{"guid": "86de15e8-8839-4afa-9051-dd67ea0aea39:8c0f43cc-0e5d-4b73-845f-c7bf2ed85860", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:1009200558.1", "spisova_znacka": "2Sžo/55/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo/55/2013 z 26. 11. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. novembra 2014, sp. zn. 2Sžo/55/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:1009200558.1", "identifikacne_cislo": "1009200558", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Štefan Juhás", "sudca_id": 339, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-stefan-juhas-339", "datum_vydania": "2014-11-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/312", "nazov": "zákon č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/312", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/312-2001"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/312/#paragraf-40.odsek-2.pismeno-a", "nazov": "§ 40 ods. 2 písm. a) zákona č. 312/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/312/#paragraf-40.odsek-2.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/312-2001/paragraf-40"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/312#paragraf-40"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/8c0f43cc-0e5d-4b73-845f-c7bf2ed85860", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:1009200558.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:1009200558.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:1009200558.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Sžo/55/2013\n1009200558\n26. 11. 2014\nJUDr. Alena Poláčková\nECLI:SK:NSSR:2014:1009200558.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Poláčkovej,\nPhD. a členov senátu JUDr. Eleny Kováčovej a JUDr. Jozefa Milučkého v právnej veci žalobkyne: I.\nnar. XX.XX.XXXX, bytom M. X, N., zastúpenej advokátkou Mgr. Zuzanou Zajíčkovou, AK so sídlom\nDostojevského rad 17, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho\nrozvoja Slovenskej republiky, so sídlom Námestie slobody 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia žalovaného č. MVRR-2009-10292/8456-8 zo dňa 16. februára 2009, konajúc o odvolaní\nžalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/67/2009-110 z 12. júna 2013, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/67/09-110 z 12. júna\n2013 p o t v r d z u j e .\nŽalovaný je povinný titulom náhrady trov odvolacieho konania zaplatiť žalobkyni sumu 165,56 € na účet\njej právnej zástupkyne do troch dní od právoplatnosti rozsudku.\nodôvodnenie:\nŽalobou podanou na Krajskom súde v Bratislave sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti\nrozhodnutia vedúceho služobného úradu Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej\nrepubliky č. MVRR-2009-10292/8456-8 zo dňa 16. februára 2009, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie\nMinisterstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky (ako prvostupňového správneho\norgánu) č. MVRR-2008-1445/71372 zo dňa 9. decembra 2008 o skončení štátnozamestnaneckého\npomeru žalobkyne podľa § 40 ods. 2 písm. a/ zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia žalovaného (ďalej len\n„zákon č. 312/2001 Z.z.“) z dôvodu, že rozhodnutím ministra č. R-08-11-M zo dňa 5. decembra 2008 o\norganizačnej zmene bolo zrušené štátnozamestnanecké miesto žalobkyne.\nMinisterstvo výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky bolo s účinnosťou od 1. júla 2010\nzrušené zákonom č. 37/2010 Z.z.,. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 575/2001 Z.z. o organizácii\nčinnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov. Podľa § 40d zákona\nč. 575/2001 Z.z. prešla pôsobnosť Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky\nv závislosti od okruhu pôsobnosti na Ministerstvo hospodárstva a výstavby Slovenskej republiky,\nMinisterstvo vnútra Slovenskej republiky, Ministerstvo pôdohospodárstva, životného prostredia a\nregionálneho rozvoja Slovenskej republiky a na Úrad vlády Slovenskej republiky. S účinnosťou od 1.\nnovembra 2010 na základe zákona č. 403/2010 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 575/2001\nZ.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov a\nktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony prešli kompetencie Ministerstva hospodárstva a výstavby\nSlovenskej republiky, Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Ministerstva pôdohospodárstva,\n\nživotného prostredia a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky a na Úrad vlády Slovenskej republiky\n(ktoré prešli na tieto ústredné orgány štátnej správy z bývalého Ministerstva výstavby a regionálneho\nrozvoja Slovenskej republiky) na Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej\nrepubliky. Spolu s prechodom týchto kompetencií prešli na Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho\nrozvoja Slovenskej republiky aj práva a povinnosti vyplývajúce zo štátnozamestnaneckých vzťahov (§\n40k ods. 3, § 40l ods. 3, § 40q ods. 3 zákona č. 575/2001 Z.z.). Keďže pôvodne bolo žalovaným\nsprávnym orgánom Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, jeho právnym\nnástupcom je vzhľadom na uvedené novelizácie zákona č. 575/2001 Z.z. Ministerstvo dopravy, výstavby\na regionálneho rozvoja Slovenskej republiky a s týmto ústredným orgánom štátnej správy na strane\nžalovaného súd pokračuje v konaní.\nKrajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 2S/67/09-110 z 12. júna 2013 napadnuté rozhodnutie\nžalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu zrušil podľa § 250j ods. 1 písm. a/ Občianskeho\nsúdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a vrátil vec správnym orgánom na ďalšie konanie a rozhodnutie.\nZ odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že z pripojeného administratívneho spisu, ktorého\nsúčasťou bol aj osobný spis žalobkyne a z listín predložených účastníkmi krajský súd zistil, že žalobkyňa\nv čase rozhodnom pre toto konanie pracovala u žalovaného v ŠZP vo funkcii odborný radca.\nDňa 09.12.2008 pod číslom písomnosti MVRR-2008-1445/71370 žalovaný oznámil žalobkyni začatie\nsprávneho konania vo veci skončenia jej ŠZP v služobnom úrade žalovaného a to v súvislosti s\nrozhodnutím ministra žalovaného č. R-08-11-M zo dňa 05.12.2008, ktorým sa mení a dopĺňa organizačný\nporiadok žalovaného. Podľa zápisnice z osobného pohovoru, bol v danej veci komisiou na uskutočnenie\norganizačnej zmeny vykonaný so žalobkyňou pohovor, kde bolo žalobkyni doručené oznámenie\no začatí správneho konania a žalobkyňa bola informovaná o organizačnej zmene vyplývajúcej\nz vyššie uvedeného rozhodnutia ministra žalovaného a o tom, že služobný úrad nemá pre ňu\nvhodné ŠZM. Žalobkyňa pripojila k zápisnici svoje vyjadrenie, že berie na vedomie a prerokovanie\npotvrdila svojim podpisom. V ten istý deň žalovaný doručil žalobkyni rozhodnutie o skončení ŠZP č.\nMVRR-2008-1445/71372.\nProti rozhodnutiu žalovaného o skončení ŠZP žalobkyňa podala odvolanie, v ktorom namietala, že\njej bola odňatá možnosť konať pred správnym orgánom, keďže rozhodnutie o skončení ŠZP jej\nbolo doručené spolu s oznámením o začatí predmetného konania. Namietala, že rozhodnutie sa\nodvoláva na rozhodnutie ministra o zmene organizačnej štruktúry, avšak toto rozhodnutie nebolo\nprílohou prvostupňového rozhodnutia, čo žalobkyňa považovala za vadu, ktorá mala vplyv na zákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia. Ďalej žalobkyňa namietala, že nebolo pravdou, že by žalovaný nedisponoval\nžiadnym voľným ŠZM, na ktoré by mohla byť žalobkyňa s jej súhlasom preložená, čím bolo rozhodnutie\nv rozpore so zákonom, pretože nevychádzalo zo spoľahlivého zisteného skutkového stavu veci a tiež\nnebola splnená hmotnoprávna podmienka na skončenie ŠZP, pretože žalovaný disponoval voľnými\nŠZM.\nO odvolaní rozhodol žalovaný dňa 16.02.2009 rozhodnutím č. MVRR-2009-10292/8456-8, odvolanie\nžalobkyne zamietol a svoje prvostupňové rozhodnutie potvrdil, pričom dôvody svojho rozhodnutia\nformuloval obdobne ako vyjadrenie k žalobe. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný konštatoval, že podľa\nneho bol dodržaný procesný postup a žalobkyňa mala možnosť uplatniť si všetky zákonné nároky pre\nňu vyplývajúce z § 33 ods. 2 správneho poriadku. Počas osobného pohovoru boli uvedené dôvody\nkonania o skončení ŠZP, rozhodnutie ministra o organizačnej zmene bolo počas konania k dispozícii a\nžalobkyňa sa mohla vyjadriť a uplatniť svoje zákonné práva, o čom svedčí jej vyjadrenie (zaznamenané\nv protokole z osobného pohovoru zo dňa 09.12.2008). Žalovaný tiež konštatoval, že žiaden právny\npredpis neukladá povinnosť prikladať k rozhodnutiu podklady pre jeho vydanie, akým v tomto prípade\nbolo rozhodnutie ministra o organizačnej zmene. Žalovaný uviedol, že v čase vydania rozhodnutia\nnedisponoval voľnými ŠZM. Na voľné ŠZM boli vyhlásené výberové konania a obsadenie týchto si\nzároveň vyžadovalo kvalifikačné predpoklady - vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, čo žalobkyňa,\nktorá dosiahla stredoškolské vzdelanie, nespĺňala.\nV administratívnom spise sa tiež nachádza rozhodnutie ministra žalovaného\n\nč. R-08-11-M zo dňa 05.12.2008. Týmto rozhodnutím podľa § 5 ods. 5 zák.č. 575/2001 Z.z. o\norganizácii činnosti vlády a o organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov\nschválil minister organizačnú zmenu v organizačnom poriadku žalovaného. Podľa čl. 3 rozhodnutia\nsa dňom 09.12.2008 v organizačnej štruktúre žalovaného zrušilo niekoľko ŠZM. Medzi týmito bolo\nzrušené jedno ŠZM vo funkcii odborný radca v osobnom úrade, oddelení personálneho riadenia - 321.\nPríloha č. 6 k rozhodnutiu ministra obsahuje opis činnosti ŠZM žalobkyne (odborný radca v osobnom\núrade, oddelenie personálneho riadenia). Podľa čl. 3 rozhodnutia bolo dňom 10.12.2008 vytvorených\nniekoľko štátnozamestnaneckých miest vo funkciách: štátny radca, hlavný radca, hlavný štátny radca,\ngenerálny štátny radca odborný radca a samostatný radca. Podľa čl. 7 rozhodnutia ministra žalovaného,\nrozhodnutie nadobúda účinnosť dňom 09.12.2008, okrem článkov 3, 4 a 5.\nKrajský súd odvolávajúc sa na ustanovenia § 39 ods. 1 písm. a/, § 40 ods. 2 písm. a/, § 29 ods.\n5, § 125 ods. 1 a 2, § 138 ods. 1, § 159a ods. 1 a 2 zákona č. 312/2001 Z.z. ako aj na § 33\nods. 1 a 2 Správneho poriadku poukázal na to, že zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je\npodmienená zákonnosťou postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. V rámci správneho súdnictva súd\nteda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, najmä z toho pohľadu, či toto\nprocesné pochybenie predstavuje takú vadu konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv\nna zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Žalobkyňa namietala, že jej nebola daná možnosť vyjadriť sa\nk podkladom pred vydaním rozhodnutia o skončení SZP, pretože súčasne jej bolo doručené oznámenie\no začatí konania a tiež rozhodnutie o skončení jej ŠZP. Podľa názoru krajského súdu povinnosťou\nžalovaného je postupovať podľa Správneho poriadku, ktorého právnemu režimu toto konania podlieha.\nJednou z povinností žalovaného v predmetnom konaní bolo postupovať v súčinnosti s účastníkmi\ntohto konania, teda so žalobkyňou. Inštitút súčinnosti je upravený na viacerých miestach Správneho\nporiadku (§ 3 ods. 2, § 33 ods. 2, § 56) a vyjadruje vzájomnú jednotu práv a povinností účastníka\nsprávneho konania, ktorý má právo navrhovať dôkazy, ale na potvrdenie svojho tvrdenia má súčasne\naj povinnosť dôkazy správnemu orgánu predkladať, pričom nesplnenie tejto povinnosti má za následok\nneunesenie jeho dôkaznej povinnosti podmieňujúcej výsledok konania. Nesplnenie tejto povinnosti však\nnezbavuje správny orgán zistiť vo veci skutočný stav, keďže túto povinnosť správnemu orgánu ukladá\nzákonodarca v ustanovení § 32 ods. 1 správneho poriadku. Správny orgán zabezpečuje zisťovanie\nskutkových okolností z úradnej povinnosti, aj keď je účastník nečinný a správnemu orgánu nenavrhuje\nalebo nepredkladá žiadne dôkazy a k veci samej sa žiadnym spôsobom nevyjadruje. Účastník má v\nzmysle § 33 Správneho poriadku tiež právo vyjadrovať sa k podkladom rozhodnutia, ktoré zabezpečil\nsprávny orgán v priebehu konania, a to v ktoromkoľvek štádiu konania. Môže sa vyjadriť k jednotlivým\ndôkazom i k celkovému spôsobu prípravy podkladov, môže sa vyjadriť k otázkam skutkovým i právnym.\nZmyslom takto široko koncipovaného oprávnenia je predísť neskorším možným námietkam účastníka,\nktoré by mohli viesť k prieťahom v konaní alebo iným komplikáciám. Z uvedených dôvodov povinnosťou\nsprávneho orgánu je umožniť účastníkovi, aby sa pred vydaním rozhodnutia oboznámil s dôkazmi a so\nvšetkými podkladmi pre rozhodnutie vo veci, aby mal účastník zo skutkového hľadiska všetky informácie,\nktoré má pred vydaním rozhodnutia správny orgán. Za týmto účelom by mal správny orgán oznámiť\núčastníkovi, že proces zhromažďovania podkladov rozhodnutia bol ukončený a že má možnosť sa pred\nvydaním rozhodnutia k veci vyjadriť. Dodržanie tejto povinnosti v sebe logicky zahŕňa aj povinnosť\nsprávneho orgánu poskytnúť účastníkovi na uplatnenie jeho práva podľa § 33 ods. 1 citovaného zákona\nprimeranú lehotu. Správny orgán v konaní môže pokračovať a teda vydať rozhodnutie aj bez vyjadrenie\núčastníka, ak sa účastník svojho práva na vyjadrenie výslovne vzdá, alebo ostane v stanovenej , ale\nprimeranej, lehote nečinný. Pokiaľ správny orgán vydá rozhodnutie vo veci samej bez toho, aby umožnil\núčastníkovi vyjadriť sa ku všetkým relevantným podkladom, na základe ktorých vo veci rozhodol, ide\no procesné pochybenie správneho orgánu a teda o takú vadu, ktorá môže mať vplyv na zákonnosť\nrozhodnutia (porovnaj napr. rozsudky Najvyššieho súdu SR 6Sžo/55/2010, 5SŽ/24/2008, 4Sžo/l0/2011,\n3Sžd/72/2009, rozsudky Najvyššieho správneho súdu ČR 7A 112/2002 a 7As 40/2003).\nĎalej krajský súd poukázal na to, že právne predpisy bližšie nestanovujú, aká dlhá má byť správnym\norgánom stanovená lehota na vyjadrenie sa k veci a podkladom rozhodnutia. Podľa názoru krajského\nje nad všetky pochybnosti zrejmé, že v prípade týkajúcom sa žalobkyne a konania o skončení jej\nŠZM, táto lehota prvostupňovým orgánom nebola poskytnutá v primeranej dĺžke. Skutočnosť, že obsah\nprotokolu z osobného pohovoru zo dňa 09.12.2008 žalobkyňa zobrala na vedomie, nepreukazuje, že\nžalobkyňa nemala v úmysle uplatniť v prvostupňovom správnom konaní žiadne návrhy, pripomienky\nalebo námietky. Uvedený postup bol podľa názoru krajského súdu v rozpore s § 3 ods. 2 v spojení s §\n\n33 ods. 2 Správneho poriadku. Predmetné procesné pochybenie predstavuje takú vadu konania, ktorá\nby bez ďalších súdom zistených okolností mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.\nAko však vyplýva z administratívneho spisu, žalobkyňa proti prvostupňovému rozhodnutiu podala\nodvolanie, v ktorom vyjadrila všetky svoje námietky obdobné ako tie, ktoré neskôr uviedla vo svojej\nžalobe. Pre daný prípad niet dôvodu pochybovať o tom, že v konečnom dôsledku bola žalobkyňa\noboznámená s podkladmi rozhodnutia žalovaného, resp. s obsahom pre ňu podstatnej časti. Nič jej\nnebránilo vhodne a včas reagovať na všetko, čo bolo pre danú vec právne relevantné, ak to považovala\nza potrebné. Vyššie uvedený procesný nedostatok v postupe žalovaného, ktorý neumožnil žalobkyni\nako účastníkovi správneho konania realizovať v rámci prvostupňového konania právo vyplývajúce z §\n32 ods. 2 Správneho poriadku preto podľa názoru krajského súdu nemal za daných okolností vplyv na\nzákonnosť napadnutého rozhodnutia a nebolo preto potrebné zrušiť žalobou napadnuté rozhodnutie\npodľa § 250j ods. 2 písm. e/ OSP.\nPokiaľ ide o námietku žalobkyne, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné z dôvodu, že\nz rozhodnutia druhostupňového orgánu nie je zrejmé, aké bolo stanovisko poradnej odvolacej\nkomisie, ani akým spôsobom sa s týmto stanoviskom poradnej odvolacej komisie vedúci služobného\núradu vysporiadal, toto tvrdenie krajský súd nepovažoval za opodstatnené. Na konanie vo veciach\nštátnozamestnaneckého pomeru sa vzťahujú primerane predpisy o správnom konaní. Správny orgán v\nodôvodnení rozhodnutia uvádza, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol\nvedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe\nktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami\nk podkladom rozhodnutia. Krajský súd dospel k záveru, že je potrebné uviesť, že odvolacím orgánom v\npredmetnej veci bol vedúci služobného úradu. Stanovisko poradnej odvolacej komisie v zmysle zákona\nnie je skutočnosťou, ktorá je podkladom na rozhodnutie ani návrhom či námietkou účastníka konania.\nVedúci služobného úradu je pri svojom rozhodovaní o odvolaní nezávislý a samostatný. Nie je viazaný\nnázorom poradnej odvolacej komisie a nie je povinný vysvetľovať vo svojom rozhodnutí, prečo sa\npriklonil alebo nepriklonil k jej odporúčaciemu stanovisku. Preto, pokiaľ sa v rozhodnutí o odvolaní\nnenachádza stanovisko poradnej odvolacej komisie, ani akým spôsobom sa s týmto stanoviskom\nporadnej odvolacej komisie vedúci služobného úradu vysporiadal, nepovažoval to krajský súd za\nnesúladné so zákonom.\nŽalobkyňa ďalej namietala, že nie je zrejmá príčinná súvislosť medzi rozhodnutím ministra žalovaného\no organizačnej zmene č. R-08/11-M zo dňa 05.12.2008 a rozhodnutím o skončení ŠZP žalobkyne\npoukazujúc na to, že u žalovaného neexistuje systematizácia ŠZM a z rozpisu funkčných miest\nžalovaného, ktorý tvorí prílohu organizačného poriadku, nie je možné zistiť funkčné zaradenie\njednotlivých štátnych zamestnancov. Podľa žalobkyne z podkladového rozhodnutia nevyplýva zrušenie\nŠZM obsadené práve žalobkyňou a tiež vytkla, že toto rozhodnutie nebolo súčasťou ani prílohou\nrozhodnutia o skončení ŠZP.\nK tejto námietke krajský súd uviedol, že žiaden právny predpis neukladá správnemu orgánu pripojiť\nku svojmu rozhodnutiu podklady, na základe ktorých vydal rozhodnutie. Správny orgán pri svojom\nrozhodnutí o skončení ŠZP vychádzal z rozhodnutia ministra, ktorým sa menil a dopĺňal organizačný\nporiadok žalovaného a v článku 2 tohto rozhodnutia orgán na to príslušný zrušil ŠZM vo funkcii odborný\nradca v osobnom úrade, oddelení personálneho riadenia - 321. Samotný text podkladového rozhodnutia\nneobsahoval údaj o funkčnom zaradení jednotlivých štátnych zamestnancov a uvádzal len počet\nfunkčných miest na jednotlivých oddeleniach bez uvedenia bližšej špecifikácie (napr. mena štátneho\nzamestnanca). Námietky žalobkyne by z tohto hľadiska boli opodstatnené. Z celého rozhodnutia vrátane\njeho príloh však krajský súd zistil, že k nemu pripojená príloha č. 6 obsahuje opis činnosti ŠZM žalobkyne.\nPredmetné rozhodnutie nezrušilo žiadne iné ŠZM v rovnakej funkcii (odborný radca) v osobnom úrade,\nba ani v celom služobnom úrade. Z toho podľa názoru krajského súdu možno bez pochýb odvodiť, že\npodkladovým rozhodnutím bolo zrušené práve ŠZM žalobkyne. K tomu krajský súd ešte doplnil, že ŠZM\nžalobkyne bolo podľa textu článku 2 zrušené počnúc dňom 09.12.2008 a ako vyplýva z čl. 7 rozhodnutia,\ntoto rozhodnutie nadobudlo účinnosť dňom 09.12.2008, okrem článkov 3, 4 a 5. Predmetné rozhodnutie\nbolo konečné, nemohlo byť napadnuté žiadnym riadnym opravným prostriedkom a vzhľadom na svoju\npovahu nepodlieha ani preskúmaniu v správnom súdnictve. Preto pokiaľ žalovaný, vychádzajúc z vyššie\n\nuvedeného, začal dňa 09.12.2008 správne konanie o skončení ŠZP, nedopustil sa pochybenia, ktoré by\nmalo za následok nezákonnosť ním vydaného rozhodnutia.\nAvšak, predpokladom skončenia ŠZP odvolaním podľa § 40 ods. 2 písm. a/ zákona č. 312/2001 Z.z. v\nznení platnom a účinnom v čase rozhodnom pre toto konanie bolo, aby došlo k zrušeniu ŠZM dotknutého\nštátneho zamestnanca a ten nesúhlasil s trvalým preložením, alebo služobný úrad nemal voľné ŠZM,\nalebo voľné ŠZM obsadzuje výberovým konaním. Služobný úrad musí zistiť, či nemá voľné ŠZM v tom\nistom služobnom úrade v inom odbore štátnej služby, alebo v inom služobnom úrade toho istého odboru\nštátnej služby, alebo v inom služobnom úrade iného odboru štátnej služby, alebo ten istý odbor štátnej\nslužby toho istého služobného úradu, ak sa zmení opis činností štátnozamestnaneckého miesta, alebo\nten istý odbor štátnej služby toho istého služobného úradu, ak sa zmení pravidelné miesto výkonu štátnej\nslužby. V prípade zistenia, že takýmto voľným miestom služobný úrad disponuje, jeho povinnosťou je\nponúknuť ho odvolávanému štátnemu zamestnancovi. Nemusí túto podmienku splniť len v prípade,\nže obsadzuje voľné miesta výberovým konaním podľa § 15 zákona č. 312/2001 Z.z., pod čím treba\npodľa názoru krajského súdu rozumieť, že výberové konanie časovo aktuálne prebieha, teda bolo\nriadne vyhlásené v tlači, prípadne v iných verejnosti všeobecne prístupných prostriedkoch masovej\nkomunikácie najmenej tri týždne pred jeho začatím.\nKrajský súd poukázal na to, že splnenie podmienok vyplývajúcich služobnému úradu z ustanovenia\n§ 40 ods. 2 písm. a/ zákona č. 312/2001 Z.z. je hmotnoprávnou podmienkou platného skončenia\nštátnozamestnaneckého pomeru odvolaním, pričom preukázanie splnenia všetkých hmotnoprávnych\nustanovených podmienok je na služobnom úrade (žalovanom). Žalovaný vo svojom prvostupňovom\nrozhodnutí nezmienil, že by služobný úrad žalobkyni voľné ŠZM ponúkol, ale len skonštatoval, že voľné\nŠZM nemal. V druhostupňovom rozhodnutí žalovaný už uviedol, že by voľnými ŠZM síce disponoval,\nale nemôže žalobkyňu trvale preložiť ani na jedno zo štyroch voľných ŠZM. To, že jej v prvostupňovom\nkonaní nemohli byť ponúknuté odôvodnil žalovaný tým, že žalobkyňa na voľné ŠZM nespĺňa kvalifikačné\npredpoklady.\nKrajský súd mal v konaní za preukázané, že v čase rozhodovania v prvom stupni, boli na dve voľné ŠZM\nv služobnom úrade žalovaného vyhlásené výberové konania (08.12.2008). Na ďalšie dve voľné ŠZM\nboli vyhlásené výberové konania dňa 15.12.2008, až po vydaní prvostupňového rozhodnutia. Výberové\nkonania sa týkali pracovných miest: hlavný štátny radca - predstavený - vedúci oddelenia - Agentúra\nna podporu regionálneho rozvoja, dvakrát štátny radca - Agentúra na podporu regionálneho rozvoja,\nhlavný štátny radca - predstavený - riaditeľ osobného úradu, hlavný štátny radca - predstavený - vedúci\noddelenia vzdelávania. Na všetky z týchto pracovných miest sa v zmysle prílohy č. 1 k zákonu č.\n312/2001 Z.z. vyžadoval kvalifikačný predpoklad - dosiahnuté vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa.\nŽalobkyni pred 1. aprílom 2002 udelil služobný úrad výnimku zo splnenia kvalifikačného predpokladu\nvzdelania na výkon jej funkcie hlavného štátneho radcu a keďže zhodne s predchádzajúcou vykonávala\nnajnáročnejšiu činnosť i po tomto dátume, výnimka jej zostala zachovaná. Keďže žalobkyňa do 31.\nmarca 2002 dovŕšila vek 50 rokov, povinnosť doplniť si vysokoškolské vzdelanie II. stupňa sa na ňu\nnevzťahovala. Žalobkyňa poukázala aj na to, že podkladovým rozhodnutím ministra žalovaného o\norganizačnej zmene bolo vytvorené jedno ŠZM vo funkcii samostatný radca v Agentúre pre podporu\nregionálneho rozvoja, na výkon ktorej sa za kvalifikačný predpoklad vyžaduje úplné stredoškolské\nvzdelanie, čo žalobkyňa spĺňala. Krajský súd poukázal na to, že žalovaný vychádzal z mylného\npredpokladu, že vyššie uvedená výnimka z plnenia kvalifikačného predpokladu vzdelania sa viazala\nlen na ŠZM v konkrétnej jednej funkcii zastavanej žalobkyňou. Preto krajský súd prisvedčil názoru\nžalobkyne, že rozhodujúcou skutočnosťou pre posúdenie, či sa výnimka zachová, je dodržanie rovnakej\nalebo porovnateľnej náročnosti najnáročnejšej činnosti, ktorú v rámci opisu ŠZM v služobnom úrade\nbude štátny zamestnanec vykonávať, s najnáročnejšou činnosťou ním vykonávanou pred 04.04.2002 z\nhľadiska miery zložitosti, zodpovednosti, psychickej a fyzickej záťaže. Splnenie podmienok vyplývajúcich\nslužobnému úradu z ustanovenia § 40 ods. 2 písm. a/ zákona je hmotnoprávnou podmienkou platného\nskončenia ŠZP odvolaním, pričom preukázanie splnenia všetkých hmotnoprávnych podmienok je na\nslužobnom úrade (žalovanom).\nZ vykonaného dokazovania podľa názoru krajského súdu nevyplynulo, že by správny orgán pred\nvydaním rozhodnutia mal splnené podmienky na skončenie ŠZP žalobkyne odvolaním. V rozpore\n\ns dikciou ustanovenia § 159a ods. 2 mal za to, že žalobkyňa nespĺňa kvalifikačné predpoklady na\nvýkon inej funkcie ako tej, ktorú vykonávala doposiaľ. Krajský súd zdôraznil, že žalovaný vedel, že v\nčase vydania prvostupňového rozhodnutia disponoval minimálne dvoma neobsadenými ŠZM (neskôr\n15.12.2008 vyhlásil na ich obsadenie výberové konanie). S existenciou ďalších miest vytvorených\npodkladovým rozhodnutím ministra žalovaného (napr. ŠZM vo funkcii samostatný radca v Agentúre pre\npodporu regionálneho rozvoja) sa v napadnutých rozhodnutiach vôbec nevysporiadal. Podľa názoru\nkrajského súdu žalovaný vychádzajúc z predpokladu, že sa na žalobkyňu naďalej vzťahuje výnimka\nz kvalifikačného predpokladu vzdelania, a to za predpokladu zhodnej alebo porovnateľnej náročnosti\nnajnáročnejšej činnosti voľného ŠZM s najnáročnejšou činnosťou ňou vykonávanou doposiaľ, mal\nnajskôr posúdiť jednotlivé opisy voľných ŠZM a zhodnotiť, či z hľadiska miery zložitosti, zodpovednosti,\npsychickej a fyzickej záťaže zodpovedajú na žalobkyňu sa vzťahujúcej výnimke udelenej podľa § 159a\nzákona č. 312/2001 Z.z. Až po zistení, či žalovaný eventuálne disponuje pre žalobkyňu zodpovedajúcim\nvoľným ŠZM, na ktoré by mohla byť s jej súhlasom preložená, mohol vo veci vydať zákonné a spravodlivé\nrozhodnutie.\nVzhľadom na uvedené skutočnosti Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci dospel k záveru, že\nžalovaný vo svojich rozhodnutiach vydaných v oboch stupňoch posúdil vec po právnej stránke nesprávne\na bolo potrebné obe tieto rozhodnutia podľa § 250j ods. 1 písm. a/ OSP zrušiť.\nO náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP a vzhľadom na úspech v konaní\nžalobkyni priznal právo na náhradu trov, ktoré v konaní vynaložila.\nProti rozsudku krajského súdu podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom navrhol, aby\nodvolací súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Žalovaný\nsa nestotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, nakoľko podľa jeho názoru to,\nže k zrušeniu štátnozamestnaneckého miesta žalobkyne došlo, bolo nevyvrátiteľne preukázané v rámci\nkonania pred krajským súdom. V čase od 8.12.2008 do 15.12.2008 služobný úrad zverejnil, v súlade\ns ustanovením § 15 ods. 3 zákona o štátnej službe, oznámenie o voľných štátnozamestnaneckých\nmiestach (ďalej len „ŠZM“). Boli zverejnené tri ŠZM predstavených - vedúcich zamestnancov, ktoré sa\nv súlade s ustanovením § 30 ods. 1 zákona o štátnej službe obsadzovali výhradne výberovým konaním\nalebo trvalým preložením iného predstaveného. Dve ŠZM vo funkcii štátny radca ktoré boli zverejnené\ndňa 15.12.2008, boli miesta administratívnych kapacít mimoriadnej významnosti v organizačnom útvare\nAgentúra na podporu regionálneho rozvoja podľa § 55 zákona o štátnej službe, ktoré boli rozhodujúce\nnajmä na plnenie úloh spojených s čerpaním finančných prostriedkov EU a vyžadovalo sa na nich\nsplnenie kvalifikačného predpokladu vysokoškolského vzdelania II. stupňa a osobitného kvalifikačného\npredpokladu - znalosti anglického jazyka. Tieto miesta boli v čase organizačnej zmeny obsadené v\nsúlade s § 25 ods. 2 psím. c/ zákona o štátnej službe štátnymi zamestnancami v dočasnej štátnej službe\ndo doby vymenovania vybraného uchádzača do štátnej služby. Z tohto objektívneho dôvodu nebolo\nmožné žalobkyni uvedené ŠZM ponúknuť a trvale ju na jedno z nich preložiť, aj keby v tom čase spĺňala\npredpísané kvalifikačné predpoklady. Rovnako aj miesto samostatného radcu v organizačnom útvare\nAgentúra na podporu regionálneho rozvoja, ktoré bolo organizačnou zmenou vytvorené, bolo obsadené\nzamestnankyňou v dočasnej štátnej službe, ktorá spĺňala kvalifikačný predpoklad - ovládanie anglického\njazyka. Aj v tomto prípade išlo o miesto mimoriadnej významnosti v oblasti čerpania finančných\nprostriedkov EU, ktoré malo inú náročnosť a odbornosť vykonávaných činností.\nZ uvedeného podľa názoru žalovaného vyplýva, že krajský súd nesprávne zistil a posúdil skutkový\nstav veci, nakoľko na žiadne ŠZM, ktoré sa v rozsudku spomínajú, nebolo možné žalobkyňu trvalo\npreložiť a služobný úrad nemal ani iné voľné štátnozamestnanecké miesto, ktoré by malo rovnakú alebo\nporovnateľnú náročnosť z hľadiska potrebných kvalifikačných predpokladov vzdelania, miery zložitosti,\nzodpovednosti, psychickej a fyzickej záťaže ako najnáročnejšia činnosť, ktorú vykonávala žalobkyňa\npred 1. aprílom 2002 a na jej vykonávanie nespĺňala ustanovený kvalifikačný predpoklad vzdelania podľa\n§ 14 zákona o štátnej službe.\nĎalej žalovaný zopakoval svoje tvrdenia uvedené vo vyjadrení k žalobe a zdôraznil, že skutočnosť,\nže v napadnutom rozhodnutí nie je presne uvedené, ktoré ŠZM boli v čase rozhodovania voľné,\n\na prečo nebolo možné dané miesta ponúknuť žalobkyni, neznamená, že služobný úrad sa týmito\nskutočnosťami nezaoberal. Poukázal na to, že žalobkyňa zastávala ku dňu 8.12.2008 funkciu\nodborného radcu. Podľa prílohy č. 1 zákona o štátnej službe kvalifikačným predpokladom na funkciu\nodborného radcu je vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa a osobitný kvalifikačný predpoklad, ak je\nustanovený osobitným predpisom. Od splnenia tejto podmienky bola podľa § 159a ods. 1 oslobodená.\nV rámci opisu činností žalobkyňa vykonávala najnáročnejšiu činnosť samostatné odborné činnosti\nspočívajúce v príprave podkladov uplatňovania štátnozamestnaneckých vzťahov vo vymedzenej oblasti\nštátnej správy osobného úradu, v rámci ktorej najmä zabezpečovala právne vzťahy zamestnancov v\noblasti vymenovania do štátnej služby, pracovných zmlúv vo verejnom záujme, zmeny a skončenia\nštátnozamestnaneckého pomeru.\nV prípade možnosti posudzovania trvalého preloženia bolo preto podľa názoru žalovaného potrebné\nbrať do úvahy podmienky, za ktorých bola udelená výnimka podľa § 159a ods. 1 predĺžená aj po 1.\napríli 2002 a tieto podmienky analogicky aplikovať aj v prípade posudzovania možnosti resp. trvalého\npreloženia. V čase rozhodovania boli voľné len miesta predstavených, služobný predstavených vedúcich zamestnancov. Služobný úrad nemal objektívne žiadne voľné ŠZM, ktoré by mohol žalobkyni\nponúknuť na trvalé preloženie a ktoré by zodpovedalo náročnosti ňou vykonávaných činností. Funkcie\nštátnych radcov, na ktoré bolo vyhlásené výberové konanie boli dočasne obsadené.\nŽalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu z navrhla rozsudok krajského súdu ako vecne správny\npotvrdiť. Podľa názoru žalobkyne, žalovaný v čase vydania prvostupňového rozhodnutia vedel, že\ndisponuje minimálne dvomi neobsadenými ŠZM, na obsadenie ktorých neskôr 15.12.2008 vyhlásil\nvýberové konanie a vychádzajúc z predpokladu, že na žalobkyňu sa naďalej vzťahuje výnimka z\nkvalifikačného predpokladu vzdelania mal najskôr posúdiť jednotlivé opisy voľných ŠZM a zhodnotiť,\nči z hľadiska miery zložitosti, zodpovednosti, psychickej a fyzickej záťaže zodpovedajú na žalobkyňu\nvzťahujúcej sa výnimke. Až po zistení, či žalovaný eventuálne disponuje zodpovedajúcim voľným ŠZM,\nna ktoré by mohla byť s jej súhlasom žalobkyňa preložená, mohol vo veci vydať zákonné a spravodlivé\nrozhodnutie. Okrem toho žalovaný žalobkyni neponúkol žiadne miesto ani sa nepýtal, či žalobkyňa\nsúhlasí s trvalým preložením podľa §29 ods. 5 zákona č. 312/2001 o štátnej službe. Odvolávajúc sa\nna ustálenú judikatúru najvyššieho súdu žalobkyňa pripomenula povinnosť zamestnávateľa viesť so\nštátnym zamestnancom pred ukončení ŠZM aktívny dialóg.\nĎalej poukázala na to, že žalovaný nijakým relevantným spôsobom nepreukázal, že sa zaoberal otázkou\nexistencie ŠZM v rozhodnom čase napriek tomu, že tieto skutočnosti súvisia so splnením hmotnoprávnej\npodmienky podľa §40 ods. 2a) pričom ako uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku aj krajský súd,\npreukázanie splnenia všetkých hmotnoprávnych podmienok platného skončenia ŠZP odvolaním je na\nžalovanom. Okrem toho žalobkyňa zdôraznila, že ku dňu 8.12.2008 mal žalovaný vedomosť o tom, akých\nštátnozamestnaneckých miest sa dotýka predmetná organizačná zmena, keďže v rozhodnutí ministra\nč. R-08-11-M zo dňa 5.12.2008, ktorým bola schválená organizačná zmena, z ktorej vyplynulo zrušenie\nštátnozamestnaneckého miesta žalobkyne - odborný radca a vytvorené štátnozamestnanecké miesta\nv rámci organizačnej štruktúry MVRR SR, bola v článku 6 uvedená úloha zabezpečiť vypracovanie\nopisov činnosti štátnozamestnaneckých miest dotknutých touto organizačnou zmenou. Z uvedeného\npodľa názoru žalobkyne vyplýva, že žalovaný už 5.12.2008 vedel, že s účinnosťou od 10.12.2008\nvytvorí 24 štátnozamestnaneckých miest v organizačnej štruktúre MVRR SR a 8.12.2008 existovali\nopisy týchto štátnozamestnaneckých miest. Žiadne z týchto 24 vytvorených miest však žalobkyni\nneponúkol. Z administratívneho spisu nevyplynula skutočnosť, tvrdená žalovaným, že služobný úrad\nnemá voľné ŠZM miesto, pretože žalovaný nepredložil žiaden dôkaz, ani rozpis štátnozamestnaneckých\nmiest evidovaných služobným úradom. V tejto súvislosti uviedla niekoľko judikátov najvyššieho súdu\nv ktorých bolo viac krát sformulované pravidlo, že zamestnávateľ musí ponúknuť zamestnancovi\nakékoľvek voľné miesto výkonu štátnej služby, nielen miesto zodpovedajúce pôvodnému opisu činnosti\nštátnozamestnaneckého miesta zamestnanca a záleží len na zamestnancovi, či ponuku prijme alebo\nju odmietne.\nPodľa názoru žalobkyne neobstojí ani tvrdenie žalovaného, že na miesto samostatného radcu v\nAgentúre na podporu regionálneho rozvoja bol stanovený osobitný kvalifikačný predpoklad, a to\n\nznalosť cudzieho jazyka a konštatovanie, že tento predpoklad žalobkyňa nespĺňala. Takéto tvrdenie\npodľa názoru žalobkyne nemá oporu ani v zákone a ani v ustálenej judikatúre. Zákon 312/2001 Z.z.\nuvádza v § 14 ods. 3 ako kvalifikačné predpoklady jednak vzdelanie a jednak osobitné kvalifikačné\npredpoklady podľa osobitného predpisu s odkazom č. 7 na: Napríklad nariadenie vlády Slovenskej\nrepubliky č. 157/1997 Z.z. o osobitných kvalifikačných predpokladoch na výkon niektorých činností\nv krajských úradoch a okresných úradoch, nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 163/1992 Zb.,\nktorým sa ustanovujú predpoklady pre výkon funkcií v orgánoch štátnej správy pre životné prostredie,\nktoré si vyžadujú osobitnú odbornú spôsobilosť v znení neskorších predpisov, vyhláška Ministerstva\nzdravotníctva Slovenskej socialistickej republiky č. 79/1981 Zb. o zdravotníckych pracovníkoch a iných\nodborných pracovníkoch v zdravotníctve, zákon č. 337/1998 Z.z. o veterinárnej starostlivosti a o\nzmene a doplnení niektorých ďalších zákonov v znení zákona č. 70/2000 Z.z., zákon Slovenskej\nnárodnej rady č. 51/1988 Zb. o banskej činnosti, výbušninách a o štátnej banskej správe v znení\nneskorších predpisov, zákon č. 153/2001 Z.z.. V § 14 ods. 1 písm. h/ sa pokiaľ ide o cudzí jazyk\nuvádza ako predpoklad ovládanie cudzieho jazyka vtedy, ak túto požiadavku na vykonávanie štátnej\nslužby určí služobný predpis, ktorý vydá najvyšší služobný úrad. Z administratívneho spisu však podľa\nnázoru žalobkyne nevyplýva, že by existoval nejaký osobitný predpis alebo služobný predpis, ktorý\nby ustanovoval požiadavku ovládania cudzieho jazyka na mieste samostatného radcu v Agentúre na\npodporu regionálneho rozvoja.\nPreto navrhla, aby odvolací súd zamietol odvolanie žalovaného a v celom rozsahu potvrdil rozsudok\nkrajského súdu, pričom si uplatnila náhradu trov odvolacieho konania vo výške 165,56 €, ako trovy\nprávneho zastúpenia za jeden úkon právnej pomoci - vyjadrenie k odvolaniu (130,16 €+ 7,81 € = 137,97\n€ plus DPH vo výške 27,59 €).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods.2 OSP preskúmal napadnutý\nrozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení s\n§ 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania, podľa § 250ja ods. 2 a § 214 OSP v spojení\ns § 246c ods.1 veta prvá OSP s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne\n5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nwww.supcourt.gov.sk <http://www.supcourt.gov.sk>, a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie\nje dôvodné.\nRozsudok bol verejne vyhlásený 26. novembra 2014 podľa § 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c\nods. 1 veta prvá OSP.\nV správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická\nosoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,\naby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).\nPodľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.\nPodľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,\nmôže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,\nprípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\nOdvolací súd z obsahu súdneho spisu zistil, že krajský súd sa v intenciách uznesenia Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Sžo/4/2012-61 z 19. decembra 2012 náležite a v súlade so zákonom\nvysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalovaného ako i tvrdeniami žalobkyne a dal odpoveď\nna výklad a aplikáciu použitých zákonných ustanovení v napádaných rozhodnutiach ako i na nesprávne\nprávne posúdenie veci žalovaným. Preto sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia\nkrajského súdu tak, ako ich uviedol v napadnutom rozsudku.\n\nPo preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského súdu odvolací\nsúd dospel k záveru, že skutočnosti, ktorými žalovaný v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie\nkrajského súdu neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli totožné s námietkami, ktoré žalovaný\nnamietal už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd náležite vysporiadal.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky preto s poukazom na vyššie uvedené dôvody, ako aj na všetky\nindividuálne okolnosti daného prípadu, napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako vecne\nsprávny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1, ods. 2 OSP potvrdil.\nO náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 250k ods.\n1 OSP tak, že úspešnej žalobkyni priznal uplatnenú náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúcu z\nodmeny advokáta za jeden právny úkon právnej služby a paušálnej odmeny podľa § 11 ods. 4, § 15 a §\n16 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách\nadvokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, v celkovej sume 165,56 € za\nvyjadrenie k odvolaniu (1 x PÚ á 130,16 € plus 1x režijný paušál á 7,81 €, plus DPH vo výške 27,59 €).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "2S/67/2009", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}