{"guid": "15974570-673e-4cdb-b149-446240c34991:b398d517-a06d-4b98-8283-b717b4ef4956", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:1011200613.1", "spisova_znacka": "5Szd/1/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Szd/1/2013 z 27. 2. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. februára 2014, sp. zn. 5Szd/1/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:1011200613.1", "identifikacne_cislo": "1011200613", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Baricová", "sudca_id": 384, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jana-baricova-384", "datum_vydania": "2014-02-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmenené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2007/355", "nazov": "zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2007/355", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/355-2007"}, {"iri": "/SK/ZZ/1967/71", "nazov": "SP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1967/71", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/71-1967"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b398d517-a06d-4b98-8283-b717b4ef4956", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:1011200613.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:1011200613.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:1011200613.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Szd/1/2013\n1011200613\n27. 02. 2014\nJUDr. Jana Baricová\nECLI:SK:NSSR:2014:1011200613.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a\nčlenov senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Milana Moravu, v právnej veci žalobcov 1/ R. a 2/\nU., obaja bytom A., oboch zastúpených Právnym centrom, s. r. o., so sídlom Žilinská 8, Bratislava,\nproti žalovanému Úradu verejného zdravotníctva, so sídlom Trnavská cesta 52, Bratislava, v konaní\no preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OLP/155/2011 z 02. februára 2011, ako aj\nprvostupňové rozhodnutie č. OOD/15465/2010 z 02. decembra 2010, o odvolaní žalobcov proti rozsudku\nKrajského súdu v Bratislave, č. k. 4S/63/2011-78 z 30. novembra 2012, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 4S/63/2011-78 z 30.\nnovembra 2012 m e n í tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného č. OLP/155/2011 z 02. februára\n2011 z r u š u j e a v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.\nŽalobcom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nNapadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) zamietol podľa § 250j\nods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) žalobu žalobcov, ktorou sa domáhali\npreskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OLP/155/2011 z 02. februára 2011, ktorým zamietol\nodvolanie žalobcov a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Regionálneho úradu Bratislava hlavné mesto\nč. OOD/15465/2010 z 02. decembra 2010. Týmto rozhodnutím boli žalobcovia uznaní vinnými zo\nspáchania priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. k/ zákona č. 355/2007\nZ. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 355/2007 Z. z.“), ktorého sa mali dopustiť spoločne tým, že\nnezabezpečili ako zákonní zástupcovia svojho dieťaťa S. jeho povinné očkovanie proti tuberkulóze, čím\nporušili § 51 ods. 1 písm. d/ a ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z., v spojení s § 5 ods. 3 a prílohu č. 2,\nčasť A, bod 1 písm. a/ vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „MZ SR“), č.\n585/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení, v znení\nneskorších predpisov v znení účinnom do 30. júna 2010 (ďalej len „vyhláška č. 585/2008 Z. z.“).\nSvoje rozhodnutie krajský súd odôvodnil tým, že medzi účastníkmi nie je sporný skutkový stav z ktorého\nvychádzali správne orgány. Povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu vyplýva z § 57 ods. 1 písm.\nb/ zákona č. 355/2007 Z. z., pričom podľa § 62 písm. a/ citovaného zákona ministerstvo ustanoví\nvšeobecne záväzným predpisom podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení. V danom\nprípade je zmocňujúcim ustanovením odkazované na všeobecne záväzný predpis, a to konkrétne\nvyhlášku č. 585/2008 Z. z., čo je v zmysle právnej teórie legitímny postup. Táto vyhláška nevybočuje zo\nzákonných medzí. Je zrejmé, že ani medzinárodná zmluva (čl. 26 ods. 1) Dohovoru o ľudských právach\n\na biomedicíne (ďalej aj „Dohovor“) nestanoví niečo iné, než zákon č. 355/2007 Z. z., z ktorého žalované\nsprávne orgány vychádzali. Preto im nie je možné vytýkať, že postupovali nezákonne.\nPokiaľ žalobcovia mali zato, že ich ústavné práva boli postupom správnych orgánov porušené, je\npotrebné poukázať aj na čl. 24 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“), keď podľa odseku 4\ntohto článku, je podmienky výkonu práva podľa odsekov 1 až 3 možné obmedziť iba zákonom, ak ide o\nopatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu verejného poriadku, zdravia a mravnosti\nalebo práv a slobôd iných.\nZ administratívneho spisu podľa krajského súdu nevyplýva, že by sa žalobcovia na uvedené garantované\npráva odvolávali, pričom je potrebné konštatovať, že aj keby sa odvolávali, tak vo veci práva na ochranu\nverejného zdravia, v poriadku a mravnosti, alebo práva a slobôd iných, je možné tieto práva obmedziť.\nVzhľadom na uvedené všeobecné tvrdenia o závažných dôvodoch a osobných pohnútka žalobcov, ktorí\nodmietajú povinné očkovanie podstúpiť, pretože podľa ich vyjadrenia nechajú dieťa povinne očkovať až\nkeď bude mať 2 roky, považoval súd z vyššie uvedených dôvodov irelevantné. Z hľadiska materiálnej\nstránky prejednávanej veci, povinnosť podrobiť sa stanovenému druhú pravidelného očkovania sleduje\nvýznamný spoločenský záujem na ochranu verejného zdravia.\nO náhrade trov konania rozhodol Krajský súd podľa ustanovenia § 250 a ods. 1 OSP tak, že neúspešným\nžalobcom jej náhradu nepriznal, pričom žalovanému v tomto konaní náhrada neprináleží.\nProti tomuto rozhodnutiu podali žalobcovia v zákonnej lehote z odvolanie, namietajúc, že rozhodnutie\nvychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a prvostupňový súd nepreskúmal všetky okolnosti\nprípadu a svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil.\nS poukazom na znenie § 51ods. 1 písm. d/ zákona č. 355/2007 Z. z. uviedli, že z jeho znenia vyplýva\npovinnosť pre fyzické osoby podrobiť sa povinnému očkovaniu za podmienky, že sa jednalo o súvislosť s\npredchádzajúcim prenosným ochorením. Zastávajú názor, že táto právna úprava je v rozpore s článkom\n13 Ústavy Slovenskej republiky a taktiež s Dohovorom. Zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva\ntiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy\nrôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú,\nalebo plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb. Všetky\norgány verejnej moci sú preto povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech ústavou\ngarantovaných základných práv a slobôd. V zmysle Dohovoru má každý právo očkovanie ako zásad v\noblasti zdravia odmietnuť a článok 26 Dohovoru umožňuje štátu obmedziť toto právo formou zákona len\nvtedy, keď je to nutné k ochrane verejného zdravia. Toto treba zo strany štátu preukázať. Z toho teda\nvyplýva, že povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu ktorú žalobcovia nemali splniť, nebola a nie je\nstanovená v medziach zákona a nie sú ňou zachované základné ľudské práva a slobody. Všeobecnú\npovinnosť fyzickým osobám podrobiť sa očkovaniu síce určuje zákon č. 355/2007 Z. z., avšak v tomto\nani inom zákone nie je vôbec určené špecifikované ktorých prípadoch, kedy a, ktoré osoby podliehajú\nv danej povinnosti. Táto povinnosť nadobúda konkrétny rozmer až po jej presnom vymedzení, a však\nkonkrétne podmienky realizácie sú určené len vo vyhláške č. 585/2008 Z. z., teda len podzákonným\naktom, nie zákonom.\nV danej súvislosti žalobcovia poukázali aj na rozhodovaciu prax v českej republike, nakoľko mal vo\nveci povinného očkovania právnu úpravu obdobnú našej. V českej republike je povinnosť očkovať\ndieťa taktiež upravená len vyhláškou a nie je zákonom, a preto nie je možné sankcionovať rodičov za\nnesplnenie tejto povinnosti pokutou. Najvyšší správny súd Českej republiky dospel v rozsudku sp. zn.\n3Ads 42/2010-92 z 21. júla 2010 k záveru, že podľa platného práva nie je možné sankcionovať porušenie\npovinností podrobiť sa pravidelnému očkovaniu z dôvodu, že táto povinnosť nie je konkrétne upravená\nv zákone a faktických nariadila iba vyhláška ministerstva zdravotníctva. Z ustanovenia § 48 zákona č.\n355/2007 Z. z. a definície pojmu ohrozenie verejného zdravia zosúladeného s európskou legislatívou\njednoznačne vyplýva, že povinné očkovanie, respektíve odmietnutie podrobiť sa povinnému očkovaniu\nnie je považované za ohrozenie verejného zdravia obyvateľstva.\nĎalej v súvislosti s právnou úpravou a zákonných predpokladoch potrebných k vzniku Zodpovednosti sa\nspáchaný priestupok vo všeobecnosti poukazujeme na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nz 12. apríla 2009, sp. zn. 2Sžo/55/2008, podľa ktorého: „Na objasnenie a sankcionovanie priestupku\n\nmusia byť obligatórne naplnené a zistené všetky štyri znaky skutkovej podstaty priestupku - subjekt,\nsubjektívna objekt, objektívna stránka (kumulatívne). V prípade, žeby čo i len jeden znak skutkovej\npodstaty nebol objasnený, nemožno potom hovoriť o priestupku. Žalobcovia upriamili pozornosť na\nfakt, že objekt a objektívna stránka, t. j. ohrozenie verejného zdravia, alebo spustenie vzniku šírenia\nprenosných ochorení a konanie žalobcov, ktorým by tieto objekty preukázateľne zasiahli nebolo v\nsprávnom konaní preukázané nado všetku pochybnosť.\nNa základe vyššie uvedených skutočností žalobcovia žiadali, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako\nodvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil mu vec na nové konanie a rozhodnutie\na žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania za súdny poplatok a trovy právneho\nzastúpenia.\nPodaním zo 14. februára 2013 žalobcovia upravili petit odvolania proti rozsudku Krajského súdu v\nBratislave tak, že žiadali, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu\nBratislave zmenil tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho\norgánu a vec vráti žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie.\nŽalovaný podal dňa 22. februára 2013 vyjadrenie k odvolaniu žalobcov, kde v podstate iba zopakoval\nsvoje argumenty, o ktoré sa opiera ním vydané napadnuté rozhodnutie. Žiadal, aby odvolací súd\nnapadnuté rozhodnutia správnych orgánov, ako aj Krajského súdu v Bratislave, v celom rozsahu potvrdil.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá\nOSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a medziach\npodaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP); odvolanie prejednal bez\nnariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia\nbol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk> (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c\nods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že rozhodnutie žalované neobstojí.\nV správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická\nosoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,\naby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).\nPodstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo\nv správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť\nrozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu\na vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude\núčastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide.\nSprávne súdnictvo zabezpečuje kontrolu zákonnosti rozhodnutia. Keďže súd nie je oprávnený rozhodnúť\nvo veci samej, je pre posúdenie veci rozhodujúci právny stav v čase rozhodovania správneho orgánu\n(§ 250i ods. 1 veta prvá OSP).\nSúdny prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy je založený i na zistení vady v\nprocesnom postupe, alebo rozhodnutí (§ 250i ods. 3 OSP). Pokiaľ takáto vada nie je súdom zistená\nznamená to, že správny orgán pri použití procesného postupu na zistenie skutkového stavu a následnú\naplikáciu hmotnoprávneho predpisu postupoval zákonne. Ak takáto vada zistená je, súd v zmysle § 250i\nods. 3 OSP vždy skúma, či táto vada mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.\nPodľa článku 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu\na spôsobom, ktorý stanoví zákon.\n\nPodľa článku 13 ods. 1 písm. a/ ústavy povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona,\nv jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.\nPodľa článku 40 veta prvá Ústavy slovenskej republiky každý má právo na ochranu zdravia.\nPodľa § 250 i ods. 2 OSP, ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo inej právnej\nveci vyplývajúcej z občianskoprávnych, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol\no uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným\nsprávnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať\ndôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.\nPodľa § ods. 1 správneho poriadku, správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými\nprávnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a\nprávnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.\nPodľa § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „správny poriadok“) správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán\nuvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení\ndôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe, ktorých rozhodoval, a ako\nsa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.\nPodľa § 29 ods. 1 správneho poriadku, správny orgán konanie preruší , ak sa začalo konanie o\npredbežnej otázke alebo, ak bol účastník konania vyzvaný, aby v určenej lehote odstránil nedostatky\npodania, alebo, ak účastník konania nemá zákonného zástupcu alebo ustanoveného opatrovníka, hoci\nho má mať, alebo, ak tak ustanovuje osobitný zákon.\nPodľa § 40 ods. 1 správneho poriadku ak sa v konaní vyskytne otázka, o, ktorej už právoplatne rozhodol\npríslušný orgán, je správny orgán takýmto rozhodnutím viazaný; inak si správny orgán môže o takejto\notázke urobiť úsudok alebo dá príslušnému orgánu podnet na začatie konania.\nPodľa odseku 2 citovaného zákonného ustanovenia správny orgán si nemôže ako o predbežnej otázke\nurobiť úsudok o tom, či a kto spáchal trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt, alebo o osobnom\nstave fyzickej osoby, alebo o existencii právnickej osoby, ak patrí potom rozhodovať súdu.\nPodľa § 56 ods. 1 písm. k/ zákona č. 355/2007 Z. z., priestupku na úseku verejného zdravotníctva sa\ndopustí ten, kto nezabezpečil ako zástupca dieťaťa (§ 51 ods. 3) plnenie niektorej z povinností podľa\n§ 51 ods. 1 a 2.\nV prvom rade najvyšší súd prihliadol na námietky žalobcov ohľadne odôvodnenia napadnutých\nsprávnych rozhodnutí. Je potrebné konštatovať, že namietanými skutočnosťami žalobcov, a to, že\n„použitá BBG- vakcína nesie riziká ktoré prevyšujú prínos, pričom WHO odporúča jej použitie iba u\nrizikových osôb“, že „vakcína Infarnix Hexa obsahuje nebezpečné zložky, pričom nebola dostatočné\ntestovaná“ a že „vo vyspelých krajinách bol zriadený fond na odškodňovať je obetí očkovania, čo\ndokazuje mnohé vedľajšie účinky nariadených vakcín“,\nsa správne orgány iba čiastočne vysporiadali, všeobecne odkázali iba na znenie právnych predpisov,\npoukazovali iba na ich jednoduchý gramatický výklad, resp. neprijateľne argumentovali so záverom,\nže orgány verejného zdravotníctva nie sú orgánmi príslušnými na posudzovanie kvality jednotlivých\nočkovacích látok a ich zloženia, pričom na námietku, či bolo Slovenskej republike zadokumentovaný\nprípad poškodenia zdravia, ako dôsledok povinného očkovania týmito látkami v odôvodnení uviedli\niba všeobecne, že takéto závažné reakcie sa vyskytujú „vzácne“, pričom pri povinnom očkovaní je z\n\ndôvodu vážneho onemocnenia očkovaného v celoslovenskom meradle potrebná hospitalizácia približne\nv desiatich až dvadsiatich prípadoch.\nĎalej sa žalovaný správny orgán úplne vyhol odôvodneniu svojho rozhodnutia v súvislosti s\nargumentáciou žalobcov, že „uplatnené právne predpisy o povinnom očkovaní, sú v súčasnom právnom\nstave v nesúlade s Listinou základných práv a slobôd“.\nTýmto aj podľa názoru najvyššieho súdu žalovaný porušil vyššie citované ustanovenie § 47 ods. 3\nsprávneho poriadku, v zmysle ktorého, sa striktne vyžaduje povinnosť odvolacieho orgánu v rozhodnutí\nsa vysporiadať so všetkými relevantnými námietkami uvedenými v odvolaní. O relevancii vyššie\noznačených námietok žalobcov, najvyšší súd, nevzhliadol žiadnu pochybnosť.\nV prejednávanej veci je ďalej potrebné prihliadnuť na účel a význam právnych ustanovení, ktoré\nsprávne orgány v rozhodnutiach aplikovali. Je potrebné vidieť skutočnosť, že každý medicínsky výkon\nsa spája so štatistickou pravdepodobnosťou neúspechu. S prihliadnutím na túto stránku zdravotnej\nstarostlivosti sa zásahy do telesnej integrity zaraďujú medzi zásahy do základných práv občanov. Pri\nhodnotení miery zavinenia, a tým aj otázky uloženia pokuty, alebo jej výšky je potrebné prihliadnuť aj na\nskutočnosť, kedy je povinné očkovanie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu práv iných,\na či táto skutočnosť nastala. Povinné očkovanie nepredvídateľne a neplánovane v prípade zanedbania\nrelevantných symptómov, sa môže spájať s vedľajšími účinkami a zdravotnými komplikáciami. Konflikt\nmedzi priaznivcami odporcami povinného očkovania má aj závažný ústavný rozmer, ide o ňom o\nzákladné práva a slobody, ich ochranu, obmedzovanie a ochranu pred obmedzovaní.\nRozporuplnosť uvedených zákonných ustanovení vyplýva aj zo skutočností, že ťažiskom platnej právnej\núpravy v skutočnosti je iba sekundárny všeobecne záväzný právny predpis. Podrobnosti očkovacích\npostupoch na povinné pravidelne očkovanie osôb sú uvedené iba v prílohe č. 2 § 5 ods. 3 vyhlášky č.\n585/2008 Z. z.. Tu správne orgány dostatočne neprihliadali na čl. 2 ods. 2 a ods. 3 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, na základe ktorého, nikoho nemožno zo strany štátneho orgánu nútiť k splneniu povinnosti,\nktorú neukladá zákon. Štátne orgány sú pri výkone svojej činnosti podriadené ústave a zákonom a\nmajú určený rozsah právomocí, ktorý nemôžu prekročiť, takže môžu konať len to, čo je mu ústava\nalebo zákon dovoľuje. Z toho vyplýva, že pokiaľ zákon č. 355/2007 Z. z., nedostatočne upravuje určitú\npovinnosť, je neprípustné nútiť kohokoľvek konať niečo, čo zákon neukladá. V prípade ak existujú určité\nokolnosti, ktoré zásadným spôsobom volajú po autonómií sankcionovanej osoby, nesmie správny orgán\nzmienenú povinnosť podrobiť sa očkovaniu sankcionovať či inak vynucovať. Inak povedané, verejný\nzáujem na povinnom očkovaní nie je natoľko významný pri hľadaní spravodlivej rovnováhy a autonómiou\nosoby, aby legitimizoval sankciu povinnej osoby za nesplnenie svojej povinnosti strpieť zásah, minimálne\nv prípade, pokiaľ nie je dostatočným vedeckým skúmaním preukázané, že nehrozia žiadne vedľajšie\núčinky z povinného očkovania, prípadne nie sú určené kontraindikácie na, ktoré sa má prihliadať tak,\naby očkovanie vylúčilo v maximálnej možnej miere ohrozenie povinnej osoby.\nSprávne orgány pri výklade a aplikácii právnych predpisov majú vychádzať prvotne z ich doslovného\nznenia. Neznamená to však, že sú výkladom doslovného ustanovenia viazané absolútne. Môžu sa od\nneho čiastočne odkloniť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona a systematická\nsúvislosť a svoj odklon dostatočne vysvetlia v rámci povolenej správnej úvahy. V danom prípade použitie\nprísne gramatického výkladu nie je vhodné, lebo aj pri ňom je potrebné uplatniť teleologický výklad\nzákona a širšími výkladom prihliadnuť na úmysel zákonodarcu, ako aj na vyššie právne normy. Pri\nukladaní pokuty žalobcom správnymi orgánmi zjavne chýbal dôraz na vzťah rozumej proporcionality\nmedzi použitými prostriedkami a zákonom sledovaným zámerom.\nNajvyšší súd zistil, že na Ústavnom súde Slovenskej republiky sa vedie konanie pod sp. zn. PL ÚS\n10/2013-9 z 03. júla 2013, o návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods.\n1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého predmetom je otázka povinného očkovania maloletých detí a z\ntoho vyplývajúca zodpovednosť za plnenie povinnosti zákonného zástupcu maloletého dieťaťa. Tento\nnávrh na vyslovenie nesúladu právnych predpisov s Ústavou Slovenskej republiky bol podaný Krajským\n\nsúdom v Nitre, na ktorom je vedené konanie pod sp. zn. 15S/16/2013, týkajúce sa povinného očkovania\nmaloletých detí. Tento nález Ústavného súdu môže mať zásadný význam pre rozhodovaciu činnosť\nsprávnych orgánov týkajúcu sa povinného očkovania maloletých detí a rozhodovania o tom či bol alebo\nnebol spáchaný priestupok tým, že zákonný zástupca maloletého nezabezpečil maloletému povinné\nočkovanie.\nTaktiež na Súdny dvor Európskej únie bol podaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý vo\nveci sp. zn. 1Szd/1/2013 (Y. proti Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky) podal Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky dňa 19. augusta 2013.\nV obidvoch týchto konaniach bude riešená otázka, ktorá má pre rozhodnutie v danej veci zásadný\nvýznam.\nS ohľadom na tieto skutočnosti vychádzajúc aj z citovaných zákonných ustanovení Najvyšší súd\nSlovenskej republiky zaoberajúc sa tým, či krajský náležite preskúmal zákonnosť žalobou napadnutých\nrozhodnutí, v intenciách dôvodov podaného odvolania dospel k záveru, že krajský súd vec neposúdil\ndostatočne a neurobil tak ani žalovaný. Preto najvyšší súd rozsudok krajského súdu podľa § 250ja\nods. 3 prvá veta OSP, zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zrušil a vec vrátil žalovanému správnemu\norgánu na ďalšie konanie (§ 250j ods. 2 písm. a/ a e/ OSP). Najvyšší súd takto rozhodol majúc na zreteli\naj možnosť zrušiť vec iba Krajskému súdu v Bratislave, ktorý sa nedostatočne zaoberal okolnosťami\nuvedenými v žalobe, avšak z dôvodu procesnej ekonómie v súvislosti s vytýkanými nedostatkami\nrozhodnutia žalovaného ako i s poukazom na možný dopad budúceho rozhodnutia Ústavného súdu\nSlovenskej republiky a Súdneho dvora Európskej únie, dospel k záveru, že je vhodnejšie vec zrušiť na\núroveň správneho konania.\nNásledne v ďalšom konaní správne orgány súc viazané právnym názorom najvyššieho súdu (§ 250j\nods. 6 a § 250ja ods. 4 OSP) budú postupovať v zmysle § 29 správneho poriadku v spojení s § 40\nods. 2 správneho poriadku, pričom svoje rozhodnutie vydané po náleze ústavného súdu a rozhodnutia\nSúdneho dvora Európskej únie, aj patričným spôsobom odôvodnia tak, aby rozhodnutie zodpovedalo\nzákonu (§ 46 a § 47 ods. 3 správneho poriadku).\nO trovách konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 2 OSP v spojení s § 426c ods. 1 veta prvá\nOSP a § 250k ods. 1 veta tretia OSP a nepriznal žalobcom právo na náhradu trov konania, keď dôvody\nhodné osobitného zreteľa vzhliadol v skutočnosti, že podľa súčasnej právnej úpravy je nesporné, že\nžalobcovia svojím konaním skutkovú podstatu priestupku naplnili, avšak vzhľadom na zhora uvedené\nokolnosti je potrebné v závislosti od rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky a Súdneho dvora\nEurópskej únie zvážiť mieru vyvodenia ich zodpovednosti.\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku\n\nn i e j e prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "4S/63/2011", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}