{"guid": "e3701ee2-bd1b-4632-94f6-0efff61eca6d:39a9e371-9454-43d1-aa60-7d03ff30f09d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:1011201161.1", "spisova_znacka": "5Sžf/5/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/5/2013 z 30. 1. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. januára 2014, sp. zn. 5Sžf/5/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:1011201161.1", "identifikacne_cislo": "1011201161", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Baricová", "datum_vydania": "2014-01-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-2", "nazov": "§ 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-49"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2004/222#paragraf-49"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/39a9e371-9454-43d1-aa60-7d03ff30f09d", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:1011201161.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:1011201161.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:1011201161.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Sžf/5/2013\n1011201161\n30. 01. 2014\nJUDr. Jana Baricová\nECLI:SK:NSSR:2014:1011201161.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.\nJany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Milana Moravu, v právnej veci žalobcu\nESPRIT PRODUCTION, s. r. o., so sídlom Ševčenkova 2, Bratislava, IČO: 35682779, zastúpeného\nJUDr. Jozefom Horváthom, advokátom so sídlom Francisciho 11, Bratislava, proti žalovanému\nFinančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/222/24968/2011/990036-r z 09. apríla 2011, na odvolanie\nžalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 23. novembra 2012, č. k. 4S/118/2011-32, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 23. novembra 2012, č. k.\n4S/118/2011-32 p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania\n\nnepriznáva.\n\nodôvodnenie:\nNapadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) v konaní podľa druhej hlavy\npiatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol podľa § 250j ods. 1 OSP\nžalobu žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného č. I/222/24968/2011/990036-r z 09. apríla 2011, ktorým\nzamietol jeho odvolanie a potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Bratislava V (ďalej aj „správca dane“)\nč. 604/234/141226/I0/Iva z 15. októbra 2010, ktorým bol žalobcovi znížený nadmerný odpočet za\nzdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2009 o sumu 11.958,98 eura a priznal mu nadmerný odpočet v sume\n11,08 eura z dôvodu porušenia § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení\núčinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z. z.“ alebo „zákon o DPH“).\nKrajský súd v Bratislave posudzujúc správnosť záverov daňových orgánov pri svojom rozhodovaní\nvychádzal z ustanovení § 101, § 2 ods. 1, 3, 6 a 8, § 29 ods. 1, 2 a 8, § 30 ods. 3 a § 48 ods. 6 zákona č.\n511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení\nneskorších predpisov účinného do 01. decembra 2011 (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“ alebo „zákon\no správe daní“) [§ 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“)], § 2 ods.\n1 písm. a/ a b/, § 3 ods. 1 a 2 a § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ zákona o DPH, ako aj § 4 ods. 1 písm. a/\naž e/ zákona č. 587/2004 Z. z. o Environmentálnom fonde a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.587/2004 Z. z.“ alebo „zákon o Environmentálnom\nfonde“) a dospel k záveru, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí dostatočným spôsobom vysporiadal\nso všetkými námietkami žalobcu, dostatočným spôsobom rozviedol svoju správnu úvahu. Krajský súd v\nkonaní nezistil takú vadu, ktorá by spôsobila nezákonnosť vydaného rozhodnutia.\n\nKrajský súd mal preukázané, že žalobca si uplatnil právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty (ďalej\nlen „DPH“) za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2009 v sume 11.958,98 eura titulom faktúry číslo 06/2009\nvystavenej dňa 01. júla 2009 spoločnosťou\nN-club, s. r. o., ktorou bola na základe Zmluvy\no dielo zo 04. júna 2009 fakturovaná výroba ôsmych častí audiovizuálneho programu ENVIRO 2009\nv celkovej výške 74.900,98 eura z čoho 19 % DPH predstavuje sumu 11.958,98 eura. Z vykonaného\ndokazovania vyplynulo, že žalobca prijal službu od iného platiteľa DPH, spoločnosti N-club, s. r. o., avšak\ntáto služba nemala priame bezprostredné spojenie s výstupnou transakciou, ktorá by bola dôvodom\npre uplatnenie nároku na odpočítanie dane a výdavky, ktoré vznikli v súvislosti s jej obstaraním neboli\nsúčasťou nákladov zdaniteľnej transakcie. V danom prípade ani podľa názoru krajského súdu nedošlo k\nposkytnutiu zdaniteľného plnenia medzi žalobcom a subjektom, ktorej bol projekt určený, t. j. Slovenskou\ntelevíziou.\nKrajský súd bol toho názoru (v súlade s názorom vysloveným žalovaným v napadnutom rozhodnutí) že,\nsprávca dane konal správne, ak neuznal žalobcovi právo na odpočítanie dane zo služby zakúpenej na\núčely realizácie environmentálneho projektu. Z dôvodu, že žalobca si uplatnil odpočítanie dane z prijatej\nslužby, ktorú nepoužil na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ, porušil ustanovenie § 49 ods. 2 zákona\no DPH. Žalobca v danom prípade nepredložil žiadne dôkazy, že mal prijaté plnenie, t. j. audiovizuálne\ndokumenty, použiť na zdaniteľné dodávky, ktoré podliehajú zdaneniu. Z kúpnej zmluvy uzavretej so\nspoločnosťou ROKO, a. s., takáto okolnosť nevyplýva, najmä s poukazom na skutočnosť, že sa kúpna\ncena mala stať predmetom osobitnej dohody, ktorá však nebola predložená. Krajský súd prihliadol aj\nna skutočnosť, že využitie dokumentov bolo vymedzené zmluvou o poskytnutí dotácie a okolnosťou, že\ndokumenty mohli byť využité výlučne na televízne vysielanie. V konaní bolo jednoznačne preukázané,\nže prijatá služba od spoločnosti N-club, s. r. o. priamo a bezprostredne súvisela s realizáciou projektov\nENVIRO-2009, pričom však v jeho prípade nešlo z pohľadu zákona o DPH o plnenie, ktoré je predmetom\ndane, t. j. nešlo o zdaniteľnú transakciu na výstupe, a preto nebolo možné priznať nárok na odpočítanie\ndane zo služby nakúpenej na účely realizácie projektu.\nNa základe uvedeného dospel krajský súd k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť.\nO náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250 ods. 1 OSP tak, že žalobcovi nepriznal právo\nna ich náhradu, pretože nemal úspech v konaní a žalovanému takáto náhrada zo zákona nevyplýva.\nProti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie zastávajúc názor, že rozsudok\nkrajského súdu bol vydaný v rozpore so zákonom.\nPridržiavajúc sa dôvodov žaloby vytýkal krajskému súdu, že nepostupoval v súlade s ustanoveniami\nzákona, ktoré v odvolaní odcitoval (§ 3 ods. 2, § 49 ods. 1, 2 a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, §\n2 ods. 1, 2, 3, 6, 7, § 13 ods. 2, 3 a § 48 ods. 2 zákona o správe daní) včítane čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej aj „ústava“).\nPoukazoval napr. na to, že ustanovenie § 49 ods. 2 zákona o DPH expressis verbis uvádza „Platiteľ\nmôže odpočítať dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov\na služieb ako platiteľ“. Zákon teda výslovne používa pojem „použije“ a nie „použil“, čoho žalobca vyvodil,\nže ak daňový subjekt preukáže vôľu (a to aj v budúcnosti) použiť nakupované tovary a služby na ďalšiu\nekonomickú činnosť, táto zákonná podmienka je splnená. V tejto súvislosti poukázal na list Daňového\nriaditeľstva Slovenskej republiky č. 1/251/4453-24-905/07 zo 16. marca 2007, ktorý pripojil.\nPreto za právne bezvýznamné považoval poskytnutie dotácie na rok 2009 na projekt ENVIRO-2009,\ntelevíznu reláciu a dôležité je podľa žalobcu len to, či i boli splnené zákonné podmienky podľa § 49\nods. 2 prvá veta zákona o DPH. Podľa žalobcu musí ísť teda o zdaniteľné plnenia, ktoré žalobca ako\nplatiteľ dane na princípe dobrovoľnosti akceptoval, ďalej ich obsah použil v tom duchu, že sa mu vytvorila\nvhodná základňa pre jeho budúcu činnosť s prevažujúcim hospodársko - ekonomickým charakterom.\nPodľa žalobcu ušlo pozornosti daňových orgánov i krajského súdu, že televízna relácia ENVIRO bola\nodvysielaná v Slovenskej televízii na základe Zmluvy o postúpení z 23. júla 2009. Zdôraznil, že sa\nnejednalo o bezodplatné odovzdanie projektu ENVIRO 2009 Slovenskej televízii, ale že Slovenská\ntelevízia bezodplatne poskytla vysielací čas žalobcovi na odvysielanie televíznej relácie (žalobca za\nvysielací čas nebol povinný zaplatiť). Slovenská televízia nebola prijímateľom projektu, t. z. argument\n\nsprávcu dane, že nešlo z pohľadu zákona o plnenie, ktoré je predmetom dane, t. j. nešlo o zdaniteľnú\ntransakciu na výstupe, nemožno považovať podľa žalobcu za správny. Z pohľadu žalobcu odvysielanie\nprojektu ENVIRO 2009 predstavovalo nákladovú položku. Slovenská televízia mu bezodplatne poskytla\nvysielací čas. Odvysielanie nebolo finálnym využitím projektu ENVIRO 2009, tak ako to interpretuje\nžalovaný. Zmluva o postúpení uzatvorená so Slovenskou televíziou nebola správne formulovaná,\nobsahom bolo poskytnutie vysielacieho času pre odvysielanie projektu ENVIRO 2009.\nS poukazom na zásadu materiálnej pravdy poukazoval na to, že opakovane v priebehu daňovej kontroly\npožadoval vykonať miestne zisťovanie v spoločnosti ROKO, a. s.. Za účelom zistenia rozhodujúcich\nskutočností pre možnosť postupu podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. vo vzťahu k\nzdaniteľnému obchodu medzi daňovníkom a týmto subjektom. Správca správca dane ako aj odvolací\norgán podľa názoru žalobcu bez relevantných právnych dôvodov túto požiadavku ignoroval. Preto je\npodľa žalobcu zarážajúce, že v odôvodnení rozhodnutia žalovaný s konštatuje, že predloženie zmluvy\nuzatvorenej s ROKO, a. s., v zmysle ktorej je dokonca odplata predmetom samostatnej dohody, ku ktorej\nneboli predložené žiadne skutočnosti, nie je objektívnym dôkazom priamej a bezprostrednej väzby toho,\nže žalobca mal prijaté plnenie použiť na zdaniteľné dodávky, ktoré podliehajú zdaneniu.\nŽalovaný žiadnym spôsobom nespochybnil tento dôkaz, nemal žiadne otázky predloženej zmluve, avšak\nv daňovom konaní vôbec na uvedené dôkazy neprihliadal, čím postupoval podľa názoru žalobcu v\nrozpore s ustanovením § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb..\nTaktiež podľa žalobcu postupoval v rozpore s ustanovením § 2 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., ak\nnerešpektoval právo daňového subjektu úzko spolupracovať so správcom dane, a keďže predloženú\nzmluvu správca dane nespochybnil, a napriek tomu ju v procese daňovej kontroly nebral ako dôkaz, za\núčelom ho bola predložená, nemohol daňový subjekt k nej dať bližšie vysvetlenie.\nPopieral tvrdenie žalovaného, ktoré akceptoval aj krajský súd, že plnenie, ktoré prijal od spoločnosti\nN-club, s. r. o. nemalo priame a bezprostredné spojenie s výstupnou zdaniteľnou transakciou, t. z., že\nnešlo z hľadiska DPH o zdaniteľnú transakciu na výstupe nakoľko medzi poskytovateľom a prijímateľom\ndodania projektu údajne neexistoval právny vzťah a toto dodanie nebolo uskutočnené za protihodnotu.\nNamietal že vec bola správnymi orgánmi posudzovaná len z úzko formálneho hľadiska a vo veci neboli\nvyvrátené preukazné jeho tvrdenia a dôkazy a správnym orgánom neboli taktiež vyčerpané všetky\nprostriedky, ktoré zákon pri zisťovaní skutočného stavu umožňuje. Rozhodnutie žalovaného preto nie je\nmožné podľa žalobcu za vychádzajúce zo skutkového stavu zisteného v súlade so zásadou materiálnej\npravdy a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia svojho postupu.\nŽalobca v odvolaní tvrdil, že relácia ENVIRO 2009 je jeho dlhodobým nehmotným majetkom (je\nvlastníkom zhotoveného diela s autorskými právami) a bude ju aj v budúcnosti opakovane používať na\nsvoje obchodné aktivity na zabezpečenie zdaniteľných príjmov, takže je nespochybniteľné, že sa mu\nvytvorila vhodná základňa pre jeho budúcu činnosť na dodávku opakovaných zdaniteľných obchodov\npodliehajúcich tak dani z pridanej hodnoty, ako aj dani z príjmov právnických osôb. V tomto smere\npoukazoval na faktúry č. 01/2011 z 20. januára 2011 zaslanú spoločnosti ROKO, a. s. na sumu 12.000 eur\na faktúru č. 02/2011 z 20. mája 2011 zaslanú UK Bratislava Mlyny na sumu 24 eur, ktoré boli predložené\nv danej veci daňovým orgánom a mali by sa nachádzať v spise predloženom súdu.\nTaktiež namietal, že zo žiadneho ustanovenia Zmluvy o poskytnutí dotácie zo 17. júna 2009 ani zo\nzákona 587/2004 Z. z. a ani zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a\no zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 523/2004\nZ. z.“) nevyplýva, že by nemohol, po splnení záväzku voči Slovenskej televízii použiť vypracované\naudiovizuálne dokumenty „ENVIRO - 2009“na komerčné účely, teda na predaj spoločnosti ROKO, a. s..\nV tejto súvislosti poukázal aj na ustanovenie čl. 2 ods. 3 ústavy.\nPodľa žalobcu napadnuté rozhodnutia právnych orgánov vychádzali z nedostatočne zisteného\nskutočného stavu veci a z toho plynúceho aj nesprávneho právneho posúdenia veci.\nTaktiež namietal, že sa krajský súd nevysporiadal s listom Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky\nč. 1/251/4453-24-905/07 zo 16. marca 2007, a prehliadol i ostatné pochybenia správnych orgánov.\n\nŽiadal preto, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd týmto odvolaním napadnutý\nrozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4S/118/2011 z 23. novembra 2012 buď v súlade s\nustanovením § 250ia ods. 3 OSP zmenil tak, že rozhodnutie Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky\nč. I/222/24968/2011/990036-r z 09. apríla 2011, ako aj rozhodnutie správcu dane č. 604/234/141226/\nI0/Iva z 15. októbra 2010 ako nezákonné zruší a vráti vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie\nDaňovému úradu Bratislava V a súčasne nech zaviaže žalovaného na úhradu trov konania a trov\nprávneho nastúpenia za prvostupňové aj odvolacie konanie, alebo aby rozsudok Krajského súdu v\nBratislave zrušil a vrátil mu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.\n\nŽalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo 16. januára 2013 navrhoval, aby Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky rozsudok krajského súdu potvrdil. Uviedol, že nie je možné súhlasiť s tvrdením žalobcu,\nže Krajský súd v Bratislave pred vydaním rozsudku prehliadol „zjavne pochybenia“ žalovaného alebo\nvychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom rovnaké právne predpisy interpretoval v\nrozpore s ich obsahom a zmyslom a svojim rozhodnutím porušil ustanovenia zákona č. 222/2004 Z. z.\nzákona č. 511/1992 Zb. aj ustanovenia § 250j ods. 2 písm. a/ a c/ OSP.\nMal za to, že všetky zistenia správcu dane boli žalobcovi skutkovo a právne osvetlené v\nžalobou napadnutom rozhodnutí, vychádzali z vykonaného dokazovania a boli podložené dôkazmi\nnachádzajúcimi sa v spisovom materiáli. Nakoľko dôkazy daňových orgánov žalobca žiadnym právne\nrelevantným spôsobom nevyvrátil. Krajský súd dospel k záveru, že v preskúmavanej veci daňové orgány\nskutkový stav veci zistili v dostatočnom rozsahu a zo svojich zistení vyvodili správny právny záver .\nPoukázal na to, že pokiaľ žalobca v odvolaní opätovne namietal nesprávne právne posúdenie veci,\njeho tvrdenia sú obsahovo i vecne identické s dôvodmi, ktoré uviedol už v odvolaní proti rozhodnutiu\nprvostupňového orgánu i v podanej žalobe proti rozhodnutiu žalovaného; žalobca v odvolaní teda\nnenamieta žiadne nové skutočnosti ani neuvádza žiadne nové dôkazy, s ktorými by sa žalovaný alebo\nkrajský súd už nezaoberali, resp., ktoré by mu neboli objasnené.\nK námietke žalobcu ohľadom listu Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1/251/4453-24-905/07\nzo 16. marca 2007 žalovaný uviedol, že súhlasí tvrdením žalobcu, že ak daňový subjekt preukáže\nvôľu (aj v budúcnosti) použiť nakupované tovary a služby na ďalšiu ekonomickú činnosť, táto zákonná\npodmienka je splnená, musí však ísť o ekonomickú činnosť, ktorá je predmetom zdanenia, čo uviedol\nuž na strane 6 žalobou napadnutého rozhodnutia.\nS poukazom na ustanovenie § 49 ods. 2 zákona o DPH žalovaný uviedol, že podmienkou odpočítania\nvstupnej dane od dane, ktorú je platiteľ dane povinný platiť z tovarov a služieb, je použitie obstaraných\ntovarov t služieb na účely svojho podnikania, ako platil dane, pričom rozsah odpočítanej dane závisí\nod toho, na aké podnikateľské aktivity platiteľ dane obstaraný tovar alebo službu použije. To znamená,\nže odpočítanie dane je založené na vecnom priraďovaní dane na vstupe k výstupom (zdaniteľným\ntransakciám) platiteľa, a to podľa toho, na aký účel je tovar alebo služba prijatá.\nPoskytnutie služby alebo dodanie tovaru ie predmetom dane, ak existuje právny vzťah medzi\nposkytovateľom a prijímateľom dodania tovaru alebo služby a toto dodanie je uskutočnené za\nprotihodnotu. Uvedená skutočnosť je konštatovaná aj v liste DR SR zo 16. marca 2007, na ktorý poukázal\nžalobca. V posudzovanom prípade však uvedené kritéria splnené neboli.\nŽalovaný uviedol, že daňové orgány skúmali, či žalobca prijatú službu (vstup) použil na zdaniteľnú\ntransakciu, t. j. na plnenie, ktoré je predmetom dane (výstup). Vykonaným šetrením bolo zistené a s\ntýmto zistením sa stotožnil aj krajský súd, že v danom prípade je nespochybniteľné, že prijatá služba, z\nktorej si žalobca uplatňoval odpočítanie dane mala priamu a bezprostrednú väzbu na samotnú realizáciu\nprojektu „ENVIRO-2009 Televízna relácia“, ktorý realizoval žalobca. Túto skutočnosť žalobca žiadnym\nspôsobom nespochybnil.\nPoukázal na záver krajského súdu, že prípade realizácie predmetného projektu nešlo z pohľadu\nzákona o DPH o plnenie, ktoré je predmetom dane (§ 2 zákona o DPH), t. j. nejednalo sa o\nzdaniteľnú transakciu na výstupe, pretože medzi poskytovateľom (žalobca) a prijímateľom (cieľová\nskupina, ktorej bol projekt určený ani Environmentálny fond) dodania projektu neexistoval právny\nvzťah a toto dodanie nebolo uskutočnené za protihodnotu. Cieľovú skupinu projektu tvorili občania a\n\nzástupcovia miest a obcí. Na základe výsledkov projektu bolo cieľovej skupine poskytnuté vzdelávanie\nv oblasti environmentálneho vedomia, ktoré bolo realizované bezplatne. Toto vzdelávanie sa však\nneuskutočnilo na báze právneho vzťahu, keďže cieľová skupina si uvedené vzdelávanie neobjednala.\nTakisto medzi žalobcom a Environmentálnym fondom nedošlo k poskytnutiu zdaniteľného plnenia za\nprotihodnotu, nakoľko Environmentálny fond si neobjednával zhotovenie audiovizuálnych dokumentov\nza protihodnotu. Uvedené skutočnosti sú bližšie objasnené na str. 5 žalobou napadnutého rozhodnutia.\nTým nebola splnená podmienka, že uplatnenie práva na odpočítanie dane, a to podmienka, že prijatá\nslužba mala priamu a bezprostrednú väzbu na zdaniteľné transakcie (výstup). Výdavky, ktoré vznikli v\nsúvislosti s jej obstaraním, boli súčasťou nákladov zdaniteľných transakcií.\nK tvrdeniu žalobcu, že Slovenská televízia (ďalej aj „STV“) nebola prijímateľom projektu, žalovaný\nuviedol, že daňové orgány uvedenú skutočnosť nikde netvrdili. Ako už bolo vyššie uvedené cieľovú\nskupinu projektu tvorili občania a zástupcovia miest a obcí ktorým bol projekt určený. V STV mala byť\n„televízna relácia ENVIRO 2009“ len odvysielaná.\nČo sa týka tvrdenia žalobcu, že televízna relácia ENVIRO 2009 je jeho vlastníctvom a eviduje ju ako\ndlhodobý nehmotný majetok, toto daňové orgány nespochybňovali. Spochybňujú však tvrdenie, že\npredmetná zmluva uzatvorená so spoločnosťou ROKO, a. s. preukazuje, že služba, ktorú žalobca prijal\nod spoločnosti N-club, s. r. o. má priame a bezprostredné spojenie s výstupnou zdaniteľnou transakciou\nžalobcu. Ako už bolo vyššie uvedené, prijatá služba od spoločnosti N-club, s. r. o. (VSTUP) sa týkala\nvýlučne a bezprostredne len samotnej realizácie projektu ENVIRO 2009 uskutočňovaného žalobcom.\nktorého výsledkom bol samotný projekt „ENVIRO 2009, televízna relácia“ - t. j. (VÝSTUP), a tento projekt\nnie je v danom prípade zdaniteľnou transakciou, a preto spájať prijatú službu od spoločnosti N-club, s.\nr. o. s následnými podnikateľskými aktivitami žalobcu, je neprípustné.\nPodľa žalovaného by to odporovalo logickému a správnemu uváženiu, nakoľko prijatú službu žalobca\nuž nemôže ďalej využiť na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ; § 49 ods. 2 zákona o DPH), pretože\nprijatá služba už bola na výstupe použitá (spotrebovaná) na samotnú realizáciou projektu ktorý nebol\nv danom prípade zdaniteľnou transakciou. Priznaním nároku na odpočítanie dane žalobcovi by daňové\norgány porušili základný princíp fungovania dane z pridanej hodnoty, a to princíp neutrality dane.\nPokiaľ žalobca poukazuje na faktúry č. 01/2011 z 20. januára 2011 a č. 2/2011 z 20. mája 2011, tieto\nboli vystavené v čase, keď daňová kontrola už bola dávno ukončená (13. októbra 2010) a bolo vydané\naj prvostupňové rozhodnutie správcu dane. Vystavenie predmetných faktúr však žiadnym spôsobom\nnespochybňuje záver daňových orgánov a Krajského súdu v Bratislave.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1\nprvá veta OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach\npodaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta OSP), odvolanie prejednal\nbez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený\nminimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk> (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta\nprvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech.\nPredmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.\nI/222/24968/2011/990036-r z 09. apríla 2011, ktorým a potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Bratislava\nV č. 604/234/141226/I0/Iva z 15. októbra 2010, ktorým mu bol znížený nadmerný odpočet za zdaňovacie\nobdobie III. štvrťrok 2009 zo sumy 11.970,06 eura na sumu 11,08 eura.\nV správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická\nosoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,\naby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).\nPodľa čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.\n\nPodľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\nPodľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne\nzáväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\nJednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. (účinného v čase\nrozhodnom pre posúdenie danej veci) zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane\nv daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona\nč. 511/1992 Zb.). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.) správca dane postupuje\nv daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie\nje jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3 zákona č.\n511/1992 Zb.), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo\na všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo\nnajavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú\nv daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti\núčastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky).\n\nÚčelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými\nhmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov\npreto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje\npovinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon\no správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných\nskutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.\nPodľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové\nkonanie.\nPodľa § 29 ods. 2 zákona o správe daní, správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre určenie\ndaňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.\nPodľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno\nzistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti, a ktoré nie sú získané\nv rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov\n(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky,\nverejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné\nzáznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.\nPodľa § 29 ods. 8 zákona o správe dani, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na\nsprávne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na\nktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť,\nsprávnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.\nPodľa § 49 ods. 1 zákona o DPH v znení platnom v čase zdaniteľného obdobia právo odpočítať daň\nz tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová\npovinnosť.\nPodľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH v znení platnom v čase zdaniteľného obdobia, platiteľ môže\nodpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a\nslužieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu\nuplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.\n\nPodľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť,\nak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.\nZ citovaných ustanovení jednoznačne vyplýva, že musí ísť o zdaniteľné plnenia, ktoré žalobca ako\nplatiteľ dane na princípe dobrovoľnosti akceptoval, ďalej ich obsah skonzumoval v tom duchu, že sa\nmu vytvorila vhodná základňa pre jeho budúcu činnosť s prevažujúcim hospodársko-ekonomickým\ncharakterom.\nÚlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa\npiatej časti druhej hlavy OSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil\ndostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v\nsúčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi\npredpismi, a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo\nvydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi.\nZákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu\npredchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu sú teda skúmané\nprocesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie\nsprávneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP).\nSprávny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej veci\nsa v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy z ktorých správny orgán vychádza nie sú pochybné\nnajmä kvôli prameňu z ktorých pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho\nkonania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver ku ktorému\nsprávny orgán dospel. Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu\nsprávneho orgánu posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny\npredpis.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi\nodvolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu po preskúmaní odvolaním napadnutého\nrozsudku a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu vychádzajúc z ustanovenia\n§ 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil\nod logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého\nrozsudku. Tieto závery spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné\nprávne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s tým najvyšší súd stotožňuje,\npovažujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne, a aby nadbytočne neopakoval pre\núčastníkov známe fakty v prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu na zdôraznenie\nsprávnosti napadnutého rozsudku námietka žalobcu uvedeným odvolaní dopĺňa nasledované:\nObsahom pripojeného spisového materiálu bolo dostatočne preukázané, že v danom prípade\npodmienka, že uplatnenie práva na odpočítanie dane, a to podmienka, že prijatá služba mala priamu\na bezprostrednú väzbu na zdaniteľné transakcie (výstup) splnená nebola. Z citovaného ustanovenia\nustanovenie § 49 ods. 2 zákona o DPH nesporne vyplýva, že podmienkou odpočítania vstupnej dane od\ndane, ktorú je platiteľ dane povinný platiť z tovarov a služieb, je použitie obstaraných tovarov t služieb\nna účely svojho podnikania, ako platil dane, pričom rozsah odpočítanej dane závisí od toho, na aké\npodnikateľské aktivity platiteľ dane obstaraný tovar alebo službu použije. To znamená, že odpočítanie\ndane je založené na vecnom priraďovaní dane na vstupe k výstupom (zdaniteľným transakciám)\nplatiteľa, a to podľa toho, na aký účel je tovar alebo služba prijatá.\nK tomuto záveru najvyšší súd poukazuje i na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, z ktorej nesporne\nvyplýva, že právo na odpočet DPH musí byť vymedzené plneniami na výstupe, na ktoré sa tieto služby\npoužijú [k tomu pozri bližšie napr. rozsudok C-465/03 z 26. mája 2005 Kretztechnik AG proti Finanzamt\nLinz, či rozsudok C-271/12, z 08. mája 2013 Petroma Transports SA a spol. v Belgické kráľovstvo\n(neutralita DPH)].\n\nAni najvyšší súd nespochybňuje tvrdenia žalobcu, že ak daňový subjekt preukáže vôľu (aj v budúcnosti)\npoužiť nakupované tovary a služby na ďalšiu ekonomickú činnosť, táto zákonná podmienka je splnená,\nmusí však ísť o ekonomickú činnosť, ktorá je predmetom zdanenia, ako však správne uvádza\nžalovaný, poskytnutie služby alebo dodanie tovaru je predmetom dane, ak existuje právny vzťah\nmedzi poskytovateľom a prijímateľom dodania tovaru alebo služby a toto dodanie je uskutočnené\nza protihodnotu, čo je konštatované aj v liste býv. Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č.\n1/251/4453-24-905/07 zo 16. marca 2007, o ktorý žalobca opiera svoje tvrdenie.\nV danej veci však bolo obsahom spisového materiálu preukázané, že uvedené kritéria splnené neboli.\nAj najvyššiemu súdu zo spisového materiálu vyplynulo, že žalobca v danom prípade nepredložil žiadne\ndôkazy, že mal prijaté plnenie, t. j. audiovizuálne dokumenty, použiť na zdaniteľné dodávky, ktoré\npodliehajú zdaneniu, ktorá skutočnosť nevyplýva ani z kúpnej zmluvy uzavretej so spoločnosťou ROKO,\na. s., pričom skutočnosť, že sa kúpna cena mala stať predmetom osobitnej dohody, predložená nebola.\nAni podľa najvyššieho súdu nemožno opomenúť, že využitie dokumentov bolo vymedzené zmluvou o\nposkytnutí dotácie a okolnosťou, že dokumenty mohli byť využité výlučne na televízne vysielanie. V\nkonaní bolo takto potom jednoznačne preukázané, že prijatá služba od spoločnosti N-club, s. r. o. priamo\na bezprostredne súvisela s realizáciou projektov ENVIRO-2009, avšak v jeho prípade nešlo z pohľadu\nzákona o DPH o plnenie, ktoré je predmetom dane, t. j. nešlo o zdaniteľnú transakciu na výstupe, a\npreto nebolo možné priznať nárok na odpočítanie dane zo služby nakúpenej na účely realizácie projektu.\nO skutočnosti, že sa nejednalo o zdaniteľnú transakciu pri výstupe svedčí to, že medzi poskytovateľom\n(žalobcom) a prijímateľom (cieľovou skupinou, ktorej bol projekt určený, ani Environmentálnym fondom)\ndodania projektu neexistoval právny vzťah a toto dodanie nebolo uskutočnené za protihodnotu, keď\ncieľovú skupinu projektu tvorili občania a zástupcovia miest a obcí. Na základe výsledkov projektu bolo\ncieľovej skupine poskytnuté vzdelávanie v oblasti environmentálneho vedomia, ktoré bolo realizované\nbezplatne. Toto vzdelávanie sa však neuskutočnilo na báze právneho vzťahu, keďže cieľová skupina\nsi uvedené vzdelávanie neobjednala. Takisto medzi žalobcom a Environmentálnym fondom nedošlo\nk poskytnutiu zdaniteľného plnenia za protihodnotu, nakoľko Environmentálny fond si zhotovenie\naudiovizuálnych dokumentov za protihodnotu neobjednával.\nV žiadnom prípade sa najvyšší súd nemohol stotožniť s názorom žalobcu prezentovaným v jeho\nodvolaní, že vec bola správnymi orgánmi posudzovaná len z úzko formálneho hľadiska a vo veci neboli\nvyvrátené preukazné jeho tvrdenia a dôkazy a správnym orgánom neboli taktiež vyčerpané všetky\nprostriedky, ktoré zákon pri zisťovaní skutočného stavu umožňuje, pričom k zisteným skutočnostiam sa\nmohol dostatočne vyjadriť.\nČo sa týka žalobcovo tvrdenie, že relácia ENVIRO 2009 je jeho dlhodobým nehmotným majetkom (je\nvlastníkom zhotoveného diela s autorskými právami) a bude ju aj v budúcnosti opakovane používať na\nsvoje obchodné aktivity na zabezpečenie zdaniteľných príjmov, takže je nespochybniteľné, že sa mu\nvytvorila vhodná základňa pre jeho budúcu činnosť na dodávku opakovaných zdaniteľných obchodov\npodliehajúcich tak dani z pridanej hodnoty, ako aj dani z príjmov právnických osôb, a že tieto dokumenty\npo splnení záväzkov voči STV bude môcť použiť na komerčné účely, teda aj na predaj spoločnosti ROKO,\na. s., táto skutočnosť podľa názoru najvyššieho súdu nie je v priamej príčinnej súvislosti s napadnutými\nrozhodnutiami daňových orgánov a ako uviedol žalovaný vo svojom vyjadrení na odvolanie, žalovaný\ntúto skutočnosť nespochybňuje, ale spochybňuje tvrdenie žalobcu, že „predmetná zmluva uzatvorená\nso spoločnosťou ROKO, a. s. preukazuje, že služba, ktorú žalobca prijal od spoločnosti N-club, s. r. o.\nmá priame a bezprostredné spojenie s výstupnou zdaniteľnou transakciou žalobcu“.\nI podľa názoru najvyššieho súdu bolo v konaní dostatočne preukázané, že prijatá služba od spoločnosti\nN-club, s. r. o. (vstup) sa týkala výlučne a bezprostredne len samotnej realizácie projektu ENVIRO 2009\nuskutočňovaného žalobcom. ktorého výsledkom bol samotný projekt „ENVIRO 2009, televízna relácia“\n- t. j. (výstup), a tento projekt nie je v danom prípade zdaniteľnou transakciou, a preto spájať prijatú\nslužbu od spoločnosti N-club, s. r. o. s následnými podnikateľskými aktivitami žalobcu, je neprípustné.\nNámietky žalobcu v tomto smere považuje najvyšší súd za účelové, nemajúce oporu ani v spisovom\nmateriáli ani v právnych predpisov. Na tomto závere nemôžu nič zmeniť ani faktúry z roku 2011, na ktoré\nžalobca v odvolaní poukazuje.\n\nNakoľko žalobca splnenie relevantných skutočností potrebných pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty\nv zmysle § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. ani vo svojich odvolacích argumentoch nepreukázal, potom\nz uvedeného Najvyššiemu súdu vyplýva jednoznačný záver, že krajský súd postupoval pri prieskume\nrozhodnutia žalovaného v súlade so zákonom a námietky žalobcu voči jeho zamietavému rozhodnutiu\nsú neopodstatnené.\nMožno sa preto stotožniť s právnym názorom krajského súdu, že žaloba nebola dôvodná, nakoľko\nžalovaný sa v rámci žalobou napadnutého odvolacieho správneho konania riadne vysporiadal so\nvšetkými námietkami žalobcu a svoje rozhodnutie odôvodnil racionálnym zhodnotením skutkového stavu\nvo vzťahu k vykonanému dokazovaniu a postupu prvostupňového správneho orgánu s prihliadnutím na\nrelevantné hmotnoprávne a procesné ustanovenia relevantných daňových predpisov.\nNajvyšší súd v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil ani takú vadu, ktorá mohla mať vplyv\nna zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia (§ 250j ods. 3 OSP), v dôsledku čoho nemožno\nkonštatovať, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom.\nNepochybil preto krajský súd, ak žalobu zamietol.\nNajvyšší súd s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky žalobcu uvedené v odvolaní\nproti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, teda také, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci,\na preto napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP\na § 219 ods. 1 OSP potvrdil.\nNakoľko zákonom č. 479/2009 Z. z. bolo s účinnosťou od 01. januára 2012 zrušené Daňové riaditeľstvo\nSlovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici, ktorého pôsobnosť a právomoci na úseku správy daní\na poplatkov prešli na novozriadené Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave,\npodľa informácií poskytnutých Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky v Bratislave, t. č. pre\noblasť správy daní a poplatkov pôsobiace na adrese Lazovná ulica 63, Banská Bystrica, Najvyšší súd\nSlovenskej republiky podľa § 107 ods. 4 OSP v spojení s § 250 ods. 4 OSP na strane žalovaného konal\ns vyššie uvedeným právnym nástupcom pôvodne označeného žalovaného.\nO trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd s prihliadnutím na § 224 ods. 1 v spojení\ns § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP, podľa ktorého neúspešnému žalobcovi právo na\nnáhradu trov tohto odvolacieho konania nevzniká a úspešnému žalovanému zo zákona právo na ich\nnáhradu neprislúcha.\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}