{"guid": "c21e1d1d-56bb-4522-b684-855a4e883550:29184fc9-5c85-4af3-aad3-4b2768737db9", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:1010202122.1", "spisova_znacka": "2Sžo/10/2014", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo/10/2014 z 17. 12. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 17. decembra 2014, sp. zn. 2Sžo/10/2014, ECLI:SK:NSSR:2014:1010202122.1", "identifikacne_cislo": "1010202122", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Zuzana Singerová", "sudca_id": 248, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-zuzana-singerova-248", "datum_vydania": "2014-12-17", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2002/543", "nazov": "zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/543", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/543-2002"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/543/#paragraf-50", "nazov": "§ 50 zákona č. 543/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/543/#paragraf-50", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/543-2002/paragraf-50"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2002/543#paragraf-50"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/29184fc9-5c85-4af3-aad3-4b2768737db9", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:1010202122.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:1010202122.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:1010202122.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Sžo/10/2014\n1010202122\n17. 12. 2014\nJUDr. Elena Kováčová\nECLI:SK:NSSR:2014:1010202122.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej a\nčlenov senátu JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a Mgr. Petra Melichera v právnej veci žalobkyne: K. X., K. X,\nC., zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice proti žalovanému: Ministerstvo\nživotného prostredia Slovenskej republiky, Námestie Ľudovíta Štúra 1, Bratislava o preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 8837/2010-2.1.2 zo dňa 13.9.2010 o odvolaní žalobkyne proti\nrozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 1S 282/2010-82 zo dňa 14.11.2013 takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 1S 282/2010-82\nzo dňa 14. novembra 2013 p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nKrajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol žalobu, ktorou\nsa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 8837/2010-2.1.2 zo dňa 13.9.2010 ako i\nrozhodnutia Krajského úradu životného prostredia v Žiline č. 2010/00822-3/Dur zo dňa 6.7.2010.\nV odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd s poukazom na príslušnú vnútroštátnu úpravu zákon č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej aj zákon o\nochrane prírody a krajiny alebo zákon o ochrane prírody) ako aj znenie Aarhuského dohovoru (Dohovoru\no prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v\nzáležitostiach životného prostredia, ktorý bol vydaný ako oznámenie Ministerstva zahraničných vecí\nSlovenskej republiky dňa 4. februára 2006 pod č. 43/2006 Z.z. a vo vzťahu k Slovenskej republike\nnadobudol platnosť 5. marca 2006 podľa článku 20 ods. 3) usúdil, že v správnom konaní nedošlo k\nporušeniu zákona. Stotožnil sa s právnym záverom žalovaného, že v danom prípade sa nejednalo\no správne konanie, ktorého výsledkom by bol vydaný individuálny správny akt o právach, právom\nchránených záujmoch alebo povinnostiach účastníkov, ale išlo o vyhlasovanie jednotlivých zón a\npodzón chránených území vrátane stupňov ochrany, podrobnosti o ich územnej ochrane a vymedzení\nhraníc, ktoré ustanovuje vnútroštátnym všeobecne záväzným právnym predpisom orgán oprávnený\npodľa zákona o ochrane prírody a krajiny na vyhlásenie (ustanovenie) chráneného územia; proces\nvyhlasovania národného parku alebo zón národného parku má viacero štádií, na ktorých sa môžu\njednotlivé subjekty zúčastniť. Medzi subjekty, ktorým zákon o ochrane prírody a krajiny dáva právo\npodať písomné pripomienky k zámeru vyhlásenia chráneného územia patria podľa § 50 ods. 3\nzákona o ochrane prírody a krajiny vlastník (správca, nájomca) dotknutého pozemku, obec a dotknutý\norgán štátnej správy (dotknuté osoby). Zákon v tomto ustanovení taxatívne stanovuje okruh aktívne\nvecne legitimovaných osôb oprávnených na podanie pripomienok k zámeru. Informovanie verejnosti\nzabezpečuje dotknutá obec, ktorá je podľa § 50 ods. 2 zákona o ochrane prírody a krajiny povinná do\n\n15 dní od doručenia oznámenia zámeru informovať o ňom verejnosť vo svojom územnom obvode a\numožniť nahliadnuť doň na obvyklom mieste, najčastejšie na úradnej tabuli, najmenej po dobu 15 dní,\npričom prípadné pripomienky verejnosti môže uplatniť dotknutá obec v pripomienkovom režime podľa §\n50 ods. 3 a 4 zákona o ochrane prírody a krajiny, ktorý platí rovnako pre všetky dotknuté osoby. V zákone\no ochrane prírody a krajiny nie je upravené právo verejnosti priamo podávať pripomienky k zámeru i z\ndôvodu, že tento je svojou povahou len podkladom pre vypracovanie návrhu vyhlasovacieho predpisu\n- nariadenia vlády Slovenskej republiky, ktorým sa ustanovujú zóny. Žalovaný napriek tomu, že platná\nprávna úprava (ustanovenie § 50 zákona o ochrane prírody a krajiny) nezačleňuje verejnosť do okruhu\ndotknutých osôb, usmernil krajské úrady životného prostredia v tom smere, aby v procese prerokovania\nzámeru boli zohľadnené a vyhodnotené aj pripomienky verejnosti a ako odporúčaný spôsob ich\nvyhodnotenia uviedol zverejnenie vyhodnotenia pripomienok verejnosti na webových stránkach a\núradných tabuliach krajských úradov životného prostredia a súbežné zverejnenie na úradných tabuliach\ndotknutých obcí. Krajský úrad životného prostredia v Žiline preto v procese pripomienkovania zámeru\nnad rámec zákona o ochrane prírody a krajiny akceptoval podávanie pripomienok verejnosti, t. j.\nprávnických a fyzických osôb, ktoré nie sú vlastníkmi (správcami, nájomcami) dotknutých pozemkov. S\nverejnosťou prerokovali príslušné krajské úrady životného prostredia pripomienky k zámeru písomnou\nformou a to zverejnením oznámenia o vyhodnotení pripomienok na úradných tabuliach. Oznámenie bolo\ntiež zverejnené na webových stránkach týchto úradov a o zverejnenie na svojich úradných tabuliach boli\ntiež požiadané dotknuté obce. Z uvedeného vyvodil krajský súd záver, že verejnosti bola daná možnosť\npripomienkovania zámeru a preto ani žalobkyňa nebola ukrátená na svojich právach, resp. oprávnených\nzáujmoch.\nVčas podaným odvolaním sa žalobkyňa domáhala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak,\nže žalobe v celom rozsahu vyhovie, napadnuté rozhodnutie žalovaného aj prvostupňového správneho\norgánu zruší, vec vráti žalovanému na ďalšie konanie a žalobkyni prizná náhradu trov celého konania.\nNapadnutý rozsudok považovala za nesprávny, pretože krajský súd dospel na základe vykonaných\ndôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ OSP) a jeho rozhodnutie vychádza\nz nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP). Opätovne poukázala na znenie\nAarhuského dohovoru ako aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C 240/09 zo dňa 8.3.2011 a jeho\nvýklad článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý podľa jej názoru poskytol významný interpretačný\na aplikačný nástroj pre výklad nielen spomínaného článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Zopakovala,\nže Súdny dvor Európskej únie na jednej strane vyslovil záver, že článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru\nnemá priamy účinok v práve Európskej únie, na druhej strane však nanajvýš zreteľne artikuloval,\nže táto okolnosť nezbavuje členské štáty Európskej únie ich záväzku uplatňovať ustanovenia tohto\ndohovoru, a to tým, že so zreteľom na ustanovenia Aarhuského dohovoru interpretujú a aplikujú normy\nvnútroštátneho práva tak, aby obsah a ciele Aarhuského dohovoru boli naplnené a aby verejnosť,\nktorej tento dohovor priznáva práva, tieto práva aj vo vnútroštátnych podmienkach mohla využívať.\nInak povedané (podľa výkladu právnej zástupkyne žalobkyne) Súdny dvor Európskej únie vyložil otázku\naplikácie článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru tak, že neexistencia jeho priameho účinku nemôže byť\nprekážkou na to, aby vnútroštátne orgány pri aplikácii a interpretácii vnútroštátnych predpisov uplatňovali\nkonkrétne ustanovenia Aarhuského dohovoru. Zdôraznila, že je presvedčená, že toto výkladové pravidlo\nposkytnuté Súdnym dvorom Európskej únie nemožno obmedziť len na článok 9 ods. 3 Aarhuského\ndohovoru, lebo je nepochybné, že niet dôvodu, pre ktorý by výklad článku 8 Aarhuského dohovoru\nmal vychádzať z iných princípov. Bolo potom podľa jej názoru povinnosťou krajského súdu skúmať, či\npostupom žalovaného došlo k naplneniu práv, ktoré jej vyplývajú z článku 8 ods. 3 Aarhuského dohovoru,\nalebo či jej postup správnych orgánov v danej veci a z neho vyplývajúce rozhodnutie tieto práva odňali.\nOdôvodneniu napadnutého rozsudku vytýkala, že je vnútorne protirečivé. Uviedla, že na jednej strane\nkrajský súd zastáva názor, že ustanovenie článku 8 Aarhuského dohovoru nie je možné priamo aplikovať\nna súdenú vec a zároveň tvrdí, že žalobkyňa nemá právo na to, aby jej pripomienky boli prerokované\npríslušným krajským úradom životného prostredia, na druhej strane však poukazuje na to, že jej\npripomienky, ako súčasť pripomienok verejnosti, boli prerokované tým, že ich krajský úrad životného\nprostredia vyhodnotil a toto vyhodnotenie zverejnil na úradnej tabuli. Tiež uviedla, že ak bol krajský\nsúd toho názoru, že žalovaný nemal povinnosť jej pripomienky prerokovať, resp. že žalobkyňa nemala\nna ich podanie a prerokovanie právo, potom takzvané prerokovanie jej pripomienok Krajským úradom\nživotného prostredia v Žiline bolo postupom, ktorý vybočil z rámca, ktorý pre činnosť štátnych orgánov\nstanovuje článok 2 ods. 2 Ústavy slovenskej republiky.\n\nAni záver krajského súdu o tom, že právo verejnosti zúčastniť sa na tvorbe vykonávacích predpisov\nje dostatočne zabezpečené možnosťou pripomienkovať návrh nariadenia vlády, ktorým sa vyhlasujú\nzóny TANAPU, nezodpovedá podľa názoru žalobkyne obsahu článku 8 Aarhuského dohovoru. Z\nuvedeného článku totiž vyplýva, že podmienkou sine qua non na to, aby mohla byť účasť verejnosti\npovažovaná za účinnú, je takáto účasť v štádiu, pokým „sú ešte možnosti otvorené“ a zároveň\nvýsledky účasti verejnosti sa majú zohľadniť v najvyššej možnej miere. Proces vyhlasovania zón\nTANAPU je dvojfázový. Prvou fázou je zverejnenie zámeru vyhlásiť chránené územie alebo jeho\nzóny podľa § 50 ods. 1 zákona o ochrane prírody a krajiny. Je nepochybné, že práve tento zámer\nzodpovedá podmienke „pokiaľ sú ešte možnosti otvorené“. Prostredníctvom pripomienkovania zámeru\nsa k jeho predkladateľovi dostávajú pripomienky všetkých osôb, ktoré môžu byť vyhlásením chráneného\núzemia dotknuté. Výsledkom pripomienkovania a prerokovania pripomienok k zámeru sa vyhlasovanie\nchráneného územia alebo jeho zón dostáva do ďalšej fázy, ktorej však nemožno prisúdiť štádium\n„pokiaľ sú ešte možnosti otvorené“. Pripomienkovanie právneho predpisu v štádiu, keď jeho návrh\nzverejnený na pripomienkovanie, podlieha obmedzeniam ustanoveným v legislatívnych pravidlách\nvlády Slovenskej republiky. Dvojfázovosť vyhlasovania chránených území a jeho zón má nepochybne\nzabezpečiť možnosť, aby v prvej fáze bol zámer diskutovaný a posudzovaný z hľadiska záujmov tak\nochrany prírody ako aj vlastníckych, užívacích a iných záujmov právnických a fyzických osôb. So\nzreteľom na článok 8 Aarhuského dohovoru a jeho cieľ ustanovený v článku 1 niet žiadneho racionálneho\ndôvodu domnievať sa, že by práve táto fáza tvorby vykonávacieho predpisu mala byť vylúčená z toho,\naby na nej verejnosť mohla participovať. Takýto výklad by nepochybne bol v priamom rozpore tak s\npožiadavkou účasti verejnosti „pokiaľ sú ešte možnosti otvorené“ ako aj v rozpore s požiadavkou účasti\nverejnosti na príprave takéhoto predpisu počas prípravy. Je nesporné, že fáze prípravy zodpovedá\npodstatne viac fáza pripomienkovania zámeru, ktorý práve po zohľadnení týchto pripomienok môže\nbyť základom pre tvorbu nariadenia vlády Slovenskej republiky. Je totiž nepochybné, že možnosť\novplyvnenia konečnej podoby takéhoto vykonávacieho predpisu je v štádiu jeho tvorby podstatne širšia\nako v štádiu, keď jej vypracovaný návrh predpisu predložený v podobe, v akej má byť prerokovaný\norgánom príslušným ho schváliť, v tomto prípade vládou Slovenskej republiky.\nŽalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť v celom rozsahu\nako vecne správny. Uviedol že z formulácie článku 8 Aarhuského dohovoru vyplýva, že strana dohovoru\nprijme konkrétne opatrenia na naplnenie cieľov v ňom vyjadrených. Vo vzťahu k časovým rámcom\nuvedený článok uvádza iba všeobecnú požiadavku zabezpečenia účinnej účasti verejnosti a spôsob ako\nzabezpečiť túto účinnú účasť ponecháva na strany dohovoru. Žalovaný považuje účinnú účasť verejnosti\n(tak ako to má namysli článok 8 Aarhuského dohovoru) pri vyhlasovaní ochrany osobitne chránených\nčastí prírody a krajiny podľa zákona o ochrane prírody a krajiny za zabezpečenú. Informovanie verejnosti\nzabezpečuje dotknutá obec, ktorá je podľa § 50 ods. 2 zákona o ochrane prírody a krajiny povinná do 15\ndní od doručenia oznámenia zámeru informovať o ňom verejnosť vo svojom územnom obvode a umožniť\nnahliadnuť doň na obvyklom mieste, najčastejšie na úradnej tabuli, najmenej po dobu 15 dní, pričom\nprípadné pripomienky verejnosti môže uplatniť dotknutá obec v pripomienkovom režime podľa § 50 ods.\n3 a 4 zákona o ochrane prírody a krajiny, ktorý platí rovnako pre všetky dotknuté osoby. Výklad Súdneho\ndvora Európskej únie v rozsudku vo veci C 240/09 zo dňa 8.3.2011 ohľadne postavenia občianskeho\nzdruženia zameraného na ochranu životného prostredia v správnych konaniach v oblasti životného\nprostredia nie je možné aplikovať na legislatívne konanie týkajúce sa vyhlásenia zón Tatranského\nnárodného parku. Článok 9 ods. 3 dohovoru upravuje, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu\nalebo súdnemu konaniu, v danom prípade sa však nejednalo o správne konanie, ktorého výsledkom\nby bol vydaný individuálny správny akt o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach\núčastníkov. V posudzovanej veci ide o vyhlasovanie jednotlivých zón a podzón chránených území\nvrátane stupňov ochrany, podrobnosti o ich územnej ochrane a vymedzení hraníc, ktoré ustanovuje\nvnútroštátnym všeobecne záväzným právnym predpisom orgán oprávnený podľa zákona o ochrane\nprírody na vyhlásenie ustanovenie chráneného územia (§ 30 ods. 5 zákona o ochrane prírody a\nkrajiny). Žalovaný poukázal na zrušujúce uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej\nveci (sp.zn. 2Sžp/30/2012 z 31. júla 2013) ako aj na ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky v obdobných veciach (rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Sžp/10/2012\nz 13.11.2012, 5Sžp/26/2011 z 26.01.2011 a 3Sžp/11/2012 z 04.07.2013) a uviedol, že odvolanie\nžalobkyne považuje za účelové, obsahujúce iba námietky formálneho charakteru proti procesnému\npostupu žalovaného v danom konaní, ale ignorujúce vecnú podstatu daného konania spočívajúcu v\n\nzáujme na ochrane prírody a krajiny. Takéto konanie žalobkyne je v rozpore s deklarovanými princípmi,\npodporujúcimi ochranu prírody.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2, § 246c ods. 1 prvá veta OSP) preskúmal\nnapadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo. Dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne\nnie je dôvodné. Rozhodol rozsudkom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 prvá\nveta OSP a § 214 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP). Deň vyhlásenia rozsudku\nbol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu súdneho spisu (ktorého súčasťou sú aj administratívne\nspisy správnych orgánov oboch stupňov) zistil, že žalovaný rozhodnutím č. 8837/2010-2.1.2 zo dňa\n13.9.2010 podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku zamietol odvolanie žiadateľa (žalobkyne), podané\nproti rozhodnutiu Krajského úradu životného prostredia v Žiline č. 2010/00822-3/Dur zo dňa 6.7.2010\na rozhodnutie krajského úradu potvrdil. Uvedeným rozhodnutím krajský úrad nepriznal žiadateľovi\n(žalobkyni) postavenie účastníka v konaní o pripomienkach účastníka k dokumentu „Zámer na\nvyhlásenie zón Tatranského národného parku“. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaný\npoukázal na bod 4 a 5 doložky prednosti medzinárodnej zmluvy pred zákonmi s tým, že Aarhuský\ndohovor neobsahuje priamu úpravu práv a povinností fyzických alebo právnických osôb a ide o\nmedzinárodnú zmluvu, na ktorej vykonanie je potrebný zákon, čo korešponduje aj s článkom 3 ods. 1\nAarhuského dohovoru, podľa ktorého každá strana prijme nevyhnutné legislatívne, administratívne a iné\nopatrenia, vrátane opatrení na zaistenie súladu ustanovení tohto dohovoru s cieľom vytvoriť a udržiavať\njasný, transparentný a ucelený rámec pre naplnenie dohovoru.\nO danej veci rozhodoval krajský súd už opakovane. Jeho prvý rozsudok č.k. 1S/282/2010-51 zo\ndňa 17.5.2012, ktorým krajský súd zrušil rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov bol zrušený\nuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Sžp/30/2012 zo dňa 31. júla 2013. Vo veci\nkrajský súd opätovne rozhodol rozsudkom č.k. 1S/282/2010-82 zo dňa 14.11.2013 (ktorý je predmetom\ntohto odvolacieho konania), rešpektujúc právny názor odvolacieho súdu (§ 226 v spojení s § 246c ods.\n1 prvá veta OSP).\nV uznesení sp.zn. 2Sžp/30/2012 zo dňa 31. júla 2013, ktorým bol zrušený prvý rozsudok (č.k.\n1S/282/2010-51 zo dňa 17.5.2012) krajského súdu v danej veci a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie,\nnajvyšší súd o. i. uviedol:\n„Je potrebné uviesť, že otázky „Zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného parku“ a v\ntej súvislosti priznanie postavenia účastníka v správnom konaní, dostatočnosť zákonnej úpravy\nustanovenia § 50 zákona o ochrane prírody boli súdmi Slovenskej republiky riešené opakovane.\nNajvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje napr. na rozsudok najvyššieho súdu sp.zn. 5Sžp/26/2011 z 26.\njanuára 2012, ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/358/2010-50 zo 17.\naugusta 2011. S poukazom na obsah odvolania najvyšší súd nezistil pochybenie v závere krajského\nsúdu, že verejnosti bola daná možnosť pripomienkovania zámeru na vyhlásenie zón Tatranského\nnárodného parku a preto ani žalobca nemohol byť ukrátený na svojich právach, resp. oprávnených\nzáujmoch.\nObdobné otázky boli riešené aj v konaní pred ústavným súdom, ktorý uznesením č. IV. ÚS 98/2011-23\nodmietol ústavnú sťažnosť pre zjavnú neopodstatnenosť. V odôvodnení uvedeného uznesenia ústavný\nsúd o. i. uviedol, Že krajský súd v danej veci ústavne konformným spôsobom vyložil a aplikoval\nustanovenie § 50 ods. 4 zákona o ochrane prírody, keď sa nestotožnil s názorom sťažovateľa a vyslovil,\nže z uvedeného ustanovenia nemožno odvodzovať povinnosť orgánu ochrany prírody prerokovať\npripomienky kohokoľvek, kto ich podal, pretože je potrebné ustanovenie § 50 ods. 4 tohto zákona vnímať\nv kontexte s predchádzajúcim odsekom 3 toho istého ustanovenia, ktorý jednoznačne vymedzuje okruh\n\noprávnených osôb, ktoré majú právo pripomienky podať. V odôvodnení uznesenia Ústavného súdu sa\nďalej uvádza, že vzhľadom na to, že sťažovateľ nepatril do okruhu oprávnených osôb, krajský súd nebol\npovinný s ním pripomienky prerokovať.\nNovoposudzovanou skutočnosťou v danej veci je rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C 240/09 zo dňa\n8.3.2011 a jeho vzťah k článku 8 Aarhuského dohovoru, porušenie ktorého je žalobou namietané. Vo\nvýroku uvedeného rozsudku súdneho dvora EÚ sa uvádza, že článok 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe\nk informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach\nživotného prostredia schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo\n17. februára 2005 nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol\ntaký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho\nopravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku\n9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby\nmohla organizácia na ochranu životného prostredia, ako je Lesoochranárske zoskupenie VLK, napadnúť\nna súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom únie v\noblasti životného prostredia.\nZ uvedeného vyplýva, že predmetom konania Súdneho dvora EÚ vo veci sa C 240/09 bolo posudzovanie\núčinku článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru a preto nie je možné uvedený rozsudok aplikovať v\nsúvislosti s posudzovaním v článku 8 Aarhuského dohovoru, ako to urobil v danej veci krajský súd. Jeho\nodôvodnenie je preto nepresvedčivé a aj nesprávne.\nV danej veci bolo potrebné v prvom rade posúdiť dostatočnosť zákonnej úpravy § 50 zákona o ochrane\nprírody a následne posúdiť, či uvedená vnútroštátna úprava je dostačujúca a korešponduje článku 8\nAarhuského dohovoru. Pritom treba mať na zreteli a starostlivo dbať, že znenie uvedeného článku má\nodporúčajúci charakter (a nie záväzný - Na tento účel by mali byť vykonané nasledujúce kroky...). Tiež\nje potrebné mať na zreteli, že osoba domáhajúca sa postavenia účastníka v správnom konaní môže\nrealizovať svoje procesné oprávnenia iba v prípade, ak správne konanie ešte prebieha. Tomu nasvedčuje\nformulácia prvej vety článku 8 Aarhuského dohovoru: Každá Strana sa usiluje podporovať, pokým\nsú ešte možnosti otvorené, účinnú účasť verejnosti na príslušnej úrovni počas prípravy vykonávacích\npredpisov a iných všeobecne použiteľných právne záväzných pravidiel orgánmi verejnej moci, ktoré\nmôžu mať významný vplyvu na životné prostredie.\nPretože krajský súd sa vecou zo všetkých uvedených hľadísk nezaoberal, bolo potrebné jeho rozsudok\npodľa § 221 ods. 1 písm. h/, ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 prvej vety OSP zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie\nkonanie. Úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bude vo veci znova konať, vec posúdiť s ohľadom\nna hľadiská, uvedené vyššie, pričom sa náležite vyporiada aj s námietkami žalovaného, uvedenými v\nodvolaní. V novom rozhodnutí rozhodne znova i o náhrade trov celého konania (§ 224 ods. 3 v spojení\ns § 246c ods. 1 veta prvá OSP).\nNajvyšší súd preto nebude opakovať zistenia a závery, ktoré uviedol vo svojom zrušujúcom uznesení,\nlebo sú citované vyššie.\nK obsahu odvolania, ktorým sa žalobkyňa opakovane domáha byť účastníčkou správneho konania\nv prvej fáze vyhlasovania zón TANAPU so zreteľom na článok 8 Aarhuského dohovoru je treba\nuviesť, že Aarhuský dohovor ako medzinárodná zmluva o základných právach a ľudských slobodách\nnezabezpečuje väčší rozsah práva, ako zaručuje v súčasnosti platná vnútroštátna úprava. Tak aj\nvýkladové pravidlo, poskytnuté Súdnym dvorom Európskej únie k článku 8 Aarhuského dohovoru\nrozsudkom vo veci C 240/09 zo dňa 8.3.2011 by mohlo mať praktický význam v danej veci len vtedy,\nak by v súčasnosti platná vnútroštátna úprava nezabezpečovala požiadavky, formulované v článku 8\nAarhuského dohovoru.\n\nZákon č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny a o zmene a doplnení niektorých zákonov bol\nschválený Národnou radou SR 25. júna 2002 a už toto jeho pôvodné znenie (pred následnými\nnovelizáciami) zohľadňovalo podľa možností právneho poriadku Slovenskej republiky Aarhuský\ndohovor, ktorý bol prijatý v Aarhuse 25. júna 1998 (vo vzťahu k Slovenskej republike nadobudol platnosť\n5. marca 2006). Následnými novelami zákona o ochrane prírody a krajiny ako aj zákona č. 71/1967\nZb. o správnom konaní (správneho poriadku) najmä zákonmi č. 527/2003 Z. z. a č. 454/2007 Z.z. sa\nzabezpečilo zohľadnenie iného postavenia účastníkov konania, o ktorých právach, právom chránených\nzáujmoch a povinnostiach sa v konaní rozhoduje, od osôb, na ktoré konanie nemá priamy dopad.\nNepochybili preto ani podľa názoru najvyššieho súdu správne orgány oboch stupňov, keď nepriznali\nžalobkyni postavenie účastníka v konaní o pripomienkach účastníka k dokumentu „Zámer na vyhlásenie\nzón Tatranského národného parku“. Krajský súd sa s relevantnými tvrdeniami žaloby náležite vyporiadal.\nNajvyšší súd s poukazom na závery, uvedené vyššie, považoval námietky žalobkyne, uvedené v\nodvolaní proti rozsudku krajského súdu, za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci.\nPreto napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá a § 219\nods. 1 a 2 OSP potvrdil, stotožniac sa v zásade aj s jeho odôvodnením.\nZáverom považuje najvyšší súd za nevyhnutné uviesť, že nielen združenia na ochranu životného\nprostredia, ale každý by si v súvislosti s ochranou životného prostredia mal uvedomiť, že práva, dané na\nochranu životného prostredia majú skutočne slúžiť na ochranu životného prostredia a nie na obsahovo\nprázdne manifesty.\nO náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 250k ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1\nOSP, keď žalobkyňa nebola ani v tomto druhom odvolacom konaní úspešná a žalovanému v súdnom\npreskúmavacom konaní náhrada trov konania neprináleží.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "1S/282/2010", "guid": "3a6ab2b7-04d4-4f6f-9e2d-c5cc001ac471:10db2c3f-5f8b-4b46-8755-c88db4bb5613", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}