{"guid": "933d8d14-4b1d-468b-9115-44cad2ca7e0d:6269610f-6f39-421d-bb05-85e5540625f2", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:1011200450.1", "spisova_znacka": "6Sžf/4/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/4/2013 z 29. 1. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. januára 2014, sp. zn. 6Sžf/4/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:1011200450.1", "identifikacne_cislo": "1011200450", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jozef Hargaš", "datum_vydania": "2014-01-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2004/582/#paragraf-2.odsek-1", "nazov": "§ 2 ods. 1 zákona č. 582/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/582/#paragraf-2.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/582-2004/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/582/#paragraf-2.odsek-2", "nazov": "§ 2 ods. 2 zákona č. 582/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/582/#paragraf-2.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/582-2004/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/582/#paragraf-30", "nazov": "§ 30 zákona č. 582/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/582/#paragraf-30", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/582-2004/paragraf-30"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/582/#paragraf-34a", "nazov": "§ 34a zákona č. 582/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/582/#paragraf-34a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/582-2004/paragraf-34a"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/582/#paragraf-36", "nazov": "§ 36 zákona č. 582/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/582/#paragraf-36", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/582-2004/paragraf-36"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2004/582#paragraf-2", "/SK/ZZ/2004/582#paragraf-30", "/SK/ZZ/2004/582#paragraf-34a", "/SK/ZZ/2004/582#paragraf-36"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6269610f-6f39-421d-bb05-85e5540625f2", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:1011200450.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:1011200450.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:1011200450.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Sžf/4/2013\n1011200450\n29. 01. 2014\nJUDr. Jozef Hargaš\nECLI:SK:NSSR:2014:1011200450.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Hargaša a\nčleniek senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Aleny Adamcovej v právnej veci žalobkyne TAXI\nTREND BRATISLAVA, s.r.o., IČO: 44 732 309, so sídlom Odborárska 52, Bratislava, právne zastúpenej\nJUDr. Ivanom Jánošíkom, advokátom so sídlom Klincová 35, Bratislava, proti žalovanému Finančnému\nriaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná ulica 63, Banská Bystrica, o preskúmanie\nrozhodnutia žalovaného č. I/222/162-6007/2011/991759-r z 11. februára 2011, konajúc o odvolaní\nžalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. 1S/48/2011-35 zo 4. októbra 2012,\njednohlasne, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 1S/48/2011-35\nzo 4. októbra 2012 p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nNapadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd\" alebo „súd prvého stupňa\")\npodľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP\") zamietol žalobu žalobkyne,\nktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania a zrušenia vyššie uvedeného rozhodnutia žalovaného,\nktorým podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave\núzemných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, účinného do 31. decembra 2011 (ďalej len\n„zákon o správe daní\") potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane, platobného výmeru Hlavného\nmesta Slovenskej republiky Bratislava (ďalej aj ako „správca dane\") č. 3/10/001786-36/81/899456 z\n29. novembra 2010. Uvedeným rozhodnutím správca dane na základe oznámenia žalobkyne o vzniku,\nzmene a zániku daňovej povinnosti za užívanie verejného priestranstva na obdobie od 1. januára 2010\ndo 31. decembra 2010 podľa § 34a ods. 2 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom\npoplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov s účinnosťou\ndo 28. februára 2011 (ďalej len „zákon o miestnych daniach\") a podľa § 6 ods. 1 písm. l/ bod 2 Všeobecne\nzáväzného nariadenia Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy č. 11/2007 o dani za užívanie\nverejného priestranstva v znení neskorších predpisov (úplné znenie č. 5/2010) vyrubil daň za užívanie\nverejného priestranstva, účel užívania stanovište taxi služby, v sume 521,95 eura, za obdobie od 1.\njanuára 2010 do 31. decembra 2010, so sadzbou dane 0,13 eur/m2, za 11 m2 s miestom užívania na\n- Vrakunská cesta v Bratislave. Toto prvostupňové rozhodnutie správcu dane žalobkyňa v žalobnom\npetite taktiež žiadala ako nezákonné zrušiť, a to z dôvodu, že vyššie uvedeným všeobecne záväzným\nnariadením (ďalej aj „VZN\") Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy č. 11/2007, hlavné mesto\nako správca dane zdanilo uvedený spôsob užívania verejného priestranstva nad rámec zákona, nakoľko,\npodľa žalobkyne, inštitút dočasného parkovania motorového vozidla na vyhradenom priestore verejného\npriestranstva právna úprava v čase vydania platobného výmeru nerozoznávala.\n\nKrajský súd v Bratislave v medziach žaloby podanej žalobkyňou preskúmal napadnuté rozhodnutia\na konanie, ktoré predchádzalo ich vydaniu a s poukazom na čl. 59 ods. 1 a 2, čl. 68 ods. 1, čl. 71\nods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, na ustanovenia § 2 ods. 1, ods. 3 a ods.\n6 zákona o správe daní, § 2 ods. 1 písm. c/, § 30 ods. 1 zákona o miestnych daniach účinného do\n30. novembra 2007, § 30, § 31, § 34a a § 36 zákona o miestnych daniach a § 3 ods. 1 písm. l/ VZN\nHlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy č. 11/2007 a dospel k záveru, že rozhodnutia a postup\nsprávnych orgánov sú v súlade so zákonom. Hneď na úvod považoval za potrebné uviesť, že práve z\nvyššie uvedených ustanovení článkov Ústavy Slovenskej republiky (čl. 59 ods. 1 a 2, čl. 68 ods. 1 a čl.\n71 ods. 2 ústavy) ako i z ustanovení zákona o miestnych daniach (§ 2 ods. 1 písm. c/, § 30 ods. 1 až\n3 a § 36 citovaného zákona) vyplýva pre obce výslovné ústavné a zákonné zmocnenie na realizáciu\nnormotvornej právomoci obce v súvislosti so správou daní. Majúc za to, že argumentácia žalobkyne\nohľadne vypustenia dočasného parkovania motorového vozidla na vyhradenom priestore verejného\npriestranstva z definície predmetu dane podľa § 30 ods. 1 zákona o miestnych daniach s účinnosťou od\n30. novembra 2007 neobstojí argumentoval tým, že predmetom dane i pred uvedenou zmenou zákona\nbolo osobitné užívanie verejného priestranstva, ktoré ako predmet zdanenia zostalo naďalej v zákone\no miestnych daniach, a to i so zákonným splnomocnením vyplývajúcim z ustanovenia § 36 citovaného\nzákona dávajúcim obci právomoc všeobecne záväzným nariadením ustanoviť okrem iného osobitné\nspôsoby užívania verejných priestranstiev za účelom definovania predmetu zdanenia, tak ako to bolo\nupravené i pred účinnosťou zákona č. 538/2007 Z. z., ktorým sa menil a dopĺňal zákon o miestnych\ndaniach.\nDôvodil, že je zrejmé, že prípad dočasného parkovania motorového vozidla na vyhradenom priestore\nverejného priestranstva je potrebné vykladať ako dočasné parkovanie, prípadne zastavenie a státie\nmotorového vozidla dopravným označením povoleným účastníkom cestnej premávky, avšak ktorý nie\nje vopred individuálne určený doplniac, že zo zákonnej úpravy vyplýva, že v týchto prípadoch obec\nz dôvodu zamedzenia dvojitému zdaneniu nemôže vyberať aj tzv. parkovné a súčasne aj daň za\nosobitný spôsob užívania verejného priestranstva a preto ak obec prenajme tretej osobe verejné\npriestranstvo za účelom zriadenia a prevádzkovania parkoviska pre motorové vozidlá, nemôže od\ndočasne tam parkujúcich vodičov motorových vozidiel požadovať zaplatenie dane za osobitný spôsob\nužívania verejného priestranstva, nakoľko zmluvný vzťah na plnenie za poskytnutie predmetnej služby\nvznikne medzi parkujúcim vodičom a prevádzkovateľom parkoviska, pričom vodič dočasne parkujúceho\nmotorového vozidla nespĺňa znaky daňového subjektu za osobitné užívanie verejného priestranstva.\nArgumentoval ďalej, že skutočnosť vyhradenia verejného priestranstva na jeho osobitné užívanie\nindividuálne určenou osobou s určením účelu užívania v zmysle zákona o miestnych daniach a v zmysle\nosobitnej úpravy vyplývajúcej zo všeobecne záväzného nariadenia obce, možno považovať za moment\nzačatia osobitného užívania verejného priestranstva podľa § 34 zákona o miestnych daniach a teda vznik\ndaňovej povinnosti pokračujúc, že z demonštratívneho výpočtu spôsobov osobitného užívania verejného\npriestranstva uvedeného v § 3 ods. 3 zákona o miestnych daniach a zo zákonného splnomocnenia\nstanoviť všeobecne záväzným nariadením obce osobitné spôsoby užívania verejného priestranstva\nvyplývajúceho z § 36 citovaného zákona je zrejmé, že zákonodarca sledoval spôsob ako zvýšiť inkaso do\nobecných rozpočtov zdanením užívania verejného priestranstva obce právnickými a fyzickými osobami,\nktoré v súvislosti s realizáciu účelu svojej podnikateľskej a obdobnej činnosti užívaním verejného\npriestranstva obce dosahuje, resp. majú za cieľ dosahovať zisk.\nNeakceptujúc námietku žalobkyne, že pre neho vyhradené stanovište taxi služby užívajú aj iné tretie\nosoby, ktoré na to nemajú oprávnenie poukázal na to, že je na žalobkyni, aby sa zákonnými prostriedkami\ndomáhala u príslušných orgánov hlavného mesta pokojného užívania pre neho vyhradeného verejného\npriestranstva. V tejto súvislosti uviedol, že je nepochybné, že žalobkyňa mala oprávnenie na užívanie\nvyhradeného stanovišťa taxislužby počas celého roka 2010, v ktorúkoľvek hodinu, pričom z podstaty\nvýkonu jej zárobkovej činnosti a charakteru ním poskytované služby zákazníkom vyplýva, že na\nstanovišti nemôže stáť nepretržite, avšak má právo byť k dispozícii zákazníkom na uvedenom mieste\nkedykoľvek, a to bez toho, aby bola povinná platiť aj tzv. parkovné.\nUviedol tiež, že napadnuté rozhodnutie nie je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky citovanou žalobkyňou. V tejto súvislosti dôvodil, že z merita veci je zrejmé, že sa nejedná\no totožný, resp. obdobný prípad aplikovateľný na daný prípad a v spojení s právnym názorom\nústavného súdu (rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 1/2000 z 25. mája 2000) a v kontexte s citovanými\n\nustanoveniami ústavy a zákona o miestnych daniach a namietaným obsahom VZN č. 11/2007 možno\nlen konštatovať, že hlavné mesto napádaným VZN na základe výslovného splnomocnenia príslušného\nzákona upravujúceho miestne dane ustanovilo za osobitný spôsob užívania verejného priestranstva\naj stanovištia taxislužby, čím využilo zmocnenie dané mu ústavou a zákonom a zároveň uvedeným\npredmetom zdanenia neporušilo úmysel zákonodarcu vyjadrený účelom dane za osobitné užívanie\nverejného priestranstva vyplývajúceho z ustanovenia § 30 ods. 1 až ods. 3 zákon o miestnych daniach\nargumentujúc ďalej, že stanovište taxi služby sa svojím účelom a charakterom poskytovanej služby\nnijako nevymyká od príkladov osobitného užívania verejného priestranstva, ktoré zákonodarca uviedol\nv § 30 ods. 3 citovaného zákona za účelom ozrejmenia predmetu zdanenia, čo „sa rozumie osobitným\nužívaním verejného priestranstva\".\nZ vyššie uvedených dôvodov krajský súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a zamietol\nju dodajúc, že žalovaný sa v rámci žalobou napadnutého odvolacieho správneho konania riadne\nvysporiadal so všetkými námietkami žalobkyne a svoje rozhodnutie odôvodnil racionálnym výkladom\nrelevantných právnych predpisov, pričom tento výklad nebol ani v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu\nSlovenskej republiky vynesenej v súvislosti s aplikáciou právomocí obce pri prenesenom výkone štátnej\nsprávy na úseku správy miestnych daní.\nNad rámec záverom poukázal na skutočnosť, že v obdobnej veci bolo vydané rozhodnutie Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/48/2001 z 28. júna 2012, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/39/2011-28 z 1. júna 2011 o zamietnutí žaloby\npotvrdil.\nO náhrade trov konania krajský súd rozhodol tak, že podľa § 250k ods. 1 OSP neúspešnej žalobkyni\nuplatnené právo na náhradu trov konania nepriznal.\nProti rozsudku krajského súdu podala žalobkyňa v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodu podľa\n§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP, domáhajúc sa, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok\nzmenil tak, že vyhovie jej žalobnému petitu a zruší napádané rozhodnutia žalovanej a správcu dane.\nŽalobkyňa krajskému súdu vytýka nesprávne právne a skutkové posúdenie prejednávanej veci.\nŽalobkyňa namieta neexistenciu právneho základu na uloženie jej spornej daňovej povinnosti, nakoľko\npodľa jej názoru vyššie uvedené VZN č. 11/2007 v časti určenia osobitného spôsobu užívania verejného\npriestranstva a miestnej dane za užívanie verejného priestranstva, t. j. za osobitné užívanie verejného\npriestranstva (§ 3 ods. 1 písm. l/ citovaného VZN) bolo Hlavným mestom Slovenskej republiky\nBratislavou (ďalej len „hlavné mesto\") vydané v rozpore so zákonom o miestnych daniach, nad rámec\nsplnomocňujúceho ustanovenia § 36 zákona o miestnych daniach ako i v rozpore s ustanovením článku\n59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa žalobkyne bolo zákonom č. 538/2007 Z. z. s účinnosťou\nod 30. novembra 2007 zo zákona o miestnych daniach vypustené dočasné parkovanie motorového\nvozidla, pričom cituje zo znenia dôvodovej správy k predmetnej zmene zákona „krátkodobé parkovanie\nvozidla na vyhradenom priestore verejného priestranstva nemožno zahnúť do kategórie tejto miestnej\ndane, pretože nespĺňa základné znaky dane za užívanie verejného priestranstva. Pre krátkosť doby\nparkovania (v hodinách) nie sú vytvorené predpoklady na to, aby obec mohla daňové konanie a túto daň\nvyrubiť a následne aj vymáhať.\". Žalobkyňa na podporu svojho tvrdenia poukazuje na nález Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 1/2000 z 25. mája 2000.\nŽalobkyňa argumentuje článkami 2 ods. 3, 59 ods. 2, 68 a 71 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej\naj „ústava\"), ustanovením § 1a zákona č. 377/1990 Zb. v znení neskorších predpisov o Hlavnom\nmeste Slovenskej republiky Bratislavy definujúcim predmet právnej úpravy a základnú úlohu hlavného\nmesta a § 6a ods. 2 písm. d/ citovaného zákona upravujúcom úlohy hlavného mesta na úseku údržby,\nzjazdnosti a schodnosti miestnych komunikácií 1. a 2. triedy a verejných priestranstiev nezverených do\nsprávy mestskej časti, ďalej žalobkyňa cituje § 4 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení\nv znení neskorších predpisov definujúci samosprávny charakter obce, § 18a zákona č. 168/1996 Z.\nz. o cestnej doprave v znení neskorších predpisov (upravené oprávnenie obce vymedziť časť verejnej\npozemnej komunikácie ako stanovišťa vozidiel taxi služby a vyznačiť tento priestor dopravnou značnou),\n§ 23 ods. 1 zákona č. 8/2009 o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov upravujúci zastavenie a státie vodiča vozidla, § 3 vyhlášky Ministerstva dopravy,\n\npôšt a telekomunikácií SR č. 363/1996 Z. z. o vzore na vyhotovenie prepravného poriadku v cestnej\ndoprave v platnom znení upravujúci podrobnosti obsahu prepravného poriadku taxi služby. Z vyššie\nuvádzaných ustanovení ústavy, zákonov a vyhlášky žalobkyňa odvodila právny záver, že obci chýba\nzákonné zmocnenie na to, aby podzákonnou normou, t. j. všeobecne záväzným nariadením (žalobkyňa\nmá na mysli VZN č. 11/2007 vydané hlavným mestom), obmedzovala zastavenie a státie motorových\nvozidiel nad zákonný rámec, pričom nie je možné zastavenie a státie motorových vozidiel podmieňovať\nsplnením platobnej povinnosti, i keď je označená ako „daňová\".\nPodľa žalobkyne jej užívaním verejného priestranstva, t. j. stanovišťa taxi služby, boli reálne naplnené\nznaky bežného užívania verejnej komunikácie na zastavenie (dočasné parkovanie), čo vylučuje\nmožnosť, aby hlavné mesto vo veci konalo a za zastavenie a státie (dočasné parkovanie) motorového\nvozidla na vyhradenom priestore verejného priestranstva vyberalo daňové úhrady. Taktiež žalobkyňa\npovažuje za absurdné, aby bolo daňové konanie vedené výlučne len voči žalobkyni, keď predmetné\nstátie bolo užívané aj tretími subjektmi, vo vzťahu ku ktorým neexistuje žiaden zmluvný či iný záväzkový\nvzťah so žalobcom.\nŽalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v celom\nrozsahu potvrdil. Žalovaný zotrváva na právnom názore, že hlavné mesto v súlade s obsahom\nsplnomocňujúceho ustanovenia § 36 zákona o miestnych daniach všeobecne záväzným nariadením č.\n11/2007 okrem iného ustanovením § 3 ods. 1 písm. l/ za osobitné užívanie verejného priestranstva určilo\naj „stanovište taxislužby\". Z uvedeného dôvodu a v spojení s oznámením žalobkyne o vzniku, zmene\na zániku daňovej povinnosti za užívanie verejného priestranstva na obdobie od 1. januára 2010 do 31.\ndecembra 2010 bola sporná daňová povinnosť žalovanej uložená v súlade s § 30 zákona o miestnych\ndaniach.\nŽalovaný sa nestotožňuje s právnym názorom žalobkyne ohľadne bežného užívania verejnej\nkomunikácie (stanovišťa taxi služby) na zastavenie a státie (dočasné parkovanie) žalobkyňou, nakoľko\nna vyhradenom mieste môžu parkovať iba vozidlá tej taxislužby, pre ktorú je stanovište vyhradené a je\nlen na nej, v akom rozsahu tieto svoje práva využíva.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá\nOSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a\nmedziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP); odvolanie\nprejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň verejného\nvyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej\nstránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s §\n246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne proti rozsudku\nkrajského súdu priznať úspech nie je možné.\nV správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická\nosoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,\naby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).\nPodľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava\") Slovenská republika je\nzvrchovaný, demokratický a právny štát.\nPodľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\nPodľa čl. 59 ods. 1 ústavy dane a poplatky sú štátne a miestne.\nPodľa čl. 59 ods. 2 ústavy dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona.\n\nPodľa čl. 68 ods. 1 ústavy vo veciach územnej samosprávy a na zabezpečenie úloh vyplývajúcich pre\nsamosprávu zo zákona môže obec a vyšší územný celok vydávať všeobecne záväzné nariadenia.\nPodľa čl. 71 ods. 1 ústavy na obec a vyšší územný celok možno zákonom preniesť výkon určených úloh\nmiestnej štátnej správy. Náklady takto preneseného výkonu štátnej správy uhrádza štát.\nPodľa čl. 71 ods. 2 ústavy pri výkone štátnej správy môže obec a vyšší územný celok vydávať v rámci\nsvojej územnej pôsobnosti na základe splnomocnenia v zákone a v jeho medziach všeobecne záväzné\nnariadenia. Výkon štátnej správy prenesený na obec alebo na vyšší územný celok zákonom riadi a\nkontroluje vláda. Podrobnosti ustanoví zákon.\nPodľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne\nzáväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\nPodľa § 2 ods. 1 zákona o správe daní v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými\nprávnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom\nchránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.\nPodľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý\ndôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom\nkonaní vyšlo najavo.\nPodľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie\ndo úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo\nvybratie dane.\nPodľa § 2 ods. 1 písm. c/ zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku\nza komunálne odpady a drobné stavebné odpady účinného do 28. februára 2011 (ďalej len „zákon\no miestnych daniach\") miestnou daňou, ktorú môže ukladať obec, je daň za užívanie verejného\npriestranstva.\nPodľa § 30 ods. 1 zákona o miestnych daniach predmetom dane za užívanie verejného priestranstva\nje osobitné užívanie verejného priestranstva.\nPodľa § 30 ods. 1 zákona o miestnych daniach účinného do 30. novembra 2007 predmetom dane za\nužívanie verejného priestranstva je osobitné užívanie verejného priestranstva a dočasné parkovanie\nmotorového vozidla na vyhradenom priestore verejného priestranstva.\nPodľa § 30 ods. 2 zákona o miestnych daniach verejným priestranstvom na účely tohto zákona sú\nverejnosti prístupné pozemky vo vlastníctve obce. Verejným priestranstvom na účely tohto zákona nie sú\npozemky, ktoré obec prenajala podľa osobitného zákona (odkaz pod čiarou uvádza Občiansky zákonník\na Obchodný zákonník).\nPodľa § 30 ods. 3 zákona o miestnych daniach osobitným užívaním verejného priestranstva sa rozumie\numiestnenie zariadenia slúžiaceho na poskytovanie služieb, umiestnenie stavebného zariadenia,\npredajného zariadenia, zariadenia cirkusu, zariadenia lunaparku a iných atrakcií, umiestnenie skládky,\ntrvalé parkovanie vozidla mimo stráženého parkoviska a podobne.\nPodľa § 31 zákona o miestnych daniach daňovníkom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá\nverejné priestranstvo užíva.\n\nPodľa § 34a ods. 1 zákona o miestnych daniach daňovník je povinný oznámiť svoj zámer osobitného\nužívania verejného priestranstva správcovi dane najneskôr v deň vzniku daňovej povinnosti.\nPodľa § 36 zákona o miestnych daniach (nazvaný „Splnomocňovacie ustanovenie\") obec ustanoví\nvšeobecne záväzným nariadením podrobnosti k § 30 až 34a, najmä sadzbu dane, prípadne rôzne\nsadzby dane podľa určených kritérií, miesta, ktoré sú verejnými priestranstvami, osobitné spôsoby ich\nužívania, podrobnosti, náležitosti a lehotu oznamovacej povinnosti, spôsoby vyberania dane, prípadné\noslobodenia od tejto dane alebo zníženia dane, splátky dane a lehotu splatnosti splátok dane.\nPodľa § 3 ods. 1 písm. l/ Všeobecne záväzného nariadenia Hlavného mesta Slovenskej republiky\nBratislavy č. 11/2007 o dani za užívanie verejného priestranstva v znení neskorších predpisov (úplné\nznenie č. 5/2010, ďalej len „VZN\") osobitným spôsobom užívania verejného priestranstva sa rozumie\nužívanie verejného priestranstva určeného hlavným mestom ako stanovište vozidiel taxi služby.\nPodľa § 3 ods. 2 VZN verejné priestranstvo sa môže osobitne užívať len na základe povolenia vydaného\nhlavným mestom alebo inými orgánmi podľa osobitných predpisov.\nPodľa bodu 34 zákona č. 538/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 582/2004 Z. z. o miestnych\ndaniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších\npredpisov s účinnosťou od 30. novembra 2007 sa v § 30 ods. 1 vypúšťajú slová „a dočasné parkovanie\nmotorového vozidla na vyhradenom priestore verejného priestranstva\".\nPodľa dôvodovej správy predkladateľa vyššie uvedenej zmeny zákona k bodom 34 až 36 „Predmetnými\nustanoveniami sa vypúšťa z predmetu dane dočasné parkovanie motorového vozidla na vyhradenom\npriestore verejného priestranstva, nakoľko túto daň so zreteľom na „dočasnosť\" nemožno v praxi vyberať\nani spravovať. Spravidla pri dočasnom parkovaní vozidla daňovník a správca dane nemajú príležitosť\nsa stretnúť a tak nie je vytvorený priestor na začatie daňového konania. Ako prax ukázala, ustanovenia\nplatného zákona sa obchádzajú a platby za dočasné parkovanie vozidla vyberajú rôzne spoločnosti\n(fyzické osoby, právnické osoby) a nie obec, čo je v rozpore so zákonom a takúto platbu nemožno potom\nani zaradiť do systému daní. Preto by sa malo „parkovné\" za dočasné parkovanie vozidla ponechať v\nkategórii ceny za službu tak, ako sa to aj v praxi v súčasnosti realizuje.\nV záujme zamedzenia dvojakému zdaneniu užívania verejného priestranstva sa dopĺňa ustanovenie v\ntom smere, že sa za pozemky prenajaté obcami popri nájomnom už nevyberá daň za užívanie verejného\npriestranstva.\"\nOdvolaciemu súdu z obsahu administratívneho a súdneho spisu vyplýva, že zistenie skutkového stavu\nnie je medzi stranami sporné.\nŽalobkyňa užívanie predmetného verejného miesta na území hlavného mesta, vyhradeného stanovišťa\npre účely ňou prevádzkovanej taxi služby, nepopiera, ako to i vyplýva z jej oznámenia o vzniku, zmene\na zániku daňovej povinnosti za užívanie verejného priestranstva na obdobie od 1. januára 2010 do\n31. decembra 2010, ktorým si splnila povinnosť vyplývajúcu jej z ustanovenia § 34a ods. 1 zákona\no miestnych daniach. Za rozporné s princípmi výkonu prenesenej štátnej správy obcou žalobkyňa\npovažuje vyberanie miestnej dane za takýto osobitný spôsob užívania verejného priestranstva obce,\na to z dôvodu absencie výslovného zákonného splnomocnenia na zavedenie spornej miestnej dane\nvšeobecne záväzným nariadením obce.\nOdvolací súd sa s vyššie uvádzanou argumentáciou žalobkyne nestotožňuje.\n\nPredovšetkým je potrebné uviesť, že práve z vyššie citovaných ustanovení článkov Ústavy Slovenskej\nrepubliky (čl. 59 ods. 1 a 2, čl. 68 ods. 1 a čl. 71 ods. 2 ústavy) ako i z ustanovení zákona o miestnych\ndaniach (§ 2 ods. 1 písm. c/, § 30 ods. 1 až 3 a § 36 citovaného zákona) pre obce vyplýva výslovné\nústavné a zákonné zmocnenie na realizáciu normotvornej právomoci obce v súvislosti so správou\nmiestnych daní.\nNeobstojí argumentácia žalobkyne ohľadne vypustenia dočasného parkovania motorového vozidla na\nvyhradenom priestore verejného priestranstva z definície predmetu dane podľa § 30 ods. 1 zákona\no miestnych daniach s účinnosťou od 1. decembra 2007, nakoľko predmetom dane i pred uvedenou\nzmenou zákona bolo osobitné užívanie verejného priestranstva, ktoré ako predmet zdanenia zostalo\nnaďalej v zákone o miestnych daniach, a to i so zákonným splnomocnením vyplývajúcim z ustanovenia\n§ 36 citovaného zákona dávajúcim obci právomoc všeobecne záväzným nariadením ustanoviť okrem\niného osobitné spôsoby užívania verejných priestranstiev za účelom definovania predmetu zdanenia,\ntak ako to bolo upravené i pred účinnosťou zákona č. 538/2007 Z. z., ktorým sa menil a dopĺňal zákon\no miestnych daniach.\nV tejto súvislosti odvolaciemu súdu z obsahu vyššie citovanej dôvodovej správy k zákonnej zmene §\n30 ods. 1 zákona o miestnych daniach vyplýva výklad a filozofia zákonnej zmeny a samotnej úpravy\nsporného predmetu zdanenia, a síce, že nemožno zamieňať a stotožňovať vyššie uvádzané spôsoby\nužívania verejného priestranstva, ktoré zákonodarca, ako vidno z legislatívnych zmien, odlišuje v\nzávislosti od spôsobu a účelu ich užívania. Je zrejmé, že prípad dočasného parkovania motorového\nvozidla na vyhradenom priestore verejného priestranstva je potrebné vykladať ako dočasné parkovanie,\nprípadne zastavenie a státie motorového vozidla dopravným označením povoleným účastníkom cestnej\npremávky, avšak ktorý nie je vopred individuálne určený. Ako zo zákonnej úpravy vyplýva, v týchto\nprípadoch obec z dôvodu zamedzenia dvojitému zdaneniu nemôže vyberať aj tzv. parkovné a súčasne\naj daň za osobitný spôsob užívania verejného priestranstva. Z uvedeného dôvodu, ak obec prenajme\ntretej osobe verejné priestranstvo za účelom zriadenia a prevádzkovania parkoviska pre motorové\nvozidlá, nemôže od dočasne tam parkujúcich vodičov motorových vozidiel požadovať zaplatenie dane\nza osobitný spôsob užívania verejného priestranstva, nakoľko zmluvný vzťah na plnenie za poskytnutie\npredmetnej služby vznikne medzi parkujúcim vodičom a prevádzkovateľom parkoviska, pričom vodič\ndočasne parkujúceho motorového vozidla nespĺňa znaky daňového subjektu dane za osobitné užívanie\nverejného priestranstva.\nSkutočnosť vyhradenia verejného priestranstva na jeho osobitné užívanie individuálne určenou osobou\ns určením účelu užívania v zmysle zákona o miestnych daniach a v zmysle osobitnej úpravy vyplývajúcej\nzo všeobecne záväzného nariadenia obce, možno považovať za moment začatia osobitného užívania\nverejného priestranstva podľa § 34 zákona o miestnych daniach a teda vznik daňovej povinnosti. Z\ndemonštratívneho výpočtu spôsobov osobitného užívania verejného priestranstva uvedeného v § 30\nods. 3 zákona o miestnych daniach a zo zákonného splnomocnenia stanoviť všeobecne záväzným\nnariadením obce osobitné spôsoby užívania verejného priestranstva vyplývajúceho z § 36 citovaného\nzákona, je zrejmé, že zákonodarca sledoval spôsob ako zvýšiť inkaso do obecných rozpočtov zdanením\nužívania verejného priestranstva obce právnickými a fyzickými osobami, ktoré v súvislosti s realizáciou\núčelu svojej podnikateľskej a obdobnej činnosti užívaním verejného priestranstva obce dosahujú, resp.\nmajú za cieľ, dosahovať zisk.\nNemožno akceptovať námietku žalobkyne, že pre ňu vyhradené stanovište taxi služby užívajú aj iné\ntretie osoby, ktoré na to nemajú oprávnenie. Je na žalobkyni, aby sa zákonnými prostriedkami domáhala\nu príslušných orgánov hlavného mesta pokojného užívania pre ňu vyhradeného verejného priestranstva.\nJe nepochybné, že žalobkyňa mala oprávnenie na užívanie vyhradeného stanovišťa taxislužby počas\ncelého roka 2010, v ktorúkoľvek hodinu, pričom z podstaty výkonu jej zárobkovej činnosti a charakteru\nňou poskytovanej služby zákazníkom vyplýva, že na stanovišti nemôže stáť nepretržite, avšak má právo\nbyť k dispozícii zákazníkom na uvedenom mieste kedykoľvek, a to bez toho, aby bola povinná platiť aj\ntzv. parkovné.\n\nDôvodenie žalobkyne nepodporuje ani nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný\nsúd\") č. k. III. ÚS 1/2000 z 25. mája 2000, nakoľko v danom prípade ústavný súd, zjednodušene\nuvedené, konštatoval prekročenie normotvornej právomoci mestom v súvislosti s vydaním všeobecne\nzáväzného nariadenia určujúceho vyberanie platieb, resp. poplatkov za státie a parkovanie na miestnych\nkomunikáciách vo vymedzenej zóne mesta. Z merita veci je zrejmé, že sa nejedná o totožný,\nresp. obdobný prípad aplikovateľný na prípad prejednávaný odvolacím súdom v tejto veci. Ústavný\nsúd konštatoval, že „obec môže zaviesť iba tie miestne poplatky, ktoré sú výslovne uvedené v\nzákone o miestnych poplatkoch. Pri ich zavádzaní musí vo všeobecne záväznom nariadení uviesť\nzákonom o miestnych poplatkoch stanovený názov miestneho poplatku, dôsledne rešpektovať zákonné\nrámce vrátane stanovenia výšky poplatku.\", ako i „Podstatné časti cieľov VZN o podmienkach státia\nmohlo mesto Trnava dosiahnuť zákonnými prostriedkami, zavedením miestnych poplatkov za užívanie\nverejného priestranstva a za vjazd motorových vozidiel do historickej časti mesta, ako aj poskytovaním\nmožností stráženého parkovania.\".\nV spojení s uvedeným právnym názorom ústavného súdu a v kontexte s vyššie citovanými\nustanoveniami ústavy, zákona o miestnych daniach a namietaným obsahom VZN č. 11/2007, možno\nlen konštatovať, že hlavné mesto napádaným VZN na základe výslovného splnomocnenia príslušného\nzákona upravujúceho miestne dane ustanovilo za osobitný spôsob užívania verejného priestranstva\naj stanovištia taxislužby, čím využilo zmocnenie dané mu ústavou a zákonom a zároveň uvedeným\npredmetom zdanenia neporušilo úmysel zákonodarcu vyjadrený účelom dane za osobitné užívanie\nverejného priestranstva vyplývajúceho z ustanovenia § 30 ods. 1 až ods. 3 zákona o miestnych\ndaniach. Stanovište taxi služby sa svojim účelom a charakterom poskytovanej služby nijako nevymyká\nod príkladov osobitného užívania verejného priestranstva, ktoré zákonodarca uviedol v § 30 ods. 3\ncitovaného zákona za účelom ozrejmenia predmetu zdanenia, čo „sa rozumie osobitným užívaním\nverejného priestranstva\".\nMožno sa stotožniť s právnym názorom krajského súdu, že žaloba nebola dôvodná, nakoľko žalovaný\nsa v rámci žalobou napadnutého odvolacieho správneho konania riadne vysporiadal so všetkými\nnámietkami žalobkyne a svoje rozhodnutie odôvodnil racionálnym výkladom relevantných právnych\npredpisov, pričom tento výklad nebol ani v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky\nvynesenej v súvislosti s aplikáciou právomocí obce pri prenesenom výkone štátnej správy na úseku\nsprávy miestnych daní.\nO náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa ustanovenia § 224 ods. 2\nOSP v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP a § 250k ods. 1 OSP, keď žalobcovi, ktorý nemal úspech\nvo veci náhradu trov konania nepriznal a žalovanému v takomto konaní nárok na náhradu trov zo zákona\nneprináleží.\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nveta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom\nod 1. mája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}