{"guid": "0f48f14b-9646-490e-be40-304b1e5c8b65:07e41e5c-39cb-4da3-912b-97a84fab9019", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:1010200672.1", "spisova_znacka": "2Sžf/114/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/114/2013 z 12. 2. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 12. februára 2014, sp. zn. 2Sžf/114/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:1010200672.1", "identifikacne_cislo": "1010200672", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Štefan Juhás", "sudca_id": 339, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-stefan-juhas-339", "datum_vydania": "2014-02-12", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/511", "nazov": "zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/511-1992"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-35.odsek-3", "nazov": "§ 35 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-35.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/511-1992/paragraf-35"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/511#paragraf-35"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/07e41e5c-39cb-4da3-912b-97a84fab9019", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:1010200672.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:1010200672.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:1010200672.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Sžf/114/2013\n1010200672\n12. 02. 2014\nJUDr. Alena Poláčková\nECLI:SK:NSSR:2014:1010200672.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Poláčkovej,\nPhD. a členov senátu JUDr. Eleny Kováčovej a JUDr. Jozefa Milučkého, v právnej veci žalobcu: Linde\nEngineering Dresden GmbH, Bodenbacher Strasse 80, 012 77 Drážďany, Nemecko, Linde Engineering\nDresden GmbH - organizačná zložka, so sídlom Križkova ul. č. 9, 811 04 Bratislava, právny nástupca\nLinde-KCA-Dresden GmbH, Bodenbacher Strasse 80, 012 77 Drážďany, Nemecko, Linde-KCA-Dresden\nGmbH - organizačná zložka, so sídlom Panská ul. č. 14, 811 01 Bratislava, zastúpeného advokátom:\nJUDr. Ľubomír Schweighofer, so sídlom Šafárikovo nám. č. 2, 811 02 Bratislava, proti žalovanému:\nFinančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie\nzákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. I/222/17673-135584/2009/992895-r zo 14. decembra\n2009 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Daňového úradu Bratislava I č. 600/232/165084/09/\nSlá z 22. septembra 2009, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k.\n3S/101/2010-75 z 11. decembra 2012, v spojení s opravným uznesením č. k. 3S/101/2010-88 z 22. júla\n2013, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S/101/2010-75 z 11.\ndecembra 2012, v spojení s opravným uznesením č. k. 3S/101/2010-88 z 22. júla 2013 m e n í tak,\nže žalobu žalobcu z a m i e t a .\nÚčastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nKrajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 3S/101/2010-75 z 11. decembra 2012, v spojení s\nopravným uznesením č. k. 3S/101/2010-88 z 22. júla 2013 zrušil rozhodnutie žalovaného č.\nI/222/17673-135584/2009/992895-r zo 14. decembra 2009 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím\nDaňového úradu Bratislava I č. 600/232/165084/09/Slá z 22. septembra 2009 podľa § 250j ods. 3\nObčianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP\") z dôvodu, že podľa jeho názoru žalovaný nepredložil\nkrajskému súdu úplný administratívny spis.\nNapadnutými rozhodnutiami bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 1430,50 € podľa § 35 ods. 3 zákona\nč. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní\") z rozdielu nadmerného odpočtu vyplývajúceho z\npodaného dodatočného daňového priznania k dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH\") za zdaňovacie\nobdobie kalendárny mesiac november 2004, ktorým znížil nadmerný odpočet uvedený v daňovom\npriznaní o sumu 38 148,14 €.\nZ odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že v prejednávanej veci krajský súd\nvýzvou zo dňa 20. apríla 2011, doručenou dňa 2. mája 2011 vyzval žalovaného na predloženie\n\nadministratívneho spisu týkajúceho sa predmetnej veci, t. j. úplný žurnalizovaný a originálny zväzok listín\nvrátane spisu prvostupňového správneho orgánu a originálov dokladov o doručení.\nŽalovaný na výzvu súdu doručil dňa 11. mája 2011 len vyjadrenie k žalobe, nežurnalizované rozhodnutie\nprvostupňového daňového orgánu č. 600/232/165084/09/Slá zo dňa 22. septembra 2009; daňové\npriznanie dane z pridanej hodnoty za mesiac november 2004-riadne, dodatočné zo dňa 19. decembra,\n24. februára, 28. februára, 24. marca, 22. apríla, 25. mája 2008; žiadosť o odpustenie pokuty žalobcu\nzo dňa 1. marca 2010; rozhodnutie č. 600/232/91980/10/Slá zo dňa 30. apríla 2010; žiadosť o\nodpustenie pokuty zo dňa 4. januára 2010, rozhodnutie č. 600/232/41291/10/Slá zo dňa 1. marca\n2010, rozhodnutie č. 600/232/16740/10/Slá zo dňa 1. februára 2010; rozhodnutie č. 600/232/194619/10/\nSlá zo dňa 20. septembra 2010; rozhodnutie č. 600/232/96774/10/Slá zo dňa 5. mája 2010;\nrozhodnutie č. 600/232/43354/10/Slá zo dňa 3. marca 2010; rozhodnutie č. 600/232/193565/10/Slá\nzo dňa 17. septembra 2010; rozhodnutie č. 600/232/93916/10/Slá zo dňa 3. mája 2010; rozhodnutie\nč. 600/232/44241/10/Slá zo dňa 3. marca 2010; rozhodnutie č. 600/232/206454/08/Slá zo dňa 8.\ndecembra 2008; odvolanie žalobcu voči predmetnému rozhodnutiu; predkladaciu správu správcu dane\na rozhodnutie žalovaného.\nZ dôvodu, že žalovaný nepredložil súdu administratívny spis tak, ako o to bol vyzvaný, znemožnil\npodľa názoru krajského súdu preskúmať postup daňových orgánov v predmetnom konaní. Vzhľadom na\nnámietky podané žalobcom v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu ako i v žalobe, nie je možné\npreskúmať rozsah zisťovania správnych orgánov, termín vzniku daňovej povinnosti žalobcu, skutočný\nobsah právneho úkonu žalobcu v konaní. Z torza administratívneho spisu nie je možné zistiť, kedy vznikla\nžalobcovi daňová povinnosť a teda aj nárok na odpočet DPH, či žalovaný skúmal akým spôsobom je\nvedené účtovníctvo žalobcu, či rozhodnutím daňových orgánov nedošlo k dvojitému zdaneniu, resp.\ndvojitému odpočtu dane. Nie je zrejmé, či bolo vykonané akékoľvek zisťovanie daňovými orgánmi, či\nbolo správcom dane a následne žalovaným vydané len formálne administratívne rozhodnutie. Krajskému\nsúdu bolo znemožnené oboznámiť sa aj s dodatočným daňovým priznaním DPH, ktoré tvorilo podklad\nrozhodnutia, pričom nie je zrejmé, kedy vznikli zdaniteľné plnenia a aký právny režim sa vzhľadom na\nzmeny právnej úpravy na konanie vzťahujú.\nKrajský súd poukázal na to, že dodržanie, či porušenie zákonného postupu pri prejednaní predmetnej\nveci správnym orgánom bolo možné zistiť len z originálneho administratívneho spisu, obsahujúceho\ni originálne doklady o doručení písomnosti správneho orgánu účastníkom. Prípadné nedodržanie\nzákonného postupu správneho orgánu v konaní je možné považovať za vadu, na ktorú je súd\npovinný prihliadať i bez návrhu, pretože mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.\nNepredložením originálneho administratívneho spisu žalovaného bolo súdu znemožnené preskúmať\ndôvodnosť žalobcom uplatnených námietok tak v správnom, ako i v súdnom konaní. Z tohto dôvodu\nbolo potrebné považovať napadnuté rozhodnutia správneho orgánu za nepreskúmateľné a preto krajský\nsúd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie podľa § 250j ods. 3 OSP.\nKrajský súd priznal úspešnému žalobcovi náhradu trov konania a zároveň účastníkov poučil o tom, že\nproti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.\nVčas podaným odvolaním sa žalovaný domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu\nžalobcu zo dňa 26. februára 2010 zamietol a nepriznal žalobcovi náhradu trov konania. Žalovaný\nnesúhlasil s tvrdením krajského súdu, že bolo predložené torzo administratívneho spisu, pretože všetky\npredmetné doklady týkajúce sa daného prípadu, ktoré mal správca dane a žalovaný k dispozícii, boli\nkrajskému súdu predložené.\nTvrdil, že bolo predložené aj dodatočné daňové priznanie DPH, ktoré sa viaže k predmetnému\nrozhodnutiu správcu dane, aj odvolacieho orgánu. Krajský súd ho sám uvádza v rozsudku v\npredložených dokladoch. Ide o dodatočné daňové priznanie DPH z decembra 2008. Žalovaný v\nsprievodnom liste k predloženým dokladom upozornil krajský súd, že správca dane žalobcovi na jeho\nžiadosť časť uloženej pokuty, ktorá je predmetom súdneho preskúmania, už odpustil.\nZ napadnutého rozhodnutia žalovaného jednoznačne vyplýva, že žalobca ako platiteľ DPH podaním\ndodatočných daňových priznaní priznal, že nesprávne podal daňové priznanie DPH. Nie je povinnosťou\nsprávcu dane, po podaní dodatočných daňových priznaní vykonávať u daňového subjektu miestne\n\nzisťovanie, alebo daňovú kontrolu. Daňový úrad nemal dôvod žiadať o predloženie účtovníctva žalobcu.\nŽalovaný vo svojich vyjadreniach viackrát uviedol, že pokuta bola uložená na základe podaného\ndodatočného daňového priznania, nebola vykonaná kontrola ani miestne zisťovanie.\nĎalej poukázal na to, že v rozhodnutí žalovaného bolo uvedené, že na základe podaného dodatočného\ndaňového priznania za november 2004, správca dane uložil pokutu podľa § 35 ods. 3 zákona o správe\ndaní z rozdielu oproti podanému daňovému priznaniu, ktorý bol uvedený v podanom dodatočnom\ndaňovom priznaní v riadku 33 v sume 1 149 251 Sk a teda v danom prípade prišlo k naplneniu zákonných\nskutočností uvedených v tomto ustanovení zákona a uloženie pokuty bolo obligatórne zo strany správcu\ndane. Postup správcu dane pri vydaní pokuty v sume 1430,50 € bol v súlade s platnými právnymi\npredpismi. Žalobca uviedol v daňovom priznaní nadmerný odpočet v sume 10 758 308 Sk, ktorý mu bol v\nzákonnej lehote vrátený a v podanom dodatočnom daňovom priznaní uviedol, že mal nárok na nadmerný\nodpočet v sume 9 266 676 Sk, teda znížil si nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní o 1 149 251\nSk a z tohto rozdielu bola vyrubená správcom dane pokuta. Žalovaný v rozhodnutí potvrdil, že správca\ndane postupoval správne pri uložení pokuty aj pri jej výpočte. V odvolaní nebola žalobcom vznesená\nžiadna námietka proti výpočtu pokuty, výslednej sume, ani proti tomu, že by nebola zákonne uložená,\npreto sa žalovaný k týmto veciam dopodrobna nevyjadroval, ale zhodnotil správnosť a výpočet sumy.\nAni v žalobe neboli uvedené skutočnosti namietané. Žalovaný opätovne uviedol, že žalobca sám zistil,\nže podal nesprávne daňové priznanie a 5 dodatočných daňových priznaní a preto podal za 11/2004\nďalšie šieste dodatočné daňové priznanie. U žalobcu nebola vykonaná daňová kontrola ani miestne\nzisťovanie, platiteľ sám zistil, že podal chybné daňové priznanie na DPH, preto podal dodatočné daňové\npriznanie, čo upravuje § 39 zákona o správe daní a poplatkov a jedine podaním dodatočného daňového\npriznania sa dá napraviť podanie chybného daňového priznania. Správca dane akceptoval podané\ndodatočné daňové priznanie, ktorým žalobca naprával nesprávne podané daňové priznanie a zároveň\nbol povinný zo zákona, z uvedeného rozdielu dane uložiť pokutu podľa § 35 ods. 3 zákona o správe daní.\nDaňový úrad nie je povinný kontrolovať, či platiteľ dane podal správne dodatočné daňové priznania, za\nto zodpovedá platiteľ sám. Je na správcovi dane, ktorému daňovému subjektu a za ktoré zdaňovacie\nobdobie vykoná kontrolu, alebo miestne zisťovanie.\nVznik daňovej povinnosti a nárok na odpočítanie dane je upravený v ustanoveniach zákona o DPH a\nžalobca ako platiteľ dane je povinný poznať znenie tohto právneho predpisu. Ako bolo uvedené aj v\nodvolaní žalobcu, organizačná zložka pochybila a neuvedomila si, že daňový subjekt a jeho organizačná\nzložka sú ten istý subjekt. Išlo teda jednoznačne o chybu a nevedomosť žalobcu v prípade nesprávneho\nuplatňovania DPH, čo žalobca sám priznal. Neznalosť platnej a účinnej legislatívy v danom čase a jej\nnesprávne aplikovanie, dáva žalobca za vinu žalovanému, čo je neprijateľné.\nRozhodnutím daňových orgánov nemohlo prísť k dvojitému zdaneniu, resp. k dvojitému odpočítaniu\ndane. Daňové orgány postupovali podľa § 35 zákona o správe daní. Žalobcovi bola uložená sankcia\nna základe podaného dodatočného daňového priznania za november 2004 podľa § 35 ods. 3 zákona o\nspráve daní a poplatkov z rozdielu oproti podanému daňovému priznaniu.\nŽalovaný poukázal na to že dôvody žalobcu sú subjektívneho charakteru, pretože neznalosť, kedy\npo vstupe do EU mal uviesť dodávateľské faktúry od zahraničných platiteľov do daňového priznania\nDPH, teda kedy mu vznikla z týchto faktúr daňová povinnosť a kedy právo na odpočítanie dane pri tzv.\nsamozdanení, nie je vinou správcu dane. Po vstupe do EÚ od 1. mája 2004, platil v tuzemsku zákon č.\n222/2004 Z. z. o DPH pre všetkých platiteľov DPH, teda žalobca nebol výnimkou. Ak skutočne žalobca\nnevedel aplikovať ustanovenia zákona o DPH, mohol napr. požiadať o stanovisko daňového poradcu.\nŽalobca nemôže svoju nevedomosť zákona a jeho nesprávne aplikovanie, dávať za vinu správcovi dane.\nNie je pravdou, že žalobca nesprávnym uvedením zdaniteľných obchodov v podanom daňovom priznaní\nneukrátil štátny rozpočet. V daňovom priznaní podanom dňa 27. decembra 2004 bol uvedený nadmerný\nodpočet v sume 10 758 308 Sk, ktorý bol žalobcovi vrátený v zákonnej lehote a v poslednom dodatočnom\ndaňovom priznaní podanom v decembri 2008 žalobca uviedol, že nadmerný odpočet mal byť v sume 9\n266 676 Sk, čo bol rozdiel oproti daňovému priznaniu vo výške 1 149 251 Sk. Čiže, žalobca priznal, že si\nuplatnil neoprávnene za 11/2004 vyšší nadmerný odpočet o 1 149 251 Sk, teda používal neoprávnene\nfinančné prostriedky zo štátneho rozpočtu a správca dane bol povinný uložiť z tohto uvedeného rozdielu\ndane sankciu podľa § 35 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov. Ako je z predložených dokladov\nzaslaných súdu v danej veci zrejmé, po predložení všetkých dodatočných daňových priznaní DPH,\ndaňový úrad vystavil rozhodnutia o pokutách podľa § 35 zákona o správe daní. Žalobca tieto rozhodnutia\n\no pokutách akceptoval, časť pokút bola žalobcovi odpustená na základe jeho žiadostí. Až po podaní\nposledného šiesteho dodatočného priznania DPH za 11/2004, žalobca podal proti rozhodnutiu o pokute\nodvolanie a následne žalobu na súd. Predmetom všetkých dodatočných daňových priznaní bolo, ako\nžalobca uviedol, že nesprávne uplatňoval DPH na vstupe a výstupe. Daňové orgány nie sú povinné\nskúmať a niesť zodpovednosť za žalobcovu nevedomosť pri aplikácii ustanovení zákona o DPH.\nŽalovaný uviedol, že Krajský súd v Bratislave žiadal predložiť doklady, ktoré daňové orgány nemajú\nk dispozícii. Všetky doklady vzťahujúce sa na vec boli krajskému súdu odstúpené už pred vydaním\nrozsudku zo dňa 14. júna 2011. Pri vydaní sankcie po podaní dodatočného daňového priznania, keď\nnie je vykonávané miestne zisťovanie a kontrola, daňové orgány nevyžadujú od daňových subjektov\nžiadne doklady.\nŽalovaný zdôraznil, že za správnosť podaného daňového priznania DPH a dodatočného daňového\npriznania DPH zodpovedá platiteľ DPH, teda v danom prípade žalobca a sankcia nebola vydaná\nžalobcovi na základe zistení správcu dane, ale na základe zistení samotného žalobcu, že nesprávne\npostupoval pri uplatňovaní ustanovení zákona o DPH. Podľa názoru žalovaného, žalobca zo svojich\ndokladov sám zistil, že podal nesprávne daňové priznanie DPH za 11/2004, preto aby túto chybu\nnapravil, podal šieste dodatočné daňové priznanie, ktorým si znížil nadmerný odpočet uvedený v\ndaňovom priznaní, ktorý mu bol vrátený, preto správca dane bol povinný vydať z rozdielu uvedeného v\nriadku č. 33 dodatočného daňového priznania sankciu podľa § 35 ods. 3 zákona o správe daní. Sankcia\nbola uložená ako dôsledok porušenia povinnosti žalobcom, ktoré mu vyplývali z daňových predpisov.\nŽalobca ako platiteľ DPH priznal podaním dodatočného daňového priznania DPH, že nesprávne podal\nriadne daňové priznanie DPH za 11/2004. Žalovaný preskúmal rozhodnutie správcu dane a potvrdil\nsprávnosť jeho vydania, výpočtu a opodstatnenosť jeho vydania. Dôvody uvedené žalobcom voči\nrozhodnutiu žalovaného sú irelevantné v danej veci.\nNa záver žalovaný uviedol, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bola podľa jeho názoru vec po\nprávnej stránke posúdená nesprávne, zo skutkových zistení vyvodil krajský súd nesprávny právny záver\na na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne ustanovenia právnych predpisov, zákona o správe daní a\nzákona o DPH, preto rozsudok nie je v súlade so zákonom. Všetky doklady správcu dane a žalovaného\ntýkajúce sa daného prípadu, boli súdu predložené.\nŽalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 OSP preskúmal napadnutý\nrozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení\ns § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania, podľa § 250ja ods. 2 a § 214 OSP v\nspojení s § 246c ods.1 veta prvá OSP s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený\nminimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk> a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.\nRozsudok bol verejne vyhlásený 12. februára 2014 podľa § 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods.\n1 veta prvá OSP.\nPodľa § 250j ods. 3 OSP, súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj\nrozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie\nkonanie, ak bolo rozhodnutie vydané na základe neúčinného právneho predpisu alebo rozhodnutie je\nnepreskúmateľné pre neúplnosť spisov správneho orgánu alebo z dôvodu, že spisy neboli predložené.\nSúd zruší rozhodnutie správneho orgánu a konanie zastaví, ak rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to\nnebol podľa zákona oprávnený. Rozsahom a dôvodmi žaloby v týchto prípadoch nie je súd viazaný.\nPodľa ods. 4 ustanovenie, podľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené, súd uvedie vo\nvýroku rozsudku. Na posúdenie prípustnosti odvolania je rozhodujúci výrok rozsudku. Ak súd zruší\nrozhodnutie správneho orgánu, lehota na rozhodnutie správneho orgánu v ďalšom konaní začne plynúť\naž po doručení všetkých spisov správneho orgánu pripojených k prejednávanej veci.\n\nPodľa § 250ja ods. 1, proti rozsudku súdu podľa § 250j ods. 1, 2 a 6 je prípustné odvolanie.\nPodľa ods. 7, ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká\nuž bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na podobné\nrozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie.\nPodľa § 246c ods. 1 pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane\nustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je prípustný, len ak je to\nustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok\nnie je prípustný.\nKrajský súd zrušil napadnuté rozhodnutia správnych orgánov podľa § 250j ods. 3 OSP z dôvodu, že\npodľa jeho názoru žalovaný nepredložil kompletný administratívny spis. Napriek ustanoveniu § 250j\nods. 4 OSP odvolací súd napadnutý rozsudok na základe odvolania žalovaného preskúmal a dospel\nk záveru, že krajský súd pochybil, keď doklady predložené žalovaným nepovažoval za dostatočné na\npreskúmanie napadnutého rozhodnutia.\nOdvolací súd na tomto mieste považuje za potrebné pripomenúť, že § 250j ods. 3 OSP uvádza dôvod\nzrušenia rozhodnutia správneho orgánu nekompletnosť administratívneho spisu ako samostatný dôvod,\nproti ktorému nie je prípustné odvolanie, avšak len v prípade, ak preň nemožno rozhodnutie preskúmať.\nDôsledok, t. j nepreskúmateľnosť rozhodnutia musí byť spôsobený chýbajúcimi dokladmi.\nNapriek tomu, že krajský súd v rozsudku uviedol, aké skutočnosti nemohol preveriť, v dôsledku\nchýbajúcich dokladov, z jeho rozhodnutia nie je zrejmé, ktorú časť rozhodnutia žalovaného v\ndôsledku chýbajúcich dokladov preskúmať nemohol. Navyše, ako uviedol v odvolaní žalovaný, tento\npožadovanými dokladmi ani nedisponuje, nakoľko v prejednávanom prípade nebolo vykonané ani\nmiestne zisťovanie, ani daňová kontrola, preto ak krajský súd požadoval predloženie dokladov, z ktorých\nby mohol preveriť vznik daňovej povinnosti, obsah obchodných vzťahov, prípadne overiť, či nedošlo k\ndvojitému zdaneniu a pod., tieto doklady mal žiadať od žalobcu, nakoľko len ten nimi disponoval.\nUšlo zrejme pozornosti krajského súdu, že v predmetnom prípade bola žalobcovi uložená sankcia za\nsprávny delikt, ktorý bol správcom dane zistený z daňových a dodatočných daňových priznaní žalobcu,\nktorý sám prišiel na to, že podával chybné daňové priznanie k DPH. Preto krajský súd postupoval\nnesprávne, keď žiadal od žalovaného predloženie dokladov, ktorými tento nedisponoval.\nZ uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že krajský súd pochybil, keď napadnuté rozhodnutie\nžalovaného a správneho orgánu prvého stupňa zrušil z dôvodu uvedeného v § 250j ods. 3 OSP, čo by\nsamé osebe malo za následok zrušenie rozsudku krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie,\nnakoľko krajský súd sa opätovne nezaoberal hmotnoprávnou stránkou veci.\nAvšak, vzhľadom k tomu, že najvyšší súd sa na základe odvolaní podaných žalobcom v iných skutkovo\naj právne totožných veciach, len za iné zdaňovacie obdobie, zaoberal hmotnoprávnou stránkou veci,\nrozhodol sa aj v tejto veci na preskúmanie rozhodnutia žalovaného, pričom využil postup, ktorý mu\numožňuje § 250ja ods. 7 OSP a v ďalšom odôvodnení poukazuje na rozsudok vo veci rovnakých\núčastníkov vedený pod č. k. 2Sžf/59/2013 z 12. februára 2014, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu\nv Bratislave č. k. 4S/116/2010-37 z 22. februára 2013.\n\"Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 4S/123/2010-38 z 22. februára 2013 podľa § 250j ods.\n1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP\") zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal\npreskúmania rozhodnutia žalovaného č. I/222/17684-135633/2009/992895-r zo 14. decembra 2009, ako\naj rozhodnutia Daňového úradu Bratislava I č. 600/232/165697/09/Slá z 23. septembra 2009, ktorým bola\nžalobcovi uložená pokuta vo výške 33 110,50 € podľa § 35 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní\na poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zákon o správe daní\") z rozdielu nadmerného odpočtu vyplývajúceho z podaného 5. dodatočného\ndaňového priznania k dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH\") za zdaňovacie obdobie kalendárny\nmesiac júl 2005, ktorým znížil nadmerný odpočet uvedený v 4. dodatočnom daňovom priznaní o sumu\n882 947,02 €, t. j. na sumu 71 711,39 €.\n\nZ odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že žalobca videl nezákonnosť\nrozhodnutí žalovaného a správcu dane v tom, že obidva správne orgány neuviedli v napadnutých\nrozhodnutiach názov a sídlo zriaďovateľa organizačnej zložky, ktoré v čase vydania správnych\nrozhodnutí bolo LINDE-KCA-DRESDEN GmbH, Bodenbacher Strasse 80, 012 77 Drážďany. Toto\ntvrdenie však podľa názoru krajského súdu nemá oporu v spisovom materiály, nakoľko obidve\nrozhodnutia správnych orgánov obchodné meno zriaďovateľa obsahovali. Neobsahovali len jeho\nsídlo, avšak takúto povinnosť im Obchodný zákonník neukladá. Krajský súd pri posudzovaní aktívnej\nlegitimácie žalobcu vychádzal z právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveného\nuž v obdobnej veci dňa 22. augusta 2012, sp. zn. 2Sžf/54/2011. Poukázal na to, že preskúmavané\nrozhodnutia ukladali pokutu LINDE-KCA-DRESDEN GmbH - organizačná zložka, ktorá je zapísaná\nv obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel Po, vložka číslo 1056/B, zriaďovateľom\nktorej bola spoločnosť podnikajúca pod obchodným menom LINDE-KCA-DRESDEN GmbH, zapísaná\nv obchodnom registri B Úradného súdu Drážďany.\nOznačenie žalobcu v rozhodnutiach správnych orgánov preto podľa názoru krajského súdu zodpovedalo\nustanoveniu § 9 ods. 2 Obchodného zákonníka, v dôsledku čoho bola pokuta uložená zahraničnej\nprávnickej osobe, ktorá právnu subjektivitu má, vo veci týkajúcej sa organizačnej zložky tejto zahraničnej\nprávnickej osoby (pozri mutatis mutandis rozhodnutia NS SR 6Sž/59/03-17 zo 17. októbra 2003,\n3Cdo/186/2009 z 10. marca 2010; rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 6/03 z 13. marca 2003, III. ÚS 168/06-14\nz 20. júna 2006). V napadnutých rozhodnutiach správne orgány správne uviedli obchodné meno\nzriaďovateľa, dodatok označujúci jeho právnu formu, ako aj dodatok, že ide o organizačnú zložku. Preto\nkrajský súd námietku žalobcu uvádzanú týmto smerom nepovažoval za dôvodnú.\nZ administratívneho spisu mal krajský súd ďalej za preukázané, že správca dane vydal rozhodnutie\npodľa § 35 ods. 3 zákona o správe daní o uložení pokuty vo výške 33 110,50 € potom, čo daňový subjekt,\nžalobca, podal dňa 23. decembra 2008 piate dodatočné daňové priznanie za zdaňovacie obdobie júl\n2005, ktorým si znížil nadmerný odpočet uvedený vo štvrtom dodatočnom daňovom priznaní o sumu 882\n947,02 €. Piate dodatočné daňové priznanie žalobca podal po vrátení nadmerného odpočtu zo štvrtého\ndodatočného daňového priznania k DPH, ktorý bol podľa žalovaného vrátený dňa 18. augusta 2006, t.\nj. pred podaním piateho dodatočného daňového priznania.\nŽalobca vo veci uloženia pokuty podal včas odvolanie, pričom uznal, že pri uplatnení nároku na\nodpočítanie dane nepostupoval v súlade s ustanoveniami § 49 a §51 zákona o DPH, avšak konal tak\nna základe nesprávneho usmernenia správcu dane. Žalovaný napadnuté rozhodnutie potvrdil.\nKrajský súd poukázal na to, že režim odpočítania dane umožňuje platiteľovi dane odpočítať daň, ak\nspĺňa podmienky stanovené zákonom o DPH, všeobecne uvedené v ustanoveniach § 49 až § 51. Podľa\n§ 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď\npri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľovi dane vzniká právo na odpočítanie\ndane dňom, ktorý je zhodný s dňom vzniku daňovej povinnosti u dodávateľa tovarov alebo služieb\nalebo u nadobúdateľa tovaru z iného členského štátu a príjemcu služby zo zahraničia, ak ide o tzv.\nsamozdanenie, to znamená, že daňová povinnosť v týchto prípadoch nevzniká dodávateľovi, ale vzniká\npríjemcovi tovaru alebo služby. Ide o základnú zásadu, ktorá spočíva v tom, že právo na vrátenie dane zo\nštátneho rozpočtu odberateľovi nemôže vzniknúť skôr, ako vznikne povinnosť odvodu dane do štátneho\nrozpočtu dodávateľom. Podmienky, ktoré musia byť splnené na uplatnenie tohto práva, obsahuje § 51\nzákona o DPH.\nKrajský súd ďalej uviedol, že z § 35 ods. 3 zákona o správe daní vyplýva, že základným predpokladom\nuloženia sankcie daňovému subjektu je okrem iného naplnenie znakov protiprávneho konania konaním/\nnekonaním daňového subjektu, tzn. porušenie povinnosti špecifikovanej v zákone ako aj porušenie\nzákona daňovým subjektom čo aj z nedbanlivosti.\nKrajský súd skonštatoval, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca podal 5. dodatočné\ndaňové priznanie za zdaňovacie obdobie júl 2005 dňa 23. decembra 2008 a znížil si v ňom nadmerný\nodpočet uvedený v 4. dodatočnom daňovom priznaní v sume 954 658,41 € o sumu 882 947,02 €, na\nsumu 71 711,39 €, pričom nadmerný odpočet uvedený vo č. dodatočnom daňovom priznaní mu bol\nvrátený pred podaním 5. dodatočného daňového priznania za toto zdaňovacie obdobie.\n\nPreto nebolo sporné ani to, že žalovaný postupoval podľa ustanovenia § 2 ods. 6 zákona o správe\ndaní („Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah\nprávneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane\"), nakoľko vyrubil\npokutu na základe dokázateľne predloženého dodatočného daňového priznania za preskúmavané\nzdaňovacie obdobie.\nŽalobcova argumentácia o tom, že časový rozdiel, ktorý vznikol medzi deklarovaným vznikom daňovej\npovinnosti a deklarovaným vznikom práva na odpočítanie dane bol zo strany daňového subjektu\nvytvorený chybne a dodatočné daňové priznania neodrážali skutkový stav a že daňový subjekt nemohol\nbyť v omeškaní s platbou, pretože v skutočnosti nemal vôbec povinnosť platiť neobstojí, pretože citované\nzákony výnimku pri pokutovaní za daňové delikty nepripúšťajú a navyše vyrubená pokuta je závislá od\nporovnania podaného dodatočného daňového priznania k posledne podanému dodatočnému daňovému\npriznaniu.\nKrajský súd dospel k záveru, že žalovaný v konaní dostatočne zistil skutkový stav veci, vyvodil z\nneho správne právne závery, ktoré náležite odôvodnil, vrátane voľnej úvahy, ktorá nevybočila z medzí\nprípustného správneho uváženia. Nakoľko námietky žalobcu neodôvodňovali zrušenie napadnutého\nrozhodnutia, žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 250 j ods. 1 OSP. O náhrade trov konania krajský\nsúd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému žalobcovi právo na ich náhradu nepriznal.\nVčas podaným odvolaním sa žalobca domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu\nzrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, alternatívne aby konanie prerušil a položil\npredbežnú otázku Súdnemu dvoru Európskej únie. Podľa jeho názoru v konaní pred súdom prvého\nstupňa došlo k chybám uvedeným v § 205 ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/ a f/ OSP, keď krajský súd\nnesprávne vyhodnotil právnu stránku a vôbec nevzal do úvahy žalobcom uvádzané tvrdenia. Žalobca\nv celom konaní zdôrazňoval, že takto uplatneným postupom zo strany daňových úradov dochádza k\nšikanóznemu výkladu zákona a k porušovaniu zásady daňovej neutrality.\nSúd prvého stupňa podľa názoru žalobcu vôbec neprihliadol na skutočnosť, že žalobca si na základe\nnesprávneho usmernenia zo strany daňových úradov uplatňoval právo na odpočítanie DPH z faktúr v\niných zdaňovacích obdobiach, aj keď mal nárok uplatniť si z faktúr daň v tom istom období ako vznikla\ndaňová povinnosť a výsledný efekt vo vzťahu k štátnej správe by bol nulový pri tzv. samozdanení.\nSúd prvého stupňa taktiež podľa názoru žalobcu nesprávne vyhodnotil, že žalobca pre uvedenie do\nsprávneho stavu a ako dôkaz, že štátny rozpočet nebol na DPH ukrátený, zaslal daňovému úradu\ndodatočné daňové priznania k DPH za jednotlivé zdaňovacie obdobia, ktoré boli vypočítané za účelom\nspätného priradenia vstupov k výstupom pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku podľa § 11 zákona o DPH\na pri tovaroch a službách, pri ktorých príjemca platí daň v zmysle § 69 ods. 2 až 4 zákona o DPH.\nŽalobca poukázal na to, že súd prvého stupňa sa vo svojom rozhodnutí vôbec nevysporiadal s tým,\nže žalobca nemohol byť v omeškaní s akoukoľvek platbou, pretože v skutočnosti vôbec nebol povinný\nplatiť, ale mal uplatniť samozdanenie pri nadobudnutí tovaru a služieb z iného členského štátu. Je\npreto nemysliteľné, aby žalobca spôsobil následok, ktorým je ukrátenie štátneho rozpočtu. Žalobca\nnemal platiť žiadnu daň a žiadna daň mu ani nemala byť vrátená, avšak práve na základe nesprávneho\nusmernenia príslušného daňového úradu pravidelne uhrádzal DPH a až o niekoľko mesiacov dostával\ntieto platby naspäť. Týmto konaním bol v konečnom dôsledku poškodený žalobca, nakoľko niekoľko\nmesiacov bezplatne úveroval štátny rozpočet SR. Podľa jeho názoru pokiaľ neexistovala povinnosť platiť\ndaň, nemôže existovať oprávnenie daňového úradu ukladať pokuty za konanie, ktoré nepredstavuje\nžiadne ohrozenie pre štátny rozpočet SR.\nŽalobca v zmysle vyššie uvedeného nemohol byť v omeškaní s akýmikoľvek platbami, pretože v\nskutočnosti vôbec nemal povinnosť platiť, keďže v zmysle zákona o DPH ide o intrakomunitárne\nnadobudnutie tovaru a služieb a vnútropodnikových prevodov. Tvrdenie sa opiera aj o rozhodnutia\nSúdneho dvora EÚ (ďalej len „SD EU\"), podľa ktorého podriaďovať právo na oslobodenie od dane\npri dodaní tovaru v rámci EÚ rešpektovaním formálnych povinností bez zohľadnenia základných\npožiadaviek, a najmä bez skúmania, či boli tieto povinnosti splnené, ide nad rámec toho, čo je potrebné\nna zabezpečenie správneho výberu dane.\n\nŽalobca poukázal na to, že už vo svojom vyjadrení zo dňa 23. septembra 2010 v konaní pred krajským\nsúdom uviedol, že konanie príslušného daňového úradu, ako aj žalovaného je v rozpore so zásadou\nneutrality DPH, nakoľko konaním žalobcu nedošlo k ukráteniu štátneho rozpočtu SR a samotný žalobca\nprejavil záujem a vynaložil snahu na usporiadanie vzniknutého stavu. Žalobca uviedol, že vzhľadom\nna všetky skutkové okolnosti ide o zrejmú a zbytočnú tvrdosť a prísnosť opatrení zo strany daňových\núradov, ktoré samy uviedli, že rozhodnutie o uložení pokuty nemôžu zrušiť iba z toho dôvodu, že\nneexistuje žiadny ani mimoriadny opravný prostriedok v správnom konaní, v ktorom by mohlo byť\nrozhodnutie o uložení pokuty zrušené. Taktiež uviedol, že v daňovom konaní postupoval v súlade s\npokynmi pracovníkov daňového úradu, ktorí mu odporučili podať dodatočné daňové priznania, čím by\ndošlo k usporiadaniu právneho stavu, ako aj k preukázaniu, že štátny rozpočet SR nebol ukrátený.\nNásledne potom, čo žalobca postupoval týmto spôsobom, bol zo strany príslušného daňového úradu\nsankcionovaný za rozdiel nadmerného odpočtu vyplývajúceho z dodatočného daňového priznania DPH\nza obdobie júl 2005.\nVo svojom vyjadrení žalobca uviedol, že zákon o DPH ani relevantná Smernica Rady 2006/112/ES\nneobsahujú výslovné ustanovenia pre prípad, že z dôvodu omylu je na faktúre alebo v daňovom\npriznaní uvedená čiastka DPH, hoci nie je dlžná na základe uskutočneného zdaniteľného plnenia. SD\nEU v obdobných prípadoch rozhodol (v rozsudkoch C-454/98 Schmeink & Cofreth a Strobel, C-78/02\nKarageorgou, C-342/87 Genius Holding a C-566/07 Stadeco BV), že zaručenie neutrality DPH je vecou\nčlenských štátov a je na nich, aby vo vnútroštátnych predpisoch zakotvili opatrenia, podľa ktorých by\nneodôvodnene priznaná daň mohla byť opravená. Pritom však SD EU zdôraznil, že opatrenia členských\nštátov na zabezpečenie presného výberu daní nemôžu ísť nad rámec toho, čo je nevyhnutné na\ndosiahnutie cieľa.\nPre úplnosť žalobca opätovne uviedol aj to, že k sporným ustanoveniam zákona o DPH (§§ 49 a 51,\nktoré upravujú spôsob uplatnenia dane na vstupe a na výstupe v prípade povinnosti samozdanenia)\nbol vydaný Metodický pokyn Daňového riaditeľstva SR k zákonu č. 83/2009 Z. z., ktorým sa mení a\ndopĺňa zákon o DPH. Tento metodický pokyn bol vydaný až v roku 2009, t. j. po 5 rokoch od vstupu\nSR do EÚ a dodatočne dával do súladu výklad zákona o DPH s európskym právom. Z výkladu vyplýva,\nže „daň uplatnenú platiteľom dane pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa\n§ 11 môže platiteľ dane odpočítať v zdaňovacom období, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo,\nt. j. v zdaňovacom období, v ktorom pri tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Vznik práva na\nodpočítanie dane z prijatej služby je totožnú s dňom vzniku daňovej povinnosti.\"\nZ uvedeného podľa názoru žalobcu vyplýva, že postupoval v súlade s uvedeným metodickým pokynom\nDaňového riaditeľstva SR a napriek tomu, že tento metodický pokyn bol vydaný až po období, ktoré je\nsporné, treba prihliadnuť na to, že znenie §§ 49 a 51 zákona o DPH sa od roku 2005 do podania žaloby\nnezmenilo, a teda možno tento metodický pokyn uplatniť aj v predmetnom prípade. Žalobca má za to, že\nuloženie pokút zo strany daňových úradov odporuje účelu ustanovení §§ 49 a 51 zákona o DPH, ako aj\npredpisom EÚ. Žalobca mal za to, že konanie daňových úradov bolo nad rámec nevyhnutnosti, nakoľko\npostupom žalobcu nedošlo k ukráteniu štátneho rozpočtu, práve naopak tým, že žalobca odviedol daň a\nuplatnil si ju neskôr, bezúročné dotoval štátny rozpočet počas niekoľkých mesiacov, a teda nebolo nutné\nuplatniť bez ďalšieho tak prísne sankcie voči žalobcovi.\nŽalobca mal za to, že postup daňových úradov je v rozpore s právnymi predpismi EÚ v oblasti DPH\na najmä so zásadou daňovej neutrality, čo však krajský súd vo svojom rozhodnutí vôbec nezohľadnil\na zaoberal sa výlučne formálnou stránkou veci, kedy uviedol, že príslušné zákony vzťahujúce sa na\nuvedený prípad výnimku pri pokutovaní za daňové delikty nepripúšťajú.\nŽalobca je toho názoru, že takýto striktný výklad zákona nemá oporu v súčasnom právnom systéme a\nv modernom nazeraní na právo v kontexte členstva SR v EÚ. Pre úplnosť citoval aj záver Ústavného\nsúdu SR, ktorý v náleze zo dňa 1. júla 2008, sp. zn.: III. ÚS 341/2007 uviedol: „Nevyhnutnou súčasťou\nrozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti\nindividuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód\nprávneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových\nmetód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a\nviesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Viazanosť\nštátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú\n\nnevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2\nods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.\"\nKu skutočnosti, že ústavne súladný výklad musí mať prednosť pred inými metódami výkladu, sa\nÚstavný súd SR vyjadril vo viacerých rozhodnutiach nasledovne: „Zo zásady ústavne konformného\nvýkladu vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu\nprichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý\nzabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb\nalebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú preto povinné v pochybnostiach vykladať právne\nnormy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv\na slobôd.\" (napr. II. ÚS 148/06, III. ÚS 348/06, IV. ÚS 209/07, podobne aj I. ÚS 252/07).\nĎalej uviedol citát z nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.: PI. ÚS 33/97, ktorý bol následne\nreprodukovaný v mnohých rozhodnutiach českého Ústavného súdu a ktorý bol jedným z dôrazných\nodkazov ústavného súdu adresovaných všeobecným súdom, podnecujúcich všeobecné súdy ku zmene\nprávneho myslenia: „Naprosto neudržitelným momentem používaní práva je jeho aplikace, vycházející\npouze z jeho jazykového výkladu. ... Mechanická aplikace abstrahující, resp. neuvédomující si, a to buď\númyslné, nebo v dúsledku nevzdelanosti, smysl a účel právni normy, činí z práva nástroj odcizení a\nabsurdity.\"\nV náleze zo dňa 4. februára 1997, sp. zn.: PI. ÚS 21/96, Ústavný súd ČR zasa konštatoval, že „účel a\nzmysel zákona nie je možné ... hľadať len v slovách a vetách právneho predpisu, pretože v právnom\npredpise sú a musia byť vždy obsiahnuté i princípy uznávané demokratickými právnymi štátmi.\"\nŽalobca mal za to, že súd prvého stupňa nedostatočne vyhodnotil všetky žalobcom prednesené tvrdenia\na predložené dôkazy a venoval sa právnej veci z čisto formálneho hľadiska. Žalobca je toho názoru,\nže súdy Slovenskej republiky sú povinné sa pri rozhodovaní riadiť nielen právnymi predpismi SR, ale\nsú povinné prihliadať na všetky všeobecne záväzné právne predpisy v rámci EÚ a judikatúru SD EU\nv tejto súvislosti.\nZ uvedeného dôvodu podľa názoru žalobcu nemožno konštatovanie súdu prvého stupňa o tom, že pokiaľ\nzákon nepripúšťa výnimky pri pokutovaní za daňové delikty, nie je možné ich udeliť, hoci je uloženie\npokuty v zrejmom rozpore so zásadou neutrality, ktorá patrí medzi základné zásady jednotného trhu\nEÚ, považovať za súladné s právnymi predpismi EÚ, nakoľko je v zrejmom rozpore aj s výkladom\npríslušných ustanovení o DPH Súdnym dvorom EÚ, ktorý jasne deklaroval, že opatrenia, ktoré členské\nštáty vytvárajú na zabezpečenie presného výberu daní, nesmú ísť na rámec toho, čo je nevyhnutné na\ndosiahnutie týchto cieľov.\nŽalobca vyjadril presvedčenie, že ukladanie pokút za konanie, ktorým preukázateľne nebol poškodený\nštátny rozpočet a ktoré by za iných okolností v prípade tzv. samozdanenia v jednom období nebol ani\npredmetom skúmania zo strany daňových úradov, nieto ešte dôvodom na uloženie pokút, je neprimeraný\npostup zo strany štátnych orgánov voči subjektom práv, ktorý ide na rámec toho, čo je nevyhnutné na\ndosiahnutie výberu daní.\nŽalobca mal za to, že súd prvého stupňa nevykladal zákon v súlade s právom EÚ, keď takýto flagrantný\nšikanózny výklad zákona zo strany daňových úradov neobmedzil tým, že by ich rozhodnutia zrušil a\nnariadil im vykladať zákon v súlade s právom EÚ.\nŽalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu zo 16. mája 2013 uviedol, že podľa jeho názoru krajský\nsúd správne vyhodnotil právnu stránku veci a dôkladne sa vecou zaoberal. Daňový úrad postupoval v\nzmysle platných a účinných zákonov pri uložení sankcií za podanie dodatočných daňových priznaní na\nDPH, teda bol dodržaný čl. 13 Ústavy SR, povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona,\nv jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Tvrdenia žalobcu o šikanóznom výklade\nzákona a porušení zásad daňovej neutrality ním neboli špecifikované a preukázané. Žalobca nesprávne\nuplatnenie práva na odpočítanie dane a následné podanie niekoľkých dodatočných daňových priznaní\nna DPH za zdaňovacie obdobie júl 2005 zdôvodňuje nesprávnym usmernením daňového úradu, čo\nžalovaný odmieta ako neopodstatnené a nepreukázané.\n\nVznik daňovej povinnosti a nárok na odpočítanie dane je upravený v ustanoveniach zákona o\nDPH a žalobca ako platiteľ dane bol povinný poznať znenie tohto právneho predpisu. V odvolaní\nproti rozhodnutiu správcu dane o uložení pokuty žalobca uviedol, že všetky úkony, ktoré sa týkali\nschvaľovania prijatých faktúr sa uskutočňovali v sídle zriaďovateľa organizačnej zložky v Nemecku,\npreto vznikol časový nesúlad medzi prijatím dodávateľských faktúr zriaďovateľom, ich odsúhlasením\nzodpovednými pracovníkmi zriaďovateľa a ich odoslaním a zaúčtovaním v účtovníctve organizačnej\nzložky na Slovensku. Tento stav trval v niektorých prípadoch aj niekoľko mesiacov. Preto nastal posun\nod uskutočnenia dodávky služby alebo tovaru, prípadne vystavenia faktúry a prijatia príslušnej faktúry v\norganizačnej zložke. Organizačná zložka pochybila a neuvedomila si, že zriaďovateľ a jeho organizačná\nzložka sú ten istý subjekt.\nZ tohto vyjadrenia žalobcu je podľa názoru žalovaného jednoznačné jeho pochybenie a nevedomosť\nv prípade nesprávneho uplatňovania DPH, čo žalobca sám aj priznal. Neznalosť platnej a účinnej\nlegislatívy v danom čase a jej nesprávne aplikovanie, nemôže žalobca dávať za vinu žalovanému.\nDôvody žalobcu sú podľa názoru žalovaného subjektívneho charakteru, pretože to, že po vstupe\nSlovenskej republiky do EÚ nevedel, kedy má uviesť dodávateľské faktúry od zahraničných platiteľov\ndo daňového priznania DPH, teda kedy mu vznikla z týchto faktúr daňová povinnosť a kedy právo\nna odpočítanie dane pri tzv. samozdanení, nie je vinou správcu dane. Po vstupe do EÚ od 1. mája\n2004, platil v tuzemsku zákon o DPH pre všetkých platiteľov DPH, teda žalobca nebol výnimkou. Ak\nskutočne žalobca nevedel aplikovať ustanovenia zákona o DPH, mohol napr. požiadať o stanovisko\ndaňového poradcu. Žalobca nemôže svoju nevedomosť zákona a jeho nesprávne aplikovanie dávať\nza vinu správcovi dane. Žalobca nebol jediným platiteľom dane v tuzemsku. Keď ostatní platitelia dane\nvedeli ako majú postupovať podľa zákona o DPH, bolo povinnosťou aj žalobcu, aby poznal a konal podľa\nplatného a účinného zákona o DPH, keď bol platiteľom DPH.\nŽalovaný poukázal na to, že Metodický pokyn vydaný Daňovým riaditeľstvom SR nenahrádza platnú\na účinnú legislatívu. Jeho citovaná časť na str. 5 žaloby vychádza z ust. § 49 ods. 1 zákona o DPH\nplatného a účinného v danom čase, podľa ktorého odpočítať daň z tovaru alebo zo služby je možné v tom\nzdaňovacom období, v ktorom pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Uplatnenie práva\nna odpočítanie dane je upravené v ust. § 51 zákona o DPH, v nadväznosti na ust. § 49 zákona o DPH.\nAko žalovaný uviedol už vyššie, to, že pochybil žalobca, čo sám uviedol v odvolaní a neuvedomil si,\nže organizačná zložka a zriaďovateľ sú ten istý subjekt, nemožno dávať za vinu správnym orgánom.\nAk platiteľ, podľa vyjadrenia v odvolaní, spĺňal podmienky príslušných ustanovení zákona o DPH na\nuplatnenie práva na odpočítanie dane z faktúr za nákup tovarov a služieb vyhotovených dodávateľmi z\niných členských štátov pri tzv. samozdanení, keď mu z tých istých faktúr vznikla daňová povinnosť v apríli\n2005 a platiteľ si daň uplatnil v iných zdaňovacích obdobiach z dôvodu nevedomosti a neskúsenosti,\nnie je to vinou správcu dane. Ak mal platiteľ faktúru od dodávateľa, bolo podľa zákona jeho právom,\nnie povinnosťou, uplatniť si z nej nárok na odpočítanie dane v príslušnom zdaňovacom období, keď mu\nnárok na odpočítanie dane vznikol. Správca dane nemohol za daňový subjekt uplatňovať jeho práva, o\nktorých nemal vedomosť. Za vzniknuté rozdiely zodpovedá platiteľ, ktorý je povinný podľa ust. § 70 vyššie\ncit. zákona viesť osobitne záznamy podľa jednotlivých zdaňovacích období o nadobudnutí tovaru z iného\nčlenského štátu a o prijatí služieb z iného členského štátu. V záznamoch sa uvádzajú údaje rozhodujúce\npre správne určenie dane. Na účely odpočítania dane vedie platiteľ záznamy v členení na tovary a služby\ns možnosťou odpočítania dane, bez možnosti odpočítania dane a s možnosťou pomerného odpočítania\ndane. Podľa údajov zo záznamov, platiteľ je povinný podať do 25 dní po skončení zdaňovacieho obdobia\ndaňové priznanie. Ak platiteľ dodatočne zistí, že podané daňové priznanie je nesprávne alebo neúplné,\npodá dodatočné daňové priznanie.\nŽalovaný poukázal na to, že v jeho rozhodnutí bolo uvedené, že na základe podaného dodatočného\ndaňového priznania za júl 2005, správca dane uložil pokutu podľa ust. § 35 ods. 3 zákona o správe daní\nz rozdielu nadmerného odpočtu vyplývajúceho z podaného dodatočného daňového priznania, ktorý bol\nuvedený v podanom dodatočnom daňovom priznaní v riadku 35 v sume 26 599 662 Sk a teda v danom\nprípade prišlo k naplneniu zákonných skutočností uvedených v tomto ustanovení zákona a uloženie\npokuty bolo obligatórne zo strany správcu dane. Postup správcu dane pri vydaní pokuty v sume 33\n110,50 € bolo v súlade s platnými právnymi predpismi. Žalobca uviedol v daňovom priznaní nadmerný\nodpočet vo výške 27 590 128 Sk a v podanom piatom dodatočnom daňovom priznaní uviedol nadmerný\nodpočet v sume 2 160 377 Sk.\n\nSprávca dane prijal piate dodatočné daňové priznanie daňového subjektu, ktorým si znížil nadmerný\nodpočet uvedený v daňovom priznaní, čiže si priznal, že nesprávne podal daňové priznanie DPH za júl\n2005 a ďalšie štyri dodatočné daňové priznania. Nie je teda pravdivé žalobcove vyjadrenie, že štátny\nrozpočet nebol na DPH ukrátený nesprávnym uplatňovaním DPH z jeho strany.\nPodľa názoru žalovaného v danom prípade sa nejedná o formálne povinnosti, ale o porušenie zákonných\npovinností a nerešpektovanie zákonných ustanovení pri uplatňovaní zákona o DPH zo strany žalobcu,\npričom zodpovednosť za ich nedodržanie, či už vedomé alebo nevedomé, sa snaží presunúť a dáva\nza vinu správnym orgánom. V odvolaní žalobca nešpecifikoval, v čom je konanie správnych orgánov v\nrozpore so zásadou daňovej neutrality, keď postupovali podľa platných zákonných ustanovení, pričom\npráve žalobca ich nerešpektoval.\nŽalovaný v rozhodnutí potvrdil, že správca dane postupoval správne pri uložení pokuty aj pri jej výpočte.\nV odvolaní nebola splnomocneným zástupcom ani žalobcom vznesená žiadna námietka proti výpočtu\npokuty, výslednej sume, ani proti tomu, že by nebola zákonne uložená, preto sa žalovaný k týmto\nveciam dopodrobna nevyjadroval, ale zhodnotil správnosť a výpočet sumy. Ani v žalobe neboli uvedené\nskutočnosti namietané. Žalovaný opätovne uvádza, že žalobca sám zistil, že podal nesprávne daňové\npriznanie a naprával chybné podanie viacerými dodatočnými daňovými priznaniami. Žalobcovi nebola\nvykonaná daňová kontrola ani miestne zisťovanie, sám zistil, že podal chybné daňové priznanie na DPH,\npreto podal dodatočné daňové priznanie, čo upravuje ust. § 39 zákona o správe daní a jedine podaním\ndodatočného daňového priznania sa dá napraviť podanie chybného daňového priznania. Správca dane\nakceptoval podané dodatočné daňové priznanie, ktorým žalobca naprával nesprávne podané daňové\npriznanie a zároveň bol povinný zo zákona, z uvedeného rozdielu dane uložiť pokutu podľa ust. § 35\nods. 3 zákona o správe daní, čo aj urobil. Daňový úrad nie je povinný kontrolovať, či žalobca ako platiteľ\ndane podal správne dodatočné daňové priznania, za to zodpovedá platiteľ sám.\nŽalobca v odvolaní uviedol viaceré rozsudky, ale podľa názoru žalovaného nepreukázal, že skutkový\nstav má prvky týchto rozsudkov. Jeho tvrdenia o šikanóznom výklade zákona zo strany daňových úradov\nnie sú pravdivé a ničím podložené. Naopak, daňový orgán vyšiel žalobcovi v ústrety tým, že z viacerých\nuložených pokút mu povolil úľavu.\nPodľa názoru žalovaného, krajský súd rozhodol správne, keď žalobu zamietol. Správne orgány\npostupovali pri uložení pokuty podľa zákonných ustanovení. Žalobca žiada o dodržanie zásady daňovej\nneutrality, pritom si svojím konaním nesprávne uplatňoval DPH a to, že toto jeho konanie malo\nnegatívny vplyv na štátny rozpočet SR, je jednoznačne vidieť aj z rozdielov dane uvedených v podaných\ndodatočných daňových priznaniach DPH. Podľa názoru žalovaného, odvolací súd preto nemá dôvod na\npodanie prejudiciálnej otázky.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 OSP preskúmal napadnutý\nrozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení\ns § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania, podľa § 250ja ods. 2 a § 214 OSP v\nspojení s § 246c ods.1 veta prvá OSP s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený\nminimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk> a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné\nvyhovieť.\nRozsudok bol verejne vyhlásený 12. februára 2014 podľa § 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods.\n1 veta prvá OSP.\nPodľa § 11 ods. 1 zákona o DPH v znení účinnom v rozhodnom období, na účely tohto zákona sa\nnadobudnutím tovaru v tuzemsku z iného členského štátu rozumie nadobudnutie práva nakladať ako\nvlastník s hnuteľným hmotným majetkom odoslaným alebo prepraveným nadobúdateľovi dodávateľom\nalebo nadobúdateľom alebo na ich účet do tuzemska z iného členského štátu.\nPodľa § 20 ods. 1, daňová povinnosť pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu vzniká\n\na) 15. deň kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, keď sa uskutočnilo\nnadobudnutie tovaru, alebo\nb) dňom vyhotovenia faktúry, ak bola faktúra vyhotovená pre nadobúdateľa tovaru pred 15. dňom podľa\npísmena a/.\nPodľa ods. 2, nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu sa považuje za uskutočnené, ak\nby takýto tovar bol považovaný za dodaný v tuzemsku.\nPodľa § 69 ods. 2 zdaniteľná osoba je povinná platiť daň pri službe a pri tovare dodanom s inštaláciou\nalebo montážou, ktoré jej dodala zahraničná osoba z iného členského štátu alebo z tretieho štátu, ak\nide o službu alebo tovar s miestom dodania v tuzemsku; zdaniteľná osoba nie je povinná platiť daň, ak\nje zahraničná osoba platiteľom.\nPodľa § 49 ods. 1, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto\ntovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.\nPodľa ods. 2, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré\npoužije na účely svojho podnikania ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať\ndaň, ak je daň\na) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi\ndodané,\nb) ním uplatnená zo služieb a z tovarov dodaných s inštaláciou alebo montážou dodávateľom alebo na\njeho účet, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4 a ním uplatnená z tovaru, pri ktorom\nje povinný platiť daň podľa § 69 ods. 7,\nc) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a.\nPodľa § 51 ods. 1, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak\nb) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b/ je daň uvedená v záznamoch podľa § 70,\nc) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c/ má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu a\nv prípade premiestnenia tovaru platiteľa z iného členského štátu do tuzemska doklad o premiestnení\ntovaru.\nPodľa § 70 ods. 1 platiteľ je povinný viesť podrobné záznamy podľa jednotlivých zdaňovacích období\no dodaných tovaroch a službách a o prijatých tovaroch a službách; osobitne vedie záznamy o dodaní\ntovarov a služieb do iného členského štátu, o nadobudnutí tovaru z iného členského štátu, o prijatí\nslužieb z iného členského štátu a o dovoze tovaru. V záznamoch sa uvádzajú údaje rozhodujúce pre\nsprávne určenie dane. Na účely odpočítania dane vedie platiteľ záznamy v členení na tovary a služby s\nmožnosťou odpočítania dane, bez možnosti odpočítania dane a s možnosťou pomerného odpočítania\ndane. Platiteľ vedie záznamy aj o platbách prijatých pred dodaním tovarov a služieb a o platbách\nposkytnutých pred dodaním tovarov a služieb.\nPodľa ods. 2 platiteľ vedie osobitne záznamy o tovare podľa § 8 ods. 4, ktorý bol odoslaný alebo\nprepravený z tuzemska do iného členského štátu, a o tovare podľa § 11 ods. 8, ktorý bol odoslaný alebo\nprepravený do tuzemska z iného členského štátu.\nPodľa § 35 ods. 1 písm. f/, zákona o správe daní, správca dane uloží daňovému subjektu pokutu v sume\nrovnajúcej sa súčinu trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky a súčtu vlastnej\ndaňovej povinnosti zistenej správcom dane a nadmerného odpočtu uvedeného v daňovom priznaní\nalebo v dodatočnom daňovom priznaní.\n\nPodľa ods. 3, ak daňový subjekt podá dodatočné daňové priznanie alebo dodatočné hlásenie z\nrozdielu medzi daňou uvedenou v daňovom priznaní alebo hlásení a vyššou daňou uvedenou daňovým\nsubjektom v dodatočnom daňovom priznaní, alebo v dodatočnom hlásení, správca dane mu uloží pokutu\npodľa odseku 1 v polovičnej výške. Rovnako sa postupuje, ak daňový subjekt dodatočným daňovým\npriznaním zvýši vlastnú daňovú povinnosť alebo zníži nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní;\ntento postup sa uplatní aj pri podaní daňového priznania, ktorým sa zníži uplatnené vrátenie dane.\nAk daňový subjekt podal dodatočné daňové priznanie, ktorým si znížil nadmerný odpočet uvedený v\ndaňovom priznaní, pred vrátením nadmerného odpočtu alebo pred započítaním nadmerného odpočtu,\nsprávca dane pokutu neuloží. Ak daňový subjekt opraví dodatočným daňovým priznaním nadmerný\nodpočet uvedený v daňovom priznaní na vlastnú daňovú povinnosť, správca dane mu uloží pokutu podľa\nodseku 1 v polovičnej výške zo súčtu vlastnej daňovej povinnosti uvedenej v dodatočnom daňovom\npriznaní a nadmerným odpočtom uvedeným v daňovom priznaní; ak daňový subjekt podá dodatočné\ndaňové priznanie pred vrátením nadmerného odpočtu alebo pred započítaním nadmerného odpočtu\npodľa osobitného zákona, správca dane mu uloží pokutu podľa odseku 1 v polovičnej výške z vlastnej\ndaňovej povinnosti uvedenej v tomto dodatočnom daňovom priznaní.\nPredmetom súdneho preskúmavacieho konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného,\nktorým bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 33 110,50 € podľa § 35 ods. 3 zákona o správe daní z\nrozdielu nadmerného odpočtu vyplývajúceho z podaného 5. dodatočného daňového priznania k DPH\nza zdaňovacie obdobie kalendárny mesiac júl 2005, ktorým znížil nadmerný odpočet uvedený v 4.\ndodatočnom daňovom priznaní k DPH za zdaňovacie obdobie kalendárny mesiac júl 2005.\nOdvolací súd z obsahu súdneho spisu zistil, že krajský súd sa náležite a v súlade so zákonom vysporiadal\nso všetkými relevantnými námietkami žalobcu, ako i s tvrdeniami žalovaného a dal odpoveď na výklad\na aplikáciu použitých zákonných ustanovení v napádaných rozhodnutiach, a preto sa v plnom rozsahu\nstotožňuje s dôvodmi rozhodnutia krajského súdu tak, ako ich uviedol aj v tomto svojom rozsudku a na\npotvrdenie jeho správnosti považuje za potrebné doplniť, že účelom daňového konania je zistenie, či si\ndaňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu\nrozpočtu. Keďže ide o fiskálne záujmy štátu, zákon o správe daní obsahuje aj osobitnú úpravu postihu\nza správne delikty, ktorých sa daňové subjekty pri plnení resp. neplnení svojich povinností vyplývajúcich\nzo zákona dopúšťajú.\nV prejednávanom prípade je predmetom súdneho prieskumu rozhodnutie o uložení pokuty za správny\ndelikt, ktorého sa žalobca dopustil tým, že v piatom dodatočnom daňovom priznaní priznal, že nesprávne\npodal štvrté daňové priznanie DPH za kalendárny mesiac júl 2005, v ktorom si pôvodne uplatnil\nnadmerný odpočet v sume 27 590 128 Sk pričom v podanom piatom dodatočnom daňovom priznaní\nk DPH za mesiac júl 2005 uviedol nadmerný odpočet v sume 2 160 377 Sk. Tvrdenie žalobcu, že\nbezúročne úveroval štátny rozpočet v predmetnom prípade neobstojí, nakoľko na základe daňového\npriznania za mesiac júl 2005 mu bol nadmerný odpočet aj vrátený. Dodatočným daňovým priznaním\nžalobca priznal, že si uplatnil neoprávnene vysoký nadmerný odpočet, t. j. priznal, že neoprávnene\npoužíval finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu a správca dane bol povinný uložiť z tohto uvedeného\nrozdielu dane sankciu podľa § 35 zákona o správe daní, čo aj napadnutým rozhodnutím urobil.\nAj podľa názoru odvolacieho súdu skutočnosť, že účtovník žalobcu postupoval pri podávaní daňového\npriznania za mesiac júl 2005 nesprávne, nemôže byť pripočítaná na ťarchu správcu dane. Pokiaľ žalobca\nv odvolaní ako aj v žalobe poukazoval na judikatúru SD EU, odvolací súd dáva do pozornosti, že\nuvedené rozhodnutia sa týkajú princípu daňovej neutrality a zabráneniu dvojitého zdanenia, pričom v\nprejednávanom prípade išlo o uloženie sankcie za spáchanie správneho deliktu. Z uvedených dôvodov\nsú na predmetný prípad tieto rozhodnutia neaplikovateľné.\nNa záver považuje odvolací súd za dôležité pripomenúť, že vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu,\nt. j. že sankcia bola udelená žalobcovi nie na základe zistení správcu dane (daňová kontrola a miestne\nzisťovanie), ale na základe zistení samotného žalobcu, že nesprávne postupoval pri uplatňovaní zákona\no DPH, bolo povinnosťou žalobcu v správnom konaní predložiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia o\ntom, kedy mu vznikla daňová povinnosť, nárok na odpočet dane, akým spôsobom viedol účtovníctvo,\nprípadne, že (ak vôbec) došlo k dvojitému zdaneniu a pod. Žalobca však tieto dôkazy nepredložil a v\nodvolaní, rovnako ako v žalobe, uvádzal len všeobecné tvrdenia o tom, že nesprávne údaje v daňovom\n\npriznaní boli spôsobené nesprávnym usmernením správcu dane a časovým posunom, od prijatia\nfaktúr od zahraničných dodávateľov zriaďovateľom, do času, kedy sa dostali tieto faktúry do dispozície\norganizačnej zložky. Pritom však neuviedol o ktoré faktúry, od ktorých dodávateľov, kedy a na aký\ntovar vystavené sa jedná, nepredložil žiadne zmluvy s dodávateľmi, na základe ktorých sa mali dodávky\ntovaru, resp. služieb uskutočňovať. Ani v súdnom konaní nepredložil konkrétne doklady preukazujúce\njeho tvrdenia, pričom ako uviedol opakovane žalovaný, v administratívnom spise sa tieto doklady\nnenachádzajú, nakoľko správca dane nevykonal u žalobcu daňovú kontrolu, ani miestne zisťovanie a nie\nje povinnosťou správcu dane, ani žalovaného a napokon ani súdov pri súdnom prieskume vyhľadávať\nza žalobcu dôkazy svedčiace v jeho prospech.\nZa týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru odvolacieho súdu\nvydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutkového stavu.\nZ obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého je i administratívny spis žalovaného, je nesporne\nzrejmé, že krajský súd sa pri svojom rozhodovaní náležite vysporiadal so všetkými relevantnými\nnámietkami uvedenými v žalobe. V súdnom konaní obsahom administratívneho spisu bolo preukázané,\nže vykonané dokazovanie bolo náležite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak ako prvostupňový súd\nani odvolací súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti ani takú vadu konania, ktorá by\nmala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.\nPreto, ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych orgánov oboch\nstupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho orgánu nedošlo k\nporušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, tento jeho názor považoval aj odvolací súd, z dôvodov\nuvedených vyššie, za správny.\nSkutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie krajského súdu neboli\nzistené v odvolacom konaní. Tieto boli totožné s námietkami, ktoré žalobca namietal už v prvostupňovom\nkonaní a s ktorými sa krajský súd náležite vysporiadal.\nZ uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu nevyhovel a s prihliadnutím\nna všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako vecne\nsprávny podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.\nPri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd vychádzal z ustanovení § 224 ods.\n1 a § 250k OSP tak, že žalobcovi nepriznal ich náhradu, pretože nebol v odvolacom konaní úspešný a\nžalovanému právo na náhradu trov zo zákona neprináleží.\"\nZ uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalovaného vyhovel a s prihliadnutím\nna všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok Krajského súdu v Bratislave podľa § 220 OSP\nzmenil, nakoľko neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani zrušenie a žalobu ako bezdôvodnú\nzamietol aj s poukazom na vyššie citované rozhodnutie v obdobnej veci.\nPri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd vychádzal z ustanovení § 224 ods.\n1 a § 250k OSP tak, že žalobcovi nepriznal ich náhradu, pretože nebol v odvolacom konaní úspešný a\nžalovanému právo na náhradu trov zo zákona neprináleží.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "3S/101/2010", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:47b5b4fa-d5ce-48d5-a33f-13cc0abd8e77", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 252/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 252/07 z 1. 10. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-10-01", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:47b5b4fa-d5ce-48d5-a33f-13cc0abd8e77"}, {"guid": "ussr:1218023c-afd7-4a42-a232-d479f3730210", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 209/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 209/07 z 6. 3. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-03-06", "citacie_n": 122, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1218023c-afd7-4a42-a232-d479f3730210"}, {"guid": "ussr:80d40347-4a0a-4d03-bc3d-82eb16807213", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 348/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 348/06 z 17. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-17", "citacie_n": 292, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:80d40347-4a0a-4d03-bc3d-82eb16807213"}, {"guid": "ussr:ea7dc890-1e30-4875-bc44-3b0e41c087ee", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 148/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 148/06 z 12. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-12", "citacie_n": 478, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ea7dc890-1e30-4875-bc44-3b0e41c087ee"}, {"guid": "ussr:356eb419-d2f8-4030-8d75-3c5bd5781834", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 168/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 168/06 z 20. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-20", "citacie_n": 9, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:356eb419-d2f8-4030-8d75-3c5bd5781834"}, {"guid": "ussr:cbaefc0c-1389-4dc4-b0cd-61bb6eef1c93", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 6/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 6/03 z 13. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-13", "citacie_n": 144, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:cbaefc0c-1389-4dc4-b0cd-61bb6eef1c93"}], "citovane_v": []}