Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/50/2013 z 16. 9. 2014 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 16. septembra 2014, sp. zn. 5Sžo/50/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:1010202094.1 Najvyšší súd | 5Sžo/50/2013 | ECLI:SK:NSSR:2014:1010202094.1 | 2014-09-16 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 57 ods. 1 zákona č. 346/2005 Z. z., zákon č. 346/2005 Z. z. o štátnej službe profesionálnych vojakov (zrušený), § 6 ods. 2 zákona č. 346/2005 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/db99437d-4e77-42ac-aa10-acfad9c73f09 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:1010202094.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Sžo/50/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1010202094
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Morava
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:1010202094.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Moravu a členov
senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Petry Príbelskej v právnej veci žalobcu Ing. Y. Y., bytom v H.
H., G. XX, zastúpeného JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, advokátom so sídlom v Bratislave, Kutlíkova
17, proti žalovanému Ministerstvu obrany Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Kutuzovova 8,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra obrany z 21. septembra 2010, č. OÚ 22-82/2010, o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 27. júna 2013, č.k. 1S/278/2010-133,
takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 27. júna 2013, č.k.
1S/278/2010-133 p o t v r d z u j e .

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúcich len z
trov právneho zastúpenia v sume 251,79 € do troch dní k rukám právneho zástupcu žalobcu.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom z 27. júna 2013, č.k. 1S/278/2010-133
zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) žalobou napadnuté
rozhodnutie ministra obrany (ďalej len „minister“) z 21. septembra 2010, č. OÚ 22-82/2010 v spojení
s rozhodnutím náčelníka Generálneho štábu ozbrojených síl Slovenskej republiky (ďalej len „náčelník
GŠOS SR“) zo 14. júna 2010, č. ŠbPO-76-43/2010, a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, pretože
vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Napadnutým rozhodnutím minister zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie
náčelníka GŠOS SR zo 14. júna 2010, č. ŠbPO-76-43/2010, ktorým nebola povolená obnova konania
proti personálnemu rozkazu náčelníka GŠOS SR z 9. júla 2007, č. 985, o prepustení žalobcu zo
služobného pomeru profesionálneho vojaka.

Krajský súd poukázal na skutočnosť, že skoršie rozhodnutia - rozhodnutie ministra zo 4. septembra
2006, č. VS 100-955-6/2006 v spojení s personálnym rozkazom riaditeľa Vojenského obranného
spravodajstva z 31. júla 2006 č. V-59/2006, ktorým bol žalobca odvolaný z doterajšej funkcie, a
rozhodnutie žalovaného zo 4. septembra 2006, č. VS 100-955-5/2006 v spojení s personálnym rozkazom
ministra obrany z 31. júla 2006 č. V-38 o ukončení dočasného vyčlenenia na plnenie úloh organizačných
zložiek Vojenského spravodajstva a o premiestnení žalobcu do podriadenosti GŠOS SR, od ktorých
je závislé rozhodnutie, vo vzťahu ku ktorému žalobca žiadal obnovu konania, boli rozsudkami súdov v
správnom súdnictve zrušené a vrátené príslušným správnym orgánom na ďalšie konanie. Konkrétne
ide o rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 4. novembra 2008, č.k. 1S/401/2006-67 v spojení
s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 12. januára 2010



sp. zn. 8Sžo/1/2009 (rozhodnutie ministra obrany zo 4. septembra 2006 č. VS 100-955-6/2006 v
spojení s personálnym rozkazom riaditeľa Vojenského obranného spravodajstva z 31. júla 2006 č.
V-59/2006, ktorým bol žalobca odvolaný z doterajšej funkcie) a rozsudok Krajského súdu v Bratislave
z 2. decembra 2008, č.k. 1S/400/2006-54 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu z 27. januára
2010 sp.zn. 2Sžo/81/2009 (rozhodnutie ministra obrany zo 4. septembra 2006, č. VS 100-955-5/2006
v spojení s personálnym rozkazom ministra obrany z 31. júla 2006 č. V-38 o ukončení dočasného
vyčlenenia na plnenie úloh organizačných zložiek Vojenského spravodajstva a o premiestnení žalobcu
do podriadenosti GŠOS SR).

Po zrušení vyššie uvedených správnych rozhodnutí žalovaný pri vydávaní tu napadnutého rozhodnutia
nebral na zreteľ právny názor najvyššieho súdu vyslovený v zrušujúcich rozsudkoch, že personálny
rozkaz ministra obrany z 31. júla 2006, č. V-39/2006 bolo v časti premiestnenia žalobcu do podriadenosti
náčelníka GŠOS SR bol vydaný nad rozsah právomoci ministra obrany (§ 57 ods. 1, § 6 ods. 2
č. 346/2005 Z.z. o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov; ďalej len „zákon o štátnej
službe profesionálnych vojakov“, resp. „ZOŠŠPV“), čím je tento rozkaz nulitný. Žalovaný napriek tomu
vychádzal z právneho stavu nastoleného rozhodnutiami zrušenými pre ich nezákonnosť, a teda svoje
rozhodnutie založil na nezákonnom podklade, v dôsledku čoho nemožno ani jeho tu preskúmavané
rozhodnutie mať za zákonné.

Krajský súd vyslovil, že v prípade žalobcu boli podľa jeho názoru splnené všetky zákonné predpoklady
pre obnovu konania proti personálnemu rozkazu náčelníka GŠOS SR z 9. júla 2007, č. 985, ktorým bol
žalobca prepustený zo služobného pomeru profesionálneho vojaka. Zdôraznil, že dôvodom zrušenia
tohto rozhodnutia o premiestnení žalobcu do podriadenosti GŠOS SR rozsudkom najvyššieho súdu z
27. januára 2010 sp.zn. 2Sžo/81/2009 bola skutočnosť, že ho vydal orgán, ktorý na to nemal právomoc
a toto rozhodnutie bolo teda nulitné. Logicky, ak rozhodnutie o premiestnení žalobcu do podriadenosti
GŠOS SR bolo rozsudkom najvyššieho súdu ako nulitné zrušené, nemohol zhodný orgán vydať riadne
rozhodnutie o prepustení žalobcu zo služobného pomeru profesionálneho vojaka.

Nerešpektovaním právoplatných rozsudkov najvyššieho súdu, ktorými boli zrušené rozhodnutia, od
ktorých záviselo skutkové a právne posúdenie v tu prejednávanej veci, založil žalovaný dôvod na obnovu
konania, ktorú tu napadnutými rozhodnutiami nepovolil.

O trovách konanie rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP a úspešnému žalobcovi priznal proti
žalovanému právo na náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia 947,35 eura.

V lehote ustanovenej zákonom (§204 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) žiadajúc,
aby ho najvyšší súd zmenil a žalobu žalobcu zamietol. Mal za to, že krajský súd vec nesprávne právne
posúdil.

Poukázal na to, že žalobca bol zo služobného pomeru profesionálneho vojaka prepustený z dôvodu
podľa § 70 ods. 1 písm. g/ zákon o štátnej službe profesionálnych vojakov. Dôvod prepustenia, ako
ani postup konajúcich správnych orgánov v konaní, žalobca nikdy nespochybnil, a to ani v návrhu na
obnovu konania. Tento žalobca odôvodnil jedine nedostatkami personálnych rozkazov a rozhodnutí,
ktoré boli rozsudkami najvyššieho súdu z 12. januára 2010 sp.zn. 8Sžo/1/2009 a z 27. januára 2010
sp. zn. 2Sžo/81/2009 zrušené.

Podľa žalobcu nie sú splnené ani zákonné predpoklady pre povolenie, resp. nariadenie obnovy konania,
ako ich ustanovuje § 62 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v
znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“). Podľa názoru žalovaného totiž nemožno
skutočnosti uvádzané žalobcom v návrhu na obnovu konania mať nové skutočnosti, ktoré vyšli najavo po
skončení konania vydaním personálneho rozkazu GŠOS SR z 9. júla 2007, č. 985 majúce vzťah k tomuto
konaniu. Skutočnosti tvrdené žalobcom (nezákonnosť rozhodnutí o skončení dočasného vyčlenenia
žalobcu a jeho premiestnenia do podriadenosti náčelníka GŠOS SR) tu boli ešte pred tým, ako najvyšší
súd vydal svoje zrušujúce rozsudky, v ktorých nezákonný stav len skonštatoval. Žalobca však o nich
mohol vedieť už predtým. Zopakoval, že žalobca nespochybnil existenciu dôvodu, pre ktorý bol zo
služobného pomeru profesionálneho vojaka prepustený.



Následne žalobca spochybnil naplnenie tretej z podmienok obnovy konania, t.j. že by sa nové skutočnosti
alebo dôkazy v konaní nemohli uplatniť bez zavinenia účastníka - žalobcu, pretože tomuto nič nebránilo
tieto skutočnosti namietať v riadnom opravnom prostriedku, resp. v žalobe proti personálnemu rozkazu,
ktorého preskúmania sa cestou obnovy konania domáha.

Na záver svojho odvolania žalovaný poukázal na skutočnosť, že v čase vydania personálneho rozkazu
náčelníka GŠOS SR z 9. júla 2007, č. 985, o prepustení žalobcu zo služobného pomeru bolo vydané
pred zrušením rozhodnutí ministra zo 4. septembra 2006, č. VS 100-955-6/2006 a č. VS 100-955-5/2006,
resp. aj príslušných prvostupňových správnych rozhodnutí. V tomto smere žalovaný poukázal na § 250i
ods. 1 a ods. 3 OSP.

Vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného sa žalobca v plnej miere stotožnil s právnymi
závermi krajského súdu obsiahnutými v odvolaní napadnutom rozsudku, ktorý označil za správny po
vecnej, právnej aj formálnej stránke.

V zásade zopakoval, že rozhodnutie, vo vzťahu ku ktorému sa domáha obnovy konania bolo vydané
orgánom, ktorý na to nemal právomoc. Táto skutočnosť vyplýva zo zistenia nulitnosti rozhodnutia
ministra obrany zo 4. septembra 2006 č. VS 100-955-6/2006 v spojení s personálnym rozkazom
riaditeľa Vojenského obranného spravodajstva z 31. júla 2006 č. 59, ktorým bol žalobca odvolaný
z doterajšej funkcie a rozhodnutia ministra obrany zo 4. septembra 2006, č. VS 100-955-5/2006 v
spojení s personálnym rozkazom ministra obrany z 31. júla 2006 č. V-38 o ukončení dočasného
vyčlenenia na plnenie úloh organizačných zložiek Vojenského spravodajstva a o premiestnení žalobcu
do podriadenosti GŠOS SR. Zdôraznil, že nulitnosť týchto rozhodnutí existovala v čase vydania
personálneho rozkazu náčelníka GŠOS SR z 9. júla 2007, č. 985, t. j. nenastala dodatočne, ale
dodatočne vyšla najavo až v súvislosti s citovanými rozsudkami najvyššieho súdu vo veciach sp.zn.
8Sžo/1/2009 a 2Sžo/81/2009, a teda nemohla byť bez zavinenia účastníka konania v pôvodnom konaní
uplatnená. Žalobca naznačil, že žalovaný si zrejme zamieňa chybné (vadné) a nulitné správne akty
a ich účinky, k čomu poukázal na rozhodnutia najvyššieho súdu v konaniach vedených pod sp.zn.
2Sžo/31/2011 (uznesenie z 18. apríla 2012) a pod sp.zn. 4Cdo/123/2003.

Teda má za to, že skutočnosť, že nulita rozhodnutia o prepustení žalobcu zo služobného pomeru
profesionálneho vojaka je novou skutočnosťou, ktorá vyšla najavo až po skončení relevantného konania,
keďže v čase vydania dotknutého personálneho rozkazu rozsudky najvyššieho súdu ešte neboli vydané.

Do pozornosti súdu dal žalobca tiež skutočnosť, že hoci samotný personálny rozkaz o prepustení
žalobcu zo služobného pomeru profesionálneho vojaka nebol zrušený na základe žiadneho z
prípustných opravných prostriedkov, nemožno opomínať existujúcu súvislosť medzi ním a dvoma
zrušenými personálnymi rozkazmi z dôvodu, že vo veci konal a rozhodol orgán, ktorý na to nebol
príslušný.

Vo vzťahu k § 250i ods. 1 OSP, na ktorý sa žalovaný odvolal vo vzťahu k skutkovému stavu rozhodnému
pre konanie v správnom súdnictve, žalobca poukázal na to, že nulitnosť teraz už zrušených rozhodnutí,
na ktoré personálny rozkaz náčelníka GŠOS SR z 9. júla 2007, č. 985, nadväzuje, existovala už v čase
vydania tohto personálneho rozkazu, ale nebola skutočnosťou, ktorá by už vtedy vyšla najavo. Žalobca
nikdy nepatril do podriadenosti náčelníka GŠOS SR, preto ním ani nemohol byť zo služobného pomeru
profesionálneho vojaka prepustený.

Na rozdiel od žalovaného má žalobca za to, že tu boli splnené podmienky pre obnovu konania, čo aj
preukázal. Odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu preto navrhoval potvrdiť, pričom si súčasne
uplatnil náhradu trov odvolacieho konania, ktoré vyčíslil a špecifikoval.

Podaním doručeným najvyššiemu súdu 19. septembra 2014, t.j. druhý deň od vyhlásenia tohto rozsudku,
doručil žalobca špecifikáciu trov odvolacieho konania, ktorých náhradu si uplatnil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
OSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach podaného
odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), odvolanie prejednal bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia



bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c
ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať
úspech.

V prejednávanej veci sú predmetom konania rozhodnutia o nepovolení obnovy konania na návrh žalobcu
vo veci rozhodnutia - personálneho rozkazu z 9. júla 2007, č. 985, ktorým bol žalobca prepustený zo
služobného pomeru. Spornou medzi účastníkmi ostala skutočnosť, či vo veci je naplnený niektorý z
dôvodov pre povolenie obnovy konania, pričom správny orgán skonštatoval zachovanie lehoty (§ 63
ods. 3 správneho poriadku), resp. či je možno nulitu rozhodnutia ministra obrany o prevedení žalobcu
do podriadenosti GŠOS SR vyhodnotiť:
1/ ako skutočnosť majúcu vplyv na personálny rozkaz z 9. júla 2007, č. 985, a
2/ či ide o skutočnosť, ktorá vyšla najavo v čase,

Podmienky obnovy konania v personálnych veciach podľa zákona o štátnej službe profesionálnych
vojakov sa spravujú ustanoveniami správneho poriadku (§ 81 ZoŠSPV). Základným predpokladom pre
povolenie obnovy konania pred správnym orgánom ukončené rozhodnutím, ktoré je právoplatné, je,
že a/ vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na rozhodnutie a
nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania; b/ rozhodnutie záviselo od posúdenia
predbežnej otázky, o ktorej príslušný orgán rozhodol inak; c/ nesprávnym postupom správneho orgánu
sa účastníkovi konania odňala možnosť zúčastniť sa na konaní, ak to mohlo mať podstatný vplyv na
rozhodnutie a ak sa náprava nemohla urobiť v odvolacom konaní; d/ rozhodnutie vydal vylúčený orgán
(§ 9 a 13), ak to mohlo mať podstatný vplyv na rozhodnutie a ak sa náprava nemohla urobiť v odvolacom
konaní; e/ rozhodnutie sa opiera o dôkazy, ktoré sa ukázali ako nepravdivé, alebo rozhodnutie sa
dosiahlo trestným činom (§ 62 ods. 1 správneho poriadku). Správny orgán z týchto dôvodov nariadi
obnovu konania, ak je na preskúmaní rozhodnutia všeobecný záujem.

Personálny rozkaz ministra obrany z 31. júla 2006, č. V-39/2006, je vo vzťahu rozhodnutím, ktoré zakladá
právomoc náčelníka GŠOS SR vystupovať v personálnych veciach voči žalobcovi ako nadriadený. Je
teda zásadným aktom pre to, aby náčelník GŠOS SR bol orgánom príslušným na vydanie personálneho
rozkazu z 9. júla 2007, č. 985, o prepustení žalobcu zo služobného pomeru profesionálneho vojaka.

Ako správne uvádza žalovaný, nulitnosť personálneho rozkazu ministra obrany z 31. júla 2006, č.
V-39/2006, ktorým bol žalobca premiestnený do podriadenosti GŠOS SR (§ 57 ods. 1 zákona o štátnej
službe profesionálnych vojakov) je právnou skutočnosťou, ktorá tu existovala od momentu, kedy bol
tento personálny rozkaz vydaný, a nemožno ho preto považovať za novú skutočnosť.

Táto skutočnosť, existujúca tu od momentu vydania personálneho rozkazu ministra obrany z 31. júla
2006, č. V-39/2006 vyšla najavo až v rámci súdneho prieskumu iných rozhodnutí týkajúcich sa žalobcu,
pre ktoré rovnako ako pre tu preskúmavané rozhodnutie bol tento personálny rozkaz ministra obrany
relevantný pre určenie príslušného orgánu pre ich vydanie.

Skutočnosť, ktorú má § 62 ods. 1 písm. a/ správneho poriadku na mysli, je skutočnosťou, ktorá hoci
aj existovala v čase konania predchádzajúceho rozhodnutiu, voči ktorému je podaný návrh na obnovu
konania, nebola účastníkom konania a konajúcemu správnemu orgánu známa.

Neobstojí preto tvrdenie žalovaného, že poznatok o nulitnosti personálneho rozkazu ministra obrany
z 31. júla 2006, č. V-39/2006, nie je novou skutočnosťou, pretože personálny rozkaz bol nulitnám
rozhodnutím od svojho počiatku. Teda ani jeho názor, že po právoplatnom skončení konania, ktorého
výsledkom bolo vydanie napadnutého rozhodnutia, už najavo žiadne nové skutočnosti nevyšli.

Sama nulitnosť personálneho rozkazu ministra obrany z 31. júla 2006, č. V-39/2006 ako rozhodnutia
podmieňujúceho všetky ďalšie právne úkony a právne akty urobené, resp. vydané voči žalobcovi
náčelníkom GŠOS SR, nielen že je skutočnosťou odôvodňujúcou povolenie obnovy konania voči
každému takému rozhodnutiu, je ako objektívna skutočnosť aj dôvodom na jej nariadenie.

Najvyšší súd preto, nezistiac žiadne procesné pochybenia v postupe krajského súdu, ktoré by mali za
následok vadnosť jeho rozsudku, dospel k záveru, že odvolaním napadnutý rozsudok je vecne a právne



správny, pričom krajský súd riadne zistil skutkový stav veci, v odôvodnení rozsudku správne identifikoval
právne problémy, s ktorými sa v súlade so zákonom vysporiadal.

Z tohto dôvodu najvyšší súd rozsudok krajského súdu potvrdil, stotožniac sa v celom rozsahu s jeho
odôvodnením (§ 219 ods. 1, 2 OSP, § 250ja ods. 3 OSP).

O trovách odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol v súlade s § 224 ods. 2 OSP v spojení s § 246c
ods. 1 veta prvá OSP a § 250k OSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho
konania vo výške 251,79 €.

Najvyšší súd pritom postupoval v súlade s § 11 ods. 4, § 14 ods. 1 písm. c/, § 13a ods. 4, § 16 ods. 3 a §
18 ods. 4 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhl. č. 655/2004 Z.z.“).
V zmysle špecifikácie doručenej najvyššiemu súdu 19. septembra 2014 si žalobca uplatnil náhradu trov
odvolacieho konania pozostávajúcu z náhrady trov právneho zastúpenia v členení náhrada odmeny
advokáta za písomné vyjadrenie na súd (vyjadrenie sa k odvolaniu žalovaného z 9. septembra 2013)
v sume 127,16 €, s režijným paušálom v sume 7,63 €; a náhrady odmeny advokáta za účasť na
pojednávaní, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku (17. septembra 2014) v sume 67 €, s režijným
paušálom v sume 8,04 €. Keďže právny zástupca je platiteľom dane z pridanej hodnoty, o čom predložil
najvyššiemu súdu kópiu osvedčenia o registrácii, bola náhrada trov právneho zastúpenia zvýšená o túto
daň, spolu na sumu 251,79 €.

Najvyšší súd poznamenáva, že pre úkon vyjadrenie na súd (vyjadrenie sa k odvolaniu žalovaného z 9.
septembra 2013) a príslušný režijný paušál bola uplatnená náhrada odmeny za poskytnutie právnych
služieb v sume za rok 2012, t.j. nižšia, než aká by v skutočnosti za úkon právnej služby urobený 9.
septembra 2013 prislúchala. Najvyšší súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia len v uplatnenej
výške.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.