{"guid": "b1971ba5-e9f8-444d-8549-62fedd62fd8f:d25752cf-bf87-4a99-9061-6ac8a5953d6a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:1011201234.1", "spisova_znacka": "6Sžf/17/2013", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/17/2013 z 29. 1. 2014", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. januára 2014, sp. zn. 6Sžf/17/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:1011201234.1", "identifikacne_cislo": "1011201234", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Pavel Ištók", "sudca_id": 117, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-pavel-istok-117", "datum_vydania": "2014-01-29", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušené"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-1.pismeno-f", "nazov": "§ 221 ods. 1 písm. f) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-1.pismeno-f", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-221"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-1.pismeno-h", "nazov": "§ 221 ods. 1 písm. h) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-1.pismeno-h", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-221"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-221"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/d25752cf-bf87-4a99-9061-6ac8a5953d6a", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:1011201234.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:1011201234.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:1011201234.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Sžf/17/2013\n1011201234\n29. 01. 2014\nJUDr. Zdenka Reisenauerová\nECLI:SK:NSSR:2014:1011201234.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: NIKA, s.r.o., so sídlom Ružová dolina 6,\nBratislava, IČO: 30228557, zastúpený advokátom JUDr. Bohumilom Novákom, Advokátska kancelária\nso sídlom Horná 27, Banská Bystrica, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky,\nso sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu\nDaňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/226/6242-52886/2011/990600-r zo dňa 6. mája 2011,\no odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S/128/2011-92 zo dňa 18.\nseptembra 2012, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S/128/2011-92 zo dňa\n18. septembra 2012 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nKrajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 3S 128/2011-92 zo dňa 18. septembra 2012 podľa ust. § 250j\nods. 2, písm. e/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.), napadnuté rozhodnutie žalovaného\nč. I/226/6242-52886/2011/990600-r zo dňa 6. mája 2011 a rozhodnutie Daňového úradu Považská\nBystrica dodatočný platobný výmer č. 670/230/52424/10/Sek zo dňa 16. decembra 2010 zrušil a vec\nvrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaného zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu trov\nkonania vo výške 297,88 eur do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia k rukám jeho právneho zástupcu.\nKrajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia po preskúmaní veci konštatoval, že správca dane ani\nžalovaný v danej veci v daňovom konaní sa neriadili zásadou zákonnosti vyplývajúcej z čl. 1 ods. 1\nÚstavy SR a čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd ako aj z § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.\no správe daní a poplatkov. Krajský súd mal preukázané, že správca dane pri prerokovaní protokolu o\ndaňovej kontrole poučil zúčastnené osoby o povinnosti mlčanlivosti a možných následkoch porušenia\ntejto povinnosti v zmysle § 23 ods. 3 zákona č. 511/992 Zb.. Poukázal na to, že poučenie zúčastnených\nosôb je takým procesným úkonom, ktorý v nadväznosti na uvedené musí byť pre všetkých zúčastnených\nurčitý, jasný a zrozumiteľný, a preto je povinnosťou daňového orgánu, aby v prípade nejasností alebo\nneporozumenia zo strany poučených osôb bol tento úkon riadne vysvetlený s prihliadnutím na okolnosti\núkonu. Konštatoval, že správca dane bez akéhokoľvek vysvetlenia v konaní pokračoval napriek tomu,\nže poučené osoby namietali, že poučeniu neporozumeli s uvedením dôvodov, pričom s touto námietkou\nsa prvýkrát zaoberal na základe odvolania až žalovaný vo svojom rozhodnutí, dospejúc k záveru,\nže správca dane nepochybil, pretože postupoval v súlade s § 23 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.,\nktorý mu takúto povinnosť určuje. Krajský súd uviedol, že žalovaný však až vo svojom stanovisku k\nžalobe zo dňa 31. augusta 2011 k tejto námietky podal podrobnejšie dôvody. Podľa názoru krajského\nsúdu bolo povinnosťou správcu dane vysvetliť poučeným osobám obsah poučenia vzhľadom na obsah\nnámietok, tak aby poučeniu riadne porozumeli, majúc za to, že nestačí pritom len poukázať na konkrétne\nustanovenie zákona, z ktorých dôvodov ide o tak závažné porušenie zákonných povinností správcu\ndane, s prihliadnutím na možné trestnoprávne následky, že tento nezákonný postup správcu dane\nneumožňoval ďalej zákonne postupovať pri prerokovaní protokolu o daňovej kontrole.\n\nKrajský súd nesúhlasil so záverom žalovaného vo vzťahu k námietke žalobcu o nemožnosti vyjadriť sa k\ndodatku protokolu. Poukazom na stabilnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva čl. 6 Dohody o\nľudských právach a základných slobodách -napr. Rozsudok ESĽP vo veci Nider?st - Huber v Švajčiarsko\nzo dňa 18. februára 1997, Reports 1997 - I, s. 108, § 24 a rozsudok vo veci Mantovanelli proti Francúzsku\nzo dňa 18. marca 1197, krajský súd zastával názor, že keďže v zmysle § 15 ods. 10, posledná veta\nzákona č. 511/192 Zb. je dodatok k protokolu súčasťou protokolu, vzťahuje sa právna úprava i na dodatok\nk protokolu, pokiaľ sa týka práva daňového subjektu vyjadriť sa k protokolu. Mal za to, že táto skutočnosť\nvyplýva i z toho, že protokol o daňovej kontrole je dôkazom ako ktorýkoľvek iný dôkaz a takým istým\ndôkazom je i dodatok protokolu. Konštatoval, že je nepochybné, že jedným zo základných práv daňového\nsubjektu je vyjadriť sa ku každému vykonanému dôkazu v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, a preto, ak\npred prerokovaním protokolu o daňovej kontrole nebolo umožnené žalobcovi vyjadriť sa k protokolu a\nk dodatku protokolu, ide o závažné procesné porušenie nielen základného ústavného práva, ale ide o\nnezákonný postup správcu dane v rozpore s § 2 ods. 1, 2 a 8 zákona č. 511/992 Zb..\nPodľa názoru krajského súdu uvedené porušenia základných práv daňového subjektu správcom dane je\ntakým nezákonným postupom, ktorý bráni zákonnému ukončeniu daňovej kontroly a ak daňová kontrola\nnebola riadne ukončená, nebola splnená podmienka stanovená § 15 ods. 10 zákona č. 511/1192 Zb. a\nnemohlo začať vyrubovacie konanie podľa § 44 ods. 1 citovaného zákona.\nVo vzťahu k námietke žalobcu, že sa neuskutočnilo prvostupňové vyrubovacie konanie krajský súd zistil,\nže podľa správcu dane mala byť v tomto prípade daňová kontrola ukončená dňa 14. decembra 2010\nprerokovaním protokolu o daňovej kontrole a nasledujúci deň t. j. 15. decembra 2010 začalo vyrubovacie\nkonanie podľa § 44 ods. 1 s poukazom na § 15 ods. 13 a 16 zákona č. 511/992 Zb. a deň nasledujúci\n16. decembra 2010 bolo vydané prvostupňové rozhodnutie. Konštatoval, že už z toho je zrejmé, že\nprvostupňové konanie sa neuskutočnilo a tým nebola žalobcovi daná ani možnosť brániť sa a obhajovať\nsvoje názory, prípadne navrhovať ďalšie dokazovanie na preukázanie ním tvrdených skutočností, čím\nide o porušenie ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR ale i základných zásad daňového konania\npodľa § 2 ods. 1, 2 a 8 zákona č. 511/1192 Zb., teda práva na zákonný postup správcu dane, práva\nna úzku spoluprácu a súčinnosť daňového subjektu a správcu dane, ako i práva navrhovať dôkazy a\nvyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam subjektu a správcu dane, ako i práva navrhovať dôkazy a vyjadriť\nsa ku všetkým skutočnostiam v daňovej kontrole i v daňovom konaní.\nKrajský súd ďalej konštatoval, že ostatnými námietkami týkajúcimi sa ďalšieho priebehu postupu v\ndaňovej kontrole ako i vykonávaním a hodnotením dôkazov sa nezaoberal vzhľadom na procesnoprávne\nvady, ktoré namietaným skutočnostiam predchádzali.\nKrajský súd dospel k záveru, že správca dane porušil základné práva a povinnosti žalobcu pri\nprerokovaní protokolu, dôsledkom čoho je, že tento nezákonný postup má za následok nezákonnosť\nskončenia daňovej kontroly a nezákonnosť i následne vydaných rozhodnutí správcu dane i žalovaného,\nčiže ide o závažné vady konania, ktoré môžu mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, a\npreto podľa § 250j ods. 2, písm. e/ O.s.p. napadnuté rozhodnutie zrušil a súčasne zrušil i prvostupňové\nrozhodnutie, keďže mu predchádzalo konanie, ktoré trpí takými závažnými vadami, ktoré môžu mať\nvplyv na správnosť napadnutého rozhodnutia.\nO trovách konania krajský súd rozhodol v zmysle § 250 ods. 1 O.s.p. ( zrejme § 250k ods. 1 O.s.p.) tak,\nže úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania, ktoré mu vznikli právnym zastúpením advokátom\nza 3 úkony a zaplatením súdneho poplatku.\nProti uvedenému rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhoval, aby\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil a žalobu ako nedôvodnú zamietol.\nV dôvodoch odvolania žalovaný vytýkal súdu prvého stupňa nesprávne právne posúdenie skutkových\nzistení vo vzťahu k námietkam žalobcu uvedených v žalobe, ktorými namietal nezákonnosť rozhodnutia\nsprávcu dane ako aj žalovaného pre procesné vady daňového konania. Ďalej namietal, že krajský súd\nsa vôbec nezaoberal ostatnými námietkami týkajúcimi sa ďalšieho priebehu postupu v daňovej kontrole\nako i vykonávaním a hodnotením dôkazov.\nŽalovaný nesúhlasil s právnym záverom prvostupňového súdu, že daňová kontrola nebola riadne\nukončená, čím nebola splnená podmienka ustanovená v § 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. a nemohlo\nzačať ani vyrubovacie konanie podľa § 44 ods. 1 tohto zákona a teda aj následne vydané rozhodnutia\nsprávcu dane a žalovaného sú nezákonné.\nUviedol, že zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. 670/320/51933/2010/Va zo dňa 14. decembra\n2010, predmetom ktorej bolo prerokovanie protokolu za účasti zamestnancov správcu dane, konateľa\nspoločnosti K.. R. V.,Z.. a jeho splnomocneného zástupcu R.. F. W., jednoznačne vyplýva, že všetky\nosoby zúčastnené na ústnom pojednávaní boli v súlade s § 23 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. poučené\n\no povinnosti zachovávať daňové tajomstvo a o právnych dôsledkoch porušenia tejto povinnosti podľa\n§ 264 Trestného zákona, s poukazom na to, že v zmysle § 11 ods. 2 tohto zákona zápisnica o\nústnom pojednávaní musí obsahovať aj vykonané poučenie a vyjadrenie poučených osôb. Konštatoval,\nže správca dane v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi poučil osoby zúčastnené\nna ústnom pojednávaní o povinnosti zachovávať daňové tajomstvo o iných daňových subjektov a\nvyjadrenie žalobcu zaznamenal do zápisnice. Ďalej tvrdil, že správca dane vyhodnotil toto vyjadrenie\nako nedôvodné a pokračoval v ústnom pojednávaní, predmetom ktorého bolo záverečné prerokovanie\nprotokolu. Vyslovil názor, že vyjadrenie právneho zástupcu žalobcu uvedené v zápisnici k predmetnému\npoučeniu o zachovaní daňového tajomstva v tom zmysle, že tomuto poučeniu nerozumie, sa javí ako\nvyslovene účelové, alibistické ba až zavádzajúce a nemôže mať žiadny vplyv na skutočnosť, že protokol\no daňovej kontrole spolu s jeho dodatkom bol so splnomocneným zástupcom daňového subjektu riadne\nprerokovaný a doručený, a tým bola daňová kontrola v súlade s § 15 ods. 10, 11, 12 a 13 zákona č.\n511/1992 Zb. ukončená.\nŽalovaný nesúhlasil ani s názorom krajského súdu, že žalobcovi nebolo umožnené pred prerokovaním\nprotokolu o daňovej kontrole vyjadriť sa k dodatku protokolu, čo je v rozpore s § 2 ods. 1, 2 a 8 zákona\nč. 511/1992 Zb. a čo podľa názoru súdu bráni zákonnému ukončeniu daňovej kontroly poukazom na §\n15 ods. 10 uvedeného zákona, ktorú právnu normu citoval. Konštatoval že z tohto ustanovenia vyplýva,\nže dodatok k protokolu nenahrádza už doručený protokol a na dodatok k protokolu sa preto nemôžu\nvzťahovať ani procesné úkony, ktoré platia pre protokol z daňovej kontroly s tým, že daňový subjekt je\noprávnený písomne sa vyjadriť najneskôr do ôsmich pracovných dní odo dňa doručenia protokolu, ale\nnie aj k jeho dodatku. Mal za to, že žalobcovi nebolo upreté právo vyjadriť sa k dodatku protokolu, ako\nto nesprávne uvádza vo svojom rozsudku krajský súd, pretože žalobca sa prerokovania protokolu spolu\ns jeho dodatkom zúčastnil a mal možnosť sa vyjadriť aj k dodatku protokolu a to v deň prerokovania\nprotokolu.\nŽalovaný nesúhlasil ani s právnym názorom krajského súdu, že sa neuskutočnilo prvostupňové konanie.\nPoukazom na to, že daňová kontrola je jedným z najvýznamnejších nástrojov, ktorými v procese správy\ndaní správca dane disponuje, aby zistil alebo preveril základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre\nsprávne určenie dane, uviedol, že v rámci vykonávanej daňovej kontroly mal žalobca ako kontrolovaný\nplatiteľ celý rad zákonom zaručených práv ako i povinností, ktoré vyplývajú z § 15 zákona č. 511/992\nZb., protokol z daňovej kontroly je nielen výsledkom komplexného zisťovania skutkového stavu, ale aj s\ntým súvisiacej interpretácie daňových a iných právnych predpisov, a preto vo vyrubovacom konaní nie\nje dôvod vykonávať dokazovanie, ktoré už prebehol v rámci daňovej kontroly za plnej účastí platiteľa\na výsledkom vyrubovacieho konania je úvaha správcu dane ako výsledok hodnotenia dôkazov, ktoré\nuvedie vo svojom rozhodnutí.\nKonštatoval, že žalobca v priebehu daňovej kontroly nebol ničím a nijako obmedzený vo svojom\nprocesnom práve na postup zachovávajúci jeho právo a právom chránené záujmy podľa § 2 ods. 1,\nrovnako nebolo ničím obmedzovaný vo svojom práve na úzku súčinnosť podľa ods. 2 a 8 uvedeného\nzákona, nebol nikým a ničím obmedzený ani vo svojom práve preukázať skutočnosti rozhodujúce pre\nsprávne určenie a vyrubenie dane a predkladať všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia\nnajneskôr do ôsmich pracovných dní odo dňa doručenia protokolu spolu s výzvou na vyjadrenie sa\nprotokolu a na jeho prerokovanie.\nŽalovaný trval na svojom názore, že konanie správcu dane počas daňovej kontroly a aj v následnom\nvyrubovacom konaní, týkajúce sa vydania dodatočného platobného výmeru č. 670/230/52424/10/Sek\nzo dňa 16. decembra 2010 prebiehalo v súlade s ustanoveniami zákona č. 511/1992 Zb..\nDal do pozornosti, že pri výkone svojej činnosti má skúsenosti z iných daňových konaní, že zástupca\nžalobcu R.. F. W. pri zastupovaní iných daňových subjektov v iných daňových konaniach sa rovnako\nvyjadruje do zápisníc o ústnych pojednávaniach k poučeniu správcu dane v zmysle § 23 ods. 3 zákona\nč. 511/1992 Zb.. Poukázal na to, že k podobným procesným námietkam, aké žalobca uplatnil v tomto\nsporovom konaní sa v inom sporovom konaní už vyjadroval Krajský súd v Trenčíne a to v rozsudku č. 11S\n90/2011 - 85 zo dňa 17. apríla 2012 s tým, že Krajský súd v Trenčíne však námietky žalobcu týkajúce sa\nviacerých pochybení žalovaného pri vedení prvostupňového správneho konania (aj námietku týkajúcu\nsa poučenia žalobcu) vyhodnotil ako nedôvodné a zo strany žalobcu ako účelové.\nZáverom žalovaný uviedol, že sa krajský súd v napadnutom rozsudku vzhľadom na procesnoprávne\nvady, ktoré podľa jeho názoru namietaným skutočnostiam predchádzali, s ostatnými námietkami\ntýkajúcimi sa ďalšieho postupu v daňovej kontrole ako i vykonávaním a hodnotením dôkazov vôbec\nnezaoberal.\n\nŽalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril tak, že navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie krajského súdu\nv plnom rozsahu potvrdil ako vecne správny a súčasne si uplatnil právo na náhradu trov odvolacieho\nkonania.\nV dôvodoch písomného vyjadrenia uviedol, že z vyjadrenia žalovaného v súvislosti s nezákonným\npostupom správcu dane pri poučení o daňovom tajomstve je zjavné, že pre svoje názory uvedené v\nodvolaní nemá vecné alebo právne argumenty a používa len všeobecné právne irelevantné výhovorky.\nTvrdil, že tento jeho postoj vedie k tomu, že podľa jeho názoru stačí, aby v zákone bola uvedená\nakákoľvek povinnosť správcu dane a správca dane bez ohľadu na okolnosti konkrétneho prípadu a bez\nohľadu na skutočnú a nevyhnutnú potrebu túto povinnosť plniť, môže svojvoľne, formálne kedykoľvek\nresp. vždy poučovať účastníkov daňového konania o povinnosti mlčanlivosti. Takýto názor žalovaného\npovažoval v úplnom rozpore s platnou právnou úpravou, pretože správca dane musí vždy zvážiť, či je\npotrebné využiť svoje právo priznané zákonom a to vzhľadom na následky, ktoré týmto poučením majú\nbyť sledované.\nRozsudok krajského súdu považoval za správny a riadne argumentačne podložený, s poukazom na\nto, že žalovaný okrem všeobecných tvrdení neuviedol žiadny konkrétny argument vyvracajúci správny\nnázor krajského súdu. Taktiež považoval za správny záver krajského súdu v súvislosti s námietkami\ntýkajúcimi sa nemožnosti vyjadriť sa k dodatku protokolu a v ostatnom sa v celom rozsahu pridržiaval\nsvojich doterajších prednesov a podaní.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods.1 O.s.p. v spojení s § 10 ods. 2 )\npreskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu\ndôvodov uvedených v odvolaní (§ 246c ods. 1 O.s.p. v spojení s §§ 212 a nasl), odvolanie prejednal\nbez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 a dospel k záveru, že v danej veci nie\nsú splnené podmienky pre potvrdenie alebo zmenu napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.\nPredmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého\nstupňa napadnuté rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie správcu dane zrušil a vec vrátil žalovanému na\nďalšie konanie. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho\norgánu, ktorým správca dane daňovému subjektu - žalobcovi, podľa § 44 ods.6, písm. b/ bod 1 zákona\nč. 511/1992 Zb. vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2008. Odvolací\nsúd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci\nodvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu v spojení s\nrozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa a konanie im prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či\nsa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného\nrozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho\norgánu.\nPredmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho\norgánu, ktorým rozhodnutím žalovaný rozhodol s konečnou platnosťou o vyrubení žalobcovi rozdiel dane\nz pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2008.\nPodľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných\nprostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.\nPodľa § 247 ods.1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo\nprávnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu,\na žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.\nPre súd je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia; súd\nprihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 veta prvá, ods. 3 O.s.p.).\nPodľa § 246c ods. 1 O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú\nprimerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je prípustný, len\nak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný\nprostriedok nie je prípustný.\n\nPodľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z\nakých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne\na výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal\na akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec\nprávne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.\nPodľa § 221 ods. 1 písm. f/, h/ O.s.p. súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom\nsúdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že\nnepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.\nOdvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu a konania predchádzajúceho jeho\nvydaniu dospel k záveru, že súd prvého stupňa náležite nepostupoval v intenciách citovaných právnych\nnoriem.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky z predloženého spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého\ntvoril administratívny spis zistil, že správca dane vykonal u žalobcu za zdaňovacie obdobie júl 2008\nkontrolu dane z pridanej hodnoty podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, o výsledku\nktorej vyhotovil správca dane Protokol č. 670/320/41647/2010/Va zo dňa 22. septembra 2010 a dodatok\nk protokolu zo dňa 30. novembra 2010, Protokol s jeho dodatkom bol s platiteľom dane z pridanej\nhodnoty - žalobcom, prerokovaný a doručený dňa 14. decembra 2010 na ústnom pojednávaní, o\nčom bola spísaná zápisnica č. 670/320/51933/2010/Va. Na základe výsledkov dokazovania zistených\nvykonanou daňovou kontrolou a zhrnutých v uvedenom protokole o daňovej kontrole a jeho dodatku\nsprávca dane - Daňový úrad Považská Bystrica vydal dodatočný platobný výmer č. 670/230/52424/10/\nSek zo dňa 16.12.2010, ktorým podľa ust. § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb.\nplatiteľovi dane - žalobcovi, vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2008\nv sume 113.694,64 Eur, vypísaním slovom, súčasne správca dane uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť\nrozdiel dane v uvedenej výške za uvedené zdaňovacie obdobie do 15 dní odo dňa nadobudnutia\nprávoplatnosti dodatočného platobného výmeru na účet správcu dane vedený v Štátnej pokladnici. Proti\nuvedenému rozhodnutiu správcu dane sa žalobca odvolal. V odvolaní okrem iného v bodoch 1/ až\n3/ odvolania namietal, že nebola riadne ukončená daňová kontrola prerokovaním protokolu, pretože\nsprávca dane postupoval v prerokovaní protokolu napriek tomu, že zápisnične uviedol, že neporozumel\npoučeniu, nebola dodržaná lehota na vyjadrenie sa k dodatku protokolu a došlo k závažnému\nprocesnému pochybeniu, keď vôbec neprebehlo prvostupňové konanie. Žalovaný rozhodnutím č.\nI/226/6242-52886/2011/990600-r zo dňa 6. mája 2011 (rozhodnutie napadnuté žalobou) rozhodnutie\nsprávcu dane potvrdil a v dôvodoch rozhodnutia sa vysporiadal k jednotlivým námietkam odvolateľa\n- žalobcu. S námietkami žalobcu uvedených v bodoch 1/ až 3/ písomného odvolania nesúhlasil.\nUviedol, že zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. 670/320/51933/2010/Va zo dňa 14. decembra\n2010, predmetom ktorej bolo prerokovanie protokolu za účasti zamestnancov správcu dane, konateľa\nspoločnosti K.. R. V.,Z.. a jeho splnomocneného zástupcu R.. F. W., jednoznačne vyplýva, že všetky\nosoby zúčastnené na ústnom pojednávaní boli v súlade s § 23 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. poučené\no povinnosti zachovávať daňové tajomstvo a o právnych dôsledkoch porušenia tejto povinnosti podľa\n§ 264 Trestného zákona, s poukazom na to, že v zmysle § 11 ods. 2 tohto zákona zápisnica o\nústnom pojednávaní musí obsahovať aj vykonané poučenie a vyjadrenie poučených osôb. Konštatoval,\nže správca dane v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi poučil osoby zúčastnené\nna ústnom pojednávaní o povinnosti zachovávať daňové tajomstvo o iných daňových subjektov,\nzaznamenal vyjadrenie žalobcu do zápisnice a nemal dôvod nepokračovať v ústnom pojednávaní,\na to, že konateľ spoločnosti a aj jeho splnomocnený zástupca poučeniu neporozumeli a správca\ndane im k tomu žiadne vysvetlenie neposkytol, nemá žiadny vplyv na skutočnosť, že protokol o\ndaňovej kontrole spolu s jeho dodatkom bol so splnomocneným zástupcom daňového subjektu riadne\nprerokovaný a doručený, a tým bola daňová kontrola v súlade s § 15 ods. 10, 11, 12 a 13 zákona č.\n511/1992 Zb. ukončená. K ďalšej námietke daňového subjektu, poukazom na § 15 ods. 10 uvedeného\nzákona, uviedol, že dodatok protokolu je súčasťou protokolu, dodatok k protokolu nenahrádza už\ndoručený protokol, a preto na dodatok k protokolu sa nemôžu vzťahovať ani procesné úkony, s tým,\nže daňový subjekt sa vyjadril k protokolu a správca dane postupoval v zmysle platných právnych\npredpisov, keď len vyhodnotil vyjadrenia k protokolu a zaznamenal ich v dodatku k protokolu, ktorý je\nsúčasťou prerokovaného a doručeného protokolu. Považoval aj uvedenú námietku daňového subjektu\nza nedôvodnú. Taktiež za nedôvodnú žalovaný považoval odvolaciu námietku daňového subjektu, že\nneprebehlo prvostupňové konanie. K tejto námietke, poukazom na to, že daňová kontrola je jedným\n\nz najvýznamnejších nástrojov, ktorými v procese správy daní správca dane disponuje, aby zistil alebo\npreveril základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, uviedol, že v rámci\nvykonávanej daňovej kontroly mal žalobca ako kontrolovaný platiteľ celý rad zákonom zaručených práv\nako i povinností, ktoré vyplývajú z § 15 zákona č. 511/992 Zb., protokol z daňovej kontroly je nielen\nvýsledkom komplexného zisťovania skutkového stavu, ale aj s tým súvisiacej interpretácie daňových\na iných právnych predpisov, a preto vo vyrubovacom konaní nie je dôvod vykonávať dokazovanie,\nktoré už prebehol v rámci daňovej kontroly za plnej účastí platiteľa a jeho splnomocneného zástupcu\na výsledkom vyrubovacieho konania je úvaha správcu dane ako výsledok hodnotenia dôkazov, ktoré\nuvedie v rozhodnutí.\nPodľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku ustanovujúcej správne súdnictvo súd pri\npreskúmavaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu preskúmava zákonnosť rozhodnutia a postupu\nnielen so zreteľom na hmotné právo, ale posudzuje zákonnosť rozhodnutia a postupu aj vzhľadom\nk tomu, či správny orgán postupoval v konaní v súlade s procesnými predpismi a v rámci súdneho\nprieskumu prihliada k tým procesným vadám, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo\nveci. Za účelom vykonania súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného správneho\norgánu si súd vyžiada administratívny spis, ktorý je povinný žalovaný správny orgán súdu predložiť.\nAk nedôjde k vybaveniu žaloby spôsobom uvedeným v § 250d ods. 2, 3 O.s.p., výsledkom súdneho\nprieskumu je rozhodnutie súdu rozsudkom tak, že žalobu zamietne alebo rozhodnutie žalovaného\nsprávneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zruší a vec vráti\nžalovanému na ďalšie konanie ( § 250j ods. 1, 2, 3 O.s.p.).\nPovinnosťou súdu je rozsudok odôvodniť v súlade s § 246c ods. 1 O.s.p. v spojení s § 157 ods. 2,\ntak, aby jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom bolo zrejmé, z akých podkladov súd pri svojom\nrozhodovaní vychádzal, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôvodov,\nstručne, jasne a výstižne vysvetlil, akými úvahami sa riadil pri hodnotení skutkových a právnych okolností\nnamietaných v žalobe a zodpovedal na najdôležitejšie namietané otázky, resp. hmotnoprávne alebo\nprocesné pochybenia správneho orgánu, ktoré žalobca namietal v žalobe.\nOdvolací súd dáva do pozornosti, že Ústavný súd Slovenskej republiky v ustálenej judikatúre\nproblematike týkajúcej sa povinnosti súdu náležite zdôvodniť svoje rozhodnutie venoval značnú\npozornosť. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze č. sp. zn. III. ÚS 36/2010 konštatoval,\nže nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom\nprocesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy\nriadneho a spravodlivého procesu; jedným z týchto princípov, predstavujúcim súčasť práva na\nspravodlivý proces a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť súdov svoje rozhodnutia\nodôvodniť (§ 157 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), spôsobom zakotveným v ustanovení § 157\nods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Z odôvodnenia totiž musí vyplývať vzťah medzi skutkovými\nzisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.\nPorušením práva na spravodlivý proces môže byť aj situácia, kedy v hodnotení skutkových zistení\nabsentuje určitá časť skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, ale súd ich náležitým spôsobom v celom\nsúhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil.\nÚstavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania\nvšeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom\nrámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu,\nako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich\nsúčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri\nrozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite\nodôvodniť [§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07], pritom starostlivo prihliada na všetko, čo\nvyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia\n(§ 157 ods. 2 O.s.p.) teda musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení\ndôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej.\nSúd by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia, dbať aj na jeho celkovú\npresvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, ku ktorým na základe\ntýchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v\nneposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich\nuvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá\nzákladným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a\n\nštylistické hľadiská. Nedostatky odôvodnenia zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia (Nález\nÚstavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 114/08). Súd musí súčasne vychádzať z toho, že je povinný poskytovať\nv občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá\nochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.), na ktorú skutočnosť poukazuje Ústavný\nsú Slovenskej republike v rozhodnutiach ( napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).\nUvedenou problematikou sa už viackrát zaoberal aj Európsky súd pre ľudské práva. V rozhodnutí Kraska\nc. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30 konštatoval, že z práva na spravodlivé\nsúdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na\nvykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie.\nZ uvedených dôvodov sa odvolaciemu súdu javí odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvého\nstupňa v danej veci, s poukazom na uvedené skutočnosti, ako jednostranné a formalistické, a teda\nako zjavne nezdôvodnené a tým aj nesúladné s právami podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods.\n1 dohovoru. Súd prvého stupňa náležite nepostupoval v intenciách ustálenej judikatúry ústavného\nsúdu, keď z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia jasným a zrozumiteľným spôsobom nevyplýva, v\nakom rozsahu súd prvého stupňa preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu\na postup mu predchádzajúci, keďže v odôvodnení rozhodnutia krajský súd síce cituje právnu úpravu\nvzťahujúcu sa meritu veci - vyrubenie rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl\n2008, avšak v dôvodoch len konštatuje, že správca dane porušil základné práva a povinnosti žalobcu\npri prerokovaní protokolu, dôsledkom čoho tento nezákonný postup má za následok nezákonnosť\nskončenia daňovej kontroly a nezákonnosť i následne vydaných rozhodnutí správcu dane i žalovaného,\nčiže ide o závažné vady konania, ktoré môžu mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, a\npreto podľa § 250j ods. 2, písm. e/ O.s.p. napadnuté rozhodnutie zrušil a súčasne zrušil i prvostupňové\nrozhodnutie, keďže mu predchádzalo konanie, ktoré trpí takými závažnými vadami, ktoré môžu mať vplyv\nna správnosť napadnutého rozhodnutia a súčasne konštatuje, že ostatnými námietkami týkajúcimi sa\nďalšieho priebehu postupu v daňovej kontrole ako i vykonávaním a hodnotením dôkazov sa nezaoberal\nvzhľadom na procesnoprávne vady, ktoré namietaným skutočnostiam predchádzali.\nPodľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa nevenoval náležitú pozornosť v rámci súdneho\nprieskumu ani námietkam žalobcu, ktorými namietal porušenie jeho základného práva a povinností\npri prerokovaní protokolu, dôsledkom čoho tento nezákonný postup má za následok nezákonnosť\nskončenia daňovej kontroly a nezákonnosť i následne vydaných rozhodnutí správcu dane i žalovaného\na bez náležitého odôvodnenia vychádzajúc z konkrétnych skutkových zistení vyplývajúcich z\nadministratívneho spisu a aplikujúc právnu úpravu na vec sa vzťahujúci, prebral argumentáciu žalobcu\no procesnom pochybení správcu dane ako aj žalovaného správneho orgánu, majúcich za následok\nnezákonnosť preskúmavaných rozhodnutí daňových orgánov oboch stupňov.\nZ napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že prvostupňový súd dospel k záveru o\nnezákonnosti preskúmavaných rozhodnutí správcu dane a žalovaného správneho orgánu na základe\nprocesných pochybení daňových orgánov, keď správca dane bez akéhokoľvek vysvetlenia pokračoval\nv pojednávaní, predmetom ktorého bolo prerokovanie protokolu, napriek tomu, že poučené osoby\nnamietali, že poučeniu neporozumeli s uvedením dôvodov, pričom s touto námietkou sa prvýkrát\nzaoberal na základe odvolania až žalovaný vo svojom rozhodnutí; keď správca dane nerešpektoval\nprávnu úpravu vzťahujúcu sa prerokovaniu protokolu i na dodatok k protokolu a neumožnil daňovému\nsubjektu vyjadriť sa k protokolu o daňovej kontrole a jeho dodatku, považujúc dodatok k protokolu za\ndôkaz, keďže dodatok k protokolu je jeho súčasťou; keď správca dane nevykonal prvostupňové konanie\na tým nebola žalobcovi daná ani možnosť brániť sa a obhajovať svoje názory, prípadne navrhovať ďalšie\ndokazovanie na preukázanie ním tvrdených skutočností.\nVychádzajúc zo skutkových zistení danej veci a právnej úpravy zákona o správe daní (§ 15) odvolací\nsúd nesúhlasí so závermi súdu prvého stupňa, že daňové orgány oboch stupňov sa v daňovom\nkonaní dopustili tak závažných procesných pochybení, ktoré majú za následok nezákonnosť rozhodnutí\nžalovaného správneho orgánu a správcu dane.\nPokiaľ žalobca v žalobe namietal nezákonnosť rozhodnutí daňových orgánov oboch stupňov v dôsledku\nnesprávneho postupu správcu dane, keď nevenoval žiadnu pozornosť jeho námietke, že neporozumel\n\npoučeniu správcu dane zápisnične zaznamenanú na ústnom pojednávaní dňa 14. decembra 2010,\nodvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu a túto jeho námietku považoval za dôvodnú.\nZo zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 14. decembra 2010, ktorej predmetom bolo záverečné\nprerokovanie protokolu a jeho dodatku za účasti zamestnancov správcu dane, konateľa spoločnosti\na jeho splnomocneného zástupcu vyplýva, že všetky osoby zúčastnené na ústnom pojednávaní boli\nv zmysle § 23 ods. 3 zákona o správe daní poučené o povinnosti zachovávať daňové tajomstvo a o\nprávach a o právnych dôsledkoch porušenia tejto povinnosti podľa § 264 Trestného zákona. Osoby\nzúčastnené na ústnom pojednávaní boli správcom dane poučené z dôvodu, že správcovi dane túto\npovinnosť ukladá § 23 ods. 3 a zákonodarca v § 11 ods. 2 uvedeného zákona správcovi dane ustanovuje\npovinnosť do zápisnice uviesť vykonané poučenie a vyjadrenie poučených osôb. Zákonodarca v §\n23 ods. 1 definuje pojem daňového tajomstva tak, že daňovým tajomstvom je informácia o daňovom\nsubjekte, ktorá sa získa v daňovom konaní alebo v súvislosti s daňovým konaním. Zo skutkových zistení\nvyplývajúcich z administratívneho spisu je zrejmé, že protokol a jeho dodatok obsahujú skutočnosti o\nvýsledkoch šetrení správcu dane u dodávateľov žalobcu, ale aj iných daňových subjektov v súvislosti\ns preverovaním dodania tovaru, o ktorých sa či už žalobca ako daňový subjekt alebo správca dane\ndozvedel a o ktorých sú povinní zachovávať mlčanlivosť, a preto správca dane v súlade so zákonom\npoučil zúčastnené osoby na ústnom pojednávaní a v súlade so zákonnou úpravou zaznamenal i\nich vyjadrenie do zápisnice, pričom nemal zákonný dôvod nepokračovať v ústnom pojednávaní. V\ndanej súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti, že z obsahu poučenia je celkom zrejmé, čo bolo\npredmetom poučenia, a to zachovať daňové tajomstvo. Posudzujúc predmetné vyjadrenie poučených\nosôb k poučeniu: „poučeniu ja som vôbec neporozumel, pretože žiadne cudzie daňové tajomstvo na\npovinnosť mlčanlivosti zamestnancov správcu dane sa dozvedieť nesmiem a daňové tajomstvo môjho\nklienta daňovým tajomstvom nie je, keďže ním môžem disponovať podľa vlastných úvah\" a „štatutárny\nzástupca sa pripája k vyjadreniu splnomocneného zástupcu\", podľa jeho obsahu, možno dospieť k\nzáveru, že splnomocnený zástupca daňového subjektu a aj daňový subjekt v danom prípade považovali\npoučenie za nadbytočné, keďže predmetom prerokovania protokolu a jeho dodatku boli skutočnosti\ntýkajúce sa žalobcu ako daňového subjektu, s ktorým oboznámením sa nespájajú následky spojené\ns daňovým tajomstvom. Správca dane aj vzhľadom k uvedenému, nemal zákonný dôvod poskytovať\nzúčastneným žiadne vysvetlenie, a preto skutočnosť, že pokračoval v prerokovávaní protokolu a jeho\ndodatku, nemá žiaden vplyv na to, že protokol o daňovej kontroly a jeho dodatok bol s konateľom\ndaňového subjektu a jeho splnomocneným zástupcom riadne prerokovaný a doručený, a tým daňová\nkontrola bola ukončená v súlade s § 15 ods. 10, 11, 12 a 13 zákona o správe daní.\nVychádzajúc zo skutkových zistení danej veci a z právnej úpravy obsiahnutej v § 15 zákona o správe\ndaní odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani ďalšiu námietku žalobcu, že mu nebola poskytnutá lehota\nna vyjadrenie sa k dodatku protokolu. V zmysle právnej úpravy ustanovenej v § 15 ods. 10 uvedeného\nzákona zákonodarca predpokladá, že daňový subjekt je oprávnený sa vyjadrovať len k protokolu a\nnie jeho dodatku. Skutočnosť, že k dodatku protokolu sa nemôžu vzťahovať procesné úkony podľa §\n15 ods. 10 potvrdzuje aj právna úprava ustanovená v § 15 ods. 5 písm. c/ a ods. 6 písm. e/ tohto\nzákona, v zmysle ktorých je zákonná lehota na predloženie vyjadrenia k protokolu z daňovej kontroly\nposlednou lehotou, kedy daňový subjekt má právo a súčasne i povinnosť predkladať správcovi dane\ndôkazy preukazujúce jeho tvrdenia v rámci kontroly a túto lehotu nemožno ani predlžiť a ani odpustiť\njej zmeškanie. Zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu je nesporné, že správca\ndane doručil žalobcovi ako daňovému subjektu, resp. jeho splnomocnenému zástupcovi po ukončení\ndaňovej kontroly protokol o daňovej kontrole, daňový subjekt - žalobca, v zákonnej lehote správcovi\ndane predložil vyjadrenie k protokolu. Správca dane postupoval v súlade so zákonom, keď vyjadrenie\ndaňového subjektu k protokolu vyhodnotil a zaznamenal v dodatku k protokolu, ktorý sa stal súčasťou\nprerokovaného a doručeného protokolu. Tvrdenie súdu prvého stupňa, že žalobcovi ako daňovému\nsubjektu bolo odňaté právo súčinnosti, keď nemal možnosť za vyjadriť k protokolu a jeho dodatku, je\nv rozpore so skutkovým zistením vyplývajúcim zo zápisnice o ústnom pojednávaní zo 14. decembra\n2010, ktorá jednoznačne potvrdzuje, že správca dane na tomto ústnom pojednávaní protokol o daňovej\nkontrole a jeho dodatok s daňovým subjektom prerokoval. Vychádzajúc z obsahu dodatku k protokolu,\nako aj zo znenia právnej úpravy zákona o správe daní vzťahujúcej sa k protokolu, nemožno považovať\ndodatok k protokolu za dôkaz, keďže z jeho obsahu jednoznačne vyplýva, že správca dane v dodatku\nk protokolu vyhodnocuje len skutočnosti tvrdené žalobcom v jeho vyjadrení k protokolu a uvádza svoju\núvahu, ktorou tieto skutočnosti žalobcom tvrdené v jeho vyjadrení k protokolu zhodnotil. Vzhľadom k\nuvedenému i keď dodatok k protokolu je súčasťou protokolu, protokol v skutkových zisteniach a v ich\nhodnotení nenahrádza ani nedoplňuje.\n\nOdvolací súd nesúhlasil ani s argumentáciou žalobcu, že boli porušené jeho práva na prvostupňové\nkonanie a aj túto jeho námietku považoval za nedôvodnú. Vychádzajúc zo znenia právnej úpravy\nustanovenej v § 15 zákona o správe daní daňovú kontrolu treba považovať za jeden z najvýznamnejších\nnástrojov, ktorými správca dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce\npre správne určenie dane. V zmysle § 15 ods. 16 tohto zákona sa na daňovú kontrolu primerane použijú\naj ostatné ustanovenia prvej časti a § 32, § 34 a § 41 tohto zákona. Zákonodarca v § 15 zákona o\nspráve daní ustanovuje daňovému subjektu celý rad zákonom zaručených práv, ale i povinností, a to\nnajmä právo a povinnosť predkladať dôkazy k svojim tvrdeniam, právo nahliadať do spisového materiálu\nv súvislosti s daňovou kontrolou, klásť svedkom otázky pri ústnom pojednávaní, vyjadrovať sa ku\nskutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, a pod.. Skutkové zistenia vyplývajúce z administratívneho\nspisu preukazujú, že žalobca ako daňový subjekt mal možnosť využiť a aj využil všetky svoje práva\npočas daňovej kontroly. Správca dane výsledky komplexného zisťovania skutkového stavu danej veci\nzhrnul v protokole o daňovej kontrole a jeho prerokovaním s daňovým subjektom daňová kontrola\nbola ukončená a začalo sa vyrubovacie konanie. Nemožno súhlasiť s názorom žalobcu, že ukončením\ndaňovej kontroly sa začalo prvostupňové konanie, pretože daňová kontrola je neoddeliteľnou súčasťou\ndaňového konania, účelom ktorej je zistenie všetkých skutočností relevantných pre správne určenie\na vyrubenie dane. Vo vyrubovacom konaní nie je dôvod opätovne vykonávať dokazovanie, ktoré\nuž prebehlo v rámci daňovej kontroly za súčinnosti daňového subjektu, resp. jeho splnomocneného\nzástupcu, ako to aj vyplýva z administratívneho spisu. Výsledkom vyrubovacieho konania je vydanie\nrozhodnutia správcom dane, v ktorom okrem ďalšieho správca dane je povinný uviesť svoju úvahu ako\nvýsledok hodnotenia dôkazov zadovážených počas daňovej kontroly.\nZ uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade bolo preukázané, že správca\ndane v daňovom konaní postupoval v súlade so zákonom ako aj náležite v súčinnosti so žalobcom\nako daňovým subjektom a umožnil mu realizáciu jeho procesných práv, čím mu nebolo upreté právo v\nzmysle § 2 ods. 2 a 8 zákona o správe daní, ako aj právo priznané čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Odvolací\nsúd mal taktiež preukázané, že žalovaný sa v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia s predmetnými\nnámietkami žalobcu uvedenými v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane náležite\nvysporiadal.\nOdvolací súd ďalej zistil, že žalobca v žalobe namietal nezákonnosť rozhodnutia a postupu žalovaného\nsprávneho orgánu i z dôvodov, že správca dane vo veci zistil skutkový stav nedostatočne pre určenie\njeho daňovej povinnosti v sledovanom zdaňovacom období, dôkazy ktoré predkladal boli nesprávne\nvyhodnocované, neboli vykonané ním navrhované dôkazy, bolo mu upreté právo klásť svedkom\na znalcom otázky pri ústnom poejednávaní, správca dane prevzal do svojich dôvodov aj dôkazy,\nktoré neboli vykonané v rámci tejto daňovej kontroly. Žalobca mal za to, že žalovaný na základe\nzhodnotenia skutkového stavu dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z\nnesprávneho právneho posúdenia veci, nesúhlasiac s názorom žalovaného, že správca dane pri výkone\ndaňovej kontroly postupoval v zmysle platných právnych predpisov.\nV napadnutom rozsudku súd prvého stupňa síce cituje právnu úpravu ustanovenú v § 43 ods. 1, 5 zákona\no DPH, ako aj ustanovenú v § 49 ods. 1, 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, vzťahujúcu sa\nk veci samej a to daňovej povinnosti daňového subjektu - žalobcu, avšak z odôvodnenia napadnutého\nrozsudku súdu prvého stupňa nevyplýva, či a v akom rozsahu sa prvostupňový súd v rámci súdneho\nprieskumu zaoberal žalobnými námietkami, ktorými žalobca namietal nesprávnosť a nezákonnosť\nrozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím správcu dane, ktorými mu bol vyrubený rozdiel dane\nz pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2008. Odvolaciemu súdu však neuniklo pozornosti\nkonštatovanie prvostupňového súdu, že ostatnými námietkami týkajúcimi sa ďalšieho priebehu postupu\ndaňovej kontrole ako i vykonávaním a hodnotením dôkazov sa nezaoberal vzhľadom na procesnoprávne\nvady, ktoré namietaným skutočnostiam predchádzali, ktoré konštatovanie však je v rozpore s citovanou\nprávnou úpravou zákona o dani z pridanej hodnoty, ktorá skutočnosť podmieňuje nezrozumiteľnosť\nprvostupňového súdneho rozhodnutia.\nZ uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil\na napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, keďže z napadnutého rozsudku\nvyplýva, že súd prvého stupňa zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia a postupu žalovaného\nposudzoval len v rozsahu námietok žalobcu týkajúcich sa vyššie uvedených procesných vád daňových\n\norgánov oboch stupňov, pričom z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je jednoznačne zrejmé,\nako prvostupňový súd postupoval pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného\nsprávneho orgánu na základe žaloby, keď v odôvodnení rozsudku vo veci samej nedal jednoznačnú\nodpoveď na zásadné žalobné námietky žalobcu.\nVychádzajúc z uvedeného pokiaľ by odvolací súd v danej veci rozhodol v merite veci zaoberajúc\nsa ostatnými námietkami žalobcu, ktorými v žalobe namietal nezákonnosť rozhodnutia a postupu\nžalovaného správneho orgánu, odňal by tým žalobcovi právo na riadny opravný prostriedok, čím by mu\nodňal právo na proces v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.\nUvedené skutočnosti viedli odvolací súd k rozhodnutiu, ktorým napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil\na vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 a\ns § 221 ods. 1 písm. f/, h/ O.s.p..\nPovinnosťou krajského súdu bude v ďalšom konaní postupovať v intenciách názoru odvolacieho súdu\na vo veci samej opätovne rozhodnúť. Súd prvého stupňa v novom rozhodnutí opäť rozhodne o náhrade\ntrov konania vrátane o náhrade trov odvolacieho konania (ust. § 224 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c\nods. 1 ).\nVzhľadom k tomu, že zákonom č. 479/2009 Z. z. bolo s účinnosťou od 1. januára 2012 zrušené Daňové\nriaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici, ktorého pôsobnosť a právomoci na úseku\nsprávy daní a poplatkov prešli na novozriadené Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v\nBratislave, bolo povinnosťou súdu podľa § 107 ods. 4 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 konať na strane\nžalovaného s vyššie uvedeným právnym nástupcom pôvodne uvádzaného žalovaného.\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "3S/128/2011", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}