnu normu citoval. Konštatoval že z tohto ustanovenia vyplýva,\nže dodatok k protokolu nenahrádza už doručený protokol a na dodatok k protokolu sa preto nemôžu\nvzťahovať ani procesné úkony, ktoré platia pre protokol z daňovej kontroly s tým, že daňový subjekt je\noprávnený písomne sa vyjadriť najneskôr do ôsmich pracovných dní odo dňa doručenia protokolu, ale\nnie aj k jeho dodatku. Mal za to, že žalobcovi nebolo upreté právo vyjadriť sa k dodatku protokolu, ako\nto nesprávne uvádza vo svojej žalobe žalobca, pretože žalobca sa prerokovania protokolu spolu s jeho\ndodatkom zúčastnil a mal možnosť sa vyjadriť aj k dodatku protokolu a to v deň prerokovania protokolu.\nŽalovaný nesúhlasil ani s právnym názorom krajského súdu, že sa neuskutočnilo prvostupňové konanie.\nPoukazom na to, že daňová kontrola je jedným z najvýznamnejších nástrojov, ktorými v procese správy\ndaní správca dane disponuje, aby zistil alebo preveril základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre\nsprávne určenie dane, uviedol, že v rámci vykonávanej daňovej kontroly mal žalobca ako kontrolovaný\nplatiteľ celý rad zákonom zaručených práv ako i povinností, ktoré vyplývajú z § 15 zákona č. 511/992\nZb., protokol z daňovej kontroly je nielen výsledkom komplexného zisťovania skutkového stavu, ale aj s\ntým súvisiacej interpretácie daňových a iných právnych predpisov, a preto vo vyrubovacom konaní nie\nje dôvod vykonávať dokazovanie, ktoré už prebehlo v rámci daňovej kontroly za plnej účastí platiteľa\na výsledkom vyrubovacieho konania je úvaha správcu dane ako výsledok hodnotenia dôkazov, ktoré\nuvedie vo svojom rozhodnutí.\nKonštatoval, že žalobca v priebehu daňovej kontroly nebol ničím a nijako obmedzený vo svojom\nprocesnom práve na postup zachovávajúci jeho právo a právom chránené záujmy podľa § 2 ods.\n1 zákona č. 511/992 Zb., rovnako nebolo ničím obmedzovaný vo svojom práve na úzku súčinnosť\npodľa ods. 2 a 8 uvedeného ustanovenia zákona a nebol nikým a ničím obmedzený ani vo svojom\npráve preukázať skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie a vyrubenie dane a predkladať všetky\ndôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia najneskôr do ôsmich pracovných dní odo dňa doručenia\nprotokolu spolu s výzvou na vyjadrenie sa protokolu a na jeho prerokovanie.\nŽalovaný trval na svojom názore, že konanie správcu dane počas daňovej kontroly a aj v následnom\nvyrubovacom konaní, týkajúce sa vydania dodatočného platobného výmeru č. 670/230/52422/10/Sek\nzo dňa 16. decembra 2010 prebiehalo v súlade s ustanoveniami zákona č. 511/1992 Zb..\nDal do pozornosti, že Krajský súd v Bratislave v prípade žaloby vedenej pod sp. zn. 2S 102/2011-72,\ns rovnakou skutkovou podstatou, podanej žalobcom na preskúmanie rozhodnutia žalovaného č.\n1/226/6669-52984/2011/995399-r zo dňa 6. mája 2011, ktorým žalovaný ako odvolací orgán potvrdil\nrozhodnutie správcu dane - dodatočný platobný výmer č. 670/230/52089/10/Sek zo dňa 15. decembra\n2010, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie rok\n2008, rozhodol tak, že žalobu ako nedôvodnú vo všetkých bodoch, teda procesných aj hmotnoprávnych\nnámietok žalobcu, zamietol. Súčasne žalovaný poukázal na to, že k podobným procesným námietkam,\naké žalobca uplatnil v tomto sporovom konaní, sa v inom sporovom konaní už vyjadroval Krajský súd v\nTrenčíne a to v rozsudku č. 11 S 90/2011 - 85 zo dňa 17. apríla 2012 tak, že námietky žalobcu týkajúce sa\nviacerých pochybení žalovaného (aj námietka týkajúca sa poučenia žalobcu) vyhodnotil ako nedôvodné\na zo strany žalobcu ako účelové.\n\nZáverom žalovaný uviedol, že krajský súd v napadnutom rozsudku vzhľadom na procesnoprávne vady,\nktoré podľa jeho názoru namietaným skutočnostiam predchádzali, sa s ostatnými námietkami týkajúcimi\nsa ďalšieho postupu v daňovej kontrole ako i vykonávaním a hodnotením dôkazov vôbec nezaoberal.\nŽalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril tak, že navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok\nkrajského súdu v plnom rozsahu potvrdil ako vecne správny a súčasne si uplatnil právo na náhradu\ntrov odvolacieho konania.\nV dôvodoch písomného vyjadrenia nesúhlasil s odvolacím dôvodmi žalovaného. Uviedol, že z vyjadrenia\nžalovaného v súvislosti s nezákonným postupom správcu dane pri poučení o daňovom tajomstve je\nzjavné, že pre svoje názory uvedené v odvolaní nemá vecné alebo právne argumenty a používa len\nvšeobecné právne irelevantné výhovorky. Tvrdil, že tento jeho postoj vedie k tomu, že podľa jeho názoru\nstačí, aby v zákone bola uvedená akákoľvek povinnosť správcu dane a správca dane bez ohľadu na\nokolnosti konkrétneho prípadu a bez ohľadu na skutočnú a nevyhnutnú potrebu túto povinnosť plniť,\nmôže svojvoľne, formálne kedykoľvek resp. vždy poučovať účastníkov daňového konania o povinnosti\nmlčanlivosti. Takýto názor žalovaného považoval v úplnom rozpore s platnou právnou úpravou, pretože\nsprávca dane musí vždy zvážiť, či je potrebné využiť svoje právo priznané zákonom a to vzhľadom na\nnásledky, ktoré týmto poučením majú byť sledované.\nZdôraznil, že nesprávne alebo nedostatočné, príp. nevysvetlené poučenie je takým vážnym zásahom\ndo základných práv účastníka konania, že bráni ďalšiemu zákonnému postupu vo veci.\nRozsudok krajského súdu považoval za správny a riadne argumentačne podložený, s poukazom na\nto, že žalovaný okrem všeobecných tvrdení neuviedol žiadny konkrétny argument vyvracajúci správny\nnázor krajského súdu.\nTaktiež považoval za správny záver krajského súdu v súvislosti s námietkami týkajúcimi sa nemožnosti\nvyjadriť sa k dodatku protokolu a v ostatnom sa v celom rozsahu pridržiaval svojich doterajších\nprednesov a podaní.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods.1 O.s.p. v spojení s § 10 ods. 2)\npreskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu\ndôvodov uvedených v odvolaní (§ 246c ods. 1 O.s.p. v spojení s §§ 212 a nasl), odvolanie prejednal\nbez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 a dospel k záveru, že v danej veci nie\nsú splnené podmienky pre potvrdenie alebo zmenu napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.\nPredmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd\nprvého stupňa napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím správcu dane zrušil a\nvec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný potvrdil rozhodnutie\nprvostupňového správneho orgánu, ktorým správca dane daňovému subjektu - žalobcovi, podľa\n§ 44 ods. 6, písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty\nza zdaňovacie obdobie jún 2008. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj\nkonanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie\nžalovaného správneho orgánu v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a konanie\nim prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými zásadnými\nnámietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a\nsprávnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.\nPredmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho\norgánu, ktorým rozhodnutím žalovaný rozhodol s konečnou platnosťou o vyrubení žalobcovi rozdielu\ndane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2008.\nPodľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných\nprostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.\nPodľa § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo\nprávnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu,\na žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.\nPre súd je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia; súd\nprihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 veta prvá, ods. 3 O.s.p.).\n\nPodľa § 246c ods. 1 O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú\nprimerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je prípustný, len\nak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný\nprostriedok nie je prípustný.\nPodľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z\nakých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne\na výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal\na akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec\nprávne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.\nPodľa § 221 ods. 1 písm. f/, h/ O.s.p. súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom\nsúdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že\nnepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.\nOdvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu a konania predchádzajúceho jeho\nvydaniu dospel k záveru, že súd prvého stupňa náležite nepostupoval v intenciách citovaných právnych\nnoriem.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky z predloženého spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého\ntvoril administratívny spis zistil, že správca dane vykonal u žalobcu za zdaňovacie obdobie jún 2008\nkontrolu dane z pridanej hodnoty podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, o výsledku\nktorej vyhotovil správca dane Protokol č. 670/320/41647/2010/Va zo dňa 22. septembra 2010 a dodatok\nk protokolu zo dňa 30.11.2010, Protokol s jeho dodatkom bol s platiteľom dane z pridanej hodnoty\n- žalobcom, prerokovaný a doručený dňa 14. decembra 2010 na ústnom pojednávaní, o čom bola\nspísaná zápisnica č. 670/320/51933/2010/Va. Na základe výsledkov dokazovania zistených vykonanou\ndaňovou kontrolou a zhrnutých v uvedenom protokole o daňovej kontrole správca dane - Daňový úrad\nPovažská Bystrica vydal dodatočný platobný výmer č. 670/230/52422/10/Sek zo dňa 16. decembra\n2010, ktorým podľa ust. § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. platiteľovi dane - žalobcovi,\nvyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2008 v sume 116.826,16 eur,\nvypísaním slovom a súčasne správca dane uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť rozdiel dane v uvedenej\nvýške za uvedené zdaňovacie obdobie v určenej lehote na účet správcu dane vedený v Štátnej\npokladnici. Proti uvedenému rozhodnutiu správcu dane sa žalobca odvolal. V odvolaní okrem iného\nv bodoch 1/ až 3/ odvolania namietal, že nebola riadne ukončená daňová kontrola prerokovaním\nprotokolu, pretože správca dane postupoval v prerokovaní protokolu napriek tomu, že zápisnične\nuviedol, že neporozumel poučeniu, nebola dodržaná lehota na vyjadrenie sa k dodatku protokolu a\ndošlo k závažnému procesnému pochybeniu, keď vôbec neprebehlo prvostupňové konanie. Žalovaný\nrozhodnutím č. I/226/6240-52885/2011/990600-r zo dňa 6. mája 2011 (rozhodnutie napadnuté žalobou)\nrozhodnutie správcu dane potvrdil a v dôvodoch rozhodnutia sa vysporiadal s jednotlivými námietkami\nodvolateľa - žalobcu. S námietkami žalobcu uvedenými v bodoch 1/ až 3/ písomného odvolania\nnesúhlasil. Uviedol, že zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. 670/320/51933/2010/Va zo dňa 14.\ndecembra 2010, predmetom ktorej bolo prerokovanie protokolu za účasti zamestnancov správcu dane,\nkonateľa spoločnosti T.. B. C.,R.. a jeho splnomocneného zástupcu B.. K. G., jednoznačne vyplýva, že\nvšetky osoby zúčastnené na ústnom pojednávaní boli v súlade s § 23 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.\npoučené o povinnosti zachovávať daňové tajomstvo a o právnych dôsledkoch porušenia tejto povinnosti\npodľa § 264 Trestného zákona, s poukazom na to, že v zmysle § 11 ods. 2 tohto zákona zápisnica o\nústnom pojednávaní musí obsahovať aj vykonané poučenie a vyjadrenie poučených osôb. Konštatoval,\nže správca dane v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi poučil osoby zúčastnené\nna ústnom pojednávaní o povinnosti zachovávať daňové tajomstvo o iných daňových subjektov,\nzaznamenal vyjadrenie žalobcu do zápisnice a nemal dôvod nepokračovať v ústnom pojednávaní, a to,\nže konateľ spoločnosti a aj jeho splnomocnený zástupca poučeniu neporozumeli a správca dane im k\ntomu žiadne vysvetlenie neposkytol, nemá žiadny vplyv na skutočnosť, že protokol o daňovej kontrole\nspolu s jeho dodatkom bol so splnomocneným zástupcom daňového subjektu riadne prerokovaný a\ndoručený, a tým bola daňová kontrola v súlade s § 15 ods. 10, 11, 12 a 13 zákona č. 511/1992 Zb.\nukončená. K ďalšej námietke daňového subjektu, poukazom na § 15 ods. 10 uvedeného zákona,\nuviedol, že dodatok protokolu je súčasťou protokolu, avšak dodatok k protokolu nenahrádza už doručený\nprotokol, a preto na dodatok k protokolu sa nemôžu vzťahovať ani procesné úkony; že daňový subjekt sa\n\nk protokolu vyjadril a správca dane postupoval v zmysle platných právnych predpisov, keď len vyhodnotil\nvyjadrenia k protokolu a zaznamenal ich v dodatku k protokolu, ktorý je súčasťou prerokovaného a\ndoručeného protokolu. Považoval aj uvedenú námietku daňového subjektu za nedôvodnú. Taktiež za\nnedôvodnú žalovaný považoval odvolaciu námietku daňového subjektu, že neprebehlo prvostupňové\nkonanie. K tejto námietke, poukazom na to, že daňová kontrola je jedným z najvýznamnejších nástrojov,\nktorými v procese správy daní správca dane disponuje, aby zistil alebo preveril základ dane alebo iné\nskutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, uviedol, že v rámci vykonávanej daňovej kontroly\nmal žalobca ako kontrolovaný platiteľ celý rad zákonom zaručených práv ako i povinností, ktoré vyplývajú\nz § 15 zákona č. 511/992 Zb., protokol z daňovej kontroly je nielen výsledkom komplexného zisťovania\nskutkového stavu, ale aj s tým súvisiacej interpretácie daňových a iných právnych predpisov, a preto vo\nvyrubovacom konaní nie je dôvod vykonávať dokazovanie, ktoré už prebehol v rámci daňovej kontroly\nza plnej účastí platiteľa a jeho splnomocneného zástupcu a výsledkom vyrubovacieho konania je úvaha\nsprávcu dane ako výsledok hodnotenia dôkazov, ktorú uvedie v rozhodnutí.\nSenát odvolacieho súdu dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a\npostupu správneho orgánu podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§§ 244 a nasl. O.s.p.) je\nposudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov\npre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či\nrozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom\npredpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi\nako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená\nzákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia.\nV rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané\nv žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym\norgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).\nPovinnosťou súdu je rozsudok odôvodniť v súlade s § 246c ods. 1 O.s.p. v spojení s § 157 ods.2,\ntak, aby jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom bolo zrejmé, z akých podkladov súd pri svojom\nrozhodovaní vychádzal, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôvodov,\nstručne, jasne a výstižne vysvetlil, akými úvahami sa riadil pri hodnotení skutkových a právnych okolností\nnamietaných v žalobe a zodpovedal na najdôležitejšie namietané otázky, resp. hmotnoprávne alebo\nprocesné pochybenia správneho orgánu, ktoré žalobca namietal v žalobe.\nProblematike týkajúcej sa povinnosti súdu náležite zdôvodniť svoje rozhodnutie venoval značnú\npozornosť vo svojej judikatúre aj Ústavný súd Slovenskej republiky - napr. v náleze č. sp. zn. III. ÚS\n36/2010 ústavný súd konštatoval, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa uskutočňuje v\nústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú\npredovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu; jedným z týchto princípov, predstavujúcim\nsúčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť súdov\nsvoje rozhodnutia odôvodniť (§ 157 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), spôsobom zakotveným\nv ustanovení § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Z odôvodnenia totiž musí vyplývať vzťah\nmedzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na\nstrane druhej. Porušením práva na spravodlivý proces môže byť aj situácia, kedy v hodnotení skutkových\nzistení absentuje určitá časť skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, ale súd ich náležitým spôsobom\nv celom súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil.\nÚstavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania\nvšeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom\nrámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu,\nako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich\nsúčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri\nrozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite\nodôvodniť [§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07], pritom starostlivo prihliada na všetko, čo\nvyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia\n(§ 157 ods. 2 O.s.p.) teda musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení\ndôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.\nÚstavný súd vo svojej judikatúre tiež zdôraznil, že súd by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej\nv odôvodnení svojho rozhodnutia, dbať aj na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy\nzvolené v rozhodnutí, ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu\n\nprávnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a\npresvedčivé. Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné.\nSúd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického,\njasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Nedostatky\nodôvodnenia zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia (Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS\n114/08). Súd musí súčasne vychádzať z toho, že je povinný poskytovať v občianskom súdnom konaní\nmateriálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených\nzáujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.), na ktorú skutočnosť poukazuje Ústavný súd Slovenskej republike v\nrozhodnutiach ( napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).\nUvedenou problematikou sa už viackrát zaoberal aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj ESĽP ) napr. v rozhodnutí Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30 konštatoval,\nže z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,\nargumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie.\nRovnako ESĽP pripomína, že rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa\nzakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999).\nJudikatúra ESĽP a ani Ústavného súdu SR pritom nevyžaduje, aby na každý argument strany bola\ndaná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,\nvyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument.\nVzhľadom k uvedenému sa odvolaciemu súdu javí odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvého\nstupňa v danej veci, ako jednostranné a formalistické, a teda ako zjavne nezdôvodnené a tým aj\nnesúladné s právami podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súd prvého stupňa náležite\nnepostupoval v intenciách ustálenej judikatúry ústavného súdu, keď z odôvodnenia napadnutého\nrozhodnutia jasným a zrozumiteľným spôsobom nevyplýva, v akom rozsahu súd prvého stupňa\npreskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a postup mu predchádzajúci, keďže\nv odôvodnení rozhodnutia krajský súd síce cituje právnu úpravu vzťahujúcu sa meritu veci - vyrubenie\nrozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2008, avšak v odôvodnení rozsudku len\nkonštatuje, že správca dane porušil základné práva a povinnosti žalobcu pri prerokovaní protokolu,\ndôsledkom čoho tento nezákonný postup má za následok nezákonnosť skončenia daňovej kontroly\na nezákonnosť i následne vydaných rozhodnutí správcu dane i žalovaného, čiže ide o závažné\nvady konania, ktoré môžu mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, a preto podľa § 250j\nods. 2, písm. e/ O.s.p. napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím\nzrušil, pričom súčasne konštatuje, že nezaujal stanovisko k hmotnoprávnym nárokom žalobcu nakoľko,\ndôvodom zrušenia rozhodnutia boli procesné porušenia žalovaného.\nPodľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa však nevenoval náležitú pozornosť v rámci súdneho\nprieskumu ani námietkam žalobcu, ktorými namietal porušenie jeho základného práva a právom\nchránených záujmov pri prerokovaní protokolu, dôsledkom čoho tento nezákonný postup mal mať\nza následok nezákonnosť skončenia daňovej kontroly a nezákonnosť i následne vydaných rozhodnutí\nsprávcu dane i žalovaného a bez náležitého odôvodnenia nevychádzajúc z konkrétnych skutkových\nzistení vyplývajúcich z administratívneho spisu a aplikujúc právnu úpravu na vec sa vzťahujúci, prebral\nargumentáciu žalobcu uvedenú v žalobe o procesných pochybeniach správcu dane ako aj žalovaného\nsprávneho orgánu, majúcich za následok nezákonnosť preskúmavaných rozhodnutí daňových orgánov\noboch stupňov.\nZ odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že prvostupňový súd dospel k záveru o nezákonnosti\npreskúmavaných rozhodnutí správcu dane a žalovaného v dôsledku ich procesných pochybení,\nkeď správca dane bez akéhokoľvek vysvetlenia pokračoval v pojednávaní, predmetom ktorého\nbolo záverečné prerokovanie protokolu, napriek tomu, že poučené osoby namietali, že poučeniu\nneporozumeli s uvedením dôvodov, pričom s touto námietkou sa prvýkrát zaoberal na základe odvolania\naž žalovaný vo svojom rozhodnutí; keď správca dane nerešpektoval právnu úpravu vzťahujúcu sa k\nprerokovaniu protokolu i na dodatok k protokolu a neumožnil daňovému subjektu vyjadriť sa k dodatku\nk protokolu, považujúc dodatok k protokolu za dôkaz, keďže dodatok k protokolu je jeho súčasťou;\nkeď správca dane nevykonal prvostupňové konanie a tým nebola žalobcovi daná ani možnosť brániť\nsa a obhajovať svoje názory, prípadne navrhovať ďalšie dokazovanie na preukázanie ním tvrdených\nskutočností.\n\nVychádzajúc zo skutkových zistení danej veci a právnej úpravy zákona o správe daní (§ 15 ) odvolací\nsúd nesúhlasí so závermi súdu prvého stupňa, že daňové orgány oboch stupňov sa v daňovom\nkonaní dopustili tak závažných procesných pochybení, ktoré majú za následok nezákonnosť rozhodnutí\nžalovaného správneho orgánu a správcu dane.\nPokiaľ žalobca v žalobe namietal nezákonnosť rozhodnutí daňových orgánov oboch stupňov v dôsledku\nnesprávneho postupu správcu dane, keď nevenoval žiadnu pozornosť jeho námietke, že neporozumel\npoučeniu správcu dane zápisnične zaznamenanú na ústnom pojednávaní dňa 14. decembra 2010,\nodvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu a túto jeho námietku nepovažoval za dôvodnú.\nZo zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 14. decembra 2010, ktorej predmetom bolo záverečné\nprerokovanie protokolu a jeho dodatku za účasti zamestnancov správcu dane, konateľa spoločnosti\na jeho splnomocneného zástupcu vyplýva, že všetky osoby zúčastnené na ústnom pojednávaní boli\nv zmysle § 23 ods. 3 zákona o správe daní poučené o povinnosti zachovávať daňové tajomstvo a o\nprávach a o právnych dôsledkoch porušenia tejto povinnosti podľa § 264 Trestného zákona.\nOsoby zúčastnené na ústnom pojednávaní boli správcom dane poučené z dôvodu, že správcovi dane\ntúto povinnosť ukladá § 23 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. a zákonodarca v § 11 ods. 2 uvedeného\nzákona správcovi dane súčasne ustanovuje povinnosť do zápisnice uviesť vykonané poučenie a\nvyjadrenie poučených osôb. Zákonodarca v § 23 ods. 1 definuje pojem daňového tajomstva tak, že\ndaňovým tajomstvom je informácia o daňovom subjekte, ktorá sa získa v daňovom konaní alebo v\nsúvislosti s daňovým konaním. Zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu je zrejmé,\nže protokol a jeho dodatok obsahujú skutočnosti o výsledkoch šetrení správcu dane u dodávateľov\nžalobcu, ale aj iných daňových subjektov v súvislosti s preverovaním dodania tovaru, o ktorých sa\nči už žalobca ako daňový subjekt alebo správca dane dozvedel a o ktorých sú povinní zachovávať\nmlčanlivosť, a preto pokiaľ správca dane poučil zúčastnené osoby na ústnom pojednávaní a v súlade\nso zákonnou úpravou zaznamenal i ich vyjadrenie do zápisnice, postupoval v súlade so zákonom. V\ndanej súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti, že z obsahu poučenia je celkom zrejmé, čo bolo\npredmetom poučenia, a to zachovať daňové tajomstvo. Posudzujúc predmetné vyjadrenie poučených\nosôb k poučeniu: „poučeniu ja som vôbec neporozumel, pretože žiadne cudzie daňové tajomstvo na\npovinnosť mlčanlivosti zamestnancov správcu dane sa dozvedieť nesmiem a daňové tajomstvo môjho\nklienta daňovým tajomstvom nie je, keďže ním môžem disponovať podľa vlastných úvah\" a „štatutárny\nzástupca sa pripája k vyjadreniu splnomocneného zástupcu\", podľa jeho obsahu, možno dospieť k\nzáveru, že splnomocnený zástupca daňového subjektu a aj daňový subjekt v danom prípade považovali\npoučenie len za nadbytočné, keďže predmetom prerokovania protokolu a jeho dodatku boli skutočnosti\ntýkajúce sa žalobcu ako daňového subjektu, s ktorým oboznámením sa nespájajú následky spojené\ns daňovým tajomstvom. Správca dane aj vzhľadom k uvedenému, nemal zákonný dôvod poskytovať\nzúčastneným žiadne vysvetlenie, a preto skutočnosť, že pokračoval v prerokovávaní protokolu a jeho\ndodatku, nemá žiaden vplyv na to, že protokol o daňovej kontroly a jeho dodatok bol s konateľom\ndaňového subjektu a jeho splnomocneným zástupcom riadne prerokovaný a doručený, a tým daňová\nkontrola bola ukončená v súlade s § 15 ods. 10, 11, 12 a 13 zákona o správe daní.\nOdvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani ďalšiu námietku žalobcu, ktorou namietal, že mu nebola\nposkytnutá lehota na vyjadrenie sa k dodatku protokolu. V zmysle právnej úpravy ustanovenej v §\n15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. zákonodarca predpokladá, že daňový subjekt je oprávnený sa\nvyjadrovať len k protokolu a nie jeho dodatku. Skutočnosť, že k dodatku protokolu sa nemôžu vzťahovať\nprocesné úkony podľa § 15 ods. 10 potvrdzuje aj právna úprava ustanovená v § 15 ods. 5 písm. c/ a\nods. 6 písm. e/ tohto zákona, v zmysle ktorých je zákonná lehota na predloženie vyjadrenia k protokolu\nz daňovej kontroly poslednou lehotou, kedy daňový subjekt má právo a súčasne i povinnosť predkladať\nsprávcovi dane dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia v rámci kontroly a túto lehotu nemožno ani predlžiť a\nani odpustiť jej zmeškanie. Zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu je nesporné,\nže správca dane doručil žalobcovi ako daňovému subjektu, resp. jeho splnomocnenému zástupcovi\npo ukončení daňovej kontroly protokol o daňovej kontrole a daňový subjekt - žalobca, v zákonnej\nlehote správcovi dane predložil vyjadrenie k protokolu. Správca dane postupoval v súlade so zákonom,\nkeď vyjadrenie daňového subjektu k protokolu vyhodnotil, čo zaznamenal v dodatku k protokolu, ktorý\nsa stal súčasťou prerokovaného a doručeného protokolu. Tvrdenie súdu prvého stupňa, že žalobcovi\nako daňovému subjektu bolo odňaté jeho základné ústavné právo, keď nemal možnosť za vyjadriť k\ndodatku protokolu, je v rozpore so skutkovým zistením vyplývajúcim zo zápisnice o ústnom pojednávaní\nz 14. decembra 2010, ktorá jednoznačne potvrdzuje, že správca dane na tomto ústnom pojednávaní\n\nprotokol o daňovej kontrole ako aj jeho dodatok s daňovým subjektom prerokoval. Vychádzajúc z\nobsahu dodatku k protokolu, ako aj zo znenia právnej úpravy zákona o správe daní vzťahujúcej sa\nk protokolu, nemožno považovať dodatok k protokolu za dôkaz, keďže z jeho obsahu jednoznačne\nvyplýva, že správca dane v dodatku k protokolu vyhodnocuje len skutočnosti tvrdené žalobcom v jeho\nvyjadrení k protokolu a uvádza svoju úvahu, ktorou tieto skutočnosti žalobcom tvrdené v jeho vyjadrení k\nprotokolu vyhodnotil. Vzhľadom k uvedenému i keď dodatok k protokolu je súčasťou protokolu, protokol\nv skutkových zisteniach a v ich hodnotení nenahrádza ani nedoplňuje.\nOdvolací súd nesúhlasil ani s argumentáciou žalobcu, že boli porušené jeho práva na prvostupňové\nkonanie a aj túto jeho námietku považoval za nedôvodnú. Vychádzajúc zo znenia právnej úpravy\nustanovenej v § 15 zákona o správe daní daňovú kontrolu treba považovať za jeden z najvýznamnejších\nnástrojov, ktorými správca dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce\npre správne určenie dane. V zmysle § 15 ods. 16 tohto zákona sa na daňovú kontrolu primerane použijú\naj ostatné ustanovenia prvej časti a § 32, § 34 a § 41 tohto zákona. Zákonodarca v § 15 zákona o\nspráve daní ustanovuje daňovému subjektu celý rad zákonom zaručených práv, ale i povinností za\núčelom zistenia relevantných skutočností pre správne určenie daňovej povinnosti daňovníka. Skutkové\nzistenia vyplývajúce z administratívneho spisu preukazujú, že žalobca ako daňový subjekt mal možnosť\nvyužiť a aj využil všetky svoje práva počas daňovej kontroly. Správca dane výsledky komplexného\nzisťovania skutkového stavu danej veci zhrnul v protokole o daňovej kontrole a jeho prerokovaním s\ndaňovým subjektom daňová kontrola bola ukončená a začalo sa vyrubovacie konanie. Nemožno súhlasiť\ns názorom žalobcu, že ukončením daňovej kontroly sa začalo prvostupňové konanie, pretože daňová\nkontrola je neoddeliteľnou súčasťou daňového konania, účelom ktorej je zistenie všetkých skutočností\nrelevantných pre správne určenie a vyrubenie dane. Vo vyrubovacom konaní nie je dôvod opätovne\nvykonávať dokazovanie, ktoré už prebehlo v rámci daňovej kontroly za súčinnosti daňového subjektu,\nresp. jeho splnomocneného zástupcu, ako to aj v danom prípade vyplýva z administratívneho spisu.\nVýsledkom vyrubovacieho konania je vydanie rozhodnutia správcom dane, v ktorom správca dane je\npovinný uviesť skutkové zistenia zadovážené daňovou kontrolou a svoju úvahu ako výsledok hodnotenia\ndôkazov zadovážených počas daňovej kontroly.\nZ uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade bolo preukázané, že správca\ndane v daňovom konaní postupoval v súlade so zákonom, keď v konaní postupoval náležite v súčinnosti\nso žalobcom ako daňovým subjektom a umožnil mu realizáciu jeho procesných práv, čím mu nebolo\nupreté právo v zmysle § 2 ods. 2 a 8 zákona o správe daní, ako aj právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSR. Odvolací súd mal taktiež preukázané, že žalovaný sa v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia\ns predmetnými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu\ndane aj náležite vysporiadal. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd dospel k záveru, že prvostupňový súd\nvec nesprávne právne posúdil vo vzťahu k žalobným námietkam týkajúcim sa procesného pochybenia\nžalovaného a správcu dane.\nZ predloženého spisového materiálu krajského súdu vyplýva, že žalobca v žalobe namietal nezákonnosť\nrozhodnutia a postupu žalovaného správneho orgánu i z ďalších dôvodov. Namietal, že žalovaný prevzal\ndo svojich dôvodov dôkazy, z ktorých správca dane vychádzal, akoby boli súčasťou daňovej kontroly\nnapriek tomu, že vôbec v rámci tejto daňovej kontroly vykonané neboli; namietal nezákonnosť postupu\nsprávcu dane pri vykonaní dôkazu výsluchom svedka O. B., z ktorého nezákonne získaného dôkazu\nsprávca dane vychádzal; namietal, že žalovaný a aj správca dane účelovo manipulujú s dôkazmi a tým\ni so skutkovým stavom v jeho neprospech, keď vôbec nespomínajú dôkazy preukazujúce správnosť a\npravdivosť jeho tvrdení; namietal, že žalovaný v rozhodnutí vôbec nereaguje na jeho námietku týkajúcu\nsa svedeckej výpovede svedka M. W.; svedeckú výpoveď svedka K. považoval za úplne zbytočnú a ako\ndôkaz nepoužiteľnú; nesúhlasil s hodnotením dôkazov týkajúcich sa dodania tovaru (výpoveď svedkov\nM. K., P.E.) žalovaným; nesúhlasil so záverom žalovaného, že neuniesol dôkazné bremeno a nepredložil\npri kontrole ani v odvolacom konaní žiadne dôkazy, preukazujúce jeho tvrdenia, že tovar bol skutočne\ndodaný; namietal, že celý priebeh konania jednoznačne preukazuje účelový zámer daňových orgánov\npreukázať, že mu tovar nebol dodaný, čo sa mu však nepodarilo preukázaním dôkazu opaku. Krajský\nsúd sa týmito námietkami v odôvodnení napadnutého rozsudku nijak nezaoberal.\nV napadnutom rozsudku súd prvého stupňa síce cituje právnu úpravu ustanovenú v § 43 ods. 1, 5\nzákona o DPH, v § 49 ods. 1, 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, vzťahujúcu sa k\nveci samej a to daňovej povinnosti daňového subjektu - žalobcu, avšak z z odôvodnenia rozhodnutia\n\njednoznačne nevyplýva, ako prvostupňový súd postupoval pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a\npostupu žalovaného správneho orgánu na základe žaloby, keď z dôvodov nie je zrejmé, či a ako sa\nprvostupňový súd v rámci súdneho prieskumu zaoberal žalobnými námietkami, ktorými žalobca namietal\nnesprávnosť a nezákonnosť rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím správcu dane, ktorými mu\nbol vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2008, keďže v odôvodnení\nprvostupňový súd nedal odpoveď na žalobné námietky týkajúce sa merita veci. Táto skutočnosť\nspôsobuje nezrozumiteľnosť napadnutého rozsudku pre nedostatok dôvodov.\nVychádzajúc z uvedeného pokiaľ by odvolací súd v danej veci rozhodol vo veci samej zaoberajúc\nsa ostatnými námietkami žalobcu, ktorými v žalobe namietal nezákonnosť rozhodnutia a postupu\nžalovaného správneho orgánu, týmto postupom by odňal účastníkom konania právo na riadny opravný\nprostriedok, čím by im odňal právo na proces v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\nUvedené skutočnosti viedli odvolací súd k rozhodnutiu, ktorým napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil\na vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 250ja ods.3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 246c ods.1 a\ns § 221 ods.1 písm. f/, h/ O.s.p..\nPovinnosťou krajského súdu bude v ďalšom konaní postupovať v intenciách názoru odvolacieho súdu\na vo veci samej opätovne rozhodnúť. Súd prvého stupňa v novom rozhodnutí opäť rozhodne o náhrade\ntrov konania vrátane o náhrade trov odvolacieho konania (ust. § 224 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c\nods. 1).\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "1S/127/2011", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}