{"guid": "d25aa78e-999f-4a27-b894-e6a57d2ecd14:32330b5b-7b19-4989-800c-56e5b18082bb", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:1011200980.1", "spisova_znacka": "2Sžf/8/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/8/2013 z 29. 1. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. januára 2014, sp. zn. 2Sžf/8/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:1011200980.1", "identifikacne_cislo": "1011200980", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Zuzana Singerová", "datum_vydania": "2014-01-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-51.odsek-1", "nazov": "§ 51 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-51.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/511-1992/paragraf-51"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/511#paragraf-51"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/32330b5b-7b19-4989-800c-56e5b18082bb", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:1011200980.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:1011200980.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:1011200980.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Sžf/8/2013\n1011200980\n29. 01. 2014\nJUDr. Elena Kováčová\nECLI:SK:NSSR:2014:1011200980.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej\na členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., v právnej veci žalobcu T..\nI.. B. L., bytom P. XX, L., zastúpeného JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou, so sídlom Štúrova 20,\nKošice, proti žalovanému Ministerstvu financií Slovenskej republiky, sekcia daňová a colná so sídlom\nŠtefanovičova 5, 817 82 Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. MF/10118/2011 - 71 zo\ndňa 7. marca 2011, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave , č. k. 3S/96/2011 98 zo dňa 18. septembra 2012, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 3S/96/2011 98 zo dňa 18. septembra 2012 p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nNapadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) zamietol podľa § 250j ods.\n1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania\nzákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového riaditeľstva\nSlovenskej republiky Banská Bystrica č. I/223/12626 - 126492/2010/992517 - r zo dňa 13. decembra\n2010, ktorým bola zamietnutá žiadosť žalobcu o povolenie obnovy konania ukončeného právoplatným\nrozhodnutím Daňového riaditeľstva SR Banská Bystrica č. I/223/12658 -77384/2007/ 992517 - r zo dňa\n12. októbra 2007, ktorým rozhodnutím Daňové riaditeľstvo SR zamietlo v odvolacom konaní odvolanie\nžalobcu a potvrdilo platobný výmer Daňového úradu Košice V č. 709 /230/ 36928/06/ Zim zo dňa\n3. novembra 2006, ktorým rozhodnutím v zmysle § 44 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní\na poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“) bol podľa § 29 ods. 6 uvedeného zákona určený rozdiel\ndane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2001 v sume 42 136 Sk. Krajský súd v\ndôvodoch napadnutého rozhodnutia uviedol, že daňový subjekt po predložení poverení na vykonanie\ndaňovej kontroly v základnom konaní zamestnancami Daňového úradu Prešov I, nespolupracoval s\nnimi a neposkytol im súčinnosť na vykonanie daňovej kontroly a nepredložil žiadne doklady. Aj keď\nkontrolná skupina komunikovala s daňovým subjektom a doručovala daňovému subjektu oznámenia\no pokračovaní vo výkone daňovej kontroly, tak v skutočnosti kontrolná skupina u daňového subjektu\nnemohla vykonávať svoju činnosť. Žalobca ako daňový subjekt nepredložil kontrolnej skupine žiadne\ndoklady a z tohto hľadiska nie je možné tvrdiť, že kontrolná skupina zasiahla do jeho práv tým, že\nsa oboznámila s obsahom účtovných a daňových dokladov daňového subjektu k čomu z hľadiska\nposudzovania miestnej príslušnosti správcu dane neboli oprávnení. Správca dane na základe toho, že\ndaňový subjekt v základnom konaní nepredložil žiadne doklady, prešiel do procesu určenia dane podľa\npomôcok a postupoval podľa § 29 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov. Krajský súd poukázal na\nrozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf 2/2009, v ktorom sa Najvyšší súd SR stotožnil s právnym\n\nnázorom Daňového riaditeľstva SR, že v prípade, keď si daňový subjekt svoju dôkaznú povinnosť neplní,\nneposkytne potrebnú súčinnosť počas zákonných lehôt na vykonanie daňovej kontroly, vyplývajú pre\ndaňový subjekt dôsledky z ust. § 15 ods. 2 v nadväznosti na § 29 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov.\nNásledne na to Ústavný súd Slovenskej republiky v predmetnej veci uznesením IV. ÚS 405/09 - 28,\nsťažnosť žalobcu odmietol ako zjavne neopodstatnenú.\nKrajský súd v Bratislave uviedol, že žalobca ako nové skutočnosti pre dôvod obnovy konania podľa §\n51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 511/1992 Zb. poukázal na nález Ústavného súdu SR II. ÚS 118/08 - 61 zo\ndňa 10. decembra 2009, ktorý mal podstatný vplyv na vydanie trinástich rozhodnutí, t. j. zamestnanci\nsprávcu dane Daňového úradu Košice V nemohli rozhodovať, pretože tomu bránilo znenie § 24 ods. 4\nzákona č. 511/1992 Zb., nakoľko riaditeľ Daňového úradu Košice V nerozhodol o námietke zaujatosti\nrozhodnutím podľa § 24 ods. 5 uvedeného zákona.\nKrajský súd v Bratislave poukázal na to, že ako dôvod pre obnovu konania podľa § 51 ods. 1 písm.\nb/ uvedeného zákona žalobca uviedol, že takýmito dôkazmi boli dôkazy, že daňové kontroly neboli\nvykonané v súlade so zákonom, pretože daňové kontroly vykonali miestne nepríslušní zamestnanci\nsprávcu dane a to Daňového úradu Prešov I a to len na základe neoprávneného poverenia na vykonanie\ndaňových kontrol vydaných riaditeľom Daňového úradu Košice V.\nKrajský súd v Bratislave v dôvodoch napadnutého rozsudku ďalej poukázal na to, že Krajský súd v\nKošiciach rozsudkom č. k. 6S 129/2007 - 121 zo dňa 2. októbra 2008 zamietol žalobu žalobcu o\npreskúmanie rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR č. I /223/ 12658 - 77384 /2007/ 992517 - r zo dňa\n12. októbra 2007, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu proti platobnému výmeru o určení dane\npodľa pomôcok za zdaňovacie obdobie august 2001. Následne Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 3Sžf\n2/2009 zo dňa 29. januára 2009 potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S 129/2007 - 121 zo\ndňa 2. októbra 2008. Následne žalobca podal ústavnú sťažnosť, avšak Ústavný súd SR uznesením IV.\nÚS 405/2009 - 28 zo dňa 10. decembra 2009 sťažnosť žalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu SR 3Sžf\n2/2009 zo dňa 29. januára 2009 odmietol ako zjavne neopodstatnenú, keď z odôvodnenia rozhodnutia\nÚstavného súdu SR vyplýva, že reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu\nneznamená ani právo na úspech v konaní ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa\nriadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.\nV závere dôvodov svojho rozsudku Krajský súd v Bratislave uviedol, že žalobca odôvodnil svoj návrh\nna obnovu konania skutočnosťami a právnymi posúdeniami skutkových okolností, ktoré nie je možné\npovažovať za nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia\na nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania, ani za dôkazy, ktoré sa ukázali ako\nnepravdivé a teda žalobca nepreukázal dôvody na obnovu konania podľa § 51 ods. 1 písm. a/ a b/\nzákona č. 511/1992 Zb.\nProti rozsudku krajského súdu žalobca podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodu podľa\n§ 205 ods. 2 písm. d/ a písm. f/ OSP, domáhajúc sa, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý\nrozsudok zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správcu dane zruší a\nvec vráti žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca nesprávnosť a nezákonnosť rozsudku vidí v tom, že\nprvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho\nrozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.\nUviedol, že pokiaľ súd 1. stupňa dospel k záveru, že u žalobcu nebola vykonávaná daňová kontrola, je\ntakýto záver neudržateľný so zreteľom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 118/08 zo dňa 10.\ndecembra 2009. Obsahom a zmyslom tohto nálezu Ústavného súdu SR bolo vyslovenie porušenia jeho\npráva na konanie zákonom ustanoveným spôsobom zakotvené v článku 46 ods. 1 ústavy SR. Ústavný\nsúd, ako je to zrejmé z časti III. citovaného nálezu, zaoberal sa postupom zamestnancov správcu dane a\naj postupom zamestnancov miestne nepríslušného správcu dane pri výkone daňovej kontroly u žalobcu.\nSúd 1. stupňa sa tiež vôbec nezaoberal skutočnosťou, že v prípade, ak žalobca neposkytol súčinnosť pri\nvýkone kontroly, ktorou bolo porušené v ústave jeho zakotvené právo, nemôže potom takáto skutočnosť\nmať za následok vyrubenie dane podľa pomôcok. Rovnako súd 1. stupňa neprihliadol na skutočnosť,\nže Najvyšší súd SR v rozsudku 3Sžf 9/2007 zo dňa 19. apríla 2007 výslovne uviedol dátum, od ktorého\nžalobca už nebol povinný poskytovať osobám vykonávajúcim daňovú kontrolu žiadnu súčinnosť.\n\nŽalovaný správny orgán sa písomne ku odvolaniu žalobcu vyjadril a žiadal, aby Najvyšší súd SR v\nodvolacom konaní napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako súladný so zákonom potvrdil.\nUviedol, že v náleze Ústavného súdu SR č. 118/08 - 61 zo dňa 10. decembra 2009 sa uvádza:\n\"Vo všeobecnosti možno konštatovať, že ak účastník konania vedeného podľa zákona o správe daní\nspochybní nezaujatosť všetkých zamestnancov orgánu verejnej správy, nemá orgán verejnej správy\nmožnosť výberu, ako bude ďalej postupovať. Je totiž povinný postupovať spôsobom, ktorý je pre\ntakýto prípad zákonom o správe daní predpísaný a to znamená, že o námietke zaujatosti všetkých\nzamestnancov musí byť rozhodnuté v zmysle § 24 ods. 5 zákona o správe daní.\"Ako vyplýva z uvedenej\nargumentácie, Ústavný súd SR vychádzal z predpokladu, že žalobca podal námietku zaujatosti proti\nvšetkým zamestnancom Daňového úradu Košice V a že daňové kontroly boli u žalobcu vykonané. Ako\nvyplýva z administratívneho spisu, žalobca námietku zaujatosti proti všetkým zamestnancom daňového\núradu Košice V pred začatím daňových kontrol dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február\naž december 2001, január 2002 a december 2000 a ani po ich začatí, nikdy nepodal. Keďže námietka\nzaujatosti proti všetkým zamestnancom správcu dane nebola podaná, riaditeľ daňového úradu o nej\nnemohol rozhodnúť. Po začatí daňových kontrol, t. j. po 25. máji 2005, žalobca podal v tom čase\nvšetky zákonom o správe daní ustanovené námietky - podľa § 15 ods. 8, § 50 a námietku zaujatosti\npodľa § 24 zákona o správe daní, ale len proti zamestnancom povereným vykonaním daňových kontrol\na proti riaditeľovi daňového úradu. O podaných námietkach bolo rozhodnuté zákonným spôsobom.\nKeďže námietka zaujatosti proti všetkým zamestnancom Daňového úradu Košice V nebola podaná,\nnebol potom daný formálny dôvod na zmenu miestnej príslušnosti tak, ako to predpokladá právny\nnázor Ústavného súdu SR. Ak aj námietka zaujatosti proti všetkým zamestnancom Daňového úradu\nKošice V nebola podaná, mohol správca dane podať návrh na delegovanie miestnej príslušnosti v\nzmysle § 4 zákona o správe daní a to ešte pred začatím daňových kontrol. Po začatí daňových kontrol\nje zmena miestnej príslušnosti vylúčená ustanovením § 3 ods. 12 zákona o správe daní. Riaditeľ\ndaňového úradu nakoniec namiesto delegovania miestnej príslušnosti zvolil menej formálny postup a\nsíce, že požiadal Daňové riaditeľstvo SR, aby vykonaním kontrol u žalobcu boli poverení zamestnanci\norganizačne začlenení na iný daňový úrad. Tento postup Najvyšší súd SR nevyhodnotil ako nezákonný\na vyplýva to z rozsudku Najvyššieho súdu SR 5Sžo 101/2010 zo dňa 26. októbra 2010, ktorý bol vydaný\nv odvolacom konaní potom, čo Ústavný súd SR nálezom č. II. ÚS 118/08 - 61 zo dňa 10. decembra 2009\nzrušil rozsudok Najvyššieho súdu SR 3Sžo KS 43/2006. Žalovaný tiež uviedol, že riaditeľ Daňového\núradu Košice V poveril vykonaním daňovej kontroly nie vlastných zamestnancov, ale zamestnancov\nDaňového úradu Prešov I a k takémuto postupu mal riaditeľ predchádzajúci súhlas Daňového riaditeľstva\nSR, ako zamestnávateľa zamestnancov Daňového úradu Prešov I. Žalovaný tiež poukázal na to že\ndaňová kontrola nie je daňovým konaním a že preto daňový subjekt nemohol uplatniť v daňovej kontrole\nnámietku podľa § 50 ods. 1 zákona o správe daní v znení platnom v rozhodnom v období, ktorú je možné\npodať len proti postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní. Následne daňové konanie viedli\nzamestnanci Daňového úradu Košice V a teda nemohlo dôjsť k obídeniu ustanovení § 3 a § 24 zákona\no správe daní týkajúcich sa miestnej príslušnosti správcu dane a vylúčenia zamestnancov správcu dane\nz daňového konania.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd podľa § 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta\nprvá OSP preskúmal v rozsahu a v medziach odvolania napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu\npredchádzalo (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), odvolanie žalobcu prejednal\nbez nariadenia odvolacieho pojednávania (§250ja ods. 2 OSP), pričom deň vyhlásenia rozhodnutia bol\nzverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk> (§ 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c\nods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a to z\nnasledovných dôvodov :\nPodľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných\nprostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.\nNajvyšší súd SR považuje za potrebné zdôrazniť predovšetkým povinnosť všetkých orgánov štátnej\nmoci svojou činnosťou napĺňať legitímne očakávanú predstavu jednotlivca o právnom štáte, ktorého\nneoddeliteľnou súčasťou je právna istota a s princípom právnej istoty logicky korešponduje zásada\nrozhodovať v obdobných veciach rovnako. Uvedená zásada je pre oblasť správneho súdnictva\n\nlegislatívne zakotvená prostredníctvom ust. § 250ja ods. 7 O.s.p., podľa ktorého: „Ak Najvyšší súd\nSlovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred\nodvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v\nodôvodnení uvedie.“\nNa základe citovaného ustanovenia odkazuje Najvyšší súd SR na svoj rozsudok zo dňa 17. decembra\n2013 sp. zn. 5Sžf/81/2012, ktorého odôvodnenie ďalej v príslušnom rozsahu uvádza:\nPodľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika je zvrchovaný,\ndemokratický a právny štát.\nPodľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\npostupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo\npovinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené\nzáujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).\nPri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania\nnapadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 OSP).\nV správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, ktorých fyzická alebo právnická\nosoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada,\naby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).\nPodstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, u ktorých sa rozhodovalo\nv správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť\nrozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu\na vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude\núčastníkom konania s rovnakými právami ako ten o koho práva v konaní ide.\nPredmetom prieskumu v tomto súdnom konaní je napadnuté rozhodnutie vydané Ministerstvom financií\nSlovenskej republiky dňa 7. marca 2011, ktorým bolo potvrdené vyššie označené rozhodnutie býv.\nDaňového riaditeľstva Slovenskej republiky zo dňa 13. decembra 2010, ktorým bola zamietnutá žiadosť\ndaňového subjektu (žalobcu) o povolenie obnovy konania rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej\nrepubliky č. I/223/3970-77380/2007/991545- r z 12. októbra 2007. Žalobca ako nové skutočnosti alebo\ndôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia a nemohli sa v konaní bez zavinenia\núčastníka konania uplatniť, uvádza nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. II. ÚS 118/08-61\nz 10. decembra 2009.\nŽalobca odvolávajúc sa na obsah vyššie uvedeného nálezu ústavného súdu vidí porušenie zákona pri\nobídení ustanovení § 3 a § 24 zákona o správe daní pri kreovaní kontrolnej skupiny zameranej na\npreradenie alebo zistenie daňovej povinnosti žalobcu na DPH za príslušné zdaňovacie obdobie, čo v\nkonečnom dôsledku spôsobuje nezákonnosť začatej daňovej kontroly a absenciu podmienok na určenie\npredmetnej dane podľa pomôcok. Žalobca poukázal na skutočnosť, že po uplynutí zákonnej lehoty\nna vykonanie daňovej kontroly, nebol povinným zamestnancom správcu dane poskytovať súčinnosť a\npredkladať doklady potrebné k zisteniu daňovej povinnosti na DPH. Žalobca ako rozhodujúcu skutočnosť\npre posúdenie dôvodnosti návrhu na obnovu konania považuje vyššie označený nález Ústavného súdu\nSlovenskej republiky za rozhodnutie, ktoré môže mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia vydaného\nv konaní obnovy, ktorého sa domáha.\nNaopak, žalovaný nevidel povinnosť bezvýhradného aplikovania právneho záveru obsiahnutého v\nnáleze Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 z dôvodu\n\nneexistencie skutkových predpokladov (v prejednávanej veci), z ktorých uvedený právny záver\nvychádza.\nPodľa § 51 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom v čase vydania rozhodnutia, konanie ukončené\nprávoplatným rozhodnutím okrem rozhodnutia, ktorým sa rozhodnutie zmenilo mimo odvolacieho\nkonania (§ 55 ods. 3) a rozhodnutie o námietke (§ 50 ods. 3) sa obnovy na žiadosť účastníka konania\nalebo z úradnej moci, ak:\na) vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia a\nnemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania,\nb) rozhodnutie bolo vydané na základe dôkazov, ktoré sa ukázali ako nepravdivé, alebo rozhodnutie sa\ndosiahlo trestným činom,\nc) rozhodnutie záviselo od posúdenia predbežnej otázky, o ktorej príslušný orgán rozhodol inak.\nPodľa odseku 2 citovaného ustanovenia, žiadosť o obnovu konania sa podáva u správcu dane, ktorý\nvo veci rozhodol v 1. stupni.\nPodľa § 51 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom v čase vydania rozhodnutia, v žiadosti obnovu\nkonania musí byť uvedený dôvod žiadosti podľa odseku 1, dôkazy preukazujúce odôvodnenosť žiadosti\na dodržanie lehôt podľa odseku 3.\nŽiadosť musí byť podaná do 6 mesiacov odo dňa, kedy sa žiadateľ preukázateľne dozvedel o dôvodoch\nobnovy, najneskôr však do troch rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, ktorého sa obnova konania\ntýka. Tieto lehoty nemožno predĺžiť ani odpustiť zmeškanie (§ 51 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.).\nJednou zo záruk právnej stability vzťahov založených správnym rozhodnutím je záväznosť a\nnezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia. Zákon tu má na zreteli nielen takzvanú formálnu\nprávoplatnosť, ale aj materiálnu právoplatnosť. Výnimku tvoria prípady označované ako mimoriadne\nprostriedky, medzi ktoré patrí aj obnova konania, ktorými sa dosahuje náprava právoplatných správnych\nrozhodnutí. Dôvodom pre takýto postup je existencia závažných skutočností, ktoré spochybňujú\nsprávnosť a spravodlivosť rozhodnutia. Spravidla pôjde o nedostatočné zistenie skutkového stavu alebo\nporušenie takých procesných podmienok, ktoré vyvolávajú pochybnosti o objektivite správneho konania.\nObnova konania ako mimoriadny opravný prostriedok je inštitút, úlohou ktorého je odstrániť nedostatky\nv zistení skutkového stavu veci, alebo nedodržaní niektorých procesných podmienok. Inštitút obnovy\nkonania, umožňuje prekonať prekážku rei iudicate.\nNa to, aby bolo možné vyhovieť návrhu na obnovu konania, sa vyžaduje existencia aspoň jedného\nz taxatívne stanovených dôvodov na obnovu konania. V rámci obnovy konania nie sú prípustné iné\ndôvody, a preto, ak by boli uplatnené takéto dôvody, správny orgán by musel takýto návrh zamietnuť.\nNovými skutočnosťami alebo dôkazmi sa rozumejú také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré účastník v\npôvodnom konaní nemohol uplatniť vôbec, pretože ich v tom čase nepoznal, alebo ich bez vlastnej viny\nnemohol uplatniť, zároveň treba zdôrazniť podstatnú okolnosť, že novými skutočnosťami sú len také\nskutočnosti, ktoré nastali do vydania pôvodného rozhodnutia správneho orgánu, pretože len na tieto\nokolnosti mohol správny orgán prihliadať. Ďalšou podmienkou na obnovu konania je, že nové skutočnosti\na dôkazy mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie. Túto okolnosť musí vždy posúdiť správny orgán\npodľa konkrétnych okolností prípadu.\nZ tohto pohľadu výkladu obnovy konania ako právneho inštitútu, dospel najvyšší súd k záveru, že nález\nústavného súdu, ktorý rieši porovnateľný právny prípad v inom konaní nemôže byť novou skutočnosťou\nzakladajúcou zákonný dôvod obnovy konania, nakoľko skutočnosť, že ústavný súd posúdil právnu\n\notázku, ktorú odvolací súd posúdil v inej veci inak, nespĺňa zákonné podmienky prípustnosti obnovy\nkonania, ktorou sú existencia tejto skutočnosti v čase vydania napadnutého rozhodnutia správneho\norgánu a priamy právny dopad, ktorý by ako doteraz nepoužitá skutková okolnosť, alebo dôkaz, mohla\nmať podstatný vplyv na rozhodnutie.\nNemožno tiež opomenúť, že v obdobných veciach Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil právny\nnázor, v ktorom sa nestotožnil s námietkami žalobcu o tom, že správca dane nemohol podať návrh na\ndelegáciu podľa § 4 zákona o správe daní a poplatkov (napr. vo veciach sp. zn. I. ÚS 192/08, sp. zn III. ÚS\n386/08, sp. zn II. ÚS 137/2010-28, či sp. zn. II. ÚS 159/2011). V týchto veciach ústavný súd právny názor\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k zákonnosti postupu riaditeľa miestne príslušného\ndaňového úradu pri poverení daňových kontrolórov na výkon daňovej kontroly, ako zamestnancov\ndaňovej správy zaradených pre výkon štátnej služby na úseku správy daní u iného správcu dane, po\npredchádzajúcom súhlase býv. Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, ako spoločne nadriadenému\norgánu a zamestnávateľa zamestnancov daňových úradov v jeho pôsobnosti, považoval za ústavne\nakceptovateľný, nemajúci znaky výkladovej svojvoľnosti a ústavnej nekonformnosti.\nV tomto ohľade a s prihliadnutím na osobitné okolnosti konkrétneho prípadu, možno považovať\njudikovanie právneho názoru vyplývajúceho z nálezu Ústavného súdu, č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10.\ndecembra 2009 za ojedinelé vybočenie z prevažujúcej ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky.\nVychádzajúc z uvedených skutočností a právnych predpisov Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel\nk záveru, že konanie a rozhodnutie krajského súdu je v súlade so zákonom a preto Najvyšší súd\nSlovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 S 96/2011-98 zo dňa 18. septembra\n2012 potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 v spojení s § 250ja ods. 3 posledná veta Občianskeho súdneho\nporiadku.\nO trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1\nveta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania\nnepriznal, žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprináleží.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}