{"guid": "2b2239a2-6091-470e-89ae-d194c0741f27:74e2ea8f-861c-4d3a-bed4-7a95e0553b28", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:1011200837.1", "spisova_znacka": "8Sžo/21/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/21/2013 z 20. 3. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 20. marca 2014, sp. zn. 8Sžo/21/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:1011200837.1", "identifikacne_cislo": "1011200837", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Ľubica Krišková", "sudca_id": 88, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-lubica-kriskova-88", "datum_vydania": "2014-03-20", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1998/73", "nazov": "zákon č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, SIS, ZVJS a Železničnej polície", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1998/73", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/73-1998"}, {"iri": "/SK/ZZ/1998/73/#paragraf-35.odsek-2", "nazov": "§ 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1998/73/#paragraf-35.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/73-1998/paragraf-35"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1998/73#paragraf-35"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/74e2ea8f-861c-4d3a-bed4-7a95e0553b28", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:1011200837.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:1011200837.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:1011200837.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Sžo/21/2013\n1011200837\n20. 03. 2014\nJUDr. Jaroslava Fúrová\nECLI:SK:NSSR:2014:1011200837.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a\nčlenov senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a Mgr. Petra Melichera, v právnej veci žalobkyne: U.. A. S.,\nbytom Y. XX, A., právne zastúpená: Advokátska kancelária Ivan Syrový, s.r.o., so sídlom Sartorisova 10,\nBratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava,\no preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SLV-PS-PK-7/2011 zo dňa 22. februára 2011,\nna odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/79/2011-29 zo dňa 15.\nfebruára 2013, jednohlasne, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/79/2011-29 zo dňa 15.\nfebruára 2013, p o t v r d z u j e .\nŽalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobkyni trovy odvolacieho konania 165,56 € do troch dní od\nprávoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu žalobkyne.\nodôvodnenie:\nKrajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom č. k. 4S/79/2011-29 zo dňa 15. februára 2013 podľa\nustanovenia § 250j ods. 2 písm. b/, c/, d/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil\nrozhodnutie žalovaného č. SLV-PS-PK-7/2011 zo dňa 22. februára 2011 a vec mu vrátil na ďalšie\nkonanie. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni trovy konania vo výške 261,82 € do troch\ndní od právoplatnosti rozsudku na účet jej právneho zástupcu. Súčasne súd prvého stupňa nevyhovel\nnávrhu žalobkyne na prerušenie konania. Preskúmavaným rozhodnutím č. SLV-PS-PK-7/2011 zo dňa\n22. februára 2011 žalovaný zamietol rozklad žalobkyne a potvrdil prvostupňové rozhodnutie - personálny\nrozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky č. 523 zo 7. decembra 2010, ktorým bola žalobkyňa\nprevedená podľa § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru,\nSlovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a železničnej\npolície (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“) zo stálej štátnej služby vo funkcii riaditeľky ekonomického\nodboru Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline na Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v\nŽiline, služobného úradu Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline.\nV odôvodnení rozsudku krajský súd poukázal na § 35 ods. 2 a 9 zákona č. 73/1998 Z. z., v zmysle ktorého\nminister môže policajta zaradeného v útvare inšpekčnej služby a ak to vyžaduje dôležitý záujem služby,\naj nadriadeného, previesť na inú funkciu v tom istom mieste výkonu štátnej služby, a ak to nie je možné,\npreložiť na inú funkciu do iného miesta výkonu štátnej služby alebo do iného služobného úradu aj bez\nuvedenia dôvodu po predchádzajúcom prerokovaní s odborovým orgánom. Prevedenie na inú funkciu\nalebo preloženie na inú funkciu sa vykoná odvolaním policajta z doterajšej funkcie a jeho ustanovením\nalebo vymenovaním do inej funkcie podľa § 33. Konštatoval, že § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. je\n\nvo vzťahu k ods. 1 špeciálnym ustanovením. Zároveň dodal, že ods. 1 cit. zákona taxatívne vymedzuje\ndôvody, ktoré sú preskúmateľné, za ktorých sa policajt v služobnom pomere prevedie alebo preloží na\ninú funkciu. Odsek 2 cit. zákona definuje špeciálne kompetencie ministra, ktorý môže práve z dôležitého\nzáujmu aj nadriadeného preložiť na inú funkciu do iného miesta výkonu štátnej služby alebo do iného\nslužobného úradu aj bez uvedenia dôvodu. Teda uvádzané je na posúdení a rozhodnutí ministra,\nnakoľko inak by toto ustanovenie v tejto časti stratilo opodstatnenie. Zdôraznil, že zákonodarca ministrovi\ntaxatívne nevymedzil dôležitý záujem služby, a nakoľko tento neupravuje ani žiaden vykonávací predpis,\nokolnosti dôležitého záujmu služby sú ponechané na absolútnu úvahu ministra. Doplnil, že vzhľadom\nna zaradenie žalobkyne vo funkcii - riaditeľka ekonomického odboru Krajského riaditeľstva Policajného\nzboru v Žiline, ktorú treba považovať za nadriadeného, bolo možné podľa ods. 2 cit. zákona z dôvodu\ndôležitého záujmu služby žalobkyňu preložiť na inú funkciu do iného miesta výkonu služby alebo iného\nslužobného úradu aj bez uvedenia dôvodu.\nNásledne poukázal na § 6 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore, podľa ktorého policajný\nzbor je podriadený ministrovi. Uviedol, že rozhodovanie ministra vnútra, ktorým realizuje svoju právomoc\nmenovať a odvolávať nadriadeného v zmysle zákona č. 73/1998 Z. z. má povahu správneho úkonu,\nkeď minister vnútra pritom vystupuje ako správny orgán sui generis. V danej veci preto vystupuje ako\nsprávny orgán, ktorý autoritatívne aplikačne rozhoduje v oblasti právne determinovaných subjektívnych\npráv subjektov so záväznými právnymi dôsledkami pre tieto subjekty. Ďalej uviedol, že správne orgány,\nale i súdy v rámci prieskumu zákonnosti správnych rozhodnutí musia dôsledne aplikovať jeden zo\nzákladných princípov právneho štátu, vyjadrený v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého\nštátne orgány môžu konať „iba v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“. Dodal, že v zákone č.\n73/1998 Z. z. nie je vymedzený obsah a teda ani hranice pojmu „dôležitý záujem služby“, pričom uvedené\nneupravuje ani žiaden vykonávací predpis. Je teda vecou voľnej úvahy ministra vnútra, ktoré skutočnosti\nbude považovať za dôležité záujmy služby.\nZdôraznil, že v danom prípade v spise absentujú dôkazy, preukazujúce existenciu akýchkoľvek\npodkladov, osvedčujúcich nejakú okolnosť, ktorá by mohla byť považovaná (na základe úsudku ministra)\nza dôležitý záujem služby. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že je v kompetencii ministra posúdiť,\nči určitá skutočnosť zodpovedá charakteristike dôležitého záujmu štátnej služby, pre ktorý je potrebné\nnadriadeného previesť, pričom nie je úlohou súdu túto jeho úvahu skúmať, príp. spochybňovať, avšak\nspisový materiál musí obsahovať dôvod, t.j. označenie príčiny, pre ktorú je daný postup prípustný.\nVyslovil, že rozhodnutia správnych orgánov nesmú vychádzať zo svojvôle orgánov, ktoré ich vydali,\nale musia byť založené na zákonom definovaných skutkových okolnostiach. Prevedenie nadriadeného\nbez uvedenia dôvodov je podmienené dôležitým záujmom služby. Krajský súd konštatoval, že v\nprejednávanej veci nebolo možné z obsahu spisu zistiť, či takáto podmienka skutočne existovala, a či\nnešlo o svojvoľné uplatnenie právomoci žalovaného.\nDal do pozornosti, že pre preskúmanie napadnutého rozhodnutia súdom bolo podstatné, či minister\nvnútra rozhodol v medziach žalobných dôvodov v súlade s platným právom, teda či dodržal\nhmotnoprávne ustanovenie (§ 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z.), ako aj súvisiace procesné ustanovenia\n(§ 35 ods. 9 cit. zákona).\nPreskúmaním splnenia náležitostí uvedených v cit. ustanoveniach dospel súd prvého stupňa k záveru,\nže nebolo možné preskúmať dodržanie hmotnoprávnych ustanovení zákona č. 73/1998 Z. z. z dôvodu,\nže nezistil žiadnu okolnosť, ktorú by bolo možné považovať za dôležitý záujem služby.\nProti rozsudku krajského súdu podal žalovaný včas odvolanie z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm.\nd/ a f/ OSP, navrhujúc, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave zmenil tak,\nže žalobu zamietne. Namietal, že z dikcie § 35 ods. 2 a 9 zákona č. 73/1998 Z. z. vyplýva, že žalobou\nnapadnuté rozhodnutia vo veci prevedenia žalobkyne z dôvodu uvedeného v § 35 ods. 2 cit. zákona sú\nrozhodnutiami procesnej povahy týkajúce sa vedenia konania. Mal za to, že preskúmavané rozhodnutia\nsamostatne nepodliehajú súdnemu prieskumu, avšak tieto je možné preskúmať podľa § 245 ods. 1 OSP.\nSúčasne poukázal na § 248 písm. a/ OSP, žiadajúc, že v prípade, ak sa odvolací súd stotožní s právnym\n\nnázorom žalovaného, aby napadnutý rozsudok zrušil a súdne konanie vo veci podanej žaloby podľa §\n250d ods. 3 OSP zastavil.\nK právnemu posúdeniu veci krajským súdom žalovaný poukázal na ustanovenie § 35 ods. 2 zákona\nč. 73/1998 Z. z. a uviedol, že žalobkyňu je s ohľadom na jej zaradenie v danej funkcii z hľadiska\ntermínov použitých v zákone, potrebné považovať za „nadriadeného“. Z § 35 ods. 2 cit. zákona s\npoukazom na jeho gramatickú skladbu vyvodil, že „minister môže, ak to vyžaduje dôležitý záujem služby“\naj nadriadeného previesť na inú funkciu v tom istom mieste výkonu štátnej služby, a ak to nie je možné,\npreložiť na inú funkciu do iného miesta výkonu štátnej služby alebo do iného služobného úradu aj\nbez uvedenia dôvodu, pričom výraz „bez uvedenia dôvodu“ platí súčasne pre policajta zaradeného v\nútvare inšpekčnej služby aj pre „nadriadeného“. Ďalej uviedol, že cit. ustanovenie definuje špeciálne\nkompetencie ministra vnútra, ktorý môže (teda nemusí) práve z dôležitého záujmu služby (čo je\nna posúdení a rozhodnutí ministra, inak by toto ustanovenie v tejto časti stratilo opodstatnenie) aj\nnadriadeného previesť na inú funkciu v tom istom mieste výkonu štátnej služby, a ak to nie je možné,\npreložiť na inú funkciu do iného miesta výkonu štátnej služby alebo do iného služobného úradu „aj bez\nuvedenia dôvodu“. Žalovaný poukázal na to, že zákonodarca ministrovi vnútra taxatívne nevymedzil\ndôležitý záujem služby, neupravuje ho ani žiaden interný predpis, preto okolnosti dôležitého záujmu\nslužby sú ponechané na jeho absolútnu úvahu. V predmetnej veci ide o prejav diskrečnej právomoci\nštátu, keď sa ponecháva príslušnému nadriadenému, v danom prípade iba ministrovi vnútra, možnosť\nvoľnej úvahy, či využije alebo nevyužije predmetné oprávnenie dané mu zákonom, pričom nemusí uviesť\nkonkrétne dôvody využitia tohto oprávnenia, pretože je iba na jeho vnútornom posúdení a následnom\nrozhodnutí, v čom spočíva dôležitý záujem služby.\nŽalovaný v tejto súvislosti odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n1Sžo/113/2007 z 11. marca 2008, ako aj na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle\nktorej súčasťou princípu právnej istoty je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku\npri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď. V predmetnom rozsudku sp. zn.\n1Sžo/113/2007 Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa žalovaného prijal k ustanoveniu § 35 ods. 2\nzákona č. 73/1998 Z. z. a k právne neurčitému pojmu „dôležitý záujem služby“ záväzný výklad tohto\nustanovenia a právne neurčitého pojmu. Žalovaný tvrdil, že v prejednávanej veci ide o rovnakú skutkovú\nvec, čo krajský súd vo svojom rozsudku nerešpektoval.\nNapokon žalovaný na podporu uvedených záverov poukázal aj na judikatúru Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky, napr. rozhodnutie sp. zn. 5Sžo/195/2010, v ktorom tento uviedol, že „Podľa\nrozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok vo veci Beian v. Rumunsko č. 1 zo dňa\n6. decembra 2007) vzájomne si odporujúca judikatúra vnútroštátneho najvyššieho súdu predstavuje\nporušenie Dohovoru o ochrane ľudských práv a v danom prípade bolo porušené právo sťažovateľa\npodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ako aj právo podľa čl. 14 Dohovoru v spojení s čl. 1 Protokolu č.\n1“. Taktiež dal do pozornosti judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, konkrétne uznesenie\nsp. zn. III. ÚS 348/2011-12 zo dňa 13. septembra 2011, v ktorom tento tiež odkazuje na rozsudok\nEurópskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko, z ktorého vyplýva, že „Rozdielna judikatúra\nv skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho\nsystému. K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska\nprincípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov\njudikatúry, a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo\nrovnakých alebo podobných veciach. Tento mechanizmus spočíva v inštitúte zverejňovania súdnych\nrozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte prijímania stanovísk k zjednocovaniu\nvýkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo\npríslušným kolégiom najvyššieho súdu.“\nV závere odvolania uviedol, že zo spisového materiálu vyplýva, že žalobou napadnuté rozhodnutia\nobsahujú všetky náležitosti, ktoré vyžadujú ustanovenia zákona č. 73/1998 Z. z. a boli vydané v súlade\ns právnymi názormi súdov, ktorými je žalovaný podľa § 250j ods. 6 OSP viazaný.\n\nK odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá navrhla napadnutý rozsudok Krajského súdu\nv Bratislave č. k. 4S/79/2011 zo dňa 15. februára 2013 potvrdiť. Zároveň poukázala na rozsudok\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžo/21/2012 zo dňa 30. júla 2012, v ktorom tento\nvyslovil, že „S právnym názorom, podľa ktorého podmienka prevedenia alebo preloženia nadriadeného\n„ak to vyžaduje dôležitý záujem služby“ je v personálnom rozkaze splnená formou jej deklarovania, sa\nsenát odvolacieho súdu nestotožňuje. Rozhodovanie správnych orgánov, pri ktorom sa v odôvodnení\nrozhodnutia len skonštatuje, že zákonné predpoklady pre rozhodnutie boli splnené, pričom nejde o taký\nprípad, že všetkým účastníkom konania sa vyhovelo, nepovažuje senát odvolacieho súdu za zlučiteľné s\nprincípom materiálneho právneho štátu. Ak zákon vyžaduje pre vydanie rozhodnutia správneho orgánu,\naby nastali určité predpoklady stanovené v hypotéze právnej normy (v ustanovení § 35 ods. 2 zákona\nč. 73/1998 Z. z., čo sa týka nadriadeného, ide o dôležitý záujem služby), musia byť tieto predpoklady\nv odôvodnení rozhodnutia náležite objasnené, a to tým skôr, keď možno očakávať nesúhlas účastníka\nkonania s takýmto rozhodnutím, pretože sa ním jeho právne či iné postavenie (hoci subjektívne)\nzhoršuje. Na uvedenom nemení nič ani prípadná skutočnosť, že predpokladom vydania rozhodnutia je\npodľa zákona naplnenie právne neurčitého pojmu. Aj právne neurčitý pojem je ustanovený zákonom\na musí mať svoj obsah. Dokonca podľa odvolacieho súdu treba v odôvodnení rozhodnutia venovať\nzvýšenú pozornosť práve subsumpcii skutkových okolností prípadu pod právne neurčitý pojem, ktorý\nustanovuje zákon, lebo len tak sa stane odôvodnenie rozhodnutia presvedčivým.“\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 OSP)\npreskúmal odvolaním napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru,\nže rozsudok krajského súdu je potrebné vo výroku ako vecne správny potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia\nodvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2, § 214 ods. 2 OSP s tým, že termín verejného\nvyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej\nstránke www.nsud.sk <http://www.nsud.sk>. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 20. marca 2014 (§\n156 ods. 1 a ods. 3 OSP).\nPredmetom súdneho prieskumu na základe žaloby žalobkyne je druhostupňové rozhodnutie\nžalovaného, ktorým bol zamietnutý rozklad žalobkyne a bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie\nžalovaného - personálny rozkaz ministra vnútra. Prvostupňovým personálnym rozkazom žalovaný\npreviedol žalobkyňu podľa § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. z funkcie riaditeľky ekonomického odboru\nKrajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline, služobného úradu Krajského riaditeľstva Policajného\nzboru v Žiline na Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Žiline, služobného úradu Krajského riaditeľstva\nPolicajného zboru v Žiline, pričom žalobkyňu dňom 14. decembra 2010 odvolal z doterajšej funkcie s tým,\nže ustanovenie do funkcie č. ID 26204 dňom 15. decembra 2010 vykoná riaditeľ Okresného riaditeľstva\nPolicajného zboru v Žiline.\nPodľa § 250ja ods. 7 OSP, ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej\nveci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na\npodobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že v konaní vedenom pod sp. zn. 4Sžo/21/2012 bola na\ntomto súde prejednaná a rozhodnutá obdobná vec, ktorou sa rozhodlo vo veci preskúmania zákonnosti\nrozhodnutia ministra o prevedení alebo preložení nadriadeného na inú funkciu bez uvedenia dôvodu\npodľa § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z.\nV odôvodnení rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžo/21/2012 je uvedené\nnasledovné :\nPred vlastným posúdením zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia žalovaného bolo potrebné, aby sa\nodvolací súd vysporiadal s argumentáciou žalovaného v jeho odvolaní o potrebe zastaviť konanie o\nžalobe žalobcu podľa § 250d ods. 3 v spojení s § 248 písm. a/ OSP.\n\nPodľa § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2008 minister môže policajta\nzaradeného v útvare inšpekčnej služby10b) a ak to vyžaduje dôležitý záujem služby, aj nadriadeného,\npreviesť na inú funkciu v tom istom mieste výkonu štátnej služby, a ak to nie je možné, preložiť na inú\nfunkciu do iného miesta výkonu štátnej služby alebo do iného služobného úradu aj bez uvedenia dôvodu\npo predchádzajúcom prerokovaní s odborovým orgánom.\nPodľa § 35 ods. 9 zákona č. 73/1998 Z. z. prevedenie na inú funkciu alebo preloženie na inú funkciu sa\nvykoná odvolaním policajta z doterajšej funkcie a jeho ustanovením alebo vymenovaním do inej funkcie\npodľa § 33.\nZ ustanovení zákona č. 73/1998 Z. z. nepochybne vyplýva, že rozhodnutie o prevedení alebo\npreložení nadriadeného na inú funkciu podľa § 35 ods. 2 je meritórnym rozhodnutím, pri ktorom zákon\nnepredpokladá vydanie ďalšieho nadväzujúceho rozhodnutia a neustanovuje ani dočasný charakter\ntakéhoto prevedenia, prípadne preloženia. Nakoniec vo veci vedenej na najvyššom súde pod sp. zn.\n1Sžo/113/2007, na ktorú žalovaný vo svojom odvolaní poukazuje, bola žaloba o preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia ministra vnútra vo veci preloženia nadriadeného na inú funkciu podľa § 35 ods. 2 zákona\nč. 73/1998 Z. z. takisto vecne prejednaná.\nRozhodnutie o prevedení alebo preložení nadriadeného na inú funkciu podľa § 35 ods. 2 zákona č.\n73/1998 Z. z. môže vydať len minister, na rozdiel od rozhodnutia o prevedení alebo preložení policajta v\nslužobnom pomere na inú funkciu podľa § 35 ods. 1, ktoré môže vydať aj iný nadriadený policajta (§ 3,\n232 zákona č. 73/1998 Z. z.). Ustanovenie § 35 ods. 2 predstavuje lex specialis vo vzťahu k všeobecnej\nnorme v § 3 zákona č. 73/1998 Z. z., ktorá pripúšťa v rozsahu ustanovenom ministrom rozhodovanie\nvo veciach služobného pomeru aj ďalšími orgánmi okrem ministra, ak tento zákon neustanovuje inak.\nPrevedenie alebo preloženie na inú funkciu pritom pozostáva jednak z odvolania z doterajšej funkcie a\njednak súčasne z ustanovenia alebo vymenovania policajta do inej funkcie, ako to zakotvuje § 35 ods.\n9 zákona č. 73/1998 Z. z., ktorý sa vzťahuje na rozhodovanie podľa odseku 1 aj odseku 2 citovaného\nustanovenia. Preto pri rozhodovaní o preložení alebo prevedení nadriadeného podľa § 35 ods. 2 zákona\nč. 73/1998 Z. z. jedine minister je príslušný aj na odvolanie nadriadeného z doterajšej funkcie, aj na\nustanovenie alebo vymenovanie odvolaného nadriadeného do inej funkcie.\nŽalovaný v prvostupňovom personálnom rozkaze odvolal žalobcu z doterajšej funkcie, avšak s tým, že\nustanovenie do novej funkcie vykoná riaditeľ Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline. Riaditeľ\nKrajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline, i keby bol nadriadeným žalobcu, nebol orgánom\npríslušným vydať rozhodnutie podľa § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. Preto rozhodnutie vydané\nriaditeľom Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline nemožno považovať za rozhodnutie podľa\n§ 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. Rozhodnutie vydané riaditeľom Krajského riaditeľstva Policajného\nzboru v Žiline nemohlo mať v súlade so zákonom konečný charakter vo vzťahu k rozhodnutiu vydanému\nministrom podľa § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. - takže ani rozhodnutie vydané ministrom podľa §\n35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. nemohlo byť len rozhodnutím predbežným pre vydanie rozhodnutia\nriaditeľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline. Tá skutočnosť, že žalovaný fakticky delegoval\nčasť svojej právomoci vymedzenej v § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. na riaditeľa Krajského\nriaditeľstva Policajného zboru v Žiline, ešte nerobí rozhodnutie žalovaného predbežným vo vzťahu k\nrozhodnutiu riaditeľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline.\nPreto najvyšší súd nevidel dôvod na zastavenie konania spočívajúci vo vylúčení napadnutého\nrozhodnutia zo súdneho prieskumu v zmysle § 248 písm. a) O.s.p. Odvolací súd navyše poznamenáva,\nže žalovaným spomínaný následný personálny rozkaz riaditeľa Krajského riaditeľstva Policajného\nzboru v Žiline ani nie je súčasťou administratívneho spisu, ktorý bol predložený zo strany žalovaného\nkrajskému súdu ako spis vedený vo veci prevedenia žalobcu na inú funkciu.\nPokiaľ ide o posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s jeho\nprvostupňovým personálnym rozkazom, odvolací súd poznamenáva, že - na rozdiel od krajského súdu predbežné neprerokovanie prevedenia žalobcu s príslušným odborovým orgánom nepovažuje za vadu\n\nkonania, ktorá nemohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia, ale za absenciu hmotnoprávnej podmienky\nprevedenia žalobcu na inú funkciu, vyžadovanej v § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z.\nPodľa § 225 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. v súlade s týmto zákonom vystupujú na ochranu práv a\noprávnených záujmov policajtov príslušné odborové orgány.\nPodľa § 229 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. na zabezpečenie oprávnených záujmov a potrieb policajtov,\nna zlepšenie podmienok výkonu štátnej služby, zdravotných, sociálnych a kultúrnych podmienok vrátane\npodmienok na využívanie voľného času sa uzatvárajú kolektívna zmluva vyššieho stupňa a podnikové\nkolektívne zmluvy.\nPodľa § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2008 minister môže policajta\nzaradeného v útvare inšpekčnej služby10b) a ak to vyžaduje dôležitý záujem služby, aj nadriadeného,\npreviesť na inú funkciu v tom istom mieste výkonu štátnej služby, a ak to nie je možné, preložiť na inú\nfunkciu do iného miesta výkonu štátnej služby alebo do iného služobného úradu aj bez uvedenia dôvodu\npo predchádzajúcom prerokovaní s odborovým orgánom.\nŽalovaný v prvostupňovom personálnom rozkaze uviedol, že prevedenie žalobcu bolo vopred\nprerokované v Krajskej rade OZP v SR v Žiline.\nŽalobca v odvolaní proti prvostupňovému personálnemu rozkazu o jeho prevedení na inú funkciu, ako\naj neskôr v žalobe proti druhostupňovému rozhodnutiu žalovaného, namietal, že vec preradenia na inú\nfunkciu nebola prejednaná s príslušným odborovým orgánom, nakoľko v zmysle čl. 1 ods. 4 kolektívnej\nzmluvy uzavretej medzi ministrom vnútra a Odborovým zväzom polície v SR na rok 2010 je odborovým\npartnerom ministra vnútra Rada predsedov základných organizácií odborového zväzu, zastúpená jej\npredsedom, prípadne podpredsedami.\nKrajský súd uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku, že z vlastnej úradnej činnosti, ktorú bližšie\nidentifikoval spisovou značkou iného ním vedeného konania, mu bol známy obsah kolektívnej zmluvy\nuzavretej žalovaným a Odborovým zväzom polície v SR na rok 2010. Tvrdenie žalobcu o obsahu článku\n1 ods. 4 kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa na rok 2010 mal krajský súd preukázané z vlastnej činnosti\na toto skutkové zistenie žalovaný ani nespochybňoval (žalovaný v priebehu správneho ani súdneho\nkonania netvrdil, že by v článku 1 ods. 4 kolektívnej zmluvy na rok 2010 nebola ako odborový partner\nministra vnútra ustanovená Rada predsedov základných organizácií odborového zväzu, zastúpená jej\npredsedom, prípadne jej podpredsedami). Odvolací súd preto vychádzal pri rozhodovaní o odvolaní\nžalovaného z tohto skutkového zistenia, a to so zreteľom na svoju viazanosť skutkovým stavom, tak ako\nho zistil krajský súd (§ 213 ods. 1 O.s.p.), ako i na nespornú povahu tejto skutočnosti medzi účastníkmi\nkonania v zmysle § 153 ods. 1 O.s.p., ktorá ani nevyžaduje dokazovanie.\nZákonom č. 513/2007 Z. z., účinným od 1. januára 2008, bolo ustanovenie § 35 ods. 2 zákona č.\n73/1998 Z. z. doplnené tak, že na konci sa pripojili slová „po predchádzajúcom prerokovaní s odborovým\norgánom“. Týmto doplnkom bolo oprávnenie ministra vnútra previesť alebo preložiť policajta zaradeného\nv útvare inšpekčnej služby a, ak to vyžaduje dôležitý záujem služby, aj nadriadeného, na inú funkciu\naj bez uvedenia dôvodu zúžené tak, že prevedenie alebo preloženie na inú funkciu možno urobiť len\npo predchádzajúcom prerokovaní s odborovým orgánom. Predchádzajúce prerokovanie s odborovým\norgánom je hmotnoprávnou podmienkou prevedenia alebo preloženia nadriadeného podľa § 35 ods. 2\nzákona č. 73/1998 Z. z., a nie procesnou podmienkou vzťahujúcou sa na postup ministra pri výkone\njeho právomoci podľa tohto ustanovenia. Ustanovenia § 35 odseku 1 i odseku 2 zákona č. 73/1998 Z. z.\nobsahujú hmotnoprávnu úpravu prevedenia na inú funkciu a preloženia na inú funkciu; procesnoprávne\npravidlá postupu služobného orgánu vo veciach služobného pomeru sú potom predmetom úpravy\npredovšetkým dvanástej časti zákona č. 73/1998 Z. z. (Konanie vo veciach služobného pomeru).\n\nČinnosť odborových orgánov v štátnej službe Policajného zboru a Zboru väzenskej a justičnej stráže\nSlovenskej republiky upravuje jedenásta časť zákona č. 73/1998 Z. z. V ustanovení § 225 ods. 2 zákona\nč. 73/1998 Z. z. sú vymenované podklady a návrhy, ktoré služobný úrad vopred prerokuje s príslušným\nodborovým orgánom; ustanovenie § 35 ods. 2 v znení účinnom od 1. januára 2008 vymedzuje ďalšiu\notázku, ktorú je žalovaný povinný vopred prerokovať s odborovým orgánom. Hoci do ustanovenia §\n35 ods. 2 nebolo odborovému orgánu pridané adjektívum „príslušný“, vychádzajúc zo systematického\nvýkladu zákona č. 73/1998 Z. z., najmä so zreteľom na úpravu činnosti „príslušných“ odborových orgánov\nobsiahnutú v ustanovení § 225 zákona č. 73/1998 Z. z., ktorá činnosť svojou povahou zodpovedá činnosti\nodborového orgánu podľa § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. (predbežné prerokovanie podkladov a\nnávrhov) a osobitne potom korešponduje s činnosťou podľa § 225 ods. 2 písm. b), treba ustanovenie §\n35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. chápať tak, že vyžaduje predbežné prerokovanie prevedenia alebo\npreloženia na inú funkciu takisto práve s príslušným odborovým orgánom.\nV prípade, že príslušnosť odborových orgánov na rokovanie so služobným úradom, vrátane žalovaného,\nneustanovuje priamo zákon, nič nebráni tomu, aby bola príslušnosť odborových orgánov ustanovená v\nkolektívnej zmluve. Záväznosť obsahu kolektívnej zmluvy pre služobný úrad v oblasti ňou upravených\notázok služobného pomeru pritom možno vyvodiť práve zo zákonného zmocnenia obsiahnutého v § 229\nods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., predpokladajúceho uzatvorenie kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa a\npodnikových kolektívnych zmlúv na zabezpečenie oprávnených záujmov a potrieb policajtov.\nAk v čl. 1 ods. 4 kolektívnej zmluvy pre rok 2010 bola ako odborový partner ministra vnútra stanovená\nRada predsedov základných organizácií odborového zväzu, zastúpená jej predsedom, prípadne\npodpredsedami, a v iných dojednaniach kolektívnej zmluvy nebola pre rozhodovanie ministra vnútra\npodľa § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. stanovená osobitná výnimka príslušnosti odborového\norgánu, bol žalovaný povinný prerokovať prevedenie žalobcu na inú funkciu práve so svojím odborovým\npartnerom zakotveným v kolektívnej zmluve. Žalovaný na žiadne osobitné dojednanie v kolektívnej\nzmluve s odchylným obsahom nepoukázal a jeho námietka toho významu, že kolektívna zmluva pre\nrok 2010 výslovne nestanovovala, že minister vnútra je povinný vopred prerokovať postup podľa §\n35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. s Radou predsedov základných organizácií odborového zväzu,\nzastúpená jej predsedom, prípadne podpredsedami, nemôže obstáť. Všeobecné pravidlo o odborovom\npartnerovi ministra vnútra v čl. 1 ods. 4 kolektívnej zmluvy, ako bolo známe krajskému súdu (ktorého\nznenie žalovaný nespochybnil) totiž nevyžadovalo, aby boli pre každý prípad spolupráce ministra vnútra\ns odborovými orgánmi podľa jeho charakteru stanovené pravidlá ustanovujúce totožného odborového\npartnera; iba vtedy, ak by mal mať minister vnútra pre určitý druh spolupráce s odborovými orgánmi\nurčeného iného než všeobecného odborového partnera, bolo by to potrebné výslovne v kolektívnej\nzmluve vyjadriť ako výnimku z pravidla. Uvedené napokon vyplýva zo vzťahu všeobecného a osobitného\npravidla vôbec: osobitné pravidlo je výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré sa uplatní vo všetkých\nprípadoch okrem tých, na ktoré sa bude aplikovať pravidlo osobitné.\nVýhrada žalovaného, že ustanovenie § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. neobsahuje tzv. doložku\nsankcie neplatnosti v zmysle § 250 ods. 2 zákona, nie je dôvodná. V zmysle § 250 ods. 2 zákona č.\n73/1998 Z. z. platí, že právny úkon, ktorý nebol urobený formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný,\nlen ak to výslovne ustanovuje tento zákon. Pojem „právny úkon“ je na účely zákona č. 73/1998 Z. z.\nlegálne definovaný v § 249 ods. 1 ako prejav vôle smerujúci k vzniku, zmene alebo zániku tých práv\nalebo povinností, ktoré tento zákon s takým prejavom vôle spája. Táto zákonná definícia sa približuje\nk zákonnej definícii právneho úkonu obsiahnutej v § 34 Občianskeho zákonníka, ktorá má generálny\ncharakter pre oblasť súkromného práva. Z koncepcie ustanovení zákona č. 73/1998 Z. z. o právnych\núkonoch možno usúdiť, že má ísť predovšetkým o právne úkony policajtov týkajúce sa ich služobného\npomeru. Konkrétnymi právnymi úkonmi, u ktorých zákon č. 73/1998 Z. z. výslovne určuje pri absencii\nich predpísanej formy neplatnosť v zmysle § 250 ods. 2, sú napríklad žiadosť policajta o uvoľnenie zo\nslužobného pomeru (§ 191 ods. 1), či odvolanie alebo vypovedanie plnomocenstva (§ 264).\nTreba zdôrazniť, že ustanovenie § 250 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. sa týka výlučne formy predpísanej\nzákonom. Forma právneho úkonu môže byť písomná, ústna, prípadne konkludentná. Prerokovanie\nprevedenia alebo preradenia nadriadeného na inú funkciu s odborovým orgánom nepredstavuje formu\n\nprávneho úkonu. Extenzívny výklad ustanovenia § 250 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. v tom smere, že\nrozhodnutie služobného orgánu, ktoré bolo vydané bez splnenia zákonných podmienok, je nezákonné\nlen vtedy, ak to zákon č. 73/1998 Z. z. výslovne ustanovuje, by bol v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a\nv rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Služobný úrad vo veciach služobného pomeru vykonáva\nštátnu moc (§ 1 ods. 1, § 2 ods. 2 a 4, § 3 zákona č. 73/1998 Z. z.), a preto môže konať iba to, čo mu\nzákon stanovuje - odchýlka od zákonom stanoveného spôsobu konania služobného úradu je porušením\nzákona bez toho, aby to musel zákon explicitne deklarovať. Okrem toho odvolací súd považuje za sporné\nvôbec označovať štátno-mocenské rozhodnutie ako právny úkon a uvažovať v kategóriách jeho platnosti\nalebo neplatnosti, nakoľko ide o terminológiu príznačnú pre súkromné právo a pre akty subjektov, ktoré\npri ich uskutočňovaní nevystupujú ako nositelia verejnej moci.\nNa základe uvedeného najvyšší súd ustálil, že podmienka prevedenia žalovaného na inú funkciu podľa\n§ 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., ktorou je predchádzajúce prerokovanie s odborovým orgánom,\nv spojení s kolektívnou zmluvou pre rok 2010, nebola splnená, čo má za následok nezákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia žalovaného spočívajúcu v nesprávnom právnom posúdení veci. Už z tohto\ndôvodu bola žaloba žalobcu dôvodná, pričom odvolací súd môže potvrdenie prvostupňového rozsudku\noprieť aj o iné právne dôvody, vychádzajúce z odlišného právneho posúdenia správne zisteného\nskutkového stavu, ako to vyplýva z dikcie § 219 ods. 1 O.s.p. v porovnaní s odsekom 2 tohto ustanovenia.\nNapriek tomu najvyšší súd považoval za potrebné v záujme presvedčivosti a úplnosti odôvodnenia\nsvojho rozsudku aspoň stručne sa vyjadriť aj k otázke neuvedenia konkrétneho dôležitého záujmu služby\nna žalobcovom prevedení v odôvodnení napadnutých rozhodnutí správnych orgánov, nakoľko išlo o\nžalobný dôvod, ktorému venovali účastníci i krajský súd najväčšiu pozornosť.\nOprávnenie ministra, ak to vyžaduje dôležitý záujem služby, previesť nadriadeného na inú funkciu v\ntom istom mieste výkonu štátnej služby, a ak to nie je možné, preložiť na inú funkciu do iného miesta\nvýkonu štátnej služby alebo do iného služobného úradu, aj bez uvedenia dôvodu zaviedol do § 35 ods.\n2 zákona č. 73/1998 Z. z. zákon č. 201/2004 Z. z. s účinnosťou od 1. mája 2004. Na rozdiel od policajta\nzaradeného v útvare inšpekčnej služby možno pri nadriadenom vykonať prevedenie na inú funkciu alebo\npreloženie na inú funkciu vtedy, ak to vyžaduje dôležitý záujem služby.\nOdvolaciemu súdu je známy rozsudok iného senátu najvyššieho súdu, sp. zn. 1Sžo/113/2007, z 11.\nmarca 2008, vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia ministra vnútra vydaného taktiež podľa § 35\nods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. Najvyšší súd v predmetnom rozsudku uviedol: „V zákone č. 73/1998 Zb.\nnie je vymedzený obsah a teda ani hranice pojmu „dôležitý záujem služby“, neupravuje to ani žiaden\nvykonávací predpis, je teda vecou voľnej úvahy ministra vnútra, ktoré skutočnosti bude považovať za\ndôležité záujmy služby. Predovšetkým však bolo potrebné vychádzať z právnej konštrukcie ustanovenia\n§ 35 ods. 2 zákona a zo systematiky zaradenia slov „ak bez uvedenia dôvodov“ na konci vety, z čoho bolo\npotrebné vyvodiť záver, že uvedené slovné spojenie sa vzťahuje na obe časti (ktoré sú spojené spojkou\n„a“ predmetného odseku 2), teda nielen na príslušníkov PZ zaradených na útvare inšpekčnej služby,\nale aj na nadriadeného, a teda toto personálne opatrenie (hoci s podmienkou „ak to vyžaduje dôležitý\nzáujem služby“, ktorá v predmetnom personálnom rozkaze formou jej deklarovania splnená bola), bolo\nmožné realizovať aj bez uvedenia dôvodu.“\nOdvolací súd akceptuje požiadavku Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre\nľudské práva na konzistenciu judikatúry predovšetkým najvyššej súdnej inštancie v štáte, zdôraznenú\nnapríklad v rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Beian proti Rumunsku zo dňa 6.\ndecembra 2007. Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke\nza rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je\nústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05).\nPožiadavku viazanosti doterajšou judikatúrou však nemožno chápať absolútne (m. m. nález Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 11/09). Ústavný súd Slovenskej republiky v novšej\n\nrozhodovacej činnosti uviedol, že dôveru v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných\nveciach vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila po určitú\ndobu, a nie ojedinelé rozhodnutie súdu. Požiadavka právnej istoty taktiež automaticky neznamená, že sa\njudikatúra najmä najvyššieho súdu nemôže vyvíjať, resp. že v prípade, ak je prijaté ojedinelé rozhodnutie,\nvybočujúce z doterajšej línie rozhodovacej praxe, sa konajúci súd nemôže vrátiť na pôvodnú líniu\nrozhodovacej činnosti. (IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011)\nOkrem rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžo/113/2007 je senátu odvolacieho súdu známy iný\nrozsudok tunajšieho súdu 6Sžo/28/2011, ktorým sa meritórne rozhodlo vo veci preskúmania zákonnosti\nrozhodnutia ministra o prevedení alebo preložení nadriadeného na inú funkciu bez uvedenia dôvodu\npodľa § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., pričom senát 6S podľa § 250ja ods. 7 OSP použil argumentáciu\nv znení rozsudku 1Sžo/113/2007.\nNaproti tomu vo veci 2Sžo/52/2011 odvolací senát stotožňujúc sa s odôvodnením napadnutého\nrozhodnutia krajského súdu, na zdôraznenie jeho správnosti považoval za vhodné doplniť, že z dikcie §\n35 ods. 2 zákona o štátnej službe vyplýva, že personálne rozkazy vydané na jeho základe nie je potrebné\nodôvodňovať. Avšak, takisto z tohto ustanovenia vyplýva, že pokiaľ ide o nadriadeného, jeho preloženie\nzákon podmieňuje tým, že si to vyžaduje dôležitý záujem služby. Je pravdou, že zákon samotný, ani\ndôvodová správa k zákonu č. 201/2004 Z. z., ktorý uvedené ustanovenie do § 35 ods. 2 zaviedol,\nneobsahuje vysvetlenie, čo zákonodarca považuje za dôležitý záujem služby. Na rozdiel od žalovaného,\nbol odvolací súd v danej veci toho názoru, že práve pre absenciu vysvetlenia tohto pojmu v zákone je\npotrebné, aby správny orgán v takýchto prípadoch dôležitý záujem služby pomenoval.\nOdvolací súd vo veci 2Sžo/52/2011 považoval za potrebné pripomenúť, že podľa Odporúčania\nč. Rec(2004)20 Výboru ministrov Rady Európy členským štátom o súdnom preskúmavaní\nadministratívnych aktov, bod B(1)(b) súd má byť schopný preskúmať akékoľvek porušenie práva, vrátane\nnedostatku právomoci, procesných pochybení a zneužitia moci. Podľa bodu B (4)(e) tohto odporúčania,\nsúd musí byť v takej pozícii, aby mohol preskúmať všetky faktické aj právne otázky týkajúce sa predmetu\nkonania prezentované účastníkmi.\nZ ustálenej judikatúry najvyššieho súdu vyplýva, že pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na\nzáklade zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie\nnevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom.\nAj v prejednávanom prípade súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia, ale musí\nmať možnosť preskúmať, či sa vyskytli dôležité záujmy služby, keďže práve ich existenciou podmieňuje\nzákonodarca možnosť postupu voči nadriadenému podľa § 35 ods. 2 zákona o štátnej službe, t.j.\npreloženie bez uvedenia dôvodov.\nMožno súhlasiť s názorom žalovaného, že otázka dôležitého záujmu služby je ponechaná na úvahu\nministra, avšak bez jeho pomenovania nemôže súd posúdiť, či správny orgán postupoval podľa zákona,\npretože nezistí, či takáto okolnosť vôbec nastala, alebo nie a či preloženie nadriadeného nie je len\nprejavom svojvôle.\nSprávny orgán disponuje diskrečnou právomocou v prípadoch, kedy mu to zákon umožňuje, avšak\ndiskrečná právomoc neznamená svojvôľu pri posudzovaní, či určité skutočnosti nastali, alebo nie,\nkonkrétne v prejednávanom prípade, či vznikol dôležitý záujem služby, v zmysle ktorého je potrebné, aby\nbol nadriadený preložený na inú pozíciu. Takáto právomoc žalovaného by bola zneužiteľná a postavená\nmimo akúkoľvek kontrolu, vrátane súdnej.\nUvedené rozsudky najvyššieho súdu neboli doposiaľ zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu\na rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Preto v tomto smere nemožno podľa odvolacieho súdu hovoriť\no stabilizovanej judikatúre. Iný názor rozdielny od veci 11Sžo/113/2007 (vrátane veci 6Sžo/28/2011) v\n\nprejednávanej veci ako aj vo veci 2Sžo/52/2011 je súčasťou vývoja právneho názoru na aplikáciu § 35\nods. 2 zák. č. 73/1998 Z. z. a to v súlade s ústavným princípom uvedeným v čl. 46 ods. 2 Ústavy SR,\nkeďže ani preskúmanie podmienky „dôležitého záujmu služby“ nie je zákonom zo súdneho prieskumu\nvylúčené.\nOdvolací súd v prejednávanej veci súhlasí s krajským súdom, že pokiaľ zákon vyžaduje, aby bol v\nprípade prevedenia nadriadeného naplnený dôležitý záujem služby na takomto rozhodnutí, treba tento\nzáujem pomenovať v dôvodoch rozhodnutia. Treba súhlasiť aj so záverom, že ak je dôležitý záujem\nslužby len deklarovaný, bez naplnenia tohto pojmu konkrétnym obsahom, ktorý by bol výsledkom\nsprávneho uváženia ministra, stáva sa súdny prieskum rozhodnutia o prevedení len formálnym a\nprakticky zbytočným.\nOdvolací súd však pokladá za potrebné upriamiť pozornosť aj na to, že znenie § 35 ods. 2 zákona č.\n73/1993 Z. z., pokiaľ ide o prevedenie alebo preloženie nadriadeného, sa javí z hľadiska jazykového\nvyjadrenia ako nejednoznačné. Na jednej strane umožňuje vykonať prevedenie alebo preloženie\nnadriadeného na inú funkciu aj bez uvedenia dôvodu, na druhej strane zároveň vyžaduje pre takéto\nprevedenie alebo preloženie dôležitý záujem služby. V tejto súvislosti treba poukázať na to, že\npožiadavka dôležitého záujmu služby bola zavedená spolu so samotnou možnosťou prevedenia alebo\npreloženia nadriadeného na inú funkciu podľa tohto ustanovenia (t. j. zákonom č. 201/2004 Z. z.), a\nneskoršou novelizáciou, vykonanou zákonom č. 513/2007 Z. z., bola do tohto ustanovenia doplnená\nďalšia podmienka predchádzajúceho prerokovania s odborovým orgánom.\nZ dikcie § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. vyplýva, že toto ustanovenie počíta iba s možnosťou (nie\nnutnosťou) vykonať prevedenie alebo preloženie nadriadeného na inú funkciu bez uvedenia dôvodu;\nzákon nevylučuje, aby sa každé takéto rozhodnutie zdôvodnilo. Každé rozhodnutie o prevedení alebo\npreložení nadriadeného na inú funkciu podľa § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. však musí byť vydané\nna základe dôležitého záujmu služby, ktorý dané prevedenie alebo preloženie vyžaduje.\nPodľa § 241 ods. 1 vety prvej zákona č. 73/1998 Z. z. rozhodnutie musí byť vydané v súlade s právnymi\npredpismi, musí vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o\nodvolaní.\nPodľa § 241 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. v odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti boli\npodkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení dôkazov a pri\npoužití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval.\nS právnym názorom, podľa ktorého podmienka prevedenia alebo preloženia nadriadeného „ak to\nvyžaduje dôležitý záujem služby“ je v personálnom rozkaze splnená formou jej deklarovania, sa\nsenát odvolacieho súdu nestotožňuje. Rozhodovanie správnych orgánov, pri ktorom sa v odôvodnení\nrozhodnutia len skonštatuje, že zákonné predpoklady pre rozhodnutie boli splnené, pričom nejde o taký\nprípad, že všetkým účastníkom konania sa vyhovelo, nepovažuje senát odvolacieho súdu za zlučiteľné\ns princípom materiálneho právneho štátu.\nAk zákon vyžaduje pre vydanie rozhodnutia správneho orgánu, aby nastali určité predpoklady stanovené\nv hypotéze právnej normy (v ustanovení § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., čo sa týka nadriadeného, ide\no dôležitý záujem služby), musia byť tieto predpoklady v odôvodnení rozhodnutia náležite objasnené, a to\ntým skôr, keď možno očakávať nesúhlas účastníka konania s takýmto rozhodnutím, pretože sa ním jeho\nprávne či iné postavenie (hoci subjektívne) zhoršuje. Na uvedenom nemení nič ani prípadná skutočnosť,\nže predpokladom vydania rozhodnutia je podľa zákona naplnenie právne neurčitého pojmu. Aj právne\nneurčitý pojem je ustanovený zákonom a musí mať svoj obsah. Dokonca podľa odvolacieho súdu treba\nv odôvodnení rozhodnutia venovať zvýšenú pozornosť práve subsumpcii skutkových okolností prípadu\npod právne neurčitý pojem, ktorý ustanovuje zákon, lebo len tak sa stane odôvodnenie rozhodnutia\npresvedčivým.\n\nOsobitne vystupuje potreba špecifikovania dôležitého záujmu služby na prevedení alebo preložení\nnadriadeného na inú funkciu podľa § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. do popredia v spojení\ns podmienkou predchádzajúceho prerokovania s odborovým orgánom, ktorá v znení predmetného\nustanovenia rozhodnom pre najvyšší súd vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Sžo 113/2007 ešte nebola\nzavedená. Odvolací súd považuje za logické, že to, čo má minister vopred prerokovať s odborovým\norgánom, sa týka práve dôležitého záujmu služby na prevedení alebo preložení nadriadeného.\nV širších súvislostiach zmysel ustanovenia § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. nemožno podľa\nodvolacieho súdu vidieť ani v postihnutí nadriadeného policajta, ani vo vyvodení dôsledkov z nesplnenia\npožadovaných predpokladov výkonu služby, ani v objektívnych prekážkach služby. Uvedené dôvody sú\ntotiž v zásade predpokladmi preloženia alebo prevedenia policajta na inú funkciu podľa § 35 ods. 1,\nprípadne uloženia disciplinárneho opatrenia podľa § 52 a nasl., alebo skončenia služobného pomeru\nprepustením podľa § 192 a nasl. zákona č. 73/1998 Z. z. V prípade naplnenia niektorého z dôvodov\ntaxatívne vymenovaných v ustanovení § 35 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. treba postupovať práve podľa\n§ 35 ods. 1 aj vtedy, ak ide o nadriadeného. Ak totiž nastane niektorý z dôvodov ustanovených v § 35\nods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., zákon použitými slovesnými tvarmi „prevedie“ a „preloží“ ustanovuje\nobligatórnosť postupu podľa tohto ustanovenia, kým zo znenia § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z.\nvyplýva len fakultatívna možnosť ministra previesť alebo preložiť nadriadeného na inú funkciu, ak to\nvyžaduje dôležitý záujem služby. Dôvody v § 35 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. navyše vykazujú vyššiu\nmieru konkrétnosti než pojem „dôležitý záujem služby“, použitý v § 35 ods. 2 citovaného zákona.\nSprávne poukázal krajský súd na to, že pojem dôležitý záujem služby možno vnímať širšie ako konkrétne\ndôvody prevedenia alebo preloženia policajta vymedzené v § 35 ods. 1 zákona č. 73/1995 Z. z., pričom\nsa môže týkať aktuálnych potrieb Policajného zboru. Dôležitý záujem služby, ktorý vyžaduje prevedenie\nalebo preloženie nadriadeného podľa § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., sa nemusí - na rozdiel od\ndôvodov vypočítaných v § 35 ods. 1 - vzťahovať na osobu nadriadeného, ale má sa vzťahovať na službu,\nteda vlastne na plnenie úloh Policajného zboru policajtmi (§ 2 ods. 2 zákona).\nNajvyšší súd dodáva, že v zmysle § 35 ods. 2 v spojení s § 35 ods. 9 zákona č. 73/1998 Z. z. musí dôležitý\nzáujem služby vyžadovať nielen odvolanie nadriadeného z doterajšej funkcie, ale aj jeho ustanovenie\nalebo vymenovanie do inej funkcie. Dôležitý záujem služby podľa § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.\nz. nemôže spočívať len v odvolaní nadriadeného z doterajšej funkcie bez ohľadu na to, do akej novej\nfunkcie bude ustanovený alebo vymenovaný. So zreteľom na personálny rozkaz žalovaného vydaný v\nprejednávanej veci je však dôležitý záujem služby na ustanovení žalobcu do inej funkcie, nech už bol\nakýkoľvek, nutne spochybnený, keďže žalovaný vo svojom personálnom rozkaze neuviedol konkrétnu\ninú funkciu, do ktorej žalobcu ustanovuje.\nPre úplnosť najvyšší súd podotýka, že nespochybňuje zásadu subordinácie typickú pre ozbrojené sily\na ozbrojené zložky, ani hľadisko lojality štátneho zamestnanca voči štátu. V zákonoch upravujúcich\nvýkon štátnej služby v Slovenskej republike je štandardné, že odvolanie resp. inú zmenu v nadriadených\npozíciách možno vykonať aj bez uvedenia dôvodu. Ako príklad sa dá uviesť § 31 ods. 2 už zrušeného\nzákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov a § 37 ods. 4 a\n5 v súčasnosti platného zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov, tiež § 33 ods. 4 zákona č. 200/1998 Z. z. o štátnej službe colníkov a o zmene a doplnení\nniektorých ďalších zákonov alebo § 50 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom\nzbore. Takýto spôsob odvolávania nadriadených štátnych zamestnancov je prejavom modelu štátnej\nslužby uplatňovaného v Slovenskej republike, ktorý nezabezpečuje garancie definitívy. Ustanovenie §\n35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. je však špecifické práve vyžadovaním dôležitého záujmu služby,\npokiaľ ide o prevedenie alebo preloženie nadriadeného policajta, ako aj podmienkou predchádzajúceho\nprerokovania s odborovým orgánom. Nejednoznačnosť tejto požiadavky v spojení s možnosťou vydania\nrozhodnutia aj bez uvedenia dôvodu potom odvolací súd interpretoval zhodne s krajským súdom v\nprospech osôb v služobnom pomere - policajtov tak, že v rozhodnutí vydanom podľa § 35 ods. 2 zákona\nč. 73/1998 Z. z. týkajúcom sa nadriadeného musí byť dôležitý záujem služby objasnený. V opačnom\n\nprípade by bol súdny prieskum splnenia tohto predpokladu rozhodnutia ministra podľa § 35 ods. 2 zákona\nč. 73/1998 Z. z., pokiaľ ide o nadriadeného, iba formálny.\nPretože prvostupňové ani druhostupňové rozhodnutie žalovaného požiadavky na odôvodnenie\nrozhodnutia nespĺňalo, bolo potrebné rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov zrušiť ako\nrozhodnutia nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (§ 250j ods. 2 písm. d) O.s.p.) a vrátiť vec\nžalovanému na ďalšie konanie.\nInterpretujúc ustanovenie § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. spôsobom, ktorý považoval odvolací súd\nza ústavne konformný, nevidel dôvod na prerušenie konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a podanie\nnávrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy\nSlovenskej republiky. Nakoľko na podanie návrhu na začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej\nrepubliky podľa čl. 125 Ústavy Slovenskej republiky zo strany konajúceho súdu nemá účastník súdneho\nkonania nárok a neakceptovanie takéhoto návrhu nezakladá možnosť porušenia práva na spravodlivý\nproces (pozri napr. R 53/1999, R 80/2005), najvyšší súd o návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa\n§ 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. nepovažoval za potrebné rozhodnúť osobitným výrokom.\nK dôvodom uvedeným v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4Sžo/21/2012 zo dňa\n30. júla 2012 Najvyšší súd Slovenskej republiky v prejednávanej veci (8Sžo/21/2013) uvádza ešte\nnasledovné. Podmienka predchádzajúceho prerokovania s odborovým orgánom v danom prípade bola\nsplnená, preto spomínaná vada v tejto veci nenastala.\nV nadväznosti na uvedené však pokladá za potrebné konštatovať, že z napadnutého rozhodnutia\nkrajského súdu nie sú zrejmé dôvody, pre ktoré vyslovil, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného\nzrušuje podľa § 250j ods. 2, písm. b/ a c/ OSP, teda prečo dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu,\nz ktorého vychádzalo správne rozhodnutie, je v rozpore s obsahom spisov, ako aj, že zistenie skutkového\nstavu je nedostačujúce na posúdenie veci. Súd prvého stupňa sa totiž v odôvodnení napadnutého\nrozsudku nevysporiadal s tým, či rozhodnutie žalovaného obsahuje také skutkové zistenia, ktoré nemajú\noporu vo vykonanom dokazovaní alebo z obsahu administratívneho spisu nevyplývajú. Rovnako tak, v\nodôvodnení rozsudku krajského súdu absentujú dôvody, pre ktoré mal za to, že správny orgán nevykonal\nnáležité dokazovanie. Táto skutočnosť však sama osebe nemá za následok nezákonné rozhodnutie\nkrajského súdu.\nVzhľadom k tomu, že posúdenie dôvodnosti odvolania žalobkyne je v prejednávanej veci rovnaké ako v\ncitovanom rozsudku, rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že napadnutý rozsudok Krajského\nsúdu v Bratislave 4S/79/2011-29 zo dňa 15. februára 2013 podľa § 219 ods. 1 v spojení s § 250ja ods.\n3 veta druhá OSP ako vecne správny potvrdil.\nO trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1, § 142\nods. 1 a § 151 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej\nžalobkyni priznal náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia za jeden úkon\nprávnej služby - vyjadrenie k odvolaniu žalovaného.\nTarifná odmena za tento úkon právnej služby predstavuje sumu 130,16 € (z výpočtového základu pre\nrok 2013 v sume 781 €) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z.\no odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“). Režijný paušál bol v sume 7,81 € (§ 16 ods. 3, § 1 ods. 3 vyhlášky\nč. 655/2004 Z. z.). Daň z pridanej hodnoty (§ 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.) zo sumy 137,97 €\n(130,16 € + 7,81 €) bola v sume 27,59 € (20 % zo sumy 137,97 € ), spolu všetko 165,56 € (137,97 €\n+ 27,59 €).\nŽalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni priznanú náhradu trov konania na účet advokáta, ktorý žalobkyňu\nv konaní zastupoval (§ 149 ods. 1 OSP).\n\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}